Poludnica run alebo výlet v Nízkych Tatrách

Posledné dni ako som prišiel po troch dňoch bez spánku zo Severného živloplaza mám pocit ako keby mi zastal život. Nie a nie sa rozbehnúť a každý jeden krok ma stojí kopec síl. Počasie ako na konci júla. Teploty sa blížia ku tridsiatke, vlhkosť ku 110%. Začína ma každý jeden deň poriadne žmýkať. Ešte posledných 55 a pol tisíca výškových metrov za necelé dva mesiace a môžem prdieť do gauča a priberať.

V raji..

..a ja ako kôpka nešťastia

V piatok sa ledva držím na nohách z utorkovej svalovky po dvoch zbehoch Martiniek. Obávam sa, že zajtra budem v Nízkych Tatrách parťáka poriadne trápiť slimačou chôdzou. Snažím sa nikdy nemaľovať čerta na stenu ani sa sťažovať, že hento a tamto ma bolí, ale v tento deň som Lukáša predo mnou vystríhal, že to nebude čo bývalo. Ja radšej ešte aj celé piatkové popoludnie prespím a rýchlo idem aj večer spať.

Na štarte a v cieli

Aj s Haydenom Hawksom

Ráno sa budím celkom svieži. Možno to aj pôjde. Presuniem sa vlakom do Ružomberka a odtiaľ už spolu sparťákom do kempu Bystrina na štart pretekov. Samozrejme pretekať nejdeme. Ideme sa radšej súťažiacim vyškierať nech sa trápia keď už do toho šli. Od parťáčky Pandy ešte preberiem nejaký matroš na Štefánika, vyprevadíme pretekárov a poberieme sa im naproti. 

A už letia z Poludnice ďalší

Už o deviatej je dusno ako v skleníku. Popod vlek pri Iľanove ledva dýcham. Zdá sa mi, že ideme aj dosť rýchlo. V pláne nebol len okruh opačne proti pretekárom, ale celých 60km a 4500m+. No vari sa to tempo zmierni. Lukáš celkom driape. Pred nami ešte maká Zuzka. Tu nie a nie dobehnúť. Schádzame na druhú stranu tohoto krtinca do Iľanovskej doliny a naháňačka pokračuje aj na Poludnicu. 

Zuzka je stále pár metrov pred nami. Tempo je celkom rýchle ale nevadí mi to. Užívam si strmáčik. Konečne dobehneme Zuzku. Tá ma ale ešte potiaže po zápale priedušiek. Len to nám dovolilo ju dobehnúť. Inak by vyletela hore ako srnka. Je už skoro jeden a pol hodiny od štartu a legenda Hayden Hawks, ktorý si prišiel pozrieť krásy Slovenska z Ameriky stále nikde. Začínam byť nervózny čo im to toľko trvá.

Na trase aj známi ultráci

To ale o chvíľu už preletel. Za ním, ale možno už o tri minútky, preletel Andrej Paulen. Vau. Vyzerá, že aj on ide namakane. A potom už postupne ďalší a ďalší. Celkom ma prekvapil Andrej. Mal som skreslenú predstavu o tom, že o druhe miesto sa pobije Maťo Halasz a Rišo Zvolánek. Ešte aj iní namakaní skyrunneri boli pred nimi. Asi to bolo krátke na nich. 

Na Poludnici

Nad kempom Bystrina

Už sme aj my na Poludnici. Práve začína hustnúť príchod ďalších a ďalších pretekárov. No nič, ideme sa predierať povedľa nich. Pitie ide celkom na dračku. Jeden po druhom sa zastavujú a cuckajú od nás vodičku do kopčeka. Výstup na Poludnicu z ich strany je poriadne výživný. Len nech si ho užijú. My si užívame zbeh. V sedle pod Kúpeľom stretáme posledných maniakov. Tomáš Kačmarčík to tam všetko vzadu kriesi. My zletíme po žltej značke dolu na cestu a odtiaľ až do Iľanovskej doliny na smerovník Za Vrátami.

Trošku mi udrelo Slniečko do hlávky. Ledva nohy prepletám pred sebou. Uff.. Bočím na zeleno značený chodník. Preskakujeme a podliezame pár stromov dokým nepretneme zvážnicu. Vyzerá, že oni šli dole po nej a nie týmto polomom. Kvalitne ma vypína. Dávam gél a na chvíľku si musím ľahnúť. Vlastne ono som si ľahol nejak automaticky. Celé zle.

Turistický chodníček z jaskyne Mieru na Iľanovské sedlo

Nič, po pár minútach som na nohách. Zaujímave je, že po postavení ma neberú závraty. Problém bude asi niekde inde ako s nedokrvením. Idem dopredu len veľmi pomaličky, aby som vôbec došiel. Celkom mi robí problémy každé väčšie stúpanie. Pred Iľanovským sedlom sa mi pred pravým okom robí nejaká šmuha. Fuuha, to tu ešte nebolo. Čo to je? ..nejaká žilka mi tlačí na oko alebo nerv? Neviem či mám teda bežať ďalej alebo si zase na chvíľku zastať. V sedle ale Lukáš mi sám povie aby som si ľahol. Vody pijem celkom dosť na moje pomery ale asi stále málo na toto počasie. Pot so mňa priam tečie ako z prameňa. Čistý masaker. Za chrbátom nám už dobrú hodinku hrmí ale tomu už nevenujem žiadnu pozornosť. Mám problém sám so sebou.

