2 dni vo Vysokých Tauroch

Po prvých dňoch strávených v Dolomitoch sa postupne presunieme cez Taliansko-Rakúske hranice do Vysokých Taurov. Ak to mám znovu v skratke zhrnúť, tak to bolo takto:

0. deň: Poobede cesta z Gardena pass a Furkel pass z Talianskych dolomitov cez Staller saddle až na Lucknerhaus
1. deň: Pokus o Grossglockner cez Murztalersteig
2. deň: Schlegeispeicher, Olpererhutte nad Mayrhofenom a poobede cesta cez Insbuck do Talianského Bolzana a Tiers cez passo Pennes

Zostup zo Studlhutte pod Grossglocknerom

A teraz opäť pomaly:

0. deň: Z Dolomitov až na parkovisko za Lucknerhaus

Tento deň je oficialne už náš piaty poobedie ale pre potreby iba výletu do Vysokých Taurov to berme ako cestu na miesto činu. Bežný človek by mohol cestu začať napríklad v piatok po práci a po diaľnici valiť smer Villach, a potom až do Spittal an der Drau. Odtiaľ už mimo diaľnice zo 80 km po samotný Lucknerhaus. Myslím si, že za 7 hodín je to z Bratislavy reálne zmáknuť. Po práci vyrazíte a pred polnocou môžete spať. 

V sedle Staller saddle, pohľad smerom do Talianska

My sme poobede vyrazili z Lago di Fedaia pod Marmoladou a cez sedla Passo Sella, Sella de Culac, Gardena pass a Furkelpass až do obce Mitterolang alebo po Taliansky Valdaora di Mezzo. Tam sme urobili posledné nákupy a vydali sa na cestu opäť do hôr. Je po daždi a nezdá sa žeby sa malo vyčasiť. Dlho ideme dolinou mierne hore kopcom, keď tu zrazu semafor a nejaké čislo 23. Sekundy to nie sú. Nehýbe sa to. Zisťujeme, že sú to minúty. Pred nami ľudia na kapote piknikujú. Nenecháme sa zahanbiť, otvárame kufor a spráskame hneď pol nákupu.

Cesta je otváraná priebežne raz za hodinu pre jeden smer. Ide o úzku cestu pre jedno auto do sedla Staller saddle vo výške 2052mnm na hranici medzi Talianskom a Rakúskom. Jednosmerná je len cesta z Talianskej strany. Na hranici sa už nemáme kde nahánať a preto stojíme na vyhliadke. Za nami sa rozprestierajú Talianske lesy s jazerom, pred nami nádherné Rakúske pláne a taktiež jazero. 

Lago di Anterselva na Talianskej strane sedla

Nestojíme dlho lebo dnes to bolo cez tých 5 sediel celkom dlho. Zbehneme až dole do dediny Huben vo výške 900mnm kde len pár metrov prejdeme po hlavnej ceste a znovu zabočime do kopca. Tentoraz už na poslednú dnešnú horskú prémiu. Po ceste sa zastavujeme na nádhernom mieste s vodopádom Schleierwassefall. Máme možnosť aspoň menšej očisty. Veď kto by nebral v kúpeľke 30 metrový vodopad? Čo ma zaskočilo bolo ako je tu málo ľudí. Zrejme to bolo tým počasím a možno aj tým, že bol utorok. Tuším tam bol jediný karaván.

Schleierwassefall pod Kals am Grossglockner

Pokračujeme dedinou Kals am Grossglockner a za dedinou odbočíme na horskú cestičku ku chate Lucknerhaus. Po novom v polke stúpania je rampa a cenník podľa toho koľko hodín nad ňou strávite. Na deň to vychádzalo 10€. Ku chate prichádzame už za pomalého stmievania sa. Je tu zákaz kempingu ale áut tam bolo neúrekom. Neverím tomu, žeby všetci boli na vyššie položených chatách. Sú tu aj sociálne zariadenia. Večer sme ale moc neprovokovali a nešli sme sa tam moc umývať, veď sme mali nedávno svoj vodopád. Po večeri sme zaľahli do auta.

1. deň: Pokus o Grossglockner

Cez noc ešte pršalo, ráno je síce hmlisté, ale nevyzerá to úplne najhoršie. Sme kvalitne z auta zlámany. Pred našim odchodom vedľa nás parkujú nejaký Bulhári. Ževraj robia aklimatizačku Grossglocknerom na Mt. Blanc. Výbavy majú pototo. My ideme celkom naľahko. Veď to chceme stíhnuť za jeden deň. Máme čo to po fyzickej stránke natrénované.

Ráno sa hory úchvatné moc nezdali

Aj tak ma batoh s ľadovcovou výbavou celkom ťahá k zemi. Po Lucknerhutte po zvážnici to je zrána zase za trest. Nie a nie sa rozbehnúť. Vôbec ma to tu nebaví. Stále stúpame hore. Výhľady pre hmlu skoro žiadne. Okolo len samé lúky a všade kopec hovienok od oviec a kôz. No nuda. Asi kilometer nad Lucknerhutte my odbočime doprava. Urobíme dlhú serpentínu pod lanovku, ktorá vedie až na chatu Erzherzog Johhan hutte pod Grossglocknerom a popod ňu prejdeme až ku ľadovcu.

Na začiatku Murztalersteig na bočnom hrebeni povedľa ľadovca

Terén sa pomaly mení z trávnatého na kamenistý až plynule prejdeme do suťoviska pod bočným hrebeňom tiahnucím sa až po chatu pod Glocknerom. Okolo tohoto hrebienka prejdeme až ku ľadovcu. Pre nás to znamená, že dáme na seba sedáky, previažeme sa lanom, ale mačky nevyťahujeme. Jedine do ruky pre istotu cepín. Vidíme dolu schádzať nejakú skupinku ľudí, ale po ich stopách sa zľahla zem dokým sme prišli na ich miesto, preto nakoniec aj tak vedieme trasu vlastným uvážením. Je to celé len v miernom sklone a ide to celkom rýchlo. Podľa aplikácie v mobile a gps sme sa dostali až ku nástupu na ferratu Murztalersteig.

Tu to je už krásne ..aj keď miestami trošku vzdušnejšie pre mňa

Začína to celé nejako zhurta. Buď som ja dnes poriadne bez morálu, ale mne sa to zdá všetko strašne nebezpečné. Parťák vraví, že je to v pohode. No ja neviem. Dákosi neverím tejto skale. Kde mám svoj dolomit? Spočiatku ideme strmo hore na hrebeň. Niektoré miesta vôbec nie sú istené. Celé je to po včerajšom daždi mokré a kde tu sú náznaky aj ľadu a malých cencúlikov. Vo vyšších polohách je dokonca trošku nasnežené. Stále neverím tomu terénu. Vyšli sme na hrebeň. Naklonené police skončili, začali obchádzania skalných vežičiek. Zo dve tri miesta ma tam celkom zaskočili. Píšem to ako človek, ktorý sa bojí výšok, zrejme bežný turista by sa na tom len pousmial. Ja si verím len keď mám lano. Pre mňa sú top istené ferraty. Nie toto kde polovica úseku bola bez lana. Takto sa postupne dostávame na miesto kde sa z ľadovca pridáva iný chodník, ktorým prichádzajú ľudia od Studlhutte.

Spolu na Erzherzog Johhan hutte

Odtiaľto je už cesta riadne zaistená. Už aj na miestach kde to netreba. Okrem nás a partie z Bulhárska, ktorá sa na nás doťahovala po Murztalersteig-u sa pridávajú nové a nové skupinky prichádzajúce priamo z ľadovca a niektorí sa už aj vracajú z Erzherzog Johhan hutte. Odtiaľto sa na chatu dostane už veľmi rýchlo a bez problémov. Sme na chate vo výške 3454mnm. Ferrata je podľa internetu a mňa hodnotená obtiažnosťou B. Potiaľto by to mal zvládnuť bežný turista. Myslím si, že veľmi dobrá túra ako prvá ľadovcova, na zoznámenie sa s ľadovcom. Na vrchol je to už zrejme náročnejšie.

Glocnkner stále v hmle

Zostup na ľadovec

Po parádnej vysokohorskej polievočke, aj keď asi za 7€ už my ďalej nepokračujeme. Ja sa na to moc necítim a myslím, že ani parťák nie je moc naklonený sa tam štverať. Vrchol je stále v oblaku a fúka dosť nepríjemný silný studený vietor. Nemáme skúsenosti ešte s veľkými horami. Pár ľudí ale na vrchol išlo siahnúť. Ale nebola to tu dnes masovka ako sa zvykne o tomto vrchole hovoriť. Asi to býva hlavne cez víkend a keď je pekne.

Odtiaľ prichádzame

My teda zostúpime po ferrate na miesto kde sa spájali trasy a tentoraz ideme vyskúšať prejsť ľadovcom na Studlhutte. Po odbočení ešte prechádzame pár metrov po stene po lane dolu ale potom zostúpime rovno na ľadovec. Mačky opäť nedávame. Nie je to vôbec strmé, Vybavíme sa ako minule keď sme šli hore. Oproti nám ide ešte hore zopár skupiniek. Začína sa vyčasovať a na nejakých 15 minút sa nám odkryje aj vrchol Grossglocknera. Užívame si teda ľadovcovú opekačku. Na konci ľadovca zreteľne vidieť ako sa ľad trhá. Na vrchu ľadu je kopec vody z topiaceho snehu. Ešteže mám poriadne topánky a nohy mi zostávajú stále suché. To je síce výhoda, ale my sme tak nezvyknutí na vysokú, tvrdú turistickú obuv, že potom pri zbehu poriadne trpíme. Niet do hôr (samozrejme mimo miest kde treba mačky) nad tenisky. Lenže druhá vec, treba mať nohy dlhodobým tréningom poriadne spevnené.

Tam putujeme

Na Studlhutte pokračuje opekačka. V dlhých nohaviciach je aj vo výške 2800mnm na Slnku na nevydržanie. Užívame si pohodičku. Rozmýšľame či by sa dal teda vrchol zmáknuť za jeden deň. Ak by človek vyrazil ozaj skoro ráno, tak podľa mňa nie je problém. My sme šli po chatu hore 5 hodín a dole naspäť ku autu 2,5 hodiny. A to si myslím, že teraz na druhýkrát by to bolo o dosť rýchlejšie. Myslím si, že trénovaný človek to musí dať. Len treba dať pozor na dostatok energie na zostup.

Traverzy pred Studlhutte

Cesta ku autu bola nekonečná ale už za nádherného počasia. Začína sa mi to tu páčiť. Možnože pre tie nádherné výhľady zaliaté Slnkom a možnože preto že už ideme preč. Každopádne vrchol Grossglockneru zostal celý deň okrem tých 15tich minút zahalený. Do 24 hodín sa stíhame v sociálnych zariadeniach ešte aj trošku ovlažiť, a potom letíme dolu. Opäť stojíme pri vodopáde. Tam si dáme neskorý obed, znovu aj očistu tela v potoku a potom sa vydáme na cestu autom Vysokými Taurami.

