Opäť na lazoch pod Vápčom

Ehm.. po nádhernom počasí počas obdobia korony prichádza na Slovensko monzún. Jeho začiatok už od pradávna dátujú na 8. jún, ale tento rok začal vari ihneď po uvoľnení pandemických opatrení, čiže asi o 2 týždne skôr. Ide o to že: "Začiatkom júna atmosférická cirkulácia nadobudne tzv. zonálny, alebo západný charakter, pri ktorom prúdenie z Atlantického oceánu prináša do strednej Európy vlhký vzduch. Studený vzduch k nám preniká nad prehriatu pevninu v niekoľkých za sebou nasledujúcich vlnách a to spôsobuje abnormálne zrážky viac ako jeden mesiac." ..čiže jedine čo nám zostáva je čakať a po horách sa trošku aj počľapkať.

Milovaný Vlčinec

Tento víkend to už nadobudlo taký extrém, že v piatok ideme až do miesta nášho víkendového pôsobiska hromadnou dopravou. Ešteže na piatok mi zostali pracovné povinnosti a musel som ísť pozerať v práci mosty a nemusel ísť 50 kilometrov po hore v daždi pešo. Tohto týždňový výlet si necháme nanadúce a teraz radšej poďme piť pivo. Klárkina segrenka oslavuje v sobotu tridsiatku. No nezačni teda sláviť už hneď v piatok. Alebo iba zapíjame upršaný víkend? Natalia sa bojí, že oslava kvôli dažďu nevyjde podľa predstáv, no ako som predpokladal na začiatku, tak môžem konštatovať aj na konci: "Oslava vyšla na jednotku". Vďaka dažďu sa síce nepopilo všetko pivo, ale aspoň sme všetci spolu sedeli pri sebe pod altánkom. 

Aj takto môže dopadnúť oslava..

Sobota ušla ako voda a už je tu druhá polka víkendu. Ráno opäť vstávame do sychravého počasia. Neleje, ale ruku by som nedal do ohňa za to, že sa každu chvíľku nebo neroztrhne a nezačne liať do večera a nedajbože aj 40 dni a že nezačneme po pár hodinách stavať archu záchrany. Síce moc sa nám do toho nečasu nechce, no nakoniec vybehneme von a aspoň na chvíľku sa ideme spolu s Klárkou prebehnúť. Poďakujeme za všetko úžasné čo sme mohli zažiť a pojesť u dokonalých hostiteľov a už nás niet.

Cestou do blata

Blato nás preverilo hneď po pár krokoch. Voda tečie po zvážniciach potokmi a po pár minútach je už úplne jedno kam šliapem. Ja si dávam už len pozor na vodu hnedú. Deravým topánkam moc nechutí. Alebo skôr nechutí nohovému chodidlu. Nesťažujeme sa ale. Postupne odkrajujeme z nekonečnej zvážnice ku Srvátkovej lúke pod Vápčom. Kecáme o kadečom a čas rýchlo uteká. Ani sa nenazdáme a už šlapeme viac ako hodinu a štvrť a stále nič. Je to ozaj nekonečné. 

Lúku nakoniec dosiahneme a konečne to začína byť aj celkom zaujímavé. V tráve povymieňame starú vodu z topánok za čerstvú studenú a už aj stúpame lesom pod samotné skalné bralo Vápča. To dá ako vždy poriadne zabrať, ale dlhé to nie je. Na vrchole sa spolu čakáme ako dvaja fučiaci ježkovia pred koncom svojej životnej púte. Na vrchol ku krížu dnes nejdeme. Nevidno na 10 metrov. Nemá to výraznejší zmysel ako si ísť po 31 výškových metrov. Bude čo robiť zbehnúť aj týchto 510 po Hornú Porubu. 

Rozprávkové lesy Vápča

Väčšie blato som na Vápči ešte jakživ nevidel. Len veľmi pomaly napredujeme. Vytváram nové kreacie pohybu. Málokto by zvládol tento typ tzv. blatovej jógy. Dopadlo to tak, že som šiel dolu sedlom Palúch skoro-skoro po krásnej červenučkej goráčke zavesenej na batohu. Tentoraz to našťastie schytali len ruky. 

Schodíky v cca polovici stúpania bravúrne obchádzame lesom. Klárka síce tvorí tiež nové kreácie, ale všetko to vyzerá stále dokonalo ladne. Ani náznak zaváhania alebo zlyhania. Táto improvizácia jej ide lepšie ako tá džezová popri tom. Stále klesáme a časť stresu je už za mnou. Klárka to má so mnou hrozne ťažké. Hýbem sa po tom lese ako dieťa s prekonaným rachitisom. Už sa neviem dočkať kedy zahodím tieto formuliarke topánky na dráhu. Konečne sme dolu. 

Prechádzka Hornou Porubou po asfalte prešla neskutočne rýchlo a už opäť stúpame po mokrej tráve. Prechádzame na druhú stranu cesty II/574 a dokonalou štrkovou cestou sa pomaličky bližime ku Vlčincu. Prechádzame cez osadu Smrčkovci prudko odbočíme doľava a už sme zase v lese a v kopci blata. Priam to vyzerá tak, že celý Vlčinec pred nami je len obrami nahádzame blato z celého Považia.

Opäť spolu hore

Tákéto krtince nás ale nemôžu zastaviť a po pár minútach už aj stojíme na vrchole. Či hmla, či Slnko, či tma, či dokonalé modrá obloha Vlčinec mi učaroval. Vždy sa tu veľmi rád vraciam. Chvíľku sa zastavíme, ale je ťažké sa tu zdržať dlhšie, keďže nás už o pár kilometrov ďalej čaká jedlo. Spúšťame sa teda dolu. Spočiatku to strminou aj celkom ide. Ale potom zááááse blato. Traverzneme popod severné úbočie vrchola a západným svahom klesneme až na zvážnicu pod les. Cesta na ňu je ešte ale poriadna párty. Chytáme sa každého konárika či korienku, aby sme zostali celý čas vo vertikálnej polohe. 

Na Vápči sa to začína trhať

No nepovedal by som, že aj po zvážnici to bol med lízať. Toľko bahna som ešte vari asi ani pokope nevidel. O chvíľu zvážnicu opušťame a vchádzame rovno do ohrady. Amen. Okrem blatka pribúdajú lajnička a kopa moču. Celkovo to tvorí po premiešaní nohami rohatých poriadnu mňamku. Vychádzame z ohrady, sme na poslednom nevýraznom sedielku a pred nami sú posledné výškové metre. Tie už ubehnú ako voda a konečne začíname klesať. Klárka ešte stihne babke nazbierať cestou dolu krásnu kytičku kvetov a nakoniec nás les vypľuje na asfaltke do Iliavky. Už len pár metrov a sme na chate.

Ajajaaaaj

Tam nás už čakajú s otvorenou náručou Klárkiny rodičia a kopec jedla. Čvachtania na tento víkend stačilo. Plány boli úplne inakšie, ale keby sme si nezažili aj takéto časy, ako by sme si potom vážili to nádherne čo nás ešte len čaká? 

