Predĺžený skialp víkend (Roháčska, Žiarska dolina, Martinky a Chleb)

1. deň: 2x Roháče, spálená + Tatliačka

Uff.. vo štvrtok musím ísť poobede služobne do Zuberca z čoho som "nesmierne sklamaný". Čo tam ja len budem robiť? Balím pár veci do roboty a všetko ostatné na lyže a už sa neviem dočkať.

Večer na Smutnom sedle

Cez noc kalamita 1. niekde aj 2. stupňa. Parťáčka valí pre mňa do Liptovského Mikuláša cez Čertovicu. Pár minút predýchala situáciu šmýkajúcich sa oproti idúcich kamiónov a spolu so šoférom sypača profesionálne zišla aj bez reťazí až za mnou na stanicu. Dozvedela sa veľmi zaujímavú vec, že ak Vás dobehne pluh treba sa, ak sa dá, vyhnúť mu po ľavej strane ..inak Vás nemá ako obehnúť. Každopádne v kopci nezastavujte úplne.

Spolu vyrážame smer Huty do Zuberca. Výška 1100 mnm, čo je ešte asi o 100-200 vyššie ako Čertovica, cesta až druhej triedy nás celkom psychicky rozhadzovala ale neodradila. Na ceste bolo síce skoro 10 cm neutlačeného snehu, ale úplne bez soli a tak to nešmýkalo ako na nasolenej a kamiónmi na ľad vyšmýkanej ceste. Z druhej strany ale už v najstrmšom úseku behali osobné auta zľava doprava aj tu. 

Cesta cez Huty do Zuberca

V Zuberci nezastavujeme ale valíme smer Roháče Spálená zjazdovky. Na parkovisku už nie 10 ale 20 centi snehu. Stále sype ako zmyslov zbavené a po čistej oblohe ani stopy. Nič to, uvidíme či to pôjde. Vedľa nás druhé a posledné auto na parkovisku  malo od seba prešľapanú cestu 3 lyžiarmi. Super. Nebudeme pučiť stopu sami, aj keď na zjazdovke to išlo aj tak ako po masle. O chvíľu idú lyžiari oproti. Nad zjazdovkou smer Salatín mordor s čertami, ktorí sa tam ženia. Vyzerá, že hore to nepôjde. Vystúpime na vrchol zjazdovky a rozhodneme sa zlyžovať. Bez okuliarov to mala Tina v snežení dooosť ťažké. Užívame si prašaník na zratrakovanej zjazdovke.

Roháče, Spálená

Dolu celý nadšení lepíme pásy, keď tu parťáčke ani trošku nelepia. Čo teď? Rýchlo sadáme do auta, pásy kladieme na kúrenie a čakáme. Ledva sa stihneme najesť a môžeme vyraziť. Pásy trošku nalepili a tak vyrážame smer Tatliačka. Vyberáme si turistický chodník, čo bol celkom adrenalínový nápad sa vydriapať po schodoch v lesíku od parkoviska na asfaltku. Nejako sme preskákali pomedzi skaly a stupienky a sme tam.

V Roháčskej doline

Prichádza zimná idylka. Na ceste pol metra prachového snehu a stále sype. Stromy sú nádherne zasnežené. Narastajúcou výškou trošku vietor prifukuje ale dá sa to vydržať. Prichádzame na chatu. Tá je skoro "dopoly" zasnežená. Po ľuďoch ani stopa. Je tu rozprávkovo nádherne.

Na Tatliačke

Oukej, poďme skúsiť sedlo Zábrať. A potom zjazdík do Látanej doliny. Lenže ako sme spravili 4 kroky do lesíka, kde asi ľudská noha už dávno nezavítala, tak lyže zostali pol metra pod snehom a ešte ďalší polmeter prachu bol pod lyžou. Krása, ale miesiť sneh 300 výškových metrov by bolo asi na pol dňa. Volíme teda ústup. Nad lesom by sa asi aj tak znovu čerti ženili a na krok by nebolo vidno. Cesta dolu bola celkom náročná. Nebyť paličiek tak tam stojíme na mieste ešte doteraz v tom prašane. A tak sme sa narobili cestou dolu aj hore. 

Odvoz z doliny

Z biedy nás vytrhol až náves s drevom. Doslova nás odtiahol z doliny. Niežeby to už nešlo po jeho vyšmýkanej stope ale no nenechaj sa ťahať. Za pomoci korčuľovania sme opäť na parkovisku. Tine už pásy nefungujú vôbec a tak ja si ešte raz sám idem vypučiť zjazdovku. Vlekári v plnej pohotovosti a tak musím dávať pozor na premávku na svahu. Preletím okolo zopár lyžiarov a presne o pol hodinky som na vrchole. Rýchlo zhadzujem pásy a za necelé 4 minúty som dole po asi najkrajšom zjazde môjho doterajšieho lyžiarskeho života. 5 minút po ratraku. Čo dokonalejšie existuje?

Som naspäť a koniec prvého lyžiarskeho dňa je za mnou. Teraz sa už ideme len napchávať dobrotami. Najskôr v lokálnej reštike v totálnej zime dáme po polievke ale aby sme tam ako kocky ľadu nezostali naveky presúvame sa do koliby a tam konečne po dlhom čase opäť jem niečo výnimočnejšie. Vyprážané býčie žľazy. Mňamka ako má byť. Potom už len rozchod. Tina na svoj penziónik a ja na pracovnú poradu. Neviem čo sme sa poradili ale ani sme sa nenazdali a bolo ráno.

2. deň: Pokus o Žiarske sedlo a prechod cez Prostredný Grúň, Smutné sedlo

Ráno ešte bolo zapotreby po porade všetko spratať a tak na hory sa nám podarí dostať až na obed. Predsa len cesta zo Zuberca do Žiarskej doliny trvá zo hodinku. Štart zahajujeme okolo pol jednej na obed.

Cesta cez Huty druhýkrát

Dolina utiekla ako voda. Síce cca 5 kilometrov ale pri pohľade na tú nádheru pred nami sa nedalo neutekať. Do nebies sa dvíhali mohutné zasnežené Tatranské vrcholky Baníkova, Hrubej a Troch kôp a po pravici majestátny Baranec. Ľudia sa len tak mihali čo zostávali za nami. Aspoň nebudeme nad chatou poslední. Lenže pravda bola taká, že ako sme hneď za chatou obišli asi 5 člennú zahraničnú skupinku tak po ľuďoch zľahla zem. 

Žiarska dolina

Sprava Smutné sedlo, Tri kopy, a kúsok Hrubej kopy

Pri chate

Cudzinci boli napešo a hlavne v stope a tak popod Prostredný grúň hromžím na plné obrátky. Stopa strmá, priam do neba, a ešte na každom polmetri polmetrová diera. Lyže šmýkali. Mali sme čo robiť. Potom ale prišla odbočka na zimnú cestu do Smutného sedla a my sme sa vybrali stále dopredu na sedlo Žiarske cez Homôlku. Pred nami už ani stopy po lyžiarovi. Jedine čo tu šli tí zahraniční. Lyže sa už nielen šmýkali dozadu ale každými smermi ich aj vykryvovalo. Musím vypustiť paru a tak parťáčku nechám kúsok za sebou a pučím čo mi sily stačia. Homôlka. Cudzinci to otočili a pred nami sa objavila stopa po jednom lyžiarovi čo išiel do Žiarskeho sedla. Ja toho už mam plné zuby a tak rozhodujem ísť rovno cez hrebeň Prostredného Grúňa do žľabu smutného sedla. Asi prvýkrát vediem stopu. Raz sa borím po kolená, inokedy to celkom po vyfúkanom ide. Dostávame sa do dolinky vedľa hrebeňa a pred nami ešte asi 50 metrová stena. Hm.. čo už, to vyškriabeme. Traverzneme. A tak sa šplhám, keď tu nad sebou zbadám asi 1-2 metre vysoké splazy zastavené na skalných výbežkoch zo svahu. Je pod -10° a vyzerá to stabilne zamrznutý starý sneh ale stáť pod tým mi nebolo úplne najpríjemnejšie. A čert vie ako drží toho pol metra nového prašanu. Nuž uvidíme čo na to parťáčka. Ak chce ísť, ideme hore. To vytraverzujeme. Veď je to 50 výškových metrov. Ale ako som sa dozvedel neskôr Tina sa už len pri pohľade kde sa to štverám divila či som sa nespochabel. Ok. Minulý rok v totálnej hmle sme to tu točili tiež a čudovali sa ako je možné, že sme nezlyžovali do žlabu Smutného sedla ale do Žiarskej doliny naspäť. Tentoraz za krásnej viditeľnosti to bolo zrejme. Neboli sme na hrebeni Prostredného Grúňa, ktorý sa týčíl ešte 50 metrov vyššie nad nami ale na nejakom výbežku a v nevýraznej bočnej dolinke do Žiarskej doliny. 

Nad chatou

Pri Homôlke

Majestátny Baranec

Zlyžujeme až po kosku, ale do nej sa mi nechce keďže aj tak musíme v Smutnej doline hore a tak sa snažím v čo najvyššej výške Prostredný Grúň celý dokola traverznúť. Podklad na južných svahoch žiadny, derieme skaly a trávu. V koske na tom je niekde meter nového snehu. Ide to ťažko. Po ľavej strane máme dosť strmý svah, keby tam nebola ta koska tak mi asi lepí, že sa tam zgúľam ak ma náhodou prehodí do tej strany. Ale tak aspoň sa nám ukázal krásny západ slnka z trošku nevšedného uhlu. Všetky zasnežené biele svahy krásne začervenali a postupne zhasli. Ako zmizlo slnko ochladilo sa minimálne o 10 stupňov. Museli sme poriadne makať aby sme sa zohriali. Konečne sa nám podarilo pretraverzovať až na stopu do Smutného sedla. Teraz je TO už malina.

Slniečko nám po troške zapadá

Začína byť ozaj zima. S Tinou som dohodnutí, že hore ideme spolu ale až príliš sa rozbehnem a ak by som zastal na viac ako pár sekúnd tak by som odmrzol a tak zastavujem iba raz a potom už až hore. Výjdem na hranu sedla a tam ma ovalí úžasný pohľad na Plačlivé, Ostrý Roháč a Volovec vzadu oslnený úúúplne jasným mesiacom v splne. Na druhú stranu môžem pozorovať krvavo sfarbený končiaci deň nad Liptovom. Roháčska dolina je už v úplnej tme.

Posledné lúče na Hrubej a Troch kopách

Majestátny Baranec

Večer na Smutnom sedle

Rýchlo vyzujem pásy a šmýkam sa dole. Vrchol bol čistý ľad ale po dvoch oblúkoch to prešlo do niekoľko desiatok centimetrového prachu. Dokonalosť. Zlyžujem ku parťáčke a ideme búšiť ešte na vrchol spolu. Mesiac svieti skoro ako slnko. Už aj Žiarska dolina je v totálnej tme a zhaslo už aj posledné svetlo nad Liptovom. Nasádzame čelovky a letíme dolu. Užívame si dokonalosť pani zimy. Dobre nám to tu pripravila na začiatku decembra. Pri zástavke pod žľabom mesiac osvietil aj svahy Baníkova a Príslopu. Mesiac sa trblietal skoro ako slnko na snehových vločkách. Výrazne bolo vidno na snehu siluetu zacláňajúceho hrebeňa Plačlivého.

A teraz prichádza ta ešte zábavnejšia časť. Bomby, bubny, koska, potoky, skoky až po chatu. Hráme sa na svojom hrisku. No kto ho má väčšie a premakanejšie? Z úsmevom od ucha k uchu dorazíme po piatej poobede na chatu. Teplomer hlási -9°C. Tu v 1300mnm. Koľko mohlo byť na Smutnom sedle o 650 výškových vyššie? Na chate hodíme do seba niečo tekuté aj tuhé a hor sa do zimy znovu.

Nakoniec to nebolo až tak hrozne a za 10-15 minút sme pri aute. Kto by to povedal, že už 1. decembra sa dá aj u nás zažiť takáto úžasná alpská lyžovačka?

3. deň: Vrútky - Martinky (áno na lyžiach)

Tento víkend sa nekonajú žiadne ďaleké projekty. Poobede sa pomáha pri tlačení klobás a tak času na také veci nie je nazvyš. Ok, 6:00 vyrážam smer Martinky. Autu nechám na chvíľku pokoj a teda to idem skúsiť s lyžami hneď z domu. Veľkú chybu som spravil, že som sa rozhodol pokráčať si až do Záturčia na lúky. Načo???

