pondelok 25. júna 2018

Divočina Malej Fatry

Hej, na víkend teda nehlásia ideálne počasie. To sa zmenilo už v piatok ráno. Ešte večer bolo vari aj 30 stupňov, cez noc však prišla asi hodinová búrka a ráno som už na bajku do roboty umieral od zimy. Vitaj prvý letný deň. 

Jasné, že sa ale nenecháme odradiť a poobede piatková klasika. Pivko na Kľačianskej Magure. Zoberieme parťákov a našich dunčov a ideme na to. Taká popracovná idylka. Hore sa mal páliť aj Jánsky oheň. Ale neviem či sme boli my slepí alebo čo, ale nič sme si teda nevšimli. A to sme prišli na chatu cca 18:30 a horieť malo začať okolo šiestej. Zaujímavé. Jedine čo zostalo bol obrovský pes, ktorý skoro môjho havka zjedol. Ale nejak sa to vyriešilo. 

Daaavnhil do Bystričky

Piatok teda len takáto rýchlovečka. V sobotu už ideme na dlhšie. Síce prejdem 500 metrov na bajku a prší ale nenechali sme sa ani dnes odradiť a hybaj drevorubačskou magistrálou na Martinky. Po daždi o chvíľku ani stopy. Za to nám na hlávky celkom pečie slniečko. Celkom svižne teda vybehneme na kofolku na chate. Hore je ale už poriadna zima. Ledva sa stihneme do chaty pred zamrznutím dostať zo sedla. 

Idylka vykúrenej chaty ale nepotrvala dlho. Po 15tich minútach už sa zase drkoceme v sedle. Chvíľku ešte pučíme do pedálov, ale po pár výškových metroch už zjazdujeme smer Bystrička po modrej turistickej značke. Chvíľku na začiatku prenesieme pár strmších metrov a pre mňa obrovských šmykľavých kameňov (skoro som sa aj v potôčku vykúpal), ale potom to už ide. Pomaly zrýchľujeme ako sa cesta zrovnáva. Asi v polke zjazdu mi odíde zadná brzda. No krása. Skúšam to doštelovať. Jedine na čo som prišiel, že ešte aj dve špice v kolese mám prasknuté. No koniec. Domov sa mi teda nechce. Ideme brzdiť prednou a trošku asi pôjdem zjazdy voľnejšie aby som nedokrútil bez 16tiny špajdlí celé koleso.

Na Grandhoteli Partyzán pod Hornou Lúkou

Zjazd nakoniec bol celkom rýchly a za chvíľu sme v Bystričke. Neskracujeme si našu trasu tankodromom. Pekne zídeme až do centra Bystričky, poľom prejdeme do Turčianskeho Petra a hore do Trebostovskej doliny priamo cez dedinu. Veľmi pekná trasa sa postupne mení na poriadnu mordu. Z krásnej asfaltky lesom sa razom stane rozbitá strmá zvážnica na drevo. Po rozkokošník Náklad, kde je sklad dreva to je poriadna fuška. Odtiaľ už ale opäť miernejšie aj keď stále po poriadne rozbitej ceste. Pod hrebeňom sa cesta zmierni. Človek by si už aj pomyslel, že má vyhraté, keď tu zrazu kruto doľava rovno do lesa a strmým hrebienkom až na vrchol Hornej Lúky. Za desať minút sme tam.

Hore sa krásne prevaľujú oblaky. Kúsok pod vrcholom ideme omrknúť ako sa darí Grandhotelu Partyzán. Vyzerá to tam v pohode. Smeti iba tak prijateľne. Nezdržujeme sa ale dlho. Znovu vyšliapeme na zelenoznačený chodník a poriadnymi krkahájmi sa predierame kríkmi hrebienkom dolu ku Bystričke. Všetko je mokré od stálych dažďových prehánok. Aj tak sme ale asi skôr mokrejší od kolies a tráv ako od dažďa. Konečne vchádzame do lesa a mokro trochu ustane. Užívame si krásny lesný trail. Ani nie moc strmý. Strmačina začína až keď začne poriadne pršať. Vychádzame na malinkú čistinku a pred nami davnhil v podobe traktorovej rozmočenej koľaje. Koniec. Schádzame z bajku a ledva zídeme povedľa pešo. Nevybrali sme asi najšťastnejšiu zvážnicu. Kúsok vedľa vľavo bola asi lepšia. Nabudúce treba vyskúšať tú. 

Trošku mokrejšie..

Po šialenom bahne schádzame až na poriadnu spevnenú cestu. Tu to už poznám. Púšťame sa rýchlo dolu. Ehm.. Lukáš. Ja si to len tak pomaličky, potrošku vychutnávam. Prichádzame až na miesto Zákľučie. Tu konči pretek Jarný šprint. Zostupovou pretekovou trasou rýchlo zjazdíme až na tankovú cestu využívanú kedysi vojakmi. Po nej prejdeme ponad Bystričku až nad kasárne a ešte jednou lesnou skratkou sa prehupneme až na konečnu na Martin-Stráne. Šupneme do seba kofolku a poďme ukončiť náš dnešný výlet.

