Posledné tri dni v raji alebo vybehni si Red Bull V3K

Po všetkých tých zážitkoch v Talianskych Dolomitoch a na Lago di Garde, v Rakúskych Vysokých Tauroch a po splnenom sne pod Matterhornom, či Mt. Blancom sa dostávame až na koniec nášho výletu na Francúzko-Talianske hranice. Plán na posledné tri dni v skratke vyzeral asi takto:

1. deň: Presun z Col du Pré nad jazerom Lac de Roselend cez sedlá (aj s tým najvyšším Col d Iseran, 2770mnm) až do Talianskej Susy a na chatu Rifugio il Trucc

2. deň: Pretek Red Bull V3K na Rocciamelone, 3538mnm, s parametrami 9,7km, 3030m+ a večer v Miláne

3. deň: Zobúdzanie sa na pláži v Caorle a cesta cez Dolomiti domov

Na trase Red Bull V3K

No ale teraz pomaly:

1. deň: Col d Iseran (2770mnm) a iné sedlá

Budíme sa kúsok pod sedlom Col du Pré nad jazerom Lac de Roselend. Je to zrejme najkrajšie ráno. Možno aj preto lebo prvýkrát sme prespali von v spacákoch všetci traja. Ja, Lukáš aj Nika. Východ Slnka máme už po x-tý krát, ale každé ráno sa zdá byť krajší. Dnes sa moc nenáhlime. Spacáky sušíme na aute a dávame si vydatne raňajky. Zrejme to bola zase slanina. Možno už aj posledný kúsok.

Ráno nad jazerom Lac du Reselend

Na cestu sa vydávame až keď je Slnko už dosť vysoko. Teplo ale stále ešte nie je neznesiteľné. Predsalen sa nachádzame vo výške cez 1500mnm. Asi tromi serpentínami zbehneme ku priehradnému múru jazera Lac de Roselend a po ňom prejdeme na druhú stranu. Opäť začíname stúpať. Tentoraz do výšky 1967mnm na Cormet de Roselend. Aj toto sedlo bolo vyznačené kilometrovníkmi koľko nám chýba do vrcholu. Cyklistikou to tu vo Francúzku ozaj žije.

Dobré ráno zo spacáku :)

Bolo to jedno z tých menej náročných sediel. Zato výhľady z neho boli neskutočné. Všade navôkol je krásna zelená tráva. Všetky hory ale aj hole sú veľmi mohutné v porovnaní s tým čo máme doma. Kde tu sa pasú stáda kravičiek. V sedle je aj zopár karavanov. Aj toto mohlo byť luxusné miesto na noc. Každopádne my sme mali súkromie a bolo to také naše. Také čo si človek možno zapamätá navždy.

Tažko odtiaľto odísť. Lac de Roselend z pod sedla Col du Pré

Z Cormet de Roselend klesneme až do mesta Bourg Saint Maurice vo výške 850mnm. Ideme radšej tankovať. Od tohoto miesta budeme okolo 30 kilometrov stúpať a nastúpame skoro 2000 výškových metrov. Spočiatku prechádzame plynule lúkami do výššej nadmorskej výšky. Okolo nás sa opäť dvíhajú hory. Prechádzame niekoľkými galériami a ocitáme sa pri jazere Lac du Chervil. Nachvíľku necháme vydýchnuť motor a my sa kocháme na jednej z mnohých výhliadok. Spolu s nami sa už určite roky kochá socha ženy chľadiaca do diaľky na modrú hladinu vody. Má to tu veľmi pekné.

Cestou cez sedlo Cormet de Roselend

Po chvíli vstupujeme do mesta Val d-Isere. Komerčnosť v zemi nikoho. Aspoň teraz v lete. Cez zimu je cesta cez sedlo uzavretá a všade kde oko dovidí sa nachádzajú zjazdovky. Každopádne mesto žije aj v lete. Samozrejme aj cyklistikou. Aj toto sedlo máme prehľadne označkované a neunikne nám ani jeden kilometer čo sa bude diať. Pár dlhými serpentínami sa postupne vyšvihneme až na vrchol vo výške 2770mnm. Sme na jednom z najvyšších asfaltových sediel v Alpách ak nie práve na tom najvyššom.

Pri jazere Lac du Chervil

Ej, ale má výhľad :)

V meste Val d-Isere

Je tu aj väčšie parkovisko. Veď aj teraz v piatok na obed tu bolo už zo 30 áut a na ceste, pri kaplnke a malej chate ďalšich veľa motorkárov, či cyklistov. Myslím si, že nastal čas obeda. Pred autom si varíme cestoviny a skúšame koľko to bude trvať. Kdesi sme čítali, že vo výške 4000mnm to môže byť až 45 minút. Samozrejme nám musela práve počas pokusu dôjsť plynová bomba. Teda výsledky sú skreslené keďže sme bomby menili a koniec už aj tak pálil len slabo. A vlastne aj tak nemám potuchu koľko nám to trvalo. Hlavne, že špagety boli geniálne. Každopádne držkovú sme si nechali až na večer, aby sme nespálili všetko čo máme. Spravíme ešte veľa nádherných záberov a až potom ideme ďalej. Dnes zrejme nebudeme turistikovať.

V sedle Col d Iseran..

Nižšie ešte raz stojíme kvôli kávičke a výhľadom, ale potom už letíme dolu až do výšky 1500mnm do dediny Lanslevillard. Krajina sa viac menej nemení. Stále je všetko navôkol zelené. Prechádzame zopár serpentínami ale celkom rýchlo sme opäť hore nad jazerom Lac du Mont Cenis okolo výšky 2100mnm. Stojíme a teraz sa pre zmenu dlávime dyňou. Proste užívame si oddychový deň. Každé jedno zastavenie máme pri nádherných výhľadoch na jazerá či široko-ďaleko sa tiahnuce kopce.

Po ceste z nášho najvyššieho sedla autom..

No ale sediel bolo na dnes dosť. Musíme opäť do civilizácie. Prechádzame popod masívny gravitačný oporný múr priehrady Lac du Mont Cenis a prechádzame opäť do Talianska. V rádiu opäť šialená Taliančina. A nie len v rádiu. Znovu máme šialené Talianske cesty. Načo dlhé tiahle serpentíny, keď môžu byť všetky na kope každých 200 metrov od seba? A sklon prečo 8%, keď to ide aj s 12% klesaním?

Pred dedinou Lanslevillard

Nad jazerom Lac du Mont Cenis

Veľmi rýchlo takto zletíme až do historického mestečka Susa. Auto odparkujeme na záchytnom parkovisku a my si to tu ideme trochu obzrieť. Na námesti už montujú niečo na zajtrajší pretek. Chceme vedieť viac, teda zájdeme vedľa na zmrzlinu a pozorujeme. Zistíme, že prezentácia je úplne na druhej strane mestečka. Nevadí. Aspoň to tu preskúmame. Historické centrum, kde sa bude aj zajtra štartovať, je veľmi pekné. Aj okolie rieky Dora Riparia s upravenými kamennými opornými múrmi vykrášlenými kvetmi stoji za pohľad. Prezentujem sa v meststkom informačnom centre. Potom nám už nezostáva nič iné ako ísť do hôr ubytovať sa na horskú chatu.

Rieka Dora Riparia v centre Susy

Historická časť mestečka

Heh, ideme z 500mnm do výšky 1700mnm na Rifugio Il Trucc. Tu bude zajtra aj prvá občerstvovacia stanica preteku. Spočiatku prechádzame uzučkými mestskými cestičkami. Ako kdesi v Brazílií v gete. Už teraz nám nie je všetko jedno. Autá majú poriadny problém sa obísť. Väčšinou musí jeden vždy cúvať. Vchádzame do lesa, ale cesta je stále rovnako úzka. Niektoré serpentíny sú tak zatočené, že musíme otáčať auto na dva razy. No a potom po serpentínach prišla cesta útesom. Pod nami nebolo nič a nad nami strmý zhorený les. Veľmi zaujímavý úkaz. Bol celý čierny, lenže bolo vidno aj nové púčiky ako sa opäť tlačia k životu. Po pár stresových situáciach pri obchádzaní sa s iným autom sme hore.

Susa

Nevyzerá to tu úplne lukratívne, ale zato s temperamentnou Taliankou, ktorá vedela po anglicky asi 2 slova, sme sa na všetkom dohodli. Dostali sme prístelku, ale aj raňajky na skoršiu hodinu pred pretekmi. Konečne máme aj teplú vodu na umytie. Večer bol nejaký zvláštny. Nikomu sa nič nechcelo, tak sme dosť skoro pospali..

Cesta zhoreným lesom

2. deň: Red Bull V3K a výlet do Milána

Ráno musíme vstávať včašie. Neviem už o koľkej to bolo, ale kvôli preteku je to skoro. So mnou vstávajú aj parťáci a spolu sa ideme naraňajkovať. Ja budem ešte musieť zletieť dolu na štart 1200 výškových metrov na bicykli. Keď si predstavím, že v pláne to bolo ísť dole pešo, tak to by bola zrejme moja vražda už pred štartom. Druhý bicykel požiačiavame Francúzkemu pretekárovi. Opúšťam teda parťákov a ja letím trošku neskôr za ním na bajku tiež. 

Výhľady na opačný hrebeň pri stúpaní parťákov ku chate Ca d Asti

Stretáme sa na námesti pred štartom. Bicykle tam zamkneme na hulváta o zábradlie a ideme sa rozcvičiť. Stíhame ešte pozrieť aj štart žien. Celkom som bol zvedavý na Annu Frost. Nikdy by som nepovedal, že aj ona je také malé špáratko. Skoro všetci títo bežci do vrchu a na dlhé trasy sú len málo objemný. Veď kto by tie kila ťahal po grúňoch?

Na trase preteku

Jedna z najstrmších častí

Po štarte žien sa znovu idem trošku popreťahovať. Cítim sa po dvoch týždňoch bláznenia v Alpách dosť biedne. Myslím, že mám aj svalovicu z posledných dni na bicykli. Nakladali sme si hodne pod Mt. Blancom či Matterhornom. Čo ma prekvapilo, akí sú pretekári premotivovaní, keď dokážu kvôli dokonalým podmienkam sa s prepáčením aj "vysrať" do historickej brány vari cisára Augusta. 

Už sa valím na chatu Ca d Asti v cca 2800mnm

Na štart prichádzam po celkovej obhliadke mesta až 5 minút pred štartom. Aj to bola ešte nekonečnosť. Po zaznení výstrelu sme sa pohli cez jednú z brán do centra mesta. Prebiehame dlho mestom a až po možno 2 kilometroch prichádza ceduľa 3000 výškových metrov do cieľa. Nerozumiem tomu, lebo v propozíciach písali, že po prvú kontrolu na Rifugio Il Trucc to má byť 4,3km a 1180m+. Ako to bude teraz dofrasa stúpať ak sme šli 2 kilometre po rovine?

Totálne na šrot ale aj po 2300m+ s úsmevom na tvári. Limit som stihol

Každopádne chodník sa zúžil na 1 a pol šírky človeka a bolo po predbiehaní. Všetci sa ryjeme jeden cez druhého. Niektorých som predbiehal vari aj tri krát. Nevedeli sme si určiť svoje miesto. Trošku ma to rozčulovalo. Nedalo sa ísť si svoje tempo a bál som sa, že chytím pomaly vláčik. Za chvíľu som mokrý do nitky. Slnko, aj keď je ešte iba okolo 9 hodín, poriadne páli. Chodník je priam mokrý od potu, čo z nás pretekárov tieklo. Nešlo sa mi vôbec dobre. 500 výškových metrov idem okolo 40 minút. To je zlé. Chcel som ísť tisícku za hodinu. Tú som mal ale až za cca 1:10. Na občerstvovačku to bol boj a čas som mal okolo 1:20. Je to približne polovica do druhej občerstvačky vo výške cca 2800mnm na chate Rifugio Ca d Asti, kde je limit 2 hodiny 30 minút.

Stúpame stále vyššie na vrchol

Na Rifugio Il Trucc sa poriadne nadopujem Coca Colou, hodím do seba svoj gél a letím ďalej. Zase dlhočizná rovina. Normálne som musel bežať. Darí sa mi ale postupne ľudí obiehať. Musím. Nič iné mi nezostáva, ak chcem stihnúť limit. Vychádzame z lesa. Trošku pristrmí, ale stále nič strašné. Ale strmie to viac a viac, keď tu zrazu sa predo mnou otvorí celý had pretekárov stúpajúcich po lúke do neba. Ideme na to, vravím si. Za chvíľu po chodníku ani stopa. Vlajočky boli vyznačené priamo hore lúkou. Žiadny chodník. Všetci spomaľujeme. Priam sa zdá, že stojíme. Palice ohýbam pod ťarchou svojho úbohého tela. Stále ale po jednom dvoch predbieham svojich súperov. Prechádzam okolo cedule 1500 m+ do cieľa. Kontrolujem čas. Je asi 1:45. A pred sebou ešte 800 výškových. Ta lúka sa zdá byť krátka. Ten horizont, to je už vrchol, kde bude chata? Lenže išlo to len véľmi pomaly. Výška ale stále pribúdala. Pozriem za seba. Tam je ešte hodne ľudí. Každopádne sklon je taký, že sa mi až hlava zatočila. Radšej sa dívaj pod nohy. Máme 2000m+. Je 2:15. Kua to nestihnem. A je to vlastne zle? Konečne skončí toto utrpenie. Načo sa ešte snažíš? Aj tak to nestihneš. A čo ak to náhodou stíhnem? Mám sa tu teraz opustiť? Aj tak pôjdem hore, nech ma aj disknú za nesplnenie časového limitu. Ale veď môžeš ísť aj potom pomaličky s Nikou a Lukášom. Nie, teraz som na preteku. Musím bojovať. O chvíľu vidím za rohom chatu. Čas už nesledujem, len sa mi niečo zazdá v Taliančine, že ešte máme 5 minút. Čo?! Veď to nie je možné. Pred chatou je už ozaj kolmá stena. Už ani palice sa nedá použiť a posledné kroky idem po štyroch. Som tam a napodiv mi neberú číslo. Hm.. Vyzerá to, že posunuli limit. Veď keď som videl tie desiatky ľudí za sebou asi im to nedalo toľkých disknúť. Dávam si Colu, energeťák a minútku dve sa snažím nabrať dych. 

Konečne vidím vrchol

Idem na to. Už sa niet kde ponáhľať. Limit je splnený, hore sa vari nejak doplancem. Ide so mnou aj Lukáš. Ani neviem, či to bolo dobre alebo zle. Liezol mi na nervy so svojim povzbudzovaním, ale keď ho organizátori poslali inou cestou, tak mi to prišlo celkom ľúto. Proste stačilo mi, keď iba tak išiel za mnou potichu. Predbieham čím ďalej tým viac ľudí. Na ten limit to tu asi viacerí prepálili a vyzerá, že dosť ľudí ničí nadmorská výška nad 3000 metrov. My sme po dvoch týždňoch s tým už zohratí. Posledných dvesto výškových metrov ale na mňa prichádzajú nehorázne kŕče do zadnej strany stehien. Najprv len raz za čas, ale neskôr už nemôžem poriadne vystrieť nohu, či urobiť dlhší alebo vyšší krok. Hore po skalách sa músim ťahať buď na fixe rukami alebo liezť po skalách. Kua. Vydrž. Je to už možno iba 100 metrov. Strmo serpentínami stúpame ku vrcholu. Je tam celkom plnka. Baby, ale aj rýchly muží, už schádzaju. Povzbudzujú, ale mne už teraz do smiechu nie je. Nie je tu ani Lukáš za mnou. Už som zjedol všetky gély so soľou a nič nefunguje. Dosť ma to spomaľuje, ale cieľ sa blíži. Keď tu zrazu sa vynorí vrchol. Som tam. Čas 3 hodiny 17 minút. Celých 17 minút po svojom pláne, ale prežil som to.

Na vrchole s núdzovým bivákom a Madonou del Rocciamelone. A samozrejme s parťákom

Ceny pre prvých..

Kaplnka

Nakoniec som sa dozvedel, že tá prvá rovina v Suse sa do času nerátala a celé to šialenstvo začalo až od začiatku kopca. Zrejme to bolo na to, aby si každý našiel svoju pozíciu. Myslím si, že rozumné riešenie a aj to moje miesto aj keď som sa tam tlačil bolo adekvátne tomu, aby som to neprepálil. Vďaka cca týmto 7mim minútam sa mi podarilo limit na Ca d Asti splniť. To sa nepodarilo na prvej chate hneď vyše 30tim kde bol limit 1:30 a na druhej chate to nesplnilo 106 ľudí. Nakoniec som skončil tuším 126 z cca 180 tých čo dorazili až na vrchol z celkových 320 mužov. 

Pohľady z hora

Na predvrchole, tuším 3309mnm

Už vysmiatí po preteku

Na vrchole som sa musel poriadne nadláviť banánov a ešte aj Lukáš mi dáva gél so sodíkom. Tie kŕče nie a nie prejsť. Vyniesol mi tam aj mikinu za čo som mu tiež vďačný. Boli sme tam určite vyše polhodiny. Čakali sme Niku dokým dorazí. Zatiaľ sme si obzreli zo severnej strany ľadovec Glacier de Rochemelon, či nádhernu sochu Madona del Rocciamelone, či bol som tiež pozrieť do núdzového biváku a poďakovať do kaplnky, ktorá tam tiež bola. Po Nike ale ani stopy, a tak keď už sme mali na sebe všetko oblečenie a aj tak bola zima a začalo sa aj zaťahovať pobrali sme sa dole. Zopár posledných sme ešte povzbudili na ich nekonečnej púti. 

Castelo Sforzesco v Miláne

Niku sme stretli na nevyraznom predvrchole vo výške pár metrov nad 3300mnm. Tá sa nevedela nás dočkať zase tam. Mrzí ma, že Nika to takto pod vrcholom vzdala. Veril som jej, ale vravela, že pre dnes to cítila takto, tak to beriem. Nabudúce zase o pár metrov vyššie. A možno ani netreba vyššie. Hlavne, aby bolo krajšie. Začína mrholiť a hlavne v diaľke aj hrmieť. Letíme rýchlo do chaty.

Galéria Victora Emanuella II

Dávame si polievku za vari 7€. Doniesli nám nejaký dosť biedny prívarok. Ehm.. tak hustá bola ta ževraj zeleninová polievka. Dosť zle. Ale spráskali sme to aj tak s celým košíkom chleba. Dokým sme dojedli, bolo už aj po daždi, ktorý vlastne ani nebol, a tak sme mohli ísť dolu. Tentoraz už nejdeme skratkou ako nás sem vyhnali na preteku, ale normálne po chodníku, aj keď aj tak sa v hmle trochu strácame. To sme už ale ocitli kdesi pri chate La Riposa. Chvíľku prechádzame po zvážnici, chvíľku po kravských chodníčkoch a sme opäť na chodníku v mieste obydlia Grangia Vottero. Odtiaľto sme sa už napojili na pretekársku trasu na miesto šialenej roviny od prvej občerstvovačky. Sme na chate. 

Duomo di Milano

S chatárkou Taliankou sa nám podarí dohodnúť ešte sprchu, čo nám prišlo veľmi vhod. Potom už iba do auta a v daždi pomaličky klesáme dole z tejto divočiny. Šťastne sme to zvládli, len teraz musíme ešte po bicykle. Začal poriadny lejak. Snažíme sa zatiaľ spraviť si aspoň obed pod strechou kufra. V čase malej prestávky dažďa letím s Nikou po bicykle. Keď prideme už bolo asi aj navarené, Spráskali sme zase určite hladní niečo úžasne. Hodili sme bicykle na strechu a poďho pomaly domov,

Kostol Santa Maria delle Gracie s Leonardovou Poslednou večerou

Zase tie drahé Talianske diaľnice. Každopádne odsýpa to riadne rýchlo. Za nejaké tri hodiny sme v Miláne. Miláno bol trošku rozhádaný výlet. Nejako sme sa nepochopili a ocitli sme sa v strede Milána s tým, že vlastne sme tam ani nechceli ísť. Nuž, ťažko si to človek dokáže užívať keď niekoho ide rozdrapiť od zlosti. Celkom som zostal zaskočený. Snažil som sa viesť svojich spolupútnikov po čo najkrajších miestach, ale nejako to moc nezaberalo. Vlastne zdalo sa mi to ešte horšie. Len stále pri prišlo už úplne zbytočne sa otočiť z centra hneď ako sme odstavili auto, keď už sme mali tu šialenu dopravu mestom za sebou. V tichosti sme si teda prešli Parco Sempione, ktorý ma moc nezaujal. Aspoň to čo som si stihol ako tak pozrieť, popri rozmýšľaní čo sa to medzi nami deje. Videli sme nádherné Castelo Sforzesco = Milánsky hrad. Potom sme sa presunuli cez Via Dante a Via Tomasco Grossi do nádhernej Galérie Vitorio Emanuele II, kde je dnes asi celá módna smotánka a cez túto nádhernú presklenú stavbu sme prišli až na námestie Piazza del Duomo s asi najväčšou dominantou Milána Duomo di Milano, nádhernej to stavby asi z mramoru. Je celá biela. Dnu sme ale neboli. Aj takto večer, zrejme sme tam boli okolo ôsmej v sobotu, tam bolo ľudí toľko, že sa dalo ledva hýbať. Preto sme si už iba odfotili Victora Emanuella II na koni v nadživotnej veľkosti pred Milánskym dómom, vypočuli si miestnych umelcov a postupne sa pobrali naspäť. Jedine významné pre mňa čo sme nestihli pozrieť, ale nechcel som to už síliť bolo Piazza della Scala so sochou Leonarda Davinciho a operou La Scala. Cestou naspať sme sa najedli asi v najlokálnejšom bare v Miláne, kde obsluhovala stará teta a záchody páchli a niekde aj chýbali a trčala po nich iba diera. Cele to bolo v dosť mafiánskom štýle alla Sicília. Ja som si to každopádne veľmi užil. Mali sme možnosť okrem komercie vidieť aj realitu bežného života v Miláne a Taliansku. Cestou naspäť sme obchádzali aj kostol Santa Maria delle Gracie. Bolo asi 10 hodín večer. Kostol bol z niektorých strán oblečený do lešenia, ale aj tak sa nám zdal veľmi krásny. Až po výlete som sa dozvedel, že v miestom kláštore je v jedálni jeden z najvýznamnejších obrazov sveta Davinciho Posledná večera. Čiže čo to znamená? Nabudúce musím ísť pozrieť tam a samozrejme zájsť aj do svetoznámej La Scaly. My sme už teraz konečne znovu pri aute. Výlet bez fučiacého kamaráta môže znovu začať.

Na poslednej pizzi v lokálke vedľa kostola s obrazom Posledná večera

3. deň: Ráno na pláži v Caorle a cesta domov

V noci sa postupne predierame zo západu na východ. Je to dosť náročne. Trošku sa aj postriedame za volantom. Ešte asi o druhej v noci sedíme v mc. Donalde kdesi nedaleko Venezie. O tretej možno dorazíme konečne ku moru. Sme v Caorle. Berieme karimatky a nejaké to oblečenie na pláž a poďme aspoň zo dve hodinky pospať. Noc to bola síce krátka ale zato východ slnka na pláži bol úchvatný.

Ráno na pláži

Čo to tu je po odlive?

Postupne prichádzajú prví ľudia. Musíme to teda ešte využiť. Rýchlo balíme veci a letíme do vody. Je úplne teplúčka. Po dvoch rokoch opäť v mori. Karimatky samozrejme nemôžu chýbať. Prvý išiel Lukáš. Potom Nika a za nimi aj ja. Musel som narobiť zopár fotiek tejto nádhery. Veci nám vari zatiaľ nik nezoberie. Nikde som ešte nevidel takto plytké more. Dokonca bol odliv čo spôsobilo, že na pláži boli teplé morské kaluže. Trebalo ísť možno 100 metrov od brehu aby sa dalo vôbec do vody ponoriť. Boli to krásne posledné momenty tohoto dlhého sna, z ktorého sa bude len ťažko preberať. Ale ako sa hovorí: "Ako by sme si mohli užívať nádherné okamihy, keby neboli aj časy všedné?" Každopádne už pri písaní to všetko začína chýbať. Na Lukášovi to cítiť tiež. Jedine Nika je plná radosti a šťastia, ale má čo s nami robiť.

Posledný východ Slnka v raji

V rýchlosti sa teda ráno pobalíme a vyrazíme na dlhú cestu. Ešte pred diaľnicou sa zastavíme opäť v mc. Donalde na raňajky. Treba zahnať nervy. Potom už len noha na plyn a valíme. Za nejaký čas sa nám ešte opäť na chvíľu zjavia hory. Sme opäť v Dolomitoch. Síce prechádzame rýchlo, ale ešte stále sme tu. Niektoré miesta sa nám ako spomienky vynárajú zo začiatku nášho výletu. Nad mestečkom Tarvisio s pohľadom na kopce okolo Mangartu si dávame piknik a poslednýkát si varíme na variči. Pripíjame si poslednou držkovou na úžasných 17 dní. Chvíľku sa aj vyvalíme na karimatke, ale potom už znovu letíme domov. Cestou sa prestriedame, a tak cesta ubieha celkom rýchlo. Tie Taliansko-Rakúske hranice zase nie sú až tak vzdialené od Bratislavy. 5 hodín cesty a sme tam. Znova sedíme v Mekáči. Toľkokrát, v tomto pre mňa pajzli, som nebol priam pár rokov. Keď ako šoféri nemôžeme piť, tak sa môžeme aspoň obžrať.

Z Bratislavy dáme autopilota a za pár hodín sme doma.. Vybalíme veci a je tu úplny koniec.

Doteraz som nezažil nič takéto akčné. Každý jeden deň bol plný dobrodružstva. Ešte teraz, týždne po skončení, sa mi v hlave hmýri milión obrazov čo som za ten čas videl. Cítim nekonečné množstvo pocitov a všetých slov. Všetky tie reči čo sme počuli a všetky tie osoby či úsmevy čo nám každý jeden deň dodával síl. Zase to musím raz povedať takto: "Celý svet je nádherný, ale dokonalosť získava až vtedy keď ho má človek s kým zdieľať." Po skončení sme zase plnší o veľa nových poznaní. Veľa sa v nás toho zmenilo, tak som teda moc zvedavý, čo prinesie život ďalej. Verím, že všetkým to pravé šťastie, ktoré stále hľadáme.

Posledný obed v Dolomitoch

No a či si spraviť tento trojdňový výlet iba tak na otočku? Tento pretek má veľmi láka si ešte raz apsoň zopakovať, ale iba pre neho tam ísť je asi samovražda cestovať. Ešte mám kopec nevybavených účtov v Miláne a možno by sa dalo zastaviť aj na mnohých iných miestach na kultúre, či v prírode pod Alpami. Čiže verím tomu, že aj ak by niekoho iného nadchlo zažiť niečo podobné, tiež si dokáže predĺžiť výlet možno aj na celý týždeň a už by sa cesta až na samotný západ Talianska vari aj oplatila. Tak teda veľa štastia :)

Medzitým sa mi podarilo už aj pripraviť si výlet na budúci rok:

1. deň: Milano (kultúra, La Scala!?)
2. deň: Aosta až po dedinku Arvier
3.-6. deň: Prechod cez Graianské Alpy s cca 130km, 12000m+, s prespaním na chatách Rifugio Mario Bezzi (32km), Rifugio Guglielmo Jervis (67km) a Rifugio Bartolomeo Gastaldi (98km)
7. deň: Oddych Susa
8. deň: Red Bull V3K
9. deň: cesta domov

Foto: Lukáš Hladký

2 dni pri jazere Lago di Garda

Naša cesta v Alpách po Dolomitoch a Vysokých Tauroch pokračuje ku jazeru Lago di Garda. Nezdržíme sa tam ale moc dlho. Na jednej strane parťáčka Miška potrebuje domov, na strane druhej musíme ísť druhú parťáčku v pondelok vyzdvihnuť na letisko do Bergama. Dva dni v rýchlosti pri jazere dopadli teda takto:

1. deň: cesta do Riva del Gardy, dážď, bicyklom na passo Guill (1225mnm)

2. deň: via ferrata na vrchol Cima SAT (1245mnm)

Pred vrcholom Cima SAT

Nad jazerom je to úžasné či cez deň, či ráno, či večer

tak a teraz pekne pomaly:

1. deň: Riva del Garda (67mnm) - passo Guil (1225mnm)

Z Tiers pri Bolzane, kde sme mali svojich dobrodincov na nocľah, vyrážame hneď po raňajkách. Predsalen zase nepôjdeme diaľnicou a ešte dnes by sme radi čosi stihli prejsť na novom mieste. Zbehneme 700 výškových metrov do Bolzana a pokračujeme hneď na druhú stranu do kopca do sedla Mendel pass (1362mnm). Zase raz trošku prekvapenie. Sedlo nie je až tak vo veľkej výške, ale dákosi sme sa pozabudli, že stúpať sme začali vo výške 300mnm.

Hor sa za krajším dňom

Serpentínami sa teda valíme nad oblaky. Dnes je všade hmla a mraky len tak visia nad krajinou. Výjdeme hore a tam celá dedina. Cítim sa skoro ako u nás na Donovaloch. Z tohoto sedla už moc neklesáme ale držíme si výšku. Parťáci zatúžili po kávičke, a tak odstavujeme pri nejakom jablkovom poli. Výhľady sa dnes stále nekonajú. Pod nami som podľa mapy čakal jazero, ale ani na to nedovidíme.

Niečo tam piští, neprivrzli sme cykádu. Tie robili riadny rámus, zrejme väčši ako piskot ložiska na kolese

Pozvoľne klesneme do údolia. Odtiaľ ale ako už je zvykom sa okolo zrúcaniny Castel Belfort znovu ocitáme vo výške 1000 metrov v sedle Sella di Andalo. Dnes ma tá cesta moc nenadchla. Asi to bude tým počasím. Od Sella di Andalo už iba klesáme ku Lago di Garde. Ešte predtým obchádzame veľmi pekné jazero Lago di Molveno cez rovnomennú dedinu Molveno. Z týchto miest začína dosť cítiť komerciu. Je tu hrozne veľa ľudí. Som zvedavý čo bude na Garde.

Na obede v Riva del Garde

Za jazerom prichádza krásna úzka dolina so skalnými útvarmi nad našími hlavami. Prvýkrát sa nam stáva, že cesta je pre práce uzavretá a musíme inou cestou si zo 10 kilometrov výlet natiahnuť. Nevadí, keďže nás to vedie stále krásnymi miestami. Touto cestou sa dostaneme do Arca a odtiaľ už v poriadne zahustenej premávke až do Riva del Gardy. Všade sa to hemží ako v Bolzane. 

Po obede treba umyť

Lukášovými známymi nám bolo odporučené parkovisko pri Vigili del fuoco. Len kde to do frasa je? Až časom zisťujeme, že to asi ťažko nájdeme ak to budeme písať do gps navigácie. Veď to sú hasiči po taliansky a nie názov cesty. Prechádzame preplneným mestom a hľadáme kde teda zaparkovať. Niečo sme aj našli ale všade sú výškové brány na 2,2m. Asi aby tam karavány nestáli. A hlavne je všetko platené. Len na jednom mieste sme nevidili náznak platenia. Sme bezdradní tak len tak nadivoko zaparkujeme pred rozostavaným obchodom.

V obchodnom centre nudu nedrieme

Musíme si dať obed. Čo je horšie začína pršať. Obed teda varíme na variči priamo v aute. No komu lepšie? Riady umývame pred dverami auta v najväčšom lejaku. Aspoň sa vymyjú. Kávičku dávame pod strechou kufra. Keď nám je už pridlho zájdeme aj do obchoďáku. Prišiel čas aj na Dobble. To si roztiahneme na podlahe v strede nákupného centra. Veď kto nás tu pozná? Keď odtiaľ výjdeme po búrke a daždi už ani stopy. Ideme pokračovať v hľadaní parkoviska.

Konečne neprší a ja o piatej poobede vyrážam na bicykli

Škúšame to na tom neplatenom. Bicykle samozrejme neprechádzajú, ale tie zhodíme dole a vojdeme s nimi povedľa auta. Vyzerá, že táto, asi najväčšia parkovacia plocha neoficiálneho parkoviska, je ozaj neplatená a je to tá čo spomínala kamarátka Lukášovi. Ok, tu ostávame. Počasie sa lepší a ja mám teda na neskoré poobedie program jasný. Idem na bajk. Ostatným sa už nechce. Veď je už skoro 5 hodín. Miška si išla zabehať okolo jazera a Lukáš ju doprevádzal na bicykli. 

Raj cyklistov, tiuristov, surférov, loďkárov, proste raj pre každého (ak Ti neprekáža milión jeden ľudí)

Ja sa nejako prekľučkujem cez historickú časť mesta a okolo nádherného malého Talianského prístavu. Ešte aj za dedinou mám čo robiť trafiť správny tunel. Okolo Gardy sa hneď z vody dvíhajú niekoľko desiatok, ak nie stoviek metrov vysoké steny. Cesty okolo idú búď galériami alebo rovno tunelmi popod tieto steny. Nachádzam si teda správny tunel bez dopravy. Ide o výhliadkovú cyklo chodeckú cestičku. Mierne stúpam a jazero sa začína rozprestierať podo mnou.

Po niekoľkých kilometroch ale odbočím do doliny kolmej na jazero. Niekoľkými serpentínami sa vyhúpnem nejakých 300 metrov vyššie a pokračujem ďalej. Chvíľku idem štátnou cestou ale potom znovu vojdem na lesnú cestičku. Stále je všetko ako v rozprávkovej idylke, postupne stúpam do väčších výšok. Sám som zvedavý do akej výšky stihnem výjsť.

Lazy nad jazerom

Zrazu sa ale predo mnou objaví strašne strmá cesta. Pohodička. Asi nejaký ostrejší nábeh na inú cestu. Lenže ja zabočím presne tam kde ide strmina. A strmina nie a nie ustúpiť. Jedine betón vystriedali dažďom zmočené okruhliaky. Koleso sa medzi to šmýkalo a zasekávalo sa pomedzi skaly. Stúpanie malo okolo 15-20%. Proste čistý koniec. Nevedel som či sa mám smiať a či plakať a či to vlastne nemám otočiť. Ale veď chcem aj čosi uvidieť nie? Stále som ale v lese a po výhľade ani stopy. Trápim sa poriadne. Zo tri razy si musím dať rovno prestávku, čo som už nedokázal priam už hádzať bicykel pred seba čo pedále stáli na mieste.

Keď tu zničoho nič som na lúčke s pár domkami. Dokonca po tejto ceste vedie asi jediná cesta autom ku nim. Jedno či dve auta som aj stretol. Normálne, aspoň čo som videl, dole mu to išlo. Je to tu celkom pekné ale čakal som výhľady na jazero a tie tu nie sú žiadne. Pozerám mapu a tá vraví, že ešte musím vydržať. No a tak sa opäť cesta vracia do lesa a ešte pár serpentín bojujem. Nie je to už ale až tak strmé, lenže síl dochádza. Prechádzam okolo ohrady s koníkmi. Ešteže mám po okolí také krásne pohľady.

Medzitým Miška a Lukáš pri jazere

Po cca 1200 výškových metroch som konečne v sedle odkiaľ aspoň trošku vidno jazero. Trvalo mi to neuveriteľné dve hodiny a na samotné Monte Tremalzo v cca 1700-1900, kde som mal namierené, by to bolo ešte minimálne na hodinu. Nič to, ja tu končím. Ešte sa mi je treba dostať aj dolu a po tých slizkých kameňoch to nebude med lízať. Preto veľmi pomaličky, ale odušu brzdím. Myslím si, že brzdy si túto jazdu museli riadne "užiť". Ako som zišiel z tohoto prekliatého strmého miesta, galérie okolo jazera si už opäť užívam. Okolo ôsmej som dole a parťákov som našiel pri jazere.

Chviľku ešte pri teplom pivku posedíme, potom znovu čosi vykuchtíme a keď zajde aj posledný lúč Slnka zaľahneme vedľa auta priamo na parkovisku. Raz za čas mi poriadne liezli na nervy tí čo nám neviem či aj diaľkovými nesvietili do očí. Každopádne lepšie ako v aute.

Večerné pivko

2. deň: Via ferrata na Cima SAT (1245mnm)

Výjde Slnko, výjdeme zo spacákov aj my. Niet tam už čo hľadať. Rána nám trvajú čím dlhšie ale aj tak sa snažíme vyrážať čo najrýchlejšie. V týchto malých nadmorských výškach je nenormálne horúco. Nech teda nejdeme v najväčšej páľave.

Výhľady sa nám ukazuju veľmi rýchlo

Prvý rebrík

Prvé metre vedú po centre Riva del Gardy. Je tu úplne ľudoprázdno. Jedine kde tu nejaký upratovač sa pohne. Prejdeme aj za poslednú okružnú cestu okolo jazera a už aj stúpame. Asi 20 prudkých serpentín okolo krásnych Talianskych záhrad, ktoré sa tiahnú do poriadnych výšok nad jazero. Záhrady postupne vystrieda suchý les. Slnko sa už od rána opiera o tieto západné svahy. Fučíme ako parné lokomotívy. Zachvíľku sme na nástupe na zaistený chodník.

A teraz ten druhý

Nezdá sa to byť veľmi náročné. Aj keď o výhľady a závrate z výšok nie je núdza. Raz sa ide krátkymi poličkami v stene, potom chvíľu hore a takto až dokým naprídeme na rovnejšie miesto. Opäť vchádzame do lesíka až prichádzame ku vysokej stene. Pred nami sa objaví 30 metrový rebrík. Vyzerá byť poriadne rozhŕkaný a dokrivený. Ale veľmi príjemná zmena. Rebríky sme za celý čas čo sme v Alpách ešte nemali. Za týmto rebrikom po chvíľke oddychu je druhý najvyšší 70 metrový rebrík. Nejde ale vkuse. Je na viackrát zalomený. Kolmou stenou sa dostávame skoro na vrchol.

Začína byť na nevydržanie v tej Slnkom zaliatej stene. Schovávame sa pod každým jedným stromom. Ešte prelezieme pár skalných útvarov, tentoraz už bez rebríkov a sme hore. Netrevalo to ani extra dlho. Myslím si, že čas bol pod 3 hodiny. Zobrali sme si so sebou jediné pivo. Hore dobreže nedošlo k bitke o neho. Samozrejme si robíme milión fotiek a selfiečiek. Vidíme veľkú časť jazera, z druhej strany jazera vidíme Miškou ospevované Monte Baldo a po ľavej strane sa ukazujú kopce kde až oko dovidelo. Tie najvyššie v tej časti by mali mať do 2500 mnm.

Čo viac dodať?

Keď si oddýchneme valíme druhou stranou dolu. Ešte bolo potrebné zliezť poslednú skalu ale následne už ferratové sety balíme do batohu a asi milión serpentínami bežíme ozlomkrky naspäť do Riva. Slnko poriadne pečie. V suchých lesoch je už problém prežiť. Vody už máme len veľmi málo. V meste je už o poznanie viac ľudí, ale všetci sú takto na obed zalezení vo vnútri. My z auta len vyberieme veci na kúpanie a ideme do vody.

Pohľady z hora

Náš vrchole Cima SAT

Po možno dvoch rokoch sa kúpem. V jazere možno 100 kilometrov dlhom. Cítim sa skoro ako pri mori. Už len soľ vo vode chýba. Na jazere je nespočítateľne množstvo lodí a okolo nás na maličkej kamenistej pláži sa to len tak hemží ľuďmi. Samozrejme takéto ničnerobenie nevydržíme dlho. Možno nás aj hlad vyhnal do lokálnej reštiky pri pláži. Dávame si po druhýkrát v Taliansku pizzu. Toto je moja tretia Talianska pizza a až teraz sa im konečne podarila. Bola to mňamka.

Prišiel ale aj čas odchodu. Miške ide o 17tej autobus z Malcesiny. Nenechávame nič na náhodu. Aj keď je to cca 25 kilometrov, ideme radšej 2 hodiny skôr. A dobre tak. Okolo jazera v nedeľu poobede poriadna zápcha. Tých pár kilometrov sme šli vyše hodiny. V Malcesine stojíme pred miestnym obchodom. Predsalen sme už všetko pojedli a zajtra čakáme novú návštevu. Miška našla svoju zástavku veľmi rýchlo a ešte sa teda raz lúčime v obchode. Zrejme bude v autobuse veľký hlad do Mníchova.

A takto za vrcholom

Cestou naspäť

My teda nasadneme do auta už iba dvaja a pomaličky sa pustíme na cestu okolo Lago di Garda smer Bergamo letisko. Bola to čistá katastrofa. V každom jednom meste okolo jazera boli poriadné zápchy. Celé sa to ukľudnilo až na druhej strane jazera, kde sme vyšli na nejakú neplatenú rýchlostnú cestu. Odtiaľ to už ubieha až veľmi rýchlo. Až tak rýchlo, že sme pár kilometrov od Bergama a ešte sme stále nenašli nič na spanie. Schádzame preto z rýchlostnej cesty medzi dediny. Ale aj tu je všade rušno. Okrem iného potrebujeme doplniť vodu. Na mape vyčítam, že jeden pramienok je aj v dedine Coccaglio. Bol to veľmi zvláštny prameň. Priam to tu vyzeralo ako nejaké pútnicke miesto. Aj niečo v tom duchu tam bolo napísané. Prameň bol dokonca na fotobunku. Zapol sa len vtedy, keď tam priložíte fľašu a dokonca to tu malo viacero vývodov. Niektorá voda mala byť frizante, iná nie. Na noc sa voda dokonca vypínala.

Bastione

Vedľa, pred škôlkou, bolo parkovisko. Tam sme sa rozložili a spučili večeru. Pred parkoviskom z druhej strany cesty už bol iba živý plot a za nim vinica. Západ Slnka bol týmto smerom nádherný. Celkom sme si dobre vybrali. Ja som sa na noc rozhodol spať pri viniči. Lukáš v aute. O pol noci ma budí dážď, vleziem do auta a za chvíľu poriadna hrmavica. Každú chvíľu som čakal kedy nám tie stromy pred nami spadnú na kapotu. Celkom som to prežíval. No a to čo sa už dialo potom bude v ďalšom článku.

A už konečne vo vode

Tento výlet by sa teoreticky tiež dal zvládnuť ako jedna víkendovka. Aj keď už je to celkom dosť cesty. Dalo by sa tam dostať diaľnicou cez Salzburg, Insbruck a Bolzano alebo spodom cez Klagenfurt a Veneziu. Je asi jedno, ktorým smerom. Z Bratislavy to bude si myslím okolo 9 hodín. Ja by som to určite zokruhoval. Išiel by som asi vrchom cez Salzburg už v piatok po práci a v sobotu si buchol nejaký bajk okolo Gardy. Okrem toho čo som šiel je tam hrozne veľa iných možnosti. Na druhý deň by som šiel buď túto ferratku čo sme šli my alebo hocijakú inú ľahšiu túru. Cestou späť okolo Venezie by som sa určite zastavil buď v samotných Benátkach alebo kdesi na pláži v oblasti Golfo di Venezia. A na večer letieť domov. Niektorí by možno v pondelok už aj prácu mohli zmáknuť.

Cestou preč z komercie

Foto: Lukáš Hladký, Michaela Ružičková

Koruna Oravy piaty raz

Veľmi spontánný výlet. Kamarát sa už dávno chcel ísť pokúsiť zdolať túto náročnú trať, ale minule mu to nevyšlo. Tentoraz skúša šťastie opäť a teda neváham a idem s nim do toho. Mám možnosť si pobehať po lese a ešte aj niekoho potiahnuť či ukázať trasu. Myslím si, že výlet je vymaľovaný.

Už v piatok teda vyrážam smer Orava. Parťák Andrej ma plán vyraziť zajtra na výlet o 5:30 a to by som ja z Vrútok nedal. Preto spíme u neho v rodičovskom byte v Nižnej. Vďaka tomu sa ešte teda večer podarilo vidieť hodný kus hornej Oravy autom, potom v Nižnej vidieť život v pizzerke a ráno Oravkou sa popozerať na Oravskú tmu pi pohľade z okna. 

Predpoveď počasia je mizivá. Celý večer pršalo, ale ráno sú už cesty napodiv suché. Pršať podľa predpovedí v Kubíne by malo dosť veľa teraz medzi 4-6 ráno. Potom sa to malo zmierniť a poobede až do večera malo byť relatívne príjemne. Nová morda s prívalovými dažďami mala prísť opäť až v noci zo soboty na nedeľu. To vari budeme už doma.

Začína to fajne. Smartfóny ešte fungujú aj keď mrholí.

V Kubíne priberáme parťáka Iva. Ostatní volaní sa na nás vykašľali. Nedbám. V menšej skupine sa mi ide vždy lepšie. Cez Trniny zelenou až po Kubínsku hoľu celkom tlačíme na pílu. Niežeby som nevládal, ale nečakal som až takéto tempo. Ideme skoro rovnako ako pred rokom čo som šiel na 14 hodín.

Pred vrcholom začína pršať a na mňa prichádza depka. Samozrejme nemôžem až príliž o tom hovoriť. Nie je to môj projekt dnes a som tu za podporu, nie na prítaž. Hore dáme spoločnú foto, niečo sladke zmastíme a letíme do Zázrivej na radler. Stále ideme vo veľmi rýchlom tempe. V Zázrivej sme tuším za 2:40 a z Jednoty vyrážame po troch hodinách čistého času. Od Kubínskej holi stále trochu prší.

Už už sa zdalo, že to prestáva, keď tu pri Jánošíkovom dvore smerom do sedla nad Bielou poriadny lejak. Andrej ešte predtým zachráňuje môj mobil čo mi vypadol z vrecka. Ešteže som sa rozbehol valiť dopredu. Od vtedy bol už mobil ako všetko iné poriadne zapečatené v batohu. 

Niekde zmoknutí, ale kde? :D

Po pár minútach sme do nitky mokrí. Idem za nimi len veľmi potichu a rozmýšľam ako toto celé ešte može dopadnúť. Na sedle nad Bielou trošku aj zafúkalo a hneď začala byť zima. Predsalen sme všetci oblečení v bežecko. To znamená kraťasky, tričko, maximálne fukerka (samozrjme v batohu mám ešte nejaké pakšamenty na oblečenie ak by bolo ozaj veľmi zle). V sedle stretáme turistov. Riadny zjav toto.

Od sedla prichádza už známych 300 metrov zahrievačky. Po zime už ani zmienka. Skôr sa teraz dusíme a paríme. Ale aj keď sme vyšli hore na hrebeň a prelietali cez sedlo Zákres pod Malým Rozsutcom stále sa to dalo vydržať v premočenej fukerke. Prestalo pršať. V sedle Medzirozsutce znovu ľudia. To ti je aký zaujímavý druh človeka, keď sa tu vytrepe v takom počasí.

Prichádzajú dva poriadne hrby na troch kilometroch. Prvý je Veľký Rozsutec. Tempo je stále poriadne pretekárske. Každopádne sa mi stále ide veľmi dobre. A ako prestalo kvapkať z oblohy, tak aj nálada sa lepší. Dokonca dnes po týždni konečne nemám ani hnačku. Asi pomohla dvojdňová kúra na Endiexe, či včerajšia šampiňónová pizza. Ani sa nenazdáme a sme na vrchole. Tam už zase mrholí a začína fúkať. Ku krížu samozrejme nejdeme. Je to pre mňa nelogicky mimo trasu, aj keď zrejme v peknom počasí by ma k nemu donútili. Foto už nerobíme, lebo stále z nás tečie a chytré telefóny dákosi nespolupracujú v čase dažďa.

Na Podšípe celkom fajn ako vždy

Na Rozsutci sme boli za cca 5 hodín od štartu. Stále máme len pár minút tempo horšie ako svoj osobný minuloročný rekord. Z vrcholu ale zliezame o trochu pomalšie. Rýchlejšie to ani nešlo pre všadeprítomnú vodu a blato. Pod skalami Ivo šiel v blate prvýkrát k zemi. Zato niektoré blatisté úseky, ktoré sa objavujú v čase sucha, sa zdali teraz napodiv ľahko prechodné. Priam by som povedal, že sme si ich len ledva všimli.

Taký bol aj Stoh. Teraz po daždoch mi neprišiel až tak klzký. Zrejme ho voda pekne vymyla od tekutého bahna a zostal len tuhý podklad. Na vrcholovej lúke prišlo už aj na goráčku. Nejdem svoj limit, a tak som začínal pomaly chladnúť. Vo vetrovke sa ale cítim ako v obývačke pri krbe. Som z toho sám zo seba prekvapený. Na vrchole pre dosť silný studený vietor s teplotou okolo 10° nestojíme. Hneď ideme na najpekelnejší zbeh trasy.

Po pár metroch už aj letím k zemi. Nohy mi vystrelilo dopredu a už iba pozerám, čo na mne zostalo. Bunda oblepená na celom ľavom rukáve asi centimetrom blata a niečo mi poriadne praštilo do ľadviny. Varí to bola vazelína v ruksaku? ..nedajbože plechovka energeťáku? Vari je celá a nezalepí mi pol batoha. V tejto vode to aj tak nezistím. Prsty v topánkach sa kúpu stále v novej chladnej vode. Nechcem ani len vedieť ako budú vyzerať na konci. Za mnou letí k zemi Ivan. Potom zase mne strieľa nohy dopredu. Ustojím to ale jedná noha už dala kopačku Ivovi. Asi nejdem tak tesne za ním. A takto to nejako vyzeralo až pod kopec s názvom Stoh.

Šíp a počasie po daždi

Prechod cez Žobrák až do Kráľovian už bola malina. Zdalo sa mi to dokonca asi jednoduhšie ako keď som to šiel minulý rok. Celkom letíme. Po zbehu už ale trošku cítim nohy. Aj na kŕče prišlo pri schádzaní Stohu, ale to si myslím, že hlavne z tej zimy. V Kraľovanoch sa nokoniec ocitáme po približne 7 a pol hodine od štartu. Pred rokom to bolo 7 hodín. Pecka. Tento rok ale zistím, že v stanici je bufet a dokonca je aj otvorený, Trošku nám trvalo sa z neho vysomáriť. Odchádzame skoro až po polhodine. Lúčime sa s Ivom a na druhú polovicu trasy sa už vidám len ja s Andrejom. Neprší. Hneď je preto život krajší a nemám žiaden dôvod končiť. Veď mi je fakt dobre.

Prechádzame železničný most cez rieku Orava a poďho do rákosia vyše pásu plného vody hľadať chodník na Šíp. Tento kratučký úsek je vždy problém. V lese už chodník pekne vidno, ba dokonca sa zdá prešľapaný ale od mostu po les dnes nebolo skoro nič vidno. Ale máme to za sebou. Môžeme šľapať. Z počiatku okolo rieky Oravy, potom krásnym žliabkom a potom až po Podšíp zvážnicami. Tam je vždy nádherne. Lenže moc nezastavujeme. Nech už máme aj Šíp za sebou. Na Zadný Šíp je to poriadne strmé a ako vždy aj teraz nám to zoberie poriadne síl. Je čo robiť sa potom rozbehnúť na hlavný vrchol.

Hore sme asi za 9 a pol hodiny. Odtiaľ môžeme znovu bežať. Ide to. Vlastne len s malými prestávkami zbehneme až do Žaškova. Tam nestojíme. Ja sa len posilním energeťákom a môžeme sa ísť prechdzať po lúkach nad dedinou. Po minuloročnej chybe skrátiť si cestu inými zvážnicami už teraz tu istu chybu nerobím. Ideme presne podľa itinerára a vcelku rýchlo to odsýpa. V druhej polovici po Hrádku sa opäť snažíme z kopca niečo pobehnúť. Ale už to nie je až také ako to bývalo. Prehúpnene sa ešte asi cez dva mierne kopčeky na lúkach a letíme dolu nad Valaskú Dubovú. Andrej vidí na mape inú skratku dedinou po hornej ceste ale my ideme do koliby na držkovú, tak by sme si tým aj tak nič nepomohli.

Už iba na ten najvyšší a najďalej

Držkova aspoň mne vždy dodá kopec síl. Začínam ale cítiť chodidlá. Po cca 12tich hodinách ich mám už poriadne rozmočené. Dávam suché ponožky ale do mokrých topánok to asi nebude mať dlhú trvácnosť. Vyskúšame.

Na Choč ideme už o poznanie pomalšie. Veď už budeme mať za sebou skoro 4000m+. Ja už tiež začínam cítiť únavu a sám seba sa pýtam, či by som to tu vedel ísť sám rýchlejšie po napálených prvých 60tich kilometroch. Uvidíme možno v Októbri. Stále by som rád ohrozil čas 14 hodín. Po niečo cez hodinu a pol sme na vrchole. Pomaly schneme, chytré telefóny už opäť spolupracujú, a tak dávame poslednú vrcholovú foto. Nezastavujeme sa ale príliž dlho.

Najprv zbiehame dosť technickým terénom pod reťaze, ale odtiaľ je to iba na pár blatových miest zmiešaných s kamením až veľmi behateľné. V spodnej časti si opäť treba dať pozor na zopár menších skalných prahov na chodníku či na pár štrkovísk, ale inak za chvíľu sme na lúčke pod týmto obrovským kopcom. Andrej po vyjdení z lesa ale vyzerá už o hodne horšie. Asi tak ako ja na svojej tretej korune s May. Nehám ho teda určiť si tepmo.

Žáškovské lúky

Obávam sa, že teraz príde mordor v podobe močiarov po ťažobných mechaniznoch. Je tma a všetko už len slabo vidno. Mordor sa ale až tak nekonal. Prišlo mi to oveľa jednoduhšie ako pred rokom. Ani na jednom mieste nám do bahna nezapadla noha po pol lýtka. Je to tam teraz pre zmenu vystlané poodrezovanými konármi. Po stranách ubúdlo hodne lesa. Spodnú časť po lúkach sa snažíme znovu dosť bežať. V takomto tempe sme celkom rýchlo vo Vyšnom Kubíne. Na časy sa už ale nepýtam. Nechcem znervózňovať, ale verím že do 16 hodín to stíhame. Veľa sme si nadbehli práve pri tomto zbehu.

Nakoniec ideme ešte na Tupú z Vyšnokubínskych skaliek. Nie cez sedlo medzi skalkami ako po minulé razy, nakoľko to tam zastavali domami a tade to už ide len ak tak cez záhradky. Ideme direkt na Tupú skalu z ľavej strany a od kríža asi 500 metrov smerom doprava. Bolo to veľmi rýchle a ľahké. V čelovke skalné steny z vrchu vyzerali úchvatne.

Dole nám to už behom moc nejde. Je to nepríjemné klesanie na záver. Tu už len zaťať zuby a predýchať to. Keď už ste ale v meste, už je dobre. Naraz aj pre trailistov je úžasný pocit cítiť hladučký asfalt. Nakoniec sme prešli aj poslednú cieľovú asi kilometrovú rovinu. Posledných 200 metrov dokonca v šprinte a hodinky ukázali presných 16 hodín. Bol to môj druhý najrýchlejší čas. Pred štyrmi rokmi to bolo bez Choča cca 25 hodín. O rok na to s parťákmi to už bole celé, ale nie cez Žaškovské lúky, lenže cez Hrdošovú skalu a Komjatnú so štartom v Kraľovanoch za 24 hodín. Rok na to s ultráčkou May som to s ňou zvládol dobehnúť iba po Vyšný Kubín, kde sa utrhla a išla na čas 18 hodín. Ja po Vyšný som mal 17 hodín. Minulý rok sa podarilo spraviť si sám v dosť zlom počasí rekord 14 hodín. Tento rok v podobnom počasí to bolo 16 hodín a cítil som sa aj na konci dosť dobre, tak verím, že možno už tento Október sa pokusím o prelomenie svojho osobného rekordu.

Je to tam, a ešte ani nie je poriadná tma

Každopádne som rád, že som mal možnosť ísť aj tentoraz na výlet s úžasnými ľudmi. S nimi je to vždy dákesi farebnejšie a krajšie (dokonca aj keď prší). Čiže verím tomu, že ak bude ktokoľvek aj do budúcna chcieť si šupnúť toto krásne outdoorove šialenstvo pod 20 hodín (lebo tí čo chodia nad tento čas, majú odo mňa veľký obdiv = šľapať tak dlho je niekedy oveľa ťažšie ako si to odbehnúť) a bude hľadať parťáka, myslím si že nikoho neohrdnem.

Foto: Andrej Orogváni

100 míľ krajom Malých Karpát alebo ako sme hnojili Karpaty

Tak nakoniec som tejto záludnosti neodolal ani ja. Treba sa snažiť vymetať jedinečnejšie preteky. Tých 100 kilometrových prechádziek už bolo dosť a keďže aj tak neviem pobehnúť, tak možno toto by mohlo ísť trošku lepšie..

Nabehané nie je, za to naturistikovaných výškových metrov ako nikdy. Koncom Júla mi ako dar z nebies konečne prišlo oslobodenie od vlastného projektu "prejdi v priemere 1000m+/deň počas jedného roku". Podarilo sa. Dokonca to bolo do roka tuším 373tisíc. Celé som to ukončil po dvoch týždňoch bujačenia v Alpách na behu Red Bull V3K na Rocciamelone (3538mnm) s parametrami 9,7km, 3030m+. Celkom to vyšlo na to aký som bol vyšťavený po dvoch týždňoch v Alpách spiac na zemi vedľa auta a po každom dni plnom kopcov.

Výstup na Jeleniu horu, jedno z najkrajších miest; všetky úžasné foto sú od Petra Kováča

Po projekte prichádza útlm. Po 10tich dňoch ničnerobenia spravím 8 kilometrový beh na Maguru a som v totálnych sračkách. Nohy zo zbehu rozšľahané ako nikdy. O tri dni nato idem na ďalší Red Bull beh. Tentoraz styristovka na skokanský mostík na Štrbskom plese. Aj napriek šialenej svalovici sa mi podarilo dostať sa do finále a nakoniec skončiť na pre mňa krásnom 55tom mieste z cca 460tich mužov. Zrejme ešte nie som až taká bežecká troska ako sa mi každým jedným dňom viac zdá.

No ale je tu posledný týždeň pred MKMK. Samozrejme po mostíku ešte šialenejšia svalovica. Rezignujem a už sa opäť nehýbem. Skúšam to až v stredu opäť na Maguru. Tentoraz už iba z nohy na nohu. Na druhý deň viem chodiť. Dobré znamenie. Čo je horšie, vo štvrtok, piatok sa trošku začínajú babrať črievka. Ale čo sa poznám to prejde. 

No už je toho ozaj moc..

V piatok okolo pol siedmej som už v Chtelnici. Stretám sa po dlhej dobe so starými známymi. Všetci sa ma pýtajú, kde som sa podel. Nuž.. slabučký som a ani morál na pretekanie moc nemám. Ale aby sa nevravelo, tak na Lazovke, či Ultrapunku som sa ocitol tento rok. Ba aj vlastnú MF100 naopak som si so zopár parťákmi šupol. Jaro ten ma hneď ponúka dobrotami. Nedá sa odmietnuť. Ten mal o mne asi najskreslenejšie informácie, keď ma videl ako jediného súpera Peťa Mateja. Ale každopádne sa to dobre počúvalo a možno raz sa budem viac snažiť.

Večer sme teda ešte pizzu spráskali a pred štartom si šli vypočuť Slava. Dokým prišiel na 70tý kilometer sa mi už tak z toho točilo všetko v hlave, že som šiel radšej pobaliť posledné veci. Aj tak ma niekto povedie. Dnes trasu neriešim. Narovinu povedané. Julke som povedal, že nasledujúce kilometre sa musí o mňa postarať. Ja trasu neviem. Ty si si už svojich prvých 70 km prešla minulý rok, tak sa čiň!

Na krmelcoch to žilo

Pred desiatou sme sa presunuli na štart na námestie. Tam všetko vysvietené. Práve mali kolotoče. Ja mám zrejme ešte čosi vypité, lebo sa mi vynárajú len skreslené prvé zábery preteku. Možno to bolo aj tym neustálym kecaním čo mám nové v živote a čo priniesol rok života zase Julke. Pred sebou máme Miňa Hlavatého, ktorý nás vkuse ťahá dopredu. V kopci nás odbieha Juro Horníček. Vymenili sme ho neskôr na chvíľu za Kopčokovcov.

Juro zmizol a na mňa prišla sračka. Heh. Poďme to dať rýchlo von nech už mám s tým pokoj. Po desiatich kilometroch ale znovu. Hm.. nevadí. Asi ešte niečo zostalo. Kua len do žíhľavy som si nemusel sadať. Následné kilometre som Julku dobiehal ako Tóth s vykrúcaním poliek. Nie je to dobre. Stále mi krúti črevami, ale ani sa nenazdáme a sme na 40tom kilometri. Tuším Rozbehy. S Julkou sme boli dohodnutí, že keď prídu kopce valím het. Musím skúsiť držať rýchlosť 6km/h.

Buková pri stúpaní na Záruby

Dobieham Jara, ale to mi už zase mrví črevami. Okolo vrtúľ ešte nejako poprdkávajúc prebehnem. Chvíľku sa zasekneme s inými dvomi na lúkach, ale keď trafime les už znovu bežím. Darí sa mi rad radom dosť ľudí obehnúť. Hrubý Kamenec bol veľmi pekný hrebeň. Užívam si ho dokým nesedim znovu v kríkoch. Čo zbeh to letím na veľkú. Už nech je stúpanie na Záruby. Ešte aj tak som stihol za priehradou Buková isť raz. Stúpanie mi ide, aj keď práve došla voda. Práve vychádza Slnko, tak ešte to vari nebude až tak zlé, ale aj tak som z toho celkom zúfalý.

Znovu obieham pár ľudí. Jedine obrovskému stádu sŕn sa darí mňa predbehnúť. Bolo ich tam určite od 100 kusov viac. Ešte som toľko zvery nikdy nevidel. Bolo to s vychádzajúcim Slnkom úchvatné divadlo. Prichádza zbeh. Začínam cítiť nedostatok tekutín a už aj energie. Hnačka robí svoje. Čertov žľab sa snažím zbehnúť veľmi energeticky šetrne. To čo som ušetril samozrejme zase išlo zo mňa v zbehu von. Na Jahodník dobieham totálne deprimovaný a začínam rozmýšľať nad tým kedy to idem ukončiť. Ešte je iba ráno. To by bol hriech teraz končiť. Celý víkend ešte predo mnou. Lenže kedy budem opäť na strane Považia? To je je predsa do večera robota. Každopádne na Záhorí nechcem skončiť. 

Spätný pohľad na vrtule nad Rozbehmi zo Zárubov

Skúšam sa poriadne najesť, napiť, parťáci pretekári ma nadopovali Smectou, banánmi, tak som už nemal na výber, a len som sa musel pobrať het. Samozrejme pred Čiernym Kameňom som znovu hnojil. Je pol deviatej ráno, ale Slnko už bije poriadne. Na vrchol Kameňa prichádzam dobre vypečený. Stále ale predbieham. Po 6km/h tempe už ale aj tak ani stopa. Dole zbieham a celkom zvláštne, že sa nikde nemusím zastavovať v kríkoch. 

Aj keď som sám, darí sa mi zbierať všetky kontroly a vôbec neblúdim. Tu to už aj trochu poznám a hlavne je vidno, tak to ide. Prichádzam do Plaveckého Mikuláša, kde ma skoro porazí dokým sa prebijem Slnkom na odbočku na Jeleniu horu. Cestou hore mi samozrejme zase dochádza voda. Liter vody mi nevie vydržať na 20km. Toto mne nikdy problém nerobilo. Vždy som to ťahal zo sebou aj 50km. Dnešného počasia sa ale strašne bojim, teda pijem ako besný. A hlavne je mi jasne, že s hnačkou by ma mohlo bez pitia poriadne dehydratovať.

Výhľad na pokračovanie Malých Karpát z Čiernej skaly

Každopádne nemám vodu a už si predstavujem všelijake scenáre. To keď mňa tu hodí o zem mi už môže byť jedno, ale čo ak v tomto teple tu ja nájdem niekoho s exitusom? Budem sa vedieť o neho postarať? Z týchto myšlienok ma prebralo až siahodlhé žihľavové pole na Javorinke. Júúj, normálne sa tam zo mňa pohan stával. Ešteže som nakoniec zazrel Kubášovú a červenú značku. Po nej to na Amonovú lúku bolo celkom rýchle. Ku prameňu sa mi nechce. To je hodne ďaleko. Dám si energeťák a využijem prameň pod hradom. Po dlhočiznej ceste som tam našiel ale iba bažurinu. Ehm.. Veď už som skoro na občerstvovačke.

To až tak moc nebola pravda. Oproti idú z ničoho nič davy ľudí čo šli na hrad a už ten úsek bol samo o sebe dlhý, nie to ešte ta nekonečná dedina. Skoro ma tam priškvarilo o asfalt, keď tu zrazu konečne v jednom dvore raj. Kvalitne ma vypína, ale podarilo sa mi dobehnúť aj Jura aj iných šialencov. Hneď si dávam dva vývary a asi 2 litre tekutín všeho druhu. Hlavu mi ale stále kvalitne motá. Aj som chcel vyraziť s touto partiou čo som dobehol, ale to by zrejme dobre nedopadlo. Po nich ale poriadna medzera. Možno aj pol hodina. Ľahol som si do lehátka a čakal. Do toho tepla v takomto stave sám určite nejdem.

Vápenná

Dobieha aj Jaro. Počkám dokým sa naje a idem ďalej s nim. Lenže ten už beží a ja ešte idem ku dobrým ľuďom zmývať hlavu. Bežím za ním potom celú dedinu a na konci dediny už ani nie kvôli nemu ale znovu letím do kríkov. Čert to ber. Stále zle. Na Vápennú to celkom musím hnať dokým som ho nedobehol. Ale dobre tempo sme valili až úplne hore. Mne je zatiaľ celkom fajn. Dole by som to aj rozbehol. Len ako vravím do lesa by som teraz ozaj nešiel sám. A ťažko povedať čo by na to nožičky povedali. Ten pomalší zbeh mi ale tiež moc nepomáhal.

Sme dolu, prejdeme pár metrov po asfalte a ideme na najstrmší kopec výletu, Petrklín. To bude pre mňa chuťovka. Zapieram sa do palíc ako na vertíkáli, ale zdá sa mi aj tak, že stojím na mieste. Jarovi dávam niekoľko minút. Hore mi už zase tlakuje hlavu, a tak otváram ukradnuté pivo z občerstvovačky. Zo dva glgy ale nechám aj Jarovi. Srdce mi nedovolilo nerozdeliť sa, keď viem ako má pivo Jaro rád a keď vidím ako to mne tiež zabralo. Jaro musí ešte bojovať. Ja som skoro isto rozhodnutý, že do cieľa nezájdem. Chcem prejsť hlavne kopce. Tá rovina posledných 100km by bola pre mňa zrejme smrť psychická ale aj kvôli hnačke fyzická.

Plavecký hrad z diaľky

Zbiehame strmo dolu a nejakým zázrakom sa nám podarí hneď nájsť cestu na Vývrat. Počas MKV sa mi tu podarilo dosť dobre poblúdiť a ešte aj potom na asfaltke sa mi podarilo s Peťou Muckovou zájsť až do Rohožníka. Ale teraz nie a po nekonečnom asfalte sa pred nami zjavila samoobslužná občerstvovačka. Takýto raj som teda nečakal. Bolo tam všetko čo som potreboval. Už len vývar chýbal, lebo dakosi nešlo už do mňa nič iné hutné. Vedel som, že je to zle, ale veril som si, že tých posledných 17km to musí isť aj na dlh. Áno, som skoro isto rozhodnutý na Harmónií to zabaliť.

Na Vysokú to už neženiem tak ako na Petrklín. Idem s Jarom a len posledný strmý úsek sa oddelím. Hore ho počkám s pár glgmi energeťáku. Jaro vyzeral teraz cez deň na tom poriadne zle. Ale veril som, že ako príde noc tak sa preberie. Proste jedného Kováča nemôže skoliť stý kilometer. Červenou je to po Karpatoch skoro rovina. Ale aj tak sa to behať nedalo. Predsalen to málinko stúpalo. Až pred Čermákom sme začali opäť pobehovať. To bol Jaro v prameni na Hubalovej a odtiaľ prišiel ako znovuzrodený.

Petrklín, ani ma len hore nenapadlo pozrieť; ozaj je to rozhliadňa. A ja že vysielač

Na mňa už lezie aj otlak na nohe. Chcem to mať čím rýchlejšie za sebou, preto celkom valím. Vždy sa snažím niečo nadbehnuť, aby som si potom mohol oddýchnuť, dokým ku smerovníkom dôjde Jaro. Lenže ten stále za mnou. Išli sme ozaj rýchlo. Tempo sme mohli mať možno7,5min/km. Lenže 5 kilometrov pred Harmóniou ma už začína vypínať. To som už mal čo robiť aby som tam nezastal. Už som aj navrhoval Jarovi nech ide dopredu. Lenže on nie. Trošku sme teda spomalili a pomaly klesali. Prešli sme celkom pekným miestom Zámčiskom a po chvíľke strmého klesania a dlhšej ceste lesom sme sa ocitli na Harmónií.

Tam nás čakal Martin Urbaník s partiou. Ehm.. čakala ma tam stolička s radlerom. Konečnááá. Bol tam už nachystaný aj Miki Kéri pre Julku ako pacer. Tá je ževraj cca 2 hodiny za nami. Už, už som bol nalomený možno aj pokračovať, ale keď mi chalani zistili, že práve pred nosom mi ušiel posledný spoj do Modry, a potom následne až do Chtelnice, hneď som strhol číp z ruky a Miki ma do tej Modry zaviezol autom. Bolo to veľmi rýchle rozhodnutie ale myslím, že správne. Aj Martin, aj zopár iných mi povedalo, že s hnačkou by to nebol dobrý nápad síliť. A hlavne myslím si, že som nemal morál už na druhú stovku. Hlavne potom počas tepla v nastávajúci deň. A načo sa trápiť v noci 40 kilometrov, keď aj tak nedôjdem? A pokračovať do konca ešte celú nedeľu až do večera? To tiež nevidím ako dobrý nápad. Ako budem potom v pondelok vyzerať v práci? A koľko budem potom behu neschopný. Nie, idem ja radšej smradľavý dvomi spojmi naspäť do Chtelnice. 

Vysoká

V Chtelnici ma vítaju ako víťaza. Mám čo robiť, aby ma tam od radosti nezvalili. Ja som predsa len looser. Sprchy tento rok trošku prúser ale po sto kilometroch stačí aj umývadlo. Keď tak nad tým rozmýšľam, dokázal som po 100 kilometroch vyložiť nohu do umývadla. To celkom slabo som šiel nie? Cez noc trošku schrúpnem na zemi a nad ránom po prvýraz vidím ľudí čo zabehli 200 kilometrov. Sú to blázni a patrí im všetká česť. Bol som rád, že som ich videl. Dokonca som im aj ruku podal. Pánečku. Gratulujem každopádne všetkým čo túto psychiatriu rovinou a v tom teple zvládli. Gratulujem hlavne parťákovi Jarovi, ktorý sa nakoniec nakopol.

Doobeda sa dovalila zo Smoleníc aj spiaca Julka. Keď som ju uvidel až mi srdce podskočilo, že som sa rozhodol správne a nevyzerám jak tento zombík. Autom skočíme ešte raz s Jurom a Mikim po dropbag do Smoleníc a nakoniec ma títo milí kamaráti ešte bosého vysadili na Trnavskej stanici.

Niekde okolo Zbojníckeho?

Toto bol ozaj veľmi jedinečný výlet. Zase som mal možnosť kopec veci o sebe zistiť, mal som možnosť poriadne pohnojiť Malé Karpaty a zistiť aj to čo dokáže takéto hnojenie spraviť s človekom a aj zistiť, že čo sa týka mojej súťaživosti stale je na bode mrazu. Vlastne mne to fakt príde, že ja na tie preteky ozaj chodím iba kvôli jedlu a kofeinovým sladeným nápojom, ktorých sa v bežnom živote zriekam. Vyzerá to tak, že nabudúce budem tede na štartovke opäť.

Foto: Všetky úžasné foto sú od Petra Kováča