Z Iliavky ideme všetci spolu do Dubky. Navštívime ešte všetci spolu starú mamu, dokonca aj nedeľnú omšu stíhame a nedeľný večer už trávime tak klasicky. Pri filme a s vyprážaným chlebom vo vajci v ruke a s láskou života vedľa seba. Čo viac si priať? Asi už len to pondelkové ranné vstávanie. Hej ..veď aj to je super. Značí to, že sa opäť môžeme tešiť na ďalší víkend ;)

Foto: Klárka Bridíková

Ďalší víkend na Považí

Čo napísať? Klasika. V piatok 17:00 sadáme na vlak a letíme do Dubnice. Treba ísť pozrieť aj svokrovcov. Klárka sa pýšila tým ako je už nakúpené na celý víkend a tak ideme rovno na byt do kuchyne. Večer po jedle ujde ako voda a už aj chrápeme.

Na Holíši s výhľadom na priehradu Nosice a kopec Klapy

Vstávame zavčasu. Vlastne v klasickom týždennom režime. Čiže o štvrtej. Pochystáme len najdôležitejšie veci a letíme opäť na vlak. Tentoraz opačným smerom. Ideme do Považskej Bystrice. Je po daždi a všade je plno vody. Matne si spomínam na lúky ako som ich niekedy veľmi dávno už raz bežal. Dnes budeme asi až po uši od blata. Každopádne som trošku dožutý z toho ako sa vymotať z tohoto "veľkomesta". Cestou vyberám na mobile ešte aj nové topánky. Mám šťasie, že mám Klárku, ktorá ma zatiaľ prevedie cez všetký nástrahy betónovej džungle a dáva pozor na značku. Po pár kilometroch sme na okraji mesta a konečne začíname stúpať.

A nohy už vyčvachtané

Už od rána je nehorázne teplo a dusno. Je to na kratké tričko. Vzduch je vlhký z nočného dažďa. Ťažko sa dýcha. Slnko zatiaľ vykukuje len sporadicky z mohutných oblakov nad nami. Niekedy sa dokonca aj do hmly dostávame. Prechádzame povedľa diaľnice a za sebou nechávame aj posledné obydlia. Lúky sú krásne, no nenormálne mokré. Stačí pár krokov a už to v topánkach čvachtá. V lese to zase na premočenej hline nenormálne šmýka. Moje dožívajúce speedcrossy z totálne halovou podrážkou to ani náhodou nezvládajú. Po pár skúsenostiach z minulosti im už vôbec neverím. Klárka musí mať zo mňa poriadnu šou. Proste jej z kopca na blate nestíííham.

Nad osadou Cerov

Les končí a my vychádzame na krásnu dlhú lúku. Zvážnica sa stráca a pred nami je kdekoľvek sa pozrieš polmetrová tráva. Čo s tým? So suchými nohami sa asi už môžeme rozlúčiť. Prvých pár krokov je to čistý hnus ale ako si každý zohreje svoju vodičku v topánočkach už je po problémoch. Aspoň nateraz. Šmyky dole lúkov všetky nejako ustojím a lúka nás nakoniec vypľuje nad osadou Cerov. 

Okolo železničnej trate a priehrady prichádzame až ku priehradnému múru a cez neho sa dostaneme na druhu stranu Váhu. Sme pri Nimnických kúpeľoch. Znovu stúpame. V lese je aj tu stále kopec blata, ale už to nie je až tak nenormálne ako na druhej strane priehrady. Nestúpame strmo. Veľmi rýchlo sa dostávame pod samotný vrchol Holíša a len pred koncom chvíľku strmšie stúpame. Vrchol je z ničoho nič kamenistý a pred nami sa otvára nekonečný výhľad na všetky smery. Od Hradiska na druhej strane Váhu, cez výhľad na Púchov a za nim pyšne stojací Vršatec. Na lazy až po Českú hranicu a pod sebou máme nádherný pohľad na Nosickú priehradu. Je to top výhľadový kopec. A to nemá ani 600 metrov nad morom. 

Priehrada Nosice

Chvíľku si hore oddýchneme a ideme ďalej. Pár metrov ešte prechádzame vrcholom, ale následne prudko klesáme. Bál som sa, že to pôjdem dolu po zadku, ale nejaký dobrák už pochopil, že sa tomu dá pomôcť a okolo stromov natiahol gumený pás. Teraz sa dá zísť pod kopec úúúplne luxusne.

No a znovu vychádzame z lesa. A znovu lúka a kopec vysokej trávy. Chodníky nie su vôbec prešľapané. Čert ho ber. Našťastie Slniečko sa už konečne začína o povrch poriadne opierať a zem aj rastliny začínajú schnúť. Prechádzame okolo smerovníka "Zábavy" a okolo stáda ovečiek schádzame krkolomne blato-trávou až do dediny Upohlav. Dedinu len tak lízneme a už aj sme znovu v lese a mierne stúpame. Prehúpne sa ešte cez jeden lúčny horizont a už vidíme pred sebou obec Udiča a nad ňou majestátny kopec Klapy. Veľmi sa mi páči. Vyzerá skoro ako zarastený Ostrý Roháč. Z tejto strany je jeho Južná strana skoro kolmá len z druhej strany sa skláňajú strmé zalesnené svahy.

Do sedla Zábavy; znovu tráva po kolená

Začína byť fakt že teplo. Nezostáva nám nič iné len sa zastaviť do obchodu pre chladenú dvanástku. Tá na múriku pred obchodom zašľapala porádne. Normálne začíname pri kecaní šušlať. Najlepšie bolo keď sme ešte pred stúpanim našli pred jedným domom auto s ŠPZedkou PB-RBBBR. Bude to zábava vyšľapať týchto 400 výškových metrov. Záááse blato. S pivkom v mozgu to ide ale dákosi krajšie. Normálne rozmýšľam, žeby mi možno ani nevadilo keby ma v ňom vyváľalo. Ani sa nenazdáme a sme v polke stúpania. Vychádzame na krátku lúčku. 

Ovce pri klesaní do obce Upohlav

Potom ale opäť vchádzame do hustého lesa a úzkeho šmykľavého chodníčka. Chytám sa aj poslednej slamky, aby som zostal na svojom mieste a nezbehol šmykom dozadu znovu na lúku. Ako sa chodník rozšíri už je suchšie a cesta hore rýchlo ubieha. Už normálne, že nás to Slnko pečie. Prvé trópy tohoto roka. Tečie zo mňa ako z vechťa. No nakoniec netrvá ani dlho a sme hore. Dávame chvíľku oddych. Hore je ale tak hnusne teplo, že sa nezdržíme dlho. Spravíme zopár foto a letíme dolu. 

Z lúky medzi Upohlavom a Udičou pohľad naspäť na Holíš

Ide to. Dokonca sa dá kde tu hopsať. Konečne stretáme ľudí. Zrejme z tejto strany je výstupovka lukratívnejšia. Ale odkiaľ vlastne? Z Uhrov? Netušíme. My prechádzame na modroznačený chodník a zabočíme na Juh. Prechádzame ponad obec Uhry a po pár zablúdeniach na blatových cestách sa ocitáme na samotnom vrchole Lopatinej pri vysielači. Nie v sedle ako to plánovala značka. Nevadí. Trasu sme si skrátili a ešte aj nejaké výškove metre pribudli.

Na Klapy

Zo sedla Lopatinej už letíme nadol ku Považskému hradu. Klárka to poriadne rozbalila. Ja to vo svojich črievičkách nezvládam. Ťahám za ňou za kratší povraz. Teplota stúpa a na hrad sa už dobreže nevaríme. Dávame si chvíľku oddych pod hradbami. Je tu krásne. Človek by tu vari presedel aj pol dňa. Ešte keby sme mali špeky. Jedna rodinka pred hradom si práve rozbaľovala svoje zásoby pred hradom. My sa už ideme pomaly vraciať naspäť do Považskej Bystrice. Chcem sa opäť napojiť na modrú značku ale zisťujeme, že to nebude až tak jednoduché. Zvážnica z hradu nás doviedla až nad dedinu a až tam prechádzame na druhú stranu potoka.

Niekedy to v tom blate nebol med lízať

Znovu stúpame nahor. Ide tu celkom kvalitná, ale zapeklite strmá asfaltka. Obieha nás pretekárka na eletrobicykli. Cestička ide okolo malej lúčky, no pretekárka je zrazu na lúke. Prečo nepokračuje asfaltkou? To zistíme hneď za rohom. Vchádzame niekomu do dvora a je po ceste. No dá sa to obísť okolo plota a lesom sa dostávame na inú zvážnicu. "Konečne" už zase blato. Dokonca dobiehame aj pretekárku. Zrejme mala potiaže z priľnavosťou pneumatík a musela tlačiť. Vrchol máme na dohľad a nakoniec na lúčke za vrcholom pretekárku aj predbiehame. Dáva si pauzičku pri hojdačke pod stromom.

Tentoraz Nosická priehrada z druhej strany; z Klapov smerom na Holíš

My sa ideme dopotiť ešte do nášho cieľa. Cesta je kamenistá a nerobí to moc dobré mojim rozmočeným chodidlám. Klárka je zrejme na tom podobne. Obchádzame hneď okolo niekoľkých Považských haciend, jedného salaša a kaštieľa v Orlovom. Pomedzi domky stoji vzduch ako v peci a za pár minút sme priam vysušený aj keď už na hlavnom ťahu poza Váh pred Bystricou. Prechádzame rekonštruujúcim sa mostom, prechádzame popod diaľničný most a sme v cieli. Autobus nám ide kdesi od pošty. Ešteže vedľa je krčma. Hneď si pýtame orosené a topánky dávame dole z nôh. Zavlažujeme svoje vnútro a sušíme pršteky. Ani sa nenazdáme a ideme busom odtiaľto het. 

Cestou na Lopatinu; lúka plná kvetou a majestátne Klapy

Vystupujeme v Ilave a Klárkin tato nás zavezie ku guľášu v Iliavke. Rodinná párty môže začať. Už len škoda, že ideme na hotové. Dákosi sme sa dnes flákali a skôr prísť nám nevyšlo. V tom teple to ale ozaj nešlo. Poobede nakoniec padlo aj zopár kvapiek. Niekde sa zdá, že ich kydlo aj celkom požehnane. Večer ešte prebehneme s babkou do Dubnice a ani sa nenazdáme a zlámany znovu chrápeme v posteli. A spíme až do rána bieleho. 10 hodín. Neuveriteľné. A ani hlava ma nebolí.

Nosice sa pomaličky vzdiaľujú

Plán na nedeľu je jasný. Vápeč z Iliavky. S Klárkou nám je to ale málo, a tak si to trošku predĺžime. Spolu s Klárkinými rodičmi vyjdeme hore nad Iliavku popod kopec Starý háj a cez lúčne sedielko prechádzame pod Vlčinec. Tám sa naše cesty rozchádzajú. Rodičia idú rovno do Hornej Poruby, my bočíme naspäť doprava a ideme priamo na vrchol Vlčinca. Konečne aspoň približne zisťujeme ako to tu vypadá s tými chodníkmi. Minule sme šli na vrchol direkt hore lesom. No aby to bolo čo najrýchlejšie, ešte to bude treba doladiť. Dokým to nespojim dokonale, bude mi to vŕtať hlavou. 

Cestou na Považský hrad

Na vrchol ideme spočiatku strmou zvážnicou. Následne prudko bočíme doľava a úzkym chodníčkom pomedzi kríky strmo stúpame. Znovu vychádzame na nejaké zvyšky zvážnice a postupne prechádzame do nádherného trailíku lesom. Ako výjdeme na hrebeň hneď ho opúsťame. Ideme na jeho ľavú stranu a chvíľku svah len traverzujeme. Až keď zbadáme v pozadí kopec Sokol, tak chodník opäť stáča doprava a následne skoro po štyroch bojujeme s poslednými výškovými metrami. Za odmenu sa nám ale otvára geniálny výhľad. Tu na Považí je to môj najobľúbenejší kopec. Od začiatku. Od prvého dňa čo som tu bol s Klárkou. Je odtiaľto nádherný výhľad na Vápeč a rána pri východe Slnka su na nezaplatenie. Keby som býval na Iliavke, tak som tu skoro každý deň.

Parťáčka do voza či do koča :)

No, ale rodičia nám už isto utekajú na Vápeč, tak musíme letieť za nimi. Obávané blatové úseky síce boli, ale nič nepredčilo tie včerajšie. Zem trošku preschla a hlavne toto je celé Južná až Východná strana. Do osady Smrčkovci to šlo veľmi rýchlo. Dnes je už z rána neskutočne teplo. Potím sa asi 5x viac ako včera. Tričko mám ako obliate. Chvíľku sa zastavíme na dočerpanie vody v prameni a potom sa už len rýchlo presunieme do Poruby. 

Tie tridsiatky sú čistá bieda

Prechádzame okolo svojej prvej Považskej krčmy s Klárkou a po pár stovkách metrov bočíme doľava. Druhý kopec dňa. Vápeč. Klárka si spomína na časy výšľapu za 45 minút. Dnes budeme mať čo robiť ísť tak dokonale v tomto teple. Slnko z nás vysáva všetkú energiu. Konečne vchádzame opäť do lesa. Mám čo robiť stíhať svojej parťáčke. Ešte pred napojením sa na červenú značku konečne dobiehame rodičov. Idú perfektne. Klárka je nejaká rozbehnutá a počkať chce až na vrchole. Mne by sa šikol ale už aj nejaký oddych. Klárka navrhuje pri lavičke na serpentíne pod skalou. Tá bola ale plná, a tak sa rozložíme až o serpentínku vyššie na výhľade na Hornú Porubu. Klárka zo sebou zobrala radler. Je to môj poklad.

Z milovaného Vlčinca smerom na Vápeč

Na vrchol ideme viac menej už všetci spolu. Hore si dávame zaslúžený oddych. Okolo nás sa blyska, hromy divo biju. Jedine nad Vápčom je modrá obloha. Ohrozený začína byť zostop, ale i ďalšie naše pôsobenie. Všetci spolu zídeme až na lúky medzi Vápčom a osadou Háj pod Sokolom. Tám sa opäť s rodičmi lúčime a my ešte letíme pozrieť na Sokol. Raz hrmí pred nami, potom za nami a opäť pred nami. Nevie sa to počasie rozhodnúť. Trošku sa zdvihol aj vietor. Ak má prísť búrka teraz, tak tomu aj tak už neujdeme ani keby sme sa vybrali priamo na chatu. A keď môžu zmoknúť rodičia za nami tak môžeme už aj my. Z osady Háj teda pokračujeme ďalej na Sokol. 

Už aj na Vápči; krásny pohľad na Hoľazne a obec Horná Poruba

Vrchol obchádzame po jeho ľavej strane. Až na druhej strane opúšťame výraznú cestu a strmou traktorovou zvážnicou stúpame hore do výšin. Odratávam si 8 minút. Po dvoch kopcoch, v tomto šialenom teple a s ruksakom väčším ako ja sám to ale nevyšlo. Minútka bola navyše. Hore má dobre šťuká. Mám čo robiť rozchodiť nespolupracujúce telo. Zvyšky vody ale všetko uhasia. Spravíme zopár foto, no blesky nám zabránia sa zdržať dlhšie. 

tzv. šťastie

Rýchlo zbehneme pod vrchol opäť na cestu a cez pár metrov lúky vchádzame do lesa. Tam máme "svoju" cestu. Už ani mapy.cz ju nemajú. Ešteže minule bola na mape. Je to veľká pomoc ako sa čo najrýchlejšie dostať ku ceste II/574. Zisťujem, že na aktualizovanej mape sa dokonca už nenachádzajú ani zvážnice na druhej strane cesty pod kopcom Starý háj, kde sme začínali. Ešteže v mobile mám neauktualizované mapy.

Nad Hornou Porubou

Prechádzame teda na druhú stranu cesty a vchádzame do húštiny. Od jari sa to tu poriadne zmenilo-zarástlo. Napojenie na zvážnicu v lese je aj o pár sto metrov nižšie pod nami, ale komu by sa chcelo toľko zachádzať. Trávou po pás sa prederieme ku potoku a Klárka ma prevedie na jeho druhú stranu. Potom už zase preberám velenie ja a po asi 10tich metroch prhlejúcej trávy sme už iba v škrabkajúcej tráve. Na konci lúky je konečne zvážnica. Lúka nakoniec priniesla aj svoje obete. Klárka domov zobrala dvoch zubatých kliešťov, ktoré museli kvôli tomu prísť aj o život. Hneď po vyoperovaní boli násilnicky Klárkou popravený.

Spätný pohľad na Vápeč zo Sokola

Po zvážnici už rýchlo vyšľapeme ku Starému háju a druhou stranou sa za pár minút zošuchceme do doliny potoka Iliavka. Opäť sme na chate. Opäť guľáš. Rodičov sme ale nedobehli. Prišli pár minút pred nami. Myslím, že na Kriváň majú natrénované. Chvíľku ešte oddýchneme tu medzi horami, ale na večer sa už presúvame opäť do mesta. 

Víkend opäť ušiel ako voda. Plány na nasledujúce dva víkendy sa menia každou hodinou. Ani počasie zatiaľ nepraje, tak uvidíme. Možnože po roku si dám aj úplne oddychový týždeň. Už len za ten čas nepribrať 5 kilo. Veď ešte aj na oslavu sme na budúci víkend pozvaní a zrejme nebudeme môcť na ňu prísť ani len pešo. Uvidíme teda čo sa bude dať s tým ešte zrobiť...

Foto: Klárka Bridíková

12 hodín Zajacová - chata pod Chlebom

Stále mi to nejako nemyslí. Neviem či je to len únavou z práce alebo ešte stále z víkendu alebo či dokopy. No.. každopádne tohtotýždenný výlet začal už v piatok. Počasie čistá katastrofa. Do roboty som sa ešte dopratal na bicykli, ale naspäť som už radšej použil autobus. Môj tátoš ma bude musieť počkať na Správe do pondelka. Vari neprídem o sedlo ako minule, čo ho zjedol strážny pes.

Prší. Je to ale len také mrholenie. Večer sa má dokonca vyčasiť. Verím, že dokým zájdem vlakom do Šútova, tak sa to už začne pomalinky trhať. No jooo.. v Šútove to nevyzerá nejako extra zle. Len jemne čosi v ovzduší poletuje. Rezkou chôdzou stúpam do dediny. Mrholenie ale neutícha. Skôr pridáva na intenzite. Pomaly mi začína zatekať do deravých topánok a celkovo začínam vlhnúť. V hornej časti dediny už môžem regulérne prehlásiť, že som mokrý. Dážď z neba sa valí ako zmyslov zbavený. Achh..

Začínam hundrať a sám sebe nadávať na čo je toto dobré. Nie je to choré. Čo mám z toho? A zajtra mám bežať 12 hodín? Len aby som ešte neskončíl ležiaci na izbe v chate s horúcim čajom v ruke! Volám Klárke nech neblbne a ani len ju nenapadne mi ísť oproti. Nedá si to vyhovoriť. Na Kríčkovej už leje ako z krhly a už som mokrý do nitky. Všetko sa na mňa lepí a je mi z toho hnusne.

Konečne vychádzam na asfalt a vleziem do lesa. Aj keď je to už asi jedno. Takto aspoň nepadá na mňa milión kvapiek len pár mega obrovských. Po ceste tečú potoky. Radšej sa nerozčuľovať. Ešte teraz mi je z toho zle. 

Na Zajacovej vyhadzujem za kríčok tri energeťáky, pepsi a tri banány na zajtra. Tu sa budem každú cca hodinu a pol otáčať. Ešteže som si zobral obal na ruksak a ako tak uchránil jeho obsah. Hneď ako sa zastavím prichádza na mňa zima. Mokrými rukami všetko spracem a takto, o skoro tri kilá ľahší, sa pustim do stúpania na chatu. Snažím sa odhadnúť tempo na zajtra. Ide sa mi zrazu nadmieru dobre. Dážď postupne prestávam cítiť a dostávam sa do konfortnej teploty. Pohyb do kopca ma parádne zohrial. Nohy už tiež neštrajkujú ako ešte pred dvomi dňami pri prechode z Terchovej na chatu v rámci našich stredajších popracovných výletov. Zajtra to nakoniec možnože pôjde a nebudem to musieť po treťom raze ukončiť.

Po prvom výšľape; začína pripekať

V polke stretám Klárku. Tak rád ju opäť vidím, ale tak má hnevá, že prišla aj v tom daždi. Zvítame sa a spolu ideme hore. Postupne prestáva pršať. Aspoň oproti tomu čo sa dialo pred pár minútami. Klárke, čo nezažila to, čo sa dialo nedávno, sa stále zdá, že prší poriadne. Na chatu nám to zo Zajačky trvalo cca 50 minút. A cítim sa stále ako nový. Ak to pôjde takto aj zajtra, tak bude dobre.

Na chate rýchla sprcha a potom už len prejedanie sa a oddychovanie pred zajtrajším náročným dňom. Pred jedenástou sme už v posteli.