Cestou naspäť už Slniečko a hneď je všetko krajšie

Hneď po chvíli platíme cca 10€ za jeden dlhý tunel. Beriem. V Mittersille odbočíme doprava na Zell am Ziller a po pár dedinách stúpame do sedla Gerlospass. Ešte pred sedlom nás prekvapí mohutný vodopád nad dedinou Krimml. Nad dedinou sa nachádza hneď celá kaskáda vodopádov a dohromady celková výška v troch stupňoch je 380m. Dokonca píšu, že okrem toho, že je to najvyšší vodopád v Rakúsku mali by to byť aj navyššie vodopády v celej Európe. Na čo človek nenarazí. Napríklad za tým hneď na ďalšie vymáhanie 10tich eur. Ďalšia tzv. Hochalpenstrasse. Hlavne, že celá polátaná. A že na Slovensku máme zle cesty.

Nad Kals am Grossglockner

Prechádzame okolo veľmi pekného priehradného jazera Speicher Durlassbaden a nakoniec serpentínami, s výhľadmi asi na najkrajšiu zelenú trávu akú som kedy videl, pri západe Slnka klesneme až do Zell am Ziller. Už iba rýchlo prebehneme Mayrhofen aby sme čo najskôr kdesi pri priehrade s ferratou strávili noc. Keď tu zrazu zase čakačka na semafóre. Tentoraz tuším 13 minút. A teraz nešlo o sedlo ale o jednosmerný tunel. Neskôr sme zistili, že tunel sa dal obísť povedľa cestou v rokline. To sme ale už využili iba pri zjazde.

Krimmlský vodopád, najvyšší zrejme aj v Európe, v troch stupňoch meria 380m

Po tuneli pokračujeme vari až na koniec sveta. Vlastne až po ďalšiu červenú na semafóre. Zase vymáhači penazí? Nikto tam ale nie je. Hm.. čo teraz? Všade samé značky ohľadom zákazu zastavenia, či kempovania. Točíme sa a kúsok nižšie vidíme parkovisko. Vyzerá, že patrí lezcom ktorí chodia liezť na skalky oproti ceste nad potokom. Miestni lezci čo tam kempovali vravia, že by sa nemalo nič stať ak zostaneme na noc na tomto mieste. Už po tme nachystáme čosi na večeru a rýchlo zaľahneme. Zase v aute. Dnes to moc na noc mimo auta nevidíme. Zdá sa nám, že sme v poriadnej džungli.

Jednosmerný tunel za Mayrhofenom

2. deň: Schlegeis 131, Olpererhutte a cesta ďálej

Ráno vstávame v oficiálnom Alpskom štartovacom čase. Asi okolo piatej. Kto to má dlhšie na tej sedačke vydržať? Ranná kávička, energeťák, slanina a može sa vyraziť. Dnes berieme aj bicykle. Vyzerá, že semafór už funguje a teta tam už v okienku aj sedí. Ako sa dozvedáme, kúsok ďalej sú dva dlhšie tunely znovu prejazdne iba jedným autom a dooosť nízke. Možno by sme s bicyklami ani neprešli. Ešteže sme nešli na červenú. Z tohoto by mohol byť dobrý prúser lebo zdá sa, že cez noc má druhá strana celý čas zelenú a v tuneloch kamery sú.

Priehradný múr sa blíži

No po asi 150tich výškových metroch zistím, že nemám zámky na bicykle. Niežeby mi to nebol Lukáš ešte na začiatku hovoril. Len kto tušil o akých zámkach hovorí. Doplo mi to až po 15tich minútach, Nič to budú výškové navyše a Lukáš si može dať desiatu už teraz. Za 20 minút som naspäť. Rozbehnutý tak, že Lukáš už na dnes nemá šancu. Cesta po priehradu aj keď s dosť veľkým stúpaním mi ubehla veľmi rýchlo. Je pravda, že priehradný múr sa objavil hneď za posledným dlhým tunelom. A potom sa pred nami zväčšoval dokým sme nevyšli nad neho možno aj pol hodinu. Podľa info má výšku 131metrov. Aspoň to vraví o ňom ferrata ktorá vedie priamo po ňom, a ktorú si pôjdeme odskúšať keď sa trošku prevetráme napešo.

Už na priehrade

Majú rezervy

Bajky nechávame zamknuté o značku a my si dáme vertikál na chatu Olpererhutte. Bolo to cca 600 výškových metrov. Postupne sme stúpali nad priehradu a pod nami sa začínalo ukazovať čosi nádherne. Veľa ľudí považuje výhľad z tejto chaty nad priehradou a v pozadí s nádhernými ľadovcami Zillertaler Álp za jeden najkrajší v Alpách. My tam prídeme fučiaci ako parné mašiny. Ľudia po nás celkom pozerajú. Tí práve podľa všetkého si vychutnávajú rannú kávičku.

Oddychová lavička v polke cesty na Olpererhutte

Raňajky si zrejme vychutnávali aj miestne kozičky, ktoré prišli pozrieť čo sme doniesli. Nejakú tu minútku si oddýchneme a načerpáme energiu z nádherných pohľadov a bežíme ďalej. Dnes to má pod palcom Lukáš. Ja sa za nim len tak plancem. Ešteže dnes sme nie až tak na ťažko. Aj keď stále máme v ruksaku ťažký ferratový set. Prebehneme sa traverzom do doliny potoka Untersrchraummachbach. Chodník po zbehnutí do doliny je už ako v naších Tatrách. Spočiatku ideme rovinkou, ktorú vystrieda celkom strmý prah s krkolomným chodníkom kosodrevinou, a potom sa zase chodník zmierni a dlhším behom sa dostaneme naspäť ku jazeru ku svojim bicyklom.

Na chate nás víta koza Róza

Olperer hutte a Schlegeispeicher

Tie preparkujeme asi kilometer ďalej ku priehradnému múru a ideme na ferratku. Lukáš si dnes pre istotu, keď sa dá, požičiava ferratovú brzdu. Za 2€ a bez dokladu o prevzatí. Úplne pecka chlapík. Dobrý ľudia sa nájdu všade. A keď sme sa ho opýtali či je ferrata platená, tak vyvalil oči na nás ako keby neveril buď vlastným ušiam alebo že asi sme sa nerozumeli. Ok, poďme na to. Zbehneme zostupovkou pod múr. Stena sa nad nami týči hrozivo vysoko. Múr tu dole sa síce nezdá moc kolmý, ale keď pozrieme dohora, tak ide priam až do previsu. Sety máme na sebe. Kamerku tiež mám pripnutú. Vyrážam.

Cestou naspäť ku jazeru

Spravím zo 5 krokov a zem sa nejako moc rýchlo vzdiaľuje. Stupačky mi vôbec nesedia. Ledva dočiahnem rukami na ďalšiu pred seba (vyšší by zrejme nemali problém). Lano ide kus vedľa po ľavej strane. Prečo tak ďaleko? No necítim sa naistejšie. Myslel som si, že táto rároha bude ľahká oproti prírode ale zrejme to platí naopak. Predsalen hrboľatej skale sa dá viac veriť ako totálne rovnej stene.

Svište ratujú o pomoc kamarátov

Prichádzame na oddychovú poličku v jednej tretine. Cesta sa postupne zmení z kolmého výstupu na traverz oporného múru. Na druhom oddychovom mieste sa dá vybrať či stále pokračovať traverzom bližšie ku kraju priehrady a tadiaľ vyliezť na vrch múru alebo ísť priamo z tohoto miesta hore. Táto skratka je obtiažnosti C. Klasická traverzovacia verzia je obtiažnosť A/B. Ťažko povedať ako by to bolo na tej skratke. Nevyzeralo to oveľa náročnejšie. Ale predsalen to tam bolo už úplne kolmé ak nie trochu aj v previse. Možno by som sa ešte na tom mieste nanadával ak by som sa tadiaľ rozhodol na vrchol.

Ideme na to..

Odbočka na Cečkový úsek ferraty

Traverzovaciu verziu sme ale zvládli. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť aj keď oproti horám dosť nuda. Ale ak neviete čo s načatým dňom a chcete zažiť čosi výnimočné, čo sa neda hocikde, tak určite treba ísť do toho. Okrem iného sa dá z múra skákať bungee, či spustiť sa na kládke v špeciálnom sedáku z jednej strany hrádze na druhú. Popri Olperer hutte je to veľmi dobrá zastávka. A hlavne ani nie až tak fyzický náročná ak tam nejdete ako my od rampy na bicykli.

Už na vrchole

My si ale dole užívame zjazd krásnymi skalnými tunelmi. Niežeby sa to tiež nedalo v aute ale predsalen keď Vás ovieva na bicykli čerstvý vzduch je to čosi iné. Pri aute dáme ešte rýchly obed, na chvíľku ideme pozrieť lezcov na druhej strane potoka, a potom sa pomaličky poberieme za novou parťáčkou Miškou na nastávajúce dni do Insbrucku.

Za potokom pod semafórom je to raj pre lezcov

Do Jenbachu sa vlastne iba spustíme dolu dolinou. Tam sa napojíme na diaľnicu. Ak by si urobil niekto iba takýto predĺžený víkend tak môže po diaľnici rovno cez kúsok Nemecka valiť na Salzburg, odtiaľ do Viedne a za myslím 7 hodín by sa dalo byť v Bratislave. My v Jenbachu odbočíme na Insbruck. Tam si ešte nejakú tu chvíľku na parťáčku počkáme. Trošku sme to hnali po diaľnici. Alebo skôr sme si už zvykli na horské sedlá a nečakali, že za hodinu sa dá spraviť aj 90 kilometrov. Za nánuk nám ale dovolili na parkovisku pred pumpou parkovať.

Na passo di Pennes (2211mnm)

Po zvítaní sa utekáme preč z Rakúska. Po Brennen je diaľnica špeciálne platená aj v Rakúsku. Myslím okrem diaľničnej známky. V Taliansku z diaľnice schádzame a ideme si ešte užiť pár výhľadov zo sediel ako sa potiť a nudiť na diaľnici. Vo Vipitene odbočujeme na Passo di Pennes. Z 1100mnm stúpame až nad 2200 metrov! To som sám nečakal. Dákosi som prehliadol na mape toľko vrstevníc. Je tu ale neskutočne nádherne. V sedle je všetko trávnaté. Kam oko dovidelo tam boli lúky. Úplny kontrast so všetkým čo sme doteraz videli. Ani sa mi len odtiaľ nechce preč. Vlastne ani nechápem na kieho frasa sem ide táto trasa. Aj z jednej a z druhej strany pohoria je pohodlná cesta údolím. Zrejme je tu veľa roztratených dediniek a osadlostí. Musí tu byť krásne bývanie.

Zjazd je neskutočne dlhý. Veď klesáme z 2200mnm až do 300mnm. Vegetácia, ale aj celá príroda sa nám mení pred očami. Pred samotným Bolzanom sa dostávame do krásnej rokliny, ktorá mala niekoľko kilometrov na dĺžku. Tu sa musí behať či liezť. Radosť žiť. Samotné Bolzáno už ale bola Sodoma, Gomora. Vchádzame do Talianskej divočiny = premávka vo veľkom meste. Vonku je okrem toho aj čistá horúčosť ako v pekle. Cestári do toho asfaltujú asi pol mesta. To je tak keď neplatíme drahé Talianske diaľnice. Všetko sme ale zvládli a už opäť stúpame. Najskôr serpenínami, neskôr kľukatou cestičkou vyššie a vyššie do hôr. Pred nami sa otvára scenéria vysokých skalných stien Rosengartenu v Dolomitoch. V tejto malebnej oblasti zrazu stojime u Miškiných známych. Tak toto je práca snov. Či? Oni to už moc takto šialene nepreháňaju ale s údivom. Možno by radi aj do mesta išli bývať ako každý deň schádzať 700 výškových do práce. Ale vyzerá to tak, že pre Alpského Taliana, či Slovenského prisťahovalca to nie je dochádzať žiadny problém.

