streda 27. septembra 2017

Cez víkend do Mordoru aj do Raja

Na to ako strašné depkársky vypadal tento víkend, že dopadne sa čo to podarilo zdolať. Sobota trošku ťažšie podmienky ale nedeľa ozaj stála zo to. Aspoň na začiatok takto :)

Jaskiňa Mylná

Cesta z Jaskyne

Na hrebeni na tenisky :D

Czerwony grzbiet z szierokeho siodla

Po ceste na Malolaczniak

Ale inak pekne poporiadku..


Trasa sobota bike: Turčianske Teplice - Čremošné - sedlo Malý Šturec - Kráľová studňa - Krížna - Rybovske sedlo - Západné Prašnické sedlo - Revúce - Ružomberok

Sobota sa tentoraz nesie v šialenom počasí. Nie a nie prestať pršať a ja doma nie a nie obsedieť. Pozerám každých 15 minút predpovedné modely a šípim lepšie poobedie. Aj tak ale plánovaný štart posúvam z 10tej hodiny rannej na pravé poludnie.

O jedenástej vo Vrútkach na stanici čliape ako keby nikdy nemalo prestať pršať, ale verím v svetlé ďalšie hodiny. V Tepliciach ale jemný dáždik pokračuje a tak nie je na čo čakať a vyrážam do mokroty. Po pár kilákoch, ešte pred Čremošným, mám mokrý zadok od kolesa ale inak nie je zima a ani nefúka. Nie som predsa padavka.

Vypučím Čremošnianske lazy a letím na cestu na sedlo Šturec, tam sa ale dlho nezdržujem a pri Bartoške odbočím doľava na žltú turistickú značku a okolo vetrania najdlhšieho Slovenského tunela, spočiatku mierne do kopca, neskôr pred koncom do poriadneho blatistého strmáku sa vyštverám pomimo asfaltu až na sedlo Malý Šturec. Aj napriek blatovým orgiám v tomto monzúne krásna trasa. Určite odporúčam.

Celkom depkárske je potom pokračovanie smer Kráľová studňa. Aspoň v daždi a hmle. Už pár ľudí mi vyprávalo ako čakalo na týchto miestach za každou zákrutou medvede ale tentoraz som to mal teda poriadne v paži. Stačilo mi vlastné hundranie a zamýšľanie sa nad svojim životom na čo som sem šiel do tohoto nečasu. Začínam s narastajúcou výškou chladnúť. Hlavne mojich 20 prstov a hlavne 5 prstov na ľavej nohe. Pomôže až asi 50 výškových metrov vynášania bajku medzi dvomi paralelnými zvážnicami. Ešteže lesníci nahádzali všetky konáre po ťažbe na chodník. Ďakujem, zahrial som sa.

Výjdem na hornú zvážnicu a ďalších 5 km. Omŕza ma moje rozhodnutie sa ísť dnes pobicyklovať. Ku neprestávajúcemu dažďu sa pridáva vietor. Celé zle. Musím letieť čo to dá, aby som sa zahrial. Po výhľadoch ani náznak. 

Prechádzam okolo chaty bez zastavenia lebo do tej zimy a nečasu by som už nevyšiel. A na Kráľovej skale to prišlo. Vstupujem do mordoru. Od severu fúka síce slabo. Asi.. ale s dažďom a hmlou to bol koniec sveta. Po pár metroch mám úplne skrehnuté všetky končatiny. Inak pohodička. Aby som sa zahrial radšej idem pešo povedľa bajku. Na blate sa hýbem na mieste. Na rovinách pred Krížnou máme nové prírodne bazény. Skoro som sa utopil.

Takto na krížnej len omnoho mokrejšie

Prichádzam na vrchol. Plány neplány na Borišov nejdem. Ešte ma život neomrzel. Treba narýchlo vymyslieť náhradný plán, ale naspäť nejdem. A tak sa púšťam smer Liška a potom smer Rybovske sedlo. Pred sedlom vyšlo na 2 minúty slnko a dymiace hory vytvárali nádherné scenérie. Pre týchto pár minút sa oplatil určite celý deň. Žmýkam rukavice. Tieto sú už nepoužiteľné. Som rád, že som už z tých 4roch stupňov a vetru trošku nižšie ale ešte nie je vyhrané. Oblaky prichádzajú opäť a ja musím valiť rýchlo dole. Ešteže mám náhradné suché rukavice.

Zbieham do Prašnického sedla. Som totálne zablatený. Ako na Spartan racei. Až tak som sa za seba hanbil, že volám kamarátovi do Ružomberka či by nemal do vlaku pre mňa nejaké čisté nohavice. Totálne skrehnutý prichádzam do Vyšnej Revúcej. Vchádzam už do známej miestnej krčmy a pýtam sa či ma pustia aj takého zakydaného. Pustili.