Ani ráno skoro nevstávame. Tuším okolo pol šiestej. Zahájim prvýkrát v tomto roku oficiálne ultra prípravy. Vazelína, kontrola kraťaskov, ponožiek či topánok. O batoh sa moc starať nemusím. Hodím do neho len lekárničku a fukerku pre prípad zimy. Veď do propozícií som si nedal nič povinné. A nasledujúca občerstvovačka je vzdialená ani nie šesť kilometrov. S Klárkou si dáme na raňajky ešte po jednej štrúdli a o pol siedmej ideme na to.

Nechávam viesť Klárku. Sám by som to určite hrotil. Ale ani takto sme nešli najpomalšie. Za cca 25 minút sme dole. Trošku premiestňujeme včera donesenú občertvovačku. Mali by sa teraz ku mne pridať parťáci Majo a Mišo. Zatiaľ ich ale nevidíme. Dohodnutí sme na siedmu. Prišli sme asi tri minúty skôr. Oni sú na sekundu presní. Uf.. odľahlo mi, že na nich nemusím čakať. Už-už som šiel Majovi volať. Hore ideme všetci štyria spolu.

Nasadzujem svoje včerajšie naučené tempo. V malom batohu ale skoro nič nemám, a tak to aj tak vybehneme za 45. Len tak, napohodu. Je to dobré. Po včerajšom mordore už nie je ani známky. Pod chatou sa v nižších polohách prevaľuje hmla a vo vyšších výškach od rána pripeká Slnko. Je dosť vlhko. Prvýkrát to teda bolo celkom príjemné. Na chate sa moc nezdržujeme. Vypijeme len trochu vody a už aj letíme naspäť ku Zajačke.

Prvý zbeh s Klárkou

S chalanmi ideme o poznanie rýchlejšie. Tuším ale stále vediem skupinu ja, a tak sa aspoň ešte ako tak krotíme. Znovu čosi na otočke vypijem a znovu pučíme do kopca. Stále je to nadmieru fajn. Stále rovnaké časy. Majo dáva hore pivko. Klárka nám v chate pripravila úžasnú občerstvovačku. Presne to čo som chcel. Jablčká, mrkva, štrúdla a nechýbala ani citrónová voda. Jedine ta uhorka kyslá tam nebola. Ale pamätám si, ako som sa včera krútil či áno alebo nie, keď som o tom Klárke večer rozprával.

Ideme opäť dolu. Začína byť teplo. Stále sa dá ale aspoň nejaký tieň na Generáli nájsť. V lese je ešte úplne fajn. Znovu spravíme len rýchlu otočku a už znovu stúpame. Emócie z ďalších výšľapov sú vari všetky rovnaké alebo sa mi jedno cez druhé prelína, tak spomeniem len to, čo mi kde tu napadne. Čo viem tak stretám kolegu z roboty. Každá známa tvár ma za ten deň veľmi potešila. Tuším sme stretli pri treťom výšľape aj Mišovu Borku. Na chate si dávame palacinky. Áno je o nás starané z láskou. A veľkou. Teším sa z toho. Som rád, že tu mám Klárku a som rád aj za to, že mám parťákov. 

Mišo ide so mnou ešte posledný štvrtý raz. Majo to je tutovka. Ten pokračuje ďalej. Tento výšľap je Mišo bez palíc. Tie si vzala Borka. Dole Miša teda nemá čo brzdiť a letí ako zmyslov zbavený. Našťastie aspoň do kopca sa pribrzdil. Trošku mu uchádzame. Na chate začína byť nesmierne plno. Kokos, baby už nemajú čas pre nás ani len na načapovanie kofoly. Riešime to plechovkami alebo plasťákmi. Som tu štvrtý raz a stále sa cítim dobre. Piaty už idem len s Majom.

Zbeh je jemnejší ako ten predošlý a naspäť sa mi ide priam geniálne aj keď Slnko bije na General už celou svojou silou. Majo sa mi za mnou vzdiaľuje. Pri lavičke predycháva. Uff.. normálne neviem či ho nemám počkať. Pýtam sa či je všetko v poriadku. Vraví, že áno, tak verím, že mi neklame a idem ďalej. Keby som nemal už za sebou päť otočiek, tak ho určite čakám. Škriabem sa hore Generálom. Majo je stále za mnou. Bojuje, stále stúpa ku chate. Bude to asi dobre, len si musí isť svoje tempo. Idem mu objednať hneď vývar a pivečko. 

Po ukončení trápenia

Vývar a plechovkové pivo si vybavím rýchlo. Rada pred chatou je už po šachtu. Sadám si s Majom do trávy a čilujeme. Pristavuje sa aj Jaro z roboty. Už pôjdu pomaly dole. My sme si dali dlhšiu pauzu, ale stále máme asi polhodinový náskok pred plánovaným časom na 5 výstupov. Na šiesty sme mali vyrážať po sedem a pol hodinách. My sme vyrazili po siedmich o pol druhej. Ešte mám pred sebou 3 výšľapy a 5 hodín. Hodina 40 na výstup. Vari to pôjde.

Majo sa pri poslednom zbehu už znovu vôbec nekrotí. Zase sme za 20 minút dole. Lúčim sa s ďalším parťákom a na šiesty výšľap sa púšťam sám. Nič to. Zdvíham kotvy a idem na to. Pred sebou mám troch mladých turistov. Snažím sa držať s nimi tempo. Idú približne tak isto rýchlo ako ja. No trápim sa. Nohy mám ako zaseknuté. V ústach vyprahnuté. Nerozumiem tomu. Zdá sa mi, že hore sa ani len po štyroch nevyštverám. Ako keby telo už vôbec nechcelo spolupracovať. Čo s tým. Stále sa držím turistov. Na Ploštinách ich ale predbieham a ďalej sa trápim už len sám. Generál bol totálne nekonečný. Z čistej depky ma prebral až známy hlas spoza chrbta. Parťák Ivo. Čo ten tu? Ževraj na kávu, lebo na Choči nedávajú. Ide na čas. Síce už vlastne neviem ani odkiaľ a ani na aký čas. Ale obehol ma a znovu som sám. Stále sa ho snažím mať ale na dohľad a do chaty sa nakoniec aj ja vytrepem.

Ivo, za ten čas čo sa ja ľutujem, šupne do seba dve kávy a letí ešte na Kriváň či Chleb. Ja si len potichu cuckám kofolku. Mal by som ísť znovu dole. Hrozne sa mi nechce. Ukončiť to predčasne? Prečo nie? A nevravel som si, že chcem bojovať 12 hodín? Bojuj teda. 6x. To máš 4000 výškových. To si už mál kade tade. Poď ešte aspoň raz dolu..

Bežím znovu sám. Ide to lepšie. Tuším trošku aj zašlo Slnko za oblak. Nohy v zbehu už bolia kvalitne. Snažím sa ich čo najmenej zaťažovať. Zbieham za necelých 25 minút. Uvidím, čo to urobí z nasledujúcim výšľapom. Dopijem už aj poslednú kvapku pepsi a idem na to. Začínam veľmi zjemna, ale keď sa mi zdá žeby to mohlo ísť zrýchlujem. Nakoniec sa mi šiel dobre celý výšľap. Aj keď som si vodu zo sebou zabudol vziať. Na Ploštinách aspoň pár glgov pýtam od okoloidúcich turistov. Voda ma ešte viac nabudila a na chatu dokonca prichádzam v čase cca hodinu 13 minút na otočku. Vaaau. Ešte stále to ide. Ten ôsmy raz už teda dám. Mám na to ešte dve aj štvrť hodiny. Oddýchnem asi 15 minút a idem na to.

Na druhý deň šrot v Klárkinom náručí

Pred chatou je už ľudí pomenej, ale v chate je naraz plno známych. Je tu aj Miška či Saška. Je tu tak fajn. Vládať by som vládal, ale nechce sa mi od týchto úžasných ľudí opäť odchádzať. Hore prišiel aj Kubo. Pýtam sa aj jeho či by nešiel so mnou dolu. Ide.. Krása, s parťákom to pôjde.

Kubo sa bál či bude vládať, no nakoniec šiel poriadne bomby. Dolu sme znovu za 20 minút. Nožičky mám totálne na šrot. Nevadí. Stále lepšie ako bežať dolu sám. A vždy som si mohol určiť tempo. No len mne to proste nedá nenahánať sa s parťákom. Cestou dolu sme aj poriadne pokecať stihli. Vlastne ani trošku neviem o čom, ale cesta ušla ako voda. Po ceste nahor som už toho moc nenakecal. Iba kde tu som zavzdychal a zanadával. Kubo si ide na totálnu pohodu. Ja dávam zo seba všetko, no tie najstrmšie úseky sa mi zdá, že sa aj tak nehýbem. Cítim ten prepálený zbeh. Kubo ma vždy keď treba čaká. Povzbudzuje ma, a každú chvíľu mi vraví, že už je to len kúsok. Neviem niekedy či sa mám smiať a či plakať. Presne viem po siedmych výšľapoch odkiaľ je to koľko na chatu. Viem, že to Kubo myslí v dobrom. Ale vždy mi to len pripomenulo ako šialene to je ešte ďaleko. Pred lyžiarskou chatou sa konečne opäť rozbieham. Ani sa nenazdám a som hore. Konečne koniec. Baby ma vítajú so zvoncom v ruke. Som Vám všetkým vďačný za podporu priatelia. Konečne môžem oddychovať.

Chodím trošku kockato, ale po niektorých ťažkých víkendoch to býva ešte horšie. Rýchlo hodím sprchu, lebo ma berie zima a už len jem a oddychujem. Vlastne ani neviem ako prešli nasledujúce hodiny. Asi v polo agónií. Baby mali v kuchyni veľmi dlhú službu. Pamätám si, že spať sme šli až okolo polnoci. Ale aj keď som nič nepomohol, nechcel som ich nechať samé. Aspoň dídžeja som sa snažil robiť.

Ráno sa cítim ako keby bol stále večer. Unavený som akoby som ešte nikdy nespal. Nohy sú kockaté, ale stále to nie je najhoršie. Celé doobedie buď presedím, preležím alebo prejem. Znovu nie je zo mňa nič. Trošku sa cítim aj trápne. Ale ani to neviem moc precítiť. Dnes v nedeľu po ľudoch ani stopy. Ani počasie nie je úplne extra. Neprší, ale každú chvíľu to vyzerá na búrku. Čakám kedy vedúci uvoľnia Klárku a poobede ideme spolu dole. Berieme so sebou aj novu posilu chaty Natáliu. 

Dolu už neletíme. Čert vie či je to lepšie. Ani dvojhodinový zostup na železničnú zastávku v Šútove nebol najpríjemnejší. Len skoro o polovicu dlhšie trval. Niežeby sa mi ale chcelo utekať. Času na zostup sme si vyhradili obrovské množstvo, čiže čo by sme mali z toho behu, keby sme na zastávke hodinu stáli. 

Nakoniec sme to ale zvládli. Vláčik nás odviezol do Vrútek. Rozlučili sme sa s Natálkou a my sme sa pre zmenu šli najesť ku našim. Večer opäť ubehol ako voda a už je znovu koniec víkendu. Znovu treba prežiť celý týždeň v práci, aby sme mohli zažiť opäť niečo nové, neprežité. Ale za tie víkendové zážitky zažíté s Klárkou to určite stojí za to. Teším sa opäť na Považie :)

Foto: Klárka Bridíková a ja

Dogtrekking Fatranský vĺčko

Prvotné plány na víkend boli úplne iné. Aj keď už si ani len nespomeniem čo to malo byť. Každý môj víkend od zimy do zimy má presne stanovené čo sa bude robiť a jedine ako sa dá zažiť čosi iné, je vyhodiť to čo tam pôvodne malo byť. A teraz som to tak cítil. Každopádne stále som bral túto akciu dosť na ľahkú váhu. Povedal som si, že sa prihásim až úplne v posledný možný deň. Veď či to pôjdem organizovane alebo nie. Nie je to jedno? V pondelok posledný deň registrácie mi už kamarátka zverolekárka vyvoláva, organizátor vypisuje, tak sa preťažko prihlásim. Stihol som to nakoniec len tak tak. Možnože aj ako posledný možný prihlásený do povolenej 100vky. Teraz nech je už len v sobotu pekné počasie. Aj kvôli tomu som tak dlho otáľal. Veď načo ísť kdesi pol dňa moknúť?

Po poslednom stúpaní

Počasie na víkend hlásia dosť nemastné - neslané. V piatok po robote ideme s Klárkou a Maxom na prezentáciu. Vyzdvihneme si štartovný balíček a o ôsmej večer je aj výklad trate. Konečne zisťujeme trasu. Vyzerá, že to bude poriadne rýchle. A to ja zase moc nemusím. Uvidíme. Ale kto ma tu vo Fatre môže poraziť? Cítim sa trošku pod tlakom. Uvidíme. 

Cestou na štart 

V noci sa mi dokonca ani nedá poriadne zaspať. Ešte aj na záchod som musel odbehnúť. To vážne toto? Veď o nič nejde. A čert vie z čoho sa mi tak zle spalo. Možnože aj tým, že som spal na zemi? A črievko sa mi tiež možnože len kvôli tomu krútilo lebo som sa zase isto prejedal.

Maxo mi stále len závidí to jedlo

Nevadí. Konečne je ráno. Pred odchodom spráskam iba dva chlebíčky so salámou. Nechutí mi. Maxikovi tiež už nič nedávame. Na večeru mal za troch. Do Vrútok prichádza aj Miška a všetci spolu ideme na štart. Pred hotelom Piatrová ešte schrúmem banán a ide sa na to. Hneď si ma zapíšu a už aj môžem ísť. Prvých pár metrov idem s babami. Nesílim to. Trasa je dlhá. Ešte bude času na rozbehnutie sa. Klárka stretáva na ceste známych. S Miškou sa pristavujú. Teda ich opúšťam. Pridávam do kroku. Nohy nie sú stále v pohode. Minulý víkend som sa dosť kvalitne dodžubkal pri prechode z Turca za Klárkou do Iliavky. 

Maxík ťahá na Saračníky

Nad chatami sa asfaltka mení na mierne stúpajúcu lesnú cestu a robím prvé kroky behom. Ide to ťažko, veľmi ťažko. Pred Bagarkou obieham prvých dogtrekkérov. Dobre, už len zistiť koľko ich môže byť predo mnou celkovo a veriť, že ma nik zo zadu nedobehne. Vari som štartoval medzi poslednými. Zvážnica postupne stúpa niekoľko kilometrov. Na konci zvážnice v strmom stúmaní rúbaniskom na vyššie položenú cyklotrasu na Saračníky dobieham ďalšich. Jednou z nich je aj kamarátka Maťa. Psík ju moc neposlúcha. Obzerá sa kade tade. Ostatní mali podobní problém. Všetky psy sa pozerali na nás ako ich dobiehame. Majitelia zastavujú a rýchlo sa dostávame pred nich. Maxo za seba ani len nemrkne. Ide si svoje. Zvážnica je poriadne rozryľovaná od ťažobných mechaniznov. Hneď ako vychádzam na cyklotrasu si musím vysypať topánky. Keď tu zrazu pred nami fotograf. No nič ešte sa musím tváriť stále milo. Nedať na sebe znať, že mám v deravej topánke asi tonu štrku a hliny. Bol to Lukáš. Matin priateľ. Konečne som za rohom a môžem si vytriasť kamene z topánok.

Rýchlo sa dávam opäť do pohybu, keď tu zrazu periferne za sebou niekoho vidím. O pár minút je už vedľa mňa. Je to Maťa. Whááát? Maťa je takáto bušička? To je tak keď sa niekto nechváli každý deň na fejsbúku. Potom nevieš čo máš očakávať od svojich súperov. S jessi idú krásne. Snažím sa nezlákať ich tempom. Nech idú dopredu. Ako sú vpredu Max vždy o niečo viac potiahne. Držíme sa ich. Ani sa nenazdáme a sme pred Saračníkmi. Chvíľku klesáme a hneď Maťu obieham. So svojim psíčkom nevedia úplne dokonale bežať z kopca. Jessi Maťu príliž ťahá a musí ju brzdiť. Vlastne Jessi ani nie je Matina, je hlavného orga Miša.

Medzi Minčolom a Martinkami

Fotíme smerovník a hneď sa dávame do stúpania na Minčol. Ešte pred smerovníkom obehneme ďalšich súťažiacich. V strmom kopci Mati stíham, ale aj tak je to LTT. Pijem energeťák. Verím, že je to len tým, ale ani keď ho už nemám v ruke, nejde mi to zrovna najlepšie. Terén sa vyrovnáva a Maťa zase beží. Veď ona stále beží! Toto sa dá vydržať? Kokos, čo má v zadku vrtuľu? Je dobrá ona? ..alebo Jessi ..alebo obaja? Postupne sa mi strácajú v hmle. Popri tom dobiehame ďalšich pretekárov. Niektorých obehneme rýchlo, s inými sme sa poriadne popasovali. Každopádne na Minčole sme už zase sami. 

Okolo múru vysielaču Martinské hole

Dolu kopcom sa púšťam pred Maťu. Viem, že zbeh im nepôjde až tak rýchlo a chcem si spraviť aspoň ako taký náskok. Za chvíľku som v sedle a znovu začíname pozvoľna stúpať ku Martinkám. Dozadu sa radšej nepozerám. Dlho sme sami, ale po čase zase počujem čosi za sebou fučať. To sú oni. Nevadí. Dávam do toho opäť všetko. Je pravda, že keď som ich nepočul, tak som zase poľavil. Bez nich by som sa tak vôbec nesnažil. Veľmi rýchlo sme na Martinkách. Prechádzame kosodrevinovým tunelom. Obchádzame pár metrov močiaru a sme pri vysielači. Obchádzame niekoľko desiatok metrov dlhý múr až nás to vystrelí na Krížave s výhľadom na Martin. Vlastne tentokrát sa výhľad asi ani nekonal. Veru ani neviem. Ja som pred sebou vnímal už iba pol kilometra vzdialenú Veľkú lúku.

Konečne občerstvovačka

Rýchlo sa tam presúvam a fotím ďalší bod trasy. Zaujali ma ponaťahované dróty z vysielaču kade tade. Zrejme tu rádioamatéri čosi chystajú. Ja sa ale rýchlo otáčam a valím direkt dolu ku chatám. Aslfatka ma dosť bije, ale ubehne to rýchlo. Fotím ďalší smerovník a hneď sa otáčam na modrú turistickú značku na Bystričku. Chvíľku s Maxíkom ešte stúpam, ale potom ideme na najnekonečnejší zbeh tohoto výletu. Strmo klesneme ku potokom napájajúcim aj potok ferraty HZS na Martinské hole. Maxík sa konečne poriadne napije. Doteraz nebolo moc kde a keď aj sme pri čomsi zastali Max nemal moc chuť. 

  

Opäť trošku stúpame. Až po pár minútach sa oficálne rozbiehame na najdlhší bežecký úsek dňa. Ide to rýchlo. Max mi nedovolí sa flákať. Som potešený ako rýchlo dokážem letieť dolu. Vačšinou mám dosť strach sa takto rozbehnúť. Je to určite hlavne kvôli Mati a Jessi, čo mi stále dýchajú na chrbát. Mam jednu z posledných možností ako si urobiť náskok pred nimi. Rýchle menej strmé úseky striedajú strmšie bujačiny. Asi v polke zbehu stretám Bobču, Maurica, Janku a iných asi fatranských bušičov. Trošku sa divia kde letím.. Ja sa tiež tomu divým ako mi to ide, ale aj čo tu oni robia. 

Dobeh do cieľa

Cesta sa mení na asfalt a začína sa mi ísť po ňom hrozne ťažko. Zbeh nie a nie skončiť. Na mapu radšej ani nepozerám. Bojím sa najhoršieho. Že to tu vari nikdy ani neskončí. Konečne zbiehame z asfaltky a zase sme na lesnej ceste. Ta sa každým stým metrom mení. Od krásnej mäkkej ihličnatej, cez makadámové galeje, až zase po príjemný hlinený podklad. Každopádne  celé to aj tak ukončuje asfalt. Bol som v tom, že Lazky sú na konci dediny, lenže ľudia už ozaj nevedia čo od radosti a domy stavajú už dobreže nie pri tankodrome. Nakoniec som ale predsalen dobehol až na konečnú autobusu, kde ma už čakala živá kontrola a niečo aj pod zub. 

Maxo v cieli ma už zase iné starosti

Moc toho do seba ale aj tak nedám. Jedine vylejem do seba dva poháre kofoly a jeden bazového sirupu a už aj letíme. Maxík sa tiež stihol trošku napiť. Ale po chlochtaní na Martinkách ani on to s tým pitím až tak nepreháňal. Uvidíme ako teda dobojujeme posledných 14 kilometrov. Znovu stúpame.

Vychádzame na tankodrom a povedľa neho po asflatke naďalej stúpame. Tankovú cestu krížujeme a znovu sa vraciame do lona Lúčanskej Malej Fatry. Cestou, ktorou stúpame by sme sa dostali naspäť na modroznačený chodník z Martiniek, ale aj pod samotný nástup pod ferratu. My ešte pred všetkým týmto odbočujeme doprava opäť na lesnú cestu. Nohy už neposlúchajú ako na začiatku, no stále sa snažím čo najviac bežať. Z prechodu tejto cesty na bajku sa mi marí, že tých stúpaní (minimálne krátkych) malo byť po Martin, Stráne - konečná viac, ale ako som sa raz dostal na vrchol stúpania už som len bežal a bežal. Až dokým ma nezastavila bránka pred konečnou autobusu. Inak stromy okolo cesty za posledných  rokov neskutočne vyrástli. Prvýkrát čo som tadiaľto prešiel to boli len malé kríčky, menšie ako ja.

Tenisky dobojovali

Odviažem si motúzik na bránke a samozrejme za sebou opäť zaviažem. Organizátor Mišo nás upozorňoval, že brána môže byť zavretá. Našťastie len takto. Nechcelo by sa mi terigať lesom do potoka a na druhú stranu na cestu bez plota skákať ako v minulosti s bicyklom. 

Na Konečnej sa už moc nezastavujem. Hneď začínam stúpať a odbočím doprava na asfaltku na Kolonku. Volám Klárke kde sa nachádzajú. S Miškou sú ešte len na Martinkách. Ani tentoraz ako ani na Minčole má určite už nestihnú. Je mi to trošku ľúto, ale čo narobíme. Nemal som sa tak naháňať. Na vrchole prvého stúpania vchádzam doprava do lesa. Prejdem pár krokov a prásk o zem. Až sa mi tak zakrútil svet. Snažím sa trošku spamätať. Kontrolujem či ma niečo nebolí. Asi nič. Len v krížoch ma nejako páli. Asi ma dosť dobre prehlo. Hlboko sa v čupení predkloním, pomaly sa postavím a už je dobre. Uf, už sa musím konečne naučiť chodiť. Chalan čo ma len pred pár sekundami obehol na bajku ani len nemihol očkom. Išiel si svoje. Niežeby som od neho nejakú pomoc chcel keby sa aj opýtal.

A stále nemá dosť..

Potroške sa rozbieham. Prichádzam až na rázcestie pred jednou haciendou nad Stráňami a prudko točím doľava. Je to mierny kopček, no stále sa snažím pobehnúť. Keď trošku pristrmie, striedam beh s chôdzou. Dosť rýchlo sa dostanem na vrchol stúpania. Začínajú ma už poriadne páliť nohy. Už toho mám dosť. Aj na kŕče to už začína byť. Za celý ten čas som nedopĺňal žiadne elektrolyty. Musí to ešte zo hodinku vydržať. Nemám na výber. Znovu mierne o pár metrov stupneme a nakoniec už len dĺĺĺho predlho klesáme. Až po ATC Turiec na Kolonke. Letel som ako šialený, ale cítim, že to už bolo ozaj z posledného. Chlácholil som sa tým, že veď už len vykráčať na posledný kopec a rýchlo zbehnúť do cieľa.

Boli sme si po nový postroj za druhé miesto

No ale tento posledný kopec bol ako za trest. Bol presne taký ako som si ho aj pred pretekom predstavoval. A ostatní hovorili podobne. Snažil som sa ho po kúskoch aj bežať, ale natrápil som sa. Odpočítavam minúty do celkového času 4 hodiny a 30 minút. Bude to neskutočne tesné. Pri kope štrku, na vrchole stúpania, na križovatke mnohých ciest, som bol 9 minút pred stanoveným časom. Kokos, toto budú musieť byť teraz iné bomby. Spravím si poslednú selfíčku pre kontrolu a letím dole. Ide to. Nohy mám v jenom ohni, ale toto už ustojím. Keď tu zrazu blato. Áno, veď blato som očakával. Viem, že tu v lese sú pod lístim pramene. Ale toto? Spočiatku fajn, no zrazu predo mnou žiadny chodník a kopa popadaných konárov. Nad sebou vidím ako sa trápi nejaká mamina s dcerou. Musím to rýchlo ku nim nejak traverznúť. Ide to, skáčem z konára na konár a darí sa mi preskakovať ponad rozsiahly močiar podo mnou. No.. lenže raz mi ujde noha a už ju mám po členok v tom čiernom sajrajte. To by ani tak nevadilo keby som nemal cez pol topánky v sieťke dieru. Hneď je plná bahna. Už je to jedno. Idem hlava nehlava na druhú stranu. Konečne vidím opäť chodník. Pár metrov idem po suchom, ale potom znovu blato. Tentoraz už krásne riedke. Je to celé hrozne hnusné, ale čo mám robiť? Letím cez to ako zmyslov zbavený nehladiac na dôsledky. Konečne vychádzam z tohoto hnoja a pomaly vychádzam na asfaltku nad Piatrovou. Za ten čas v suchom lese som stihol pozbierať do blatka aj kopec kamienkov a čečiny. Čistá radosť. Som rád, že mi ešte do topánky vojde vlastná noha. Ten centimeter tejto namiešanej hmoty pod chodidlom mi dosť zavadzá. Dolu bežím ozlomkrky, no šmatľavo ako nejaký kriplík. Skoro ako Forest Gump keď trhal barle. Postoj a úsmev nahadzujem až pred cieľom keď nás opäť fotí Lukáš. Točím doľava a som pri hoteli v cieli. Bolo to ozaj výživne.

Už aj idú het

Zatiaľ som tam prvý z MID kategórie, ale čert vie kedy kto štartoval a aký budú mať ostatní výsledný čas. Zhadzujem topánky a s Maxom sa vyvalím do trávy. Užívame si konečne kľud. Dokonca dostávam od orgov aj pivečko. Bojím sa, že mojim babám to bude ešte hodnú chvíľku trvať dokým prídu z Martiniek, keď tu zrazu sú predo mnou. Vau, úžasné sú. Síce si to trošku ešte skrátili, ale aj tak museli poriadne zamakať. Som rád, že ich tu už mám. Aj keď aj s Maxíkom bolo fajn. 

Aj keď sa často medzi sebou hneváme máme sa radi

Dokým sa uskutočnilo vyhodnotenie, dám si s Klárkou ešte dve pivečká a spráskam do seba pretekársky obed. Čas ubieha ako voda. Časom vyhodnotia kategóriu SHORT a väčšina psov sa poberie domov. No a niečo po tretej poobede prebehne aj naše vyhodnocovanie. S Maxíkom sme sa nakoniec umiestnili na krásnom druhom mieste. Trošku má mrzí, že nie sme prví, ale na to sme proste nemali. Neviem síce ako Max, ale ja som do toho dal skoro úplne všetko. 3:56 by som teda nedal. To by ma musel Max asi ťahať po zemi. Ako cenu sme vyfasovali nový postroj. Už zajtra ho ideme vyskúšať na Chleb, tak som zvedavý. 

Popreteková masáž 

No a nastal koniec. Všetci psíčkovia sa medzi sebou lúčia a my s Maxíkom ideme ako ráno opäť po lúkach povedľa Karvaša a Bláhoca naspäť do mesta. Tam sa lúčime aj s Miškou a my s Klárkou si dnes užívame už iba oddychový večer plný nezdravého jedla. Veď vari po takom výkone si môžeme dopriať. V nedeľu ani len prstom nepohneme. Zahájili sme masívny oddych. Plány na ďalšie týždne sú veľké. Treba sa na ne poriadne pripraviť :)

Foto: Fatranský vĺčko (oficial), Klárka Bridíková, Lenka Bizíková a ja