My sa teda konečne môžeme ale umyť ako ľudia, nie len v potoku, vyspať na posteli, nie na zemi a zajtra pokračujeme ešte posledným výletom v Dolomitoch no a potom už valíme na Gardu, a potom ku najvyšším velikánom Álp ku Matterhornu a Mt. Blancu a potom ešte aj čo to do Francúzka zájdeme pozrieť. Ale to už zase v tých iných článočkoch.

Foto: Lukáš Hladký

Red Bull 400 Štrbské pleso 2018

Tento pretek som mal v oku už zopár rokov. Lenže vo svete sa to vždy vypredalo za pár hodín a vždy keď som si už nakoniec na to spomenul bolo po voľných miestach. Vlastne pozeral som doteraz iba pretek v Harachove. Tento rok, keď som si to už ozaj sľubil, že to idem sledovať s parťákom Tomášom, tak sa to ako pre nás uskutočnilo u nás na Štrbskom plese.

Registráciu tentoraz nenechávame na náhodu a priebežne ju sledujeme, keď tu jeden deň mi píše Tomáš, že registrácia je spustená. Spomínam si ako som bol kdesi uplne mimo signál v horách a nevedel som čo teraz bude. Či náhodou neprídem do večera o miestenku. Prišiel som domov a ešte stále som bol v prvej vlne. Pohodááá.

Zaplatil som 25€ za 400 metrov behu. Čo už. Keď chceš zažiť niečo výnimočnejšie, raz za čas si musíš pesnúť po vrecku. Čo je zvláštne, že 2 týždne pred pretekom som bol na Red Bull akcií v Taliansku a tam sa bežalo do kopca 3000m+ iba za o 5€ viac. 

S Tomášom čakáme na osudný deň. Ani som sa nenazdal a je to tu. Posledné dni som si prečital konečne aj propozície. Z reklamovaných 400 metrov behu čítam, že sa bude nakoniec bežať iba prvých 230 metrov a na vrchol mostíka pôjde iba prvých 80 najrýchlejších. Limit mužov je 400 tak s mostíkom som sa tým pádom rozlúčil. Vari aspoň druhé kolo dáme. Myslím si, že príde dosť takých čo sa zmotajú iba na slovka "Red Bull"

Mravčeky na skokanskom mostíku (foto: Red Bull 400)

V piatok celý deň leje a v sobotu cestou do Tatier tiež to nevyzerá na prechádzku ružovou záhradou. Ani ma len ale nenapadlo, žeby sa 400 metrový pretek mohol zrušiť. Veľa ľudí to na nete pred pretekom ale dosť reálne riešilo. Našťastie sa tentoraz neopakuje história pár behov, ktorých som sa "zúčastnil", a nakoniec sa pre "nepriazeň" počasia neuskutočnili. Organizátori v poslednej dobe prestávajú myslieť na pretekárov čo všetko ich taká priprava môže na pretek stať a radi zbrklo rozhodujú vo svoj prospech. Veď čo, peniažky sú už vo vrecku. Tentoraz sa mi prístup orgov páčil. Ani len sa mi nezdalo, žeby chceli pretek úplne zrušiť. Veď keby dačo, dá sa dočasne preručiť, napríklad v prípade búrky.

Registrácia, keďže prichádzame medzi prvými, prebehla ako blesk. Neviem ako na tom boli tí za nami. Na Štrbskom plese prší, je 2 hodiny pred výkladom trate a teda moc tam nie je čo robiť. Využili sme to na obed v staničnej reštaurácií u Lenky. Menu majú aj v sobotu a pod 4 €. To už je dačo na Štrbskom plese.

Prichádzame opäť na štart pod mostíky. Hudba hrá, ľudia sa zbiehajú ale to čakanie je dosť na nevydržanie. Ideme si aspoň vymeniť nápojové lístky za pitie. Ten Red Bull Organics by bol asi znovu na samostatný blog, tak to tu nejdem opisovať. Proste len nechápem čo vymyšľajú všetkými tými príchuťami. Ale asi pre peniaze urobíš všetko. Načo si držať kvalitu. Ešteže nám aj čistý energeťák na druhý lístok dali. Okrem toho tam bolo nejaké ovocie a croisanty, plus minerálka. V štartovom balíčku okrem toho bolo tričko s logom akcie a nejaké papiere na kúrenie. A samozrejme číslo s čípom. To je to, čo sme dostali okrem samotnej organizácie preteku.

Hodinu pred samotným behom v mieste startu prebehol briefing s výkladom trate a pravidiel. Chlapík vravel veľmi pekne. Zorganizované sa mi to zda top. Nevidím žiadne problémy. Asi si to ideme poriadne užiť. Celý mostík je parádne ozvučený (aspoň ja som to tak cítil). Hudba hrala ešte na vrchu doskočiska a aj keď sa orgovia prihovárali suťažiacim, či fanušíkom stále ich všade bolo pekne počuť. Pred štartom sa nám ešte podarilo dostať na mostík. Samozrejme s povolením miestych orgov. Keď nás ale uvideli ďalší, hneď po nás mostík uzavreli. Dáva to logiku. Čo už by to bolo keby tam chodili všetci.

Odvtedy sme sa už chodili rozbehať na vedľajší menší mostík. Po umelej štetinovej ploche so sieťou to šlo dosť zle. Tá tráva ako je na veľkom mostíku sa mi zdá že drží lepšie. Len ťažko povedať, či je to aj rýchlejšie. Nachádzam sa aj s Tomášom v prvej rozbehovej vlne, a tak sa pomaly ideme postaviť na štart.

Podľa mojich výpočtov ak chcem postúpiť do druhého kola, kde postupuje 240 mužov so 400, musím skončiť vo svojom rozbehu určite v prvej 50tke. To vari problém nebude. V doline odkial skokani brzdia je po včerajšom daždi poriadný bazén a tak musím bežať buď vľavo alebo vpravo od tej kaluže. Postavím sa do posledného rado na ľavej strane. Štartuje nás naraz 80 mužov. Zaznie výstrel a všetci sa rútime dolu. Idem s ostatnými. Nie je čo vymýšľať. Po 130tich metroch začína prudké stúpanie. Ruky položím na trávu a ide sa po štyroch. Tých čo som pustil pred seba mi momentálne poriadne zavadzajú. Nedá sa moc kľučkovať medzi nimi. Kde dám ruku všade má niekto nohu. Vôbec netusím ako ďaleko som keď tu skoro vrazím do značky 200 metrov. Po zistení už pred štartom, nečaká nás už iba 30 metrov ale ešte 70. Každopádne pohoda nie? Ale ono to nie a nie skončiť. Okolo tej 200tovky je to najstrmšie a metre nepribúdajú. Podľa toho čo hlásia komentátori stále ale nik neprešiel cieľom. To je dobre nie? Teren sa vyrovnáva, stávam na dve, pred sebou uvidím cieľovú bránu a až vtedy niekto prebehne cieľom. Dobrééé. Tú rovinu mi tak nohy zdreveneli, že mám problém to tam ale dokráčať. Som tam. Vydychávam. Po chvíli zbadám že už je tam aj Lukáš známy s netu, a už je tam aj parťák Tomáš. Máme to za sebou. Keď sa postavím, znovu, ako keď som dnes prvýkrát schádzal z mostíka, ma chytí taká silna svalovica v stehnách, že nemôžem nohami hýbať. To je tak keď 3 dni pred pretekom si buchnete po 10tich dňoch ničnerobenia hneď 700 výškových metrov zbeh na 3,5 kilometri. A predtým 2 a pol týždňa beháte bez oddychu v Alpách vo výškach nad 3tisíc metrov a za ten čas dáte vyše 20tisíc výškových metrov. Ale čo chodím na preteky zatiaľ som nikdy nešiel na preteky inak "pripravený". Vo mne sa vždy bije chuť súťažiť s chuťou si šport hlavne užívať. Samozrejme vždy to druhé čo práve nechcem. No ešteže teda teraz máme na odvoz dole tu lanovku.

Bolo to strmšie ako som očakával (foto: Red Bull 400)

Postupne prebiehajú ďalšie kolá kvalifikácie. Vo svojom kole som skončil tuším 18ty. Tomáš tuším 48mi a Lukáš asi 4 sekundy po mne. Do semifinále to vyzerá teda nádejne. Tam sme sa s Lukášom dostali. Čo ma mrzí, že nakoniec sa to iba asi o 2 sekundy nepodarilo Tomášovi. Jedenásť miest ho delilo od 240tého postupového miesta. Mňa zase celkom ničí predstava, že nakoniec som skončil na 106tom mieste a do finále pokračujú len prvý 80ti. Nečakal som, že nakoniec to bude takto blízko finále. Ale čo teraz? Ako zlepšiť čas o 5 sekúnd aby to vydalo na 80té miesto??

V semifinále sa teda radím na štarte do prvej rady. Prebudil sa vo mne pretekár a bolo mi jedno, že tých za sebou budem svojou pomalosťou zrejme brzdiť. Ale každopádne som v prvej polovici výkonnosti štartového poľa, tak hádam to nebude až tak zlé. Zaznie výstrel a ja sa ozlomkrky rozbehnem. Na prvú 100vku metrov sa dostávam určite v prvej päťke. Kokos, toto asi nebude dobre. Na 130tke sa hádžem na štyri a snažím sa ukľudniť srdce. Samozrejme tak, aby ma všetci nepredbehli, ale pár ľudí pred seba púšťam. Počas ostatných rozbehov a hlavne počas rozbehov žien aj dosť zapršalo, a tak trať je totálne iná. Po parádnych stupoch na trsoch trávy už ani zmienka, za to je všade kopec blata a v mojich na rovnu plochu vyhladených speedcrossoch to šmýka ako fras. Je to zle, ale bojujem zo všetkých síl. Zo svalovice, čo som spomínal, začínam pri poslednej rovnejšej 50tke ako sa postavím na dve dostávať riadne kŕče do nôh. Prosím póóď ešte telíčko. Už aj pred očami mi trošku zahmlie ale ešte idem. Na tej rovine ma dosť pretekárov predbehlo, ale už som tam aj ja. Netuším či v dobrom alebo zlom čase. Keď precitnem vidím tam už aj Lukáša. Ten vraví, že videl svoj čas okolo 2:23. Kokos, to sa potom zlepšil o 9 sekund. A čo ja??? ..prišiel som pred nim alebo za nim?

Po výsledkoch dole ani stopy. Stále tam ukazuje rozbehy či čo. Nerozumieme tomu a teda netušíme ako ďalej. Znovu prší, a tak sa ideme schovať do miestneho baru. Lukáš si dá aj čosi na jedenie. Ja moc už v dobre časy neverím a keby sa aj náhodou pošťastilo 80té miesto nejde teda už aj tak o nič a šupnem s Lukášovými známimi aspoň po Jégri. Treba zapiť tie tri Redbully. Časom ideme pozrieť výsledky a tam neveriacky pozeráme, že Lukáš celkovo skončil z tých 240tich 68mi a ja 69ty. Tak on bol ten čo sa mi to tam hodil predo mňa do cieľa. Kua, ako môže byť lepší ako ja keď v prvom kvalifikačnom kole som mal o 3 sek lepši čas? Ale obidvaja sme šťastní.

Počasie sa mení každú minútu. Začinajú štartovať štafety. To len boli bomby. Tí muží to vybehli za 2:24 až na vrchol. Musím povedať, keď som videl ako šli oni ten najstrmší úsek, tak som ani neveril, že to je človek, to čo sa tam štverá. Na pána to dali aj hasiči s 25kilovou výstrojou. Fakt rešpekt voči tomu čo pre nás robia.

Po štafetách začali finálové kola ženy. Finále B bolo dosť pomaličké. Až som nechápal, ale zrejme v ženách nebola taká konkurencia, a tak asi nie každá tam mala nabehané. Každopádne určite obrovský obdiv, pre každú jednu, že sa na to dala. My muži vieme, že zvládnete všetko. A vlastne netreba to ani nijak dokazovať. To si musíme potom my ešte vo finále. Ženy A ale už išli o podstatne rýchlejšie. Veď nakoniec prvé tri išli dokonca rýchlejšie ako ja. Napokon prvá skončila Kristína Neč Lapinová s časom 4:38. Krása. 

No a potom sme prišli na rad my. Ako som už spomínal o finále sa mi ani len nesnívalo pri takomto postupovom kľuči. Cítim sa tak, žeby som tam najradšej ani nebol. V semifinále som skončil 69ty čo znamená že teoreticky by malo byť zo 11 ľudí za mnou. Aj keď čo to je 3-4 sekundy rozdiel čo bol medzi nami. Plán je držať sa posledného v rozbehu a potom v strmine sa uvidí ako sa budem cítiť. Hlavne neskončiť posledný ale predposledný. Po výstreli sa všetko pohne dopredu. Až po kaluž na prvej stovke je to iba mierne rýchle, ale ani potom sa netrhajú rekordy. Dákosi mi je to málo držať sa na konci. Zvolil som teraz pre zmenu pravú stranu mostíka, kde vždy bývalo menej ľudí. Využívam to a postupne si razím miesto pred posledných. Hore nepozeram. Ani na strany, tak netuším ako sú na tom ostatní. Dážď prestal a nezdá sa mi to už tak šmykľavé ako posledný rozbeh. Stále to ale nie sú také bomby ako v rozbehoch. Úplne v kľude dobiehame pod bránu na 270tich metroch pred mostíkom. Dokonca nedostávam ani kŕče ako minule. Nič. Poďme na mostík teda. Už nie je na čo čakať. Asi 45° rampa medzi dopadliskom a mostíkom bola výzva. Bál som sa aby som tam nedal papuľu. Ale keď som spravil jeden dlhý krok už som držal zábradlie a po ňom som sa vytiahol až na mostík. Asi 15 metrov som aj pobehol po rovnejšej časti. Ale potom znovu na ruky. Je tu plnka ale cítim sa dobre,a tak odstupim na kraj zo siete a idem povedľa po koberci dokým to ide. Stále to ťahám ľavou stranou a zdá sa mi, že zopár ľudí som predbehol ešte. Posledných 10 metrov som sa musel zasunuť do stredu mostíka. Po krajoch boli vysoké kovové schody. Stupačky od tohoto miesta neboli ležato na mostík ale hranoly boli rovnobežne s horizontom ako klasické schody. To mi na tých pár metroch, keďže som na tom nedokázal používať ruky a musel som sa postaviť, tak rozsekalo nohy že do cieľa po prelezení dvoch čo tam predo mnou padli som sa tiež iba vyvalil na zem a čakal čo spravia od kŕčov nohy. Neviem koľko sekund som takto ležal ale aby ma potom nezačal nejaký záchranár ratovať, tak som sa radšej otočil a posadil. To tam už bola poriadna plnka. Netuším koľko nás tam bolo keď som dobehol. Viem len že som mal karimatky ešte na výber a hodil som sa do rohu. V celej vrcholovej kabinke sa ozýva šialené dychčanie. Neviem čo si mám o tom myslieť keď nejako precitnem. Keď pozerám na mladé dobrovoľníčky, tak mi je ich aj ľuto. Jedného pretekára tam kontroluje záchranár, tak ta kočka na to pozerala dosť zhrozene. To ja sa už smejem. Veď sme tu práve pre to. Prišli sme si to užiť nie? Pár sekúnd ešte posedíme ale potom ideme. Vstanem, a nohy ako z dreva. Ja ledva chodím. Sranda. Normálne sa na tom neviem dosmiať. Dole máme ísť po schodíkoch v pilieri mostíka. Pozriem do schodiska a tam nenormálna strmina. Normálne sa tam bojim pustiť nohu, že mi ju krč položí až o 5 schodov ďalej a pôjdem po hlave. Zdalo sa nám, že dolu ideme večnosť a hore sme išli tak krátko. Nakoniec ale výjdeme von. Pozriem z boku na mostík, tak neverím vlastným očiam čo sme to my bežali. Bolo to perfektné a endorfíny sa dajú priam krájať. 

V cieli finále to vyzeralo ozaj zaujímavo (foto: Red Bull 400)

Ako prídeme lanovkou dole práve vyštartovali muži veľke finále A. Pozerá sa no to tak jednoducho. Išli ako draci a nakoniec sa podarilo vyhrať Tomášovi Čelkovi s časom 3:40 dačo. Brutáál. Celý čas som rozmýšľal ako by to mohlo ísť skialpinistom keby sa zúčastnili. Nakoniec pozerám foto či výsledky a na treťom mieste vidím Kuba Šiarnika iba o 8 sekúnd za prvým. Perfektné. Myslel som si, žeby to takto malo dopadnúť. Škoda, že sa nedostavil Jožo Hlavčo. Tomu by som zrejme aj na prvé miesto veril.

Mne sa nakoniec podarilo vybojovat v malom finále v druhej štyridsiatke pre mňa krásne 15te miesto s časom 5:14. Celkovo teda okolo 55tého miesta z okolo 400 štartujúcich. Veľmi sa z toho tešim lebo ako som začal celý rok zháňať iba bezhlavo výškové metre na svoj projekt 365000m+/rok tak všetky časy sa mi všade rapidne zhoršili. Teraz už dva týždne skoro nič nerobím, vždy keď kdesi idem dostanem strááášne svalovicu, ale asi znovu vládzem viac postupne. No a teraz v nedeľu po preteku počas písania je to ozaj hrozné s tou svalovkou. Človek by nepovedal, že na 400 metroch môžeš dosťať kyselinu mliečnu asi do každého svalu na nohe, a čo len na nohe. Svalovku mám aj na rukách. To je tak s týmto mojim hŕŕ, bŕŕ užívaním si hôr a behu. A o týždeň po najkratšom behu ideme skúsiť pre mňa ten najdlhší. 207km po Karpatoch a potom sa už vari zase vrátim do svojej Fatričky na Kľačiansku Maguru a budem si už vari konečne hory užívať ako sa patrí :)

Foto: Red Bull 400

6 dni v Talianskych Dolomitoch

V rámci seriálu "Prejdi za jednu dovolenku celé Alpy" sme dosť podstatnú časť strávili práve v nádherných Dolomitoch. Celkovo až 6 dní (ehm.. najprv sme sa zastavili v Alpách Julských). Prvých 5 bolo hneď za sebou, potom sme si dali na dva dni pauzu v Rakúskych Vysokých Tauroch a následne s kamarátkou buchli aj posledný šiesty deň.

Asi najväčšia dominanta Dolomitov, Tre Cime di Lavaredo

Je toho hrozne veľa čo sme zažili tak píšem program aj v skratke:

1. deň: Docestovanie, pokus o Mangart, cesta naprieč horami až ku jazeru Misurina

2. deň: Bajkami ku chate Rifugio Auronzo a potom pešo na chatu Drei Zinnen hutte, prešli sme ľahkú ferratu na Torre di Toblin s excelentným výhľadom na Tre Cime di Lavaredo a potom po tuneloch z prvej svetovej vojny popod Monte Paterno naspäť ku bajkom

3. deň: Ferrata Ivano Dibona na Cristallino d Ampezzo a chata Rifugio guido Lorenzi a presun do Cortiny d Ampezzo

4. deň: Tofana di Rozes so začiatkom na chate Rifugio Angelo Dibona cez chatu Camillo Giussany a cez časť ferraty Lipella. Poobede presun cez Giau Pass na lago di Fedaia pod Marmoladou

5. deň. Pokus o júlovú lyžbu na ľadovci pod Marmoládou a presun do Vysokých Taurou cez sedlá Passo Sella a Gardena pass

(normálne by ľudia prešli cez Karerpass a cez cestu na Tiers na naš posledný trip, my sme však ešte 2 dni strávili v Rakúsku)

6. deň: Cez Bolzano sme opäť v Dolomitoch, kde ferratou cez Santnerpass prehúpneme do Rosengartenu a odtiaľ sa cez Principe pass ferratou vyštveráme až na Catinaccio d Antermoia. Dole prechádzame po obídení vrcholu z druhej strany znovu cez Passo Principe na Grasleitenhutte, a potom do doliny Tschamin a až do dediny Tiers.

..a teraz pekne pomaly :)

1. deň: Mangart (Julské Alpy)

Prvý deň bol dosť náročný. Rozhodli sme sa vycestovať už večer po pracovnej dobe. Ešte sme ani nevyrazili a prúser. Na nosiči pre bicykle na ťažné prestali svietiť svetlá a dokým sa parťák Lukáš na to vykašľal prešli dobre dve hodinky. Zabudol si dokonca ísť do obchodu zobrať ferratový set. To ho zachraňuje kamarát Kubo nejakým pracovným tlmičom, ktorému sám neverí, ale tak čo už narobíme. Kuba berieme so sebou do Bratislavy.

Vyrážame

A zmestili sme sa asi aj traja :)

Keď prídu z Ružomberka za mnou do Vrútok neverím vlastným očiam. Auto je už skoro plné a ešte tam majú vojsť moje veci. A to máme Subaru Forrester. Rýchlo nahodíme strešné nosiče na bicykle. Chvála Bohu sa zmestili obidva vedľa boxu. Po hodine tlačenia veci do kufra, boxu a všade kde bolo ako tak miesta okolo Kuba, ktorý sedel vzadu, sme sa nejako pohli. Okrem našich veci pre dve osoby máme navyše jeden batoch čo príde za nami na posledný týždeň parťáčka Nika lietadlom. Proste celkom prúser ísť na 17 dňový výlet do hôr v mierne veľkom aute traja.

Prvé stresy o bicykle. Značka pred tunelmi do Mangartského sedla hlásala 2,2m. Prechádzame aj s 2,7m

Ráno po nočnom prejazde Rakúskom už na mieste pod Mangartom

Kuba vyložíme v Bratislave okolo 11tej večer. Nám nezostáva nič iné ako kúpiť Rakúsku diaľničnú známku a letieť hneď 0:00 za hranice za dobrodružstvom. Je prvý deň výletu a teda sily na šoférovanie je na rozdávanie a po miernom daždíku pred Taliansko-Rakuskymi hranicami sme okolo šiestej pri brieždení už za Lago di Predil a postupne stúpame do sedla teraz už na Taliansko-Slovinske hranice. Trošku klesneme ale po chvíľi sme na odbočke na cestu do Mangartského sedla. 