Okolo Turca klopem lyžiarkami všetkým Vrútočanom a budím ich do nového slnečného dňa. Uff.. nikto po mne nehodil papuču. Po troch kilometroch som mimo asfaltu a hneď pri kaštieli obúvam lyže. Je to báječne. Ideme na to od 400mnm. Lúky odsýpajú ako voda, až tak rýchlo, že do vojdenia do lesa som nestihol východ slnka. Kedy vychádza? Pred siedmou to nebolo. Lesná cesta medzi Vrútkami a Stráňami síce bola prešľapnutá, lenže bežkármi. Ufff, to musela byť fuška. Stopa hlboká 20 centi a mne tam nechceli vojsť ani tie moje piškotky. Ledva, ledva som tam natlačil obidve nohy a nejako sa spustil kúsok nižšie, aby som mohol opäť šľapať lesíkom smer turisticka trasa zo Stráni na Martinky. Krásna bežecká trasa bola teraz ešte aj rozprávkovo nádherná. Zasnežené stromy robili priam Vianočnú atmosféru. Po asi nie až tak známej ceste (bol som tam prvý) sa dostávam až ku chatkám a za nimi na cestu na Martinky.

Vychádzajúce slnko nad Turcom

Rozprávka v lesoch nad Martinom

Cesta na Martinky ma priam skolila. Najprv som šiel klasicky zvážnicou, neskôr, keď skratky mali privetivejšiu strmosť, tak som sa vybral po nich. Každopádne dokým som vyšiel týchto poctivých 500 výškových metrov tak som mal dobre nakúpené. Konečne som na zjazdovkách.

Zasnežovanie je v plnom prúde. Nad hlavou čistá modrá obloha a podo mnou krásne upravený svah. Síce sa už plazím, ale toto mi dodáva stále novú a novú silu. Ani sa nenazdám a môžem sa kochať neskutočnými výhľadmi na rotunde na vrchole. Predo mnou sa rozprestiera zľava doprava výhľad na hrebeň Kriváňskej Malej Fatry, v diaľke pri dnešnej úžasnej viditeľnosti Západne Tatry, potom celý hrebeň Veľkej Fatry, v diaľke na konci Turčianskej kotliny Kremnické vrchy a od konca až po začiatok kde stojím ja je Lúčanská Malá Fatra. Za kopec síce z tohoto miesta nevidím ale tam sa rozprestiera Rajecká kotlina a za ňou Strážovské a Súľovské vrchy.

Na Martinkách

Počas tejto úžasnej idylky si myslím, že aj bronzu som trošku nachytal a stihol sa aj poriadne občerstviť. Konečne ideme jazdiť. Prvý zjazd idem po neupravenom polmetrovom prašane na zjazdovke najviac vľavo v smere zjazdu. Moje Piškótky to trošku v tom hlbokom snehu nezvládajú. Aj keď som sa neviem ako snažil, zapadal som hlboko pod sneh a aj v najstrmšich pasážiach musím šusovať aby som nezastal. Teda po vlastnej stope môžem len tak snívať a dole musím využiť stopu niekoho iného, aby som vôbec dolu zišiel. Nič to.

Rýchlo vypučím opäť hore a tentoraz sa spúšťam už po upravenej zjazdovke smer chaty čiže po pravej strane holí. Ide to geniálne. Človek si hneď môže povedať, že asi vie spraviť predsalen ten oblúk. Znovu rýchlo vybehnem hore a nakoniec sa spustím aj stredným svahom priamo popod lanovku. Zjazdovka bola upravená iba v páse jedného ratraku. Bola to genialitka. Škoda že na Martinkách sú zjazdovky tak krátke a nie moc strmé. Idem ale dolu.

Na zjazdovkách

Pod zjazdovkou sa dá spustiť ešte spomínaných 500 výškových. Narozdiel od rána, teraz sa smerom hore valia stovky ľudí. Asi som nejednému narobil poriadny stres, keď som sa zhora na nich rútil. Nuž ale nikoho som neprešiel. Asi ozaj radšej cez týždeň po tme tam chodiť.

No a nakoniec prichádza opäť bežkárska vložka. Síce chodníky skoro stále trochu klesali ale pre hlboký sneh aj tak lepím pásy a učím sa aj technike, čo najrýchlejšie cupitať po rovine. Zase sa doťahujem s bežkárskou stopou, či sa do nej dvomi nohami zmestím a či nie. Tentoraz neodbočujem na Záturčie ale prichádzam lúkami na Kolonku a až skoro v polke pri ceste dávam lyže na chrbát. Kiežby nám ten sneh vydržal aj tu dole čo najdlhšie.

4. deň: Šútovo - chata pod Chlebom - Oštiepková mulda 2x a späť

Poobede klobásy natlačím a v nedeľu hneď z rána letím s Martinom do Šútova. Tam sa na nás vyprdol parťák čo nás volal na východ slnka. Zaspal. 15 minút čakania je až až a keďže mobil má zomretý ideme bez neho.

S parťákom aj do Mordoru

Cesta rýchlo odsýpa, keď tu parťák Lukáš sa po hodine konečne zobudí. Rozospatý oznamuje, že dorazí aspoň na chatu pod Chlebom. My sme odhodlaní vystúpiť minimálne na Chleb a Kriváň dohromady. Len to počasie trošku hapruje a po včerajšom plechu na oblohe dnes je to pochmúrna sivá obloha s ktorej kde tu dokonca niečo vypadáva.

Skialpovou cestičkou sa prebijeme lesmi až na lúko-zjazdovku Generál pod chatou. Po včerajšej nádhernej sobote je to tu rozjazdené ako na večernom lyžovaní vo Valči či Jasenskej. Bude srandy kopec. Martin ale iba o ratrakoch sníva. Nejak sa mu to tu nepozdáva. Spánštený chlapec.

Na chate dáme deci čaju a ideme skúsiť poriadne hory. Hneď za chatou fujavica a poriadne záveje ale v poriadnej sile sa príroda ukázala až na hrebeni. Zase nevidíme na desať metrov. Volíme nateraz ústup na zjazdovku pod Chlebom. Vyzúvame pásy, nasadzujeme okuliare a hor sa do hmly. Celkom brutus letieť úplne do neznáma. Z času na čas sa pred Vami objavili ľudia ako živé bránky. Ale pojazdeníčko krásne. Len snehu stále málo. Ako minulý týždeň aj teraz už trčala tráva. Ľudia to tam poriadne brúsia. Nuž to ..podľa mojich informácií je to ževraj jedna z najstrmších zjazdoviek na Slovensku.

