4 dni medzi Matterhornom a Mt. Blancom

Po obrovských zážitkoch v Dolomitoch, Vysokých Tauroch a po zážitkoch z predošlých dvoch dni pri Lago di Garde sa postupne presúvame z Talianska cez hranice do Švajčiarských Álp. Ideme navštíviť to najkrajšie a najvyššie v Alpách. Keď nikde inde aspoň tu musíte byť. Program bol v skratke asi takýto:

1. deň: Cesta z Bergama okolo Lago Maggiore a cez horské sedlo Simplon pass do doliny Rhony a nakoniec do Täschu pod Zermattom, večerný výstup na západ Slnka za Matterhornom

2. deň: Bicyklami na Gornegrat (3135mnm) a nádherný výhľad na okolité ľadovce, Monte Rosu, či Matterhorn

3. deň: Pokus o Breithorn = nakoniec Matterhorn glacier trail a Schwarzsee, spanie nad mestom Martigny skoro na Švajčiarsko-Francúzkej hranici

4. deň: Cyklo výlet pri Chamonix, Col des Posettes (2000mnm), výhľady na Mt. Blanc a ľadovce, cesta cez Francúzke Alpské sedla až na Col du Pré a spanie s výhľadom na Lac de Roselend

Matterhorn glacier trail..

A teraz pekne pomaly:

1. deň: Cesta do raja a západ slnka za Matterhornom

Zobúdzame sa na parkovisku vedľa školky a svätého prameňa v Talianskom mestečku Coccaglio. Prameň púšťajú až po pol siedmej na fotobunku, tak do vtedy sa nemôžeme z miesta pohnúť. Potrebujeme doplniť zásoby vody.

Piknik pred Simplon pass za Taliansko - Švajčiarskými hranicami

Hneď na to letíme smer Bergamo letisko, kde máme v pláne vyzdvihnúť parťáčku Niku. Cesta ubieha veľmi rýchlo. Dokonca to dávame na pána bez platenia na diaľniciach. Na letisku nachádzame zrejme posledné voľné miesto vhodné aj pre výšku 2,7m kvôli bicyklom na streche, keď tu sa zrazu dozvedáme, že Nika ešte ani nevzlietla z Budapešti. No koniec toto. A tak si tam sedkáme, stojíme, fejsbukujeme a čakáme. Nad Budapešťou sa čerti ženili, a tak let odsunuli skoro o tri hodiny. 

Nádherný pohľad  zo Simplon pass na prvé Švajčiarske ľadovce okolo vyše tritisíc metrov vysokých končiarov

To len bolo radosti keď sa nám parťáčka zjavila vo vestibule. Výlet môže začať. Vyplatíme parkovné a tentoraz hneď valíme na diaľnicu. Platenie - neplatenie. Potrebujeme sa čo najrýchlejšie dostať do Švajčiarskeho Täschu. Kvôli meškaniu musíme zmeniť aj tak plány na najbližšie dni. Dnes toho už asi okrem cesty moc nestíhneme, a teda sme sa rozhodli zostať vo Švajčiarsku tri dni a iba jeden strávime pod Mt. Blancom. Uvidíme čo to spraví.

Cestujeme

Cesta diaľnicou ubieha veľmi rýchlo. Ani sa nenazdáme a opäť máme pred sebou hory. Prichádzame po Garde ku inému obrovskému Talianskemu jazeru Lago Maggiore. Tentoraz ale vôbec nezastavujeme. Stojíme až za diaľnicou pri hraničnom mestečku. Chceli by sme aj obed, lenže zisťujeme, že nemáme zapaľovač, proste zmizol. V dedine sa nám vďaka dobrým ľuďom a po dohode rukami, nohami podarilo nájsť aspoň krčmu kde nám oheň predali.

Po dlhej ceste sa ideme navečer prevetrať

Sadáme do auta a hľadáme miesto na obed. To nachádzame za jednou z mnohých galérií pri stúpaní do sedla Siplon pass (2005mnm). Po dlhej dobe si uvaríme držkovú a samozrejme nejaké cestoviny. Čo viac si priať po vstupe do Švajčiarska? Po polhodinovej prestávke pokračujeme ďalej. Vychádzame až na samotný vrchol sedla a celá Švajčiarská nádhera sa nám práve dokorán otvorila. Stojíme a fotíme na každú stranu. A to ešte vôbec netušíme čo nás čaká ďalej. Je to tu úžasné. Človek by tu zostal navždy. Lenže my nie..

Pohľad na Weisshorn?

Cesta strmo klesá do doliny rieky Rhony. Obtáčame sa okolo obrovského údolia. Asi v polke odbočíme z hlavnej cesty a do dediny Brig zídeme cestou vari tretej triedy. Tie sú vždy aj tak najkrajšie. Dole konečne máme možnosť natankovať o 20 centov lacnejší benzín. Namiesto 1,7€ za 1,5€. No nekúp to. Vo Švajčiarsku už pokračujeme mimo diaľnic, ale aj tak to do mesta Visp ubehlo celkom rýchlo.

Slnko končí, my začíname..

Tam opušťame údolie Rhony a valíme v ústrety dobrodružstvu smerom do kopcov. Dolina sa postupne vetvila, ale my sa držíme v jej hlavnej časti. Na jednu aj druhú stranu sa začínaju objavovať ľadovce a hory vysoké nad 4000 metrov. Toto sa slovami nedá opísať, to treba zažiť. Človek môže mať napozeraných milión fotiek ľadovca, ale na živo je to ešte krajšie. S vykrútenými hlavami sa už skoro večer dostaneme do jediného kempu v Täschi a vlastne posledného dostupného osobnou dopravou. Ďalej je už iba Zermatt, kde nie je cesta autom a hlavne nie spaľovacím povolená. Neviem ako je to s autami elektrickými.

Rýchlo si obsadíme miesto na auto a stan a ešte utekáme čo to stihnúť do lesa. Vyberám krátky vertikál na miesto teoretického výhľadu na Matterhorn. Uvidíme či stíhneme dobehnúť Slnko, a tak uvidieť jeho západ priamo za kopcom. Je to tu poriadna divočina čo sa strmosti týka, ale od nás zo Slovenskej Fatry sme zvyknutí, a tak výškové ubúdajú. Ani sa nenazdáme a sme na traverze hory. Parťák rozmýšlal ísť iným smerom, ale nakoniec sa dal nahovoriť a riskli sme ísť ponad miesto, kde bola výstraha pred padajúcimi skalami. Ta výstraha nebola síce na našom chodníku, ale mohlo sa stať, že aj tam by mohla pribudnúť cestou značka zákaz pohybu.

Prvé zoznámenie sa

Ideme teda traverzom, keď tu zrazu pred nami na čistinke samotný Matterhorn. Slnko je už síce za ním ale po prvýkrát vo svojom živote mám tu možnosť vidieť túto dokonalosť tvarov. Ten kopec je neskutočne nádherný, aj keď priznám sa, fotky ho ešte viac dokrášľuju. Je možné, že nie každý deň sú ideálne svetelné podmienky a niekedy je proste krajší. Mne sa zdal napríklad po celé tri nasledujúce dni buď v opare alebo dokonca bol aj v oblaku.

Krajší pohľad a dobu sme nemali

S takýmto výhľadom sa hneď lepšie uteká, a teda mu ešte stále bežíme v ústrety. Zastavíme sa až na mieste padajúcich skál. Vo svahu boli vybudované aj skrýše, ak by sa začalo niečo zosúvať. Veľmi zaujímavé. Pokračovanie chodníka, kam sme chceli ísť, bolo už uzavreté, teda sme si už dali len jednú energetickú tyčinku ako prípitok na prvý výlet vo Švajčiarsku a letíme dolu. Do kempu prídeme akurát s posledným lúčom.

Práve som v raji

Tam sa konečne môžeme poriadne vykúpať, dokonca v teplej vode. Spravíme si nejakú parádnu večeru a ideme spať. Stan máme pre dvoch, tak volím noc pod holým nebom. Spacák, ktorý mám, je dokonalý na takéto zážitky. Ani v 2000 metroch mi nebola v ňom zima. Na chvíľku som sa prebudil počas hlbokej noci a nad sebou som uvidel čarokrásnu oblohu posiatu asi miliardou hviezd. Veľmi pekne bolo vidno aj mliečnu dráhu. Bola to zrejme najkrajšia noc za celý výlet po Alpách.

2. deň: Zermatt a bicyklami na Gornergrat (3135mnm)

Ráno dávame ako zvyčajne rýchle raňajky. Nejaký ten kofeín na posilnenie do 12tého dňa v Alpách a letíme na bajkoch hore do Zermattu. Ehm.. bicykle máme dva. Ten svoj prenechávam Lukášovi a ja idem hore behom. Veď sa môžeme časom vymeniť. Lenže beží sa mi veľmi dobre a bojím sa, že ma každú chvíľu dobehnú, keď tu zrazu som pred Zermattom. Myslím si, že nakoniec to asi oni nemali med lízať. Niektoré miesta tam boli dosť strmé. Asi aj potlačiť museli. Asi som si dosť pomohol. Trošku ma to ešte teraz hnevá, že som nenechal bežať Lukáša alebo Niku. Ale už to nemám ako odčiniť. Možno nabudúce.

Niekto vláčikom, iný behom alebo na bajku

Bajk máme, môžeme vyraziť

Energia sa tiež ešte dákasi nájde

Jazdíme

V Zermatte sme začali hľadať nejakú požičovňu tretieho bicykla pre Lukáša. Dva bicykle máme preto, lebo tretí sa nám nakoniec nezmestil. Pôvodný plán bol mať nosič pre štyri bicykle, ale z toho sa upustilo a teda Lukáš sa nakoniec rozhodol, že svoj drahý bajk neberie. Nika zobrala tiež iba bicykel do mesta. Aj keď horský, ale bez fungujúcej vidlice. Nakoniec sme požičali v Zermatte celopero za tuším 75 CHF. Šialené ale chceme zažiť dobrodružstvo. Spoločne sa na to poskladáme a možno aj povozíme.

Kde sa bicykluje ľahšie?

Lukáš dostal spolu s bicyklom aj mapu a odporúčanie kde sa dá dostať na bicykli najvyššie. Tak ideme na to. Zo začiatku celkom príjemne stúpame po jednej strane Zermattu. Zrejme tieto zvážnice v zime slúžia aj ako zjazdovky. Nika ale postupne začína zaostávať. Predsalen toho mala dosť po včerajšom cestovaní a ani týždeň predtým nemala vôbec ľahký v robote. Skúsime vymeniť bicykle. Na prenajatej rakete ide teraz ako raketa. Takto sa v celkom slušnom tempe dotrepeme na Sunnegu. Výhľady na Matterhorn môžu začať. Každý máme dnes okolo dva litre vody. Tá sa ale v tomto teple veľmi rýchlo míňa aj keď sme vo výškach nad 2000 metrov. 

Nika v úlohe tlačiča tátoša

Niekto na náš vrchol Gornergrat aj v zubačke

Za Sunnegou bola trasa úplne neprehľadná. Bolo tam kopec zvážnic. Na panoramatickej mape čo sme dostali sa nedalo vôbec zorientovať. Všade samá malá mláka. Leisee, Mosjesee, Grunsee, Grindjisee, a tak ďálej. A teraz si vyber. Schádzame turistickým chodníkom ku Mosjesee. Ďalej ideme podľa citu ale dosť zle. Dostali sme sa na kamenistý úzky turistický chodník a máme čo robiť bicykle vytrepať na stanicu lanovky na Gante. Tam už je opäť celkom pekná a ani nie moc strmá zvážnica.

Keď jeden defekt nie a nie zalepiť

To ale netrvá večnosť. Zvážnicou prídeme až ku zubačke, ktorá ide až na samotný Gornergrat. Sme vo výšky okolo 2400 metrov a tlačenie môže začať. Chvíľku ešte rozmýšľame či to myslia vážne s tou zvážnicou okolo zubačky, ale nič iné sme teda prijateľnejšie nenašli. Lukáš sa tam pri tom hľadaní inej zvážnice toľko točil na tom stavenisku, že keď sme sa nakoniec pohli, zistili sme, že máme na požičanom bicykli defekt. Ešteže máme lepiacu súpravu.

A zase tlačíme, doradu všetci, ale fotíme len to najkrajšie ;) 

Pomaly stúpame, Rifelberg (cca 2600mnm)

Všetko je to tu zjazditelné, ale nie vystupateľné. Ľudia používajú motorčeky a lanovky

Ich dušu nechceme používať. Určite by nám za ňu dali preplatiť 10€. A veď si vieme opraviť defekt. Lenže toto bol celý špeciálny bicykel. Síce tam duša bola, vyzerá byť jedná strana plášťa nalepená o ráfik. Nejak sa nám ale dušu z kolesa vytiahnuť podarilo. Nájdeme aj dieru. V plášti bol zapichnutý asi desať cm dlhý klinec. Všetko ako sa patrí polepíme a ideme fúkať. Fúkame a tu diera znovu. Znovu dávame dušu von. Poriadne to pozrieme a znovu lepíme. Znovu dáme dušu do plášťa a fúkame. Stále ten istý problém. Podľa mňa to bolo tým, že duša začala doliehať na plášť veľmi neskoro a vždy dokým sa priľnala ku plášťu, duša sa natoľko roztiahla, že po desiatich minútach napoly zaschnutú, záplatu na niektorých miestach odlepilo. Nič.. už nás to ozaj nebaví. Dáme tam ich novú dušu a túto zabalíme akože sa nič nestalo. Aj tak bol plášť nehorázne zodratý, tak čo by chceli. Koleso nafúkame, keď tu je z neho poriadne vajce. Ako sa plášť odlepil od ráfika tak vôbec nedoliehal správne. Proste mohli sme robiť čo sme chceli, plášť nedokázal správne do ráfku sadnúť. Už je toho ozaj moc. Kašleme na to. Otvárame vrcholové Švajčiarske víno. To nám rázom udrie a hneď je svet veselší. Konečne opäť aj vidíme Matterhorn vedľa seba.

V kaplnke pod vrcholom Gornergratu

Gornergrat, výššie to už tu nešlo

Keď sú bicykle ako tak v poriadku, prichádza súťaž o to kto výjde na nich vyššie. Nejde to. Strmá štrková cesta nás všetkých ťahá zo sedla. Musíme ísť pešo. Prechádzame okolo stanice Riffelberg. Sme vo výške 2550mnm ale na zlepšenie to tu moc nevyzerá. Ideme už hrozne dlho ale ešte čosi zabojujeme. Zase sme nevybrali moc slávnu cestu. Chvíľu sa nám síce podarí držať sa na bicykli, ale po chvíli znovu tlačíme. S vypätím síl sa dostaneme na zástavku Rotenboden, 2800mnm. Prichádzame na miesto, kde spoza rohu začínajú vykúkať ľadovce tiahnuce sa od Monte Rosy. Ešte stále teda bojujeme. Veď už to je iba okolo 300 výškových metrov.

Liskamm?

Dali sme to..

Prichádzame až na hornú stanicu lanovky Gifthittli. Lukáš má asi vrtuľu na chrbte a ušiel pred nami dopredu. Nika začína cítiť zrejme už aj nadmorskú výšku. Dohodli sme sa, že bicykle necháme tu a nejako pomaličky to spolu dotiahneme až na vrchol. Dúfame, že Lukáš nezabočil po zvážnici až na Hohtälli so skoro 3300 metrami. Vyzerá to tam rovnako tažko.

Bez nich by to nešlo nikde..

Nika bojuje a za pár desiatok minút sme hore. Chvíľku sa zastavíme aj v miestnej kaplnke, ale potom už ideme za Lukášom, už čakajúcim na vrchole. Rýchlo krájame posledné sladké čo máme, čerstvý ananás. Hneď sa do nás vlieva nová energia. Na vrchole robíme jedny z najkrajších fotiek výletu. Vidno odtiaľto Matterhorn, Monte Rosu a kopec ľadovcov. A hlavne sme tu my spolu. Nebyť týchto mojich parťákov nie som tu ani ja. Život je neskutočne pestrý. Ani mi len nenapadlo čo všetko mi môže tento výlet dať a čo zobrať...

Ľadovce

Zrejme Grenzgletscher

Po selfičkach príde čas na šialený zjazd. Z hora vidno cesty, po ktorých máme ísť, omnoho lepšie a po Rifelalp prášime ako strely. Prichádzame ale do spomínanej osádky a z ničoho nič sme na poriadnej križovatke ciest. Naša tvrdohlavosť nám nedovolí opýtať sa miestnych ako dole, a tak volíme po dohode s Lukášom jednú z mnohých zvážnic. Za chvíľku sa ocitáme na koľajniciach a neskôr na stanici zubačky. Chodník pokračuje strmo dolu. Áááha. Nika na nás hromží, že ju nepočúvame. Trošku nás serká naše rozhodnutie, ale snažíme sa nájsť najvhodnejšie riešenie ako sa dostať z tohoto problému. To ale ideme iba ešte do väčších prúserov. Dokonca začína byť ohrozený aj príchod požičaného bicykla do zavretia obchodu.

Ááá, už zjazdujeme

Nejako sa nám podarí prebojovať až do osady Ze Gassen. To už Lukáša púšťame dopredu. My ešte bojujeme s poslednými výškovými metrami a nakoniec sa z tejto osádky púšťame turistickým chodníkom dolu. Nika si už radšej overila trasu aj od miestneho turistu a keď prikývol, že aj tadiaľto zídeme dole na bicykloch, tak aj mne veľmi odľahlo. Chodník sa postupne rozširuje a po serpentínach sa dostávame až ku úžasnému vodopádu popod a povedľa zubačky. Ešte pár stoviek metrov a sme v Zermatte. Ideme hľadať Lukáša. Keď sa nám podarí nájsť cykloobchod už ho tam niet. Keď mu volám už beží dole Zermattom. Nika išla ešte nakúpiť večeru, a potom spolu sa ho na bicykloch snažíme dostihnúť.

Teploo, a nie len nám

Po zúfalstve je tu radosť opäť

To sa nám podarí až pár stoviek metrov pred kempom. Sme totálne vyšťavený, ale zážitkov máme na rozdávanie. Znovu zostávame v kempe a ešte aj zajtra pôjdeme na výpravu pod Matterhorn. Po večeri dnes spíme pre zmenu v stane ja s Lukášom a Nika išla do auta. Ešte nevie aké to je ráno z toho auta vstať.

3. deň: Matterhorn glacier trail, Schwarzsee, noc nad Martigny

Tento deň máme vymyslené niečo špeciálne. Ideme sa polyžovať. Nevieme sa toho dočkať. Veď nie každý deň sa dá v júli lyžovať. Ráno máme dlhšie balenie, ale nakoniec sa nám podarí všetko spučiť do batohov. Bola to celkom drina. Okrem lyží berieme s Lukášom aj nejaké to náradie na ľadovec a podobne. Uvidíme čo z toho teda bude.

V Zermatte úplna pohoda

Tentoraz do Zermattu nejdeme ani bicyklom, ani behom, ale ako bežný ľudia vláčikom. Tých tuším 5 € nie je až taká hrúza. Ľudia na nás divne pozerajú, lebo s lyžami tam okrem nás, sme videli už iba nejakých dvoch frirajderov. Musíme sa ich držať, keď vystúpime. Lenže na stanici ľudí ako v Pekingu, a tak sa nám v tom zástupe stratili. Podľa mapy by sme mali prejsť skoro celým Zermattom a tam nastúpiť na lanovku. Predsa len v 1600mnm ten sneh už v júli nie je.

Stúpame k ľadovcom

Monte Rosa a Nika

Prichádzame ku spodnej stanici lanovky, lenže Lukášovi sa dákosi touto ešte nechce, ževraj poďme ušetriť na kávu. Náklad je poriadne ťažký, ale nechám sa nahovoriť. Nika súhlasila tiež. Po nasledujúcu lanovku to nevyzeralo extra strmé. Dlho sme išli ešte aj okolo domov, až neskôr sme začali stúpať po zjazdovkách a okolo pasúcich sa kravičiek. Turistické chodníky sa tam plietli jeden cez druhý. Normálne sme si nevedeli vybrať, ktorým ísť. Dnes sme nakoniec podľa všetkého vybrali ten správny a síce už celkom unavení, ale dorazili sme na hornú stanicu spodnej lanovky.

Pohľad na Matterhorn s Trockener steg-u

Energia musí byť

Poďme teda pozrieť ceny. Pozeráme s vyvalenými očami do tých strojov a neveríme, že to čo vidíme je správne. Lanovka s Furi na Trockener steg stála okolo 50€ a celodenný skipass tuším 60. No pánečku. Čo teraz? Riešime poriadnu dilemu. Ja som rozhodnutý zaplatiť všetko pre zážitok na dovolenke. Nechávam to teda na nich. Spoločne sa rozhodneme vykašľať sa na to. Keď už, tak už.. zrejme to takto malo byť. Tým pádom náš plán zdolať prvýkrát 4tisícku Breithorn padá. Napešo to nemáme šancu stihnúť. Dokonca je zrejme, že sa asi ani nepolyžujeme. Ťahať lyže 1200 výškových metrov po ľadovec by bola samovražda. Za 2 franky si teda každý jeden pozamýkame lyže do stojanov na to určených a všetky ostatné vecí ako lyžiarky, cepíny, mačky a kopec iných somarín natlačíme do malinkej skrinky a poriadne zatlačíme aby sme zaplatili už iba jedny 2 franky. Poďme teda turistikovať.

Furgggletscher a lyžba

Nás nesplnený cieľ Breithorn = splnili sme si iné ;)

Vyberáme jednú z ciest ako sa dostať na Trockener steg. Síce sme o poznanie ľahší, ale stále nás niečo ťaží k zemi. Mňa minimálne to teplé oblečenie do vysokých nadmorských výšok. Mám zimné dlhé čierne nohavice a teplé termo. Fučím ako parná lokomotíva. Výškové ale rýchlo ubúdajú. Zase ideme z väčšej časti po lyžiarskych svahoch. Až okolo stanice lanoviek s názvom Furgg vybočíme z lyžiarskej stopy a ideme hore vlastným turistickým chodníkom. Znovu sa nám otvárajú výhľady na okolité ľadovce. Hlavne okolo Monte Rosy. Taktiež vidíme vrchol nášho včerajšieho stúpania na bicykli Gornergrat. Pod nami sa začína majestátne rozpínať celá dedina Zermatt.

Pláne po niekdajšom ľadovci pod Matterhornom

Ešte raz Breithorn a menší vpravo Klein Matterhorn

Pred nami je obrovská stanica lanovky Trockener steg. Tú nekonečným oblúkom obchádzame a cez skalné platne a suť sa nakoniec skoro z druhej strany konečne vyštveráme aj ku nej. Pred nami sa ako z jasného neba objaví ľadovec Furgggletscher. Tu sa začínava letná lyžovačka. My ale odbočíme pri lanovke smer Matterhorn na tzv. Matterhorn glacier trail. Obídeme nádherné ľadovcové jazero sústavne napájané novou vodou, za ním trošku stúpneme a ocitneme sa na nekonečných rovných plániach. Veľmi zvláštny kontrast s okolitými ostrými štítmi. Toto miesto možno ešte pred pár rokmi okupoval ľadovec. Cítime sa ako v ráji a patrične si to tam aj vychutnávame.

Pod tým najkrajším

Myslel som si že tento chodník bude nekonečne dlhý, ale pri tom ako sme mali vytočený krk každú chvíľu iným smerom, ani sme sa nenazdali a klesli sme priamo pod nádheru Matterhorn. Čo je možno celkom škoda, že dnes bol po celý čas v miernom opare a okolo vrcholu sa vytváral stále oblak. Jedine Hirli hutte pod úpätím vo výške cca 3200 bolo pekne vidno. Ale čo by to bolo mať všetko dokonalé? Zvláštne je, že na mape vôbec nie je zaznačená rieka čo tiekla popod Matterhorn. Nazvali sme ju betónová voda. Bola úplne mútna. Zrejme v týchto miestach berie všetká tá ľadovcová voda so sebou aj vymývaný prach. A možno ten ľadovec je už tak zmiešaný s horninou, že vytvára takéto niečo. Prešli sme ešte jedným mostíkom a čo to sme ešte vystúpili vyššie. Poslednýkrát si užijeme pohľad na Matterhorn a ľadovce a klesneme ku na internete veľa spomínanému Schvarzsee. Oproti naším Tatranským plesám to bola ale poriadna kaluž. Vlastne už mi aj pomaly začína chýbať modrá voda. Tu majú všetky plesá buď zelené, tyrkysové alebo čierne.

Sen sa stáva skutočnosťou

Bouldre všade

Prejdeme okolo lanoviek na Schwarzsee a začneme prudko klesať. Začína ma chytať nostalgia. Posledné hodiny vo Švajčiarsku. Čo prinesú nasledujúce dni? Ale zrejme sa treba posunúť zase o čosi ďalej. Predtým sa ale ešte všetci poriadne vytrápime naobliekaní v popoludňajšom Slnku. Ani asi po 1000 serpentínach sme neboli znovu na lanovke vo Furi. To len bolo výkrikov šťastia, keď sme tam dorazili. No, ani nie. To sme si len zdesene povzdychli, že na chrbát nám treba zobrať aj lyže.

bez vrcholčeka, ale hlavne s nami

Pri Schwarzsee

Dolu poslednou miernou zjazdovkou sa už snažíme všelijako psychicky podporovať. Nika dostala poriadnu dávku energie. Nevieme ju vôbec dohnať. V meste zase zápchy a máme čo robiť, aby sme lyžami nepozrážali polovicu turistov k zemi. Okrem nás sa premávali po meste aj kozičky s pastiermi. Celkom tu bol dobrý chaos. Železničná stanica sa nie a nie ukázať a keď sa ukázala rovno nás aj vlak očakával. Rýchlo nahadžeme Franky do automatu a letíme. Toto bolo poriadne tesné. Smradľavučky sa zvalíme hneď pred dvere.

Posledné pohľady na Monte Rosu

Po príchode do kempu sa nám ešte v poslednej minúte podarilo najesť, umyť a odovzdať svoje miesto na recepciu. Potom sme už len nabrali vodu a hybaj za iným nepoznaným dobrodružstvom.

..a Švajčiarske ľadovce

Nad Zermattom

Dlho zbiehame so zasneným výrazom na tvári dolinou preč od 4tisíciek. Na konci vchádzame do tunela. Zvláštne, veď tadiaľto sme predtým nešli. Bola to nejaká skratka pomimo mesta keď idete ďalej na západ. Druhá strana tunela ešte nebola dostavaná. Vyzerá, že tunel sa bude priamo vo svojom vnútri napájať na diaľnicu. Tunelová diaľničná križovatka. Pánečku. Dobre to tu je.

Od Vispu cez mesto Sion až po Martigny sa neudialo nič výnimočné. Samozrejme vybrali sme si cestu mimo diaľnic, tak sme videli aj niektoré centrá obci. Možno sme boli už aj patrične unavení, lebo fakt ma to tu až tak neoslovilo. A to sme šli údolím rieky Rhony. Keď pozerám na mapu, tak v meste Martigny sme už boli aj celkom blízko pri obrovskom jazere Lac Leman. Každopádne počas celej cesty údolím sme mali možnosť slintať nad nádhernými kopcami Walliser Alpen po svojej ľavici zo 4tisíckami a Berner Alpen na začiatku s nejakou tou 4tisíckou, ale potom samými 3tisíckami po strane pravej od nás.

Kozičky aj my už ideme naspäť

Aha, atrakcia

Za Martigny spravíme dve serpentíny do sedla keď tu zrazu nocľah. Veľmi pekné odpočívadlo s trávičkou a miernym výhľadom do údolia Rhony. Čo viac si priať. Dnes sa už ďalej nehýbeme. Celý deň sme nič poriadne nejedli, tak si dáme slávnostnú večeru s držkovou a slaninou. Niku stále neprešlo spanie v aute. My máme svoju posteľ v tráve za autom. Cez noc sme ale zistili, že toto je trošku frekventovanejšia cesta. Raz za čas preletel nejaký pretekár Valentíno okolo, že sme skoro aj so spacákom vyskočili na rovné nohy. Nevadí.

4. deň: Bicyklom okolo Chamonix, cesta Francúzkym rajom na miesto nášho posledného odpočinku v prírode na Col du Pre

Motorkári teda raz za čas v noci chodili, ale za to, ako náplasť na dušu, bol nádherný východ Slnka nad údolím. Ranná kávička vedľa spacáku nás nabudila do nového krásneho dňa.

Dobré ránko s ponad Martigny a údolia rieky Rhony

Dobojujeme to až na vrchol sedla Col de la Forclaz (1527mnm) ešte pred Švajčiarsko-Francúzkymi hranicami. Tam bol normálne že aj kemp. Nie žeby nás to tam lákalo. Ale možno niektorí si pomysleli o nás čosi. Nezastavujeme sa tam,ale hneď klesáme. Výhľady sú veľmi krásne. Vidno, že sme v obrovských horách. Jednotlivé doliny sú poriadne mohutné. Znovu stúpame a prechádzame cez hranice už na Francúzky Col des Montets (1461mnm). Odtiaľ pozvoľna klesneme cez Argentiere až do samotného Chamonix.

Plán bol ísť na La Flegére a odtiaľ na bicykli na L Index pokiaľ by to popod lanovku šlo. Pred lanovkou neplatené parkovisko. Ráno dokonca ešte nie až tak prepcháné. Poďme teda nájsť požičovňu bicyklov. Tento čin nakoniec nebol až tak jednoduchý. Podľa internetu sme v rýchlosti niečo našli, ale buď to bolo zavreté alebo tam mali iba kopec trekingových hlúposti. Ešteže nám odporučili iné obchody. Odporučili nám Intersport priamo v centre Chamonix. Po hodine sa teda vraciame k autu a presúvame sa pred obchod.

Argentiere

Stretáme tam iných Slovákov, Martinčanov. Heh, aká toto náhoda. Nepoznáme sa ale, tak sa iba pozdravíme. My riešime teraz znovu poriadnu dilemu. Požičať celoodpružený alebo hardtail e-bike. Vyhralo HTčko za 55€/6 hodín. Musíme makať. Auto tu pred obchodom nemôžeme nechať, tak ako prvý skúšam bicykel ja a uháňam na ňom za nimi na pôvodné parkovisko, ktoré sa už značne zaplnilo. Poviem Vám je to luxusínka ale iba pri malých rýchlostiach. Vo vyšších Vám to už nič nepomáha a možno kvôli masívnej konštrukcií kolies a neskutočnej váhe je to ešte na príťaž. Ale do divokých hore dolu trailov je to top.

Mt. Blanc sa schováva

Vpravo Aiguille du Middi (3842mnm), aj lanovkou sa dá a je tam perfektný výhľad na Mt. Blanc

Na parkovisku už len prichystáme veci a letíme to poriadne odskúšať. V obchode nám poradili dokonca aj trasu. Taktiež nám povedali, že plánovaná trasa na L Index je dobrá ak tak na pokutu. Dokonca aj u nich vyháňajú cyklistov z lesa. Nám to vtedy prišlo úplne normálne, veď sme zo Slovenska.

Skúšame e-bike

Chvíľku prechádzame mestom, ale hneď za ním máme lesnú cestu. Ide to pohodovo dokým zvážnica nezačne naberať na strmosti. Zase to isté čo vo Švajci. Bajk ide v takýchto terénoch ako strela. Užívam si to ale je mi ľúto pozerať sa na trpiacu Niku, tak svoju novú hračku prenechávam jej. Celkom záhul nastal, keď zvážnica skončila a dostali sme sa na šialené koreňové traily. A to nie že dolu kopcom. Pekne hore. Po desiatich kilometroch sme dobre zničený. Vlastne každým dňom je to horšie.

Velikáni sa nám na chvíľu vzdiaľujú

Na chvíľu preberá bicykel Lukáš. Keď tu zrazu sa začne na bicykli uvoľňovať kľuka. Nemáme ani na to potrebný kľúč a provízorne to nemáme šancu dotiahnuť. Nika odbieha dopredu. Ja začínam mať z toho depku. To ideme každých 100 metrov doťahovať? Lukáš vyzerá odhodlane aj keď sa už asi štvrtýkrát nad tým krčí, keď tu zrazu niekto povedľa stojí. Ako vyslyšanie z neba predavač z obchodu. Vravíme, že máme prúser. On na to, že videl našu parťáčku hore pri stanici vláčika a že nech mu dáme 10 minút a privezie nám ho tam opravený. Bola to ozaj rýchlovka. Po 15tich minútach čo sme sa ani nestihli napiť a najesť už bol naspäť s opraveným bajkom a valíme ďalej.

Naše ihrisko v lese

Tentoraz stále mierne stúpame do kopca. Potom prejdeme už pre nás známym sedlom Col des Montets a začína prvý dlhší zjazd. Som tak vyšťavený, že len rozmýšľam: "Ak toto teraz ideme dole, kedy nastúpame tých 700 výškových čo nám chýba z tej 18 kilometrovej trasy?" Dokonca klesáme za kopec kde sa nachádza Chamonix, čo znamená, že naspäť sa budeme musieť cez kopec vrátiť sto percentne.

S radosťou aj so smútkom pod kopec, na ktorý treba následne vyliezť

Obchádzame dedinku Vallorcine a pri lanovke začíname stúpať. Toto by malo byť to sedlo. Sme vo výške presne 1300 metrov a musíme sa vydriapať na 2tisícové Col des Posettes. Zase to vyzeralo prvý kilometer dobre, ale potom v tom nenormálnom teple sa zvážnica postavila kolmo pred nás a už sme len bojovali. Nika vyfasovala e-bike a foťák a už iba fotila zúbožené tváre. Dáme si aj jednú prestávku. Bez nej a bez pivka by sme to zrejme ani nedali. Hore ešte piknikujeme pri vrchnej stanici lanovky. To nám už do sedla chýba ani nie stovka výškových metrov.

Čooo, ja už ďalej nejdem

Vyfotíme všetko to, čo tu je krásne, aj keď moc toho pri tom zatemnení mozgu nevidím a ideme do sedla. Tam sa nám ale odkrýva úplne čosi iné. Zjazd? Aj to, ale hlavne nádherné ľadovce a v pozadí masív Mt. Blancu. Už sme opäť v raji. Študujeme trasu, aby sme nezbehli ešte náhodou do nejakých krkahájov, ale zdá sa to tu byť už logické. Len smerom dolu do civilizácie a rýchlo odovzdať do 6 hodín bicykel. Už žiadne šialené Alpské traily.

Pfuuu

Prechádzame okolo regulérneho zjazdového bajkerského trailu. Asi sa tu dosť ľudí s bajkmi vyváža lanovkou. Ak náhodou nemajú motorček. Nika preberá svoj neodpružený bajk a letí dole ako strela. Lukáš na tej ťažkej rárohe a ja na svojom rozhrkanom tátošovi máme čo za ňou stíhať. Za pár minút sme v Argentiere. Odtiaľ už valíme stále iba dolu kopcom. Lukáš zapína na motorčekovej rakete mód max. a ideme na to. Celý čas nad 40-50 kilometrov nám rozráža cestu. Ideme väčšinou cez obec, ale aj tak sa nám podarilo urobiť pod Alpami celkom dobrú zápchu, čo nás nevedeli na úzkej kľukatej ceste autá obehnúť. My sme si to celkom užili.

Energia musí byť

Na La Flegere meníme bicykle. Ja ho letím rýchlo vyplatiť a Lukáš po krátkej chvíli príde za mnou autom. Všetko bez problémov a za chvíľu sme spolu naspäť na parkovisku. Môžeme variť obed. Čo tam po obdivovateľoch čo nás sledujú. A čo teraz?

Konečne pred vrcholom Col des Posettes

Prichádza dážď. Zbalíme sa a poďme pomaličky cez 5 sediel do Talianskej Suzy. Po ceste si vari nájdeme znovu nejaký nocľah. Hneď po nastúpení máme možnosť vidieť so sedadiel auta celé Chamonix a spolu s nim zospodu z každého uhla ľadovec Glacier des Bossons aj samotný vrchol Mt. Blancu. Cesty v meste sú v dosť dezolátnom stave. A my Slovací sa ideme sťažovať na to čo máme. Okrem toho, ak sme sa vybrali správne, tak okrem diaľnice tu majú dedinky pospájané len jedinou cestou zrejme tretej triedy. Tá už nebolá rozbitá, ale stúpania, klesania či kopec serpentín na nej bolo poriadne. Nám to len vyhovuje. Takto to máme radi. Ehm.. Nika ani moc nie. Tá sa snažila väčšinu času prespať.

Radosť z toho sa da krájať

Takto prechádzame cez horské kľukaté cestičky Route de Vaudagne a Route de Servoz. Chvíľku sa zastavíme na vodopáde La Cascade de Coeur a potom pred mestom Domancy na nákupoch. Toto bol top obchod. Úplne čerstvé teplé pečivo a ovocie a zelenina boli ovlažované vodnou parou. Zima tam bola oproti tomu čo sa dialo von ako v Ruskom filme. Táák o nákup máme už vari až do konca výletu postarané.

V sedle aj s Mt. Blancom v oblaku

Zjazd zo sedla do Argentier

Ledva to ťaháme na horskú préniu Côte de Domancy, síce iba 2,5km ale s priemerným stúpaním 8,6%. Cesty v znamení Tour môžu začať. Každé jedno sedielko vo Francúzku je ozačované kilometrovníkmi koľko Vás čaká do sedla, aký je priemerný sklon na nastávajúcom kilometri, či v akej nadmorskej výške sa nachádzate.

Ale ešte stále v sedle

Dostávame sa na Francúzky vidiek. Presne to čo vidíme na Tour v televízií. Všade samé lúky, polia, krásne výhľady a všade okolo bicykle rôznych veľkostí. Roviny ale netrvajú dlho. Pred sebou vidíme znovu kopec lanoviek a vlekov. To sa už blížime na sedlo Col des Saisies (1657mnm). Odtiaľ serpentínami klesneme až do dediny Beaufort. Tam musela ísť Tour aj tento rok. Alebo?

Cesta divočinou hneď za Chamonix

Celá dedinka bola ovešaná vlajočkami jednotlivých dresov. Všade samý vyčačkaný bicykel. Bolo to prekrásne. V rýchlosti sa rozhodujem, či ku jazeru Lac Roselend ísť po ceste druhej triedy alebo po tretej triedy. Na jednej aj druhej vyzerá byť serpentín dosť ale samozrejme vyhráva cesta tretej triedy. Tento výber bol priam Božský zámer. Odbočili sme presne na cestu kadiaľ šli cyklisti. Vlajočky pokračujú. Priam pred očami som videl tú atmosféru čo tu musela panovať v deň preteku. Za dedinou sa cesta prudko stáča doľava a územie serpentín začalo. Cestička je tak na jeden a pol auta. Zarezáva sa do strmých trávnatých svahov. Všade sa pasú krávky. Na druhej strane do doliny práve zachádza večerné krvavo červené Slnko. Bolo to jedno z najkrajších sediel prejdených autom. Slovami sa to znovu len veľmi ťažko opisuje. Ten pocit sme nikdy nechceli stratiť. Na samotnom sedle stojíme. Sme na sedle Col du Pre a vieme, že tu niekde chceme zostať na noc. Dostali sme sa do výšky nad 1700mnm a po civilizácií už ani stopy. Autá skoro žiadne.

Col du Pre a raj po dvadsiatysiedmi raz

Pomaličky teda schádzame a hľadáme nocľah. Pred nami sa objaví priehradné jazero Lac Roselend a za ním úchvatné hory. Zase raz o niečo iné ako každý jeden predošlý deň. V jednej seprentíne je miesto na zastavenie. Je rozhodnuté. Vypíname motor a len tak dlho vnímame to ticho navôkol. Po večeri a vínku čo sme vypili konečne prehovárame Niku na noc mimo auta. Cez noc sa žiadna Čupakabra nepristavila. Zato východ Slnka nás zobudil, keď aj unavených, zase o niečo viac nadšených z toho čo všetko máme.

To čo sme vyvádzali posledné tri dni v Suze, na Rocciamelone, na Red Bull akcií, či v Miláne alebo na pláží v blízkosti Caorle je zase iný príbeh.

Už sme skoro na mieste..

..nášho posledného večera v prírode

Tento čas na Švajčiarskej strane Matterhornu a okolo Mt. Blancu by sa dal tiež spraviť ako jeden ucelený výlet. Každopádne asi nie len na 4 dni ako sme boli my ale možno aj celý týždeň. Veď keď vyrazíte v sobotu na výlet, tak od nedele do utorka môžete šalieť pod Matterhornom, jeden deň si oddýchnete cestou do okolia Chamonix a od štvrtku do soboty je dosť času pochodiť aj okolie pod Mt. Blancom. A v nedeľu sa pobrať naspäť domov. Najrýchlejšia cesta bude zrejme cez Miláno. Aj keď už do samotného Milána to bude z Bratislavy okolo 10 hodín. Odtiaľ by som šiel zrejme najprv cez mesto Verbania a Simplon pass do Täschu pod Zermattom a vracal by som sa tunelom popod Mt. Blanc do Talianskej Aosty a tadiaľ opäť cez Miláno späť domov. Každopádne určite sa cesta tam aj cesta späť dá zmáknuť do 15 hodín.

Tak už len, hor sa na výlet tu alebo hocikde inde :)

Foto: Lukáš Hladký, Nikola Bartošová

2 dni vo Vysokých Tauroch

Po prvých dňoch strávených v Dolomitoch sa postupne presunieme cez Taliansko-Rakúske hranice do Vysokých Taurov. Ak to mám znovu v skratke zhrnúť, tak to bolo takto:

0. deň: Poobede cesta z Gardena pass a Furkel pass z Talianskych dolomitov cez Staller saddle až na Lucknerhaus
1. deň: Pokus o Grossglockner cez Murztalersteig
2. deň: Schlegeispeicher, Olpererhutte nad Mayrhofenom a poobede cesta cez Insbuck do Talianského Bolzana a Tiers cez passo Pennes

Zostup zo Studlhutte pod Grossglocknerom

A teraz opäť pomaly:

0. deň: Z Dolomitov až na parkovisko za Lucknerhaus

Tento deň je oficialne už náš piaty poobedie ale pre potreby iba výletu do Vysokých Taurov to berme ako cestu na miesto činu. Bežný človek by mohol cestu začať napríklad v piatok po práci a po diaľnici valiť smer Villach, a potom až do Spittal an der Drau. Odtiaľ už mimo diaľnice zo 80 km po samotný Lucknerhaus. Myslím si, že za 7 hodín je to z Bratislavy reálne zmáknuť. Po práci vyrazíte a pred polnocou môžete spať. 

V sedle Staller saddle, pohľad smerom do Talianska

My sme poobede vyrazili z Lago di Fedaia pod Marmoladou a cez sedla Passo Sella, Sella de Culac, Gardena pass a Furkelpass až do obce Mitterolang alebo po Taliansky Valdaora di Mezzo. Tam sme urobili posledné nákupy a vydali sa na cestu opäť do hôr. Je po daždi a nezdá sa žeby sa malo vyčasiť. Dlho ideme dolinou mierne hore kopcom, keď tu zrazu semafor a nejaké čislo 23. Sekundy to nie sú. Nehýbe sa to. Zisťujeme, že sú to minúty. Pred nami ľudia na kapote piknikujú. Nenecháme sa zahanbiť, otvárame kufor a spráskame hneď pol nákupu.

Cesta je otváraná priebežne raz za hodinu pre jeden smer. Ide o úzku cestu pre jedno auto do sedla Staller saddle vo výške 2052mnm na hranici medzi Talianskom a Rakúskom. Jednosmerná je len cesta z Talianskej strany. Na hranici sa už nemáme kde nahánať a preto stojíme na vyhliadke. Za nami sa rozprestierajú Talianske lesy s jazerom, pred nami nádherné Rakúske pláne a taktiež jazero. 

Lago di Anterselva na Talianskej strane sedla

Nestojíme dlho lebo dnes to bolo cez tých 5 sediel celkom dlho. Zbehneme až dole do dediny Huben vo výške 900mnm kde len pár metrov prejdeme po hlavnej ceste a znovu zabočime do kopca. Tentoraz už na poslednú dnešnú horskú prémiu. Po ceste sa zastavujeme na nádhernom mieste s vodopádom Schleierwassefall. Máme možnosť aspoň menšej očisty. Veď kto by nebral v kúpeľke 30 metrový vodopad? Čo ma zaskočilo bolo ako je tu málo ľudí. Zrejme to bolo tým počasím a možno aj tým, že bol utorok. Tuším tam bol jediný karaván.

Schleierwassefall pod Kals am Grossglockner

Pokračujeme dedinou Kals am Grossglockner a za dedinou odbočíme na horskú cestičku ku chate Lucknerhaus. Po novom v polke stúpania je rampa a cenník podľa toho koľko hodín nad ňou strávite. Na deň to vychádzalo 10€. Ku chate prichádzame už za pomalého stmievania sa. Je tu zákaz kempingu ale áut tam bolo neúrekom. Neverím tomu, žeby všetci boli na vyššie položených chatách. Sú tu aj sociálne zariadenia. Večer sme ale moc neprovokovali a nešli sme sa tam moc umývať, veď sme mali nedávno svoj vodopád. Po večeri sme zaľahli do auta.

1. deň: Pokus o Grossglockner

Cez noc ešte pršalo, ráno je síce hmlisté, ale nevyzerá to úplne najhoršie. Sme kvalitne z auta zlámany. Pred našim odchodom vedľa nás parkujú nejaký Bulhári. Ževraj robia aklimatizačku Grossglocknerom na Mt. Blanc. Výbavy majú pototo. My ideme celkom naľahko. Veď to chceme stíhnuť za jeden deň. Máme čo to po fyzickej stránke natrénované.

Ráno sa hory úchvatné moc nezdali

Aj tak ma batoh s ľadovcovou výbavou celkom ťahá k zemi. Po Lucknerhutte po zvážnici to je zrána zase za trest. Nie a nie sa rozbehnúť. Vôbec ma to tu nebaví. Stále stúpame hore. Výhľady pre hmlu skoro žiadne. Okolo len samé lúky a všade kopec hovienok od oviec a kôz. No nuda. Asi kilometer nad Lucknerhutte my odbočime doprava. Urobíme dlhú serpentínu pod lanovku, ktorá vedie až na chatu Erzherzog Johhan hutte pod Grossglocknerom a popod ňu prejdeme až ku ľadovcu.

Na začiatku Murztalersteig na bočnom hrebeni povedľa ľadovca

Terén sa pomaly mení z trávnatého na kamenistý až plynule prejdeme do suťoviska pod bočným hrebeňom tiahnucím sa až po chatu pod Glocknerom. Okolo tohoto hrebienka prejdeme až ku ľadovcu. Pre nás to znamená, že dáme na seba sedáky, previažeme sa lanom, ale mačky nevyťahujeme. Jedine do ruky pre istotu cepín. Vidíme dolu schádzať nejakú skupinku ľudí, ale po ich stopách sa zľahla zem dokým sme prišli na ich miesto, preto nakoniec aj tak vedieme trasu vlastným uvážením. Je to celé len v miernom sklone a ide to celkom rýchlo. Podľa aplikácie v mobile a gps sme sa dostali až ku nástupu na ferratu Murztalersteig.

Tu to je už krásne ..aj keď miestami trošku vzdušnejšie pre mňa

Začína to celé nejako zhurta. Buď som ja dnes poriadne bez morálu, ale mne sa to zdá všetko strašne nebezpečné. Parťák vraví, že je to v pohode. No ja neviem. Dákosi neverím tejto skale. Kde mám svoj dolomit? Spočiatku ideme strmo hore na hrebeň. Niektoré miesta vôbec nie sú istené. Celé je to po včerajšom daždi mokré a kde tu sú náznaky aj ľadu a malých cencúlikov. Vo vyšších polohách je dokonca trošku nasnežené. Stále neverím tomu terénu. Vyšli sme na hrebeň. Naklonené police skončili, začali obchádzania skalných vežičiek. Zo dve tri miesta ma tam celkom zaskočili. Píšem to ako človek, ktorý sa bojí výšok, zrejme bežný turista by sa na tom len pousmial. Ja si verím len keď mám lano. Pre mňa sú top istené ferraty. Nie toto kde polovica úseku bola bez lana. Takto sa postupne dostávame na miesto kde sa z ľadovca pridáva iný chodník, ktorým prichádzajú ľudia od Studlhutte.

Spolu na Erzherzog Johhan hutte

Odtiaľto je už cesta riadne zaistená. Už aj na miestach kde to netreba. Okrem nás a partie z Bulhárska, ktorá sa na nás doťahovala po Murztalersteig-u sa pridávajú nové a nové skupinky prichádzajúce priamo z ľadovca a niektorí sa už aj vracajú z Erzherzog Johhan hutte. Odtiaľto sa na chatu dostane už veľmi rýchlo a bez problémov. Sme na chate vo výške 3454mnm. Ferrata je podľa internetu a mňa hodnotená obtiažnosťou B. Potiaľto by to mal zvládnuť bežný turista. Myslím si, že veľmi dobrá túra ako prvá ľadovcova, na zoznámenie sa s ľadovcom. Na vrchol je to už zrejme náročnejšie.

Glocnkner stále v hmle

Zostup na ľadovec

Po parádnej vysokohorskej polievočke, aj keď asi za 7€ už my ďalej nepokračujeme. Ja sa na to moc necítim a myslím, že ani parťák nie je moc naklonený sa tam štverať. Vrchol je stále v oblaku a fúka dosť nepríjemný silný studený vietor. Nemáme skúsenosti ešte s veľkými horami. Pár ľudí ale na vrchol išlo siahnúť. Ale nebola to tu dnes masovka ako sa zvykne o tomto vrchole hovoriť. Asi to býva hlavne cez víkend a keď je pekne.

Odtiaľ prichádzame

My teda zostúpime po ferrate na miesto kde sa spájali trasy a tentoraz ideme vyskúšať prejsť ľadovcom na Studlhutte. Po odbočení ešte prechádzame pár metrov po stene po lane dolu ale potom zostúpime rovno na ľadovec. Mačky opäť nedávame. Nie je to vôbec strmé, Vybavíme sa ako minule keď sme šli hore. Oproti nám ide ešte hore zopár skupiniek. Začína sa vyčasovať a na nejakých 15 minút sa nám odkryje aj vrchol Grossglocknera. Užívame si teda ľadovcovú opekačku. Na konci ľadovca zreteľne vidieť ako sa ľad trhá. Na vrchu ľadu je kopec vody z topiaceho snehu. Ešteže mám poriadne topánky a nohy mi zostávajú stále suché. To je síce výhoda, ale my sme tak nezvyknutí na vysokú, tvrdú turistickú obuv, že potom pri zbehu poriadne trpíme. Niet do hôr (samozrejme mimo miest kde treba mačky) nad tenisky. Lenže druhá vec, treba mať nohy dlhodobým tréningom poriadne spevnené.

Tam putujeme

Na Studlhutte pokračuje opekačka. V dlhých nohaviciach je aj vo výške 2800mnm na Slnku na nevydržanie. Užívame si pohodičku. Rozmýšľame či by sa dal teda vrchol zmáknuť za jeden deň. Ak by človek vyrazil ozaj skoro ráno, tak podľa mňa nie je problém. My sme šli po chatu hore 5 hodín a dole naspäť ku autu 2,5 hodiny. A to si myslím, že teraz na druhýkrát by to bolo o dosť rýchlejšie. Myslím si, že trénovaný človek to musí dať. Len treba dať pozor na dostatok energie na zostup.

Traverzy pred Studlhutte

Cesta ku autu bola nekonečná ale už za nádherného počasia. Začína sa mi to tu páčiť. Možnože pre tie nádherné výhľady zaliaté Slnkom a možnože preto že už ideme preč. Každopádne vrchol Grossglockneru zostal celý deň okrem tých 15tich minút zahalený. Do 24 hodín sa stíhame v sociálnych zariadeniach ešte aj trošku ovlažiť, a potom letíme dolu. Opäť stojíme pri vodopáde. Tam si dáme neskorý obed, znovu aj očistu tela v potoku a potom sa vydáme na cestu autom Vysokými Taurami.

Cestou naspäť už Slniečko a hneď je všetko krajšie

Hneď po chvíli platíme cca 10€ za jeden dlhý tunel. Beriem. V Mittersille odbočíme doprava na Zell am Ziller a po pár dedinách stúpame do sedla Gerlospass. Ešte pred sedlom nás prekvapí mohutný vodopád nad dedinou Krimml. Nad dedinou sa nachádza hneď celá kaskáda vodopádov a dohromady celková výška v troch stupňoch je 380m. Dokonca píšu, že okrem toho, že je to najvyšší vodopád v Rakúsku mali by to byť aj navyššie vodopády v celej Európe. Na čo človek nenarazí. Napríklad za tým hneď na ďalšie vymáhanie 10tich eur. Ďalšia tzv. Hochalpenstrasse. Hlavne, že celá polátaná. A že na Slovensku máme zle cesty.

Nad Kals am Grossglockner

Prechádzame okolo veľmi pekného priehradného jazera Speicher Durlassbaden a nakoniec serpentínami, s výhľadmi asi na najkrajšiu zelenú trávu akú som kedy videl, pri západe Slnka klesneme až do Zell am Ziller. Už iba rýchlo prebehneme Mayrhofen aby sme čo najskôr kdesi pri priehrade s ferratou strávili noc. Keď tu zrazu zase čakačka na semafóre. Tentoraz tuším 13 minút. A teraz nešlo o sedlo ale o jednosmerný tunel. Neskôr sme zistili, že tunel sa dal obísť povedľa cestou v rokline. To sme ale už využili iba pri zjazde.

Krimmlský vodopád, najvyšší zrejme aj v Európe, v troch stupňoch meria 380m

Po tuneli pokračujeme vari až na koniec sveta. Vlastne až po ďalšiu červenú na semafóre. Zase vymáhači penazí? Nikto tam ale nie je. Hm.. čo teraz? Všade samé značky ohľadom zákazu zastavenia, či kempovania. Točíme sa a kúsok nižšie vidíme parkovisko. Vyzerá, že patrí lezcom ktorí chodia liezť na skalky oproti ceste nad potokom. Miestni lezci čo tam kempovali vravia, že by sa nemalo nič stať ak zostaneme na noc na tomto mieste. Už po tme nachystáme čosi na večeru a rýchlo zaľahneme. Zase v aute. Dnes to moc na noc mimo auta nevidíme. Zdá sa nám, že sme v poriadnej džungli.

Jednosmerný tunel za Mayrhofenom

2. deň: Schlegeis 131, Olpererhutte a cesta ďálej

Ráno vstávame v oficiálnom Alpskom štartovacom čase. Asi okolo piatej. Kto to má dlhšie na tej sedačke vydržať? Ranná kávička, energeťák, slanina a može sa vyraziť. Dnes berieme aj bicykle. Vyzerá, že semafór už funguje a teta tam už v okienku aj sedí. Ako sa dozvedáme, kúsok ďalej sú dva dlhšie tunely znovu prejazdne iba jedným autom a dooosť nízke. Možno by sme s bicyklami ani neprešli. Ešteže sme nešli na červenú. Z tohoto by mohol byť dobrý prúser lebo zdá sa, že cez noc má druhá strana celý čas zelenú a v tuneloch kamery sú.

Priehradný múr sa blíži

No po asi 150tich výškových metroch zistím, že nemám zámky na bicykle. Niežeby mi to nebol Lukáš ešte na začiatku hovoril. Len kto tušil o akých zámkach hovorí. Doplo mi to až po 15tich minútach, Nič to budú výškové navyše a Lukáš si može dať desiatu už teraz. Za 20 minút som naspäť. Rozbehnutý tak, že Lukáš už na dnes nemá šancu. Cesta po priehradu aj keď s dosť veľkým stúpaním mi ubehla veľmi rýchlo. Je pravda, že priehradný múr sa objavil hneď za posledným dlhým tunelom. A potom sa pred nami zväčšoval dokým sme nevyšli nad neho možno aj pol hodinu. Podľa info má výšku 131metrov. Aspoň to vraví o ňom ferrata ktorá vedie priamo po ňom, a ktorú si pôjdeme odskúšať keď sa trošku prevetráme napešo.

Už na priehrade

Majú rezervy

Bajky nechávame zamknuté o značku a my si dáme vertikál na chatu Olpererhutte. Bolo to cca 600 výškových metrov. Postupne sme stúpali nad priehradu a pod nami sa začínalo ukazovať čosi nádherne. Veľa ľudí považuje výhľad z tejto chaty nad priehradou a v pozadí s nádhernými ľadovcami Zillertaler Álp za jeden najkrajší v Alpách. My tam prídeme fučiaci ako parné mašiny. Ľudia po nás celkom pozerajú. Tí práve podľa všetkého si vychutnávajú rannú kávičku.

Oddychová lavička v polke cesty na Olpererhutte

Raňajky si zrejme vychutnávali aj miestne kozičky, ktoré prišli pozrieť čo sme doniesli. Nejakú tu minútku si oddýchneme a načerpáme energiu z nádherných pohľadov a bežíme ďalej. Dnes to má pod palcom Lukáš. Ja sa za nim len tak plancem. Ešteže dnes sme nie až tak na ťažko. Aj keď stále máme v ruksaku ťažký ferratový set. Prebehneme sa traverzom do doliny potoka Untersrchraummachbach. Chodník po zbehnutí do doliny je už ako v naších Tatrách. Spočiatku ideme rovinkou, ktorú vystrieda celkom strmý prah s krkolomným chodníkom kosodrevinou, a potom sa zase chodník zmierni a dlhším behom sa dostaneme naspäť ku jazeru ku svojim bicyklom.

Na chate nás víta koza Róza

Olperer hutte a Schlegeispeicher

Tie preparkujeme asi kilometer ďalej ku priehradnému múru a ideme na ferratku. Lukáš si dnes pre istotu, keď sa dá, požičiava ferratovú brzdu. Za 2€ a bez dokladu o prevzatí. Úplne pecka chlapík. Dobrý ľudia sa nájdu všade. A keď sme sa ho opýtali či je ferrata platená, tak vyvalil oči na nás ako keby neveril buď vlastným ušiam alebo že asi sme sa nerozumeli. Ok, poďme na to. Zbehneme zostupovkou pod múr. Stena sa nad nami týči hrozivo vysoko. Múr tu dole sa síce nezdá moc kolmý, ale keď pozrieme dohora, tak ide priam až do previsu. Sety máme na sebe. Kamerku tiež mám pripnutú. Vyrážam.

Cestou naspäť ku jazeru

Spravím zo 5 krokov a zem sa nejako moc rýchlo vzdiaľuje. Stupačky mi vôbec nesedia. Ledva dočiahnem rukami na ďalšiu pred seba (vyšší by zrejme nemali problém). Lano ide kus vedľa po ľavej strane. Prečo tak ďaleko? No necítim sa naistejšie. Myslel som si, že táto rároha bude ľahká oproti prírode ale zrejme to platí naopak. Predsalen hrboľatej skale sa dá viac veriť ako totálne rovnej stene.

Svište ratujú o pomoc kamarátov

Prichádzame na oddychovú poličku v jednej tretine. Cesta sa postupne zmení z kolmého výstupu na traverz oporného múru. Na druhom oddychovom mieste sa dá vybrať či stále pokračovať traverzom bližšie ku kraju priehrady a tadiaľ vyliezť na vrch múru alebo ísť priamo z tohoto miesta hore. Táto skratka je obtiažnosti C. Klasická traverzovacia verzia je obtiažnosť A/B. Ťažko povedať ako by to bolo na tej skratke. Nevyzeralo to oveľa náročnejšie. Ale predsalen to tam bolo už úplne kolmé ak nie trochu aj v previse. Možno by som sa ešte na tom mieste nanadával ak by som sa tadiaľ rozhodol na vrchol.

Ideme na to..

Odbočka na Cečkový úsek ferraty

Traverzovaciu verziu sme ale zvládli. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť aj keď oproti horám dosť nuda. Ale ak neviete čo s načatým dňom a chcete zažiť čosi výnimočné, čo sa neda hocikde, tak určite treba ísť do toho. Okrem iného sa dá z múra skákať bungee, či spustiť sa na kládke v špeciálnom sedáku z jednej strany hrádze na druhú. Popri Olperer hutte je to veľmi dobrá zastávka. A hlavne ani nie až tak fyzický náročná ak tam nejdete ako my od rampy na bicykli.

Už na vrchole

My si ale dole užívame zjazd krásnymi skalnými tunelmi. Niežeby sa to tiež nedalo v aute ale predsalen keď Vás ovieva na bicykli čerstvý vzduch je to čosi iné. Pri aute dáme ešte rýchly obed, na chvíľku ideme pozrieť lezcov na druhej strane potoka, a potom sa pomaličky poberieme za novou parťáčkou Miškou na nastávajúce dni do Insbrucku.

Za potokom pod semafórom je to raj pre lezcov

Do Jenbachu sa vlastne iba spustíme dolu dolinou. Tam sa napojíme na diaľnicu. Ak by si urobil niekto iba takýto predĺžený víkend tak môže po diaľnici rovno cez kúsok Nemecka valiť na Salzburg, odtiaľ do Viedne a za myslím 7 hodín by sa dalo byť v Bratislave. My v Jenbachu odbočíme na Insbruck. Tam si ešte nejakú tu chvíľku na parťáčku počkáme. Trošku sme to hnali po diaľnici. Alebo skôr sme si už zvykli na horské sedlá a nečakali, že za hodinu sa dá spraviť aj 90 kilometrov. Za nánuk nám ale dovolili na parkovisku pred pumpou parkovať.

Na passo di Pennes (2211mnm)

Po zvítaní sa utekáme preč z Rakúska. Po Brennen je diaľnica špeciálne platená aj v Rakúsku. Myslím okrem diaľničnej známky. V Taliansku z diaľnice schádzame a ideme si ešte užiť pár výhľadov zo sediel ako sa potiť a nudiť na diaľnici. Vo Vipitene odbočujeme na Passo di Pennes. Z 1100mnm stúpame až nad 2200 metrov! To som sám nečakal. Dákosi som prehliadol na mape toľko vrstevníc. Je tu ale neskutočne nádherne. V sedle je všetko trávnaté. Kam oko dovidelo tam boli lúky. Úplny kontrast so všetkým čo sme doteraz videli. Ani sa mi len odtiaľ nechce preč. Vlastne ani nechápem na kieho frasa sem ide táto trasa. Aj z jednej a z druhej strany pohoria je pohodlná cesta údolím. Zrejme je tu veľa roztratených dediniek a osadlostí. Musí tu byť krásne bývanie.

Zjazd je neskutočne dlhý. Veď klesáme z 2200mnm až do 300mnm. Vegetácia, ale aj celá príroda sa nám mení pred očami. Pred samotným Bolzanom sa dostávame do krásnej rokliny, ktorá mala niekoľko kilometrov na dĺžku. Tu sa musí behať či liezť. Radosť žiť. Samotné Bolzáno už ale bola Sodoma, Gomora. Vchádzame do Talianskej divočiny = premávka vo veľkom meste. Vonku je okrem toho aj čistá horúčosť ako v pekle. Cestári do toho asfaltujú asi pol mesta. To je tak keď neplatíme drahé Talianske diaľnice. Všetko sme ale zvládli a už opäť stúpame. Najskôr serpenínami, neskôr kľukatou cestičkou vyššie a vyššie do hôr. Pred nami sa otvára scenéria vysokých skalných stien Rosengartenu v Dolomitoch. V tejto malebnej oblasti zrazu stojime u Miškiných známych. Tak toto je práca snov. Či? Oni to už moc takto šialene nepreháňaju ale s údivom. Možno by radi aj do mesta išli bývať ako každý deň schádzať 700 výškových do práce. Ale vyzerá to tak, že pre Alpského Taliana, či Slovenského prisťahovalca to nie je dochádzať žiadny problém.

My sa teda konečne môžeme ale umyť ako ľudia, nie len v potoku, vyspať na posteli, nie na zemi a zajtra pokračujeme ešte posledným výletom v Dolomitoch no a potom už valíme na Gardu, a potom ku najvyšším velikánom Álp ku Matterhornu a Mt. Blancu a potom ešte aj čo to do Francúzka zájdeme pozrieť. Ale to už zase v tých iných článočkoch.

Foto: Lukáš Hladký

Red Bull 400 Štrbské pleso 2018

Tento pretek som mal v oku už zopár rokov. Lenže vo svete sa to vždy vypredalo za pár hodín a vždy keď som si už nakoniec na to spomenul bolo po voľných miestach. Vlastne pozeral som doteraz iba pretek v Harachove. Tento rok, keď som si to už ozaj sľubil, že to idem sledovať s parťákom Tomášom, tak sa to ako pre nás uskutočnilo u nás na Štrbskom plese.

Registráciu tentoraz nenechávame na náhodu a priebežne ju sledujeme, keď tu jeden deň mi píše Tomáš, že registrácia je spustená. Spomínam si ako som bol kdesi uplne mimo signál v horách a nevedel som čo teraz bude. Či náhodou neprídem do večera o miestenku. Prišiel som domov a ešte stále som bol v prvej vlne. Pohodááá.

Zaplatil som 25€ za 400 metrov behu. Čo už. Keď chceš zažiť niečo výnimočnejšie, raz za čas si musíš pesnúť po vrecku. Čo je zvláštne, že 2 týždne pred pretekom som bol na Red Bull akcií v Taliansku a tam sa bežalo do kopca 3000m+ iba za o 5€ viac. 

S Tomášom čakáme na osudný deň. Ani som sa nenazdal a je to tu. Posledné dni som si prečital konečne aj propozície. Z reklamovaných 400 metrov behu čítam, že sa bude nakoniec bežať iba prvých 230 metrov a na vrchol mostíka pôjde iba prvých 80 najrýchlejších. Limit mužov je 400 tak s mostíkom som sa tým pádom rozlúčil. Vari aspoň druhé kolo dáme. Myslím si, že príde dosť takých čo sa zmotajú iba na slovka "Red Bull"

Mravčeky na skokanskom mostíku (foto: Red Bull 400)

V piatok celý deň leje a v sobotu cestou do Tatier tiež to nevyzerá na prechádzku ružovou záhradou. Ani ma len ale nenapadlo, žeby sa 400 metrový pretek mohol zrušiť. Veľa ľudí to na nete pred pretekom ale dosť reálne riešilo. Našťastie sa tentoraz neopakuje história pár behov, ktorých som sa "zúčastnil", a nakoniec sa pre "nepriazeň" počasia neuskutočnili. Organizátori v poslednej dobe prestávajú myslieť na pretekárov čo všetko ich taká priprava môže na pretek stať a radi zbrklo rozhodujú vo svoj prospech. Veď čo, peniažky sú už vo vrecku. Tentoraz sa mi prístup orgov páčil. Ani len sa mi nezdalo, žeby chceli pretek úplne zrušiť. Veď keby dačo, dá sa dočasne preručiť, napríklad v prípade búrky.

Registrácia, keďže prichádzame medzi prvými, prebehla ako blesk. Neviem ako na tom boli tí za nami. Na Štrbskom plese prší, je 2 hodiny pred výkladom trate a teda moc tam nie je čo robiť. Využili sme to na obed v staničnej reštaurácií u Lenky. Menu majú aj v sobotu a pod 4 €. To už je dačo na Štrbskom plese.

Prichádzame opäť na štart pod mostíky. Hudba hrá, ľudia sa zbiehajú ale to čakanie je dosť na nevydržanie. Ideme si aspoň vymeniť nápojové lístky za pitie. Ten Red Bull Organics by bol asi znovu na samostatný blog, tak to tu nejdem opisovať. Proste len nechápem čo vymyšľajú všetkými tými príchuťami. Ale asi pre peniaze urobíš všetko. Načo si držať kvalitu. Ešteže nám aj čistý energeťák na druhý lístok dali. Okrem toho tam bolo nejaké ovocie a croisanty, plus minerálka. V štartovom balíčku okrem toho bolo tričko s logom akcie a nejaké papiere na kúrenie. A samozrejme číslo s čípom. To je to, čo sme dostali okrem samotnej organizácie preteku.

Hodinu pred samotným behom v mieste startu prebehol briefing s výkladom trate a pravidiel. Chlapík vravel veľmi pekne. Zorganizované sa mi to zda top. Nevidím žiadne problémy. Asi si to ideme poriadne užiť. Celý mostík je parádne ozvučený (aspoň ja som to tak cítil). Hudba hrala ešte na vrchu doskočiska a aj keď sa orgovia prihovárali suťažiacim, či fanušíkom stále ich všade bolo pekne počuť. Pred štartom sa nám ešte podarilo dostať na mostík. Samozrejme s povolením miestych orgov. Keď nás ale uvideli ďalší, hneď po nás mostík uzavreli. Dáva to logiku. Čo už by to bolo keby tam chodili všetci.

Odvtedy sme sa už chodili rozbehať na vedľajší menší mostík. Po umelej štetinovej ploche so sieťou to šlo dosť zle. Tá tráva ako je na veľkom mostíku sa mi zdá že drží lepšie. Len ťažko povedať, či je to aj rýchlejšie. Nachádzam sa aj s Tomášom v prvej rozbehovej vlne, a tak sa pomaly ideme postaviť na štart.

Podľa mojich výpočtov ak chcem postúpiť do druhého kola, kde postupuje 240 mužov so 400, musím skončiť vo svojom rozbehu určite v prvej 50tke. To vari problém nebude. V doline odkial skokani brzdia je po včerajšom daždi poriadný bazén a tak musím bežať buď vľavo alebo vpravo od tej kaluže. Postavím sa do posledného rado na ľavej strane. Štartuje nás naraz 80 mužov. Zaznie výstrel a všetci sa rútime dolu. Idem s ostatnými. Nie je čo vymýšľať. Po 130tich metroch začína prudké stúpanie. Ruky položím na trávu a ide sa po štyroch. Tých čo som pustil pred seba mi momentálne poriadne zavadzajú. Nedá sa moc kľučkovať medzi nimi. Kde dám ruku všade má niekto nohu. Vôbec netusím ako ďaleko som keď tu skoro vrazím do značky 200 metrov. Po zistení už pred štartom, nečaká nás už iba 30 metrov ale ešte 70. Každopádne pohoda nie? Ale ono to nie a nie skončiť. Okolo tej 200tovky je to najstrmšie a metre nepribúdajú. Podľa toho čo hlásia komentátori stále ale nik neprešiel cieľom. To je dobre nie? Teren sa vyrovnáva, stávam na dve, pred sebou uvidím cieľovú bránu a až vtedy niekto prebehne cieľom. Dobrééé. Tú rovinu mi tak nohy zdreveneli, že mám problém to tam ale dokráčať. Som tam. Vydychávam. Po chvíli zbadám že už je tam aj Lukáš známy s netu, a už je tam aj parťák Tomáš. Máme to za sebou. Keď sa postavím, znovu, ako keď som dnes prvýkrát schádzal z mostíka, ma chytí taká silna svalovica v stehnách, že nemôžem nohami hýbať. To je tak keď 3 dni pred pretekom si buchnete po 10tich dňoch ničnerobenia hneď 700 výškových metrov zbeh na 3,5 kilometri. A predtým 2 a pol týždňa beháte bez oddychu v Alpách vo výškach nad 3tisíc metrov a za ten čas dáte vyše 20tisíc výškových metrov. Ale čo chodím na preteky zatiaľ som nikdy nešiel na preteky inak "pripravený". Vo mne sa vždy bije chuť súťažiť s chuťou si šport hlavne užívať. Samozrejme vždy to druhé čo práve nechcem. No ešteže teda teraz máme na odvoz dole tu lanovku.

Bolo to strmšie ako som očakával (foto: Red Bull 400)

Postupne prebiehajú ďalšie kolá kvalifikácie. Vo svojom kole som skončil tuším 18ty. Tomáš tuším 48mi a Lukáš asi 4 sekundy po mne. Do semifinále to vyzerá teda nádejne. Tam sme sa s Lukášom dostali. Čo ma mrzí, že nakoniec sa to iba asi o 2 sekundy nepodarilo Tomášovi. Jedenásť miest ho delilo od 240tého postupového miesta. Mňa zase celkom ničí predstava, že nakoniec som skončil na 106tom mieste a do finále pokračujú len prvý 80ti. Nečakal som, že nakoniec to bude takto blízko finále. Ale čo teraz? Ako zlepšiť čas o 5 sekúnd aby to vydalo na 80té miesto??

V semifinále sa teda radím na štarte do prvej rady. Prebudil sa vo mne pretekár a bolo mi jedno, že tých za sebou budem svojou pomalosťou zrejme brzdiť. Ale každopádne som v prvej polovici výkonnosti štartového poľa, tak hádam to nebude až tak zlé. Zaznie výstrel a ja sa ozlomkrky rozbehnem. Na prvú 100vku metrov sa dostávam určite v prvej päťke. Kokos, toto asi nebude dobre. Na 130tke sa hádžem na štyri a snažím sa ukľudniť srdce. Samozrejme tak, aby ma všetci nepredbehli, ale pár ľudí pred seba púšťam. Počas ostatných rozbehov a hlavne počas rozbehov žien aj dosť zapršalo, a tak trať je totálne iná. Po parádnych stupoch na trsoch trávy už ani zmienka, za to je všade kopec blata a v mojich na rovnu plochu vyhladených speedcrossoch to šmýka ako fras. Je to zle, ale bojujem zo všetkých síl. Zo svalovice, čo som spomínal, začínam pri poslednej rovnejšej 50tke ako sa postavím na dve dostávať riadne kŕče do nôh. Prosím póóď ešte telíčko. Už aj pred očami mi trošku zahmlie ale ešte idem. Na tej rovine ma dosť pretekárov predbehlo, ale už som tam aj ja. Netuším či v dobrom alebo zlom čase. Keď precitnem vidím tam už aj Lukáša. Ten vraví, že videl svoj čas okolo 2:23. Kokos, to sa potom zlepšil o 9 sekund. A čo ja??? ..prišiel som pred nim alebo za nim?

Po výsledkoch dole ani stopy. Stále tam ukazuje rozbehy či čo. Nerozumieme tomu a teda netušíme ako ďalej. Znovu prší, a tak sa ideme schovať do miestneho baru. Lukáš si dá aj čosi na jedenie. Ja moc už v dobre časy neverím a keby sa aj náhodou pošťastilo 80té miesto nejde teda už aj tak o nič a šupnem s Lukášovými známimi aspoň po Jégri. Treba zapiť tie tri Redbully. Časom ideme pozrieť výsledky a tam neveriacky pozeráme, že Lukáš celkovo skončil z tých 240tich 68mi a ja 69ty. Tak on bol ten čo sa mi to tam hodil predo mňa do cieľa. Kua, ako môže byť lepší ako ja keď v prvom kvalifikačnom kole som mal o 3 sek lepši čas? Ale obidvaja sme šťastní.

Počasie sa mení každú minútu. Začinajú štartovať štafety. To len boli bomby. Tí muží to vybehli za 2:24 až na vrchol. Musím povedať, keď som videl ako šli oni ten najstrmší úsek, tak som ani neveril, že to je človek, to čo sa tam štverá. Na pána to dali aj hasiči s 25kilovou výstrojou. Fakt rešpekt voči tomu čo pre nás robia.

Po štafetách začali finálové kola ženy. Finále B bolo dosť pomaličké. Až som nechápal, ale zrejme v ženách nebola taká konkurencia, a tak asi nie každá tam mala nabehané. Každopádne určite obrovský obdiv, pre každú jednu, že sa na to dala. My muži vieme, že zvládnete všetko. A vlastne netreba to ani nijak dokazovať. To si musíme potom my ešte vo finále. Ženy A ale už išli o podstatne rýchlejšie. Veď nakoniec prvé tri išli dokonca rýchlejšie ako ja. Napokon prvá skončila Kristína Neč Lapinová s časom 4:38. Krása. 

No a potom sme prišli na rad my. Ako som už spomínal o finále sa mi ani len nesnívalo pri takomto postupovom kľuči. Cítim sa tak, žeby som tam najradšej ani nebol. V semifinále som skončil 69ty čo znamená že teoreticky by malo byť zo 11 ľudí za mnou. Aj keď čo to je 3-4 sekundy rozdiel čo bol medzi nami. Plán je držať sa posledného v rozbehu a potom v strmine sa uvidí ako sa budem cítiť. Hlavne neskončiť posledný ale predposledný. Po výstreli sa všetko pohne dopredu. Až po kaluž na prvej stovke je to iba mierne rýchle, ale ani potom sa netrhajú rekordy. Dákosi mi je to málo držať sa na konci. Zvolil som teraz pre zmenu pravú stranu mostíka, kde vždy bývalo menej ľudí. Využívam to a postupne si razím miesto pred posledných. Hore nepozeram. Ani na strany, tak netuším ako sú na tom ostatní. Dážď prestal a nezdá sa mi to už tak šmykľavé ako posledný rozbeh. Stále to ale nie sú také bomby ako v rozbehoch. Úplne v kľude dobiehame pod bránu na 270tich metroch pred mostíkom. Dokonca nedostávam ani kŕče ako minule. Nič. Poďme na mostík teda. Už nie je na čo čakať. Asi 45° rampa medzi dopadliskom a mostíkom bola výzva. Bál som sa aby som tam nedal papuľu. Ale keď som spravil jeden dlhý krok už som držal zábradlie a po ňom som sa vytiahol až na mostík. Asi 15 metrov som aj pobehol po rovnejšej časti. Ale potom znovu na ruky. Je tu plnka ale cítim sa dobre,a tak odstupim na kraj zo siete a idem povedľa po koberci dokým to ide. Stále to ťahám ľavou stranou a zdá sa mi, že zopár ľudí som predbehol ešte. Posledných 10 metrov som sa musel zasunuť do stredu mostíka. Po krajoch boli vysoké kovové schody. Stupačky od tohoto miesta neboli ležato na mostík ale hranoly boli rovnobežne s horizontom ako klasické schody. To mi na tých pár metroch, keďže som na tom nedokázal používať ruky a musel som sa postaviť, tak rozsekalo nohy že do cieľa po prelezení dvoch čo tam predo mnou padli som sa tiež iba vyvalil na zem a čakal čo spravia od kŕčov nohy. Neviem koľko sekund som takto ležal ale aby ma potom nezačal nejaký záchranár ratovať, tak som sa radšej otočil a posadil. To tam už bola poriadna plnka. Netuším koľko nás tam bolo keď som dobehol. Viem len že som mal karimatky ešte na výber a hodil som sa do rohu. V celej vrcholovej kabinke sa ozýva šialené dychčanie. Neviem čo si mám o tom myslieť keď nejako precitnem. Keď pozerám na mladé dobrovoľníčky, tak mi je ich aj ľuto. Jedného pretekára tam kontroluje záchranár, tak ta kočka na to pozerala dosť zhrozene. To ja sa už smejem. Veď sme tu práve pre to. Prišli sme si to užiť nie? Pár sekúnd ešte posedíme ale potom ideme. Vstanem, a nohy ako z dreva. Ja ledva chodím. Sranda. Normálne sa na tom neviem dosmiať. Dole máme ísť po schodíkoch v pilieri mostíka. Pozriem do schodiska a tam nenormálna strmina. Normálne sa tam bojim pustiť nohu, že mi ju krč položí až o 5 schodov ďalej a pôjdem po hlave. Zdalo sa nám, že dolu ideme večnosť a hore sme išli tak krátko. Nakoniec ale výjdeme von. Pozriem z boku na mostík, tak neverím vlastným očiam čo sme to my bežali. Bolo to perfektné a endorfíny sa dajú priam krájať. 

V cieli finále to vyzeralo ozaj zaujímavo (foto: Red Bull 400)

Ako prídeme lanovkou dole práve vyštartovali muži veľke finále A. Pozerá sa no to tak jednoducho. Išli ako draci a nakoniec sa podarilo vyhrať Tomášovi Čelkovi s časom 3:40 dačo. Brutáál. Celý čas som rozmýšľal ako by to mohlo ísť skialpinistom keby sa zúčastnili. Nakoniec pozerám foto či výsledky a na treťom mieste vidím Kuba Šiarnika iba o 8 sekúnd za prvým. Perfektné. Myslel som si, žeby to takto malo dopadnúť. Škoda, že sa nedostavil Jožo Hlavčo. Tomu by som zrejme aj na prvé miesto veril.

Mne sa nakoniec podarilo vybojovat v malom finále v druhej štyridsiatke pre mňa krásne 15te miesto s časom 5:14. Celkovo teda okolo 55tého miesta z okolo 400 štartujúcich. Veľmi sa z toho tešim lebo ako som začal celý rok zháňať iba bezhlavo výškové metre na svoj projekt 365000m+/rok tak všetky časy sa mi všade rapidne zhoršili. Teraz už dva týždne skoro nič nerobím, vždy keď kdesi idem dostanem strááášne svalovicu, ale asi znovu vládzem viac postupne. No a teraz v nedeľu po preteku počas písania je to ozaj hrozné s tou svalovkou. Človek by nepovedal, že na 400 metroch môžeš dosťať kyselinu mliečnu asi do každého svalu na nohe, a čo len na nohe. Svalovku mám aj na rukách. To je tak s týmto mojim hŕŕ, bŕŕ užívaním si hôr a behu. A o týždeň po najkratšom behu ideme skúsiť pre mňa ten najdlhší. 207km po Karpatoch a potom sa už vari zase vrátim do svojej Fatričky na Kľačiansku Maguru a budem si už vari konečne hory užívať ako sa patrí :)

Foto: Red Bull 400