Z trhov na Ďumbier a ferratku na Martinky

Po víkende ničnerobenia sa už nedalo obsedieť a tak najlepšou činnosťou na urýchlenie času bolo odpočítavanie dní do toho ďalšieho.

V piatok roboty ako na kostole a tak môj koniec nastal až okolo piatej na parkovisku pred Tescom v Trnave. Hneď volám Cisárovi kde už začali panovať a tak letím za nimi na Trojičné námestie.

Rozmýšľam ako ich tam idem nájsť ale povedal som si, že jeden Trnavský dav ma nemôže zastaviť a tak pozerám každým smerom a predieram sa cez vianočne naladenú Trnavu. Po nejakých desiatich minútach zúfalstva, že to nemám šancu zvládnuť stretám Dana En. Pýtam sa kde sú ostatní, ale vyzerá to tak, že on je tiež už vo vianočnej nálade s nejakým kamarádom. Volám teda pánstvu a nejak som to spolu s jeho navigáciou a asi po ďalších desiatich minútach zvládol. Stretáme sa veľká partia "stovkárov" a začínam vianočnú náladu aj ja.

Trošku som nepochopil ten detský punč na začiatku čo som dostal, ale tak asi všetkých zmiatlo to auto pri Tescu. Nakoniec to ale aj dobre dopadlo, lebo mne asi aj ten stačil. Na pódiu sme túžobne očakávali nejakú kapelku ale neviem či to bolo tým punčom, ale ja som počul iba jednu skladbu a kdesi ušli. Žeby bola zima hrať na gitare pri bode mrazu? Asi aj hej, lebo pochvíľke sme dostali už aj my rôzne záchvevy tela a vianočnú náladu sme si pomaly drkotajúc začali vylievať z pohárov. Teda sme spravili fotku v Nazarete s prichádzajúcim Ježiškom a pobrali sa hľadať voľný pľac kdesi vo vnútri. Trnava by bola beznádejne plná asi aj keby na vianoce podnikov zdvojnásobili. Našťastie ako čírou náhodou sme našli kdesi jeden obrovský stôl asi pre nás všetkých cca desiatich.

A kulinárske hody môžu začať. Keď som uvidel, že majú morské plody už som bol jasný. Tak dobrú morskú polievku som jakživ nejedol. Cítil som sa opäť ako v lete na Kanároch. Bolo všetko od lastúr, cez krevetky, až po chobotničky, či kraby a losos. Ejj. Idem radšej písať ďalej.

Keď uplynulo mnoho času tak som sa pobral na posledný bus do Bohuníc.

Auto v Trnave, ja v Bohuniciach o pol noci a ráno Ďumbier. Vstávačka o štvrtej a hybaj prvým busom do Tesca. O ôsmej som už aj v druhom domove vo Vrútkach. Prebalíme, dobalíme a už aj prestupujem ku Mirovi Pé a spolu s Andym valíme do Tatier. V Tatrách zaparkujeme na zástavke, pri Grand hoteli pribalíme Maťu a už aj pučíme do kopčeka na Chopok.

Smutne kráčam okolo lyžiarov, predstavujúc si kedy tie skialpy prídu aj ku mne. Dokonca aj ručne vyrobeného flipboarda za stovku sme stretli. Ľudia lietali po zjazdovke ako hnilé hrušky. Zjazdovka bola trošku tvrdá. Vlastne vrch od Rotundy po Lukovú bol uzavretý. Ale vyzerá, že ľuďom to nedalo a predvádzali nám kto sa krajšie pred nami vyvalí. Na Lukovej radšej obúvame mačky. Ešteže mám Mira, ktorý má zachráňuje detskými mačkami, ktoré na nohu naťahujeme silou mocou oboma rukami. Pod vrcholom bolo nádherne.

Na Chopku samozrejme nesmie chýbať vrcholová kapustnička na obed. Kamienka narvatá ľuďmi, ale Miro nemá hanby a vyhadzuje hneď od prvého stola rodinku s deťmi, že my sa ideme najesť. Doteraz sa mi nechce veriť, že to boli jeho známy. Ok, mačky sme museli dať dolu ale preistotu ich necháme nahriať nad pecou, aby sme ich ešte raz natiahli na nohu. Lebo také zmrznuté by to bol asi dosť probléém.

Je asi dve hodiny poobede. Ideme na ten Ďumbier? Jasnééé, čo budeme doma? Po hrebeni to už ide rýchlejšie. Nie je veľa snehu a na niektorých miestach ideme tak rýchlo, že až isrkíme o kamene. Zbehneme ku Demänovskému sedlu a opäť hore. Ideme slušne po chodníku, za čo som si vyslúžil od ostatnej skupiny spolupútnikov strašnú spŕšku negatívnych zvukov. Všetci išli po hrebeni ponad nás. Ale ako správny vodca som svojich klientov aj traverzom previedol do Krúpovho sedla. Slnko nám začína zapadať a nedá sa nám ísť dopredu, čo musíme čumieť za seba. Tie mäkké farby sa nedajú opísať. To v kotline proste nezažiješ. Trošku sa tomu približujú západy slnka na rovine v nížinách, ale toto je top. Sneh a všetko naokolo sa zalialo do dokonalej oranžovej farby. Aj keď pofukovalo tak tá farba bola taká teplá, že aj srdce toho najtvrdšieho človeka by rozpustilo. 

Západ Slnka nám vyšiel presne na vrchole. Po ceste, aj na vrchole, som stretol asi pol Slovenska a všetkých svojich známych. Dnes boli všetci na Ďumbieri. Bolo čo pozerať. Na vrchole nám teda parťáci z tímu Od Tatier k Dunaju porobili fotečky a my sme sa pobrali naspäť na Chopok a ostatní ,čo tam boli, na Štefáničku. A postupne nastala tma.

Bolo krásne vidno posledné lúče Slnka a siluety miznúcich Vysokých Tatier v pozadí, ale taktiež aj nižších horstiev čo týčili pred nami. Nasádzame čelovice a pomaličky so silnejúcim vetrom pučíme ku Chopku. V diaľke mi nedá pokoja svetelný fľak. Čo to tam hore na hrebeni dofrasa svieti? Asi po hodine nerváčenia mi napadlo, že to budú Donovaly zjazdovky. Miro s Andym šli ako rakety. Dokonca aj na Kamienku zle odbočili. Ale mne to nedalo ..musel som ísť spráskať ešte klobásisko. Potom, keď sme ich s Maťou našli skrehnutých pri rotunde, mal som dosť problém nevyzradiť ako som sa najedol.

Ale opäť zjazdovečka. A konečne zbehy. Miro musí ešte trošku potrénovať. Alebo pribrať. Lebo aj v mačkách chodil ako na ihlách nezaborený a potom lietal po zjazdovke po zadku. A to chcel vytiahnúť igelit. To by bol masaker. Ale musíme povedať, že sily mal na rozdávanie, kedže pri jednom z týchto pádov kovovú podrážku mačky zlomil na polovicu. Nejako sme to ale nakoniec došuchotali až ku autám. Rozlúčili sa s Maťou a my sme si šli po to naše na zástavku ku jazierku. Neodtiahli nám ho. Ešteže by nám ho odtiahli, keď nám tam nakázal zastaviť ujo parkovčík. 

Vraciam Mirovi, môjmu záchrancovi jeho mačky, lebo čertvie ako by som dopadol bez nich a hybaj naspäť do Vrútok. Veď už je osem hodín a zajtra ferratka.

Ráno mi volá môj záchranca, že má nohu dvakrát toľkú ako včera a že teda dnes nejde. Moja psychopodpora je teda včudu. Ok, preberám teda na stanici parťáčku Maťu z Banskej Bystrice, zastavujeme v požičovni turisticko, ferratovo, skialpovej a neviem akej výstroje a valíme na Stráne pod ferratu. Slnko zase až tak nepáli, ani sa moc nechce ukazovať, ale nič to. Ideme pozrieť čo sa robí na Pivovarskom potoku.

Odveci: Chvíľku som si dal od písania pauzu a pustil si operu Carmen, ale ak chcem pokračovať tak som to musel vypnúť a radšej si pustiť tech house. Predsa len to nie je tak emočne náročné.

A tak si teda pomaličky stúpame. Obídeme vyrastajúcu lúku s novými domami a hotelom pod nástupom dolnej časti ferratky a konečne vliezame do lesa. Postupne počujeme iba šum a neskôr burácanie potoka. Prechádzame okolo zbytkov starej civilizácie, ktorá tu kedysi ťažila vzácne skaly. Ešte tam vidno zopár pozostatkov. Chodník ide stále okolo potoka. Kde tu ho krížuje pomocou položených drevených rebríkov. Sňahu nebolo dolu ešte pol metra a tak nebol žiadny problém. Postupne sa chodníček priblíži úplne ku potoku a tak naťahujeme mačiatka. Vybehneme na rúbaň pod nástupom na vrchnú časť. Pokocháme sa povyvracanými peňmi a černicoviskom, ktoré tu cez leto zasýti nejedného turistu a ani sa nenazdáme a sme na unesenej ceste medzi cestou na Martinky a Bystričkou.

Trochu oddýchneme a ideme na to. Obidvaja máme celé životy prechodené v zimných podmienkach, tak to bude malina. Nevadí, že jeden nebol ešte nikdy na ferrate a druhý sa bojí výšok. Prídeme pod lano.. Výbava samozrejme nesmie chýbať a tak nasadáme do sedáku, pripíname inhibítor, na hlavu prilbicu a ideme na to. Jedno lano zdolávame za druhým. Niekedy trošku nastali krízičky, že ako to ideme obliezť ale všetko sme nakoniec zvládli. Tákže strečing máme za sebou. Prichádza rebríček popri vodopáde. No idem na to pozrieť. Vyleziem na vrch, ale hore samý ľad. Čo teraz? Ono myslím, že to výjdeme. Asi.. Ale čo potom ak sa budeme musieť vrátiť, keby prišiel iný ťažší úsek?  No proste teraz zase prišla moja krízička, neveril som žiadnemu povrchu pod sebou. Možno keby bol cepín, tak tam nehorekujem. A myslím, žeby úplne stačil Miro, ktorý by na nás z hora kričal, že nech nevymýšľame, že nie sme až také padavky. Ale takto sami sa radšej otáčame.

Cesta dolu. Rozmýšľam prečo je uzávera chodiť opačne. Kvôli zápcham, ktoré by mohli nastať? Alebo, že je to ťažšie smerom dolu? Ten úsek, čo sme zliezali my dolu, bol celkom v pohode. Trošku sme si teda ešte potrénovali zliezanie. Dolu stretáme chlapíka s paličkami bez mačiek, bez všetkého. Ešte mu igelitka chýbala. Prehodíme pár slov a každý ideme svojím smerom. Stretáme aj ďalšieho chlapíka, ale tento bol vybavený ako na Everest. Ešte teraz sa smejem na tom kontraste. My sme sa rozhodli, že si ešte vybehneme Martinky normálkou. Napojíme sa na skratky na Hole a už pučíme s kvantami iných ľudí. Pod vrcholom stretáme chlapíka bez igelitky ako sa už vracia dolu. Uff, žije. Vravel, že to šlo aj bez všetkého. Ževraj bývalý lezec. Ok, len asi nie je vhodné teda každého človeka čo stretneme v hore napodobňovať.

Toho čo šiel na Everest sme už nestretli. Vari je živý. Pomaly sa doterigáme na chaty. Za posledné peniaze, čo nám zostali, po odovzdaní ostatného na zálohu za požičané veci, kupujeme kapustnicu. Trošku sme to nedomysleli, že sa nebudeme mať poriadne čoho najesť. Na chate stretám jedného obrovského dobrodruha Kiku Ká. Presťahovala sa z Terynky na Martinky ..no a samozrejme medzitým obišla asi pol sveta.

Keď už nie je za čo jesť poberieme sa preč. Vonku sa stále nedá opaľovať. Namiesto toho začína jemne poletovať sňah. Vysielač a Minčol prenechávame na iné časy nám teraz neznáme. Dolu po kapustničke si poskakujeme ako srnky, ale už na Stráňach ani len netušíme čo sme to jedli. Šťastlivo sme sa vrátili naspäť ku autu. Odvážame chorému záchrancovi naspať mačiatka, požičovňa nám vracia zopár euríčiek z požičovného naspäť a takto vytešení po krásnom dni i celom víkende sa s Maťou lúčime na stanici.

A teraz hor sa prežiť posledný týždeň pred vianočkou.

Foto: Martina Timárová, Andy Pal, Miroslav Pokrievka, Martina Panciková

O ničom a teda o všetkom

Keď začne človeku trošku prišibkávať, lebo už ma všetko čo má (No to je iná veta). Keď mu už nič nechýba tak potom sa začne už písať aj o riadnych blbostiach.

Jedná taká blbosť sú Lidl cukrííky. Už som ich síce dávno nemal, ale len pri pomyslení na ne by som si ich rád kúpil. Ešteže miesta kadiaľ sa premávam nie sú ani do pol kilometra od tohoto obchoďáku. Áno rozprávam o 400 gramových gumených cukríkoch rôznych chutí a mojej závislosti na nich. Keď už raz vojdem do Lidl, tak najprv kúpim všetko nezdravé a potom sa to snažím zakryť niečim kvázi zdravím. Prejdem trasúc sa cez pokladňu a hneď ako prebalím nákup otváram balík. Prvých dvesto gramov napučím do seba v priebehu 10tich minút a tú druhu polovicu nechám do roboty. V robote toho aj okrem týchto sladkostí pojem kvantá. Robota je horšia ako ultra pretek, kde Vám dávajú každých 20 km najesť. V robote proste keď vidíte vedľa seba sladkosť tak moc dlho na očiach nezostane. Väčšinou nejakým zázrakom v behu pár chvíľ zmizne. No a samozrejme vieme kde. Ešteže mám kanceláriu sám a dokonca na inom poschodí a nemusím sa deliť. Neviem ako by som túto slušnosť zvládol. Asi by som riadne trpel. No ale kolegovia ma potom volajú o jedenástej na obed a samozrejme som hladný ako pes, ale z obedu chodím prehnutý ako po narazení chrbtice. Zatiaľ to môj metabolizmus celkom zvláda, ale dokedy? Možno je ozaj čas na zmenu. Teraz som sa takto sám dobrovoľne priznal a už nemám na výber. Cukríky teda obmedzujem.

Čo ale nechcem obmedziť je vystavovanie sa výškam. Tam je to nenormálny opak. Asi to začnem robiť tak, že nejakému kamarátovi dám cukríky nech mi ich zavesí na nejaký vrchol a ja si musím ísť po ne. Ako moc veľmi rád jem cukríky, tak moc sa bojím výšok. A možno to nie je až také strašne. Určite sú na tom ľudia aj horšie ale so mnou pre moje zámery je to strašná bieda. Čo s tým. Proste trošku sa tomu vystaviť. Čím častejšie tým lepšie. Keď nejaký výlet, tak nejaká veža, keď príroda, tak nejaký štít. Všade sa asi dá čosi nájsť. Asi sa začnem takto odmeňovať. Ak chceš zažiť niečo krásne musíš sa vystaviť tomu a tomu. Keď chceš zažiť týždeň v Alpách tak každý deň musíš behať hodinu po ostrom hrebeni. Najlepšie bez istenia. Keď ide človek na feratu tak dákosi na ten strach kašle. Kašle, že je pod ním 200 metrov nič. A vlastne robí to isté ako keby to istenie nemal. Ešte aj s ním sa musí mordovať pri prepínaní. Prečo tak veríme tomu kúsku lana keď aj tak sme nikdy nevideli či to funguje? A aj tak si ževraj raz za čas niekto väzy zláme keď v previse odpadne od skaly. No ja som nakoniec neveril ani lezeckému lanu. keď som počul ako pri zlaňovaní sa dere o kameň, to som sa vkuse videl na zemi. Asi by som si mal najprv porobiť nejaké skúšky všetkého a keď budem mať v mozočku všetky fyzikálne parametre trenia povrchov a iných hlúposti, tak nebude problém. Ale napríklad v topánkach mám nachodených 2000 km a aj tak im neverím, že presne na tom a tom mieste sa nešmyknú. Vlastne ja v tých kritických situáciach všade vidím, že musím zletieť kdesi dole. Najhlbšie kde sa len dá. Ale všetko to je začarovaný kruh a treba iba trénovať. 

Keď už sme pri tých výškach tak to z akej výšky padnem si dokonca môžem aj pozrieť. Škoda, že mi moje športové hodinky neukazujú aj vertikálne zrýchlenie a rýchlosť. Zrýchlenie mi neukazujú ani horizontálne. Ale nejaký akcelerometer v nich asi musí byť keď dokážu ešte aj plavecký štýl predvídať a koľko dĺžok prejdem. Ešte som to v živote za tie necelé tri roky nevyskúšal čo ich mám. Celkom škoda. No a to som si dal teraz. Budem najbližšie hodiny v depke, že ako to idem vyskúšať. Plávanie nemám rád. Nedá sa výjsť z budovy a začať plávať. Asi by tomu pomohol bazén. Ale to až keď budem na starobu bohatý a nebudem vedieť čo z peniazmi, tak budem plávať vo svojej 50tke bazéne a možno aj v takom veku. To isté aj lyžovanie. Neviem na čo som bol v mladosti naučený lyžovať, keď teraz na to kašlem. Ale asi som hlavne ochorel z tých cien na zjazdovkách. A vlastne aj tie zjazdovky sú nuda. Nad kúpou skialpov rozmýšľam už nejeden rôčik, ale vždy som mäkký na to aby som do toho na začiatku vrazil. Radšej si kúpim 500 balíkov Lidl cukríkov a inej nezdravej hávede. Och, alebo kúpim hlúpy smartfón ..blee ..chce sa mi grcať. Hádam to raz príde. Nepôjdem na Bahami na dovolenku ale radšej si pred letnou sezónou nakúpim lyže.

Remienok po dvoch rokoch išiel do večných lovíšť

Od hodiniek som sa kvalitne odklonil, ale tak už tretí rok fungujú ako besné. Idú, idú, to áno ale niekedy sa riadne povadíme. Garminky sú fajn, ale ten softvér to je strach a hrôza. Raz za čas si zmyslia, že neidú merať, druhý raz, keď už aj čo to namerajú, že to neidú poslať z hodiniek preč. A keď už z hodinkami nie je žiadny problém, tak Ťa ich vlastná internetová stránka a konto na ňom kde si ukladáte výjazdy vymkne na dva týždne a technická podpora je zúfalá ako sa toto mohlo stať alebo že to je bežné a že sa sťažujú viacerí. Po dvoch týždňoch sa ITečkári garmiňáci zobudia zo zimného spánku dajú jednu aktualizáciu a všetko ide ako má. Na druhej strane merajú presne. Môj model vydrží 20 hodín. Majú tristo päťdesiat funkcií s ktorými som ešte nerobil a stále ma dokážu prekvapiť čo sa ešte dá s nimi vystrájať. Drvivá väčšina ľudí na garminy nadáva, ale môj názor je ten, že ešte nevyskúšali niečo iné a potom po vyskúšaní niečoho iného o rôčik dva budú kritizovať možno iné veci rovnako. Ale to je asi všade tak, ten kto má najviac prívržencov, tak má aj najviac odporcov. Aj tak je každý na strawe. Samozrejme okrem mňa lebo neznášam učiť sa novým technológiam a rád vo svojom voľnom čase degenerujem.

O tej degenerácií ľudstva hovoria aj rôzne výmysly civilizácie. Vlastne aj to gps, veď kto už v dnešnej dobe vie používať mapu? A kto ešte vie čo je to mapa? No mapu ešte asi ľudia poznajú ale čo je to papier?? Všetko je na obrazovkách. Všetko sa snažíme minimalizovať alebo zlepšovať tak, aby sme nemuseli pohnúť ani prstom. Vec o ktorej ale chcem napísať je opak nepohnutia prstom, je to hotový unikát spratnosti. Skladací pohárik. Neskutočná vec. Už dávno som počul rôzne chýry o tom ako to už dokonca komunisti vyrábali, ale ani vo sne som si to nevedel poriadne predstaviť. Až keď mi jedného dňa Julka Béé jeden taký nekúpila na ultra stovky. Keď som to uvidel, hneď som vedel, že to bude láska na prvý pohľad. Tie elegantné tvary, tá ľahkosť, to minimum priestoru. Hneď som ho na druhý deň vyskúšal na preteku. Nosil som ho vo VRECKU. Bez toho aby som vôbec o ňom vedel. Prišiel som na občerstvovačku a už sa mi do neho liala tá životodárna tekutina ako voda, jonťák, či coca cola. Každému som sa chválil čo to mám. Na svoj pohárik nedám nikdy dopustiť. Je to môj parťák na dlhé trate. Bez neho už ani na krok.

Dnes som zase okúsil čo to je bežecká mačka a ako šialene to pomáha pri chôdzi a behu po snehu. Nechápem prečo som to doteraz tak striedmo používal. Nech sa ľudia čudujú, že v tom chodím všade, ja sa aspoň nešmýkam. Ale to zase v inom článku ako sme boli pučiť prvý sneh sezóny 2016/2017

Z vyhodnotenia SUT (Slovenskej ultra trailovej ligy) rovno do Mordoru nad Turčianskou kotlinou

Mal to byť jeden z tých kľudnejších víkendov. Kľudne aj začal.

V piatok večer bolo stretnutie tých najlepších ľudí pod slnkom. Proste ultrašov. Keďže ideme jesť bez behania, nevystúpim v Rači, na mieste konania, ale zájdem si na Vinohrady a s 10 kilovým batohom si vykračujem naspäť. Po ceste ešte stíham nakúpiť Mikulášov a akurát o šiestej som vo dverách.

A nekonečné zvítavanie môže začať. Ešteže nás tam bolo iba do stovky (aspoň toľko sa nás mi zdalo). Jedla bolo neúrekom. Od koláčov až po klobásisko a nakoniec aj guláš. Netušil som, čo sa tam bude diať. Po voľnej zvítavacej časti prišlo ku prezentácií jednotlivých pretekov, ktoré sa počas roka uskutočnili alebo aj zrušili. Prišli všetci orgovia. A keby len to. Prišlo aj na vyhodnotenie celej ligy a mal som tú možnosť konečne vidieť aj tých najrýchlejších, ktorých človek vidí iba zo zadu a aj to iba na štarte. Aj keď je pravda, že veľakrát títo machri v cieli ešte partia dokým nedobiehajú poslední a často sú v cieli dlhšie ako na trati. Bolo mi cťou byť s takýmito velikánmi Slovenského dlhého behu.

Čo sa týka tomboly, tak zo zásady trucujem a teda bez lístka som sa iba smial na ostatných. Bolo vtipné pozerať, keď niekto vyhral štartovné na 200 kilometrový závod a nikto sa nechcel priznať, že vlastní tombolový lístok. Okrem 100 kilometrových závodov asi každý vyhral po 5 tričiek ak nie viac. No proste rozdalo sa všetko, čo za ten rok zostalo.

A potom párty pokračovala. Začíname sa skupinkovať. Raz si tam, raz hentam. Raz hovoríš o tom behu, potom zase o inom, trošku to preruší nejaký skialp alebo bajk a potom opäť zbehy alebo výbehy na kopec. Ja s Peťom Ká odchádzame medzi prvými. Vlak nepustí. Máme exkluzívny odvoz v podaní Silvie a Ľuba až skoro po vlakové nástupište. Bol to úžasný večer.

Vo vlaku z Bratislavy o 23:45 je vždy kopec srandy. Iba dva vozne sú iné ako lôžkové a v spolupráci s piatkom to vytvára zaujímavé scenérie. Ku študentom sa pripájajú opitý (asi) východniari a tak sa vo vlaku človek nikdy nenudí. Minulý týždeň to bol chlapík so psom, ktorý robil všetko, len nie to čo mu sprievodčička povedala a tak v Trnave ho vyhodili policajti na stanicu. Teraz to bol nejaký poľovník opitý, ktorý mal ku všetkému reči a že my nevieme nič o živote a kedysi dávnejšie zase chlapík čo nastúpil v Leopoldove mi celú cestu rozprával o tom ako mal kde tu kamaráta v mafii alebo kto kde čo spravil a že konečne po dlhom čase uvidí svoju rodnú hrudu.

Ale nejako som to opäť prežil a už klasicky o pol štvrtej ráno som bol konečne v posteli.

Nasledujúci "pohodový" výletík začína až poobede a tak som vyspinkaný do ružova. Dokonca aj najedený. Po dlhom čase cez víkend som jedol za stolom a nie na stojáka. Beriem Maxiska a ideme trošku popučiť s kamarátmi do lesa. Hmm.. len kto z kamarátov sa odhodlá?

Samozrejme vlak musel meškať a hneď od začiatku musím utekať. Vybavený na poriadnu expedíciu, skôr turistične, to moc nejde. Dnes sa mi nechce utekať a na pretek chcem ísť robiť zadný voj a hecovať posledného. Na druhej strane je to pretek dvojíc a ja mám aj tak iba svojho dunča. V lese stretám partiu bušičov a tak ďalej na štart ideme spolu. Hneď ako sme odbočili zo zvážnice, chodníka nebolo nikde. Ok, prešľapávačka môže začať. Veď do kolien snehu nie je žiadny problém pre nás.

Na štarte sa zvítam s Kubom Ká a Miškou Ká. Trucujem, že ja nikam nejdem. Veď tam nie je nik normálny. To zase raz každého uvidím na štarte a už ich nebude. Ostatní to vyzerá, že vzdali. Asi mali viac rozumu. Nechápem odkiaľ vedeli, že to bude zábavne. Na štarte to tak vôbec nevyzeralo. Samozrejme Miška s Kubom ma presvedčili a tak o pol šiestej vyrážame.

Vyštartovalo nás cca 15 kúskov. Ocitám sa divne na piatom mieste. Moji parťáci mi utekajú. Z kopca nemám s Maxom šancu. Nevidím ponad neho terén ako bežal predo mnou v chodníku a tak mi členky lietali všetkými smermi. Postupne ma obiehajú ďalší dvaja. Snehu všade ako piesku v dunách na púšti a trasa nikde. Ideme, ideme ..iba za svetielkami pred sebou, keď tu prvé svetielko kričí: "ideme zle". A tak všetci vľavo na kopec. Nakoniec aj tak zbiehame dolu a postupne sa mi podarí dobehnúť ostatnú partiu. Dnes to vo dvojici asi nepôjde. Ideme siedmi.

Časom sa kontrolujeme či niekto po ceste neumrel. Ale ideme všetci svorne. Snehu je zatiaľ tak akurát. Kde tu sa dá aj pobehnúť aj keď niektoré pasáže začínajú byť velice zaujímavé. Ešteže bola tma a nevidel som tie zrazy okolo seba. Na druhej strane sa mi vynárali obrazy z toho aké to tu býva v zime za vidna a tak som aspoň vedel, že ideme správne.

Trasu sme v druhej polke museli trošku poupraviť lebo po klasickej variante by to asi moc bezpečné nebolo. Ok, aspoň budú výškové navyše. Výškové znamená, že ideme hore dolu pod 45° uhlom. Prvý frézuje už pred sebou meter snehu. Do kopca si musel vždy najprv všetko pred sebou odhodiť a až potom sa posunúť o meter. Ostatní mrzli :D ..snažíme sa točiť čelo závodu. Nikomu sa do toho ale nechce. Ale nemáme na výber. S Maxom boli niektoré úseky dosť srandovné. Max po bradu v snehu šibrinkuje všetkými štyrmi nohami a stojí na mieste. Občas ho bolo treba potlačiť. Pri zjazdoch zase išiel strmhlav dolu a tak sa radšej spúšťame spoločne. 

Dostavíme sa nakoniec na posledný vrchol a teraz už iba dolu. Hahaha... Keď bol sklon 30° tak no problem ale ako sa terén vyrovnal, posledné tri kilometre sme išli lesom po pás v snehu dve a pol hodiny. Rešpekt tým, čo väčšinu času išli na čele. Bol som tam chvíľu a mal som dosť. Vytiahnuť nohu z po pás snehu a presunúť ju zase o kus ďalej nie je až taká sranda. Ak Vám noha ešte nezapadne pod nejaké kríky. A musia Vás z diery vyťahovať kamaráti.

Počas celého času nám neskutočne pomáhali gps hodinky. Ak sa hocikto mienite vybrať do trošku extrému, je to úžasná vec na navigáciu, keď vôbec netušíte, ktorým smerom sa máte vybrať. Samozrejme treba byť poriadne oblečený, mať dostatočnú zásobu energie a dobre by bolo mať pitie nie v zamrznutej hadičke vaku. Bez návlekov proti snehu a poriadných rukavíc si to tiež neviem predstaviť prežiť. A nakoniec, každý musí presne vedieť koľko unesie a neriskovať keď nemáš sily aspoň dvakrát toľko ako si myslíš, že budeš potrebovať.

Do cieľa sme nakoniec prišli všetci spolu. Postupne nás podobiehali ďalší jedinci. Veď ten kto prvý frézoval sa pohyboval niekde 40 min/km. Ale cestou sme luxusne prešľapali turistický chodník a tak verím tomu, že v nedeľu zopár ľuďom krásne uľahčil cestu. Myslím si, že tak na tretinový čas. 

V cieli sa mohla začať žúrka. No.. do cieľa sme prišli až o polnoci. Miška s Kubom chceli ísť na vlak o pol desiatej a ja som chcel byť o desiatej doma. Ale aj tak sme ešte pobudli do pol druhej a až potom sme šli na vlak o tretej (vlastne ten s ktorým som prišiel včera) a tak ma spanie opäť počkalo až do štvrtej rána.

Max konečne vo svojom živle :)

Celý pretek ubehol neskutočne rýchlo aj keď oproti minulému razu som si zhoršil čas z hodiny a pol na šesť a pol hodiny. Utiekla rýchlo aj sušiaca sa žúrka pri krbe po skončení zápolenia. Škoda, že sme nezostali dlhšie, lebo partia bola úžasná. A tak verím, že na ďalšej akcií na pankáča s touto skupinkou to výjde :)

Ďakujem za úžasné zážitky v lese :)

Driny, Záruby, festival Snehová vločka, či Tatranská Zbojka ..aj tak sa dá prežiť cez víkend

Je sobota 3:50. Zase mi pri uchu zvoní ta pliaga budík. Prečo ma to čudo budí? Čo je dnes za deň? Kde som? Postupne sa začínam spamätávať.

Zisťujem, že plány sú také, že idem dnes čo to popučiť do Karpát. Preťažko sa teda postavím a o 4:45 vyrážam z Bohuníc. Vytvoriť logistiku počas tohto víkendu bolo na celodenný projekt. Z Bohuníc teda cestujem do Trnavy a s 5 minútovým prestupom hneď iným busom do Smoleníc. Tam sa ocitám o 6:02.

Smolenice štart. Všade tma ako vo vreci. Neznášam kombináciu les, tma a samota. Ale vlastné ego nedovolilo zdrhnúť z boja keď som nenašiel žiadneho parťáka. Po desiatich minútach som už v hlbokom lese kdesi na ceste ku jaskyni Driny. Cesta lesom s popadaným lístim. Nikde nebolo nič vidieť ..ani len tej cesty nebolo. Pozriem do džipieska a bum mimo chodníka. Po polhodinke mi už bolo úplne jedno, že som kdesi v lese. Keď už raz som v tom, tak treba konať. Predieram sa naprieč kríkami až dokým opäť nestojím na chodníku. Po chvíľke vybehnem na nejakú skalu a teraz čo? Rovno z útesu asi nie. Ale teda kde? ..v pravo alebo v ľavo?

Keď pozriem smerom dole, do práve sa začínajúceho brieždenia, predo mnou sa široko ďaleko ukazujú siluety lesa a nad ním krásna jasná obloha. Keby som nemal kvôli logistike málo času tak by som sa tam posadil a užíval si zobúdzajúci sa nový deň.

Rozhodnem sa ísť doľava. Po chvíľke som na strmom skalnom, mokrom chodníku. Z rýchleho zbehu je pomalé zliezanie. Po pár serpentínach som pri vstupe do jaskyne. Ako sa s čelovkou blížim ku vstupným dverám do jaskyne, vylietajú okolo mňa desiatky netopierov. Deň začína luxusne. Nečakal som takéto očarenie hneď na prvom kopci. Rýchlo zbieham do Jahodníka a otáčam to opäť do centra Karpát na Čiernu skalu.

Dlhý úsek spočiatku po ceste, ktorá sa čím ďalej zhoršovala až prešla do krásneho trailu v lese. Pomedzi stromy poskakovali srnky. A ja povedľa si kluskám smerom nahor. Postupne sa preberali aj vtáčiky a spolu s vôňou lesa to bolo priam magické. Tá samota, ten dotyk prírody bol dokonalý.

Dokonalosť odišla keď som začal strmo stúpať na hrebeň Čiernej skaly. Aj keď aj fučanie ako ježko má čosi do seba. Ani sa nenazdám a som na hrebeni. Z jasnej oblohy je totálna hmla. Začalo fúkať. Na vrchole som narýchlo odfotil kopec hmly pred sebou, trochu doplnil tekutiny a zo skrehnutými rukami utekal na magistrálu Karpatmi. Krásny zbežík pomedzi stromy. Pri väčších rýchlostiach treba na ne dávať pozor. Zvyknú sa naschvál stavať do cesty.

Z pod Čiernej skaly až pod Ostrý kameň strašná nuda zvážnicami. Aj keď blata moc nebolo a už aj zmizol sneh z pred dvoch týždňov ale aj tak to nebolo ono. Ale po chvíli som pod jednou z najúchvatnejších zrúcanín na Slovensku. Zrúcanina Ostrý kameň priam dýcha históriou. Hrad sa teraz rozprestiera v lese ale kedysi za najväčšej slávy sa musel krásne vypínať na okolitých strmých svahoch. Veď skratkou som sa tam ledva vyštveral. Rozlohou nie je až taký veľký, ale na tej malej plôške je múrov neúrekom. A les okolo toho dodáva prastarú energiu. Z najvyššieho miesta bol úžasný pohľad na všetky smery. Či na vodnú nádrž Buková ale aj na asi najtechnickejší kopec Karpát Záruby alebo tiež ponad dolinu na hrebeň oproti s kopcami Veterlín a Čelo, Všetko samé sedemstovky.

Keď som zase poriadne premrzol zo studeného vetra, pobral som sa na bájne Záruby. Každý mi to už rok ospevuje. No každý hovorí, že je iný ako ostatné kopce v Malých Karpatoch. Niekto na neho strašne nadáva, že je ťažký, iný mi nechce na Štefánikovi dovoliť bežať túto časť štafety čo si to tak zamiloval. Každý pretek ale čo asi tadiaľ ide, ide cez noc. Videli vôbec pretekári okrem toho úžasného skalného ostrého hrebeňa aj tie nádherné výhľady či ten hrad?

Spočiatku sa stúpa na vrchol dosť strmo po čistej skale. Až neskôr prejde skala opäť do lesného chodníka ale stále kde tu skalného. Samotný vrchol nie je už moc zvláštny. Rýchlo odfotiť kríž a poďme sa zahrať na Killianka (ultra bežca) ..Chvíľku som pobehol a už som aj objímal tie krásne navlhnuté skaly. Horko ťažko sa pozbieram zo zeme. Ide mi odpadnúť pol stehna od bolesti. Chvíľku predýcham a o päť minút si už koledujem opäť. 

Za chvíľku sa po Havranici ocitám na Havranej skale odkiaľ veľmi v diaľke sa pýši vežička Smolenického zámku a podo mnou sa pýšia lezecké steny. Takto ráno o deviatej tam teda ale ešte nikto nebol.

Mám náskok nad plán a tak dolu na vlakovú stanicu už nebežím a iba si užívam krásnu jeseň, Konečne stretám prvých ľudí. Prví turisti na Záruby. Na vlakovke som 20 minúť skôr. Prestoj..

Vlakom rýchlo naspäť do Trnavy. Obed v miestnom kebabe na stojáka. Rýchlo na autobus do Bohunic, rýchlo sa dať za hodinu do poriadku a opäť rýchlo do Trnavy a odtiaľ do Bratislavy vlakom a nakoniec ešte trolejom do Dúbravky.

Áno, pokračovanie víkendu je v kultúrnom dome v Dúbravke na skialpovom festivale Snehová vločka. Išiel som tam s tým, že aspoň po dlhom čase uvidím známych, ale ten festival predčil všetky moje očakávania. Nevravím, že som bol na mnohých cestovateľských, dobrodružných, filmových festivaloch, ale toto som teda ešte nezažil. Jeden príspevok lepší ako druhy. Či o našich skvelých Slovenských skialpinistoch, či ukážky z toho čo sa dá na lyžoch zažiť vo svete. Od Sicílie, Korziky, samozrejme Álp či Tatier, ale aj čo všetko sa dá zažiť v prašane v Japonsku, neskutočné scenérie z Iránu, Gruzínska až po ďalekú Himalájsku Manaslu alebo potom zase na severe aké to je jazdiť s polnočným svetlom v Nórsku. Úžasné príbehy ľudí, ktorí sú šťastný, že si plnia svoje sny a že sa o túto radosť môžu podeliť aj s ostatnými a nie preto aby na tom zarobili, ale preto aby aj druhí ich mohli nasledovať v dokonalom šťastí.

9 hodín sledovania s otvorenými ústami prešlo ako voda a ja som ledva stihol posledný spoj smer Vrútky. Vo Vrútkach rýchly 4 hodinový spánok a hybaj do Tatier.

Samozejme som asi dosť po noci bol vymetený a tak namiesto rýchliku do Popradu nastupujem do osobáku do Mikuláša. Rýchliku v Sučanoch iba zamávam. Ok, a čo teraz? Mal som na túru 6,5 hodiny. Takto mám už iba 4,5. Nič no. Z oddychovej nedele bude zase raz beh. V Mikuláši sadám ku bezdomovcom na stanici a vyťahujem knihu. Aspoň si nájdem čas na prečítanie kníh do odovzdania na vianoce. Áno do Tatier som si trepal aj knihu. Áno, niektorí si myslia, že sa v horách iba naháňam. Nevadí, takto mám aspoň čas aj sam pre seba a pre knihu.

Je štvrť na dve, keď som sa ocitol v Starom Smokovci. Plán je Zbojníčka. Východná Vysoká padla pri pohľade na obiehajúci rýchlik. Bežať sa mi teda nechce. Jedine pri klesaní trošku pokluskám. Medzi turistami sa aj tak behom cítim trápne. Všetci idú oproti ale ako odbočím do Veľkej studenej doliny tak naspäť sa vracia už iba hŕstka posledných. Začína padať sneh. Hmm.. trošku extrému nezaškodí, keď už aj tak nič nestíham. Pod plesami už čo to aj napadalo a normálne sa začína šmýkať. S časom som nesmierne spokojný. Bál som sa či to vôbec stíham do štyri a pol hodiny otočiť. Ale na chatu a hore už aj v kvalitnej chumelici a vo vetre som sa dostal za hodinku 40 minút.

Plán je jasný. Skúsiť či majú pre mňa nejaké peniažky. No.. naposledy som im nechtiac nechal trošku väčší tringelt. Ale všetko na mňa počkalo. Za čo sa im chcem neskutočne poďakovať. Takto som si mohol dať u nich aspoň čajík. Možno ešte našťastie, že som šiel sám, lebo by som všetky nájdené peniaze tam oplieskal. 

Nechcem sa zasedieť a tak za desať minút už aj valím naspäť. Vonku začína poriadne fúkať. Snehu stále pribúda. Bojím sa, že sa bude šmýkať ale ako napadol nový sneh tak to držalo ešte lepšie. Prejdem 150 výškových metrov a z dola vidím niekoho búšiť. Pekne, niekto môjmu srdcu blízky. Povzbudím a idem ďalej. Ale spriazdnená duša sa ma pýta či je ešte niekto hore. Vravím, že keď som vychádzal z chaty pravé odtiaľ vyrážali poslední. Prepočítavam. Takto často rozmýšľam aj ja. Tiež mám rád keď niekto ešte ide za mnou. Času do vlaku mám tiež habadej a dokonca to nebol kadejaký bežec, bola to bežkyňa a už aj smutno mi je ticho kráčať. Stojím tam pod najstrmším úsekom a rozmýšľam dokým sa mi vzdiaľuje, Nič. Idem hore a tak budem rozmýšľať. No ale to už bolo jasné.

Opäť teda vypučíme na chatu. Najprv som rozmýšľal či si iba hanbu nespravím, že ju ani nedobehnem, Ale našťastie sa mi to podarilo. Hore sa ale dozvedám, že to dala za hodinku a pol. Krása. Okrem novej parťáčky sa zoznamujem aj s psíkom horolezcom. Kto pozná psa ktorý bol na Lomničáku po svojich? :)

Dolu s Báškou už konverzujeme ako keby sme sa roky poznali, a vlastne,, veď poznáme zopár ľudí čo poznajú nás oboch. Polovicu som síce nepočul, za čo sa chcem určite ospravedlniť, ale cesta ubehla ako voda. Čelovku som si nezobral ale do Smokovca sme zbehli zarovno s tmou. Tým, že napadol sneh všetko svietilo. Pred Rainierkou síce v lese už padlo šero ale každý tanečný manéver som bravúrne ustál. Ale bolo dosť na mále zopárkrát. A potom prišla zvážnica do Smokovca. Báška nahodila vražedné tempo. A tak nebehaj. Zase som raz cítil tú neskutočnú radosť z pohybu. Sám behať ma tiež svoje čaro ale toto je iné čaro. Jedno aj druhe treba striedať. A tento víkend to bolo proste najlepšie. V Smokovci sme boli niečo po pol piatej. Z hora nám to trvalo necelú hodinku a štvrť v šere a sňahoch. 

Dokonca som sa takto nečakane dostal ku odvozu do Popradu. Parťáčka ma ale vyhodila niekde kde som ešte nikdy nebol. Niekde pod mostom električky. To teraz prejdeš po moste a si na stanici. Ok, ok, rozumiem je to jasné..

Výjdem chodníčkom na rázcestie so železnicou a povedľa trate žiadny chodník. Hmm.. Trošku mrznem. Tak to strihneme priamo ako TEŽka po koľaji. Za chvíľku vyskakujem na nástupište a konečne v teple stanice. Zase raz prestoj 15 minút do vlaku. Zase raz možnosť čo to počítať a večer môžem zase raz hodnotiť, že vždy je niečo čo nás môže neskutočne prekvapiť. Nechať sa viesť zážitkami a neriešiť zbytočnosti a život je hneď krajší. Prečo to tak veľa ľudí nedokáže pochopiť a sú z celého svojho života tak vystresovaní? Kde veľakrát nechávame tú detskú radosť?