Keď pozrieme nad seba, uvidíme poriadnu čierňavu. Zase ideme zmoknúť? Nuž.. Po chvíľke začína poprchať a z ničoho nič sa spustí poriadny lejak. Rýchlo mením trasu a vlezieme na chodník lesom. Dokým z neho vylezieme opäť na cestu je po najväčšom daždi. Voda sa ale v celku dosť valí potokom po zvážnici. Prechádzame cez posledný menší kopček na stranu Kolónie Hviezdy a už po asfaltke striekajúc vodu z kolesa prídeme nakoniec totálne mokrí domov. Dažďom sme sa celý deň statočne vyhýbali ale tá voda na zemi nás aj tak nakoniec skolila. Každopádne krásny deň za nami.

Na hrebeňoch Malej Fatry :)

Na nedeľu bol plán Beh na Poludňový grúň. Parťáčka to ale tak prekombinovala, aj keď len kvôli zdravotným problémom či dobráckemu srdcu, že nakoniec som nemal odvoz ani autom ani vlakom. Nabudúce možno trošku rýchlejšie rozhodovanie by som poprosil ;)

No a tak rýchlo mením plán. Volám iným parťákom a o ôsmej dokonca aj so psiskom už stojím na parkovisku nad Turčianskymi Kľačanmi. Zvítam sa s Alex, Lukášom a Miriam a ideme do divočiny znovu. Tentoraz napešo.

Prší, prší a stále prší

Na Maguru vybiehame v klasickom čase. Nič strašné. Každopádne nožičky cítim poriadne a som aj celkom rád, že dnes nemusím pretekať. Hore dáme ešte s Miriam poslednú kávičku, a potom ju necháme napospas osudu a my letíme hore na hrebeň. Veď je tak krásne hmlisto. Pršať začína až pri strmom výstupe na vrchol Suchého. Aaaha. Nevadí to dáme. 

Džungľou vpred

Hore sa ale nezdržujeme. Obehneme okolo zababušených turistov v pršiplášťoch a my letíme ďalej na Ťavie hrby. Ešte pred nimi je celkom koreňovo-konárový kosodrevinový úsek. Alex začínajú vadiť nízke ponožky tak prezúva. Maxovi tečie z pravej prednej labky krv. Hm.. Krívať nekríva, ani na dotyk ho to nebolí. Asi sa len nejakým ostrým konárikom pichol. Uf.. Ale celkom mu to červená od krvi. 

Na hrebeni

Prichádza poriadny dážď so snehom. No paráda. Prichádzajú lezecké Ťavie hrby ale či Max, či Aischa to krásne zvládajú. Už len keby tak dole neleteli ako strely. Začína byť aj celkom zima v tom daždi. Hlavne na ruky. Inak ja som v pohode. Len Lukáš nejako moc krúti rukami. Alex sa tiež nesťažuje. Je zrejme možno menej ako 5 stupňov. Plynule prechádzame zo skalnatého povrchu do poriadneho bahna. Ešte mi budú tie skaly chýbať.

Aischa nás musí čakať dokým sa po dvoch vyštveráme blatom :D

Čľapoceme tam dobrú hodinu po hrebeni. Na ľavo či pravo len čistá sivá farba. Len na chvíľu pri zbiehaní Malého Kriváňa sa nám odkryje hrebeň v plnej paráde ale o 5 minút sa zase zatiahne a leje opäť. Z dierok v topánke mi každým krokom fontánkou vyviera voda. Najhorší úsek prichádza pri stúpaní zo sedla Bublén na Pekelník. Moje formuliarsky vyšmýkané podrážky Speedcrossov to vôbec nedávajú a nebyť palíc asi ešte doteraz prešmykujem hore kopcom. Raz som aj papuľou zaryl do zeme. Na.. Celá pravá noha hnedá. Rýchlo pozriem aspoň či som neroztrhol svoju Lavaredo ultra trail finišersku fukerku. Je ok, ešteže tak.

Už sa to trhá.. (Na chvíľu)

Z Pekelníka zase lejak so snežením. Z Hrany Veľkého Kriváňa do Snílovského sedla po tom bahne je ísť čistá katastrofa. Ale nezostal som opäť už na zemi. Odtiaľ potom v pohode behom po štrkovej ceste až na chatu pod Chlebom. Sme tam. Dokonca aj veci v batohu sú relatívne suché. Prezliekam si aspoň tričko, keďže náhradné nohavice som si nezobral. Konečne si dáme niečo na posilnenie. Taktiež niečo dobré vyfasujú aj dunčovia. Tí mali svoje miestečko v predsienke. Vyzerá, že dnes psy nikomu neprekážali. Vlastne veď ich obidvoch každý obdivoval. 

Blatóóó

Z chaty vyrážame už pred jednou. Už vyrážame a to je ani nie 5 hodín od chaty na Kľačianskej Magure. To je tak keď Vám na hrebeni prší a bojíte sa že tam zamrznete. Preto si treba brať kraťasky alebo krátke tričká keď sa teploty blížia k nule :D

S úsmevom vždy na perách :)

Dolu ideme rýchlo ale nie besne. Celkom si zbeh užijem. Až na Zajacovej spomalíme. Máme nakoniec do vlaku kopec času. Cestou sa ešte hráme na psie záprahy. Mať bicykel, lyže, či sane, tak to môže byť iná zábava. Takto napešo to bolo skôr utrpenie. Vchádzame do Šútova, ale keďže vlak je ešte v nedohľadne, ideme do krčmy. Tej starej. Tá na druhej strane zrejme už ani nefunguje. Vyzerá, že je to už iba ubytovanie. Nevadí. Nakoniec aj tu bolo veľmi príjemne. Dobre zistenie je, že aj tu sa dá zastaviť v čase sucha (ale i mokra).

Ešte jedna posledná z mokrého hrebeňa

Nakoniec sa rozlúčime s Lukášom a Aischou keďže po nich príde brat a ja s Maxom a Alex ideme do Vrútok vlakom. Tam tento výlet končí. Na tento víkend už dažďu stačilo. Alebo nie? Ešte večer idem pomôcť kamarátke zošróbovať obuvník. Samozrejme dve hodiny čakám dokým doleje a aj naspäť v noci ešte musím nakoniec zmoknúť. Dnes v pondelok už na mňa sa snaží aj niečo vyliezť a hlava mi ide priam vybuchnúť ale ja sa nedám a určite som rád, že aj napriek totálne zlému počasiu počas celého víkendu som mohol byť tak dlho na svojom ihrisku v horách :)



Foto: Lukáš Hladký

utorok 19. júna 2018

Párty výlet v Turčianskej záhradke

Víkend začíname už hneď v piatok večer na chate pod Kľačianskou Magurou. O piatej beriem psíčka Maxíčka, po ceste sa stretnem s Lukášom a Alex a môžeme ísť na to. Dnes pre istotu véééľmi ležérne a s pivkom na chate. Predsa len na zajtra mám veľké plány. Cestou dolu sme sa už trošku rozbehli ale stále sa snažím hatiť svojich spolutrpiteľov. Dnes večer stačí. Vidíme sa zase ráno.

Nad Mošovcami

Večerná piatková kávička

Už pred desiatou som v Kľačanoch znovu. Bajk parkujem ako zvyčajne pri krčme. Maxa dnes so sebou nemám a veľmi pomaličky sa blížim na miesto štartovacieho výstrelu. Nie, dnes sa nekoná žiadny oficiálny pretek. Tentoraz idem bojovať proti sebe samému. Stanovil som si limit 45 min od lesa po chatu a naspäť. Každopádne mám väčšie nervy ako na hocijakom inom oficiálnom behu. 

Myslím si, že rozbehaný som, som pri lese, a tak môžeme začať. Odrážam sa od zadnej nohy a hor sa behom hore. Po minúte aj dvoch to celkom ide. Stále bežím. Nohy fungujú a aj tempo som vyzerá, že celkom trafil. Zatiaľ mi nejde pľúca rozdrapiť. To prichádza postupne až pred studničkou. Aj keď až pod ňu som dokázal stále ešte trošku pobehovať. Vau.

Na cestu vybieham v čase cca 9 a pol minúty. Je to dobre. Možno to pôjde do 30 min. na vrchol, ale prichádza koniec srandy. Terén sa poriadne skláňa a chce ma prehodiť na zadok. Bránim sa a dupem celkom svižne a hlavne stále pri zmysloch. Je pravda ale, že už nad všelijakými blbosťami premýšľam. Na čo to robím? Nemôžem ísť o polovicu pomalšie a kochať sa prírodou. Nie nemôžeš. Vari to tu nepoznáš už dobre? Treba trošku zmeny nie? Takto utiekla cesta lesom ako nič a znovu som na lúke v nenormálnom  úpeku. Na vrchu lúky sa asi na desať metrov rozbehnem, vbehnem do lesa, a tam zase stena do neba.

Poobedňajší rege bajk po Magure






Strečno zo Saračníkov

Už prestávam vnímať okolie. Začínam mať hmlu pred očami. Nohy nespolupracujú. Mám čo robiť ich presvedčiť posunúť sa zase o kúsok vyššie. Jedine ruky pracujú na plné obrátky a palice sa ohýbajú pod záťažou bezvládneho tela. Som nad najstrmším miestom. Ešte rýchlo vykráčam nad teplomer, a potom sa vari aj rozbehnem. Nehrozí. Totálne na šrot sa neviem dodýchať. Len málo krokov pobehnem a už vidím chatu. Ešte sa kúsok pokúsim o beh ale to už stojím pri chate. Ehm, iba sa otáčam a v čase 30:20 už aj hneď letím dolu.

Som trošku sklamaný z poslednej tretiny. Vyzeralo to nádejne pod 30 minút ale ten koniec ma poriadne rozobral. Naspäť sa rozbieham len veľmi pomaly. Bojím sa aby som nezadrel nohy pri náhlej zmene pohybu. Až na lúčke pod chatou to rozbieham naplno. Ešteže nie je toľko ľudí. Odbočujem ako cestou hore aj teraz vľavo od klasického chodníka a strmo sa spúšťam ku hlavnej lúke. Rovinou bežím asi tempom 3:30, potom na strmej lúke mám čo robiť ubrzdiť. Cestou dolu medzi kríkmi vystraším zopár ľudí ale nie je čas obzerať sa. Pri preletení cez cestu pri lyžiarskej chate som kdesi v periférií zahľadel Miriam ale tiež sa jej iba v rýchlosti pozdravím a letím ďalej. A takto sa to opakovalo párkrát čo sa niekto zdravil alebo odskakoval. Našťastie členky mi nevykrúca a dobre triafam nohy pomedzi korene. Dole už ale zase na rovnejšom úseku idem dušu vypľuť. Som v cieli. Vylietam z lesa v čase 13:14. Je to síce asi o minútu horšie ako kedysi dáávno ale na to, že to bolo bez oddychu a s výšľapom o život som spokojný. Skôr treba pridať do kopčeka.

S roztrasenými nožičkami sa nejako doteperím na bajku až domov. Uff, poobede mám ísť bajkovať s Lukášom. Nohy ale dákosi protestujú. Mal som čo robiť ich do tých dvoch hodím presvedčiť, že ten zjazd nebolo dnes všetko, a že ešte ideme aspoň 1500 výškových na bajkoch. Ale ako sme sa pohli tak už išli ako novučké.

Zjazd z chaty pod Suchým

Z Vrútok na Saračníky ale nasadíme aj tak len mierne tempo. Hore ideme vyše hodiny a pohoda sa dá krájať. Aj výhľady stíhame obdivovať. Čoho sa ja skôr bojím sú zjazdy. Svojmu 12 ročnému tátošovi už prestávam veriť. Bicyklík starne a ja som na neho stále drsnejší. Vidlica priam nefunguje, a tak nejdem riskovať. Lukáša púšťam pred seba nech si užije zjazd. Od sedla Rakytie ideme po turistickom chodníku po strmej šmykľavej zvážnici. Môže byť. Tá nás vypľuje až pod hradom Strečno. Už iba pár metrov a sme na pive. To ľahšie máme za sebou. Bombónik príde až teraz. Výstup na chatu pod Suchým.

Pred Varínom odbočíme doprava a hľa koho nestretneš. Oproti nám si to valí Panda. Všetci stláčajú hodinky, prehodíme pár slov, znovu stlačíme štart a ideme na to ďalej. Panda do cieľa, my sa ešte poriadne vytrápiť. Cesta na chatu je poriadne strmá. Kilometrov je to vari menej ako na Saračníky zato výškových je tam o 100vku asi viac a to sa na dvoch miestach dokonca klesá. Posledný kilometer je výzva vari aj pre Sagana. Totálne rozbitá zvážnica po rozvodnenom potoku v sklone 15-20%. Vychádzam o čosi vyššie ako Lukáš ale tiež nemám na to síl. Minimálne nie na mojej cestárskej kazete a pri mojom psychickom rozpoložení. Po serpentíne znovu skúšame. Znovu odpadávam ale Lukáš to už dá. Ešte pár metrov pred chatou je ostrá strmá zákruta. Po kameňoch treba mať rýchlosť. Skoro som tým pádom narazil do ohrádky s kozami. Ale nakoniec to vytáčam a som hore. 

Za odmenu máme úžasnú kofolku a Lukáš aj kapustnicu. Chvíľu posedíme ale keď začne byť chladno končíme a ideme ochutnať konečne vari správny chodník smer Jánošíkovo. Vchádzame do lesa a hneď odbočujeme doľava. Prechádzame len pár metrov popod hrebeň od červenoznačeného chodníka. Len pomaly sa chodníky od seba vzdiaľujú. Postupne klesáme ale nie strmo. Je to nádherný chodník skoro nedotknutým lesom. Až možno po kilometri dvoch prichádza serpentína. Taká poriadna. A ako zisťujeme neskôr, nie posledná. Techniku nemáme, a tak vždy musíme s bajku zosadnúť otočiť si ho a pokračovať ďalej. Dolina pristrmuje. Nachádzame sa v celkom peknom zraze na polmetra širokom chodníku. Je to poriadny luxus. Ozaj krásne a mať viac skúsenosti veľmi geniálne. Takto cik-cak prichádzame až ku murovanej chate. Nevyzerá byť ale moc funkčná. Tu sme už ale na zvážnici.

Večer pri špekačke

Rozbitou a poriadne blatistou cestou sa dostaneme až ku chatovej osade na Hoskore a potom už po asfaltovej ceste prichádzame až na Jánošíkovo. Odtiaľ okolo Váhu prejdeme až do Lipovca a už ako normálny ľudia po cestách až do reality bežného života.

Deň ale ešte ani náhodou nekončí. Večer sa s Alex stretáme na opekačka párty. Koniec dňa prichádza až okolo polnoci. Veľmi dlhý a poriadne naplnený deň to bol. Takto si predstavujem život :)

Víkend ale ani náhodou nekončí s v nedeľu sa ide pártiť behom do Veľkej Fatry. Naklikal som trasu asi už aj pánu Bohu za chrbtom. Ehm. Ideme zistiť či je to ozaj až za chrbtom. O niečom už asi svedčí aj fakt, že autobusár zabudol do dediny Rakša aj zabočiť. Nakoniec sa ale otočil a do Rakše nás zaviezol. Vystupujeme.

Na Drieňku

Neporušené lesíky :)

Traverzy medzi sedlom pod Drieňkom a Rakytovským sedlom

Rakša je malá dedinka pri meste Turčianske Teplice. Vyzerá, že asi ako všade, aj tu sa začína život prebúdzať a prichádzajú tu noví ľudia. Okrem starých domov sa tu už dá nájsť aj veľa nových. Prebiehame aj okolo rodného domu Michala Miloslava Hodžu. Potom už len nejaký kilometer prebehneme po lúkach a ocitáme sa v lesoch. Dlho predlho je v lese asfaltka. A že koniec sveta.

Hľadáme cestu z úbočia Rakytova smer spoj Rakytovských dolín

Aaa, už sme ju našli :)


Až, keď sa dolina poriadne pristrmí, tak sa asfalt zmení na kamenistú cestu zničenú po veľkých dažďoch. Je zaujímavé, že v hornej časti doliny sa zase sklon cesty zmierni a opäť je krásna, tentoraz hlinená. Odbočíme doprava a lesom vyjdeme až do sedla pod Drieňkom. Potiaľto celkom v pohode. Vlastne aj na vrchol Drieňku to bolo zaujímavé. 1. vertikála dňa. Vrchol je súbor skál. Cez asi dve sa treba vyštverať na tú poslednú najvyššiu. Akonáhle výjdete na vrchol naskytne sa Vám nádherný pohľad do Rakytovskej doliny ústiacej do Blatinickej doliny. V lesoch ani náznak po ťažbe dreva. Tie lesy boli úchvatné. Keď sa pozriete na druhú stranu rozprestiera sa pred Vami polka ak nie celá Turčianska záhrada. V diaľke vidno Turčianske Teplice a pod lesom hneď východzia Rakša a kúsok vedľa Mošovce.

Mach a skaly..


Keď sa nabažíme pohľadov ideme ďalej. Zbeh je krkolomný ale nie dlhý. A teraz prichádza poriadna divočina. Chodník zo sedla pod Drieňkom až po Veľkú Skalnú ústie asi veľa ľudí ešte nenavštívilo. 10 minút na značke na úbočie Rakytova nám trvalo polobehom skoro 15. Je to ostrý traverz nad zrázmi a strmými žľabmi. Pocit expozície nie je ale strašný nakoľko je to celé zarastené stromami. Veľakrát ich treba preskakovať čo sú pováľané a chodník je len mierne prechodený. Tak akurát aby ho bolo vidieť.

Lesná piecka :)


A krkaháájmi vpred

No.. ale tam zrazu značka do Rakytovskej doliny ukazuje priamo žľabom dolu. Lístia je všade na 20 centimetrov. Po chodníku zrazu ani stopy. Šmykom letíme do doliny. Trošku freestyle čo a ako ďalej. Každú chvíľu čakáme, že zostaneme visieť kdesi nad priepasťou. Je to tu iné ako komerčné dlhé plytké doliny. Tu po každej strane strážia doliny mohutné skalné postavy. Celkom ale klesáme aj bez chodníka, keď tu zrazu pod nami opäť značka. Vchádzame priamo do žľabu a ním vyletíme až na malé lúčky na konci Rakytovskej doliny. Meníme žltú značku za zelenú a ideme sa poprechádzať tentoraz na kopec Smrekov.


Pohľad zo Smrekova na hlavný hrebeň VF (Krížna, Kráľová skala a okolie)

Cestou na Kraľovú studňu

Je to tu poriadna divočina aj keď sa zdá, že tu už zrejme raz za čas niekto zavíta. Ale konáre si musíte pred sebou rozrážať tak či tak. Chvíľku ide chodník strmo hore. Potom zase kilometer dva sú to bežecké orgie na sigláčiku. A takto stále až po sedlo pod Smrekovom. To už máme po ľavici Dedošovú dolinu po pravej strane Smrekova a dolinu kde sa nachádza Čertová brána po ľavej strane Smrekova. Na Smrekov ide odbočka na bočný hrebeň. Je to ale iba kúsok a kúsok od vrchola je aj krásny pohľad na hrebeň od Ostredku až po Krížnu. Z Blatnice po Kraľovú studňu je to divočina a aj poriadne dlhé, ale kto to má takto rad ten si to užije.

Pamätník zosnulých vo Veľkej Fatre

Bivák

Iný pamätník, tentoraz na Druhú svetovú vojnu

Ešte cez jeden nevýrazný hrebienok a okolo salaša sa prehúpneme až na stranu Kráľovej Studne. Je tu aj miesto na bivák či pamätník zosnulým vo Veľkej Fatre. Okolo neho prejdeme do dolinky Kráľovej studne a konečne sme na našej polke kilometrov a občerstvovačke. Rýchlo sa pustíme do kapustičky a piva s kofolou. Doplníme hladinu cukrov a endorfínov a môžeme pokračovať.

Cestou z Kráľovej Studne do Žárnovickej doliny

Žárnovicka dolina

Celkom to trvá dokým sa rozbehneme po ceste, po asi dvoch kilometroch vchádzame vpravo do lesa, chvíľku ťažko stúpame a potom si už užívame dlhý zjazd. Znovu okolo nás krásne skalné útvary a pod nohami kopec lístia. Táto dolina nie je ani tak krkolomná, teda to ubieha na to aká je dlhá pomerne rýchlo. Krásnym úzkym kaňónom prechádzame až na asfaltku a po možno 2 kilometroch sme v ústí Veľkej Skalnej a ideme do Rožkovej doliny. A možnože to je aj tá Veľká Skalná, lebo čo teraz nasledovalo sa ťažko aj opisuje. Chodník tu videlo asi ozaj len málo ľudí. Okolo nás krásne skalné bralá asi všade kde oko dovidelo. Lístia už nie je 20 centimetrov ale 50. Spočiatku ideme dosť mierne ale asi v polke prudko odbočíme doľava a značky na stromoch vedú až k nebesám. Ide to veľmi ťažko, lebo po zemi sú popadané konáre a na lístí to šmýka viac ako na snehu. Dreme čo sily stačia. Žiadny netvor na nás našťastie nezaútočil zo skalných otvorov. Proste stratený raj. Fakt, takúto divočinu už málokde nájdeš :)

Veľká Skalná


Vychádzame až do Rakytovského sedla. Prišiel čas na gély či energeťáky. Síce už len rovina a potom dlhočizný kopec dolu ale sme tak vyšťavený z tohoto výstupu, že nedá sa inak. A to, že teraz prichádza rovina ani nie je až taká pravda. Na to bacha. Zase sme na tom krkolomnom zarastenom, strmom traverze, ktorý vlastne ani moc traverz nie je. Chodník lieta hore dolu po svahu a výškové stále pribúdajú. Každopádne aj napriek tomu, že sme si tam nejeden ráz skoro oko, či inú časť tela vypichli na suchých konároch popadaných stromov, bola to priam dokonalosť splynutia s prírodou. Radosť žiť. 

Veľká Skalná pokračovanie


Takto sa prederieme až do sedla pod Drieňkom. Už sme "kvázi" znovu v civilizácií. Jednoduchým chodníkom zletíme na rozbitú zvážnicu, prejdeme plynule do asfaltky a rýchlo aj v stálom rozhovore bežíme až ku rozkokošníku Mača. Odtiaľ ale nejdeme naspäť do Rakše. Odkiaľ by šiel ďalší autobus až na druhý deň, a tak odbočíme doprava smer kopček a za kopčekom Mošovce. Tam sú už ale iba krásne lesné zvážnice, neskôr aj nejaké lúky pribudnú a nakoniec sa ocitneme na kúpalisku Drieňok a okolo ihriska sa dostaneme až na cestu SNP. Ešte vykrútime nohy zopár sto metrov hore kopčekom na námestie a sme v cieli. Bola to geniálna trasa. Lukáša vyzerá, že až tak až nenadchla, ale ja som priam nadšený aké divočiny tu ešte máme.

Pohľad na Drieňok z traverzu popod Malý Rakytov

Priam už "diaľnica" zo sedla pod Drieňkom

Busom sa ešte odvezieme do Martina, ja odtiaľ na bajku do Vrútok a na tejto týždeň si myslím stačilo. Zase raz víkend ušiel ako voda ale zážitkov je priam na celý život, tak si myslím, že to za to stálo. Som zvedavý čo nám prinesie nový týždeň :)




Foto: Lukáš Hladký

streda 13. júna 2018

Zo Štefánika radšej rýchlo do Fatry!

Štefánik zrušený!

Už prešlo pár dni od výletu do Malých Karpát ale stále nie som zmierený moc s tým čo sa stalo. Ale zdá sa, že ultra výlety sa začínajú robiť hlavne pre orgov ako pre ľudí, ktorí chcú zažiť ultra masochizmus. Nuž to je tak keď robím z preteku na jednej strane ultra ťažkú vec a na druhej strane komerciou tam pritiahnem stovky ľudí bez skúsenosti, a potom sa bojím, že si kvôli nim zlomím väz. Lebo človek predsalen nevie čo od neznámych očakávať.

Náš tím Tatran Fatran

Cestujemeee :)

No ale pekne od začiatku. Ako pred dvomi rokmi aj tento rok sa zišla partia ako lusk. Už len Marek nám chýbal, a preto bežíme na jeho pamiatku. Ale netreba sa báť. Je v poriadku. To len my tak tragicky nesieme, že nie je s nami. Už na fb sa zbehla poriadna konverzácia, a potom naostro v aute sa to len vyšperkovalo. Myslím si, že sme si poriadne sadli a cesta ušla ako voda. V Myjave sme sa ešte stavili na jedno orosené s pizzou ako na žalúdkový základ pred samotným štartom, aby nám od stresu náhodou nešvrkalo v bruchu. Potom už len podpisovačky všetkého možného ako ideme na vlastnú zodpovednosť, že to nie je nad naše sily, že sme zdravotne spôsobilý a bla, bla, bla.

Poďme chytro jesť

A už plníme žalúdky

Vychystávame nášho prvého bežca. Robo priam srší energiou, čo si hneď všimne reportér z eSTéVečky a poriadne im to tam vysvetlí. Len sme trošku meno tímu pozabudli. O päť minút už všetci stoja v štartovacom oblúku a my pomaly letíme ku svojmu autu aby sme boli prví v kolóne. Na bradle sa nám ešte podarí uvidieť prvé čelovky, ako to tí najrýchlejší stáčajú a letia dolu do tmy, a potom následne na ďalšiu kontrolu do Dobrej vody.

Robo pripravený

My teda sadáme a letíme za nimi autom. Oni to majú 15 km, my 50. Robo sa snažil čo to šlo, ale nemal nárok nad nášho džokeja a tátoša motorového. V diaľke sa začína blýskať. Haha, Majo bude mať rošambo. A možno až Jožo. Záruby či Vápenná môžu byť celkom fajn počas búrky. Pred dvomi rokmi na Trnavskej som počas búrky letel z Vápennej. Búrku som už mal aj na Ponitrianskej či zahraničnom Lavarede. Veď ono to prehrmí. Keby bolo zle tak sa kdesi naši schovajú. 

Ešte v štartovom zázemí


Posielame teda na trať Maja. My ideme zase na ďalšie stanovište autom. Búrka sa začína približovať. Parkujeme auto pri vodnej nádrží Buková a čakáme. Von sa začínajú čerti ženiť, preto keď budeme cítiť, že už je Majo nablízku pošleme mu na výmenu Joža samotného. Vari sa nenecháme zmoknúť. Búrka prechádza ale ani nepršalo až tak veľa. Kvapky sú jemné. Nie ako niekedy keď padajú poriadne sáčky s vodou. O 15 minút je po daždi. 

Pohľady z Bradla


Nič, poďme teda čakať Maja do depa. Aspoň sa poriadne najeme. Tam sú ale riadne zmätky. Dozvedáme sa, že nikoho nepúšťajú preč. Wtf? Veď už je po búrke. Podľa "miestneho guru" ževraj hlásia poriadny cyklón z Chorvátska. Že blesky sú od vidím do nevidím a zachvíľu je tu druhá vlna. A tak po spadnutí aj poslednej kvapky bol pretek pre istotu zrušený. 

Za chvíľu sa dovalí aj mokrý Majo. Nechápavo na nás hľadí, keď mu vravíme, že je koniec. Kvituje rozhodnutie orgov zmeniť trať popod Záruby cestou do Bukovej ale bolo to až tak zle, že úplný koniec??? Oficiálnu info o zrušení len tak nenájdete. Orgovia vyzerali dosť zaskočení situáciou čo sa inak dalo aj čakať. A čo tak nejaké sms notifikácie? Jediný jasný krok, že je koniec bol, že nám zobrali čip a.. A čo teraz? Ideme domov? Logistika do Bratisky všetkých ultrakov musela byť dosť problematická ale štafetári asi dosť pomohli. Ale načo by sme pre pána išli do Blavy my??? Akože čo tam? Ďalšie preflákané kilometre bez zábavy v lese? To nemá logiku. Ideme teda o druhej ráno po zbytočne prebdenej noci naspäť domov...

Konečne poriadna párty v lese

V aute raz jedného zalomí, potom druhého. Trošku zabúdame na šok čo sa stal, ale pri jedinom slovku na Štefánika nás chytá zmätenosť. Čo budem dnes? Som poriadne unavený ale niekde musím vybehnúť. Predsa len som mal v pláne ísť pozrieť do lesa. Spomínam si, že dnes má byť beh na Borišov. Ok, plán je jasný. Prídem domov. Najem sa a idem s parťákom Martinom na bajku na chatu pod Borišovom.

Zase pre mňa novinka. Vynáška bicykla na chrbte. Síce Necpalská dolina je krásna, dokonca celkom vládzem, ale netrvá večne. Posledných 300 výškových metrov ide strmým zárezom v skalách. Fučíme pod ťarchou našich tátošov. Ale stojí to za to. Po tropickej Chorvátskej cyklóne ani stopy a my v poriadnom peku prichádzame na chatu.

Konečne hore na chate

Keď už jedna registrácia nevyšla, skúsme druhú. Dedinskú. Na štart sa postaví 40 ľudí a komorná atmosféra je na nezaplatenie. Cítiť tu ozaj priateľskú atmosféru aj keď dorazili poriadne bežecké esá. Jeden druhého ale podporujú ku čo najlepším výkonom. 

Niečo po dvanástej prišiel čas na štart aj na mňa. Predo mnou parťák už letí ako strela už celú jednú minútu. Snažím sa ho dobehnúť ale je stále v rovnakej vzdialenosti. Kuaaa, slabučký som. Terén ešte viac pristrmí. Už vidím pred sebou iba schodíky a kopec serpentín. Palice zabodávam do terénu až ich ohýba. Ale nič mi to nepomáha. Nohy už drevené po troch minútach. Fučím ako raketa. Pred koncom sa terén zmierni ale nožičky už nič nevedia. Iba sa mi plantajú pod telom. Ešte aspoň posledných pár metrov sa mi podarí bežať. Konečne cieľ. 750 dĺžkových a 220 výškových metrov sa mi podarilo dať za 8 minút a 58 sekúnd. Ako všade aj tu som si zhoršil čas. Pred tromi rokmi to bolo 8:15. Nevadí. Za to som si to užil poriadne a ani klobáska a pivko v cieli nebolo zlé. Ešte chvíľku strávime so známymi na chate a hybaj dolu bajkom do Belianskej doliny.

Naše dvojkolesové tátoše

Martin letí ako nesmrteľný. Ja sa na svojej raketke celkom bojím si to púšťať. Predsa len mi moc nefunguje vidlica a aj náboje sú už dosť vybité. Radšej s kľudom. Traverz okolo Borišova by bol pekný keby tam nebolo toľo koreňov. A možno len skill chýba. Nič to. Aj tak je to tam krásne a za chvíľku sme na Košariskách. Odtiaľ už po poriadne rozbitej zvážnici. Už som tu asi dosť dlhý čas nebol. Aj tu pribudli nejaké rúbane. Každopádne ani tie nezobrali nič na kráse hlbokého kaňónu pred chatou Havranovo.

