štvrtok 17. novembra 2016

Tréning??? ..nie radšej výlet

Na tému tréningov na ktorýkoľvek šport a o úžasných stravách a neviem akých doplnkoch je toho už popísaného na mraky. Musím ísť teda s dobou a napísať asi niečo tiež. Ale ak niekto hľadáte niečo rozumné, tak toto radšej ani nečítajte. Toto je strašná heréza a iba poškodzuje rozum. To je iba pre tých čo si nevážia svoje umiestnenia na pretekoch a zostávajú na občersvovačke dovtedy dokým ich nechcú vylúčiť z preteku a keď to ide tak na nej oddýchnu aj zo tri hodinky. To je život.

Tento článok je vlastne o ničom. Teraz by som tu mal písať o tom ako si zlepšiť tréningom svoje výkony, ale toto bude skôr o tom zhoršovaní. Čiže áno, ak máte záujem sa zlepšovať a nežiť to čo prežívam ja, tak tomuto sa vyhnite veľkým oblúkom.

Moje bežecké začiatky boli dosť rozpačité. Ono vlastne ja som do strednej bol športovec ak tak na telesnej a popri tom samozrejme sme kde tu zabehli s našimi do lesa na huby alebo na nejakú normálnu túru na akú chodí bežný zdravo založený človek. Na strednej som prišiel na čaro bicyklu. Zistil som, že kopec sa nemusí vždy iba tlačiť, ale že keď zo sedla nezosadnete, dá sa aj vypučiť a toto zistenie ma natoľko fascinovalo, že som vyskúšal aj nejaký ten pretek. Na prvom preteku, na bajku, čo som dostal na moju desiatku, som to vypučil na štvrté miesto. Nejaká polovica štartovky v kategórií. O rok už s krásnym novým bajkom, najdrahšou vecou akú som vtedy mal, som to s prehľadom vypučil na prvé miesto. Pocity počas preteku? Toľkokrát som sa dozadu ešte asi nepozrel nikdy. Inak pocit? ..jasné, že som vyhral, veď nik na mňa nemal.

Prvý debakel prišiel, keď som skúsil horský bajkový polmaratón. Prvých desať kilometrov skoro na čele preteku a do cieľa som sa dobreže neplazil po zemi. Posledné miesto to síce nebolo, ale moc tomu teda nechýbalo. O rok na to, to už bolo lepšie ale výsledky nikdy neboli extra. Prehováračky, že jazdím iba pre radosť boli na dennom poriadku. Neskôr ako asi vždy do toho vstúpilo dievča. Život dostal úplne iný rozmer a aj keď som ešte bajkoval, tým že ona behala, začalo to baviť aj mňa.

A tak asi po piatich tréningoch som si povedal, že už prišiel čas na maratón. Veď limit je 5,5 hodiny. To musím zajsť aj keby som nahodil rýchlu chôdzu. Na štarte som uvidel nejaké balóniky, ktoré som sa neskôr dozvedel, že určujú čas, za aký chcete maratón dobehnúť. Čo mi dali horské maratóny na bajku bolo to, že som vedel pojem o čase a že sa nemôžem na prvom kilometri vyvaliť ako raketa a potom zomrieť. Ale aké tempo zvoliť na behu??? A tak som sa pridal ku balóniku štyri hodiny. Vypol hlavu, čo som z dlhých bajkovačiek bol naučený a kilometre odsýpali. Počas behu sa vodiči rozprávali o nejakej krízičke na 36tom kilometri. Vravím si: zaujímavé reči. Bol 36ty kilometer a pohodička. Akože cítil som sa, ale veď už iba 6 km. Prišiel 38 kilometer a mne sa už nechce. Ja to nezvládnem. Všetko ma bolí. Kráčam. Balónik sa mi vzdiaľuje, Ale veď toto nie. Takto pred cieľom? Opäť som sa rozbehol a snažil sa ich dobehnúť. Našťastie bežali prirýchlo a cez cieľovú pásku som prebehol za 3:59 dačo. Zastal som a bol som drevený. Ale ako na bajku ani teraz som si to nejako moc neužíval. 

Priateľku bavili hory. Obaja sme mali radi krásy prírody. A tak, že teda poďme skúsiť niečo také. Myslím si, že náš prvý pretek bol beh do Choča. Na prvý záťah v neskutočnom čase bez nejakého mohutného tréningu. Zistili sme, že keď nechceme trénovať beh musíme chodiť behávať do kopca. Stačí si ísť zájsť niekedy na turistiku a ste lepší ako polovica zúčastnených. Na behoch do vrchu som našiel neskutočné množstvá úžasných ľudí a kopec priateľstiev. To ma napĺňalo úžasným pocitom z každej jednej akcie. Každý víkend kdesi. A cez týždeň kde tu na túru. Tréning? Na čo? Prvý nemusím byť. Treba si to hlavne užívať.

Masívny tréning som začal praktizovať, keď som robil cez celú zimu na Martinkách. Každý deň 25 km a 1000 m+/-. Mal som top formu. V tom roku sa ale udialo všetko možné a s niektorými môjmu srdcu milými sa nečakane rozišla cesta a to vo mne spôsobilo dosť veľkú dieru. Nevedel som ako ju zaplniť a tak som si povedal, musím začať robiť niečo čo ma bude hrozne moc baviť a bude to hlavne niečim výnimočné. Chcem robiť vec, čo ma bude fascinovať a ktorá bude mojou závislosťou. Ktorá bude vo mne vyplavovať toľko hormónov šťastia, že sa budem musieť ku nej vraciať a vraciať a už ma nikdy nepustí, Proste stal som sa na behu závislý.

Vymýšľal som si rôzne projekty. Ono pre velikánov bežeckého športu to nič nie je, ale postupne som si zvyšoval latku. Ale stále žiadne poriadne tréningy. Do hory som ale išiel vždy keď bol čas. Keď bolo desať hodín, tak na desať, keď dve, tak dve. Možno by to niekto nazval tréningom, ale to bol chaos nič iné. Nechápem doteraz ako je možné, že to telo všetko zvládlo. Počas roka sa mi podarilo "prejsť" prvé stovky a na konci toho roka som si šupol v jeden jesenný deň Tygrov projektík Magurky a aj s Tomášom Belianskym a so super podporou sa mi podarilo vypučiť 15x cca 5,5km a 600m+/- za 23 a štvrť hodiny. V zime som si bol zabehnúť už svoj tretí maratón. Ten druhý som sa v jeden hnusný upršaný deň vybral do ulíc Vrútok a Martina a bežal som dovtedy dokým mi hodinky neukázali 42,2 km. Vtedy som to vypučil bez zastavenia, bez podpory za 3:27 dačo.

Posledný môj maratón, v tú onú zimu na Vianočnom behu v Žiline som si povedal, že dnes v takejto forme musím vypučiť na niečo úžasné. Nastavujem hodinky na priemerku 14 km/h a ide sa na to. Zase raz všetko išlo presne ako malo. Čas na polke cca 1:29. Na 30tom kilometri stále udržujem tempo pod tri hodiny, ale vtedy prišiel zlom. Prestávam vládať parťákovi a boj o tretie miesto sa vzdiaľuje. Ale vtedy som už vedel, že so mnou je koniec. Začal som kráčať a mať schizofréniu. Raz som si vravel: už si to iba pekne v pohodičke dokráčaj a aj tak budeš mať pekný čas pod 4 hodiny. Následne druhý hlas: Ty debil, načo si bežal tak rýchlo až sem keď teraz sa flákaš. A opäť som sa rozbehol. A takto asi 5x. Nakoniec to nebolo až také hrozné a čas 3:10 dačo považujem za svoje maximum.

V tom čase sme už boli prihlásení aj s partiou na svoj prvý veľký ultra beh na Kanárskych ostrovoch. Išlo o svetové kolo pretekov. Vravím si, kedy keď nie začať trénovať teraz. Veď pučím maratóny aj bez behu za skoro tri hodiny. Je možné, že mi nejaký šport môže aj ísť. Ok, od januára. V januári som nasadil dvojfázové tréningy skoro deň, noc. Ono, veď aj keď som chodil Martinky, tak som mal podobný dvojfázový tréning. Lenže všetko to bola iba chôdza. Nachodené som mal. To áno. Ale nie odbehané. Po dvoch týždňoch som začal mať problém s kolenom. Ok, asi musím niečo zmeniť. Prestal som behať opäť. Aspoň dokým to neprejde. Na konci januára som šiel s hviezdou ultra blogerskej komunity behať Brtnícke ledopády a po 40 kilometroch som bol na tom tak biedne, že som bol nútený to zabaliť. Nepomohli na štarte ani tri piva a ani na desiatom kilometri ibalgin.

Bolesť kolena nie a nie prejsť. Prišlo depkárske obdobie, že už je po mne. Už som sa začal aj zmierovať s tým, že končím s behom. Aby som nezačal priberať, začal som po troche cvičiť. Veď, že keď už zo mňa bežec nebude, tak aspoň kulturista. Termín Kanárov sa blížil a z mojich plánov predbehnúť Emelie bol tak prd makový. Tá si zase roztrhla úpony v kolene a bolo po pretekaní tiež. Takto nepripravený som zažil na Kanárskom vertikále neskutočný prepadák. Ešteže sa neštartovalo naraz a nemusel sa báť, že ma budú obiehať deti a dôchodcovia. O dva dni bolo ultra a na moje počudovanie som ho vcelku slušne zvládol. Niekde v polovici dobehuvších. 75km a 4400 m+ za 12 a trištvrte hodiny.

Koleno teda vyzeralo sľubne, aj keď po dlhom behu som ho stále ešte nejaký ten deň cítil. Môj život sa razom ale znovu premenil na dobrodružstvo a kedže som vedel, že na nič svetoborné s mojou kondičkou už nemám, začal som si behy neskutočne užívať. Na každý som šiel s tým, že sa idem porozprávať, užiť si ho a zažiť parádny niekoľko desiatok hodín dlhý výlet v lese. Keď aj nebol beh tak som si spravil nejaký šialený výlet na celý víkend. A čím šialenejší tým lepšie. Parťáka som vymieňal za parťáka, lebo po raze už málokto so mnou chcel ísť. Alebo možno aj chcel, ale nikto to nezvládal robiť každý týždeň vkuse za sebou. Mám teda novú mániu.

V poslednej dobe si ale začínam uvedomovať, že to asi nikam nevedie. Je dosť možné, že mi to veľa ľudí závidí a chceli by vidieť a robiť to čo ja ale čím ďalej tým viac si uvedomujem, že ja z toho aj tak nemám nič. Spomienky, ktoré možno na pár rokov zapíšem do blogu a možno sa na ne ja ešte o pár desiatok rokov pozriem. Ale čo viac?? Bude mi to o tie roky stačiť? Uvidíme, ako dopadne táto krízička. Ale ak všetko pôjde ako má, tak sa chcem posnažiť dať na odvykačku od toľkej zábavy a trošku sa aj zamyslieť nad tým všedným životom ako žije každý iný. Už ma nebaví byť výnimočný a iný. V dnešnej dobe sa všetci kdesi iba stále a strašne niekam naháňame a silou mocou sa snažíme vyťažiť z tohoto sveta a života maximálne maximum a čím viac máme, tým viac ešte chceme mať. Dávku stále chceme iba zväčšovať a zväčšovať. Ignorujeme všetko to malinke a krásne okolo seba, ťaháme sa za ďalekými snami aj keď všetko potrebné a krásne máme pri sebe.

Život šťastný nemusí byť iba príjemný, musí byť hlavne naplnený niečim stálym, čo nám nikto nevezme. Niečim čo môžeme odovzdať druhého i celému ľudstvu. Nejde o to čo urobím sám sebe ale koľko šťastia zažijem tým, že sa podeliť s tým čo mám s druhými a na koľko to odovzdám im.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára