Bokami Veľkej Fatry

Párty víkend už začína v piatok poobede. Dobehnem z práce a doma sa už aj chystá pizza na pečenie. Radosť žiť. S Klárik máme celkom problém vôbec nechať niečo aj pre návštevu. Dnes nezostávame doma sami. Dnes príde Saška s Majom. Veď treba sa nám aj trošku socializovať. A aj náš byt nech si trošku užije. Nás ma už určite plné zuby. Čas uteká akoby sme sa nikdy nevideli a ani nevieme ako a je skoro jedenásť v noci. Ráno nás čaká dlhý výlet, preto by bolo fajn sa pobrať chrápať. Decentne to rozháňame. Som zvedavý ako dopadne ráno.

Pohľad do Kantoru z Katovej skaly

1. deň: Hrebeňmi okolo Sučianského hradu

Návšteva vstáva skôr ako my. Ja o šiestej, už ako mám zvykom po zobudení, fejsbukujem a Klárka ešte sladko sníva. O štvrť na sedem už ale kontrolujem pripravenosť posádky a Klárik sa snažím vyproštiť z postele. Raňajky sa nám trošku pretiahli, no 7:30 je stále parádny čas na vyrazenie. Pred ôsmou už aj vystupujeme z auta v Podhradí spred obecného úradu a spúšťame stopky. Výlet sa môže žačať.

Najprv vpravo potom vľavo

Kecaním veľmi rýchlo prechádzame kúsok dolu dedinou. Snažíme sa držať aspoň chvíľku červenoznačeného chodníka. Obdivujeme krásny dom na konci dediny. Vyzerá dokonale. Zrejme by som ho zaradil do top 10tky toho čo som kedy videl. Už len vyhrať lotériu a celé to kúpiť. Veď kto by sa pustil do výstavby nového alebo nedajbože do rekonštrukcie?

Cestou na výhliadku pri Kríži

Hneď za domom majú dokonca bahenné kúpele. Ťažké mechanizmy vytvárajú na zvážnici to naj bahno v šírošírom okolí. Radosť prechádzať takýmto výživným úsekom hneď zo začiatku. Aspoň budeme mať dostatok času na leštenie topánok v popadanom jesennom lísti. Vychádzame na lúky medzi Podhradím a Turčianskou Štiavničkou. Výhľady na Fatru sú pochmúrne, ale pohľad do Štiavničky, nad ktorou sa týči Révayovská hrobka, je viac než malebný. Blatka je už pomenej a ani sa nenazdáme a sme v druhej dedine.

Chodníkom od kríža po Katovu skalu

Štiavničku len tak lízneme. Obchádzame uzavretý a chátrajúci Révayovský kaštieľ. Pamiatkárom sa to takto asi viac páči ako zrenovované. Myslím si, že kupovať historicku pamiatku na Slovensku je úplne zbytočná investícia, keď Vám potom pamiatkari diktujú čo máte s ňou robiť a nedajú na žiadnu dohodu. Škoda len oplotenia a uzatvorenia obrovského parku za kaštieľom. Nevadí. Teplické serpentíny sú stále ešte otvorené. Jedná sa tiež o dielo pána Révaya. Tabuľu sme neprečítali, ale podľa môjho názoru tu šľachtic choval ryby. Chodníček stúpa povedľa vodného kanálu, ktorý z hora nadol serpentínuje strmý svah hory. V jednotlivých výškových úrovniach je viacero jazierok. 

Na Katovej skale s pohľadmi na Turiec

Za posledným jazierkom strmšie stúpame. Chodníkov je v lese mnoho, ale vďaka gps a appke v mobile rýchlo dosiahneme hrebeň a po pár minútach sme pri v mape naznačenom kríži s dokonalým výhľadom na dolný Turiec. Škoda len stále tých ťažkých oblakov ponad končiare Malej Fatry. Chvíľku sa predýchame, lebo stúpanie práve len začína. Strmá zvážnica sa tiahne vyššie a vyššie na hrebeň. Mapy v mobile mi vôbec nesedia a ani neviem ako a z ničoho nič prechádzame z partizánskeho chodníka pod Katovú skalu na chodník, ktorý prechádza priamo na jej vrchol. Chodník, ktorým ale ideme, je aj trošku značený. Pod Krížom bola dokonca aj časová tabuľka. 

Vertikál Brložnica..

Ako sme nastúpali výšku na hrebeň, ďalej už pokračujeme mierne. Zvážnica sa stráca a my sme zrazu na krásnom chodníku popod hrebeň traverzujúc viacero rúbaní, Pod nami rozoznávam dolinu kadiaľ ide oficiálny červenoznačený chodník. Vrchol máme na dosah a po pár minútach sme tam. Skala je z druhej strany hrebeňa. Odrazu sa pred nami otvára nekonečný pohľad na druhú stranu Turca. Pri dobrej viditeľnosti vari dovidno až na Malofatranský Kľak. Opäť si chvíľku posedíme. Aj keď hneď ako zastaneme, začína byť poriadna zima. Fúka celkom sviežo.

..a výstup na vrcholové skalisko

Z Katovej skaly schádzame do sedielka a krásnou zvážnicou povedľa rúbane sa dostaneme až po malinku Prívalovu lúku. V jej strede je zvláštny stĺpik so škridľovou strieškou. Bližšie som nešiel. Aj som si uvedomil, že je to absurdné, no hneď som myslel na niečo iné. No a teraz pri písaní mi to zase nedá a rád by som vedel k čomu to tam slúžilo. Nuž, ale výsledok môjho bádania zostane ešte asi ale dlhý čas skrytý.

Na vrchole a opäť pohľady do Turca; tentoraz už aj s Katovou skalou

Ja som už myslel na krásne nastávajúce stúpaníčko. Pekný 200m+ vertikálik. Nehrotím to. Nechcem odradiť parťákov. Niežeby nevládali alebo žeby som ja vládal viac, ale nie sme na pretekoch. Bolo to asi najťažšie stúpanie dňa, každopádne za pár minút ho máme za sebou. Záver sa trošku vyrovnáva, no na vrcholové skalisko opäť stúpame ešte aj po reťaziach. Záznam o tom, že na Brložnicu ide chodník je vari len v mapách.cz, no na vrchole je aj vrcholová kniha. A čo by človek nepovedal. Dnes tu už niekto pred nami aj bol. A to je len 10 hodín ráno. Zápis pred tým sa už ale dátuje o 2 týždne skôr.

Hory tie budú vždycky v nás :)

Na chvíľku sa zadívame na Katovú skalu, ktorú už máme hodný kus za sebou a potom letíme dolu. V lísti a bez chodníka to nejde moc rýchlo, no sedlo za Brložnicou každopádne dosiahneme. Prichádzame na peknú zvážnicu spod Sučianského hradu z Hradskej doliny. Ňou sa necháme viesť hodný kus. Postupne naberáme výšku až prichádzame pod vrchol Pálenica. Na ten už hrebeňom nejdeme. Síce sa mi zdá, že tam nejaka cestička ide, ale načo keď popod hrebeň ide krásna zvážnica? Minule, keď som šiel týmto hrebeňom opačne, hrebeňa som sa držal striktne, no vtedy sa mi to zdalo aj o dosť ťažšie. Buď som bol vtedy pred 4mi rokmi ešte slabučký, alebo tu nejaké chodníčky a zvážnice odvtedy pribudli.

Posledné stúpania na Koškárovskú lúku

Zvážnicou prichádzame až pod dlhú rúbaň lemujúcu cestu zhora. Dostať sa na hrebeň sa mi javí čím ďalej tým ťažšie, tak to strihnem hore hneď ako sa mi pozdáva. No zdá sa mi nanič. O chvíľku sme v kríkoch a predierame sa mladou fazuľou. Dokým sme sa dostali hore na hrebeň, kríčky nás poriadne vybičovali. Na hrebeni je naštastie už priechodne. Toto bola len malá ochutnávka toho čo sa nám s Klárik raz za čas na výlete stáva. Parťáci ale vyzerá, že majú stále dobrú náladu. Aj ja som s nimi spokojný :)

Zakecané baby už na dohľad

Po prejdení trávnatého sedielka opäť vstupujeme do lesa a rýchlo naberáme výšku. Na zemi sa postupne objavuje sneh. Čím sme vyššie tým aj viac duje. Som celkom zvedavý ako to zvládneme na Kľaku. Prechádzame ešte viacerými lúkami až sa dostávame na viac menej rovný úsek na Koškárovskú lúku. Aj tu ideme dosť často mimo les. Z boku nepríjemne fúka, ale vydržať sa to dá. Baby sa dákosi zakecávajú. Ja s Majom ideme často desiatky metrov popredu a potom v zime čakáme. Na Koškárovskej lúke ich teda púšťame dopredu. Opäť sme na značenom chodníku. Pred nami vidno asi pol lúky a nad ňou už len nepriepustnú hmlu.

Kľak je už za nami a opäť sme pod oblakom

Terén sa postupne zostrmuje a za chvíľku sa zdá, že stúpame priamo do neba. Ja to tu už poznám. Za iných neviem, ale nevyzá, žeby ich chytala chystéria. Výškové metre rýchlo pribúdajú a krátkym strmým výšľapom lesom sa dostávame až ku rázcestiu s červenou turistickou trasou hlavným hrebeňom Veľkej Fatry. Na vrchol to už máme len 50 dĺžkových metrov. Z minulých razov si z vrchola pamätám kríž. Po ňom ale teraz ani stopy. Kde sa podel? Aj výhľady na nekonečnú Fatru zmizli. Všetko sa ponorilo do nekonečnej hmly. Spravíme teda aspoň selfičko a letíme dolu do tepla.

Pohľad spod Kliačika do Veľkej Nolčovskej doliny

Nejde to ale tak rýchlo. Terén zostupu je poriadne krkolomný. Okrem popadaných stromov má svah asi 40° klesanie a 3 centimetre snehu na klzkých skalách alebo tráve. Niekedy aj blatko nohy podšmykuje. Každopádne myslím si, že pod Kľak sa každy dostal bez pádu. Ba vlastne Klárik chcel raz zhĺtnuť jeden strom. Terén sa ale nakoniec pozvoľna vyrovnáva. Každopádne chodník je stále dosť výrazne zalámaný konármi. A to nielen tými čo tu ležia už vari desiatky rokov. Pred zimou tento rok pribudlo aj kopec novým zlámaných konárov pod ťarchov prvého snehu. Ide sa ťažko a začína byť aj poriadna kosa. Konečne sa ale dostávame na Kliačik.

Niekde okolo Brdcov

Nejedná sa tak ani o vrchol ako o kríženie hrebeňa. Z hlavného hrebeňa, ktorý pokračuje na Chládkové úplazy, sa odpája dlhý bočný hrebeň na Brdce a Viechu. No nechoď tam. Snažím sa vyberať čo najschodnejší terén. Ide to ale dosť ťažko. Po zemi je ozaj hodne konárov. Dlho klesáme len veľmi mierne, čiže ani snehu sa nevieme poriadne zbaviť. Až potom asi v dvoch výrazných klesaniach sa dostaneme priamo pod vrchol Brdce. Poriadne si ho už neviem vybaviť. Tu bola tá fotopasca a nejaká pasca na zver??? Alebo to bolo až na Vieche? Každopádne stále fučí. Aj keď je o poznanie teplejšie a hlavne pod nohami suchšie.

Pokračujeme hrebeňom na vrchol Viecha

Hneď pod vrcholom Brce nám prebehne krížom cez svah krásna laň. Znovu prudko klesáme. Hrebeň sa kolmo stáča doprava. Po chvíľke sme opäť na ňom. V lísti badať dokonca náznaky chodníka. Napredujeme celkom rýchlo. Netrvalo dlho a už aj stúpame na posledný dnešný vrchol Viechu. Ako som už spomínal netuším či tu či už tam bola tá pasca. Každopádne je zaujímavé, čo to bolo za plechovú krabicu priamo na hrebeni. Baby si všimli aj kamerku oproti tomu. 

Posledné metre stúpania

Vrchol Viechy bol zložený z viacerých skál. Vyšplhali sme sa až na tu najvyššiu z nich, ale výhľad sa nám neukázal. Ideme preto rýchlo dolu. Hneď pod skalami sa zdá byť niečo poriadne vyhrabané. Moc to neštudujeme ale išlo to priamo pod skaly. Klárik má v tom jasno. Ja síce tuším čo by to mohlo byť, ale až tak unáhlené rozhodnutie nespravím. Rýchlo sa ale radšej presúvame preč. Hrebeň je zase dosť polámaný, no nakoniec sa nám konečne podarí dosiahnuť ďalšie zo sedielok. Tu už vedie dokonca zvážnica. Vari sme už aj zachránení.

Nutnosť skontrolovať výhľad z vrcholového skaliska

Prechádzame malými lúčkami s posedmi. Dopĺňam energiu banánom a stále bez prestania klesáme. Začína sa aj vyčasovať. Na západe vychádza spod oblakov dokonca aj Slnko. Hlavný hrebeň je ale stále zahalený do neprekonateľnej hmly. Zvážnica sa čím ďalej tým viac zlepšuje a rozšíruje až nás vypľuje na lúkach nad Podhradím. Tie serpentínujeme zľava doprava až dokým konečne neuvidíme správnu dedinu. Doteraz sme stále videli len do Konského a na Krpeľany s priehradou. Starým priechodom pomedzi kríky sa dostávame na zvážnicu do dediny a o chvíľku sme na hlavnej ceste. Sme len pár metrov od auta. Máme to v suchu za sebou. Sedem hodinový výletík nepoznaným. Bola to poriadna divočina.

Lúky nad Podhradím a Konským

Cestou domov sa zastavíme ešte v Sklabini na perníčky. By človek neveril aké ozdoby sa dajú vykúzliť z perníčkov. Klárik si tiež objednala, ale nechápem, no zakázala mi ich zjesť dokonca aj po sviatkoch. Že si ich len pripneme na stromček a necháme do budúceho roku. Už asi na mňa prichádza ozaj večerný hlad. Na byte sa za chvíľku lúčime s parťákmi so Šamorína. Bolo to veľmi príjemné stretnutie. Už dávno sme nezažili štvorčlennú skupinku. Vari vymyslíme aj nabudúce niečo.

A konečne naspäť v Podhradí

No ale tá večera ozaj volá. Odchadzajúci parťáci nás ešte odvezú aspoň do Lidla. Kúpime 5 kilo zemákov, špekačkov, čiernej vody a môžeme si spraviť večer romantiku. Ku Harry Potterovi si ešte dáme aj bazové vínko dovezené parťákmi a ani sa nenazdáme a už aj ležíme v posteli. Prvý deň za nami. Čo prinesie ten ďalší?

2. deň: Okolo Jasenskej doliny

Ráno vstávame o hodinku skôr. Dnes nemáme odvoz až na štart. Musíme to zvládnuť po vlastnej osi. Aj ráno ešte ale čosi spráskame dokým letíme na autobus. Ten nás napoly driemkajúcich už pred siedmou vyloží pri obecnom úrade v Belej, jednej z dvoch spojených dedín Belej a Dulíc. Dokonca oficiálne majú v názve aj pomlčku, Belá-Dulice.

Deň v znamení lúk

Na zástavke nevystupujeme sami. Zdá sa mi, že vystúpila polovica autobusu, ale dokým sme sa na lavičke pobalili, pred nami už kráčajú len dve osoby. Nerozumiem tomu kde sa všetci rozpŕchli. Postupne teda aj my stúpame hore dedinou. Pomaly dobiehame dvojicu turistov a nechávame ich za sebou. Dostávame sa na rázcestie Jasenskej a Belianskej doliny a vstupujeme do pravej z nich, Belianskej. Tú ale tiež po pár minútach opúšťame. Medzi Jasenskou a Belianskou sa nachádza ešte jedna učupená, Slávková dolina.

Nad Slávkovou dolinou

Vstup do nej nie je síce úchvatný, ale keď sa dostaneme nad rozbitú cestu a šíre rúbane, konečne vchádzame do kúska lesa čo ešte zostal. No a za týmto lesom začínajú nekonečne lúky. Pred nami sa otvára raj pre dobytok. Po okolí je hneď niekoľko salašíkov. Stúpame len mierne a kocháme sa pohľadmi pred aj za seba. Rozmýšľam kde asi sú zjazdovky Jasenskej doliny. Ako pozerám mapu, zisťujem, že tie už máme zopár sto metrov za sebou. Lúkami sa dostávame až na ráscestník Medzijarky. Rozbitou zvážnicou sa konečne dostávame na hlavný hrebeň Lysca. Prechádzame ponad druhú zjazdovku v doline. Tu som nikdy nelyžoval. Neviem kedy tá fungovala naposledy.

Nad zjazdovkou "Lehota" nad chatou Lysec v Jasenskej doline

Rovným úsekom lúkou prichádzame až pod Veľký Lysec. Začína dlhé stúpanie na jeho vrchol a ďalší nápad na scvoknutie sa. Budúci rok musím skúsiť 12 hodinovku na Lysec. Ten kopec má priam dokonalé parametre. Cca 7,5km a 800 výškových metrov. Je to o niečo viac ako Zajacová-Chleb z tohoto roku. To sa mi podarilo otočiť za 11:15 8x. Žeby som skúsil budúci rok 8x Lysec? No ale naspäť ku výletu.

Blatistú zvážnicu vstupujúcu do lesa radšej obchádzame jednou zo starých ciest. Na lúke sa na ňu ale opäť napojíme. Každopádne lepšie, akoby nás mala priviesť stará zvážnica úplne kdesi inde. Nebol som si istý kde nás teda povedie. No ani úsek pred nami ešte stále nie je najsuchší. Prebíjame sa tonami blata po rozitej ceste od ťažobných mechanizmov. Rúbalo sa aj priamo pred nami. Skratku serpentíny teda nechávame radšej tak. Po polámaných konároch by to asi moc skrátenie nebolo.

Posledná rovina a pokračujeme vertikálom Lysec

Na skratku sa necháme zlákať až vyššie. V lese sú priamo na stromoch žlté odrazky. Chodníček je zapadaný lístim, no je úplne zrejme kade máme ísť. Klárik sa necíti najlepšie. Nejde to ako včera. Každopádne bojuje a ani by som nepovedal, že sa niečo deje. Rýchlo naberáme výšku. Dlhú skratku, ktorá ma vari viac ako 200m+ rýchlo zdolávame. Hrebeň sa konečne začína vyrovnávať. Klárik ani topánky dnes nepočúvajú. Na päty preistotu lepíme leukoplasty. Vyzerá to na náznak otlakov. Alebo, žeby to bolo tými o 4 čísla väčšími ponožkami? Postupne vychádzame nad les.

Na začiatku vrcholovej lúky

Aj dnes fučí ako besné. Neviem či sa obliecť a či nie. V terme a mikine bojujem až po salaš či útulňu. Sama o sebe je otvorená, ale do posteľnej časti sa dostať nedá. Je to zamknuté. Obliekam si na seba aj goráčku. Vchádzame do kráľovstva hmly. Skoro v presne rovnakej výške ako včera. Len tentoraz to bude asi na dlhšie. Stále konštantne stúpame. Výstup na Lysec je dlhý, ale vôbec mi to nevadí. Klárik si to otrasne počasie moc neužíva. Ja v dobrom oblečení ho poriadne už ani nevnímam. Zdá sa mi, že o chvíľku už aj stojíme na vrchole. Od zástavky v dedine prešli len cca 2 hodiny. Ideme dobre. Za hodinu sme na Malom Lysci a vari o štyri už aj v Záborí na zastávke.

..vstup do Mordoru

Z druhej strany Lysca duje ešte viac. Rýchlo sa snažime zmiznúť z tohoto miesta. Klárik aj dnes padá na blate k zemi. To je tak keď kupuje topánky z Anglicka. Moje, tie isté len zo Slovenska, držia ako prikované k zemi. Strmý hrebeň strieda rovinatý úsek úzkou lúkou pomedzi stromy. Fascinujúce. Niekedy, hodne dávno, som tu už bol, ale vôbec si to tu nepamätám. Bez hmly by to mohlo byť veľmi krásne. Veď aj teraz sa mi páčilo dokým nevstupíme do lesa....

Pod vrcholom len hmla, Klárka, ja a kopec

Je tu spúšť. Na zemi je viac konárov ako listov. Po prvom snehu padlo polovica každého stromu k zemi. Prechádzame prekážkovým lesom. A vôbec netušíme kedy to skončí. Toto nám zoberie ešte veľmi veľa síl, no aj času. V hlave mi preblysuje aj myšlienka, či by náhodou nebolo lepšie vrátiť sa. Stále ale verím, že to zvládneme. Klárik sa to tu vôbec nezdá. Ja ale viem, že aj ona to dnes zvládne. Schádzame do sedla Žlebiny. Od tohoto miesta si vravím, že asi nalepšie bude len pokračovať dopredu. Ale bude to ešte dlhé. Teraz ale, keď pri písaní pozerám mapu, zisťujem, že sa dalo zísť aj v sedle dolu lúkou smerom na Jasenskú dolinu a tam už nejaké zvážnice by boli. No ale to sme vtedy netušili.

Najvyššie dnešného dňa

My sa naďalej prebíjame lesom. Trošku sa mi zdá, že je to tu lepšie ako strmý svah do sedla Žlebiny. Polovica stromov nad našími hlavami sú ihličnany a tie tak nezlámalo. Pár nevyraznými stúpaniami sa predierame lesom až pod samotný Malý Lysec. Chodník ešte obchádza pred nami stojací Ostredkový grúň. Ideme prastarou zvážnicou, ktorú krížujú desiatky popadaných stromov. Na zemi okrem konárov pribúda aj sneh. V ňom badať pred nami ísť hore aj iné stopy. Bol tu už dnes niekto? Je toto normálne? Chodí v týchto lesoch aj niekto iní ako my? 

Terén sa ale opäť vôbec nelepší. Skôr je to čím ďalej tým horšie. Veľmi ma mrzí, že takto Klárik trápim. No sám by som tu nešiel. Som rád, že to Klárik so mnou zvláda. Nabudúce sme sa už ale zhodli na tom, že destináciu na výlet vyberá Klárka. Mne posledné týždne moc počasie nehrá do karát. Nakoniec sa predsa len  dostávame na červenú značku hlavného hrebeňa Veľkej Fatry. Som zvedavý čo nás čaká tu.

Niekde medzi Veľkým a Malým Lyscom

Prechádzame len pár metrov a pred nami sa zjavia ľudia. Pýtajú sa nás z kade ideme. Zisťujeme, že aj oni išli od Lysca. Išli pozrieť len na vrchol Malého Lysca a letia na Borišov. To oni nám prešľapávali trasu v snehu. Každopádne nevedeli sme im povedať čo ich čaká na nastávajúcom chodníku. No ani my sme sa nedozvedeli čo je na hrebeni po Jarabinu. Zostáva len dúfať, že to bude priechodné.

Zatiaľ to nie je až tak šialené. Rýchlo sa dostávame na Malý Lysec. Len v rýchlosti odfotíme smerovník a letíme strmo dolu. Na chodníku sú viac menej len staré popadané stromy, na ktoré sme na tomto hrebeni zvyknutí. V prudkom vetre moc odvahy ale nedodávajú. Medzi Malým Lyscom a Jarabinou je ešte jeden kratší kopec. Znovu prichádzame do mladého listnatého lesa a na zemi je opäť kopec konárov. Viackrát musíme chodník opustiť a hľadať si najschodnejšiu cestu. Berie to znovu kopu síl. Ale stále bojujeme a pomaličky odkrajujeme zo zostávajúcich kilometrov.

..a už sa ideme viac menej vraciať :)

Tento nevýrazný vrchol ma ale prekvapil svojou dĺžkou. Nie a nie klesnúť do sedla za Kopou. Tam si chvíľku oddýchneme. Aspoň na chvíľku miesto kde nefúka. Niečo aj zjeme. No a potom sa traverzom okolo Kopy už konečne chceme dostať pod Jarabinu. Nech ju už máme z krku. Keď tu oproti nám idú dvaja chalani so psami. Pýtam sa ich z kadeže? A oni že z Jasenskej doliny. No nevrav. Veď tam ideme aj my. Ako bolo? Pod Jarabinou to je vraj polámané, ale inak fajn. Neverím vlastným ušiam. Je to fajn? Radosť počuť takéto slovo. No ja ich moc svojimi rečami o tom čo ich čaká neteším. Aj keď zdá sa mi, že si moc neuvedomujú čo im hovorím. Dozvedáme sa, že idú rovnakú trasu len opačným smerom.

Predposledný kopec za nami..

V traverze okolo kopy ešte pár krát krkolomne obchádzame popadané stromy a konáre, ale konečne sa dostávame už aj pod Jarabinu. Posledné z dvoch masívnejších stúpaní. Klárik sa cíti slabá, ale toto je ten jej terén. Strmé kopce ide ako píla. A tak aj bolo. Preskakujeme známe popadané stromy a za pár minút sme hore. Tu to síce je pováľané, ale sú to stromy už pár rokov staré. Len pár konárikov tu asi pribudlo koncom jesene. Na vrchole stretávame ďalších ľudí. Tí už schádzajú a vidíme ich už na modroznačenom chodníku. My ešte len stúpame kúsok vedľa červeným, paralelným chodníkom na vrchol Jarabiny.

Kečka a ide sa dolu

Aj tu len v rýchlosti odfotíme smerovník a ideme dolu za nimi. Spočiatku klesáme veľmi strmo. Na zemi je ešte aj sneh a celkom to kĺže. Starší pár rýchlo dobiehame. Ti sem prišli len na otočku. Len sme sa nepýtali odkiaľ. Žeby z Jasenskej doliny? Alebo zo Sklabinského Podzámku? To sa už teraz asi nedozvieme. Kusok pod nimi sa terén vyrovnáva a hlave mizne sneh. Prechádzame do krásneho ihličnatého lesa. Po konároch po zemi už ani stopy. Vychutnávame si konečne krásny zbeh úzkym lesným trailíkom. No, že ja som nevedel o tomto nádhernom chodníku dotetaz.

Pod Kečkou je proste top

Po chvíľke klesneme až do sedla za Kečkou. Tu sa dá odbočiť aj do Kantorskej doliny a ňou až do Sklabinského Podzámku. Po tejto doline som kedysi brázdil zvážnice na bajku. Je to obrovská dolina pod Kľakom. Niekedy by som tam  rád možnože opäť aj na bajku zavítal. Aj toto si musím zapísať do plánov. My pokračujeme modrým chodníkom až na Kečku. Klárik sa ma pýta či to bude strmé. Netuším, no podľa vrstevníc to tak zrejme bude. Spočiatku sa zdá, že to nebude až taký extrém a vlastne, že to nebude ani tak dlhé, no nakoniec to bol poriadny masaker. Čim sme bližšie k vrcholu, tým prudšie stúpame a za každým náznakom konca sa objaví ďalši vrchol. V blate zasypanom lístim sa šmýka jak hrom. Ešteže máme tie paličky. Dobojované. Sme tam. Sme hore. Na dnes výškových stačilo. Pred nami sa otvára dlhá lúka a krásne výhľady na Turiec. Napravo ponad Kantorskú dolinu vidno aj Katovú skalu. Chvíľku si sadáme do lístia a snažíme sa nabral posledné zvyšky síl.

Cestou dolu to už nehrotíme. Už nebežíme. Kocháme sa výhľadmi. Na jednej strane vidíme masívny vrchol Lysca, na druhej sa nám otvára už aj pohľad na skalné bralo Kľaku. A pred nami zrazu motorkári. A ja spočiatku že srnky. Hneď si ale dávam päť dohromady. Na lúke je opäť salaš. Je zamknutý, no okolo stien ma naukladaný kopec dreva. Lúka sa ale nezdá spasená. Škoda, žeby nebolo toľko oviec a kráv, ktoré by túto lúku zjedli?

Bukovina a posledných pár výškových metrov

Zopár stoviek metrov prechádzame lesom, no potom sme už opäť na lúkach. Prichádzame ku rázcestníku Bukovina. Lúka sa s nami tiahne ešte poriadny kus. Až na jej samotnom závere sa cesta stáča doľava do doliny a prudšie klesá. Je to veľmi pekná zvážnica. Aj na bajku by to šlo. No nechápem ako je možné, že za 30 rokov svojho života som na toto miesto narazil až teraz. Až keď sa napojíme na cestu ponad Jasensku dolinu, som konečne na známom mieste. Tu som už na bajku bol. Klárik už začína byť dosť zúfalá. Zdá sa jej to už poriadne nekonečné. O pár minút sme ale konečne na Mažiarkach. Toto miesto mám veľmi rád. Cesta lúkami sa tiahne až po dedinu Záborie. Do nej nakoniec ale až nejdeme. Spoje idú tak, žeby sme ten skorší nestihli a na ďalši by sme stáli na zástavke asi hodinu. To isté aj do Turčianskeho Jasena. Rozhodnem teda, že ideme smerom dole na chatu Lysec v Jasenskej doline. 

Mažiarky a krásne lúky všade navôkol

Cesta dolu lúkami je aj tu krásna. Vychtunávame si posledné lúče Slnka a nádherné krivky matky prírody. Nakoniec nás ale predsalen pohltí tieň doliny. Vstupujeme do lesa a krátkym strmým úsekom lístia po členky sa dostávame až na asfaltku v Jasenskej doline. Z lesa vychádzame poza chatu Lysec. Ešte stále mám v sebe spomienky ako sme tu kedysi mali výlet neviem či nie zo základky. Kúsok nižšie obchádzame zjazdovku, okolo ktorej sme ráno išli po jej vrchu a potom už len dĺho predlho zostupujeme do dediny. Na chvíľku nás z nudy preberú zjazdovky na Kašovej. Je tam už vysnežený celý pás snehu od stredu svahu až po spodok. Ľudi je tu ale málo. Veľa ľudí asi ani netuší, že sa už dá sánkovať. Nedajbože už aj lyžovať. 

Posledné lúče Slnka pred zostupom do doliny

No a za zjazdovkami opäť nekonečne dlhý asfalt. V doline v tieni je zima. Začína ma oziabať na ruky. Neviem sa dočkať kedy konečne výjdeme z doliny. No ale nakoniec ani v Belej nebolo extra teplo. Slnko je už nízko a nedáva toľko tepla ako som očakával. Už nech sedíme v autobuse. Lenže prichádzame na zástavku a ešte máme celých 15 minút. Čo teraz? Riskneme to ešte o zástavku nižšie. Tam už máme len necelých 5 minút! Neuvedomili sme si, že ideme proti smeru autobusu. Že nielenže čas plynie, ale ešte aj autobus skôr na túto zastávku prichádza. Našťastie sme to ale zmákli a konečne sme v teple. Cestou cez Necpaly stihnem popozerať všetky fotky z dnešného dňa, kúsok sa mi rozmrazia ruky a už aj vystupujeme v Martine na konečnej. Je asi 10 stupňov no nás cestou domov klepe od zimy. Ľudia okolo nás sa ale tvária akoby boli najväčšie letné hici. Dokonca ani na bajkoch rukavice nepoužívajú!?

Konečne sme doma, no fofry neprestávajú. Rýchlo letíme za našími do Vrútok na neskorý nedeľný obed. Veď treba víkend aj socializáciou osláviť. Späť prichádzame až po správach a o deviatej padáme do postele ako mŕtvi. Bol to náročný víkend. Trasy neboli ťažké, ale počasie a polámaný les nás poriadne preverili. Nech už nakydá aspoň pol metra snehu. Tento prechod medzi teplom a zimou je na depku. Alebo nech nám Igor všetko zakáže a budeme mať pokoj. Treba si užívať kým sa dá. Myslím si, že sa nám to kráti...