Krčmárka aj pre mňa zakúrila v krbe. Ja som sa tam zložil asi na skoro hodinu čo sa mi nechcelo preč. Po krčme som medzi miestnymi štamgastami pobehoval bosí a topánky a rukavice sa sušili na krbe. Pojedol som im tam syrové korbáčiky, čipsy a liter čaju dokým som sa odhodlal do zimy. Výjdem von. Bajk zostal, ale koleso sfúknuté. Chytám sa za hlavu. Len toto niee.

Našťastie to bola len malinká diera a riešim to dofukovaním raz za pol hodinku. Vravím si do Ružomberka je to kúsok. Prdlajs makový. Psychika kolabovala. Zase začína mrhať z oblohy a ja už v poslednom suchom prezlečení. Len to nie. Nakoniec sa mi podarilo bez zmoknutia doraziť až na stanicu. Hanba riadna ale pud sebazáchovy mi aj tak dovolil vstúpiť do vestibulu a ten lístok si kúpiť. Čert vie čo si mysleli tie dve kočky vedľa mňa čo evidentne cestovali na intrák. Bál som sa len obzrieť ich smerom. 

Každopádne veľmi silný zážitok za mnou.


Trasa nedeľa behoplaz: Kiry - Koscieliska dolina - jaskine - Hala Ornak - Smrecziński staw - Ciemniak - Kresanica - Malolaczniak - Czerwony grzbiet - Przyslop Mietusi - Cudakova polana - Kiry

Nedeľa jasná. Pár parťákov na nete neveriacky komentovalo môj status a tak už nebolo na výber. Oni musia zbadať, že sa zle vyjadrili :)

S parťáčkou Tinkou sa stretáme na svojich fárach na Ružomberskej stanici. Obsadzujeme jednu palubu a trielime smer Orava a Poľské Tatry. Tentoraz stojíme pri vymáhačovi parkovného za 3€. 4 ušetrené môžeme prejsť. 

Vstupujeme do Koscieliskej doliny

Ako rozcvičku sme si dali výstup na Stoly. Po človeku ani stopy. Zato jelene bolo počuť z každej strany. Prechádzame cez polom až na lúčku, ktorej rozmery netušíme. Okolo bolo všade samé mlieko. Prichádzame ku trom chalúpkam s kadiaľ ma byť nádherný výhľad na celé Poľské Západné Tatry. Nuž ak chcete si prísť popučiť aj sem tak asi iba za krásnej modrej oblohy. Toto okrem zahriatia kvadrákov moc význam nemalo. 

Na Stolach ..za dreveničkami výhľad na Tatry

Poďme do jaskýň. Odbočujeme na prvú doľava na Jaskina Mroźna. Vstupný domček?? To sa aj platí? Veď tu nikoho niet. Jaskyňa zavretá. Prečo? Veď píšu že otvorené do konca októbra za 4 zloté. Nervy. Čo ak bude všetko pozatvárané?? Máme sa vrátiť naspäť? Výstup z jaskyne mal byť  na druhej strane kopca. Musíme to celé obísť? Zisťujeme že za jaskyňou cesta ponad nikam nevedie. Jedine ak tak do skalných útesov a tak nám nezostáva nič iné len zaveliť na ústup. 

Vstup do Jaskine Mrožnej


Smutní schádzame a bežíme plnou dolinou ľudí ku druhej jaskyni. Tam už odbočujú aj ľudia a tak veríme, že zatvorená nebude. Prechádzame nádherným skalným kaňonom poskakujúc po skalkách ponad potok. Predbiehame veľké skupinky Poliakov, ktorým to až tak nejde. Prechádza ma zlosť a užívam si nádheru pred sebou. vychádzame rebríkom a strmými reťazami ku otvoru do skaly. Reťaze pokračujú aj vo vnútri. Jaskiňa Smoczna nie je dlhá, mala iba tak 50-100 metrov a myslím si, žeby ju každý zvládol. Aj riflový turista. Možno z dierou na zadku ale zvládol. 

V doline


Vawoz Krakow



Vstup do jaskyne

Smoczna jaskiňa



Rýchlo zídeme dolu a ideme do posledných dvoch jaskýň. Najprv do Jaskine Mylnej. Tiež bolo zapotreby najprv vyliezť hore po reťaziach a následne zísť rebríkom do podzemia. V podzemí sa ukazuje asi desať smerov kade sa vydať ďalej ale po chvíľke nás všade zabrzdili úzke priestory. Ale pre plaziacich sa jaskyniarov asi topka. 

Pohľad po prechode Smocznej jaskine na bralo kde sa nachádzala Jaskiňa Mylna a Raptawicka

Koscieliska dolina od Jaskine Mylnej


Ide sa do jaskine Mylnej




Schádzanie z jaskyne


Posledná jaskyňa Jaskina Raptawicka bola tá najadrenalinovejšia. Vojdeme dnu. Prejdeme pár desiatok metrov a ocitneme sa v dvoch oknách v stene skaly s výhľadmi do Kostieliskej doliny a v pozadí s hrebeňom Tatier. Pokocháme sa, urobíme skoro 180 stupňovú otočku a pokračujeme do podzemia ďalej. Značenie turistické bolo, ale dákosi sme sa iným úzkym otvorom ocitli opäť na začiatku. Ako to? ..skúšame znovu. Nachádzame nízky priechod do ešte hlbších útrob. Je tam aj značka opäť. Priestory sa tiahnu všetkými smermi. Vojdeme do každej puklinky kde sa zmestíme. No ale už po takej hodinke buď počupiačky alebo štvornožky nás to trošku aj baviť prestáva. Veď ešte máme hodný kus túry pred sebou. Ešte jedna reťaz a sme von. Konečne svetlo :)

Vstup do jaskine Raptawickej


Okná v skale z výhľadom do Koscieliskej doliny

Hľadáme pokračovanie..

Čo ďalej?

Tadiaľto..



Preskúmame každú špáru




Konečne svetlo

Do jaskýň toľko ľudí nechodilo. Na chodníku v doline úplne iný svet. Davy ľudí. Ešte pred chatou odbočíme na Smrecziński staw. Tam tiež idú hordy ľudí. Je to krásne, skoro dokonale kruhové pleso. Pred nim sa nachádzajú lavičky a asi 30 ľudí tam tíško sedelo. Zaujímavý títo Poliaci. Postojíme zo dve minúty a valíme jesť.

V doline



Smrecziński staw

V chate opäť nesklamali. Nákupy sa dajú realizovať v eurách a tie ceny skoro ako v Jednote. Fritky s kečupem, ser gorski, rosol, 2x cola a pivo za 14€. No radosť jesť. Asi začnem chodiť na pivko z Podbanského tam. Nič, musíme sa postaviť a ísť ďalej.

Obliala nás zima a tak Tomanowou dolinou pučíme svižne. Napriek tomu sa nekonajú plánované mordory dažďa. Keď vychádzame na lúku odkrývajú sa aj zasnežené vrcholky kopčekov pred nami. My ale bočíme doľava a stále stúpame. Vychádzame nad les a začína sneh. Od cca 1800mnm. Konečne opäť vidím a cítim toto biele šťastie. Z času na čas odveje oblaky a naskytajú sa nám nádherné výhľady do doliny, ale i na samotný náš vrchol Temniak, ktorý práve traverzujeme. 

Cestou do Chudej przelezi


Prichádzame na Chudu przelez a pokračujeme už hrebeňom na vrchol. Trošku nás už vypína ale aj tak sme stiahli plánované 3:55 od chaty na 2:10. Luxusínka. Z Temniaka chvíľku klesneme dolu do Sierokeho siodla ale následne vystupujeme na najvyšší bod dnešného dňa, mohutný skalný masív Kresanicu. Začínajú sa nám odkrývať aj Červené vrchy či skalný hrebeň Czerwony grzbiet kadiaľ budeme schádzať. Užívame si znovu zbeh. Skôr lyžovanie v teniskách :)

Na Temniaku

Cerwony Grzbiet

Kresanica

Zbehneme do Litworového sedla a nakoniec vybiehame na lúčny kopec Malolaczniak. Za nami vychádza slnko a vytvára nenormálne úkazy na stúpajúcej hmle. Sme hore. už iba doooole. Do nekonečna. Czerwony grzbiet vyzeral byť zapeklite skalnatý z každej strany ale vrchol hrebeňa je krásne trávnatý. Po pár stovkách metrov máme ale nohy natotálku v teniskách mokré. Od cca 1800 metrov ako zmizol sneh začíname prudko klesať z hrebeňa do žľabu. Na jednom mieste opäť reťaz. Tento výstup môže byť velice zaujímavý. Schody do neba a teraz pre nás schody opäť do reality. Aj keď pod žľabom sme si ešte dooosť zabehali dokým sme preleteli cez Przyslop Mietusi a Cudakovú polanu v Koscieliskej doline až ku autu v Kiry.

Na Malolaczniaku


Celé z prestávkami a motaním sa po jaskyniach nám to nakoniec nevydalo pod 10 hodín. Stratili sme 2 minútky, ale asi aj z tej zimy a z plankovania a drepovania v jaskyniach som bol na druhy deň celkom rozsekaný. A možno čosi spravil aj sobotňajší bajk v mordore, ale každopádne už teraz sa neviem dočkať víkendu a ak všetko pôjde podľa plánov tak ísť okukať znovu Roháče. A to nie len tak. Pekne vymiesť celý hrebeň od Bielej skaly až po Bystrú a Podbanské ;)



Foto: Martina Belková

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára