Na výlete vo Vysokých Tatrách (Sedielko, Jahňací štít, Veľká Svišťovka)

Trasa: Tatranská Lomnica - Rainierová útulňa - Teryho chata - sedlo Sedielko - Javorová dolina - Pod Muráňom - Zadné Meďodoly - Kopské sedlo - chata na Zelenom plese - Jahňací štít - chata na Zelenom plese - Veľká Svišťovka - Skalnaté pleso - Tatranská Lomnica

cca 49km, 3700m+

Trasa bola jasná keď parťáčka Tina zahlásila, žeby rada ísť pozrieť do Javorovej doliny a doliny Zadných Meďodolov. Nie ako normálny človek z Tatranskej Javoriny, ale z Tatranskej Lomnice. Ehm.. zo Smokovca. To som ale hneď zavrhol. Ak nepôjdeme z Lomnice tak budem sedieť doma. Pridajme radšej Jahňaci. A bolo vymaľované. Trasa jasná.

Belianky z doliny Zadných Medodolov po ceste do Kopského sedla

Ráno budík o pol druhej, ak to už ráno vôbec je. To je tak keď máte raňajšie povinnosti ako naladovať do seba koľko vojde a zistiť čo nové za večer na sociálnych sieťach, keďže idete spať so sliepkami. Nič no.. pred pol šiestou už stojíme na parkovisku v Tatranskej Lomnici pripravení na nové dobrodružstvo.

Skratky neskratky, ráno ideme radšej ešte po asfalte po odbočku na Rainierku. Trošku nohy rozhýbať. Popod končiare už aj čo to pobehneme keď sa terén vyrovná. Za miznúcej tmy sa dostávame na Rainierku kde už vypíname čelovky. Po ľuďoch či zvery ani stopy. Zato ešte cestou autom mali jelene celkom party pred Smokovcom na ceste. 

Konečne kopec. Rýchlo pučíme na Zámku. Cesta ubieha veľmi rýchlo. Počasie je stabilné a za nami sa ukazujú prvé ranné lúče. Škoda že z boku a tak priamo východ slnka sme si neužili. Cestou na Terynu stretáme prvých ľudí. Asi tiež museli vstať celkom skoro keď ich stretáme až tak vysoko. To už zase podaktorí schádzali z chaty. Či to už stihli otočiť, či spáči z chaty nikto nevie. 

Prostredný hrot s domácimi nad Terynkou

O ôsmej si už vychutnávame prvé pivko na chate. Po raňajkách už ani stopa. A ani ľudí tam už moc nie je. Žeby tak málo návštevníkov alebo už všetci ušli do hôr? Nezdržujeme sa dlho aby sme nezachladli, ale aj tak keď sme vyšli von tak to bol dobrý masaker. Rýchlo prvých 100 metrov bežíme. Aspoň sa tvárime ako profíci. Za rohom už konečne chôdza a už aj vyzliekame pred traverzom Pfinovej kopy. 

Nad Terynou

Snehu až tak nie je, aj keď vrchol sedielka vyzerá byť pod snehom. Postupne sa serpentínami krútime až ku vrcholu. Pod nami sa krásne ukazuje Malá studená doliny s Prostredným hrotom a Žltou stenou, taktiež ako na dlani máme Modré pleso. Posledných 10-20 výškových metrov musíme prejsť cez sneh ale stupy sú už predvychodené a tak bez problému vychádzame do sedla bez želiezok. Začínajú padať prvé kvapky predpovedaného dažďa. Narýchlo cvakneme okolie a radšej rýchlo letíme dolu. Aspoň tak ako to ide. Snehové fľaky nás celkom brzdia. Chodník spadá do jedného menšieho žliabku, ktorý je už vysnežený a tak volíme zostup suťou. Nič príjemné ale ako tréning geniálne. Zbehneme najstrmší úsek a napojíme sa na chodník. Predstavujem si každý jeden úsek ako som to minulú zimu prežíval na lyžiach. Obchádzame nádherné Žabie Javorové pleso a ešte cez jeden skalný prah schádzame do obrovskej Javorovej doliny. Výhľady aj na to, že nesvieti Oskar sú úžasné. To najkrajšie sme zbehli a teraz prichádza nekonečná dolina. Rozpršieva sa. Dostávam depku a už je so mňa parťák bez slova. Ticho, nafučaný na dážď cupitám, netuším čo napríklad vtedy prežívala Tina.

Modrá pleso a sneh zo Sedielka

Zadná Javorová dolina

Nad žabím Javorovým plesom

Pod Muráňom asi v necelej polke trasy sa ocitáme po 5 a pol hodine. Zvrtneme sa za mostíkom cez potok skoro o 180° a hor sa do doliny Zadných Meďodolov. Konečne už necítiť pod nohami rovinu a nálada ako aj terén rapidne stúpa. Aj pršať pomaly prestáva. Prechádzame krátkou ale krásnou tiesňavou Bránka. Dokonca aj ľudí v tomto nečase tu stretáme. A ja že tu ľudská noha len málokedy zavíta. S narastajúcou výškou sa nám odkrýva hrebeň Belianok a na druhú stranu neprekonateľný Jahňací. Asi jediný môj nezdolaný značený vrchol v Tatrách. Už minule bol plán prejsť na vrchol od Kopského sedla. Tentoraz je tu príležitosť znovu. Ale pri pohľade na zasnežené rebrá a žliabky v severnej stene to vyzeralo dosť zúfalo. Opäť dostávam depku. Po dlhom otáľaní sa rozhodujeme na vrchol od Kopského sedla nevystúpiť.