Stíhame aj východ Slnka

Znovu to vyzerá na prúser. Max. výška vozidla 2,2m. Ehm.. tie bicykle na streche. Nič poďme skúsiť. Podľa mapy sú tam zo 4 tunely. Možno až ten posledný je tak nízky. A tak sa pri každom prechode tunelom vydlabaným do čistej skaly modlíme a cez strešné okno pozeráme či bicykle prejdu. Vyzerá, že Slovinci si robia srandu alebo sú veľmi prísni lebo sme prešli cez všetko ako nič. Hore nad chatou pod sedlom bol zákaz vjazdu pre padanie skál a aj z parkoviska pred zákazom nás vysačkoval chlapík s vyhovorkou, že dnes sa tu idú robiť komerčné fotky. Nevadí, stojíme pri odbočke na chatu na Mangartskom sedle a postupne sa poberieme hore. Spať netreba, to budeme po dovolenke. 

Kadeže to len pôjdeme?

Na predkopci Trávnik pred Malým Mangartom

Salamandra Alpínska

Ako stúpame hore, prichádzajú ďalšie auta a vyzerá to tak, že zákaz je tam asi iba pre králiky alebo kamzíky. Všetci si to veselo valia hore. Prechádzame okolo kopca Trávnik kde sa pasú ovce na druhú stranu hrebeňa a postupne klesáme na Taliansku stranu, aby sme sa dostali na úvod Talianskej časti ferraty, tzv Via Ferrata Italiana. Chodník je celý od ovčích hovienok a poriadne blatistý. Ideme opatrne. Až tak, že nás obiehajú jední turisti.

V skalnom okne na Via ferrata Italiana pod Mangartom

Zbehneme ku Bivacco Fratelli Nogara a odtial po asi 10-15 minútach prichádzame na prvé lano. Prejdeme cez sneh ku skalnej stene a postupne sa to rozbieha. Prejdeme malým skalným oknom a na druhej strane nás už čaká iba skoro kolmá stena. Raz ideme kolmo hore štrbinami, inokedy stenu traverzujeme. Bolo tam dosť miest kde pod vami desiatky ak nie stovky metrov nebolo ozaj nič. Len kdesi ďaleko Talianska dolina a kopec štrku v suťovisku. Niekde som si aj poriadne zafučal. Na ferratách sa dá povedať, že doteraz sme boli na prstoch jednej ruky, čiže takýto začiatok nás celkom prekvapil. Aj keď užíval som si to. Na vrchol nás trochu rýchlejšie poriadny oblak vyhnal, ale celkovo sme to šli dosť pomaly. Určite možno aj 1,5-2h. 

Často kolmé steny a neskutočné výhľady

Ukončenie Via ferrata Italiana, odtiaľto pokračuje na samotný vrchol ferrata Slovenska pot. Pred nami Malý Mangart

Po vzájomnej dohode po výstupe na križovatku ferratového a zostupového chodníka, kde sa Via ferrata Italiana mení na Slovensku pot, sme sa rozhodli už iba pre zostup. Hore vidno aj nejaké snehové polia. Je to náš prvý deň, a tak nemusíme až tak tlačiť na pílu, a keďže okolo je len pár ľudí a nie v teniskách ideme dolu. Čo som čítal nejaký článok, tak Slovenska pot na samotný vrchol už nie je až tak výnimočná a nemá už ani takú náročnosť. Len zostupová cesta je ževraj plná suti s nepeknými pohľadmi do hĺbky. Via ferrata Italiana mala možno 300 výškových metrov a dalo sa na nej poriadne zabaviť. Podľa rýchlych indícií z netu a mojich pocitov ju hodnotím obtiažnosťou C. Bežný turista čo sa nebojí výšok ju zvládne bez problémov.

Cestou ku autu pod chatou Koča na Mangartskem sedlu

Lavička vedľa chaty

Keď sme sa opäť vrátili k autu, už sa to všade hemžilo ľudmi a po okolitých zelených pláňach ovečkami. Je čas obeda. Varíme svoj prvý obed na variči. Obdobie mňamiek od šefkuchára Lukáša môže začať. Prúser je len ten, že auto je tak plné, že je buď problém v ňom niečo nájsť alebo všetko z neho vypadáva po otvorení niektorého z otvorov.

Kuchtíme; len keby sme v tých všetkých veciach aspoň otvarak mali

Chvíľku oddýchneme, ale dnes by bolo dobré ešte doraziť na Lago di Misurina, aby sme hneď z rána zajtra vyrazili na ďalší výlet, teda po chvíľke opaľovania letíme dolu. Áut ide aj teraz po obede hore ešte stále neúrekom. Je čo robiť sa im na úzkej ceste vyhýbať. Pomaly ale všetko ide. Za cestu sme neplatili ale neviem či je to samozrejme. V dolnej časti cesty je búdka. Nevieme teda, že či tu niekedy nesedí aj vymáhač.

Kanin cestou z Lyžiarskeho sedla Sella Nevea

Cesta serpentínami začína

Dostávame ale dobre mikrospánky po prebdenej noci, preto sa radšej na našom obľúbenom Lago di Predil nachvíľu vyvalíme na karimatky a v totálnom peku na Slnku, kedže sa nám nechce ani pohnúť prespíme nejakú hodinku dve. Takto opäť "plný" síl sa pohneme smer Sella Nevea. Tam po lyžiaroch ani snehu samozrejme ani stopy. Užívame si za to krásný zjazd na druhú stranu sedla do doliny potoka Torrente Raccolana, kde sa aj poriadne okupeme. Chvíľku prechádzame nezaživnými cestami síce popod hory ale ničím výnimočnými. V Tolmezzu sa teda v Lidl zastavíme aspoň na nánuk.

Lago di Sauris, priehrada, tunely a malebné dediny nad jazerom

Kopec srandy zase začína až za obcou Ampezzo na odbočke na cestu tretej triedy na Passo del Pura (1425mnm). Pred týžňom sa tu podľa všetkého konali preteky áut. Serpentín (do budúcna Tornanti), tu bolo ozaj požehnane a na každej to bolo pekne vyšmýkané od gúm pretekárov. Hore sme nenašli žiadne pekné miesto na zastavenie, a tak len preletíme lúkami a znovu ostro dole cez tornanti. Pretek pokračoval aj cestou dolu. Niekde bolo vidno, že niektorí si to neodbočili na zákrute ale kde tu vošli aj do lesa. Najkrajšia časť tohoto horského sedla prišla ale až dole pri Lagu di Sauris. Vchádzame do tunela, ako inak čisto skalného, tento bol ale aj úplne mokrý. Z klemby tunela tiekli prúdy vody. Bol to uzučký tunelík pre jedno auto. Bolo tam aj pár zákrut, neviem si predstaviť ako sa dá v tom tunely pri náhodnou stretnutí vyhnúť z autom oproti. Celý tunel ma dĺžku cca 500 metrov. Bola to nádhera. A hneď po vystúpeni z diery sa ocitnete na priehradnom múre. Z jednej strany máte krásne jazero s pomaly zapadajúcim slnkom, na druhej strane hlbokú úzku roklinu. Nedá nám sa tam aspoň na chvíľu nepristaviť.

Na priehradnom múre jazera Lago di Sauris

Tunel pred priehradným múrom

Cesty sú čím ďalej klukatejšie a vychádzame do ešte vyšších výšok. Hory začínajú mať úplne iné kontúry. Prechádzame postupne cez sedla Sella di Rioda (1790mnm), Sella di Razzo (1760mnm) a Sella Ciampigotto (1790mnm). Celé je to jedná náhorná plošina a výšku okolo 1700-1800 metrov si držíme veľmi dlho. Okolo sú poväčšine lúky. Stále je na čo pozerať. Až za posledným sedlom prichádza strmý zjazd do doliny potoka Torrente Piava. Prvýkrát poriadne varíme brzdy a rozdávame si to aj s miestym Talianom, ktorý nám dychčí na päty.

Lago di Misurina, v pozadí Tre Cime di Lavaredo, z trochu iného ako ukazovaného profilu

Pri jazere

Z 1800mnm klesneme až na výšku okolo 800mnm. To sa už dostávame priamo do lona Dolomitov. Obchádzame Lago di Santa Caterina povedľa Auronzo di Cadore a dolinou potoka Ansiei sa vyštveráme zase do výšky nad 1700mnm ku jazeru Lago di Misurina. Nechceme prehnane hneď zo začiatku provokovať, a tak auto parkujeme až kúsok za jazerom na jednej z odstavných plôch, po príklade niektorých karavanistov, asi kilometer od kempu. Z jednej strany máme les, na druhej strane nám za plotom robia spoločnosť kravičky. Konečne prišiel čas na večeru a zaslúžené pivko. Ako začalo postupne Slnko zhasínať, časom sme sa pobrali spať vedľa auta iba tak pod spacák. Aj keď sme vo výške nad 1700mnm je pomerne teplo.

2. deň: Rifugio Auronzo,  výhľady na Tre Cime di Lavaredo, ľahké ferratky, história 1. sv. vojny

Vstávame na padanie kvapiek. Poslednú hodinku pospíme v aute ale ráno je už znovu pekne. Rýchlo spravíme raňajky a v klasickom Alpsko projektovom čase pred siedmou vyražáme. Dnes začíname na bicykloch. Prechádzame okolo spomínaného kempu a hneď strmo hore. Uff.. 14% a viac??? Nedbám, je to sranda. Po kilometri, možno dvoch prejdeme okolo Lago d Antorno a trošku klesneme. Obídeme stanicu na platenie a znovu prudko stúpame. Zrána šlo len málinko áut. Po polhodinke začínam na to stúpanie už ale poriadne hromžiť. Ja že sa to zmierni ale ono to od začiatku stále viac ako 10, myslím si že poväčšine viac ako 15%. Šialené, nakoľko na bajku mám nahodenú kazetu len s málo zúbkami. O koľko to bolo strmšie, o to rýchlešie sme boli hore. Na chate prvýkrát skúšam záchod bez misy. Celé zle ale iné nemali.

Šialené stúpanie na chatu Rifugio Auronzo pod Tre Cime di Lavaredo

Konečne hore

Nezdržujeme sa dlho. Ďalej už len skalnatou zvážnicou prejdeme okolo Lavaredo hutte a neskutočne strmo do sedla za Tre Cime cca do výšky 2450mnm. Tam nás čakala nemilá značka zákaz bicyklov. Chvíľu rozmýšľame nad porušením tejto zákernosti, ale nakoniec nebudeme za hulvátov a radšej sa na chatu Drei Zinnen hutte prebehneme. Ľudí tu je už požehnane.

