Cesty na plátne 2020 tróóóšku inak

Posledný výlet skoro mesačnej dovolenky, ktorá trvala od Vianoc ma zaviedol s parťákmi do Štefanovej na jeden lokálny festival cestovateľských filmov a prezentácií. Ale začalo to trošku ináč..

Posledné metre pred vrcholom Stohu

 Po 4 hodinách v práci sa letím poslednýkrát po minuloročnej skúsenosti na festivale najesť na čínu do zjedz koľko vládzeš. Cestou si ešte vybavím konečne pás, keďže plány na cesty tohoto roku sú vcelku bujaré a nevyspytateľné a môžeme ísť na to. Nie, nie.. nie hneď do Štefanovej. Prvé kroky ma vedú s lyžami do Ružomberka. Tam sa najprv neviem dočkať Sašky, a potom ani Kuba. Vari po hodine sa všetci postretáme, vyzdvihneme Lukáša a spolu letíme smer Kubínska hoľa. Západ Slnka, to proste musí byť!

Večer ešte ťapkáme na Kubínku

Hodinu pred západom vyrážame od parkoviska. Lyžovačka ešte v plnom prúde, ale po kraji to ide. Raz zaostáva jeden člen skupiny, potom druhý. Som ale spokojný. Tento rok som si úplne odvykol naháňať sa na lyžiach. So samotným Lukášom som vari ešte ani nebol. Bojím sa toho ako čert kríža. Bojím sa, že ma unaháňa k smrti. Mne sa ale zdá, že aj teraz ideme celkom fajn. Postupne stúpame a Slniečko pomaly zachádza za Malú Fatru. Obloha sa začína farbiť do červena. Lyžiarov vystriedali ratraky. Prvýkrát si uvedomujem aké je nebezpečné jazdiť po tme pri úprave svahov po lyžiarskom stredisku. Lano od ratraku bolo natiahnuté rovno stredom celej hlavnej zjazdovky. Ešteže sme to videli. Neviem či by nás pri jazde smerom dolu napadlo, že je priamo položené vo svahu. Krajom teda stúpame hore.

Náš playground

Cestou nás predbiehajú nejakí pretekári. Nenecháme sa vyprovokovať. Ako zašlo Slnko, hneď začína všetko mrznúť a začína sa šmýkať. Pred sebou máme už len posledné metre, tak to už nejako dobojujeme. Obchádzame vrcholovú stanicu lanovky a sme tam. Vyzúvať. Niekto rýchlejšie, niekto pomalšie. Kubo ten ešte aj jazyky nahadzuje do lyžiarok. Mama mia. Celkom fúka. Aj tak ešte spravíme spoločnú foto a až potom letíme dolu. Opäť krajom zjazdoviek. Zrejme najlepšie tým ľavým zhora.

..aj ich

Zlyžujem po bočnú strmú zjazdovku, kde je práve jeden z ratrakov na lane a fotím posledné lúče červeného svetla nad Stohom, Grúňom, Stenami a môjho domova na Chlebe. Nezostáva už nič iné len sa vydať tým smerom. Zlyžujeme aj zvyšnú časť zjazdovky a takto plný endorfínom a radosti ideme do Štefanovej. Ale čo tak ešte cestou navštíviť našu kamarátku May??

Už je to tu opäť :)

Cestou teda bočíme do Žaškova. Vyvolávame, ale nedvíha. Niekoho za oknami vidno. Nechce sa za nás priznať? Kubo už aj vystúpil z auta a zvoní. Poriadne dlhú chvíľu trvá dokým otvára. Aj to si asi ešte hodnú chvíľu myslela, že ju ideme skôr vykradnúť ako navštíviť. O tom ukradnutí by som asi mal pomlčať. O hodinku už sedela v aute a všetci spoločne vyrážame na festival. Dobre, už chýba len proviant. Stíhame ešte Lidl v Terchovej a konečne sa môžeme ubytovať. 

Pozor treba dávať

Môj a Lukášov idol splitbordingu Gabrielita nás hneď skasírovala a chlapík na recepcií obral o ďalšie peniaze na papuče, ktoré mi v zápätí po piatich minútach niekto stihol čornúť. Nedalo sa inak ako zapiť to. May sa chytá ruky párty ženy a veľmi rýchlo začína tuhý mok prúdiť žilami. Čo iné robiť do večere? Každopádne môžeme byť radi, že sme aspoň tu stihli. Raňajky sme zrejme zaplatili niekomu inému. Po sľubovaných balíčkoch ani stopy. 

Slnko, Osnica, Stoh

Po večere konečne prichádza rad na prednášky. Stihli sme pol prednášky Tomikeho z jeho pobytu v Latinskej Amerike (aspoň tuším, že odtiaľ), potom Janovu prednášku z Japonska a nakoniec prišla na scénu aj hviezda večera Gabrielita so svojím trepaním bycykla na lyžiach naprieč Slovenskom s Plichťom. Keď tak spätne na to pozerám celkom toho bolo dosť. A ja každému vravím, že sme iba pili a nič iné sme nevnímali. To možno moji parťáci. Ja som ale mal plán na zajtra jasný. Ako minule so Zuzanou na Žiarskej, tak aj teraz. Ráno skoré ranné vstávanie a hybaj ho na východ Slnka. 

Opäť fajnovô..

Pamätám si ako som šiel o polnoci spať a Lukáš tam už ležal. Žeby som nešiel zajtra ráno sám? Kubo, May a aj Saška má už vlastný svet. To je už na zajtra v dyme. Ešte zopárkrát boli budiť, ale nenechám sa vyprovokovať. Zajtra to bude magnific. A  ostatní nech závidia alebo nech si užívajú svoje šťastie. Zaspávam.

Osnica s Majestátnymi Západkami

Budík zvoní okolo piatej. Dokonca ho počul aj Lukáš. Vyzerá, že vstáva. Kubo tiež čosi mrmle, ale skôr také, že on to teda nezvláda. Alebo sa snaží pobudiť druhú polku izby, ktorú sme ani len nepoznali? Vlastne až teraz mi je zrejme, že v tej izbe v noci nebola naša May so Saškou ale tí dvaja neznámi. A tak viem, že to aj oni nás v noci budili. To je jedno. My ideme het a nech spia ďalej.

..a Chočom

Na recepcií ešte stále žúrujú May, Jano a spol. Saška sa ževraj stratila. No fajn, vari ju dnes nájdeme. Raňajky teda nemáme nachystané, tak len niečo pojem s nakúpených včerajších zásob. Nejak mi netreba, aj tak musím chudnúť. Niekto spí aj vzadu za schodami so 4mi Krušovicami. To bude zrejme Tomike. Vyzerá, že to má dredy na hlave. Až poobede zisťujeme, že to bola naša Alexandra. No vyzerá, že bola párty ako má byť. My nie a nie sa pohnúť. Vykecávam sa a vari čakám už východ Slnka tu. Mali by sme ísť. Máme už len približne hodinu 40 minút. 

Na vrchole Stohu..

Konečne sme pred Domom horskej služby. Preberám velenie a určujem tempo. Práve som sa dostal do situácie, že som sám s Lukášom. Ešteže mu nie je najlepšie. Nezačal som najrýchlejšie, ale ako sklon strmie nepoľavujeme. Stále držím tempo a tep sa zrýchľuje. Lukáš ide akoby nič. To je jedno. Hlavne, aby som to ja sám neprehnal. A hlavne aby sme východ stihli. Prichádzame do lesa a pred nami kopa skál zaliata ľadom. Tak toto už asi na lyžiach nedám. Skúšam to v lyžiarkach ale celé zle. Ešteže som zobral to závažie od Kuba. Síce každá mačka má asi kilo, ale veľmi mi v tejto chúlostivej chvíľke pomohli. 

..sneh chýba

Odtiaľto už ideme len napešo. Netušíme kedy znovu príde ľad. Do sedla by to ale vari v rovnejších horných úsekoch aj išlo na lyžiach. V sedle celkom tuho. Trošku aj fúka. V jednom terme a vestičke mi nie je najteplejšie. Rýchlo letím opäť do lesa a pučíme do Stohu. Začína sa brieždiť. Máme okolo 20 minút. To nemáme šancu stihnúť na vrchol. Nad les to ale dáme. Teraz už do toho dávam všetko. Lukáš ide bez problémov za mnou. Čert vie či sa aspoň zadýchal. Začínajú mi oťažievať nohy. Tie mačky mi už poriadne lezú na nervy. Nechcem ich ale dať dole skôr ako zastaneme na fotenie. Zdá sa mi, že vietor trošku ustál. Je pár minút pred východom Slnka, keď sa dostávame do nevýrazného sedielka kúsok nad lesom. Zastavujem nás. Dávam dole mačky a tu prišiel ten pravý čas na fotenie. Okolo nás sa každých 50 metrov vynára nový fotograf. Ak ich tu nakoniec nebolo zo 10, tak ani jeden. Šialené, to som nečakal. A ten východ nakoniec ani nebol úplne podľa mojich predstáv. Už som si myslel, že majú nejaké špeciálne informácie, že dnes to bude mega. Ale nebolo. Zavadzal tam jeden oblak. Nuž, to je tak ..niekto fotí asi iba v sobotu. A takýchto východov sme už my videli.

V lete na lyžiach

Dobre, východ Slnka máme za sebou. Poďme pučiť ďalej. Začína mi byť zima. Dokým sa ale došúchame na vrchol Stohu, celkom som sa zapotil. Na vrchole po snehu ani stopy. Čo teraz? Skúšam to na pásoch aj po čučkách, ale nerobí mi to až taký pôžitok. Radšej dám teda lyže do ruky a bežím s nimi za Lukášom. Hľadáme kúsok snehu. Zdá sa byť trošku nafúkaného v pravom oblúku západného žľabu. Znesieme tam teda lyže a ideme na to. Kôra a tvrdo. Ehm.. nejak to dáme bokom žľabu. Spravím asi 3 oblúky a naraz pravá palička je nejako moc ľahučká. Čo to? Pozriem na ňu a v ruke držím len malý kúsok skialpovej palice. Opss.. a čo teraz? Teraz už asi len paličku alebo "dve" do ruky a ideme bez nej ďalej. Nejak sa došmýkam do žlabu, ale stabilita sa výrazne zhoršila. No ale idem si týmto deň pokaziť? To teda nie. Vari sa Lukáš na mňa tak moc nenahnevá, keď mu bez palice nebudem ešte viac stíhať. Pôjdeme pomalšie.

Zo žľabu nevýrazne stúpame naspäť do Stohového sedla a popod hrebeň sa z južnej strany pripojíme na chodník na Poludňový grúň. Je to tu v celku aj prešľapané a ide do dopohody. Aj bez palice to ide. O chvíľku sme na Grúni. Z ľavej strany od nás spadá dole celkom pekný žliabok. Pozeral som ho už zo svahov Stohu. To by možno šlo. Vyzerá, že tadiaľ už aj niekto lyžoval. Čo tak vyskúšať niečo nové? Lukáš súhlasí tak poďme na to. Pred tým si ale dáme piknik na Slniečku. Treba trošku aj bronzu nachytať.

Sledujemä možnosti lyžby

Nevydržali sme ale moc dlho. Nie je nakoniec až tak teplo ako pred dvomi dňami v Tatrách nad 2000 metrov. Naobliekam sa a hybaj dolu. Zvyšky snehu stále nie sú v úplne úžasnej kondícií. Stále sa prebíjame cez kôru do čučiek a v nájazde do žľabu sa už namiesto snehu skôr tráva lyžuje. Musí to ísť aj po nej. Lyže na taký kúsek nebudem zhadzovať. Nechytil som nič a som znovu na bielej ploche. Žliabok je v tieni a je pekne vysnežený. Len poriadne tvrdý. S jednou paličkou sa stále cítim ako invalid. Postupne klesáme. Je to celkom dlhé a mierne. Možno veľmi zaujímavé aj v čase prachu. Len ten začiatok môže byť všelijaký. Každopádne do žliabku by sa dalo nalyžovať aj z lesíka medzi Stohovým sedlom a Grúňom a myslím si, že celkom bezpečne. 

Lukášovi sa moc nechce ísť až dole. Chytám sa teda velenia a skúšam nás nejak prehupnúť do hlavnej doliny Šútovského potoka cez nevýrazný bočný hrebienok. Moc sa mi to nepodarilo a na konci žliabku je už ozaj celkom málo snehu. Asi aj preto tie jeho výhrady. Každopádne traverzom ľavej strany žľabu sme sa dostali k spoju žliabku s dolinou. Tam sme našli okolo potoka peknú lyžiarsku stopu. Žeby bola stopa ťahaná rovno od Mojžišových prameňov? My ale ideme hore. Napojíme sa na svoju stopu vedúcu od západného žľabu Stohu a podobne ako prvý raz, aj teraz sa vyškrabeme na Poludňový grúň,

Pod Stenami v Šútovskom potoku

No.. Vrchol Grúňa je úplne bez snehu. Verím, že sever bude na tom lepšie. No nie je. Nezostáva nám nič iné ako lyže dať na chrbát a po tráve v lyžiarkach dolu. Trávu hneď strieda ľad. Je to tu riadne strmé. Ešte aj teraz musíme obuť mačky. Aj keď možno len na 50 výškových metrov, ale bez nich by sme šli vari 3x pomalšie a koledovali by sme si poriadnu papuľu. Hore idú húfy ľudu. Dokonca aj dosť veľa na lyžiach. Jeden ich má aspoň na chrbte. Ten druhý silou mocou ide po tráve na pásoch. Som zvedavý či pôjde aj dole na lyžiach. Alebo plánuje nejaký iný výlet a vrátiť sa dole inou cestou?

Rozsutec nadohľad

Konečne sme na snehu. Ehm.. alebo na tom bielom betóne. Dievčát čo idú hore sa pýtame, či to už pôjde dolu na lyžiach. Vravia, že je to poriadne vyšmýkané, až do trávy. Pfúú, neverím, čo ak majú hranicu posunutú trošku inde ako my? Načo som sa teda pýtal na podmienky? Zrejme som len chcel počuť niečo iné. Každopádne lyže dávame na nohy a už aj sa šmýkame. Celkom sranda. Baví ma to. Turisti po nás pokukujú ako po zjavení, aj keď ako som spomínal, nie sme tu jediný lyžiari. Vychádzame z najužšej časti nad zjazdovku. Tá v prevádzke nie je. Ideme po ľavej strane lúky smerom dolu. Vlastne okolo turistického chodníka. Tam stretáme ďalších lyžiarov stúpajúc hore. Nestíham sa úplne zahľadieť do ich tvári, ale keby som ja toto videl, hneď by som sa otočil ak by som si chcel lyžbu užiť. Toto s lyžovačkou nemalo nič spoločné. Šmýkali sme sa ľadom bokom nižšie a nižšie. Ako sa sklon zjemnil podarí sa nám urobiť nejaký ten oblúk ale žiadna sláva. Konečne sme pod chatou. 

S jednou paličkou cestou na Grúň prvýkrát

Ešte poslednýkrát lepíme pásy. Je to síce kúsok, ale nehodlám stromčekovať ani korčulovať až po vrcholovú stanicu lanovky na Pasekoch. Na pásoch to šlo bez väčšej námahy. Odfotím si poslednýkrát celú našu trasu zjazdu zo Stohu a Grúňa a môžeme sa ísť šmýkať s ostatnými po zjazdovke. Po incidente v Jasnej, kde zomrel pri zrážke dvoch lyžiarov človek sa naraz cítim medzi ostatními lyžiarmi veľmi stiesnený. Nikomu okolo seba neverím. Zdá sa mi že každú chvíľu niekto do mňa narazí. Ech, čo by som ja dal za voľný terén, kde sa človek musí spoliehať len a len sám na seba. 

Na Grúni, idemä dolu do potoka

Konečne sme dolu. Lyže na batoh a ideme na prechádzku okolo cesty. Musíme sa dostať zo Starého dvora naspäť na Dom horskej služby. Prichádzame na križovatku ciest. Odtiaľ vyzerá byť chodník povedľa cesty do dediny Štefanová vysnežený. Dlho nerozmýšľame, zapneme lyže a na pásoch ideme ako o preteky hore za našimi. Pár minút a v tuhom finiši sme tam. Nie je ešte ani poludnie a my už máme skoro 2000 výškových metrov v krásnom počasí, aj keď s minimom snehu, za sebou. Tí naši práve vstávajú. Každopádne po raňajkách stále ani stopy.

Spektakulár..

Saška, Kubo aj May už žijú. Alebo tak aspoň napoly. Po hodinke oddychu by sme už aj radi domov šli, no nemáme šoféra. Tí sú vari ešte aj teraz opití. Ujo recepčný má dréger. May to zvládla na nulu. Kubo teda nie. May sa ponáhľa na oslavu, čiže tá nás opúšťa. Kubo sa na lyžiach šiel prebehnúť po lúkach. Už to bolo len 0,3, čiže keď sa po hodinke vrátil, mohli sme sa už aj my pomalinky pobaliť a vydať na cestu. Kubo s Lukášom vari zostávajú aj na druhú noc. Zajtra ma byť testovačka Forestov, tzv. dreva do pece. Teraz idú ale ešte do jednej z garáži v Belej pozrieť lyžiarky. Ja so Saškou to už pred odchodom autobusu nestíham. Každopádne Lukášovi sa tam podarilo zohnať parádny kúsok. 

Žľabolyžba pod Poludňovým grúňom

Sňahu tak akurát až po spodok

Ja sa tam ale o pár dni idem kuknúť so Zuzkou. Lukáš vraví, že majú Sytrony dámske a ešte aj jedny Raceborgy. Možno aj veľkostne by to malo sedieť. Po 10tich minútach cesty naprieč celou Belou sme to so Zuzkou našli, ale po správnych veľkostiach ani stopy. Raceborgy sú o 2 centimetre kratšie a Sytrony zase o minimálne číslo väčšie. Nič z toho. Nový tovar je prisľúbený na druhu polovicu Februára tak ešte uvidíme. Značím si to a vari sa niečo aj pre mňa nájde. No a za zmienku určite stojí aj potom náš samotný prechod na chatu pod Chlebom. Vyrazili sme o štvrtej poobede. Už chlapík na konci dediny nás od toho odrádzal, ale nedal som sa. Je to 14km, nejakých 1300 výškových. Veľkú časť som už šiel, to my dáme ako nič. O ôsmej musíme byť hore. No.. lenže vo vyšších sférach najprv ľadovo a potom kosovkovo. Našťastie pred nami už  ale zo 5 ľudí šlo, a tak v hmle sme podľa ich stôp nejako vyšľapali prepadávajúc sa v kosodrevine až na Koniarky. Tam toto všetko zase vystriedala víchrica. Zuzku jej lyže na batohu odhadzujú, tak si vymieňame batohy. Fakt to bolo cítiť. Musím ísť naklonený o dobrých 30° od kolmice. Zuzka bojuje. Je to silná žena. Medzi Pekelníkom a Kriváňom to bolo najhoršie. Bolo to našťastie iba chvíľku. Po pár minútach sme mali celú ľavú stranu tela, ľavé oko, ľavú stranu nosa, paličky z ľavej strany, proste všetko zľava dobiela zamrznuté. Čistá šialenosť. Dostali sme sa nakoniec až do Snílovského sedla a po pár minútach sme boli na chate. Čistý raj v tom nečase. To iba tak pomimo, keby som náhodou pozabudol čo sa mi zase raz podarilo v mládi vyparátiť za hlúposť.

Posledné pohľady na Rozsutec so Stohom s posledným lyžovateľným oblúčikom snehu

Pokračujeme: Z Belej so Saškou pokračujeme už autobusom. Láme ma spanie. Som dobre zničený. Na stanici v Žiline sa lúčime. Alexandra ide smer Maďare Šamoni(rín), ja do Vrútok. Koniec dovolenky. Od dnešného poobedia oddychujem. Boli to krásne dni. Každopádne Vám poviem, až teraz po dovolenke začínam byť poriadne unavený. Žeby z toho nič nerobenia. Alebo žeby z toho nudného bežného života v meste? Ako to teda je?

Survival víkend v Tatrách

Parťáčka si našla iný plán na víkend, dovolenka mi stále plynie, a tak mi nezostáva nič iné ako vyraziť na dobrodružstvo sám. Po posledných dňoch a hlavne po včerajšku sa mi zdá, žeby som  už mohol byť znovu trošku pri energií. Každopádne nebudem to ani dnes ešte siliť. Idem si len pozrieť západ Slnka na Babky v Západných Tatrách.

Východ Slnka zo Svišťového štítu za Slavkovským štítok

 

Počasie aj tak po včerajšku stále nič moc. Stále prevláda silné oteplenie. Každopádne dnes už opäť aspoň trošku preblysuje cez oblaky Slnko. Predpoveď hlási na večer rapidne vyjasnenie sa a dokonca  zatmenie Mesiaca. Myslím si, že ideálne podmienky na lyže.

Prvý deň, cesta z Jalovce smer Tokariny

Pospím si dlhšie. Ešte dokonca stihnem čo to doma porobiť a poobede môžem ísť na to. Opäť smer východ. Mikuláš je už moja predvolená železničná či autobusová stanica. Mám rád ten pocit, keď opäť uvidím Západky alebo Nízke Tatry. Hlavne teraz keď u nás vo Fatre snehu chýba. Niežeby ten pocit keď sa vraciam a uvidím cez oknu vlaku zasnežený Chleb či Stoh ma nehrial pri srdiečku.

Nad Červencom

Z Malej kopy na Babky ..v pozadí Vešký Choč a Malá Fatra

V Mikuláši prestúpim na autobus a o pár minút som v Jalovci. Snehu na poliach je ešte dosť. Dokonca stačilo prejsť iba pár metrov po dedine a ulica smerujúca ku družstvu sa už dala šľapať aj na pásoch. Radosť keď sa cesty nesypú kamienkami. Vychádzam plynule z dediny a užívam si výhľad priamo na Západky od Babiek na západe až po majestátny Baranec na východe obzoru. Prechádzam cez posledné záhradky a chaty a vchádzam do lesa. Dnes už toľko neblúdim ako naposledy keď som tu bol. Viem, že musím ísť až na červenoznačený chodník. Nie sa prebíjať cez potok rovno ku hotelu Mních.

Ostrô a nebeské divadlo

 

V ústi Jaloveckej doliny sa točím naspäť. Kúsok sa musím vrátiť ku ceste na chatu Červenec. Snehu sa zdá byť fajn. Všetci ma odrádzali, že celé Babky nemajú žiadny význam. Je pravda, že niektoré častí zvážnice už boli lyžiarmi poriadne vyšúchané, ale stále sa mi to zdalo lepšie ako cesta na Chleb od Zajacovej. Asi len jediné miesto na Slnku bolo ozaj že vytopené.

Čakanie na západ

Začína mi byť dlho. Nie a nie sa dočkať nad kameňolomom odbočky na Bobroveckú vápenicu. Odtiaľ to už nebude až tak strmé. Po včerajšej slabosti už ani stopy a letím celkom rýchlo. Len otlaky začínam každým dňom na lyžiach pociťovať viac a viac. Stretám dokonca aj pár ľudí. Nepoznám aké tu majú zvyky miestni a či tiež chodia večer na chatu si dať pivko.

Západky ako na dlani

Obchádzam okolo prístrešku pod Babkami, prechádzam krátkou lúčkou, chvíľku zvlneným terénom a som na chate pod Náružím. Na terase sú už nejaké lyže. Vari to bude otvorené. Netuším ako to tu funguje. Jední odchádzajú, dvaja zostávajú. Dozvedám sa, že to je víkendová služba. Vlastne dozvedám sa aj to, že dnes je vlastne piatok a preto je to otvorené. Mám asi celkom šťastie. Chlapi mi dajú čajík. Pokecám s nimi ako to tu funguje a ako si predstavujú ešte pokračovanie tejto tohtoročnej biednej sezóny. Pýtam sa aj na Babky. Odhovárajú ma. Ja som ale neskutočne tvrdohlavý a idem si aj tak svoje. Lúčim sa s touto nádhernou oázou tepla v divokých horách a idem teda ešte skúsiť šťastie hore.

Prechádzam cik-cak na hrebeň v okolí Malej Kopy. Snehu jesto. Začína sa dokonca ukazovať aj Slniečko. Som ja ale veru zvedavý čo ma čaká na hrebeni. A či som vlastne na správnom hrebeni a koľko mi to ešte asi môže trvať na samotné Babky. 

Už to prichádza :)

Hore ma čaká milé prekvapenie. Babky sú zaliate Slnkom a vedie ku nim krásny, skoro rovný, chodník hrebeňom. Snehu na samotnom hrebeni málo, ale už niekto predo mnou natiahol stopu kúsok nižšie traverzom hrebeňa kde to ešte šlo. Rýchlo sa presúvam pod Babky. Za mnou sa otvára nádherný pohľad na Hrebeň Roháčov od Ostrého, cez Sivý vrch, Salatín, Baníkov až po Príslop. Nemôžem sa vynadívať. Do západu Slnka mám čas, tak to využívam na nekonečné fotenie. Ďakujem Bohu za to všetko toto čo mi dáva. Je toho tak strašne moc a tieto pohľady musia vari každého presvedčiť, že je to tak. 

Slnko opúšťa Liptov

 

Som na vrchole. Aj tak ešte musím zo 10 minút počkať. Predo mnou sa rozprestiera "malinká" Liptovká mara. Nádherný bol pohľad aj na Choč a na dlani mám aj celú Kriváňsku Malú Fatru. Je to krásny kopec. Byť domáci som tu vari každý deň :)

Slnko pomaly zapadá a prichádza čas odchodu. Mám hodinu a dvadsať minút na dostavenie sa na zastávku v Jalovci. Trošku som z toho v strese. Snažím sa rýchlo zlyžovať ku prístrešku pod Babkami. Od leta sa to tu zmenilo. Biela perina pokryla vari všetko čo som si pamätal. Snažím sa teda vysomáriť z toho ako mám ísť dolu. Natopený sneh chytá hneď po rozlúčení sa s poslednými Slnečnými lúčmi kôrku. Ide to zle, ale snažím sa ísť aj tak čo najrýchlejšie. Posledné desiatky metrov pred prístreškom sú úzke a poriadne vyšmýkané. Nevadí.. Treba trénovať aj takéto hlúposti. 

Posledné dotyky lúčov

Od prístrešku po odbočku na modrú to bolo veľmi rýchle. 5 minút a mohol som lyže vyzúvať. Netrúfam si ísť cestou v šere dolu až po Vápenicu. Radšej lyže na chrbát a rýchlo to zbehnúť týmto strmým chodníkom. Ďalších desať minúť a som na hornom parkovisku. Stretám chlapíka čo sa čuduje, že mám lyže na chrbáte. Ževraj tunajší miestni všetci škrípu hranami až po spodok. Mne to ale nedalo.

Cestou naspäť do Jalovca

 

Opäť si lyže ale lyže dávam na asfaltke. Zisťujem, že cestá je celá vysnežená (alebo skôr vyľadnená). Stále je dostatok svetla a teda, že to skúsim. Rýchlo sa dostávam až ku parkovisku na Vápenici a ide to stále ďalej. Dlho šúcham ľadovou cestou do dediny Jalovec. Jedine asi posledných 500 metrov sa mi už nechce povedľa cesty v poli paličkovať a lyže dávam na chrbát. Po chvíli som na Jaloveckom moste. Predo mnou práve začína vychádzať mesiac. Silueta hôr naznačuje, že vychádza priamo z pod Baranca. Naskytá sa mi opäť neskutočný jedinečný pohľad. Dnes to bol ozaj nádherný deň.

Východ Mesiaca spoza Baranca

Do autobusu mám stále zo 20 minút čas. Nakoniec som to zletel neskutočne rýchlo. Samozrejme aj vďaka tomu, že po ceste to šlo na lyžiach. Hľadám krčmu. Hneď jednu nachádzam. Práve otvárajú. Pri malom pivku pokecám s krčmárom. Fajn, chlapík. Som rád, že som aj jeho mohol v tento deň stretnúť. No a potom už nezostáva nič iné len nastúpiť na autobus a ísť domov.

V Mikuláši ešte prestúpim na vlak a za hodinku som vo Vrútkach. Rýchly, ale o to to bol zaujímavejší deň. Teraz sa musím rýchlo prespať, prebaliť a zajtra opäť smer východ. Tentoraz Vysoké Tatry.

cestou do VSD prvý deň

Plány mám veľké, ale počasie až tak nepraje. Chcel som sa aj vyspať, tak to nesílim na najskorší vlak. Zo Starého Smokovca vyrážam až po pol desiatej. Ľudí ešte nieje až tak husto. Ťapkám si poza lanovku, tak sa bravúrne väčšine vyhnem. Iné to už je na Hrebienku. Naraz akoby sa tu ľudia teleportovali. Všetci si jeden vedľa druhého užívajú sneh. Ja Hrebienok iba prechádzam a čím vyššie, tým je ľudí pomenej. Vchádzam do Veľkej Studenej doliny.

Vo Veľkej Studenej doline

Snehu sa zdá byť dosť. Spočiatku ani extra nefúka. Všetko sa mení nad pásmom lesa. V poslednom stúpaní pred Generálom má nechce vietor už ani o meter pustiť dopredu. Začína vari aj snežiť. V tom vetre sa nedá tušiť či to je sneh zhora a či len previevaný zo zeme. Musím na seba dať všetko čo mám. Hlavne niečo neprefúkavé a okuliare na oči. Idem bojovať ďalej.

Prašany a hmla v Generáli počas prvého dňa

Sneh je ľadový a poriadne to šmýka. Predo mnou idú nejakí lyžiari. Všetci hore priamo Generálom. Vždy som zatiaľ šiel hore na chatu po turistickom chodníku no ale, že vyskúšam ako ostatní. Postupne ich predbieham a zostávam sám niekde hore a v poriadnej hmle. Predo mnou sa nevýrazne ukáže sedlo Malý Závrat. Musím ísť teraz prudko doľava. Vari nájdem kdesi tu chatu na závernej pláni Veľkej Studenej doliny. Točim sa tam ako škrečok v klietke. Snehu je tu oproti minulému roku poriadne menej a mám čo robiť sa povykrúcať pomedzi nezasnežené úseky. Keď zbadám nejakých ľudí normálne si musím nechať potvrdiť smer chaty. Som tu z toho jeleň.

Druhý deň, Horný Smokovec, 3 hodiny ráno ..ideme na to

Nakoniec sa to podarilo. Som na chate. Naša Miška z Turca má dnes službu. Aspoň spoza okienka prehodíme pár slov. Minimálne o tom či bude možnosť prespať na chate do zajtrajšku. Je to ale bieda. Chata plná aj v takomto počasí. Všetci si to tu bookujú tri mesiace dopredu. Čakal som, že niekto sa odhlási ale nič. Nezostáva mi dnes asi nič iné ako zísť dolu. Nechávam tomu ale ešte čas. Sedím pri stole a ľudia sa okolo mňa menia. Stretám starého známeho asi spred 5tich rokov. Trvalo nám dobrú polhodinu dokým sme zistili odkiaľ sa poznáme. Chlapík z Donoval čo lieta na padáku kade tade. Veľmi príjemné stretnutie. Oproti nám sedela iná partia. Moje plány stroskotali na počasí, ale oni by ešte radi vyskúšali podmienky nad chatou. Bojím sa ísť s nimi. Nerád by som robil niekomu inému brzdu. Vyzerali byť až príliš makači. Radšej nech zistia podmienky a ja pôjdem za nimi. 

Prvé Slnečné lúče poza Prostredný hrebeň

Ani po polhodine sa ich ale už neviem dočkať, a tak mi nezostáva nič iné ako ísť za nimi. Mali by sme sa stretnúť. Chceli ísť Prielom. Idem tam aj ja. Vonku sa stále čerti ženia. Nič pre výletnícke typy. Každopádne na chate by som sa asi usedel k smrti. Veď skúsim pokiaľ to pôjde a idem naspäť. Pod Prielom je to prakticky rovinka. Ťapkám si. Stopy po parťákoch nikde. Žeby to už vietor zasypal? Ľadové častí sa striedajú s naviatym prachovým snehom. Som pod Prielomom.

Ja, ufo a Slavkáč

Po parťákoch ani stopy. Ako sme sa mohli obísť? Nechápem to. Kašľať na to. Prielom vyzerá hnusne. Idem ja radšej pozrieť rovno na záver doliny do Divej dolinky pod Svišťový štít. Tam to vyzerá na pozvoľné stúpanie. Idem ďalej a ďalej. Fascinujúce. Vyzerá to byť poriadne jednoduché. Naberám výšku. Zdá sa mi, že už musím mať minimálne 2200 a až teraz sa dostávam do koncového amfiteátra Divej dolinky. Z hmly sa postupne vynárajú nejakí škrípajúci lyžiari. Jední z nich sú aj parťáci z chaty. Vravia, že je ľadovo, ale ide to. Ten druhý čo som ho videl aj lyžovať moc ale šťastný z lyžby nevyzeral byť. Nič to. Ešte idem chvíľku skúsiť stúpať.

Na Svišťovom

Sklon sa mi zdá, že strmie, aj keď pri tejto viditeľnosti sa to dá len obtiažne zistiť. Dnes som si dal opäť úzke pásy a poriadne mi začína hrana v ľade šmýkať. Niekoľko minút bojujem ale potom si vravím. Nie, na dnes stačí. Na čo je to dobre? Aj tak nevidíš kde si, ani kde ideš lyžovať. Idem dolu.

 

Rýchlo a ľahko spravím pár oblúkov a som na rovine medzi sedlom Prielom a Zbojníckou chatou. Pár metrov pred chatou dávam aj pásy. Nebudem sa trápiť napešo. Na chate posedím ešte zo pol hodinku ale keďže sa stále neuvoľnilo ani jedno miesto na spanie idem dolu. Na Strelecké polia ani sedlo Malý Závrat to zrejme dnes nebude. Aj keď stále verím v západ Slnka ako včera na Babkách. Verím, že ako prejdem terasou pod Závrat oblaky budú fuč.

Namiesto toho sa ocitám ale opäť v časti doliny ku sedlu Prielom. Zase som úplne mimo z hmly. Robí si zo mňa vari srandu? Čas uteká a ja vôbec netuším kde som. Zrazu sa ocitám pri nejakom plese, kde sa šmýkajú turisti, tváriac sa ako kdesi na zamrznutej kaluži v meste. Obďaleč zase vidím lyžiara stúpať do výšin. Čo to ma celé znamenať? Snažím sa podľa gpska vysomáriť z tohoto blúdneho kruhu. Po nejakej polhodinke sa mi zadarí definovať Generál a sedlo Malý Závrat. Hmla ale neustupuje a teda velím na ústup.

Sám najvyšši Gerlach

Spravím pár oblúkov keď tu ma predbehne nejaká Dynafit pretekárka. Čo to? Kde sa tu vzala? Lyžujem za ňou. Nejde najrýchlejšie. Celé divne. Prehodíme pár slov. Generál sme prebehli veľmi rýchlo a dokonca sa mi zdalo, že dalo sa nájsť veľmi veľa miest s parádnym snehom. Nie je tá lyžovačka ani dnes na tom ľade najhoršia. Potom prichádza tobogán medzi koskou a následne v lese.

Od Gerlachu po Vysokú

Snehu málo a teda je čo robiť povykrúcať sa medzi stromkami. S novou parťáčkou sa nám podarí aj zakufriť kdesi do lesa. Keď ale znovu nájdeme lyžiarsky zimný chodník, za chvíľku sme húpačkami šmykom dolu. Je to tvrdé ale baví ma to. 100x lepšie ako chodník medzi Rainierkou a Hrebienkom. Treba obchádzať milión ľudí a kopec úsekov treba ísť stromčekovaním. Ach jáááj, ako to ja nemám rád. Konečne sme ale na Hrebienku. Rozlúčim sa s parťáčkou. Nakoniec zistím že je to Matúšova Veronika. Celkom fajn vidieť známu tvár po toľkých rokoch. A aspoň aj čo to som zistil o Matúšovi ako sa má. 

Belianky

Nič to, letíme dolu. Fotím si posledné lúče Slnka a pokračujem ďalej. O chvíľku som v Starom Smokovci. Ale čo teraz? Ísť domov? Čo by to bola za hlúposť? Prave vychádza Slnko. Síce s hodinovým meškaním oproti včerajšku, ale ozaj znovu vychádza. Zajtra bude určite krásne. Východ Slnka na Svišťovom štíte znie ako výzva. Sám v ozajstných horách som ešte nebol. A keby dačo určite tam pôjde za mnou ešte v ten deň veľa ľudí a ani samotná chata nebude odo mňa až tak ďaleko.

Zjazdujemä Svišťový

Rýchlo si cez Booking.com pozriem voľné lacné kapacity v okolí. Opäť to vychádza na penzión Partizán v Hornom Smokovci ako v polovici Decembra, keď som tu bol jazdiť prvý tohtosezónny sneh na zjazdovkách. Už ani nerobím rezerváčku cez internet. Cestou sa idem navečerať a tuším pred šiestou som pešo zo Zbojky už aj v penzióne. Izby ešte stále majú. Som spokojný. Je to maličká kutica s jednou posteľou ale na prespanie stačí. Sprcha, záchod a teplo je. Čo viac človeku po celom dni v horách treba? Vari už o ôsmej chrápem.

Ráno vstávam veľmi skoro. Po rôznych prepočtoch včerajších časov mi vychádza, že reálne je sa na Svišťový štít dostať z Horného Smokovca mojim tempom asi tak za cca 4 hodiny. 3:30 teda vyrážam. Lyže obúvam už skoro pri penzióne. Len zopár úsekov bolo tak hnusne pokamienkovaných, že som musel lyže preniesť. Keď som sa ale dostal na chodník poza pozemnú lanovku na Hrebienok už to bola malina. Cesta pri splne mesiaca ubiehala veľmi rýchlo. Vietor nefúka. Nechávam sa prenikať tým úžasným tichom. 

Ráno pod Prielomom

Zo snenia ma vyrušia až medvede na Hrebienku. Sú drevené, ale za svitu mesiaca vyzerajú fakt ako živé. Snažil som sa ich aj pofotiť ale bez šance. Veľmi som šťastný za dnešné rozhodnutie zostať v Tatrách. Vôbec nepociťujem nepríjemné pocity z toho, že odbilo práve 4 hodiny ráno. Som v lese, som sám a aj tak sa cítim úplne naplnený všetkým čo potrebujem. Nie je tu nič čoby ma mohlo sklamať alebo zraniť. Hocičo čo sa stane je len a len vďaka alebo kvôli mne.

Idem pozrieť aj na Malý Závrat

Znovu prechádzam ponad Rainierku do Veľkej Studenej doliny. Vchádzam do lesa a pomaly stúpam. Prichádza dlhšie ticho aj v mojej mysli. Vypínam všetky servery. Nechávam v procese len to najnutnejšie. Postupne sa opäť zapínam až v tom včera spomínanom poslednom stúpaní pred Generálom, kde fúkalo ako besné. Za svitu mesiaca je toho vidno veľa, ale pri prechode zo svitu do tieňa ľad moc nevidno. Po pár razoch pošmyknutia predsalen čelovku zapínam. Na danom úseku bolo celkom tvrdo. Som ale hore - pod Generálom. 

Nad Generálom

Predo mnou sa otvára šíra pláň a niektoré miesta nado mnou svietia. To svieti chata? Niektoré miesta časom ale prestávajú svietiť a pribúdajú nové miesta. To toľký ľudia nespia. To je nejaká párty na chate takto ráno? A pribúdajú nové a nové miesta. Už to tipujem aj na lezcov a neviem ešte čo. Nakoniec mi ale dopína, že to budú zrejme odrazy mesiaca v ľade. Zase raz musím povedať: "je to tu krásne". Postupne stúpam hore Generálom. Ide to. Zdá sa mi dokonca, že je to lepšie ako včera. Už približne aj viem ako na to a hlavne aj kde je asi aký sneh. Dokonca aj vidím viac ako včera cez deň.

Lyžúvačka z Malého Závratu

Vybieham pod Malý Závrat. Spomínam si na svoje včerajšie blúdenie po terase nad chatou. Dnes to musím dať. Idem rovno do Divej dolinky. Nemusím ísť okolo chaty. Študujem krivky bielo-čiernych obrysov terénu a vzdialenejších hrebienkov. Postupne sa predieram ku Zbojníckym plesám. Myslím si, že okrem tej jednej papule pri zjazde z jedného z kopčekov som to zvládol bravúrne. Dokonca o pár minút rýchlejšie ako včera. Ešte aby som na východ Slnka nemusel hore čakať. 

Už skoro hore

Zmierňujem tempo a stúpam do Divej dolinky. Postupne sa mi ukazujú zreteľnejšie obrysy jednotlivých štítov. Vidím už aj samotnú stenu Svišťového štítu. Nedokážem ale určiť, ktorá časť bude z tej bielej pláne vrchol. Snažím sa držať sa svojej včerajšej výstupovky. Nakoniec včerajšia otočka pod vrcholom síce nebola až tak ďaleko od méty, no zo 100 výškových to bolo určite a trvalo mi to dobrú pol hodinku. 

Zase mi lyže podšmykuje. Ach, toto takto nepôjde. Musím dať mačky. Idem ich vyskúšať prvýkrát. Prejdem pár metrov a mačky sú dole. Hm.. Nem dobre. Sneh je poriadne tvrdý. Ešteže ten sklon nie je na zabitie. Dotiahnem povrázok spájajúci prednú časť mačky zo zadnou časťou a idem to skúsiť opäť. Znovu 20 metrov prejdem a sú opäť dole. Znovu dotiahnem a opäť. Robí mi to nervy, ale som tu aj tak sám, tak sa ako tak ovládam. Niekedy mi to už tak vadí, že kašlem na ne a ťahám ich okolo členkov za sebou ak sa cítim aspoň ako tak bezpečne. Cepínu celkom verím. Ide to takto veľmi dlho. Už - už sa mi zdá, že to ani nestíhnem. Hrebeň sa zdal byť tak blízko a aj tak je tak ďaleko. Rozmýšľam ako pôjdem dolu. Je to fakt, že ľad. Nejak to musím zošmýkať, len nemôžem urobiť žiadnu chybu. Uff. dal som si teda. Som na hrebeni a Slnko práve vychádza. Vlastne možnože už aj vyšlo, ale predo mnou stojí práve Slavkovský štít. Okolité končiare sa postupne zalievajú do nádherného mäkkučkého, teplého oranžového svetla. Znovu mi nezostáva nič iné len ďakovať za toto všetko čo mám a čo dokážem vďaka tomu čo som dostal do vienka.

Krátky pohľad do Rovienkovej doliny

Postupne stále stúpam hrebeňom ku samotnému vrcholu. Aspoň si myslím, že to je vrchol. Bola tam na vrchu nejaká kovová rároha. Ako keby tu Spútnik pristál. Mačky ma hnevajú stále, ale Slnko obmäkčuje moje rozzúrené srdce a celá tá nahromadená para sa vo vnútri nejako rozplýva. Takto výjdem až na samotný vrchol. Pred sebou mám vari všetko. Od spomínaného Slavkovského štítu, cez Belianky až po samotný najvyšší Gerlach. A dnes skoro vôbec nefúka. Nechce sa mi odtiaľ. Vlastne stále neviem ako idem odtiaľ zísť. Vidím stopy, že šli dolu z nevýrazného sedielka ešte asi 50-100 metrov odo mňa po hrebeni. Pomaličky tam teda zídem. Nezostáva mi už ale nič iné len obuť lyže a ísť na to. Určite to bude v pohode.

A do Veľkej Studenej s majestátnym Slavkovským

Prvý oblúk bol ťažký. Stále som mal v hlave, že sa pošmyknem a skončím až kdesi v plese, ale ako som sa otočil už to šlo. Oblúk za oblúkom až pod stenu štítu. Bola to veľmi príjemná lyžovačka. Je ale pravda, že keby tu malo byť navaľaného prašanu, asi by mi nebolo všetko jedno. Obrovská biela pláň neveští iné ako lavíny. Zjazd mám za sebou. Môžem si vydýchnuť a ísť na raňajky na chatu.

Pod Závratom

S uvoľneným adrenalínom si užívam posledné metre ku chate. Až tam stretám prvých ľudí vystupovať hore. Ako už aj včera, nahodím pásy a odparkujem lyže pri Zbojke. Vo vnútri prázdno. A tí čo sa tu nachádzajú sa práve zberajú po raňajkách na odchod. Jedáleň mám tým pádom viac menej pre seba. Čo z toho keď som prišiel do chaty práve v upratovacej hodine. Od Mišky dostanem jedine čaj a idem si oddýchnuť. Nevadí. Mám všetko čo potrebujem. Posedím a porozprávam sa s prvými turistami. Dnes je krásny deň a každý ma veľké plány. Ja tiež, aj keď sa musím ponáhľať na vlak. Večer musím do práce.

Cestou ku Sivému plesu popod Javorové štíty

Po hodinke sa rozlúčim s našou Turčankou Miškou a môže sa ísť jazdiť znovu. Je úplne modrá obloha. Konečne vidím celú terasu za chatou. Cesta pod sedlo Malý Závrat mi trvá asi o polovicu kratšie ako po posledné razy v hmle či po tme. Pred sebou už vidím cik-cak stopu hore do sedla. Vyzerá, že ešte ani tí prví nie sú na vrchole. Vlastne jedná stopa po lyžovaní už pravou stranou svahu je. Nevadí, stále to nebude bohapusto rozlyžované. A ani nebudem musieť prešľapávať stopu. Ťažkopovedať či by som si to sám trúfol ako prvovýstup po poslednom snežení.

Javoráky

Slnko berie spústu energie, ale stále pomaličky stúpam. Raz za čas si oddýchnem. Niet sa kde náhliť. Posledné výškové metre idem na lyžiarkach a lyže na batohu. Mám predšľapnuté stupienky, tak to ide celkom rýchlo. O pár minút som hore. Pofotím krásne výhľady do Veľkej Studenej doliny, ale i na sever do Rovienkovej doliny. Tá mi vždy prišla neskutočne strmá. Cez sneh nevidno na spodok žľabu a hlavne ma vždy odrádza od severu ten šialený chlad a tieň čo odtiaľ číha. Idem ja radšej na juh.

Strelecká veža a Slavkovský

Sneh je už dosť mäkký. Prvé metre sú strmšie ale ide to. Musí. Pomaly otváram oblúky a o chvíľu som na vrchu Generálu. Stále mám ešte čas. Skúsim ešte snehy v Priečnom sedle. Každopádne traverz popod Javorový štít je čistá bieda. Snehu pramálo a často sa strieda so skalami a ľadom. Lyže vyzúvam. Idem trénovať mačky. Stále odpadávajú. Trošku som zmenil štýl uviazania textilného pásu medzi prednou a zadnou časťou a aj to čosi pomohlo, no stále to nie je ono. Tentoraz mi ale mačka odpadla len raz! Síce na krátkom úseku :D

Spätný pohľad spod Priečneho sedla

Pri Sivých plesách už môžem opäť obuť lyže a veľmi pomaličky ťapkám pod Priečne sedlo. V tom teple ma poriadne vypína. Pôvodný plán výjsť až do Priečneho sedla mením. Nie som si istý či by som sa potom stihol dostaviť na vlak do Smokovca v určený čas. Traverznem to ale až pod samotný nástup do sedla. Odtiaľ už vidím celý zjazd Streleckými poliami. Vyzerá krásne nasvietený. Myslím, že to bude dokonalá lyžba. Verím tomu, že nič z varovaní pred ľadom sa nebude konať.

Cestou dole stretám dve skupinky ľudí. Jední išli hore na haršajzňach. Spomínali, že sneh je fajnový pokým nevojdem do tieňa. Potom je to už dosť ľadové, ale zísť to pôjde. Títo nesmerovali na Priečne sedlo. Chceli ísť do Žltej lávky, ale keďže tam bola vypadnutá lavína zmenili svoje rozhodnutie a išli o štrbinu vedľa. Nakoniec podla fb dedukujem, že skončili buď v Sokolej alebo Drobnej štrbine. Už si presne nepamätám. Každopádne celé to hovorí o tej úžasnej rozmanitosti a voľnosti počas zimy ak má človek ako také skúsenosti.

Lyžúvačka cez Strelecké polia

Tých čo som stretal nižšie, postupne stúpali do Priečneho sedla. Dávam im vedieť, že nech nestúpajú presne za skupinou pred sebou, lebo skončia inde. Aj ich sa popýtam ako to išlo v tieni. Vyšli sem bez mačiek aj bez haršajzní. To mi úplne odľahlo pri srdci. Keď to oni vyšli hore, ja to musím zísť ľavou zadnou. V najužšom ľadovom mieste stretám ešte jednu skupinku. Skúsim ich nezraziť a už aj letím pod Generál do prvej kosky. Rýchlo prebehnem chodníkom a opäť ako včera sa napojím na ľadové húpačky lesom. Ide to rýchlo a za chvíľku som na odbočke na Rainierku. Ľudí ako na Václaváku. Priam by som povedal čisté peklo. Stromčekovať na ľade pomedzi ľudí nemysliteľné. Snažím sa vytlačiť protikopce na paličkách, ale žerie mi to kopec síl. Posledné stúpanie pred Hrebienkom preto radšej odopnem lyže a oveľa rýchlejšie to hore vykráčam.

Prechádzam rýchlo preč od ľudí okolo kupôl ľadového domu a krásnou vyhladenou zvážnicou sa spustím až ku spodnej stanici lanovky na Hrebienok. Už mi nezostáva nič iné ako lyže dať na chrbáť a vykráčať sa pár minút na stanicu. Vlak stihám s prehľadom. Ešte aj hot-dog si stihnem kúpiť. Potom už len smradľavý naskočím na TEŽku a Tatričky sa mi pomaličky začínajú vzdiaľovať. Už teraz mi chýbajú.

Vo vlaku domov hneď premýšľam čo ďalej. Mal by som sa ozvať Klárke. Sľúbil som jej ukázať Tatry. A prečo rozmýšľam nad Západkami keď jej môžem ukázať rovno Vysoké? A už aj začínam plánovať. Ale to už je opäť iný príbeh. Človek by nepovedal, že sa uskutoční už o dva dni :)