Čas neúprosne letí a už je tomu vyše dvoch týždňov čo sme boli pokukať do týchto končín ako som toto písal. Vtedy mi ani len vo sne nenapadlo, že aj takéto niečo tu na Slovensku máme. No hej vedel som, že máme nejaké Biele Karpaty ale kde sa presne nachádzajú? Vlastne ani teraz bez mapy by som nevedel presne povedať ako ďaleko je to od takej Blavy. Ale nám cesta ubehla veeľmi rýchlo. Možno to bolo tým, že sme sa v malou aute tlačili štyria a všetko mocný chlapi a Mongolka.
Deň predtým sa konal pretek Rýchlik Zoška - Bratislava, plánovala sa nočná aftéérka, ale Zomby mal svoje dni tak nakoniec z toho nič nebolo a dohodli sme sa až na ráno. No.. ráno ako ráno, dokým sme vyrazili tak bol už aj obed. Ja som samozrejme myslel, že končím hneď po behu, aby som bol čím skôr doma. Tým pádom som nemal žiadne oblečenie a tak ma obliekli Tekelyovci do 20 centimetrov vyššieho Jura. Ok, aspoň nuda nebude.
Ráno Julka zabitá, ja s Jurom riešime štatistiku zo včerajšieho behu. Z ničoho nič pribehla Julka, že ideme na výlet. Že ide do Polonin!!! To vari nieee, to prídeme o tri dni. A čo takto Balaton? Alebo nejaké Rakúsko? Hm.. a niečo bližšie nemáme? Neviem ako to niekoho napadlo ale nakoniec sme sa zastavili na hrade Branč. Kde to do frasa je? Biele Karpaty, pri Myjave. Hráád, Veď to kvôli jednému hradu nepôjdeme kdesi hodinu a potom naspäť. Hľadám iné možnosti po okolí, Hlavne nech je to na kopci. Veľká Javorina. Tam som už bol a čo tam? Chcem niečo výnimočnejšie. Juro spomína vyhliadkovú vežu na Žalostinej. Tam som tiež bol. Guuglim vyhliadkové veže. A hľa, vybehla mi bývala vojenská veža na Jelenci. Píšu že má 32 m. Na obrázku vyzerá sľubne a hlavne píšu vstup len na vlastne nebezpečie, Výšky. Zase raz sa môžem vystaviť výške a dať si dávku adrenalínu. Je rozhodnuté. Teraz ešte spracovať ostatok. To znamená Jura a Julku. Robo je mimo. Po desiatich minútach to mám.
Niečo schrúmeme a môžeme na obed hladní vyraziť. Ideme hľadať Roba. No.. ono každý vieme kde to býva, ale v Blave zastať tak, aby Vás električka neprešla, je v centre trošku problém, Obehneme si dvakrát pol Bratislavy a vymetieme všetky okolité jednosmerky až zaparkujeme poblíž rozhlasu, kde náš Robo prenájmuje.
Cesta môže začať. Ale čo ten hlad? Ideme na Branč na branč? To je aké super. Cesta možno aj kvôli tejto dobrej predpovedi teda utiekla neuveriteľne rýchlo. A možno to bude aj tým, že sme šli cez našu najobľúbenejšiu dedinu Čáry. Ale budovu č. 257 sme nenašli. Postupne prechádzame na medzi Malo a Bielo Karpatské lazy. Je to krásna oblasť. Všade samé polia a nízke vŕšky. Skoro ako v Toskánsku keby tam pestovali vínčisko. Myslím si, že aj ubytovanie tu na dedinách môže byť lacné a raj na zemi môže nastať. Samozrejme dokým neprídu deti.
Prešli sme ešte aj ten posledný milión prvý vŕšok a vošli sme do dediny Majeričky. Odbočku ku hradu samozrejme preletíme. Julka točí na ručnej a vraciame sa naspäť na odbočku do Podbranč podzámku. Dedinu a hrad, ktorý bolo už z veľkej diaľky vidno sme našli, ale miesto na zjedenie branču už moc nie. V dedine zdochol pes. Stretli sme zo 5 ľudí. Koniec. Takže z jedla opäť nič.
Hrad sa samozrejme nachádza povyše dediny. Po ceste mám chuť rozhadzovať peniaze. Okrem nejakých viníc na okolí s poddanými by som si rád kúpil aj hrad. Z diaľky sa mi trošku podobal aj na hrad Krásnu hôrku. Tiež sa nachádza na trávnatom návrší. Ešte mi tu ale chýbal Betliar. Na hrade vymáhajú peniaze, ale nebolo to nič strašné, Ťažko povedať či sa uživí aspoň teta vymáhačka. Okrem nás tam boli ešte zo dve, tri skupinky. Vyfasovali sme obkec a Robo, hradný kastelán, nás ide previesť svojím pánstvom. Julka s Jurom sú totálne mimo. Vôbec ich to nezaujíma, zato ja lapám po každom slovku z Robových úst. Dozvedáme sa o renesančnej delovej bašte, o spodnom, strednom hrade, i o palácovej miestnosti. Postupne sme prešli okolo celého hradu. Dokonca aj vecka tam mali.
Výhľady na každú stranu hradu boli neskutočné, Už znovu, teraz keď pozerám fotky, som fascinovaný. Keď sa nabažíme výhľadmi poberieme sa ešte s Julkou vyskúšať kto je viac pri sebe. Ale súťaž kto by skôr ušiel z hradu delostreleckým oknom skončila vyrovnane. Len ta technika bola úúplne inakšia. Jeden chodí rád hlavom dopredu, druhá radšej najprv odovzdá osudu svoje nohy. Na záver Juro ešte raz poriadne zmätie vymáhačku vstupného tým, že jej chce znovu platiť a už len myslíme na dobré jedlo.
