Končistá po lese, Baranie sedlo (Vysoké Tatry)

Víkendy začínajú byť čím ďalej tým kratšie. Keď sa chce človek aj trošku socializovať tak nemá šancu.. V piatok večer príde o siedmej večer z roboty, ešte chce stihnúť jednú pizzu, čajík v čajovni a niekoľko hodín úsmevu od ucha k uchu a nakoniec dopadne tak, že spánok ide bokom a po štyroch hodinkách už rozliepa oči, aby mohol opäť prežiť neskutočné dobrodružstvo. Veď nie nadarmo sa vymyslela fráza: "Spať budeme až v hrobe" Teraz je to neskutočný prepych.

Štart aj tak opäť posúvame až na pol ôsmu v Ružomberku. Nabalíme Feldu a hybaj ho do Hágov. Dristáme jedna radosť a ani si neuvedomíme a nachádzame sa pod Tatrami. Kopce nevidno a čo je horšie nevidno už ani sňah. Nevadí, aj behať v lyžiarkach sa treba naučiť.

10 rokov sa chystáme na cestu. Ako keby sme šli na púť do zasľúbenej zeme. Až potom mi došlo, že oni si všetko čo budeme potrebovať až na ubytovni vyhadzovali z batoha. Nevadí. Závažie je dobrý tréning, Alebo, aspoň vyrovnám váhou ich ťažké lyže. Lyže teda na chrbát a poďho do lesa.

Ideme si pešo keď tu parťák Kubo okolo nás na lyžoch. Čo tam po tom, že každú chvíľu musel obchádzať stromy, korene, skaly. Hm.. nakoniec mu to šlo aj tak pomalšie ako napešo. Stále ideme lesom Štôlskou dolinou. Sňahu stále nikde. Vojdeme do kosky. Snehu trochu pribudlo a hlavne je už čistejší. Nie od dolámaných vetvičiek a čečiny. Ako začne koska rednúť nasadzáme pásy. Vošli sme na dno doliny a postupne vystupujeme ku červenému turistickému chodníku "Tatranskej magistrále"

Cesta koskou

Sneh je totálne tvrdý a sklon je taký, že stačí trošku urobiť chybný krok a sa zbierate zo zeme. Za nami sa začínajú otvárať krásne výhľady na Popradskú kotlinu. Stále stúpame. Celkom to ide, ale náš cieľ cesty Končistá je v totálnej hmle. Prichádzame na skalný prach vo výške okolo 1950 mnm. Stretáme iných bušičov, ktorý sa smutne vracali naspäť. Nad prahom nie je sneh, len samé skaly. Zase lyže na chrbát (alebo komu to tak chutí tak na batoh bundu a lyže do ruky)

Lúčne sedlo a v pravo masív Končistej

Pohľad Štôlskou dolinou

Po silnej roztržke či ísť ďalej alebo nie a či ísť dolu smerom do Zlomiskovej doliny alebo do Štôlskej bolo pre strašnú nechuť parťákov rozhodnuté pre ústup naspäť do Hágov. Zjazd z Lúčneho sedla do Zlomísk by mohol byť dosť nebezpečný v hmle a hlavne v snehu, ktorý skôr pripomínal ľad. 

Zjazd pre niektorých naspäť bol jeden z najkrajších v tejto sezóne. Pre mňa neskutočné utrpenie. Až dole som zistil, že to bolo roztrhnutým prúsikom na lyžiarke a teda komín na jednej lyžiarke som mal úplne voľný. Vďaka tejto anomálií som zase raz okúsil tvrdosť terénu. Zase raz som si trošku pošiel aj po hlávke.

Opäť koska. Ale my chceme lyžovať. Davnhilujeme pomedzi kríky. Celkom to ide. Raz za čas, keď ste čakali parťákov prešla okolo Vás najprv lyža a potom za ňou utekajúci lyžiar s jednou lyžou na nohe. Keď nás to padanie už omrzelo tak sme konečne lyže vypli. Ale jednému to nedalo a o chvíľu na nich stál znovu. My opäť trénujeme zbeh v lyžiarkach. Na jednej lúčke sa zdalo strašne mnoho snehu a tak zapíname aj my a valíme za nim.