Nový lesík pred chatou

Dole sme sa pár sekúnd a môžeme pučiť znovu. Ideme úplne krajíčkom zjazdovky keď tu jeden Slovenský pár vo veľmi privetivej nálade nám nadáva čo im huba stačila. Že či sme normálny, že tu sme. Neviem ako ďaleko očakávali aby sme boli od zjazdovky ale vyzerá, že niektorým namyslencom ešte aj chôdza okolo zjazdovky prekáža. Nuž každý sme nejaký. Smutno mi je z toho, že niekto si svoju zlu náladu vyvršuje na druhých a celkovo mi je smutno, že niekto sa takto nasilu trápi. Škoda, že som nemal vtedy síl im ukázať radosť tohoto sveta a nechal som sa nakaziť ich náladou.

No ale za pár minút sme hore a po týchto panikároch už v mojej hlave ani stopa a už aj lyžujeme naspäť dolu. Vybrali sme si úzky, nepekný žliabok kade sme šli hore a nebola to taká lyžiarska seansa ako na širokej zjazdovke. Poďme teda hore.

Prejdem 30 výškových metrov a v strmine mi odlepilo pás. Teraz len doľahla na mňa zlosť. Ako pred týždňom tak aj teraz na tom istom mieste. Zase lyže na chrbát. Toto sa ale stávať nemôže. Čo ak by som mal pred sebou veľký deň s veľkým projektom? Musím si dávať väčší pozor pri vyzúvaní pásov a nehádzať ich o sneh a hlavne ich hriať poriadne vlastným telom dokým zase pôjdu na lyžu. Nič to. Naučíme sa.

Druhýkrát hore už napešo

Po poriadnych poryvoch vetra na vrchole a po telefonáte so spachtošom Lukášom sa rozhodneme vrátiť do base campu na chatu pod Chlebom. Hore po hrebeni ešte skúšam nalepiť pásy lebo 500 metrov po koske v lyžiarkach si moc neviem predstaviť. Držali. Stačí len poriadne nahriať. A potom sa skoro šusom púšťame na chatu. Užívame si záveje a iné náčinie s nášho obrovského hriska názvom príroda.

Na chate už spolu s Lukášom šupneme každý podľa potreby niečo do seba a idemee dole. Prichádza jazdda snov :)

Hneď pod chatou prvých 200 metrov zjazdovky zratrakované. Jeden pás priamo ratrakovaný pred nami, čo bola poriadna zrada. A tak pri prechode zo zmrznutého snehu do mäkkého som hneď dal papuliaka na zem. Nevadí. Prichádza sen v podobe bubnov, skokov, čučiek, stromčekov. Konečne kopec zábavy. A radosť môže začať. Boli to priam len sekundy a už sme boli dolu. Ale ešte nič nekončí. Prichádza les. Ten začiatok po Ploštiny bol trošku nudnejší ale zase na kratučkej lúke sme sa opäť blázneli. Opäť prišiel les a tentoraz listnatý a každý si bral svoju stopu. Prvýkrát si užívam les, prach a kopec srandy. Bude ma to baviť. Stromy len tak mihali okolo. Kde tu nejaká skalka, spadnutý kmeň či konáriky odfrkovali od lyže ale stálo to za to. Zbiehame na zvážnicu a máme po zábavke. Už len nudný zjazd pri vypätí všetkých zmyslov aby ste prešli čo najmenej trčiacich skál a za chvíľku sme na Zajacovej a potom už rovno pri aute na vrchu Šútova. Koniec je tu.

Je iba začiatok decembra a už mám vyše polovice minuloročných nalyžovaných kilometrov. Tento týždeň to bolo 5 úžasných lyžovačiek s viac ako 8000 výškovými metrami. No nemiluj to tu vo Fatre. Skoro všetko blízko :)

Foto: Marina Belková, Martin Fízel

Ochutnávka prvého poriadneho prašanu na Chopku

Je 27.11.2017, mám po nočnej čo značí voľný deň, počasie hlásia gýčovo krásne a tak plán je jasný. S parťáčkou Tinou sa o 11tej stretnúť priamo hore na Chopku.

Pod "Dievčenským" žľabom

Na parkovisku v Jasnej to vyzerá ako v Mrázikovi. Všade zapadané stromy novým snehom. Na parkovisku 20 centi neodhrnutého snehu. Radosť lyže vytiahnuť. 

Ráno v Jasnej

Asi prvýkrát túto sezónu pučím priamo od auta. Len to som zabudol, že dnes idem na Chopok. 900 výškových metrov už do poriadneho kopca, nie ako Martinky, či Chleb, ma poriadne preverili. Ale aj tak 1:15 na lyžiara začiatočníka je moja spokojnosť. Po Tine ani stopy a ja za 35 sekúnd začínam odmŕzať. Hore fučí a aj oblak sa dostavil na pokec a tak rýchlo pásy zhadzujem a idem sa po ľade šmýkať za parťáčkou. Južná strana bola ozaj dosť zapeklitá pre ten ľad. Predsalen slnečná strana.

Snehy na severnej strane

Snehy na strane južnej

A tak som si zbehol 150 výškových a keď po parťáčke ani stopy vybral som sa hore. Skoro napresno sme sa stretli. Rýchlo pásy strhávame opäť a ideme hľadať v hmle "dievčenský" žľab. Asi najľahší na severnej strane Chopku a Derešov. Prašanu aj pol metra ale podklad stále mizerný a tak nie raz zachytávame kosku či skalu. Skaly, po dôkladnej obhliadke jednej, čo som prešiel fakt napriamo vrchom, boli pokryté celé ľadom, čiže ani ryhy na lyžiach nerobili. 

Ale v zjazde sa nedalo poriadne rozohniť, aby sa náhodou nestalo, že jeden z nás zostane rozčapený o nejakú skalu alebo doláme nohy na koske hneď na začiatku sezóny. Po zjazde prichádza ešte zaujímavejšia časť. Vôbec netušíme ako sme sa mali spod žľabu dostať na zjazdovky. Je dosť možné, že všetko to, čo sme krvopotne preliezali v koske, je o mesiac, dva cele vysnežené. Ale to potom hrozne ľudia prichádzajú o zážitky. Po zjazdovke vie lyžovať každý. Ale čo tak skúsiť potok, kosku, či bubny vytvorené zo skál a popadaných stromov?

"Dievčenský" žľab vysnežený, koska a kamene zasypane neurčito

Nakoniec sa nejako preplazíme až na turistický chodník od Mikulášskej chaty a serpentínami vyšľapeme na Lukovú. Ešte 200 výškových metrov vystúpame a poza Konský grúň prejdeme za zábrany ku žľabu "školskému". Tiež jeden z tých ľahkých tu na okolí. Prúser nastal, keď sme vyšli o pár desiatok metrov vyššie do žľabu čo až nižšie ústi do žľabu "školského" Tento má už ale strmosť až do 45°. To by ešte tiež nebol asi najväčší problém. Ten nastal, keď naprieč celým žľabom sme v prevejí zbadali niekoľko centimetrovú trhlinu. Wtf??? Veď pekne primrznuté musí byť. Lenže to už sa asi hýbal nový naviaty prašan. Idem si to odfotiť keď tu mi celá lyže zapadne do už asi 10-15 centimetrovej starej trhliny. A tá už bola hlboká viac ako pol metra. Nie sme skúsení lavínovej problematiky a tak radšej volíme ústup. Aj keď ešte niekoľko hodín som predýchaval svoje rozhodnutie, čo doteraz nie som istý, či to nebol iba strach čo rozhodlo a nie rozum. Ale veď žľab zostáva a času sa tam vrátiť ešte bude túto zimu.

Trhliny v preveji nad "Školským" žľabom

Po zjazdovečke a keď sa dá hlavne tých nezratrakovaných v desiatkach centi prašanu zlyžujeme až do Jasnej. Hlad nás zožiera z vnútra. Pred sezónou aj tu zdochol pes. Ešte horšie ako na Martinkách. Z jednej reštiky nás vyhodili, lebo že za 10 minút zatvárajú. Po inom jedle ani stopy. Jedine 4* hotely. Na hoteli Grand tie hviezdičky celkom svietili, tak sme sa rozhodli pre hotel Pošta v domnení, že tu je tých hviezdičiek pomenej. Do vestibulu vstupujeme s maličkou dušičkou, že či smieme vstúpiť aj my takýto. Na počudovanie áno. Lyže sa ale nemôžu ničoho dotknúť. Vo vnútri je to ozaj nádherne. Ehm.. nazvem to luxusné. Lebo nádherne je aj na chate na Magure, na Holiach, Štefáničke, Kamienke, či Zbojke, Terynke alebo Brnčalke. Uff.. len koľko ideme zaplatiť. Predsalen nie sme horné percento populácie. Ceny nad 10-15 € ..To tu nechcem nechať toľko ..s polievkou 20€ keď som na SVK mi príde veľa, a tak objednávam niečo kuracie za 5€ a polievku za 3. Malé pivo nakoniec za 2,5€. Ok.. Brokolicový krém bol úžasný. Škoda, že doniesli do neho 4 kocky sušeného pečiva. Ako druhý chod som dostal obrovský tanier a na ňom tri frcky zemiakovej kaše a dva medajlonky mäsa. Žasnem s otvorenými ústami. Ešteže v batohu mám tie Horálky a sušené ovocie. Bol som tak rozčarovaný, že som si to zabudol aj odfotiť. Nič no.. chute nezameniteľné a už dávno som nejedol niečo tak lahodné ale, žeby som uhasil to po čo som sem šiel sa teda povedať nedá. Ešteže sa mi počas hodinky tepla podarilo opraviť prúsik na lyžiarke. Lebo už tento posledný zjazd som šiel dolu bez spevnenia lyžiarky.

Takto zohriatí musíme nakoniec opäť do zimy. Sú 4 hodiny a čaká nás ešte raz Chopok. Tina má na druhej strane auto a ja potrebujem výškové. Nasadzujeme konštantné tempo a bez slovka pri svite mesiaca úplne bez svetla čeloviek o necelé dve hodinky sa ocitáme na vrchole. Myslel som si, že je omnoho chladnejšie ale teplomer ukazoval iba -7°. Len ako sme zastali hneď sa telo začínalo ochladzovať. Na batohoch a oblečení všade na nás námraza. Parťáčke aj viazko trošku primrzlo. Po príprave na zjazd sme sa rozlúčili a každý sa pobral na svoju stranu. 

Večerný výstup na Chopok

Zjazd bol skvelý. Síce každých 10 oblúkov som musel stáť čo mi šlo stehna roztrhať ale bol to zatiaľ najkrajší zjazd začínajúcej sezóny. Konečne si začínam veriť. A oblúky sa skáču nie pluhujú. Už len hodiny a hodiny tréningu a pádov. 

Auto na parkovisku je akoby ho niekto oblial. Celé biele od ľadu. Lyžiarky teraz pre zmenu nedokážem vypnúť z viazka ja. Ale nakoniec sa podarilo. Auto sa mi teda nechce oškrabávať a tak iba zapnem motor a fukár a v kľude sa konečne dnes najem. Horáliek. No a týmto úkonom krásny dvojdeň s nočnou v práci za nami. Sobota výšľap na Chleb, potom nočná a dnes 2400m+ na Chopku a po okolí. Lyžiarska sezóna zahájená.

Foto: Martina Belková

Z Pienin na Babiu horu poza Tatry cez tri Poľské národné parky

Čo ku tomuto napísať? Bol to proste geniálny predĺžený víkend v prírode. Síce sám ako prst ale o to so silnejšími zážitkami a hlavne tým potrebným stíšením, ktoré v dnešnej dobe nie je tak jednoduché nájsť.

Na vrhcole Trzy Korony (Pieninski Park Narodowy)

1. deň: Pieninski Park Narodowy

Trasa: Červený Kláštor - Plašná - Lesnica - sedlo nad Lesnicou - kompa(zatvorená) - obchádzka cez Krościenko nad Dunajcem - Sokolica - Trzy Korony - Czorstzyn - Lubań - Maniowy

cca 50km, 2800m+

Cesta dlhá predlhá. Od tretej rána v Regiojete z Vrútok až do ôsmej v Červenom Kláštore. Počasie hlásia na víkend kadejaké ale verím v krajšie zajtrajšky. Cestou obdivujem Magurské sedlo medzi Reľovom a Slovenskou Vsou. Úžasné výhľady, ktoré ma presviedčajú, že som sa rozhodol správne ísť do tohoto výletu aj sám. Po okolí sa na lúkach nachádza už aj celkom dosť snehu. Cítim sa rozpačito či to bude pre moje nožičky slasť a či nie. Každopádne ako som z autobusu vystúpil na ceste bola poľadovica. A nielen na asfaltovej. Aj na blatovej, aj na trávovej. To som vtedy ešte ani netušil, že toto je to úžasné čo neskôr vystrieda len blatový chodník.