Ešteže máme ten internet. Aj keď na týchto lázoch vcelku pokuľháva, Stojíme už dobreže nie pri každej krčme v každej dedine ale nikde nič. S nerváčením prebehnem cez Hrašné a už sa vezieme v Starej Turej pod Veľkou Javorinou. Robo našiel úúžasnú reštiku, o ktorej Vám moc nepoviem, lebo mala taký šialený názov, že ani len vtedy som nevedel vysloviť jej meno. Ale za to tam varili lahodnô, Bolo to kdesi medzi bytovkami.
Takto posilnení sa berieme na Veľkú Javorinu. Správnejšie povedané na Holubyho chatu pri/na Veľkej Javorine. Žeby ideme znovu jesť? Áut ako u nás na Martinských holiach. Vyzerá, že sem často prichádzajú miestni obyvatelia krajiny. Chodievajú sem určite aj ľudia spoza veľkej mláka alebo len tieto krásne tátoše odtiaľ prišli?
Postupne sa teda dopracujeme ku tomu, že sa pohneme po zelenoznačenom chodníku do sedla pod Jelencom. Odtiaľ chodník pokračuje na Moravu do Květny. My ideme ďalej po hrebeni veľmi výrazným chodníkom a za 5 minút sme pod vežou. Okrem veže je tam zopár budov aj s podzemnými priestormi, ale tie sa nám nepodarilo pozrieť. Keďže sme odchádzali práve vtedy, keď tam explorovala iná skupinka a hneď z príchodu sme zase mali zorné pole zúžené len na kolmý rebrík v strede priehradovej oceľovej veže. Vyzerá to v pohode. Prešiel som 5 metrov a ono sa mi nejako začína zem vzďaľovať pred očami. Fuu. Poďme ďalej. Na ôsmich metroch je prvá plošina. Poobzeráme sa a ideme ďalej. Takto 4x. Posledná plošina je na 32 metroch. Veža a rebrík ešte pokračujú ale vrcholná plošina je uzavretá deklom a zamknutá.
Celá veža sa pod náporom vetra kýve. A to bol len slabučký vietor. Aké to je keď poriadne zafúka? Výhľady máme na každú stranu. Či za hranice na Moravu, či na Slovenské lazové kráľovstvo. Pod nami les. Áno, stromy končili tak v polovice veže. Rozmýšľame ako ďaleko by zaletelo telo niekoho koho by sme sa chceli zbaviť. Nakoniec to radšej vyriešili lietajúce sliny. Inak toto miesto by mohlo byť ako stvorené na kontrolne stanovisko alebo dokonca občerstvovačku pre tohto okolia kultovú turistično, bežeckú akciu Lazovú stovku. Hneď máte 30 výškových metrov za sebou. Po vylezení na vrch cítite už aj ramená pekne. Nohy vyzerali v pohode.
Po ceste naspäť sa ešte zastavujeme na Holubyho chate. Veľká chata, cez víkend určite od rána do večera niekym obsadená. Jedlo už nemali, čím ma zachránili od dlhého výberu, za to som ale potreboval ešte niečo špeciálnejšie. Ale čo? No.. nie že by som si dal klasicky kofolu, ale ja si dám nejakú čudnú kávu s mliekom. Kávu, ktorú nikdy nepijem, lebo tomu nerozumiem a mlieko preto, lebo po ňom rád obzerám záchody. Bolo to totálne bez chuti. A všetci parťáci, že mňáám. Aby mi to náhodou nevypili a aby som to musel všetko sám vypiť, nasypal som do toho všetky cukre, ktoré som našiel po okolí. Konečne to malo chuť. Bolo to trochu sladké. Ale tá konzistencia, Stále to bolo riedke. Ako mám z toho spraviť čokoládu??? Keď to už pre sladkosť nik nechcel, tak som to nalial do seba a sklamaný bez čokolády sme odišli.
Cesta domov bola v celku dlhá. Vracali sme sa cez Nové mesto nad Váhom a potom cez všetky možné dediny až po Jaslovské Bohunice. Od Piešťan som už bol vo svojom živle. To sú už pol roka moje dedinky. Okolo elektárne je veľmi pekne. Všetkým dupkom vstávajú chlpy pri pomyslení na bývanie pri atómke ale povedzme si to na rovinu. Sú to najupravenejšie a najbohatšie dediny na Slovensku. Majú teplú vodu zadarmo, vlastné benzínky, upravené chodníky, zástavky, cesty bez výtlkov. A všade naokolo kráásne polia s ešte krajšími východmi a západmi slnka. A podľa mňa aj tie komíny sú zaujímava dominanta okolia.
Parťákom teda porobím sprievod Jaslo-Bohunickým krajom a od Bohuníc ich pošlem kade ľahšie do veľkomesta Bratislavy.
Zase raz neplánovaný víkend. Či to bolo zle alebo dobre? Jasné, že vynikajúce. Nie je to super keď neviete čo bude zajtra? Ten pocit dobrodružstva, čo mi prinesie zajtrajšok. Nie je to super vymeniť nejaký nudný zajtrok, za niečo akčné? A čo tam potom, že Vás všetko počká, A možno aj nepočká, Možno, ten predošlý nudný plán sa spraví aj bez Vás, Tak čo zajtra? Ideme žiť zase raz niečo čo poznáme alebo objavovať nové horizonty?
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára