A znovu Tatrišky..

Ťažký víkend. Je nádherné počasie a ja musím ísť v sobotu na 12tku do práce. Čo s tým? Kamaráti ma mučia fotkami z hôr. To im teda nedarujem. Samozrejme okrem tých, s ktorými chcem sám zdieľať nedeľné zážitky.

Klárka trénuje..

Už v robote mám zbalené všetky pakšamenty na nedeľný záťah a hneď o šiestej večer valím smer Šútovo. Nasadám pred siedmou na vlak vo Vrútkach a ešte pred deviatou stíham na chate pod Chlebom večeru. Parťáci ma už čakajú a párty teda môže začať. Plán bol ísť už pred desiatou spať, ale horec dal horec a boli sme radi keď sme to ukončili o jedenástej. 

Pod Veľkým hangom

S Klárkou sa nám nakoniec podarilo presvedčiť Lukáša, aby šiel aj on s nami do Tatier. To bolo manierov, že on ide na Kubínku. Každopádne nemusíme riešiť vlaky, a keďže sú proti mne teraz dvaja vstávame až o pol piatej. O piatej už aj stepujeme pred chatou a o šiestej sme už aj v Šútove pri aute. Plán je síce posunutý asi o dve hodiny no nevadí. Som rád, že nie som sám a že som tu práve teraz s tymito ľuďmi. 

Pučíme; pripeká

Okolo ôsmej sme už aj v Smokovci. Parkujeme v podzemnom parkovisku. Síce neprší, ale výhodou je aj to, že tu nefúka a ani nie je šialená kosa. Aspoň niečo, keď už človek zaplatí 6€ na deň. Zbalíme sa a letíme vzhúru do oblak.

Mravce sa zbláznili

Na Hrebienok to celkom rýchlo ubehlo. Aj Lukáš nám vkuse ubieha. Nad Rainierku sme si trošku zatrénovali davnhili na pásoch, prebehneme mostíkom na druhú stranu potoka Veľkej Studenej doliny a už aj stúpame ku Zamkovského chate pri vstupe do Malej Studenej doliny. Lukášovi sa máli, chce trénovať ťahanie na prúsiku, a tak si dáva Klárku na pás. Rád by som vedel či to vôbec pomáha. Môj názor na celú túto techniku je ten, že skôr si parťáka zničíš ako mu pomôžeš ťahaním nasilu. Ale možnože sa do toho len nerozumiem.

Hľadáme si tichšie miesta

Konečne prechádzame šialený traverz začiatku Malej Studenej doliny. Prešli asi dva roky odvtedy čo som tu naposledy nadával, no nič sa nezmenilo. Stále sa mi dvíha žalúdok pri pomyslení šľapať alebo lyžovať túto dolinu. Celá nádhera Malej Studenej doliny začína až Veľkým hangom. Ľudí je pred aj za nami ako mravcov. Priam je do hangu vychodená diaľnica. Čo ma ale zaráža najviac je, že v Tatrách je pomer medzi lyžiarmi a turistami asi 25:75. Na Chlebe mi to príde minimálne 80:20 na stranu lyžiarov.

Piknik na Terynke

My lyžiari máme svoju stopu napravo od ich cik-cakmi hore. Ide to celkom fajn. Slnko začína, ale poriadne pražiť. S Klárkou sme celý v čiernom a ide nás zožrať. Lukáš ma biele tričko a nahadzuje tempo šampióna a o chvíľu ho nevidieť. Medzi Veľkým a Malým hangom zbadám direkt hore ku chate prešľapanú stopu. Nevyzerá to nebezpečne a tak rozhodnem, že pôjdeme skúsiť tade. Bola prešľapaná len pár ľuďmi, tak čakám každú chvíľku nejakú zradu. Nič sa ale nedialo. Klárka púči čo sili stačia a každou minútou sme bližšie pri chate. Vychádzame na rovinku a tam nieto snehu. Možnože toto je tá zrada. Pár metrov musíme na pásoch prekráčať po skalách, ale potom už plynule po znovu oficiálnom chodníku vystúpime až ku chate.

Spolu s Malým ľadovým štítom vpravo a Širokou vežou vľavo od Sedielka

Tam nás už čaká Lukáš a koho vedľa neho nevidíš? Parťák Tomáš. Ten sa bol z rána prejsť na Baranie rohy. Sťažuje sa nám na ťažký život fotografa. No ale čo už narobíš keď si vyberieš také poslanie? Ja sa v poslednej dobe snažím čo najviac vyhýbať trápeniu. Preto hneď letím na chatu a objednávam si pivko s kapustnicou. Všetci si posadáme na kamene pred chatou a užívame si úžasné teplo Slnka. Sme v nadmorskej výške 2000 metrov a úplne mi stačila jedna vrstva oblečenia. Čistá dokonalosť. 

Pyšný štít a Lomničák

Klárka a Malý Ľadový štít

Po možno hodine sme sa rozhodli pokračovať ďalej. Tomášove kroky viedli naspäť do doliny, naše hore do Priečneho sedla. Z Teryho chaty presne ako zo Zbojky do Divej dolinky je potrebné najprv pár výškových zbehnúť dolu. Neviem či sú tie chaty naschvál stavané na návrší kvôli lavínam alebo prečo. Lebo zase vietor na ne musí takto riadne duť.

Cestou do Priečneho sedla

Zbehneme teda popod Pfinovú kopu do dolinky pod Sedielkom a keď sa po našej ľavej ruke objaví výrazné sedlo vyberieme sa doň. Spočiatku stúpame mierne, ale každým pribúdajúcim výškovým metrom sklon strmie. Vidím na Klárke, že sa začína trošku trápiť. Asi už nie je toľko síl a otočky nie sú už tak ladné ako v Hangoch. Vrchná časť sa ide každopádne napešo, a tak posledné cik-caki vynecháme a ideme s lyžami na chrbte už skôr. 

Postupne stúpame a sklon pristrmuje. Netuším prečo sa všetci pred nami štverajú v žľabe doľava. Veď prechod je po pravej strane sedla. Lukáš, ale aj ostatní, sa evidentne na niektorých miestach trápia. Hm.. je tam ľad? Prichchádzame na inklinované miesto. Klárka to bravúrne zvláda. Ja zatiaľ robím nejaké selfíčka, keď potom naraz príde rad na mňa. Nebolo to až tak strašné, ale v najstrmšom mieste bol tak vysoký schod, že nie a nie dostať nohu nahor. Musel mať čo robiť ten čo to tu prvý prešľapával. Každý krok inde ako vyšľapaná stopa sa boril naspäť dolu. Nejak som ale prebojoval tento jeden schodík a už to išlo za Klárkou rýchlo. O pár minút sme hore. Lukáš z hora kričí obuť mačky. Whóót. No už mi je to jasné. Asi to nebude ešte med lízať zísť dolu. Zrejme sme kdesi nad sedlom. Cez hrebeň dobre prefukuje. Dokým sa Klárka pripravuje, ja ju predbieham a idem na to. Fu, nevyzerá to jednoducho, ale je to ozaj iba kúsok ku Lukášovi. Musíme pár metrov zliezť. Problém je ten, že sneh je čistá kaša a pod ním samá skala. Cepín a mačky sú skoro nepoužiteľné. Každopádne pomaličky dávam nohu pod nohu a som dolu. A potom prichádza rad na Klárku. Ide jej to podobne. Trošku sme jeden či druhý boli pod stresom, ale za chvíľu sme dolu. Sme kúsok vedľa pod sedlom. Ku nám schádzajú aj ďalší dvaja chlapíci čo nás povzbudzovali v zliezaní. Klárka rozmýšľa aj o zídení napešo, ale nedali sme jej na výber. O pár minút máme už lyže všetci na nohách. Lukáš ide prvé oblúky. Klárka za nim. Spočiatku opatrne, ale ako sa sklon nižšie v Streleckých poliach zmierni už si všetci užívame dokonalú lyžovačku. Už len na kamene bolo treba dávať pozor. Niektoré zlovestne vytŕčali ako ľadovce spod hladiny oceánu. 