Nad Lavaredo hutte

Postupne sa nam ukazujú v pohľade z oficiálnych záberov

Pohľad zo sedla vedľa Tre Cime na severnú stranu. Vzadu v pravo vidno Drei Zinnen hutte a po ľavici kopec kde sme sa vyštverali my - Torre di Toblin

Asi zákaz bicyklov, Talianske skratky ešte neovládame

Drei Zinnen hutte

Lukáš si dnes pre zmenu zabudol aj sedák. Plán bol ísť ferratou na vrchol Torre di Toblin oproti Tre Cime di Lavaredo vo výške 2630 mnm. Je dosť teda možné, že ak to bude ťažšie, tak pôjdem hore len sám a Lukáš dobehne zostupovkou. Nakoniec ako sedák použil odsedku s karabínou a celkom to aj šlo. Možno preto, že sme si vybrali na výstup zostupovú cestu. Miestni nám povedali, že hore vedú dve cesty. Jedna ľahšia a druhá ťažšia a my sme si vybrali tú ľahšiu. Škoda, možno žeby sme to zvládli na tom improvizovanom sedáku aj zokruhovať. Každopádne tá zostupová ferrata, ktorou sme šli aj hore nebola vôbec ťažká. Bola asi obtiažnosti A a nebola ani dlhá. Možno už aj po 15tich minútach stúpania po lane sme boli hore. Naskytajú sa nám krásne výhľady na Tre Cime, Monte Paterno, jazerá pod nami, ale aj všetky okolité kopce, ktoré v tomto období v Júli hrajú všetkými farbami. 

Zrejme pohľad na Schusterplatte

Na vrchole Torre di Toblin

Zrejme Torre dei Scarperi a vzadu masív kopca Rautkofel

Tre Cime di Lavaredo a vľavo Monte Paterno z vrcholu Torre di Toblin

Parťaci spolu už druhý deň

Lago dei Piani

Drei Zinnen hutte a Monte Paterno pri zostupe z Torre di Toblin

Po zostúpení naspäť na Drei Zinnen hutte sa ideme pozrieť na pamiatky zákopov z 1. sv. vojny popod kopec Monte Patterno. Ľudí tu je už ako maku. Jeden tunel je tak dlhý, že sme potrebovali aj čelovky. Dalo by sa to prejsť aj na svetle z mobilu. Bol to strmý tunel z drevenými schodami. V kratších tuneloch boli zrejme asi aj strelne cez ktoré presvitalo Slnko do vnútra.

Tunely z 1. sv. vojny popod Monte Paterno

Výstup do sedla s odbočkou na Monte Paterno

Ľudí ako maku

V sedle, dole vzadu maličká Drei Zinnen hutte a náš špic Torre di Toblin

Výstupovka a zostupovka na Monte Paterno

Prichádzame až na odbočku na vrchol Patterna. Hore už nejdeme keďže nemáme sedák. Na dnes nám stačí aj takéto potulovanie. Fotiek s krásnymi výhľadmi máme mnoho. Niekedy nie je potrebné zbierať vrcholy nasilu. Užívame si krásny chodník v stenách Dolomitov. Skoro stále sa ide po úzkych policiach širokých možno 2 metre a pod Vami hlboká stena. Až pred koncom sa opäť prehúpneme na stranu Tre Cime. Mali sme ho možnosť vidieť skoro z každej strany. Po suti zbehneme ku našim dvojkolesovým tátošom a celkom zničený teplom prichádzame naspäť na chatu Rifugio Auronzo.

Malebná cestička od Monte Paterna po sedlo za Tre Cime di Lavaredo

Chvíľku posedíme na preplnenej terase chaty. Aj keď zem bez lavičiek pre nás bola cela prázdna. Potom sa pustíme tou šialenou strminou za dvomi Porsche a jedným Mustangom dolu. Na serpentínach nemali šance. Mali sme s nimi celkom dlhú spanilú jazdu. Až na rovinke a potom následne v stúpaní za plateným úsekom nám ušli. Zbiehame ku našemu nocľahu pri kravičkách a práskame do seba všetko čo uvaríme alebo len tak nájdeme v aute. Večer bez presunu autom bol dosť dlhý. Aspoň sme mali čas na oddych. Túto noc pre nepriazeň počasia sme tušim spali v aute a na druhý deň ráno som sa zobudil ako mechom praštený. Tretí deň to bez tabletký od bolesti nešlo!!

Druhý večer kúsok od Lago di Misurina

Večera

3. deň: Ferrata Ivano Dibona na Cristallino d Ampezzo a chata Rifugio guido Lorenzi

Po raňajkách sa presunieme iba pár kilometrov nižšie severne od jazera Misurina na Ospitale d Ampezzo. Nie je moc úžasne. Je hmla a každú chvíľu to vyzerá na dážď. Ale ideme sedieť iba v aute? 

Via ferrata Ivano Dibona začína

Kľukatíme sa okolo skalných stien ale aj priamo po nich

Po ceste je mnoho pamiatok z 1. sv. vojny

Stále stúpame

Po Sentiero Italia - tappa B04 sa presúvame po zvážnici na nástup na ferratu. Zase si Lukáš čosi zabudol. Tušim to tentoraz bola prilba. Odstopujem mu 20 minút ku autu a naspäť. Vari už ale teraz máme všetko. Sme celkom vyžutý po včerajšom dni. Ehm.. skôr po noci v aute. Začíname vo výške len 1450mnm a mali by sme sa dostať až nad 3000. Po odbočení na Via ferrata Ivano Dibona dlho kráčame serpentínami na hrebeň. Je to strašne zdlhavé. Hlavne keď nad hlavou Vám visí dážď. Trošku už začína aj mrholiť. Dole ale stále nestáčame. Prechádzame zase okolo rôznych bunkrov z 1. sv. vojny, a tak veríme, že keby bolo najhoršie, tak to nejako prečkáme tam. Aj keď prežívať búrku tam by nebolo tiež med lízať.

Na najkrajšej časti

Bivacco Ricovero Buffa di Perrero nad sedlom Forcela Padeon

Škoda, že už nefunkčné; prespať by sa zrejme dalo, aj keď strecha je vyhorená

Sme na hrebeni ale po ferrate ani stopy. Stále ideme suťovými chodníkmi. Raz za čas so strmšími svahmi, inokedy miernejšími. Niekedy aj cez rôzne žliabky. Všade to ale sype dolu. Je pod oblakom a výhľady sa nedajú rovnať s tým čo bolo včera na Slnku, aj keď zdá sa že postupne sa to trhá. Chodník je strašne dlhý, namáhavý a nudný. Jedine tie pamiatky to trošku zlepšujú. Začína sa objavovať aj nejaké to lano, ale všetko sú to len ľahké úseky. Oveľa ťažšie bolo riešiť nezaistené suťové lávky. 

ferratové lávky

Chodník pred vrcholom Cristallino d Ampezzo

Prišiel nás pozrieť aj tento krásavec

Zostup z Cristallina d Ampezzo do Forcela Staunies s chatou Rifugio guido Lorenzi

Hrebeňom postupne stúpame. Začína preblysovať Slnko a aj výhľady na zvačšujúce sa hory začínajú mať pomaly svoje čaro. Najkrajšia časť ale začala až okolo výšky 2800mnm okolo kopcov Vecio del Forame, Cima Padeon či potom po zostupe ku Bivacco Ricovero Buffa di Perrero nad sedlom Forcela Padeon. Cresta Bianca (2932mnm) ešte nebola moc zaistená, okrem jednej lávky v podobe dvoch dosiek vedľa seba popri stene. Určite najkrajší a už aj na dlhšom úseku zaistený chodník bol na Cristallino d Ampezzo (3008mnm). My sme úplne na vrchole, kde bolo treba odbočiť, nezašli, nakoľko práve prišla taká hmla, že sme boli radi, že vidíme lano pred sebou. Išli sme radšej ďalej na Forcela Staunies s chatou Rifugio guido Lorenzi. Zostup bol top z celého dňa. Mňa ešte lákalo pokračovanie aj na Cristallo di Mezzo (3150mnm), kde podľa článkov je už aj obtiažnosť B/C na ferrate (to čo sme šli my bolo asi A/B, zopár ľudí čo sme stretli išli bez istenia a výstroje), ale parťák trucoval a síliť som to nechcel, tak sme šli už len dole. 

Mostík ponad jeden zo žľabov

chata a v pozadí Monte Cristallo, po pravici ferrata na Christallo di Mezzo

Ešte zostup ku chate

Je pravda, že plán bol dole ísť lanovkou. Tá ale zdá sa už nejaký ten rok nefunguje a dokonca nefunguje ani samotná chata. Je to veľká škoda lebo okolo chaty sú neskutočne krásne výhľady aj na Tre Cime aj na Tofany. Bez tej lanovky toho ešte budeme mať celkom dosť. Keď sme sa nabažíli výhľadov pobrali sme sa dole. Zrejme aj pre to, že lanovka nejde je tu len tak málo ľudí. Výstup po suťoviskovej zjazdovke je poriadna zabijačka. Dole sme šli ako po snehu. Prvýkrát som si ozaj mohol bežať suťou ako v snehu a tak isto po pár stovkách metroch vysypávať štrk ako sneh z topánok. Dole to šlo rýchlo ale hore si to nechcem ani len predstaviť.

Na chate Rifugio guido Lorenzi a výhľady na všetky strany. Pred nami Monte Cristallo

Pohľad smerom na Lago di Misurina a Tre Cime

Ešte raz majestátne Monte Cristallo

Suťoviskovou zjazdovkou strmo dolu. Výstup hore musí byť ozaj za trest

Začína zase poriadny úpek. Cesta ku autu je už iba po zvážnici. Dlhej a stále mierne klesajúcej. Bežať sa mi to teda nechce ale po nejakej polhodinke sa pred nami zjaví taký oblak, že aj tak asi posledných 5 minút už bežíme v mrholení. Dnes to bolo ozaj na tesno. Znovu sa nám podarilo prejsť celú trasu a bez vážnejších problémov s počasím. Prší, ale to nám už nevadí,my sa len postupne presunieme do Cortiny d Ampezzo. Lukáš hľadá po obchodoch tlmič pádov, ale keď človek uvidí Dolomiti prirážku k cene hneď sa cíti istejšie aj na tom čo má. Za celkom normálnu cenu sme kúpili len slaninu, čo sa aj do budúcna overilo ako top večera. Škoda len za tie 5 eurové chleby čo bolo treba ku tomu jesť. Dnes prespávame v kempe a dokonca na umytie máme aj teplú vodu!! Vybrali sme si kemp Rochetta, ako pred dvomi rokmi keď som tu bol na preteku Ultra trail di Lavaredo. Tuším nás to pre dvoch stálo okolo 30-35€.

Na námesti v Cortine d Ampezzo

4. deň: Tofana di Rozes (3225mnm)

V noci prišla poriadna zlieva, ráno bolo všetko plné vody. V tom stane som ani len netušil čo sa vonku deje. Už len horšie potom bolo, že sme nemali moc kedy stan vysušiť. Rano na to čas nie je. To sme zase len čosi schrúmali a leteli dnes odparkovať auto na chatu Rifugio Angelo Dibona (2083mnm). Posledné dva kilometre už úplne bez asfaltu po štrkovej ceste. Znovu pred vstupom výzva na maximálnu výšku do 2,3m. Rampu sme obišli bokom a šli to sprobovať ako dodržiavaju výšky v Taliansku. Našťastie sú takí prísni len na značkách. Dokonca tu sme ani žiadnu prekážku nenašli. Možno len nejaký kábel podozrivo nízku aj keď aj ten bol minimálne 4 metre nad zemou.

Zaparkované vedľa Rifugio Angelo Dibona pod Tofanou di Rozes

Výhľad do doliny od Falzarego pass (v pravo - nevidno na foto) po Giau pass

Skalné domčeky pod Tofanou di Rozes, vpredu Punta Marietta?

Ráno bola aj celkom zima v tieni v týchto výškach. Obliecť mi samozrejme bolo zaťažko, a tak drkotajúc ženiem parťáka. Nohy stále nejdu ako by sme očakávali. Alebo ozaj tu majú všetky zvážnice tak strmé? Po zvážnici sa dostaneme skoro až ku chate Camillo Giussani. Veľmi krásne miesto. Už len spätný pohľad na Cinque Torri a iných velikánov bol úchvatný. Pred chatou bola niekdajšia osada kamenných domkov. Tie zrúcaniny ma fakt nadchli.

Pohľad na Tofanu di Rozes s rifugio Camillo Giussani

Tre Ditta a napojenie na via ferrata Lipella na Tofanu di Rozes 

V stene Tofany

Podľa jedného článku na internete ideme vyskúšať dostať sa slabo vychodeným chodníkom od tejto osadky do sedla medzi Tofanou di Dentro a Tofanou di Mezzo. Zase samá suť. A zase sa to všetko sype. Ako stúpame do sedla medzi nejakými skalnými blokmi, suťovisko stále strmie a to zosúvanie s 20 centimetrovými balvanmi začína byť pre mňa vážne nepríjemne. Dnes pre zmenu nemám morál ja a volím odtiaľto ústup. Tieto Tofany ja už asi nechcem. Poďme skúsiť tu oproti.

Veľmi efektná ferrata

Nejako sa z toho suťoviska zošuchtáme ku chate a ideme vyskúšať druhú stranu. Bojím sa, že to bude to isté, ale ide to celkom rýchlo a ani lokálne snehové fľaky nerobia problém. Obchádzame šialené strmé nástupy asi na nejké lezecké cesty na Tofanu. My obchádzame aj zostupovú trasu Tofany a pokračujeme stále traverzom až ku Tre Dita (2694mnm) na konci hrebeňa Tofany. Okrem pár poblúdení medzi skalami to bolo jednoduché. Napájame sa na veľmi ospevovanú Via ferrata Lipella.  Keby sme vedeli ako dopadnú ostatné dve Tofany tak možno Lipellu ideme už od dola. Nevadí. 

Pred sedlom Tofany na konci ferraty

Oproti nám Tofana di Dentro (vľavo) a di Mezzo aj so suťovým žľabom (vpravo)

Lano z dola vidíme ale to končí na štrkovej rímse a zase raz musím ísť 1-2 metre širokým chodníkom po hrane zrázu. Z diaľky to vyzerá hrozne ale keď príde človek na miesto činu dalo sa to zvládnuť. A keď sa ozaj zdá ten zráz veľmi blízko tak sa len pozerať na chodník. Každopádne to lano som čakal možno 500 metrov v tej rímse. Až potom chodník po poličke končí a ide sa strmo hore. Každopádne na lane sa cítim hneď istejšie. Aj na zo dvoch úsekoch s obtiažnosťou C/D. Trebalo si trošku zafučať ale skôr ťažšie na tom bolo to, že bolo málo chytov ako problém otvorenej expozície. Každopádne ako sme stúpali výhľady dozadu na stenu, v ktorej sa nachádzame bol nádherny. Určite môžem bez váhania povedať, že táto ferrata bolo čo sa výhľadov týka ale aj techniky a celkového zážitku asi TOP z toho čo sme prešli. Škoda len, že sme ju nezdolali celú od dola. Po zdolaní tých ťažšich miest, veľakrát potečených aj vodou, sa sklon trocha zmierni. Ale až do výšky cca 3000mnm je stále cesta zaistená lanom. Od sedielka v tejto výške ide už chodník bez istenia suťou až po vrcholový kríž. Chodník bolo dobre vidno, ale stále sme sa báli aby náhodou neprišla hmla. Vtedy by mohol nastať problém.

Na vrchole Tofany di Rozes (3225mnm)

Zostup ku chate Camillo Giussani

Kúdoly hmly sa prevaľovali zo strany na stranu. Počasie stále držalo, aj keď predpovede každý deň hlásili aj možnosť búrok. Mali sme pred tým veľký rešpekt. Hore sme sa vyfotili, aby sme mali dôkazový materiál a rýchlo pre istotu leteli dolu.

Na chate s Tofanou aj hubkou

Cesta zostupovkou bola dosť krkolomná. Milión prechodených chodníčkov suťou a bol problém nájsť ten čo nešmýka. Asi sa tu nedalo spadnúť do rokliny ale ani 10 metrov sa mi nechce padnúť z police na hlavu, či ani ísť pár metrov šmykom po zadku by nebolo príjemné. Ideme teda pomalšie. Až dokým sa nenapojíme opäť na chodník, ktorým sme traverzovali Tofanu aj pri výstupe a po pár minútach sme znovu pri chate Camillo Guissani. Užívame si vysokohorského Slnka na miestnych drevených lehátkach. Už sa nemáme kde ponáhľať. Jedine ak tak na miesto nášho ďalšieho nocľahu. Na Tofane po zahľadení ľadovca pod Marmoládou meníme plány na ďalšie dni zdolať Grossglockner za dva dni na jeden a dnes chceme ísť spať tam.

v sedle Giau pass, pred nami kopec La Gusela

pohľad z mosta do rokliny nad dedinou Sottoguda

Zbehneme na Rifugio Angelo Dibona ku autu a dáme obed. Slniečko poriadne praží, preto využívame čas na sušenie stanu. Aspoň čo to vari uschne. Napokon sa spakujeme a rozbitou cestou sa opäť vrátime do civilizácie. Tým pádom, že ideme na Marmoládu máme možnosť navštíviť autom aj Giau pass (2236mnm). Slnko znovu zašlo ale národa tu bolo toľko, že ma to tu vôbec neočarilo. Každopádne väčšina ľudí to považuje za jedno z najkrajšiích sediel dostupných autom v Dolomitoch.

Marmolada, ľadovec, priehradný múr a Lago di Fedaia

Noc nad Lago di Fedaia (2100mnm)

Nezdržujeme sa teda dlho a hneď klesáme do výšky 1000mnm. Tam sa len prehúpneme pri obci Caprile do druhej doliny a opäť dlho stúpame. Nedá nám ale nezastaviť sa nad dedinou Sottoguda. Zastavujeme pred mostom do tunela s tým, že si odfotíme krásnu dedinku pod nami, keď tu na druhej strane je nádherná hlboká a úzka roklinka. Spodom ide aj cestička kľukatiaca sa okolo potoka a v diaľke vidno aj malú kaplnku. Aj ma to lákalo ísť prezistiť či je to prejazdné autom ale vraciať sa do dediny možno 200 výškových metrov naspäť to by bolo asi už moc. My sme spomínaným tunelom obišli túto malebnú roklinku a pokračovali ďalej na Lago di Fedaia pod Marmoladou. 

Stanujeme

A v daždi varíme

Na parkovisko nad jazerom sme sa dostali cez priehradný múr. Nachádzalo sa cca 50 metrov nad jazerom asi vo výške 2100mnm a bolo neplatené. Vau. Okrem nás tam bolo pár karavánov a stanov. Tak takéto miesto sme nečakali. Rýchlo staviame stan. Vyzerá, že sa blíži Sodoma aj Gomora. Stihli sme do stanu presunúť aj jedlo a v čase dažďa a aj slabšej búrky sme zase mali možnosť čo to spráskať čo sme vykuchtili. Pred západom Slnka už bolo opäť pekne a hmla spolu s krvavočervenou farbou Slnečných lúčov vytvárali úchvatné divadlo. Kúsok pod parkoviskom bolo aj malé jazierko s ľadovcovou vodou ako naša kupeľna. No čo si ešte viac priať?

Večer po daždi

5. deň: Ghiacciaio della Marmolada

Ráno vstávame do krásneho slnečného dňa. Stan opäť morký, ale keďže zostávame minimálne niekoľko hodín ešte pod Marmoladou, tak ho nechávame sušiť. Po silách v nohách ani stopy. To nevadí. Preto si na plecia ešte naberáme lyže, cepín, mačky sedák a iné chobotiny na ľadovec. No a takto vybavený poďho po štrku hore.

Hor sa na ľadovec

Po zjazdovke to nebolo na ráno najideálnejšie riešenie. Celkom nás to ide umoriť, ale čo neurobíš pre pár metrov Júlového snehu. Výškové metre pomaly ubúdajú a za nami sa začnú ukazovať nádherné výhľady na priehradu ako aj na okolité trávnaté kopce, na ktorých sa kde tu pasú ovce. Obdivujeme lanovku v podobe nákupných košíkov pre dve osoby. Práve keď prichádzame ku hornej stanici vyráža prvý nákup. Malý oddych si doprajeme na chate Rifugio Capanna al ghiacciaio. Pred nami už pár ľudí v skupinkách stúpa po ľadovci pod Marmoládu. Zrejme idú na jej vrchol. 

na vrch lanovky my pešo

My sme už tu totálne zničený z výstupu s ťažkým nákladom. Bolia ma plecia od batohu, ale nevzdávam to. Ideme sa pokúsiť nejako dostať na spodnú stanicu lanovky zjazdovky na Marmoladu. Podľa appky Mapy.cz tam ide chodník. Minimálne.

Malý oddych na Rifugio Capanna al ghiacciaio. Vzadu v oblakoch Piz Boe a okolité kopce

Ghiacciaiao della Marmolada a ľudkovia

Nič také ale nevidíme, len sa snažíme nejako podľa gps držať líniu. Ide to celkom v pohode dokým neprichádza dlhý traverz ku lanovke. Ale kadiaľ? Je to naznačené priamo v stene pod ľadovcom. Dalo by sa možno prejsť popod aj keď len pred pár rokmi ešte na tomto mieste určite bol ľad a všetky skaly sú úplne vyhladené od jeho pohybov a ešte aj zvrchu tečie voda so samotného ľadovca, ktorý je nad týmto úsekom. Alebo ísť rovno vrchom po ľadovci? Ako sa ale dostaneme na ľadovec? Zrejme by to šlo ale máme rešpekt. Moc sa nám nechce biť mačkami v dosť veľkom sklone do čisto modrého ľadu. Dnes asi morál nemá nik. 

pár metrov snahu a kopec ľadu

Krásna vyhliadka na Lago di Fedaia, Sasso delle Dodici (vpredu) a Mesolina a okolité kopce (vzadu)

Po snehu sme sa prešli na lyžiach asi 150 dĺžkových metrov. A to takom snehu, že horšie ako Slovenská prešľapaná stopa po tridsiatich turistoch. Nič to. Lyže vyzúvame, ideme sa trochu priučiť pohybu po ľadovci. Skúšame fixovanie po páde do trhliny. Či jednoduché viazanie osmičky alebo uzlíkov na lane. Skušame ako fungule kládka ale aj francúzky uzol. Sme vo výške cca 2850 mnm a časom začína byť zima. Ešteže sme si toho toľko so sebou pobrali. Len škoda, že to využívame len pri státi či sedení. 