Na Plašnú to trochu šmýka na zmrznutom blate ale o chvíľu som hore. Prichádza trošku zapeklitejší zbeh a prvé oboznámenie sa s mokrotou, inak si užívam prvé hodiny bez dažďu. Zbehol som do Lesnice a z tade už po pre mňa známom žltom chodníku na sedlo nad Lesnicou. Vari nepôjdem ku kompe po asfaltke, keď sa to dá prebehnúť cez kopec.

Projekt urob si selfičko začína

Prvýkrát oceňujem účinky mrazu na blato. Zapadnúť pol topánky do jeho vnútra nie je úplne najpríjemnejší pocit. V lese je mrazových účinkov už pomenej a tak začínam hromžiť. Zatiaľ iba v duchu.. Prehĺbenie pocitov zlosti prišlo pri zistení, že kompa nefunguje od novembra do apríla (dáva to logiku ak by náhodou prišiel ľad). Na počudovanie celkom ľahko zvládam túto situáciu a aj keď z času na čas mrholí rozbieham sa s ľahkosťou a obchádzam Dunajec najbližším mostom, ktorý je vzdialený asi 4 kilometre asfaltu.

Za cca 3/4 hodinky som už trošku z iného smeru ale pod kopcom Sokolica. Stúpanie bolo rýchle a už aj stojím na skale po obvode ohraničenej zábradlím celkom sám, iba s pohľadom do diaľav a do hĺbky na Dunajec. Z rozprávania, počas sezóny a počas krásnych voľných Poľských dni, je problém si nájsť miesto pri zábradlí. Uuups, nechcel by som. Ok, poďme na Trzy Korony.

Sokolica s nádherným výhľadom na Dunajec

Na rad prichádza nádherný technický chodník hrebeňom. Tabule píšu 3 hodiny. Každopádne dá sa to prejsť aj rýchlešie, ale asi opäť treba rátať aj so zápchami. Nie jedno miesto je úzke na jedného človeka. A keď sa miestni budú chcieť ešte všade fotiť? V pláne bolo prezrieť aj Pieninský hrad ale tam ma vítala iba tabuľa prepadnutého stropu, a tak iba hodím do seba jednú Horálku spravím fotečku a letím ďalej. Nie je teda najteplejšie. 

To už odtiaľ na Trzy Korony bola malina a konečne stretávam prvých ľudí, asi po 4 hodinách. Chodník na vrchol vyzerá ako u nás chodník korunami stromov(samozrejme v menšom), ale tak uzučký, že sa v jednom smere zmestí iba jeden človek. Žiadne obiehačky. Stred je predelený zábranou a na začiatku je označenie jednosmernej premávky. Opäť si nedokážem predstaviť ako to tu musí vyzerať cez voľné dni. Na vrchole je vyhliadka cca 4x4 metre a keď sa to zaplní tak asi ľudia stoja v rade až po Pieninský hrad.

Výhľad z Troch Korún

Vzadu zasnežené a zahmlené Vysoké Tatry alebo asi skôr Belianky

No a začína pršať. Spočiatku veľmi jemne. Cesta začína byť až príliž behateľná a ja si to patrične užívam, lenže blata pribúda, viditeľnosť a výhľady ubúdajú a tak pomaly ale isto prichádza depka. Už iba do mobilu do mapy hľadím a čakám za každým rohom vykúpenie. Vychádzam z lesov na lúky. Vody ako keby priehradu roztrhlo a po tráve behám ako po špongií. Prichádzam na koniec národného parku. Som v nejakej dedine. Samý asfalt. Neviem či sa mám tešiť a či plakať. Teraz dodatočne zisťujem, že keby som videl na viac ako tri metre asfaltu pred sebou, tak by som možno zahľadel aj na zámok, hrad, či obrovské jazero. Chvíľku som zahľadel ale v diaľke rozhliadňu Lubań. Nezdala sa až tak ďaleko.

Jezioro Czorsztyńskie, hrad Niedzica,, na druhej strane Czorsztyn a po pravej strane lúky ktorými som prechádzal, úplne vzadu hlavný hrebeň Byskidov (Gorczański Park Narodowy) s najvyšším vrcholom Lubań

Rozhľadňa na Lubani

Ale potom to prišlo. Blatové kúpele alebo blatové orgie? Nebyť paličiek tak tam ešte dnes miesim blato na mieste. Depka v plnom prúde. Prestáva ma to baviť a pršať začína čím ďalej viac, keď tu zrazu stretám mladých poľských turistov. Zaujímavé. No nič. Predbehnem ich a dobojujem to až na vrchol. Hore krásna lúčka s miliónom smerov a tak sa rozbieham po hrebeni. Hneď ale po 200 metroch sa spamätám, že nie som na správnej farbe. V tej sneho vode na zemi ani stopy a tak celkom prúser si vybrať správny smer na pár metrov vzdialenú rozhľadňu. Ale našiel som ju nakoniec.

Počasie sa nám zhoršuje

Prdím ale na ňu a idem tlačiť kilometre ďalej. Totálne blatový, inokedy totálne suťový zasnežený strmý zbeh a neskôr chodník či cesta plná vetiev stromov a kaluží kde by ani slon nemal problém zapadnúť. Triedim v hlave myšlienky a ctižiadosť dostať sa dnes až do Noweho Targu cez Turbacz po svojich musela ustúpiť. Ja idem do Mizernej. Veď tak to asi aj cítim.

Už ma to nebaví

Z Glowneho szlaku Beskidského sa púšťam zelenou dolu. Spočiatku celkom príjemny chodník lúkami a lesmi vystriedali zase strmé šutrovo konárové zvážnice. Potom zase kdesi na hrebeň hore a dlho predlho blatom až som vyšiel na opäť špongiovo mokré lúky. Vložky už som mal až na prstoch v topánkach zrolované a tak ich radšej vyberám. To bolo radosti s voľnosti prštekov. Silou vole a asi už aj s dávkou levitovania sa mi podarí bez ujmy a bez krkolomných pádov prísť až do dediny Maniowy.

