Od Tatier k Dunaju alebo keď Vám tri desiatky nestačia

Zoznamovacia párty tohto leta je v plnom prúde a myslím si že práve dosiahla svoj vrchol. Je pravda, že som sa z nenazdania ocitol na najkomerčnejšej bežeckej akcií na slovensku. No.. dajme tomu, že ešte niektoré maratóny to prekonávajú. Ja, človek čo má rad akcie do 100 ľudí. Celú túto neekologickú masovku, ale asi treba brať trošku z iného pohľadu. Dokým nebude takýchto akcií viac tak si môže zachovať svoju jedinečnosť a možnosť spájať ľudí so spoločnou radosťou z behu a zo seba samých navzájom. Jedinečná akcia pre kamarátov, spoločenstvá a firmy ako teambuildingy. Človek si môže posúťažiť sám so sebou, so svojimi parťákmi či s inými tímami. Môže zistiť koľko zvládne a vlastne, veľakrát sám seba prekvapiť, že ide odbehnúť aj oveľa viac ako desať kilometrov.

Ku svojmu tímu som sa dostal ako kura k zrnu, či ako sa to hovorí. Proste v jeden pekný deň prišiel telefonát, či by som sa nepridal do tímu To Dáš. No a ako je u mňa zvykom mám veľmi veľkú slabosť pre nové veci a spontánnosť, čiže keď som zistil, že v daný víkend nikde nič nemám naplánované, tak bolo rozhodnuté.

No a na najbližšie mesiace som mal pokoj. Jedine čo si bolo zapotreby nahlásiť čas na desiatku a zaplatiť horibilné štartovné. Pred pretekom mala byť ešte tímová akcia, ale uponáhľanosť tohoto sveta nám to prekazila a svojich nových trinástich známych som teda prvýkrát zbadal až pred OTKD. Pred akciou ešte kontrolujem povinnú výbavu. Ok, všetko v poriadku a čo sa týka reflexnej vesty tak tu ignorujem. Ja to proste nechcem.

Organizačného a začiatočného hejtu stačilo, poďme teraz na to príjemné. Nastupujem do vlaku a idem do 6tého vozňa, Číslo 55. Je obsadené a aj všade naokolo. Je to ten človek čo hľadám? Hm.. Nejdem si robiť hanbu. Idem si sadnúť kdesi poblíž. Sedadlo nachádzam hneď o štvorku ďalej s výhľadom na toho človeka. Prečo sa nerozpráva s niekym? Veď mali ísť vlakom dvaja. Pred Žilinou má tajomný človek telefonát a spomína nejakého Lukáša a pozerá na mňa. Heheej, to bude asi on ..zaškeríme sa na seba a sme jasný. Skoro láska na prvý pohľad. Pri vystupovaní berieme ďalšieho člena z inej sedacej štvorky a už sme v zložení ja, Peťo a Tibi. Pred stanicou nás už čakajú ďalší Milan a Evka a taktiež moje bydlisko na najbližšie skoro dva dni 8 miestne auto.

Plávky máme tiež v povinnej výbave. No to teda musíme ísť cez Strečno. Čo tam po tom, že sú kolóny. Lenže ako som povedal, že sa ide pod Strečno tak sa všetko rozplynulo a cesta sa pred nami práznila ako črievko pri hnačke. O chvíľku sme vo Vrútkach, beriem plávky a hybaj jesť. Krajinka pri Ružomberku. Prvýkrát som o tom počul, ale asi som jeden z posledných. Ževraj rady na jedlo bývajú niekedy až po cestu. Tentoraz sme vychytali asi posledný voľný stôl a na parkovisku sme sa pichli medzi ostatné bežecké dodávky.

Tibor mi popripomínal mňa na Korune Oravy so svalovkou. Keď doslova vypadával z auta a nevedel si sadnúť na lavicu. A taktiež som zistil, že niekto dokáže chodiť do roboty, mať 40 zajacov a 40 sliepok a ku tomu ešte trénovať tak, že si odbehne 10tku za neviem či nie 33 minút. Rešpekt. Ja okrem roboty už stíham iba jesť a veeľa spať. A ja že už všetci bežci su vegáni, fruitariáni alebo vitariáni.

V Mikuláši pribaľujeme zopár banánov a Matúša od východu a konečne prichádzame do Jasnej. Náš nocľažník bude na hoteli Liptov pri zjazdovkách, kúsok od prezentácie. Hneď sa stretávame s druhou časťou spolubojovníkov a guláš mien môže začať. Hm.. bola tam nejaká Stefi, Vierka, Dáška a jej tatino Milan, Robo, s ktorým sme sa aj vybozkávali, Denis, Maťo a nakoniec samotná Ajka, ktorá má do toho celého ponorila. Večer sme ešte pri zmysloch polepili našich tátošov a potom začala párty OTKD.

Večer už vzikali poväčšine iba takéto inkognito fotky

Niektorí išli do tej sľúbenej kade. Ja som sa nakoniec na to vyprdol. Ešteže nebola kolóna pod Strečnom. Inak by som sa musel postaviť z príjemnej sedačky od pivka a ísť si pre tie plávky a sa čvachtach v kadi. Keď sa vymočili tak sa pridal aj ten zvyšok ku nám. Zo začiatku bol problém nájsť miesto pre 14tich ľudí, ale našli sme si prázdny stôl medzi záchodmi a už to išlo. Postupne sa začalo vyspevovať až to dopadlo tak, že sme nahradili diskotéku, ktorú neotvorili a nakoniec išli hity ako Macejko, Nebudem sa ženiť, či Nad Tatrou sa blýska vkuse. Ako ľudia odchádzali spať, tak sme priberali pozostatky aj s iných tímov. Napríklad sa ku nám pridali aj Lučenčania ale aj iní o ktorých nevieme ani z akého tímu sú a ani to či už sú do starého železa. Aj ten môj tím bol síce už za horizontom, ale o to mal väčšie skúsenosti :P Cítil som sa tam ako mláďatko. Ešte nakoniec asi po 500tý krát sme si zaspievali toto.. Nebudem sa ženiť ešte ..a okolo pol tretej, tretej sme sa pobrali spať. No a to na konečnú zostali štartujúci z prvého auta. Či najväčší spevák Milan, ja alebo Ajka ..ok veď Milan ide behať až o 9:50. Druhá vec je, že či ostatní sa vyspali, lebo ráno sme sa dozvedeli, že Macejka bolo počuť až na tretie poschodie.

Čuduj sa svete Milan bol hore asi ako prvý. Keď som ja vyšiel z izby už som ho našiel pobehovať po chodbe. Krááása. Ako keby sa včera nič neoslavovalo. Rýchlo sme nahádzali veci do ruksakov a podelili sa do áut, spučili sme raňajky a pobrali sa predvádzať fotografom na štart. Po asi stej fotke nás radšej o 9:50 vypustili. A Milan ide na to. My sadáme so Stefi našou pokazenou vodičkou do auta. Ešte večer od šťastia z lezeckej steny tak rýchlo vypučila hore, že si nestihla všimnúť, že si neprichystala pod seba doskočisko a bum bac a päta bola v čudu. Kto si môže povedať, že sa vlastne presúval s pacientom do nemocnice? Postupne sme mali vodičku modrú. No nie vodičku, ale nožičku. Ale Stefi všetko hrdinský zvládala a dobojovala to s nami až do nemocnice.

Po Milanovi prišiel môj prvý úsek. Toto čakanie na štart ma zabíjalo. Vôbec nevedieť kedy to začne. A nepokazím to? Napísal som si dementný čas a teraz musím búšiť. Čo ak si urobím hanbu a im to pokazím? Hodinky nastavujem na tempo 4:30. Uuuf, už Milan tlačí do kopca pred odovzdávkou. Preberám reflexný pásik ako štafetový kolík a idem na to. Trošku kopček. Ide to dobre. Hneď dole a zatiaľ po štrkovej ceste. Každý krátučky zbeh si užívam a predbieham ľudí pred sebou. No ale prešli tri kilometre a búúm. Chvíľku dlhšie asi kilometrové polpercentné stúpanie a bol som hotový. Svoju krvopotne vybojovanú minútku nad tempo 4:30 hneď strácam. Nevadí úsek sa vyrovnal a teraz to už pôjde. Idem stále dolu kopcom a áno stíham, ale ledva. Nadbehnem si desať sekúnd. Predychávam chôdzou. A takto stále. V Ľubeli ale pred koncom boli nejaké tie kopčeky a stratil som dve minúty. V cieli som totálne v depke. Prvé kolo a už strácam dve minúty. Trapas. Neskôr ešte zisťujem, že kamarát Zomby to dal o tri minúty rýchlejšie pre iný tím. Proste na zabitie :D Nič nechajme to tak, nejdem sa priznávať tímu, že mám ešte aj samovražedné sklonky. Až po tretej desiatke.

Milan po prvom úseku

V Mojom cieli ma vystriedala Ajka. Mala krásnu trasu popod Nízke Tatry až do Lupčianskej doliny. Dlhý úsek ale zvládla to bravúrne. Vystriedal ju Denis. Toto bol jeden z najťažších úsekov. Stúpanie na Železnô. 500 m+. Ale keď sme sa pristavili a videli ako to do toho kopca pučí, tak mne veru nebolo všetko jedno. Takého šialenca som už dávno nevidel. A to som ešte musel s ním stráviť niekoľko desiatok hodín v aute, Predbiehal to jedno za druhým. Na Železnôm ho prestriedal Matúš. Úsek celý z kopca do Liptovskej Osady. To museli byť bomby. 500 m-. Veď to tak aj dopadlo. Matúšovi stvrdli palce. Máme so sebou baletku. A ideme opäť do kopca. Matúša mení Robo a valí hore Liptovskou Revúcou. Po tomto víkende už budem mať asi do konca života poriadok, ktoré je ktoré, kde je Lužná, Osada, či Revúca. Robo si po ceste našiel krásavicu, tak teraz nevieme ako je to z jeho výkonmi, či nemakal iba po chvíľu čo ju dobehol a potom sa už neulieval.

Stretávačka tímu po piatom kole v Liptovskej osade

Pod sedlom Veľký Šturec naša parta behačov končí a nastupuje druhá zmena. Milana berieme so sebou, lebo na Vyšnej Revúcej je tak málo miesta, že aj s tým jedným autom na tím je tam problém. Celkovo si myslím, že organizácia miestami kvôli množstvám tímov pokuľhávala. Ja by som na ich mieste obmedzil počet štartujúcich, aj keď potom by sa nedalo chváliť najmasovejšou akciou a ani vymoženými peniažkami od bežcov. A ja že čím väčšia akcia tým viac sponzorov a tým menšie náklady na jednotlivca. Zaujímave, že pri veľkovýrobe to funguje opačne. Aspoň tak hovoria malý podnikatelia.

Ale vráťme sa ku behu. No behať idú oni. My ideme jeesť. Na Donovaloch je toho na výber toľo, že je problém niečo zjesť, pretože si človek nevie vybrať ani len reštiku. Po masívnej objedačke sa presúvame na lúku pri hoteli Snežienka, vyberáme spacáky a ideme chrápať. Po piatich minútach nedokážem obležať spacák. Svieti slnko a ja mám spať o šiestej večer? Ešteže o polhodinku prišla za nami z ničoho nič divožienka Ariel a začala nám vyprávať ako bola v jazere oblečená a tak. Trošku nechápačky, Čo to jeee? Nakoniec prišiel aj jej muž, ktorý ju chcem predať za 53€, Trošku postáli, ale nakoniec keď asi nedošlo ku žiadnej dražbe, tak si ju zobral preč.

No asi sme dospali. Dáme jednú borku na rozohriatie pred behom a ideme na to do Stráže pri Zvolene, Naše druhé kolo. V Stráži stretám svojich bláznov Zombyho a Ivku z jedného tímu a Kuba, Kaliho a Babejovcov z druhého tímu. Jeden druhého poriadne zhejtíme a každý si ide po svojom. My vypúšťame na trať Milana. Začína sa stmievať, Dokým prídeme na moju odovzdávku do Hronskej Dúbravy tak je už tma. Keď som aj niekoho chcel uvidieť na štarte tak bez šance. Buď s vypnutou čelovkou som videl nič alebo so zapnutou som videl iba chodiace reflexné pásiky na vestách. Povinná reflexná vesta na behu. Kokooos to som sa dostal do akej sekty. To nestačil reflexný pásik? Toto by ma nenormálne odrádzalo od behu po ceste. Ešteže behám hory a tam vyžadujú iba pásik. A keby len to. Ale mať na sebe predné svetlo, zadné svetlo a aj bočnee?? whaaat? Bolo tam toľko svetiel a odraziek, že som sa cítil ako na Techno party. Ešteže som stretol Bela s V100. Skonštatujeme, že asfalt a 10 km je niekedy ešte väčšia výzva ako 100 km pomaličky. A je to tak, Obdivujem ľudí čo dokážu pučiť desiatku za 35 a menej minút. Ste proste blázni :)

Druhí blázni po dobehu prvého kola

Aaa,, už je tu Milan. Beriem štafetu a vyrážam do tmy. Úsek Hronská Dúbrava - Žiar nad Hronom. Na mape mi príde ten úsek krátučky. Ale bolo to 12 km. Išlo sa oveľa lepšie ako cez deň. Nebolo tak teplo. Neboli kopce a lepšie som si určoval tempo. Tentoraz som to nechal na tepy. 175 bude tak akurát, keďže prvé kolo sa mi podarilo vybombiť na 180. Pred sebou som mal stále jedného bežca. Kokooos dobehnem ho? Ani za toho. Keď sa už aj zdalo, že ho idem dobehnúť, tak som zase raz dostal depku, že to nezvládnem, že ma už všetko bolí a zase raz som na behu kráčal. Proste ja som z kopcov zvyknutý si raz za čas aj oddýchnuť. Nie fučať 55 minút vkuse. Pred Žiarom sa objavili z ničoho nič bežci. Postupne som ich obiehal čo bolo celkom povzbudivé, ale zase aj deprimujúce, lebo teraz som už teda vonkoncom nemohol kráčať. Inak aspoň vidíte čo som to ja za zbabelého bežca. Ja aj na svojom najlepšom cestnom maratóne za 3:10 som stihol mať depku a zo 5 minút kráčať dokým som sa nedohádal so svojím druhým ja.

V meste bolo treba ešte vybehnúť z ničoho nič divý kopec a nejakých 20 schodov a v polke schodiská prenechať štafetu Ajke. Toto kolo bolo super. Udržal som presne taký čas ako mi napísali. Aj pocitovo to bolo úžasné, Bol to skoro dokonalý autopilot, okrem tých zopár mojich výkyvov psychiky. Po príchode ku autu som bol priam nabitý endorfínmi. Najradšej by som bežal až ku kraju oceánu. Asi by som mal začať aj behávať nie len kráčať. Toto bola dosť silná dávka šťastia. Postupne sa presúvame ďalej. Po Ajke išiel bojovať opäť Denis. Trasa sa dostala do údolia Hronu a moje mapové schopnosti klesli na minimum. Bol som na cudzom území. Po Denisovi nastúpil Matúš a ja idem s ním ako doprovod na bajku. Úsek medzi Žárnovicou a Voznicou. Veľmi pekná trasa a už asi aj jedná z posledných s prevýšením. Trasa šla po odľahlej ceste okolo Hronu. Matúš mi tam fučal ako ježko. Dával do toho všetko. Na bajku mi to ubiehalo asi 10x rýchlejšie ako pri behu. Dvaja nás obehli tak ako keby ich minimálne nejaký ľudožrúť naháňal. Pred Voznicou to vyzeralo tak ako keby sme do cieľa ani dobehnúť nemali. 500 m pred cieľom a všade tma, ani trošku svetielka. Ale potom prudko dolu a za zákrutou sa ukázal cieľ v dedine. Štafetu sme prenechali nášmu poslednému Robovi, aby šiel ponahánať svoju kočku a my ho hneď ideme čakať do Brehov pri Novej Bani.

Pred mojím doprovodom a Matúšovým behom

V Brehoch objednávame sedem polievok čo sa až zľakol kuchár a vyhlásil, že práve sme ho zruinovali. Neviem čo bolo na tom pravdy, lebo keď sme dojedli tak ešte stále niečo naberal. Možno nariedili vodou :D ..zisťujeme že Komjatice ako kontrola o 6 úsekov ďalej je už otvorená tak dúfame, že tam bude ešte voľno a letíme tam. Ale ako strašne sme sa mýlili. Vyzerá, že podobne zmýšľali aj ostatní a tak sme sa všetci zase raz stretli v jednej sprche. No nebolo to až tak drastické. Tých spŕch tam bolo o niečo viac. Zjedli sme po jednom maličkom kúsku pizze a pobrali sa do spacákov na ihrisko. Budíček o 2 hodiny. Nepochopil som skupinku spáčov, čo si našli jediný kopček na okolí a rozložili sa tam. Ja po jednej jedinej skúsenosti spania v sklone by som si najradšej na prespávačku bral vodováhu aby som už nikdy inokedy nespravil podobnú chybu. Ale proti gustu žiadny dišputát. V noci bolo tak teplo, že stačilo krátke tričko. Aspoň som mohol použiť mikinu ako vankúš.

Prvý úsek tretieho kola z Komjatíc do Rastislavic nám hneď zránky ukázal do čoho sme sa to prebudili. Rovina nie len výšková ale aj smerová. Myslím si, že Milan si musel užiť 5 kilometrovú cieľovú rovinku. No a potom ja. Problém dňa, Rada na toi-toiku ..uuups ..10 minút do plánovaného štartu a 5 ľudí v rade. Ešteže Denis mi ponúkol svoje miesto a som asi tretí. Stresyyy. Asi 2 minúty pred štartom som už prázdny. Jáááj teraz to pôjde. Toto je predzvesť raja. Milan prichádza a ja vyrážam. Prvý úsek čo mám oporu súťažných áut na trati. Doteraz auta išli inakšie. Zase raz depka, že nemôžem zastať. Ale tentoraz prvevýšenie bolo nula a aj smer bol skoro stále dopredu. Autopilot level sto. Ľudí ako maku. Priebežne obieham, Stále rovnaké tempo. Určil som si 170 tepy, idem aj po prebdenej noci a na tretej desiatke 172. Naši ma priebežne obiehajú a ja pučííím. Ide to. Na šiestom kilometri ma občerstvujú vodou. A ideme ďalej. Stále rovnako. Stále niekto koho sa dá dobehnúť. Na konci má jeden chalanisko obieha. Nevadí. Na to, že som diaľkoplazec, tak som spokojný. Po dobehu mi ďakuje, Žeby som ho ťahal dlhšie?  Autopilot ale zavelil, že dozadu nepozeráme tak ani netuším čo sa tam dialo. Posledný úsek konečne vyšiel za 4:30 a nakoniec sa mi podarilo stiahnuť aj to moje prvokolové manko 2 minúty. Ak by to šlo takto ďalej, tak by som ja ešte svetu ukázal. Ale niečo som počul, že to chcú potiahnúť až na Balatón :) 

Oficiálna časť je za mnou. Teraz mám skoro po strese. Čo sa nedalo povedať o mojich parťákoch. Všetci mi prišli už trošku zúfalí z tohoto úseku. Ale ja som vedel, že to dajú všetci ľavou zadnou a ešte si to aj užijú. Ja som bol tak nafičaný z toho posledného kola, že by som sa najradšej obliekol ako fanušík na Tour de France do nejakého kostýmu a behal tam vedľa nich a hecoval o život. Veď niektorí to videli aj na živo. Ak sme 50tim bežcom nedali vodu, tak nikomu. Robo a Milan boli presviedčači najvyššieho rangu. Chceš vodu. Daj si vodu. Napi sa ..oblej sa ..na hlavu ..na chrbát ..pod pazuchy? Pomohli sme regulovčíčke, dobrovoľníčke na 5 minút odkláňať bežcov správnym smerom, lebo od 4tej rána do 13tej poobede sama to mala asi tiež dosť. A keď už Robo si našiel krásavicu, tak teraz som bol zase fascinovaný ja rýchlonohou kočkou čo behala ako srnka. A ako som si všimol tak bežala 2 úseky skoro po sebe. To bolo asi to naj. Uuuu ..niekto beha viac a tak rýchlo. No bol som hotový.

Po dobehu Ajky posledného tretieho kola s vyvrtnutým členkom

Ale naspať ku nášmu tímu. Takto sme teda ešte vypravili z nášho tímu po mne Ajku, potom vybombil posledný úsek aj Denis v nenormálnom čase, za ním hneď Matúš a na záver Robo. Robo mal trošku hlúpučke miesto na presun autom. Presun 37 minút a jeho beh asi 38. Ok, tak teda teba zoberú oni, tí druhí. Tento úsek asi inak nejde. Čiže obidve autá sa stretáme 5 úsekov pred koncom v Lehniciach. Tam opúšťam svoju partiu aj keď mali namierené hneď po našich dobehoch do reštiky a sadám medzi baby do druhého auta. Som za seba hrdý, že som nevymenil jedlo za čooo? ..predsa beh, Konečne som mal možnosť vidieť nášho bombardéra Tibiho v akcí. Ale ak mám byť úprimný tak som ho moc nesledoval. Alebo, žeby bol až tak rýchli? :) ..v Čukárkej Pake Tibiho vymieňa Peťo a dvaja šialenci Tibi a Milan sa nám sprchujú pred autom. Veď čo Vám ku tomu treba viac ako 10 litrovú bandasku s vodou? Oni hejtovali, že načo sa pýtať Peťa či nepotrebuje piť keď prší? A načo Vám bola sprcha keď prší?

Matúš a jeho muchy

Peťo dobehol a Dáška šupuje ďalej. No a teraz prišlo to čo som si vymyslel. Idem si pobehať s babami. Pred štartom nervy ako fras. Budem to zvládať? ..nebudem brzdiť celú partiu? ..alebo neprídu si ma kdesi bez zmyslov zobrať, čo ma kdesi vykotí? ..fuu ..ale ješitnosť, cieľavedomosť, tvrdohlavosť, či sebeckosť vyhrala asi 10:0. Hneď na začiatku celkom problém s bradavkami. Posledné kolá pred nami pršalo, výrazne sa ochladilo a hlavne začal fúkať studený vietor. Kokoos, aj som si ich prelepil ale jedná lepka šla dole asi po kilometri. Potom som behal po Šamoríne s rukou na srdci ako pravý národniar na Maďarskej hranici. Ale postupne ako keby sa oteplilo a aj cicka sa polepšila. S Dáškou to šlo super. Cítil som sa ako na pravom ultra. Konečne ma nikto nenaháňal a mohol som si ísť to svoje tempíčko. Hlavne, že Dáška ma vkuse vyhadzovala. Baby veď ma vždy nevyhadzujte od Vás ja som s Vami rád :D

Druhé/piate kolo Dášku strieda Evka. Na kontrole som sa trochu pozabudol pri pití vody a už som bol jasný. Evka preradila na vyšší stupeň. Kokoooos ..teraz začalo fúkať. V tom protivetre Evka valila ako zmyslov zbavená. No mne už tiež uchádzali zmysly. Ledva som ju po možno kilometri dobehol. Ale dobehol. Bol to taký tichý boj s vetrom. Autopilot v plnom režime a bežíme vedľa seba. Rýchlosť sa postupne znížovala. Ešteže tak. Lebo polovicu kilometrov som rozmýšľal či sa na ten posledný úsek nevykašlať. Prepočítavam, že ak Evka ide takto ako pôjde Vierka?? Rozdiel na desiatke medzi Dáškou a Evkou bol jedna minúta, ale medzi Evkou a Vierkou ešte ďalšie dve. 3 kilometre pred koncom som sa rozhodol, že trochu zrýchlim aby som sa stihol na kontrole napiť a aj prehodiť tričko lebo ideme do finišu a treba tímové tričko.

Parťáci z auta ma opustili v reštike. Alebo ja som ich vymenil za beh?

Trošku si oddýchnem, ale viem že sa musím pohnúť, lebo Vierka bude stíhačka. A  tak aj bolo. Zisťujem, že ide s nami aj Tibi. Ok.. ale nedoplo mi, že to znamená, že Vierku bude dobreže nie bičovať ku čo najlepším výkonom. Prebehnem asi polku úseku v dosť zapeklitej rýchlosti na tepoch cez 175 a oni za mnou. Neviem či bolo dobre, že som sa pozrel dozadu. Tento úsek už nebol autopilot ani prinajlepšom. Stresy ako fras. Dokelu. Ak ma tak rýchlo dobehli, tak ako to ustojím. Na slimáku na prístavný most bola Vierka iba o otočku nižšie. Dokonca kráčam. To už Tibi na mňa kričííí. POĎME, čo za flákačky toto. Silou mocou sa rozbehnem. Na chvíľku kašlem na beh a obzerám si most. Wow, konečne vidím Prístavný most zospodu. Ono tade ide aj, železnica? ..Tak mohutnú priehradovku som ešte nevidel. Keby bol kúsok viac času tak si to tam aj pofotím. Potom krutý zjazd pod most, kde organizátori chcú vedieť odo mňa číslo tak sa im snažím ukázať úsmev na tvári a vravím, že ja bežím iba tak pre radosť. Sledujem kde je most Apollo. Niežeby som tento problém neriešil ešte keď som ho zazrel pred prístavom. Otázka v hlave a výpočty ako ďaleko za tým mostom je Tiršovo nábrežie mi rezonovala v hlave už asi pol hodinu. V hlave mi šli výpočty od integrácií, cez trigonometriu, axonometriu, až po matice. Koľko metrov do cieľa, koľko mám Vierku za sebou, koľko vládzem? Most Apollo som takto nechal za sebou a zase kráčam. Pozriem dozadu a tam dobreže nie na mojom nose Tibi. Kokoos ..som sa zľakol a utekal ďalej. Prešli sme aj popod Starý most. Vidím veľa všetkého. Ľudí, autá, hudbu, bránu. Čooo, to je už tuu? ..ja to zvládnem? O chvíľu zbadám svoj tím. Pristavujem sa a asi Denis mi pripína na pás číslo. Ja už bez zmyslov ..jedine čo som vedel, že nemôžem zastať. Pomaličky pokračujem ďalej. Veď stíhačov mám za pätami. O chvíľu už všetci dvanásti prechádzame cieľovou bránou. Uvoľnenie.

Všetci si gratulujeme. Chvíľku na mňa prišla slabosť a musel som sa ísť poprechádzať ale potom prišla eufória. Taká ako na kanároch na Transvulcanií. Normálne by som si aj poplakal od šťastia. Ja som prebehol dohromady 60 km a zvládol som bežať vkuse s našimi posledné tri kola. Ja som bol tak nesmierne šťastný. Už dávno som sa tak nevyhecoval ako vtedy. Tá stíhacia jazda Vierky bola vražedná, To nechápem ako som mohol ustáť.

Zastali sme a mne nohy zdreveneli na totálku. Ja som nevedel výjsť ani na pódium, aby sme si spravili spoločnú fotku. Ale čo bolo horšie tak ešte odtiaľ zísť. Pane-jane. Zaspievali sme si ešte naposledy Macejka na pódiu a pobrali sa trošku oddýchnuť si pri pivku a cestovinách. Po hodine sme si povedali, že stačilo vykecávania, musíme ísť do bežnej reality života. Ide sa prebaľovať autá. To je výzva, aby si nik nič nezabudol. A Milan má geniálny systém. Z áut najprv všetko vyhádžeme. Aj so smeťami a potom podľa toho kto do ktorého pôjde si to čo si myslí, že je jeho zoberie do toho svojho auta. Čakal som, že polovica veci nebude nikomu chýbať, ale na moje prekvapenie zostali iba fľaše s vodou a odpad. Ajka nám ešte všetkým vyfasuje cieľovú fotku, každý s každým sa vybozkáva a s prvou várkou ľudí sa rozlúčime.

Vierku s Tibim vyhadzujeme kdesi pri stanici a Milan nám nakoniec ešte vybavil stopárku. No nie tak celkom ale tak vybavil nám spoločnú jazdu s Katkou zo Žiliny. Takže okrem úžasnej To Dáš trinástky sa stretávam aj so štrnástym človekom. Bilancia víkendu môže byť. V družnej debate s Milanom, Robom a ja medzi Evkou a Katkou, nám cesta uteká nesmierne rýchlo. Ani sme sa nenazdali a musel som v Žiline vystupovať.

No a toto bola už posledná bodka za tohtotýždňovým výletom. Bolo to nesmierne nadupané. Ešte zopár takýchto výletov a dostanem sa do stavu nirvány. Ešteže máme ten týždeň, aby sa človek vždy dostal do reality. Ďakujem všetkým za uuužasný čas plný smiechu a akčnosti. Ďakujem, že všetci ste tak úžasný a nenahraditeľný. Bolo mi s Vami super :)