Pravá divočina

Po chvíľke sa ale zodvihnem a znovu pomaličky idem vpred. Pred nami sa vlní krásny lesný trailík. Stále mierne klesajúci. Dokonca si to všetko pomaličky kluskám. Jedine pri miernejšom stúpani alebo pri popadaných stromoch sa trošku vykráčam. No ale tento úsek trval poriadne dlho. Odbočka na Demänovskú horu nie a nie prísť. A keď sme už nakoniec tam boli skoro sme sa asi 30 metrov od rozkokošníka vrátili naspäť čo sa nám už zdalo, že ideme zlým smerom.

Z odbočky už iba serpentínami nekonečne dlho až do kempu. Po okolí vidno dažde, za nami na hrebeni okolo Ďumbiera stále pohrmieva. My sme už ale v cieli. Prehodíme pár slov so známymi. Dokonca dostaneme po kofole. A nakoniec sa ideme aj najesť. V kolibe asi trošku zaspali. Neviem či nečakali akciu alebo čo ale trošku nestíhačka. A tak po polhodine čakania na jedálnik sme sa keď začalo pršať pobrali het. 

Po daždi na Pustom

Na vyhodnotenie sme teda nečakali. Namiesto toho sme si radšej šupli v Liptovskom Mikuláši Vietnamského jedla. Ako začalo pršať nie a nie to skončiť. Lukáš už aj kávu v kufri spravil, už aj všetko možne sme rozobrali a ohejtili a stále niečo z tej oblohy mrhá. Som nervózny. Síce nič nevládzem a celé telo sa mi stále len plance na nohách ale domov sa mi teda nechce. Lukáša nakoniec presvedčím na ešte malý okruh popri jaskyniach.

Na Pustom

Vystupujeme pri jaskyni Mieru. Hodíme pár slovíčok s cyklistami, ktorí mali jeden bajk totálne na šrot. Bez reťaze a ledva točiacim sa kolesom. Pozdravíme ich a radšej teda ideme het. Zelenoznačený chodník smer Iľanovské sedlo je poriadna divočina. Chodník sa tiahne priamo skalným kaňonom po potoku. Kde tu je nejaká reťaz. Niekde po práve skončenom daždi aj chýbali. Ale všetko zvládame. Z okolitých skál na nás nikde nevybehol žiaden netvor a v zdraví sme sa dostali až do sedla. 

Na hrebeni trošku aj preskakovačka

Posledný "kolmý" zbeh

V sedle točíme doprava na sedlo Machnatô. Vlastne skôr je to chodník traverzom poza kopec Pusté. Ideme lesom ale raz za čas sa nám za nami ukáže v plnej paráde mohutná Poludnica. Z Machnatého zase otočíme doprava a po pár výškových metroch sme na Pustom. Otvára sa nám neskutočne nádherný pohľad na Nízke Tatry. Od Krakovej hole, cez Chopok, Dereše, Poľanu, Bór až Sinú. Po daždi v krásnom opare. Čistá dokonalosť. Dopomáha tomu aj neuveriteľný lúčny trail. Síce mám nohy už totálne premočené z mokrej trávy ale užívam si každú jednu serpentínku v strmých trávnatých žľaboch pomedzi skalnaté útvary. 

Potok hneď po daždi

O dve hodiny neskôr

Po čase vchádzame do lesa a trošku sa opäť musíme predierať popadanými stromami. Dokonalosť trošku ustúpila ale stále je to fajn. Síce som od rána stále nenormálne slabý, ale každý jeden tento pohľad a nádych prírody mi dodáva síl. Prichádzame až na okraj bočného hrebeňa vyčnievajúceho do Demänovskej doliny a nakoniec strmo po serpentínach klesneme dolu ku jaskyni Slobody. Trošku sme netrafili ale tie oficiálne serpentíny a dolu sme šli takpovediac strmhlav. Zmákli sme to ale.

Chátrajúca krásna budova pred vstupom do jaskyne

Na parkovisku v hoteli pred jaskyňou sme ešte nakoniec šupli do seba na záver kofolku a krásny deň za nami. Trošku som zúfalý čo sa to so mnou deje. Síl je čím ďalej tým menej. Už asi je toho ozaj dosť na telo a treba aj trošku regenerácie. Každopádne za dva mesiace končí projekt 365000 m+/rok a vari už potom budem oddychovať a hory si ešte viac užívať. A dovtedy sa varí hlavne správne rozhodovať :)

Foto: Lukáš Hladký