Tam si dáme ešte po kofolke a hybaj het domov. Treba si trošku aj oddýchnuť. Zajtra sa ide zase pozrieť na Zniev.

Ešteže nestávam skoro ráno. Dnešný výlet začína až pár minút po dvanástej. Vo Vrútkach sa stretám s Lukášom a po ceste v Martine vyzdvihneme aj Alex. Lukáš ide ako píla. Je čo robiť mu stíhať. Takýmto tempom ešte pred pretekom stíhame aj Teplice otočiť. To nás vtedy síce nenapadlo, ale aby sme sa neotŕčali kamionistom na ceste Príbovce - Prievidza tak sme sa radšej boli pokochať lúkami Turca cez dedinky Rakovo, Valentová, Láskar, Socovce. Trošku sme si zašli, ale aspoň som sa poriadne "rozcvičil". Rýchlo hodím na seba číslo, spraskám desať minút pred štartom veľkú zmrzlinu a môžem sa postaviť na štart.

Heheeej, parťáci v akcí

Dnes to idem skúsiť z posledného miesta. Heheeej. Hneď všetko predbieham a mňa nik. Radosť si pobehovať. Dusno ako už pomaly mesiac, a tak hneď so mňa začína tiecť ako z hadice. Obieham zopár známych. Jedným-dvomi slovkami ich povzbudím a letím ďalej. Spočiatku pučíme po slniečku a po rovinke. Poradie sa začína ustáľovať. Na druhej strane lúky vidím atléta Urbana už v peknom úniku. Ja si pobehujem tentoraz s Jožom Dé a Jánom Há.

Na štarte

Prehúpli sme sa cez mierne stúpanie, rýchlo sme zbehli po lúke pod kalváriu a konečne prichádza stúpanie. Je ale mierne, stále v pohode aj pre mňa behateľné. Obehneme vrcholový kostolík, chvíľočku sa strmhlav spustíme dolu, a potom krásnym trailom pomedzi stromy možno kilometer rovno dokým nepríde už konečne poriadny kopec.

Výhľady na Turiec z tankovej cesty

Tu to už prestávam dávať behom. Ani ma nehne. Chôdzu striedam s pokluskávaním. Stále sa mi darí zopár ľudí obiehať. Jožovi som už ušiel. S Jánom to je na dlhé lakte. Raz ho ja predbehnem, inokedy zase on mňa. Bol tam ešte jeden podobne starý bežec ako Jano, a tak pred cieľom som ich nechal v tom. Ale Jano mu ubieha do cieľového kopčeka, tak mi to nedalo a letím za ním. To ja už ale nedávam. Moja dynamika je na bode mrazu, a teda sa do cieľa za ním už len doplancem.

V cieli chvíľku pokecáme, ale nezdržujeme sa dlho a letíme dolu. Ešte máme koho stále povzbudzovať. Každý dáva so seba maximum. Je to super vidieť. Je jedno aký máte čas. Všetci idú naplno :)

Tankujeme o sto šesť

V cieli dávam vytúžené cestovinky a kofolku. Ako sa rytieri predvádzajúci techniku boja chytili zbroje začalo poriadne liať a bolo po predstavení. Náhle sme sa všetci spolu našli pod jedným stanom. Dážď ale netrval dlho a my sa poberáme na cestu bicyklami domov. Prejdeme cez kopec do Valče a už stojíme znovu. Za pár minút vlejem do seba liter tekutín, parťáci ochutnali super kuchyňu reštaurácie Berries. Za nami sa zlovesne postavil oblak. Asi sa nám vyhráža.

Aj takto si niekto býva pod horou, len ako v zime..

Rýchlo teda vstaneme a ideme dokončiť našu púť za domovinou. Prechádzame do Trnova a z neho dlho hore kopcom na tankodrom. Je to krásna výhľadová trasa po lúkach na okraji lesa Malej Fatry. Po Bystričku je to síce vlnkovité, ale nie až tak brutálne strmé. Hnusný kopec je medzi jednou a druhou vetvou Bystričky. Aspoň ale výškové budú. Po tankovej ceste nakoniec ale nezbiehame ku vojakom ale ešte si dáme jeden výšvih a lesnou cestou sa napojíme na cestu až na konečnej na Stráňach.

Výhľady

Búrka sa za nami valí stále, preto nejdeme riskovať a len sa spustíme do Martina. Odprevadíme Alex do Košút a my okolo Ecca trielime pred dažďom do Vrútok. Dážď je už iba pár metrov vedľa keď dorazím do cieľa. Lukáš ešte musel ísť 10 km kvôli Strawe :D ..ževraj sa potom skrýval pod diaľničným mostom pred Kľačanmi. Jeho problém.

Mladé stromky na tomto mieste rýchlo rastu :)

Každopádne ako strašne začal víkend, tak mi ho úžasní ľudia a iné nekomerčné miesta nadmieru napravili. Nie vždy je nutné sa vkuse kdesi pretŕčať. Veľakrát to menej viditeľné je hodnotnejšie ako to čo sa tvári honosne.




Foto: Štafetári Tatran Fatran, Martin Fízeľ, Lukáš Hladký