Práve okolo mňa prefrčal autobus a ako neskôr zisťujem na zástavke tak to mal byť posledný dnešný do Noweho Targu. Lenže to mi vtedy nenapadlo si pozrieť hviezdičky čo znamenajú a tak celý rozradostený si idem na fritky a herbatu do miestneho občerstvenia na pumpe. Až keď opäť výjdem na zástavku do tej strašnej tmy a zimy čo som bol celý premočený zisťujem, že mi už nič nepôjde. A tak prišiel čas na stop, keď tu zrazu za 5 minút stojí pri mne mikrobus. Samozrejme stará rachotina ktorú ani otvoriť neviem, tak to už vodič rukami lamentuje, že on nemá toľko času aby mi dvere otváral. Doteraz netuším či to bol nejaký pravidelný spoj a či iba nejaký pocestný. Každopádne za 5 zlaťákov som bol za polhodinku v Targu iba pár stoviek metrov od hotela.

To už ma zase gniavi zima ale za 5 minútiek už stepujem na recepcií hotela Oberźa pod Roźa na brehu Bialeho Dunajca. Izba parádna, kúpeľna čisté vykúpenie a raňajky ani nevravím. Všetko tip-top. Do mesta sa mi nechce a tak po trošku skonsolidovania sa na normálneho človeka o deviatej už chrápem.

Raňajky až na ôsmu, tak sa vyspím ako bábätko, aj keď z postele sa dvíham ako tankom prejdený...

2. deň: Gorczański Park Narodowy

Trasa: Nowy Targ - okolo cintera na modrý szlak - po hrebeni až na Turbacz - po czerwonom szlaku až do Rabky

cca 32km, 1200m+

Už keď som rozlepil oči tak som nič von oknom nevidel a cez deň sa to teda nezlepšovalo. Prechádzam cez celé mesto až ku cintorínu a odtiaľ ešte okolo zopár domov do polí a lúk. Hneď zapadám do hnusného ílu. Snažím sa neskaziť si deň hneď takto z rána. Íl prechádza plynulo do špongiovej lúky ale naskytá sa ešte zopár dnešných posledných výhľadov a tak som ešte šťastný.

Posledná radosť dňa

Prichádzam na  lazy nad Targom a odtiaľ sa pustím síce po značke vyznačenej appkou Mapy.cz ale podľa všetkého už Poliakmi zrušenej. Na stromoch boli značky vybielené a za 5 kilometrov som ich ešte viditeľných našiel asi 2. Po hnusnom blatovom chodníku sa dostávam na hrebeň. Prichádza prvý rozmočený sneh. Po mraze v 1000 mnm zatiaľ ani stopy.

Nudáááá

Ale ako postupne mizol les a ešte stále som po troche stúpal, tak začína prituhovať. Asi polhodinku pred Turbaczom zbadám pred sebou bežca. Fuu, konečne človek a hneď bežec? Ale prdím na teba, ja mám po včerajšku toho akurát dosť. Keď tu za zákrutou ho zbadám. Ono to nebol iba tak nejaký bežec, ono to bola bežkyňa. A ten pohľad keď som ju dobiehal zozadu. Ale potom zase zrýchlila a ja už zúfalý. Ale vstúpil som si do seba a o chvíľku som zase za ňou. Aby to až tak moc hlúpo nevyzeralo, tak som ju ešte aj povzbudil. Usmiala sa. A tak sme šli vedľa seba až dokým som nenabral toľko síl, že som prevzal velenie. V domnení, že dáme selfíčko na Turbaczi, aby som si stihol vybrať telefón som si dal trošku nadskok čo som ale spravil osudnú chybu. Ona odbočila do chaty a nie na vrchol.

A tak na Turbaczi sám

No nič, no. Porobil som si teda selfíčka sám a pobral sa druhou stranou dole do Rabky. Spočiatku krásny zasnežený chodník, ktorý sa zase raz začal meniť na ohyzdné blato. Na vrchol z tejto strany sa valili stovky Poliakov. Ale všetci už skoro pod vrcholom. Ako som klesal tak som stretal popri narastajúcej hmle, tým menej turistov. Zbeh nemá konca. Na vrchol som vyšiel za 3 hodiny a tú istú vzdialenosť dolu som šiel skoro rovnaký čas. Hromžím na celý národný park. Okolo mňa hmla na 10 metrov. Kde tu niekto vybehne z hmly. Strašná depka. Nebaví ma to, každú chvíľu musím preskakovať nejaké blato či kaluž. Na lúkach vidím iba sám seba a tu hnusnú špongiu.

Depkujeme..

Konečne zazriem prvé domy Rabky. Zbieham dlho ulicou až ku parku. Fascinujúce. Rabka je krásne kúpeľné mesto aj keď už evidentne chátrajúce. Až mi srdce plakalo ako sa to nechalo všetko zdevastovať. Nuž ale kapitalizmus je kapitalizmus. Škoda. Na námestí zisťujem možnosti nákupu aj takto poobede v sobotu a idem sa pomaly ubytovať.

Prichádzam ku obrovskej vilke "Villa pod Debami". Keby predo mnou nešli nejakí robotníci dnu tak netuším kde je vstup. Ujíma sa ma nejaká asi miestna recepčná a Poľsko - Slovenská konverzácia môže začať. Hovorila strááášne rýchlo ale skoro všetko som napodiv rozumel. Jedine račnik bol celkom problém :D ..ehm ..uterák.

Keď som sa dal nejako po hodine dokopy, idem do mesta. Samozrejme zabudnem peniaze a tak keďže mám ešte málo dám si túto trasu hneď 2x. Nakúpim miestnych syrov na raňajky a korbáčíky pre chuť na teraz aby som nezomrel po ceste na druhú stranu do reštiky.

A tam najlepšia obsluha pod Slnkom. V Retro restauraciji sme sa dohovárali cez google translator a celkom sranda bola. Kiežby každá obsluha mala v sebe toľko elánu a pozitívnej energie. Hneď by bol tento svet krajší. A tak som sa poriadne napráskal čo sa jedla aj pitia týka a vysmiaty sa pobral naspäť. Vilku som našiel a ešte pred ôsmou večer opäť po dni zachrápal.

3. deň: Babiogorski Park Narodowy

Trasa: Rabka Zdroj - czerwony szlak - Oravská Polhora

cca 58km, 3100m+

Tento deň ma čaká najdlhšia a najťažšia etapa. V sobotu som bol nenormálne rozbitučký a mám nehorázne obavy či vôbec stihnem autobus z Oravskej Polhory o 15:47. Všelijako to prepočítavam až sa rozhodnem vyštartovať o 4tej ráno.

Na počudovanie po zobudení sa cítim úplne sviežo. Vau, asi tie dve pivká a kopec jedla ozaj pomohli. Výjdem na balkón a vonku sneží. Na zemi v tej tme vyzerá, že nie je nič nasnežené ale už teraz sa neviem dočkať tej nehoráznej vody na lúkach.

Ja a lúky na rande o stvrtej ráno :)

Prechádzam za celkom intenzívneho sneženia mestom. Hneď za mestom to prichádza. Chodník plný vody a blata. Čo už. Dnes budem mať asi topánky rýchlo mokré. Pre sneženie moc toho pred seba nevidím. Riadim sa iba podľa gpska na mobile. Bez šance nájsť tú správnu cestu na lúkach. Keď tu zrazu predo mnou diera. Nový zárez asi plánovanej diaľnice. Nezostavalo mi nič iné ako to obísť na koniec zárezu. Obzerám si základy nového mostu čo pokračuje ďalej aj keď mal som dosť problémov aj sám so sebou sa vyhrabať z toho čistého stavebného blatka.

Ešte pár kilometrov prejdem lúkami a ocitnem sa v malej dedinke. Prichádza dlhý, celkom rovný, asfaltový úsek až po dedinu Wysoka. Kilometre veľmi rýchlo odsýpajú. Prvých 20km som mal za 2:35. To už som bol aj za mestom Jordanov. Začínalo svitať. Odfotím aspoň kostol a valím mestom dolu naspäť ku rieke a železničke.

V Jordanove

Prebehnem ešte jeden vŕšok a som v dedine Bystra Podhalańska. Konečne ideme do hôr. Chcem už konečne sneh. Zase mi raz odíšli palice. Jedna sa mi rozpadla. A teraz som ich tak potreboval. Obchádzal tabuľku "nad cestou sa pracuje" so zákazom vstupu a predrobené blatko od mechanizácie je opäť niečo pre mňa nové. Júúúj ako toto ja "zbožňujem". Nič, musím vydržať, zachvíľku som nad tým v mrazivej krajine.

Konečne ráno a hory..

Ešte nad 800 mnm to stále moc tak nevyzeralo ale snehu začína pribúdať. Predo mnou sa na viacerých miestach okolo vrchola Cupel preháňali stáda srniek. Bol to nádherný pohľad a to som ešte ani len netušil čo príde za tým. Postupne stúpam nad 1000 mnm a krajina sa obliekla do zimného rúcha. Prechádzam riedkym lesíkom s výhľadmi do kotlín z jednej aj druhej strany. Terén nie je vôbec strmý a tak si užívam krásny zimný beh. Len kde tu sa podo mnou prepadne ľad a končím vo vode. Ale toto ma teraz už nemôže rozčúliť. Stále mám celé Poľské horstvo sám pre seba.

Baskidy

Obchádzam okolo vysielača, neskôr chaty a konečne idem stúpať na kopec s názvom Polica. Začína sa zaťahovať, trošku pofukovať a hlavne opäť snežiť. Je to stále krásne nádherné. Na vrchol vybieham veľmi rýchlo a čudujem sa tabuľkám prečo mi to má tak dlho trvať do Krowinarskieho sedla. Veď ja som to zistil. Cesta aj keď plynule, mierne dolu kopcom, bola neskutočne dlhá. Úplne pred koncom ešte ako na potvoru sa predo mnou zjavilo 70 výškových metrov do neba. Myslel som si, že tam aj dušu vypľujem. Dole som to už zbehol ako raketa.

To čo som ale uvidel, keď som vybehol do sedla na parkovisko mi skoro oči vytiahlo z jamiek. Desiatky áut a milión ľudí, ktorí sa aj v tomto nestálom počasí vybrali na Babiu goru. Normálne som sa cítil nesvoj po dvoch dňoch samoty. Hneď ma odstavuje chlapík a vymáha odo mňa vstupné 5 zlotých. Ešte aj auto mi chcel dať zaplatiť. Normálne som mu mal chuť povedať, že ja idem aj z Rabky pešo, nie ako oni. Ale kusol som si do jazyka a už som letel aj hore.

Tabuľký píšu 2:30. Hm.. chcem ísť 1:30. Chodník hneď z hurta začína stúpať a po polhodinke som vo výške nad 1500 mnm. Snehu je tu nenormálne. Chodník síce plný, ale ľudia sa snažia uhýbať. Nad 1500 končí koska a začína pravá zima tundry. Vietor prefukuje sneh cez hrebeň a do toho začína dobre snežiť. Ľudia hore stúpajú v ťažkých topánkach na mačkách v goráčovom obečení a ja mám na sebe elasťáčky, tenisky a deravú vetrovku. Eeeha, určite si ešte teraz o mne rozprávajú.

Cestou na Babiu goru

Nevadí, Babiu Goru nejako pomocou gpska aj v tej hmle a snežení nakoniec nájdem a rýchlo utekám z tohoto nečasu preč. Cestou dolu ma ešte zastavuje Poľská skupinka či idú správne na schronisko. To teda netuším kde sa nachádza. Ale opäť pomocou chytrého mobilčeku všetko nachádzame. Ono tie dnešné mobily síce oblbujú človeka ale dá sa vďaka nim zažiť bezpečne a rýchlejšie toho omnoho viac ako kedysi.

Na Babej gore

Rýchlo dám fotku aj na sedle medzi Veľkou a Malou Babiou horou a letím na tú Malú. Po prešľapaní chodníka stovkami ľudí už ani stopa. Len zopár stôp išlo hore. Bojím sa či na Slovenskú stranu do Oravskej Polhory vôbec niekto zavítal. Našťastie ale áno. Už len cca 10 km dolu. Užívam si zimnú prachovú perinku. Cítim sa ako v rozprávke a slovami nedokážem opísať ten nádherný pociť šťastia. Mám za sebou 50km??? A čo? Teraz som v raji. Strašne moc ďakujem Bohu za túto nádheru, čo nám dáva.

V sedle medzi Babími horami

Z Malej Babej hory na Oravu

Dole už zase v depke dlho predlho dolinou až do dediny, lenže so super zážitkami v mysli to nebolo až tak hrozné. V hostinci Babia hora ešte sprášim pizzu a potom ako na zavolanie mi ide bus do Námestova. A odtiaľ po pár minútach drkotania hneď aj bus priamo do Vrútok. Síce tých pár kilometrov z Oravy som šiel asi 3 hodiny ale aspoň vo vnútri v teplúčku.

Bol to výlet nad všetky iné. Vlastne to píšem každý týždeň. Som neskutočne šťastný, že mi je dopriate zažívať toľko úžasných vecí a možno aspoň trošku sa s tým aj podeliť. Príroda a dobrodružstvo dohromady sú geniálna vec :)