Už aj na druhej strane

Lukáš už pripravený

Slnko začína pomaly zapadať za masív Slavkovského štítu. Dokým zlyžujeme ku potoku je už po ňom. Dnes sa naň môžeme už len dívať. Ideme ešte hore, lenže po nesprávnej strane doliny. Postupne vystúpime pod Generál, odbočíme doľava a za chvíľu sa pred nami objaví aj Slavkovská dolinka do ktorej bol pôvodný plán aj vstúpiť. No nemáme dnes už veľa času. Vareškové pleso teda zdiaľky obídeme a prichádzame ku Dlhému plesu. Z nenazdajky sa nám objaví aj chata. A nie už ani tak vysoko a ani ďaleko. Postupne sa k nej blížime. Ako sa blížime niekto nám kýva a kričí. Žeby Miška? Anoo, Miška nás už z diaľky víta. Klárke sa naraz vrátili všetky sily a za chvíľku sme pri sebe. Miška nás vystíska a ideme na chatu. Lukáš je už aj po polievke. Ja hneď fasujem Horca od Filipa. Áno, aj ten tu je. Už sa skoro cítim ako doma. Lenže na Chleb to stále nemá :)

Klárka tiež

..ideme na to

Dobrú polhodinku si oddýchneme. Nie je sa už kde náhliť. Už len musíme poťapkať terasou ponad Zbojku pod sedlo Malý Závrat a odtiaľ sa spustiť dolu. Pred nami je stále poslednými lúčmi svetla krásne nasvietený Javorový štít. Taktiež aj na Slavkovskom štíte sa zdá, že ešte stále svieti Slnko. My sme už ale stále v tieni. Vyzujeme pásy a letíme dolu. Je to paráda. Sneh je tu geniálny a o pár minút sme pod Generálom. Ešte zopár oblúkom môžeme spraviť do potoka a potom pomedzi kosku hľadáme najlepšiu cestičku na húpačky lesom nad Rainerku. Vyzerá, že celá skupinka si to užívame.

Ešte jeden pohľad na Javoráky, Výhodnú Vysokú  až po Gerlach

Užívame..

Nad Rainierkou stretáme Mišku s kamoškami. Konečne sme ich dobehli. No a prichádza časť na bežkovanie - korčulovanie. Ide nam to tak veľmi, že báb za nami sa nedokážeme zbaviť. Ešteže prichádza rovina a aj nejaký ten zjazd. Lukáš nás už vo veľkom vyčkáva na Hrebienku. Na Hrebienku práve prichádza lanovka. Všetci sa z nej vynorili ako keby bolo 10 hodín ráno. A to je už vari 5 hodín v nedeľu večer. Nejak pomedzi nich prekľučkujeme a po starej zjazdovke zletíme za pár minút do Smokovca. 

Parkovisko nakoniec máme v top lokalite. Od vyzutia lyží po auto to bolo možno len 100 metrov! A hlavne je tam teplo. Dokonca aj súkromie na prezlečenie. Je síce dosť možné, že sme lyžiarkami zamorili celé jedno poschodie garáži,. Cítim sa tu ako doma a všetko vyhádžem z batohu. Musím si urobiť v ňom poriadok a cesta v garaží mi prišla maximálne vhodný nápad. Keď všetko opäť naložíme do auta môžeme ísť het. Vari sa čoskoro vrátime.

Cestou naspäť ku chate ..v pozadí Malý Závrat

Priečne sedlo a Žltá lávka stále zaliaté Slnkom

Kúsok pod chatou so Slavkovskou kopou a v pozadí Slavkáčom

Lukáš nás odvezie do Mikuláša a ešte si dáme spolu po kebabe. To je tak, keď v Mikuláši v nedeľu pred siedmou večer neviete nájsť nič otvorené. Ale jufka bola vynikajúca. Stále máme ale do odchodu vlaku more času. Lukáš už odchádza domov a my na stanicu. Času bolo mnoho, ale dokým sme si kúpili lístky a popozerali všetky fotky z celého dňa už aj vlak hlásili. Dokonca aj na stanici bolo fajn a kopec smiechu.

Aj o hodinu Javorový stále so Slnkom

Pohľad na Bradavicu/Východnú Vysokú?

A vo vlaku to pokračovalo. Klárka je vynikajúca parťačka. Či do snehu, či do vlaku. Fakt sa mi zdá, že prešlo pár minút a už aj som vystupoval vo Vrútkach. Ja sa pomaly poberiem k našim na druhú večeru a domov a Klárka vari tiež raz dorazí do Dubky. No a som zvedavý ako bude ráno vstávať do novej práce ;)

..a napokon majestátny Slavkovský štít

Inač neviem prečo, ale dnes, na druhý deň ma neskutočne bolí brucho. Žeby z toľkého smiechu? Takýto tréning brušného svalstva si vždy rád zopakujem :)

Cesty na plátne 2020 tróóóšku inak

Posledný výlet skoro mesačnej dovolenky, ktorá trvala od Vianoc ma zaviedol s parťákmi do Štefanovej na jeden lokálny festival cestovateľských filmov a prezentácií. Ale začalo to trošku ináč..

Posledné metre pred vrcholom Stohu

 Po 4 hodinách v práci sa letím poslednýkrát po minuloročnej skúsenosti na festivale najesť na čínu do zjedz koľko vládzeš. Cestou si ešte vybavím konečne pás, keďže plány na cesty tohoto roku sú vcelku bujaré a nevyspytateľné a môžeme ísť na to. Nie, nie.. nie hneď do Štefanovej. Prvé kroky ma vedú s lyžami do Ružomberka. Tam sa najprv neviem dočkať Sašky, a potom ani Kuba. Vari po hodine sa všetci postretáme, vyzdvihneme Lukáša a spolu letíme smer Kubínska hoľa. Západ Slnka, to proste musí byť!

Večer ešte ťapkáme na Kubínku

Hodinu pred západom vyrážame od parkoviska. Lyžovačka ešte v plnom prúde, ale po kraji to ide. Raz zaostáva jeden člen skupiny, potom druhý. Som ale spokojný. Tento rok som si úplne odvykol naháňať sa na lyžiach. So samotným Lukášom som vari ešte ani nebol. Bojím sa toho ako čert kríža. Bojím sa, že ma unaháňa k smrti. Mne sa ale zdá, že aj teraz ideme celkom fajn. Postupne stúpame a Slniečko pomaly zachádza za Malú Fatru. Obloha sa začína farbiť do červena. Lyžiarov vystriedali ratraky. Prvýkrát si uvedomujem aké je nebezpečné jazdiť po tme pri úprave svahov po lyžiarskom stredisku. Lano od ratraku bolo natiahnuté rovno stredom celej hlavnej zjazdovky. Ešteže sme to videli. Neviem či by nás pri jazde smerom dolu napadlo, že je priamo položené vo svahu. Krajom teda stúpame hore.

Náš playground

Cestou nás predbiehajú nejakí pretekári. Nenecháme sa vyprovokovať. Ako zašlo Slnko, hneď začína všetko mrznúť a začína sa šmýkať. Pred sebou máme už len posledné metre, tak to už nejako dobojujeme. Obchádzame vrcholovú stanicu lanovky a sme tam. Vyzúvať. Niekto rýchlejšie, niekto pomalšie. Kubo ten ešte aj jazyky nahadzuje do lyžiarok. Mama mia. Celkom fúka. Aj tak ešte spravíme spoločnú foto a až potom letíme dolu. Opäť krajom zjazdoviek. Zrejme najlepšie tým ľavým zhora.

..aj ich

Zlyžujem po bočnú strmú zjazdovku, kde je práve jeden z ratrakov na lane a fotím posledné lúče červeného svetla nad Stohom, Grúňom, Stenami a môjho domova na Chlebe. Nezostáva už nič iné len sa vydať tým smerom. Zlyžujeme aj zvyšnú časť zjazdovky a takto plný endorfínom a radosti ideme do Štefanovej. Ale čo tak ešte cestou navštíviť našu kamarátku May??

Už je to tu opäť :)

Cestou teda bočíme do Žaškova. Vyvolávame, ale nedvíha. Niekoho za oknami vidno. Nechce sa za nás priznať? Kubo už aj vystúpil z auta a zvoní. Poriadne dlhú chvíľu trvá dokým otvára. Aj to si asi ešte hodnú chvíľu myslela, že ju ideme skôr vykradnúť ako navštíviť. O tom ukradnutí by som asi mal pomlčať. O hodinku už sedela v aute a všetci spoločne vyrážame na festival. Dobre, už chýba len proviant. Stíhame ešte Lidl v Terchovej a konečne sa môžeme ubytovať. 

Pozor treba dávať

Môj a Lukášov idol splitbordingu Gabrielita nás hneď skasírovala a chlapík na recepcií obral o ďalšie peniaze na papuče, ktoré mi v zápätí po piatich minútach niekto stihol čornúť. Nedalo sa inak ako zapiť to. May sa chytá ruky párty ženy a veľmi rýchlo začína tuhý mok prúdiť žilami. Čo iné robiť do večere? Každopádne môžeme byť radi, že sme aspoň tu stihli. Raňajky sme zrejme zaplatili niekomu inému. Po sľubovaných balíčkoch ani stopy. 

Slnko, Osnica, Stoh

Po večere konečne prichádza rad na prednášky. Stihli sme pol prednášky Tomikeho z jeho pobytu v Latinskej Amerike (aspoň tuším, že odtiaľ), potom Janovu prednášku z Japonska a nakoniec prišla na scénu aj hviezda večera Gabrielita so svojím trepaním bycykla na lyžiach naprieč Slovenskom s Plichťom. Keď tak spätne na to pozerám celkom toho bolo dosť. A ja každému vravím, že sme iba pili a nič iné sme nevnímali. To možno moji parťáci. Ja som ale mal plán na zajtra jasný. Ako minule so Zuzanou na Žiarskej, tak aj teraz. Ráno skoré ranné vstávanie a hybaj ho na východ Slnka. 

Opäť fajnovô..

Pamätám si ako som šiel o polnoci spať a Lukáš tam už ležal. Žeby som nešiel zajtra ráno sám? Kubo, May a aj Saška má už vlastný svet. To je už na zajtra v dyme. Ešte zopárkrát boli budiť, ale nenechám sa vyprovokovať. Zajtra to bude magnific. A  ostatní nech závidia alebo nech si užívajú svoje šťastie. Zaspávam.

Osnica s Majestátnymi Západkami

Budík zvoní okolo piatej. Dokonca ho počul aj Lukáš. Vyzerá, že vstáva. Kubo tiež čosi mrmle, ale skôr také, že on to teda nezvláda. Alebo sa snaží pobudiť druhú polku izby, ktorú sme ani len nepoznali? Vlastne až teraz mi je zrejme, že v tej izbe v noci nebola naša May so Saškou ale tí dvaja neznámi. A tak viem, že to aj oni nás v noci budili. To je jedno. My ideme het a nech spia ďalej.

..a Chočom

Na recepcií ešte stále žúrujú May, Jano a spol. Saška sa ževraj stratila. No fajn, vari ju dnes nájdeme. Raňajky teda nemáme nachystané, tak len niečo pojem s nakúpených včerajších zásob. Nejak mi netreba, aj tak musím chudnúť. Niekto spí aj vzadu za schodami so 4mi Krušovicami. To bude zrejme Tomike. Vyzerá, že to má dredy na hlave. Až poobede zisťujeme, že to bola naša Alexandra. No vyzerá, že bola párty ako má byť. My nie a nie sa pohnúť. Vykecávam sa a vari čakám už východ Slnka tu. Mali by sme ísť. Máme už len približne hodinu 40 minút. 

Na vrchole Stohu..

Konečne sme pred Domom horskej služby. Preberám velenie a určujem tempo. Práve som sa dostal do situácie, že som sám s Lukášom. Ešteže mu nie je najlepšie. Nezačal som najrýchlejšie, ale ako sklon strmie nepoľavujeme. Stále držím tempo a tep sa zrýchľuje. Lukáš ide akoby nič. To je jedno. Hlavne, aby som to ja sám neprehnal. A hlavne aby sme východ stihli. Prichádzame do lesa a pred nami kopa skál zaliata ľadom. Tak toto už asi na lyžiach nedám. Skúšam to v lyžiarkach ale celé zle. Ešteže som zobral to závažie od Kuba. Síce každá mačka má asi kilo, ale veľmi mi v tejto chúlostivej chvíľke pomohli. 

..sneh chýba

Odtiaľto už ideme len napešo. Netušíme kedy znovu príde ľad. Do sedla by to ale vari v rovnejších horných úsekoch aj išlo na lyžiach. V sedle celkom tuho. Trošku aj fúka. V jednom terme a vestičke mi nie je najteplejšie. Rýchlo letím opäť do lesa a pučíme do Stohu. Začína sa brieždiť. Máme okolo 20 minút. To nemáme šancu stihnúť na vrchol. Nad les to ale dáme. Teraz už do toho dávam všetko. Lukáš ide bez problémov za mnou. Čert vie či sa aspoň zadýchal. Začínajú mi oťažievať nohy. Tie mačky mi už poriadne lezú na nervy. Nechcem ich ale dať dole skôr ako zastaneme na fotenie. Zdá sa mi, že vietor trošku ustál. Je pár minút pred východom Slnka, keď sa dostávame do nevýrazného sedielka kúsok nad lesom. Zastavujem nás. Dávam dole mačky a tu prišiel ten pravý čas na fotenie. Okolo nás sa každých 50 metrov vynára nový fotograf. Ak ich tu nakoniec nebolo zo 10, tak ani jeden. Šialené, to som nečakal. A ten východ nakoniec ani nebol úplne podľa mojich predstáv. Už som si myslel, že majú nejaké špeciálne informácie, že dnes to bude mega. Ale nebolo. Zavadzal tam jeden oblak. Nuž, to je tak ..niekto fotí asi iba v sobotu. A takýchto východov sme už my videli.

V lete na lyžiach

Dobre, východ Slnka máme za sebou. Poďme pučiť ďalej. Začína mi byť zima. Dokým sa ale došúchame na vrchol Stohu, celkom som sa zapotil. Na vrchole po snehu ani stopy. Čo teraz? Skúšam to na pásoch aj po čučkách, ale nerobí mi to až taký pôžitok. Radšej dám teda lyže do ruky a bežím s nimi za Lukášom. Hľadáme kúsok snehu. Zdá sa byť trošku nafúkaného v pravom oblúku západného žľabu. Znesieme tam teda lyže a ideme na to. Kôra a tvrdo. Ehm.. nejak to dáme bokom žľabu. Spravím asi 3 oblúky a naraz pravá palička je nejako moc ľahučká. Čo to? Pozriem na ňu a v ruke držím len malý kúsok skialpovej palice. Opss.. a čo teraz? Teraz už asi len paličku alebo "dve" do ruky a ideme bez nej ďalej. Nejak sa došmýkam do žlabu, ale stabilita sa výrazne zhoršila. No ale idem si týmto deň pokaziť? To teda nie. Vari sa Lukáš na mňa tak moc nenahnevá, keď mu bez palice nebudem ešte viac stíhať. Pôjdeme pomalšie.

Zo žľabu nevýrazne stúpame naspäť do Stohového sedla a popod hrebeň sa z južnej strany pripojíme na chodník na Poludňový grúň. Je to tu v celku aj prešľapané a ide do dopohody. Aj bez palice to ide. O chvíľku sme na Grúni. Z ľavej strany od nás spadá dole celkom pekný žliabok. Pozeral som ho už zo svahov Stohu. To by možno šlo. Vyzerá, že tadiaľ už aj niekto lyžoval. Čo tak vyskúšať niečo nové? Lukáš súhlasí tak poďme na to. Pred tým si ale dáme piknik na Slniečku. Treba trošku aj bronzu nachytať.

Sledujemä možnosti lyžby

Nevydržali sme ale moc dlho. Nie je nakoniec až tak teplo ako pred dvomi dňami v Tatrách nad 2000 metrov. Naobliekam sa a hybaj dolu. Zvyšky snehu stále nie sú v úplne úžasnej kondícií. Stále sa prebíjame cez kôru do čučiek a v nájazde do žľabu sa už namiesto snehu skôr tráva lyžuje. Musí to ísť aj po nej. Lyže na taký kúsek nebudem zhadzovať. Nechytil som nič a som znovu na bielej ploche. Žliabok je v tieni a je pekne vysnežený. Len poriadne tvrdý. S jednou paličkou sa stále cítim ako invalid. Postupne klesáme. Je to celkom dlhé a mierne. Možno veľmi zaujímavé aj v čase prachu. Len ten začiatok môže byť všelijaký. Každopádne do žliabku by sa dalo nalyžovať aj z lesíka medzi Stohovým sedlom a Grúňom a myslím si, že celkom bezpečne. 

Lukášovi sa moc nechce ísť až dole. Chytám sa teda velenia a skúšam nás nejak prehupnúť do hlavnej doliny Šútovského potoka cez nevýrazný bočný hrebienok. Moc sa mi to nepodarilo a na konci žliabku je už ozaj celkom málo snehu. Asi aj preto tie jeho výhrady. Každopádne traverzom ľavej strany žľabu sme sa dostali k spoju žliabku s dolinou. Tam sme našli okolo potoka peknú lyžiarsku stopu. Žeby bola stopa ťahaná rovno od Mojžišových prameňov? My ale ideme hore. Napojíme sa na svoju stopu vedúcu od západného žľabu Stohu a podobne ako prvý raz, aj teraz sa vyškrabeme na Poludňový grúň,

Pod Stenami v Šútovskom potoku

No.. Vrchol Grúňa je úplne bez snehu. Verím, že sever bude na tom lepšie. No nie je. Nezostáva nám nič iné ako lyže dať na chrbát a po tráve v lyžiarkach dolu. Trávu hneď strieda ľad. Je to tu riadne strmé. Ešte aj teraz musíme obuť mačky. Aj keď možno len na 50 výškových metrov, ale bez nich by sme šli vari 3x pomalšie a koledovali by sme si poriadnu papuľu. Hore idú húfy ľudu. Dokonca aj dosť veľa na lyžiach. Jeden ich má aspoň na chrbte. Ten druhý silou mocou ide po tráve na pásoch. Som zvedavý či pôjde aj dole na lyžiach. Alebo plánuje nejaký iný výlet a vrátiť sa dole inou cestou?

Rozsutec nadohľad

Konečne sme na snehu. Ehm.. alebo na tom bielom betóne. Dievčát čo idú hore sa pýtame, či to už pôjde dolu na lyžiach. Vravia, že je to poriadne vyšmýkané, až do trávy. Pfúú, neverím, čo ak majú hranicu posunutú trošku inde ako my? Načo som sa teda pýtal na podmienky? Zrejme som len chcel počuť niečo iné. Každopádne lyže dávame na nohy a už aj sa šmýkame. Celkom sranda. Baví ma to. Turisti po nás pokukujú ako po zjavení, aj keď ako som spomínal, nie sme tu jediný lyžiari. Vychádzame z najužšej časti nad zjazdovku. Tá v prevádzke nie je. Ideme po ľavej strane lúky smerom dolu. Vlastne okolo turistického chodníka. Tam stretáme ďalších lyžiarov stúpajúc hore. Nestíham sa úplne zahľadieť do ich tvári, ale keby som ja toto videl, hneď by som sa otočil ak by som si chcel lyžbu užiť. Toto s lyžovačkou nemalo nič spoločné. Šmýkali sme sa ľadom bokom nižšie a nižšie. Ako sa sklon zjemnil podarí sa nám urobiť nejaký ten oblúk ale žiadna sláva. Konečne sme pod chatou. 

S jednou paličkou cestou na Grúň prvýkrát

Ešte poslednýkrát lepíme pásy. Je to síce kúsok, ale nehodlám stromčekovať ani korčulovať až po vrcholovú stanicu lanovky na Pasekoch. Na pásoch to šlo bez väčšej námahy. Odfotím si poslednýkrát celú našu trasu zjazdu zo Stohu a Grúňa a môžeme sa ísť šmýkať s ostatnými po zjazdovke. Po incidente v Jasnej, kde zomrel pri zrážke dvoch lyžiarov človek sa naraz cítim medzi ostatními lyžiarmi veľmi stiesnený. Nikomu okolo seba neverím. Zdá sa mi že každú chvíľu niekto do mňa narazí. Ech, čo by som ja dal za voľný terén, kde sa človek musí spoliehať len a len sám na seba. 

Na Grúni, idemä dolu do potoka

Konečne sme dolu. Lyže na batoh a ideme na prechádzku okolo cesty. Musíme sa dostať zo Starého dvora naspäť na Dom horskej služby. Prichádzame na križovatku ciest. Odtiaľ vyzerá byť chodník povedľa cesty do dediny Štefanová vysnežený. Dlho nerozmýšľame, zapneme lyže a na pásoch ideme ako o preteky hore za našimi. Pár minút a v tuhom finiši sme tam. Nie je ešte ani poludnie a my už máme skoro 2000 výškových metrov v krásnom počasí, aj keď s minimom snehu, za sebou. Tí naši práve vstávajú. Každopádne po raňajkách stále ani stopy.

Spektakulár..

Saška, Kubo aj May už žijú. Alebo tak aspoň napoly. Po hodinke oddychu by sme už aj radi domov šli, no nemáme šoféra. Tí sú vari ešte aj teraz opití. Ujo recepčný má dréger. May to zvládla na nulu. Kubo teda nie. May sa ponáhľa na oslavu, čiže tá nás opúšťa. Kubo sa na lyžiach šiel prebehnúť po lúkach. Už to bolo len 0,3, čiže keď sa po hodinke vrátil, mohli sme sa už aj my pomalinky pobaliť a vydať na cestu. Kubo s Lukášom vari zostávajú aj na druhú noc. Zajtra ma byť testovačka Forestov, tzv. dreva do pece. Teraz idú ale ešte do jednej z garáži v Belej pozrieť lyžiarky. Ja so Saškou to už pred odchodom autobusu nestíham. Každopádne Lukášovi sa tam podarilo zohnať parádny kúsok. 

Žľabolyžba pod Poludňovým grúňom

Sňahu tak akurát až po spodok

Ja sa tam ale o pár dni idem kuknúť so Zuzkou. Lukáš vraví, že majú Sytrony dámske a ešte aj jedny Raceborgy. Možno aj veľkostne by to malo sedieť. Po 10tich minútach cesty naprieč celou Belou sme to so Zuzkou našli, ale po správnych veľkostiach ani stopy. Raceborgy sú o 2 centimetre kratšie a Sytrony zase o minimálne číslo väčšie. Nič z toho. Nový tovar je prisľúbený na druhu polovicu Februára tak ešte uvidíme. Značím si to a vari sa niečo aj pre mňa nájde. No a za zmienku určite stojí aj potom náš samotný prechod na chatu pod Chlebom. Vyrazili sme o štvrtej poobede. Už chlapík na konci dediny nás od toho odrádzal, ale nedal som sa. Je to 14km, nejakých 1300 výškových. Veľkú časť som už šiel, to my dáme ako nič. O ôsmej musíme byť hore. No.. lenže vo vyšších sférach najprv ľadovo a potom kosovkovo. Našťastie pred nami už  ale zo 5 ľudí šlo, a tak v hmle sme podľa ich stôp nejako vyšľapali prepadávajúc sa v kosodrevine až na Koniarky. Tam toto všetko zase vystriedala víchrica. Zuzku jej lyže na batohu odhadzujú, tak si vymieňame batohy. Fakt to bolo cítiť. Musím ísť naklonený o dobrých 30° od kolmice. Zuzka bojuje. Je to silná žena. Medzi Pekelníkom a Kriváňom to bolo najhoršie. Bolo to našťastie iba chvíľku. Po pár minútach sme mali celú ľavú stranu tela, ľavé oko, ľavú stranu nosa, paličky z ľavej strany, proste všetko zľava dobiela zamrznuté. Čistá šialenosť. Dostali sme sa nakoniec až do Snílovského sedla a po pár minútach sme boli na chate. Čistý raj v tom nečase. To iba tak pomimo, keby som náhodou pozabudol čo sa mi zase raz podarilo v mládi vyparátiť za hlúposť.

Posledné pohľady na Rozsutec so Stohom s posledným lyžovateľným oblúčikom snehu

Pokračujeme: Z Belej so Saškou pokračujeme už autobusom. Láme ma spanie. Som dobre zničený. Na stanici v Žiline sa lúčime. Alexandra ide smer Maďare Šamoni(rín), ja do Vrútok. Koniec dovolenky. Od dnešného poobedia oddychujem. Boli to krásne dni. Každopádne Vám poviem, až teraz po dovolenke začínam byť poriadne unavený. Žeby z toho nič nerobenia. Alebo žeby z toho nudného bežného života v meste? Ako to teda je?