Prešli sme asi 300 metrov a ocitli sme sa v čučoriedí. Kde tu fliačik snehu. Ale kde fliačik. Bola to čistá zjazdovka na slalom. Niekedy na jednú lyžu, niekedy na skok na najbližšiu bielu plochu. Keby nás vtedy niekto videl tak si pomyslí, že sme asi nafetovaní, ale my sme boli práve najšťastnejší ľudia pod slnkom čo sa tešia z každej jednej vločky snehu. Nakoniec sme v lyžiarkach "goráčových" prebrodili potok a po pár stovkách metrov sme boli pri aute. Bolo to úžasné. Po snehu, širokej zjazdovke, vie jazdiť každý. Ale sranda prichádza až na čučoriedkach a zarastenej rúbani.

Ale potom prišla depka opäť. Už je po výlete a ja mám za sebou iba 9 kilometrov a 800 výškových metrov a pokazený komín na lyžiarke. Ale v Smokovci bežíme do obchodu kde nás zachraňujú novou šnúrkou a večer je lyžiarka ako nová. Dokonca v obchode bola obsluha, ktorá ma fascinovala. Normálne vedela čo za tovar predávajú. Po dlhom čase prístup ako si predstavujem. Ani nás nevyhodili keď sme tam šťukali každé viazko čo sme uvideli.

Ešte do obchodu nakúpiť jedlo na tri roky, keďže tento týždeň sa na výlet do Tatier vybrala banda zúfalcov bez peňazí pred výplatou. Ubytko v Dolnom Smokovci totálny luxus. A to vyšlo iba cca 10 € na osobu. Ten penzión proste mal atmosféru. Aspoň vieme, kde zanocovať do budúcna keď sa opäť vyberieme pučiť Tatry. Večer prichádza ešte parťáčka May, ktorá bola cez deň spučiť Žltú lávku nad Terynkou. Za ideálneho slnečného počasia. My sme vychytali asi jediný oblak nad Tatrami čo sa nad Končistou držal ako nebeské mračno na Olympe.

Parťák na penzióne

Večer opäť socializujeme. Ak sa to tak dá nazvať. Každý bol nejako prevesený cez gáuč alebo kreslo a polomŕtvy niečo vyprával. Nálada ale neklesala na duchu. Počas hlbokých rozhovorov sme sa nakoniec rozhodli ísť na druhý deň predsa len Baranie rohy. Veríme, že už počasie výjde. Minimálne ako dnes všade okrem Končistej. 

Ráno narýchlo všetko nahádžeme do Feldy. Lyže na kolená a piati a päť párov lyží a iných inštrumentov sa poberieme do Starého Smokovca na bus. Vodič išiel odparkovať auto na tajné neplatené miesto, hodiť šoférovacie botasky do kríku a už aj sa vezieme na Tatranské Matliare, Kežmarská Biela voda. Hodinu sa pripravujeme na parkovisku.

Sňahu zase nikde. Poďme poturistikovať. Dnes sú parťáci nejakí trudní. Dlho ani po snehu nechceli šlapať na pásoch. Až keď sa nám začala otvárať scenéria doliny Zeleného plesa so Svišťovkou, Kežmarským a Pyšným štítom, Baraními rohmi, Čiernym štitom a Jastrabou vežov až po Kozí a Jahňací štít a na druhú stranu úplne v kontraste Belianske Tatry už skoro bez snehu. Pohľad do Veľkej a Malej zmrzlej doliny je pre mňa jeden z najkrajších v Tatrách. Možno ešte krajší ako nové vecka na Brnčalke. A ja že prečo je pred záchodmi vonku pol metra snehu. Alebo to tam je už dlho, len vždy som poctil iba záchod vonkajší?

Pohľad na Belianky

Scenéria sa otvára

Veľká Zmrzlá dolina a naša cesta do Baranieho sedla

Doplníme energiu na chate a naprieč zamrznutým Zeleným plesom sa vydáme ku žľabu do Veľkej Zmrzlej doliny. Zase raz trošku depka z výšky. Ale boli celkom pekné stupačky na nohy tak to nebolo aj pre takého strachoprda ako ja nič strašné. Nad dolným žľabom sa terén vyrovná. Začína pripekať slniečko. Ideme sa rozpustiť. Jeden parťák letí dopredu ako besný. Kašľať na neho. My selfičkujeme a fotíme o život. Je tam nádherne.

Obžieračka na chate

Výhľad pre šťastkov

Cesta cez dolný a horný žľab do Baranieho sedla

Príprava pod nástupom do spodného žľabu

Pučíme

Cesta do neba

Nad prvým žľabom

Presunieme sa pod horný žľab vedúci priamo do sedla Baranieho. Cez leto som tu mal strašnú depku. Išiel som s jedným parťákom priamo cez žľab. Sneh tu síce nebol ale skaly sa sypali prúdmi. Ten druhý sa musel schovávať aby neprišiel o hlavu. aj celkovo dosť ťažšie sa liezlo hore. Teraz to bola krása po schodíkoch v snehu. Ani som nemal pocit, že sa prevrátim naspäť až ku Brnčalke.

Kubo s Kežmarákom

Veľká Zmrzla dolina a dolu dolina Zeleného plesa

No ale potom to prišlo. Z leta si pamätám, že druhá strana na Terynku nie je až taká strmá. Výjdem cez hranu sedla a na druhej strane priam priepasť. Kokos, toto idem ako zlyžovať? Hore fúka ako besné. V sedle nachádzame rýchleho parťáka iba lyže. Tipujeme, že išiel na Rohy. Mojim ďalším parťákom sa už nechce. Sám hore nejdem a druhá vec, asi by tu pomrzli ak by ma mali čakať. Začíname sa pripravovať na zjazd...

Čierny štít

Horný žľab až po sedlo

Krásavica v sedle

Bujak v sedle

Sexoš v sedle

Prípravy vo vetre v plnom prúde

Pohľad z Baraních rohov do Veľkej Zmrzlej doliny a doliny Zeleného plesa a v pozadí Belianky

Pohľad do Malej Studenej doliny

Ľadový štít

Ako dám dole pásy tak ma tak roztrasie ako nikdy. Čooo, to nedám. Zvalí ma do doliny. No ale hádam nepôjdem napešo. Kubo sa spustí ako keby bol na somárskej lúčke iba. Kajak ide dosť pokakane. Keď má on problémy tak čo ja??? Nič, za mnou je ešte May tak idem skúsiť ísť dolu aj ja. Šuchocem sa svahom dolu natočený bokom ku svahu a keby som mal cepín tak som na ňom zachytený o svah. Ale pomaly to zošuchávam. Cítim dosť trapas pred bušičmi čo ma preoblučikuju okolo alebo šľapu hore na pásoch. Aj keď všimol som si, že aj niektorí turisti išli dolu čelom ku svahu na mačkách a s cepínom vo svahu.

Lyžovačka do Malej Studenej doliny na Teryho chatu

Malá Studená dolina

Príprava na zjazd

Zošmýkam sa cez najhorší úsek. Ani za toho mi nechce rozum dovoliť urobiť oblúk. Nakoniec ho ale spravím a ani sa nevyvalím. Ide mi to otrasne. Lyže vôbec nespolupracujú v snehovej škrupine. Hľadám čo najmäkší alebo najnižší sneh. Pomaličky klesáme až dokým neprídeme nad dlhokánsky rovný úsek pred chatou. Čert vie či neboli pod nami aj plesá. Nakoniec sa teda poriadne pustím. Aj by som zavrel oči aby som nevidel čo sa teraz stane ale nakoniec som to vypučím po rovine až skoro po chatu. Rýchlosť mi došla pár metrov pred chatou. Ešteže už ideme jesť.

Zase dávam parádnu fazuľku, trošku oddýchneme a poďme do Hangov. May nás strašila, že deň predtým to bolo dosť ľadové. Ale ako som si dal na chate pivo nič nebolo zlé. Horným Hangom som sa pustil ako pán. Išlo to krásne. Užíval som si to. Pár oblúčikov a boli sme na Hangu Dolnom. Ten už bol ťažší ale oblúčiky už išli aj v škrupine. Dolu bol zase potrebný šús. Všetko ide ako po masle.

Veľký Hang pod chatou

Prefičíme okolo Zamky. Sneh začína dosť černúť. Samá čečina. Ale čo po tom. My si užívame lyžovanie. Lyže sú spotrebná vec. Bombime to chodníkom čo to ide, keď tu zrazu pred nami Kubo v kosodrevine. Pred ním asi 3 metre namiesto snehu na chodníku Tatranská žula. Viazko namiesto lyže na lyžiarke a lyže kdesi v koske. Klipsňa z lyžiarky tiež kdesi kde nepatrí, Ešteže Kubo je vždy ako z gumy. Už z Baranieho šiel dabl frotflip. Nič no.. Telemark si tiež treba vyskúšať.

Pokračujeme. Snehu je už ozaj dosť málo na chodníku. Raz za čas treba obísť nejakú skalu. Raz za čas má sneh šírku jeden a pol lyže. Ešteže prechody cez drevené mostíky celkom kĺžu aj bez snehu. Ani sa nenazdáme a sme pri Rainierke. Chvíľku lyže ponesieme s May v ruke. Oni sa tuším trápili na nich. A potom dĺĺhy úsek roviny až po Hrebienok. Zase to hnusné korčuľovanie. Minulý, prvý raz, čo som to skúšal som vyzeral horšie ako venezuelčan na bežkách, tentoraz som vari šiel už aspoň ako on.

Celý spotený od geniálnej techniky sme sa ocitli na Hrebienku s milión piatimi ľuďmi. Prebehneme čudné šmykľavé plastové chodníky a pokračujeme na lyžiach dolu. Snehu je tak asi 4 milimetre. Kubo ma brzdí. Až potom mi došlo že on telemarkuje. Opäť raz krásny zjazd pomedzi kamene, korene a inú letnú háveď. Využívame každú šírku, dĺžku, aj výšku snehu. Ešteže mám tie lyže také úzke. Nakoniec to šlo dolu až po hrebienok. Kontrolujeme sklznicu. Skoro ako nová. Čečinou sme ju asi vyleštili.

Ako sme zišli do Smokovca z krásneho slnečného počasia na sedle, teraz začalo pršať...

Nabalili sme Fabku a celý tohtotýždňový výlet sme boli ukončiť s pivkom, čokoládou, či na kávičke. Proste dokonalosť :)

Rozlúčka s dobrodružstvom

Cesta domov

Zase raz sa zišla parádna, šialená partia, s ktorou sa človek nikdy nenudí. A čo keď každý človek ma možno aj nejaké chyby, keď sa stretáme vo veciach ktoré nás spájajú. Nechápem ako môže mať niekto okolo seba zlých ľudí alebo si život neužiť. Nemám všetko ale to čo mám je úžasné aj pre tú malú nedokonalosť. Napríklad čoby to bola za nuda keby bol všade sneh? Keby sme vypučili Končistú a potom nemali aftérku na penzóne?

Štastkovia v akcií

Krásny deň každému prajem.

 Foto: Maria Adamcová, Lukáš Hladký, Martin Šramo, Jakub Kubačka

Malinô Brdo 4x a aftérka na Priečnom sedle

Malinô Brdo

Toho dobrodružstva sa v poslednej dobe na mňa lepí toľko, že neviem ani z kade začať. Kamarát Kubo mal nejaké povinnosti na Maline pri testovačke skialpovej výstroje, ktorú si mohol prísť ktokoľvek požičať a zistiť či ho pučenie na lyžiach hore kopcom baví tak isto ako jazdenie dolu svahom. A tak beriem z Martina parťáka Roba a valíme ku Ružomberku. Prichádzame ako prví testovači. No, ja už svoju vybavičku mám ale Robo ide pučiť niečo požičané. Podľa všetkého sme im tam narobili iba poriadne stresy, keď sme si začali predčasne skúšať lyžiarky a ostatní to videli. Všetci hneď po nás chceli opakovať.

Výhľad z Priečneho sedla na Slavkovský štít počas nedeľnej aftérky

Výstup do Priečneho sedla

Ešteže sme prišli tak skoro, lebo po pár minútach bolo po lyžiach. My sme čo to vyfasovali a pobrali sa hore. Robo ide prvýkrat. A už je to tu. Poď pomaly, nevládzem a iné výhovorky. Nakoniec sme na Majekovú chatu vybehli prví a dali si sľubované pivo zadarmo pre prvých 100 bušičov. Hm.. nejako mi to udrelo do hlavy. Na vrchol Malina som priam s tým pivom vyletel. A parťákovi to ide tiež.

Hore trošku zmätky pri zapínaní, Veď ja tiež na tom stojím piatykrát. Samozrejme som si zabudol spevniť lyžiarku a potom sa pol svahu čudujem čo mi ta noha kolíše spredu do zadu ako vykývaný klinček. Ale po úprave všetkého to potom šlo ako po masle. Prvýkrat som okúsil čo to je karving. Doteraz moje lyže asi z roku pána 1990 také niečo nemali. Tie oblúky skákali na tom svahu samé. Robo ide nejako v kŕči. Ževraj mu ide chodidlo odpadnúť od bolesti. Ale dolu to zjazdil hrdinsky ako práve postrelený vojak. 

Prídem dolu a hneď ako sa zastavím pri stánku stojí pri mne nejaká pani a dobreže mi netrhá moje vlastné lyže z nôh. Že si ich ide požičať. Asi minútu som jej musel vysvetľovať, že sú moje a potom som musel utiecť preč a ani na chvíľu z nich spustiť očí aby som ich nehľadal u niekoho na svahu. Robovi teda lyže zobrali a na mňa prišla zlosť. Akcia to bola super, lenže pre to koľko ľudí prišlo to nebolo až tak bezchybne zorganizované. Ale keď je niečo najväčšie tak to asi aj svoje muchy musí mať. 

Roba teda na chvíľu prepúšťam a ja idem hore s najpremotivovanejším parťákom. Vypučili sme to v tempe 51 minút. Žiadna sláva ale pre mňa top. Technika ešte nikde. Neviem bežkovať po rovine. Čas hore, dolu pod hodinu. Spokojnosť.

Prídem dolu, čo to spučíme na obed a poďho s Robom opäť vyžobrať nejakú lyžu. Pomaličky sa začínajú ľudia poobede rozpŕchať. Vybehneme spolu na chaty, ale v pol svahu mi parťák začína trucovať, že on už vyššie nejde. Dáme opäť pivko na svahu a preveľa zaveľa sa pohneme do svahu. Ale prejdeme pár metrov a zase trucy. Tak nakoniec vymieňam Roba za iných parťakov a idem hore. Ale keď už nebolo o čom vyprávať tak sa poberiem dopredu, aby ma Robo pol hodiny nečakal. 

Stretám ho na najstrmšom a najzľadovatenejšom úseku. Obúvame sa asi pol hodinu. Nabudúce žiadne také, že pásy dávať dolu s lyžami mimo nôh. Pekne vytiahnuť s pod lyže.

Zlyžujeme.

Počas dňa ma moji premotivovaný parťáci nahovorili na prvý skialpový pretek. No odopri im niečo. Nemám výbavu. Jedného posielam do Ružomberka pre čelovku. Ja letím na prezentáciu. Rýchlo vyplním nejaký papierik čo mi dali, zoberiem čip, číslo a iné veci a rýchlo sa v strese idem dať do poriadku. Už mám aj čelovku. Je desať minút pred štartom. Asi 5 minút pred štartom stretám premotivovaného kamaráta na štarte ale s inou farbou čísla. Prečo sa do frasa prihlásil na elite? Pozriem na iných známych maniakov a oni majú zelené čísla ako ja. Toto nejako nesedí, Pýtam sa Martina Vé. a Ty ideš čo za trasu s tým zeleným číslom? No predsa Elite, 1550 výškových metrov. Uuups.. kdesi nastala chybička. V tom strese som si asi niečo zle zaškrtol. Panika. Veď ma odtiaľ odvezú. A veď ani výbavu nemám (napríklad batoh na lyže, keď budú musieť bežať v neschodnom úseku). Hanba na tri roky. Nič idem si ja Open.

Štartujem z konca a tak to aj zostane. Všetci sa vyvalili ako stádo slonov za žrádlom. Ja s pár poslednými pučíme vzadu pomaličky. Do pol kopca to celkom ide. Dobieham parťáčku Majku. Dokonca ju trošku predbieham, ale po rovine neviem chodiť a uteká mi. Do strmáku zase pridávam. Na večer zjazdovka zľadovatela a v najstrmšom úseku pásy už prekĺzovali (aspoň, že som sa nevyvalil) a tak volím ako iní traverzovať trošku. Ale ako sme prešli cez tento najstrmší úsek tak mi tak došlo ako už dávno nie. Tých 2000 výškových počas dňa si zobralo svoju daň.

Tá rotunda na vrchole sa iba vzdaľovala. Postupne pred seba púšťam všetko čo som krvopotne predbehol. Na vrchole zhadzujem pásy asi pol hodiny. dokonca zhadzujem s nimi aj seba. No, koniec. Celý roztrasený sa spúšťam. Z krásnych oblúčikov počas dňa bol tak prd. Celý vrch idem trošku natočený do strany a šúcham to postupne dolu. Stehna mi ide rozdriapať. Raz si musím dokonca zastať a predýchať to. To sa opakovalo ešte potom aspoň dvakrát. V spodnej časti sa ale rozbieham a bombim čo to dá. Ale začala už tma a čelovečka moja požičaná svietila tak trošku poskromne a tak som musel dávať pozor na lyžiarov, ktorí sa mi zdalo, že idú polovičnou rýchlosťou a každú chvíľu som čakal do ktorej mátohy v tme vrazím. Do cieľa som vletel ako najväčší pán v plnej rýchlosti. Minimálne ako Peťa Vlhová. Ešteže som im to tam celé nezbúral. Nuž ale oni ma začínajú posielať do druhého kola. Až po minúte keď som sa ledva na nohách držal pomocou paličiek zistili, že asi druhé kolo nebude. Ešteže si mysleli, že pre technické problémy. 

Rýchlo sa dávam dokopy a po preteku sa ideme trošku posocializovať na miesto vyhodnotenia výsledkov. Ale rozpustili sme to dosť skoro, keďže sme sa rozhodli pre aftérku na Priečnom sedle.

Priečne sedlo

Trošku teda pospíme a ráno opäť smer východ. V Ružomberku priberám partiu premotivovancov v zložení Kubo Ká, Lukáš Há, Martin Eš a najvýkonnejšia Felda pod slnkom. Aj keď už kde tu nejakú chrastičku mala. Štyria a štvoro lyži v aute naparádu. Po diaľnici valíme ako strela. 140 ideme ako nič. Dokonca ani kopec necítime. Po ceste už slintáme nad budúcim výletom na Končistú. Len šofér dákosi začína pozerať mimo diaľnicu. Ešteže okolo tej Končistej prevrčíme tak rýchlo a opäť sa venuje ceste.

Vrcholovka z Priečneho sedla

Beháme po Starom a Novom Smokovci v aute dovtedy dokým nás nezačne naháňať vymáhač parkovného. Nakoniec sa nezľutoval nad nami ani keď videl akí chudobní lyžiari prišli do Tatroch. Veď Martin ani len ponožky nemal. Ešte pred výšľapom bežíme do miestneho športu. Po polhodinke ideme pozrieť do obchodu a tam parťák v depke dumá nad 4mi pármi ponožiek a nevie sa rozhodnúť. A keď money no problem a parkovné je smeť v Tatrách kupuje profi pomožku za 25€ ..ok. zase vyrážame skoro o desiatej.

Podľa toho kto si čo zaslúži..

Ide sa smer Hrebienok. Okrem mňa po včerajšku vyzerá byť v dezolátnom stave aj parťák Kubo od včerajšieho test dayu, ktorý sa potiahol až do možno skorého rána. Ale to tak keď si niekto zoberie namiesto lyže laty na strechu. 

Postupne prebehneme Hrebienkom a bez zastavenia aj okolo Zamky. Pod kopcom v Malej Studenej doline pením ako pes. Stále ideme traverzom po pravej strane doliny a lyžiarka mi ide zožrať nohu. Aj po dvoch týždňoch si ešte neuvedomila, že musíme spolupracovať, nie sa takto týrať. Ale konečne Hangy. Pred nami asi tritisíc osemsto dvadsaťštyri ľudí. Ideme pomaličky. Trošku to tam hore šmýka ale inak pohodička. Teplo ako v peci. Oskar trošku na oblohe besnie. Sneh je neskutočne mäkký.

Na chate povinná fazuľa, pivo a coca-cola, zopár selfíčok, depky, že ja nikam nejdem, že tam nech chodia iba nejakí bujaci a môžeme ísť. Poza chatu chvíľočku prechádzka ale potom zle. My nejdeme smerom hore ale musíme ešte čo to zlyžovať. Na pásoch, bez zapnutia asi 100 metrov a sklon asi 20°. A to akože Vy ste normálni, vy ste to zišli? Spravím 5 metrov a som na zemi. v tej mokrej kaši sa skoro ani nepostavím. Nakoniec som sa za nimi nejako zošúchal.

Začína postupný výstup do Priečneho sedla.

Spočiatku traverzom popod Priečnu vežu nie moc strmo. Okolo sú nejakí skialpinisti ale postupne sme ich popredbiehali. U nás prebral velenie Kubo s jeho doskami na nohách. Pristrmuje. Cik-cakujeme svah. Striedajú sa miesta zľadovatelé s niekoľkými desiatkami centimetrov prašanu. Tu z tejto strany sedla slnko nesvieti a nie je tu odmäk. Ten prašan ale na ľadovom podklade len veľmi málo držal a lyže dosť podšmykovali aj na hranách. Ako terén stále strmel rozhodli sme sa pre mačky. Za nami idúci Poliaci ešte kúsok potiahli ale nakoniec aj oni to vzdali.

Priečne sedlo

Martin sa musí samozrejme vyčúrať a priamo do toho pri obúvaní mačiek posadiť. Obúvame sa v tom svahu asi pol hodinu. Nuž všetci sme skúsení alpinisti. Ale Kubo dával na nás pozor a všetko sme si na Terynke nacvičili. Ešte lyže vyhodiť na chrbát a poďme to doraziť. Zase raz neskutočné nervy, že ma nájdu na jar na spodku doliny, ale pri Kubovom vyspevovaní sme sa ani nenazdali a boli sme hore. Ešte zopár teraz predvrcholových selfičiek ,,potom vrcholových selfičiek a môžme depkovať ako ideme toto zjazdiť.

Niekto sa na vrchole asi pre šťastie vysral aby nám smutno hore keď výjdeme nebolo a poďme na to. Zase raz vo svahu obúvame polhodiny lyže (ešteže tak) ale raz to skončilo a musíme ísť na to. Lukáš ide ako strela dolu. Obdivujem ho. Taktiež Kubo ide ako pán. Potom idem aj ja.. ale trošku po hlave. Bolo tam asi pol metra hnusného mokrého snehu a pomaličky sa už asi aj začínala robiť škrupina teraz poobede. Ako stvorené podmienky na 64 mm široké lyže. Ale áno, ja viem, že sú to iba výhovorky. Treba sa naučiť lyžovať. Zlyžujeme do Streleckej kotliny. Kubo sa pýta na cestu nejakých Poliakov. Neviem čo im rozumel ale aj keď oni prišli od Zbojky my sa nakoniec vydávame po platniach Streleckej kotliny majúc Streleckú vežu po pravej ruke.

Fingovaná potreba na mieste spomínaného záchodu

Z Priečneho priamo hlavou dolu

Zjazdík to môže byť luxusný ak vie človek poriadne lyžovať a možno aj keby bol normálny sneh. Prestávam vládať. Proste mne ide dolu kopcom vždy nohy roztrhať. Ešteže mám parťákov, ktorí ma dokážu počkať. Aj keď idem ako slimák. Nakoniec sa už v dolnej časti v kosodrevine napájame na chodník na Zbojnícku chatu.

Ešte si dáme rýchly zjazdík pomedzi stromy a sme pri Rainierke. No.. cesta na Hrebienok bola pre mňa utrpenie. Korčulovať na lyžoch u mňa nula bodov, Proste nechápem ako to mám urobiť. Tak som si tam po tej rovine ťupkal skoro ako ten teraz svetu známy Venezuelský či aký bežkár na lyžiach.

Ale nakoniec som sa tam nejako vyštveral a po dodierovanej zvážnici sme prileteli až opäť ku autu v Starom Smokovci. Všetko sme zbalili do nezničiteľnej Feldy a šup ho domov. Martin nám zase ukazuje ďalšie finty čo dokáže a za stáleho smiechu sme v Ružomberku kde dnešnú aftérku rozpúšťame. 

Ja sa ešte poberiem do Vrútok a zase máme krásny, pre mňa extrémny víkend za sebou. Ale už teraz rozmýšľam ako by sa dala latka zdvihnúť opäť o krok vyššie :)

Foto: Martin Šramo, Lukáš Hladký, Jakub Kubačka