Cestou na Passo Sella

Nič to. Na dnes hôr stačilo. Sme pripravení na Grossglockner a ľadovec pod nim, teraz už môžeme ísť dolu. Chvíľku sa ešte zastavíme na miestnej výhliade s výhľadom na hory oproti, a potom ešte posedíme dlhšie pri chate. Ĺudí už lanovká vyváža ako na páse. Všetci sa kochajú pohľadom na ľadovec, ale len niektorí idú pozrieť aj vyššie. My máme už povýletovú pohodu.

Cestou dolu nás zase ide poraziť. Tentoraz náklad neťaháme hore ale náklad ťahá nás dolu. Celé zle. Batoh ovešaný výstrojou lieta z jednej strany na druhú. Nejak to ale prežijeme a dole nás čaká už skoro suchý stan. Môžeme skladať. Popri tom pripravíme skoro znovu sviatočný obed a postupne sa poberieme na dlhú cestu preč z nádhery Dolomitov do kráľovstva horstva Vysoké Taury v Rakúsku.

Na Passo Sella

Z Laga di Fedaia neklesáme až tak hlboko. Iba do výšky okolo 1450 mnm v meste Canazei. Odtiaľ otočíme naspäť do hôr. Táto náhodná trasa po zmene programu nás zaviedla na nádherné miesta. Postupne prechádzame sedlami Passo Sella (2218mnm), Sella de Culac (2020mnm) či sedlo Gardena pass (2136mnm) okolo pohoria s najvyššim Piz Boé. Pre mňa osobne to boli jedny z najkrajšich miest prejdených autom celkovo a to najkrajšie autom v Dolomitoch. Bolo tu nesmierne veľa cyklistov. Aj keď na viacerých miestach bola cesta rozrobená bolo mi to jedno. Každé čakanie znamenalo o niečo dlhší pohľad na úžasné skalné steny s hlbokým kontrastom zelených lúk pod nimi. Ešteže som nemusel šoferovať. Asi by sa len ťažko dívalo na asfalt predo mnou.

V pozadí ľadovec pod Marmoladou fotený z Passo Sella

Z Gardena pass klesneme serpentínami znovu do reality. Dlhou nezažívnou cestou prechádzame množstvom dedín. Ešte raz vystúpime do výšky 1789 mnm na sedlo Furkelpass a na dva dni definitívne opúsťame Dolomiti. Nasledný výstup do dvojtisícového sedla Staller Saddle jednosmerkou je už v blogu o Vysokých Tauroch.

Kopce nad sedlom Sella

Keďže ešte chcem spomenúť jeden deň v Dolomitoch a ak by si chcel niekto zobrať príklad, tak odporúčam (aj keď posledné tri sedla sú ohromujúce) odbočiť v Canazei namiesto doprava doľava na Karerpass a odtiaľ potom neskôr doprava na Tiers. Alebo ísť predsa len na nádherné Passo Sella a potom sa na odbočkách ťahať vždy doľava a obísť oblasť Rosengartenu z druhej strany. 

6. deň: Dlhý a krásny deň v Rosengartene na západe Dolomitov

Vybehnúť na kopce v Rosengartene turisticky, bajkom, či ferratovo, ba aj poliezť sa dá asi z každej strany. My sme mali veľkú výhodu ubytovanie u kamaratkinej kamaratky, ktorú sme naložili po ceste z Vysokých Taurou v Insbucku. Teda bývali sme priamo v Tiers a dokonca sme mali aj odvoz na skoro druhú stranu kopca ráno. Dali sme si dlhú celodennú turú, ale ako spomínam autom sa dá dostať do blízkosti kopcov z viacerých miest a podľa toho si aj niečo naplánovať.

Kravičky cestou na Rifugio Fronza alle Coronelle

V kine dávajú film "zaži ferratu na Latemar

My teda ale štartujeme vďaka odvozu na parkovisku lanovky v časti s názvom Laurin. Odtiaľ ideme pomedzi krávky zvážnicami ku chate Rifugio Fronza alle Coronelle. Všetko ide ako po masle. Za hodinu máme 500-600 výškových za sebou a konečne obliekame ferratové sety.

Na chate Rifugio Fronza alle Coronelle

ferratou cez Santnerpass

Ferrata to nie je znovu vôbec ťažka. Pokračujeme smer Santnerpass a za ním na Santnerpasshutte. Dlhšie sa hrebeň traverzuje až dokým neprídeme pod Cima Catinaccio kde po ľavej strane je úzky priechod skalami do sedla. Výhľady do kotliny sú krásne. Za nami sa rozprestiera v pozadí Latemar, kde sa dá tiež pošantiť na ferratách. Okolo nás sú rôzne skalné útvary. Niekedy músime nejaké obrovské skalné bloky podliezť, inokedy zase preliezť. Kde tu treba prejsť aj krátkymi skalnými rebrami. Veľmi rozmanité. Celkovo by som zhodnotil obtižnosť tejto ferraty na B/C. Nakoniec výjdeme na vrchol a tam kúsok pod sedlom chata. Stretáme aj prvých ľudí. Horná (Santnerpasshutte) vyzerala byť zavretá, ale nižšie, pod kopou lezeckých vežičiek, vedľa Laurinspass stála otvorená chata Gartlhutte. Odtiaľ práve vychádzali rozospatí turisti.

Spätný pohľad na Latemar pri nástupe do sedla Santnerpass

Pred vrcholom sedla

Latemar zo Santnerpass

Asi Sattelspitze a Tschaminspitze zo Santnerpasshutte

My chatu len obídeme a čo najrýchlejšie schádzame ku chatám Rifugio Preuss a Rifugio Vajolet. V tejto oblasti je toľko chát, že od jednej dovidno na druhú. Schádzame ku nim hodne hlboko do srdca Rosengartenu. Trošku som z toho prekvapený. Toto všetko budeme musieť vyliezť opäť hore. Dolina, do ktorej sme sa dostali a ktorou teraz stúpame ku chate Grasleitenpasshutte v passo Principe je čosi nádherné. Kopce sa týčia do výšav z každej strany a okolo nás to ozaj vyzeralo ako v nejakej záhrade. Ehm.. skôr ako v raji. Bolo to jedno z najkrajších miest v Dolomitoch.

Croda di re Laurino stále zo Santnerpasshutte

Parťák Lukáš so Santerpasshutte a Rosengartenspitze

Parťáčka Miška pri kríži nad Santnerpasshutte v pozadí s lezeckými vežičkami za Laurinspass a úplne vzadu náš dnešný vrchol Catinaccio d Antermoia (3004mnm)

Na chate dáme pivko a keďže ako každý iný deň ani dnes nie je najistejšie počasie rýchlo letíme na vrchol dnešného dňa Catinaccio d Antermoia (3004mnm). Všetko ide ako po masle. Výškové metre odsýpajú. Na veľa miestach netreba ani ferratové lano použiť. Možno to robilo to pivko. Dostali sme sa do steny Antermoie a naskytá sa nám krásny výhľad na chatu kde sme pred chviľkou oddychovali. Ako stúpame hore začína sa zaťahovať a prichádza hmla. Pred vrcholom sme započuli aj hrmenie. Kríž stihneme ozaj len tak, tak. Stihneme len v rýchlosti spraviť foto a radšej rýchlo druhou stranou padáme dolu.

Krásne vežičky nad Laurinspass a vedľa Gartlhutte pri klesaní zo Santnerpasshutte

Vežičky z Laurinspass

Spätný pohľad do sedla Santnerpass

Znovu ideme zaistenou cestou. Celý vrchol by som odhadol na obtiažnosť B. Myslím si, že ak niekto túži po tritisícke tak toto by mohol byť pekný výlet. Stačí samozrejme vybehnúť len do Principe pass najkratšou cestou. Je ich tam hodne. Napríklad my sme teraz z Antermoie zišli druhou stranou, prešli traverzmi do Passo di Antermoia a odtiaľ opäť na Passo Principe a pustili sa dolu na druhú stranu sedla do doliny potoka Tschamin cez chatu Grasleitenhutte.

Postupne stúpame do Passo Principe ku chate Gresleitenpasshutte

Pohľad naspäť do doliny s Rifugio Vajolet

Vpravo sa týči náš vrchol Catinaccio d Antermoia

Celá dolina od Rifugio Vajolet až po Passo Principe je nádherná

Táto dolina ma opäť neskutočné čaro. Potok sa vo vrchnej časti nad chatou zarezáva do poriadnej hĺbky a chata vlastne stojí po jednej strane tejto rokliny. Znovu ako všade je tu krásne vidieť kontrast medzi sivo-hnedou farbou skál a sýtozelenou trávou pod nimi kde sa pásli horské kozy. Na chate sme si aj pochutnali na geniálnych špagetách.

Kvietky ako v záhrade

Grasleitenpasshutte v passo Principe

Oddychujeme a slníme sa

Lukáš a Antermoia

Po daždi už ani stopy a teraz nás čaká asi 12 kilometrov dlhý zostup dolinou až do obce Tiers. Je hrozne teplo a v každom potôčku sa musíme ovlažiť. Voda je tu všade úplne priezračná. Postupne potok naberá na sile. Na niektorých miestach bol zobratý dokonca aj turistický chodník. Spätný pohľad bol ako pohľad kdesi v Amerických Yosemitoch. Tie skalné steny!! (musím to vravieť stále) Na jednej lúčke sa nachádzal zrejme aj salaš. Po okolí bolo veľa lavičiek natočených práve na pohľad do výšin ku začínajúcemu kráľovstvu Rosengartenu.

Pred vrcholom sa poriadne zatiahlo a aj zahrmelo

Máme celkom naponáhlo..

Catinaccio d Antermoia alias Kesselkogel (3004)

Lago di Antermoia

Pred nami opäť Marmolada z iného uhlu

My ale postupne prechádzame do reality a posledné asi dva kilometre spackáme po asfalte. Tento deň dal poriadne zabrať ale v Dolomitoch bol jeden z tých najkrajších. Ešte sa raz poriadne vyspíme u našich dobrodincov a na druhý deň končí naše Dolomitické dobrodružstvo a začína dobrodružstvo okolo Lago di Garda a neskôr okolo tých najvyšších velikánov Alp, či Matterhornu, či Mt. Blancu.

Okolo Passo di Antermoia

Na Grasleitenhutte nad dolinou Tschamin

Ak by niekto už odtiaľto rád domov šiel, tak najrýchlejšia cesta bude zrejme cez Bolzano na diaľnicu, ktorá je za Rakúskymi hranicami aj špeciálne platená okrem diaľničnej známky (bolo to tuším do 10 €). A odtiaľ by som to ťahal po diaľnici cez kúsok Nemecka až do Salzburgu a potom stále diaľnicou cez Viedeň až na Slovensko. Myslím si že za 8 hodiniek Blavaci môžu byť doma.

Grasleitenhutte

Na chate úžasné Taliansko-horské špagety

Nad chatou zrejme Seekogel (vľavo) a kúsok z Kesselkogelu (vpravo)

Cestou z chaty do doliny potoka Tschamin

Toť asi všetko z tohoto nádherného výletu v Dolomitoch, ktorý každému odporúčam. Ja po tejto "exkurzí" by som sa možno rád do každej jednej oblasti išiel povenoval trošku viac. Lebo všade je tak veľa možnosti na dobrodružstvo :)

Rosengarten z doliny potoka Tschamin ako na dlani alebo Talianske Yosemity

Foto: Lukáš Hladký, Michaela Ružičková