Za tiesňavou Bránka

V doline Zadné Meďodoly

Jahňací štít z doliny Zadné Meďodoly kúsok od Kopského sedla

Konečne vystúpime do Kopského sedla. Zadné Meďodoly nás nejako extrémne neočarili. Okrem pohľadu na Jahňací a tiesňavu Bránka nič výnimočné. Zato už zbeh okolo Bieleho plesa až na pleso Zelené bola hneď parádička. Aj keď dnes mám nejaké roztrasené nožičky. 

Pohľad z Kopského sedla do doliny Zadných Meďodolov

Pohľad na Jahňací štít z Kopského sedla

..a ešte pohľad na Veľké Biele pleso

Na Brnčalke sa už skoro cítim ako na Poľskej horskej chate. Plno, ledva dvere zavrieť. Pred nami 6 ľudí ale vyzerá, že platia aj účty ešte z predminulého roka a tak sa nevieme dočkať jedla. Nakoniec sa to rozbehlo a po pár minútach sa ja napchávam kapustnicou. Tina zase trucuje a ide na hladovke. Keby si aspoň tu buchtu väčšiu ako tanier dáš ;) ..ja zase pre zmenu pol hodinu opravujem palice. bezvýsledne. Paličky budú po zvyšok túry na batohu. Ehm.. jedna v ruke a hybaj na Jahňaci.

Na Zelenom plese

Jastrabia veža

Schody do neba. Toto presne milujem. V Červenej dolinke sa ale terén vyrovná. Zato sa môžeme kochať krásou skalnej prírody hlavne pohľadom na Jastrabiu vežu, či Kozí štít. Na konci dolinky zase desiatkami kamzíkov pasúcimi sa na posledných trsoch trávy pred prichádzajúcou zimou. Prechádzame reťazami zaisteným Kolovým priechodom na hlavný hrebeň Vysokých Tatier. Začínajú sa čerti ženiť. Duje celkom statočne a vidíme na pár metrov. Na jednom mieste ešte treba kúsok zostúpiť pod hrebeň. Je to tam už opäť zasnežené a teda už nie úplne naistejšie. Pri pohľade na tento úsek, hmlu a vietor konštatujeme, že rozhodnutie neísť na Jahňací z opačnej strany bolo správne. Pri hmle by to bolo asi dosť na depku. Možno v lete.

Na Jahňacom

Vybehneme na vrchol. Spravíme aspoň jednú vrcholovku a letíme z tadiaľto radšej preč. Užívame si zostup. Technický a neskutočne hravý. Ani sa nenazdáme a sme opäť pri chate. Iba chvíľku sa zahľadíme na chatu ale cítime sa "skoro" sviežo a tak hneď pokračujeme smer auto cez Svišťovku do Lomnice.

Lenže trošku nás vyplo. Po reťaz to ide aj behom ale ako sa pristrmí tak to nie a nie ísť. Asi predsa niečo na tom bude, že treba energiu aj dopĺňať nie len míňať za pol dňa 8000kcal. Cestou pred nami skáka kamzík. Tu na Svišťovke som teda ešte kamzíky nevidel. Nie to ešte takéto fotogenické. Ale to už sú posledné fotky. Potom prišla taká zima ako začalo slnko odchádzať zo scény pre tento deň, že sme boli radi keď sme sa dokázali zašnurovať. Ale ako sme zbiehali na Skalnaté pleso tak sme sa pri skákaní po smiešnych buchodtajúcich kameňoch celkom zohriali. Na Skalnatom už celkom tma.

Pohľad do doliny Zeleného plesa

Ja som tu doma

Počuješ? :)

Vyťahujeme čelovky a celý náš krásny výlet zakončíme najprv zjazdovkou, potom strmým kamenistým lesom pri svetle slabých čeloviek na papuľu, potom zase kamenistými zvážnicami na Štart a nakoniec po mäkkučkej tráve popod lanovku až ku parkovisku v Tatranskej Lomnici. Sme tu. Dali sme to.

Rýchlo do Humna. Humno zavreté. Čo budeme robiť? Čo ideme zjesť? Zachraňuje nás Restaurant Fiaker. Parádne priestory. Sedeli sme v koči. Aj keď pri dvíhaní nôh do koča som skoro prebehol oknom až von oknom cez druhú stranu. Príliš vysoké kroky po 13tich hodinách v horách. Ale inak jedlo paráda. 

Tákže zahasili sme najväčší hlad, ešte auto vyjedli čo nám tam zostalo a máme ďalšie poznávanie Tatier za sebou. Čo tak nabudúce preskúmať čosi v Slovenskom raji? ;)

Foto: Martina Belková