Na Osnici pravá divočina

Na víkend bola v pláne už dlho Osnica. V piatok som chrápal po nočnej, keď tu už o pol dvanástej mi zvoní telefón. Lukáš mi volá či nejdem poobede na chatu pod Chlebom. V polospánku mu odpovedám, že potrebujem chvíľku času na rozmyslenie. O pol hodinu som pripravený a idem do toho.

Strungov Príslop

 

Poobede teda ešte s parťákom Kubom a Boškovom stúpame potokom ku Chlebu. Do chaty už prichádzame patrične veselí. Je plná chata, tak hneď si pýtame robotu. Vyfasujeme 10 kíl zemiakov a za odmenu pripečené palacinky. Aj tak to bola šmakocina. A ono to chceli vyhodiť. Večer sa uberá tým správnym smerom, ale nesmieme zabúdať, že zajtra vstávame a letíme aj na iné vŕšky. 

A tak to ukončujeme trošku včašie. Mám vybitý mobil a chcem ísť na východ Slnka na Chlebe. Ako sa zobudím okolo šiestej ráno už nie a nie zaspať. Bojím sa, že to prešvihnem a už len sledujem cez okno meniace sa sfarbenie zore. Áno, vedel som, že je okolo 6 hodín, lebo naše mamy na chate bolo počuť ako sa začínajú starať o chatu za dverami.

Cik-cak-cik-cak

Vstávam teda 6:15 a do siedmej ešte idem zakúriť. Vychádzam z kotolne ako čert čo som si oči prešiel rukami. Jasné, zase som za atrakciu. Ešte s točkami hlavy sa s Matúšom vyberám o siedmej na vrchol. Matúš to ale po 200 metroch od chaty točí naspäť. Ževraj mu je zima na ruky. Je pravda, že celkom dosť fučí, ale chcem vidieť všetku tú nádheru pri prebúdzaní sa prírody do nového dňa. 

Hore mi je už teplejšie a ešte pár minút pred východom Slnka zhadzujem pásy. Nečakám na Slnko, len trošku v strese idem zjazdiť pomedzi skaly. Je to poriadne vyšmýkané a mám strach, že sa mi tak zatočí hlava od včerajšieho Boška, že sa zošmýkam až do lesa. Pomaly to teda s chabými oblúkmi zošmýkam pod skaly. Vybehnem na Bochník a odtiaľ si užívam čisté šialenstvo. Slnko vychádza. Predo mnou nádherné západné Tatry a nádherná inverzia. Sneh má krásnu jemnú farbu odrazu zo sýto oranžového hrejivého Slnka. Sneh je na Bochníku parádny a tak si užívam rýchle oblúky. Mám od radosti chuť vyskočiť z kože. Prichádzam na chatu a neviem prestať kecať od radosti. Prežil som jeden z najkrajších východov Slnka. Som vari aj dojatý.

Na Malej Lučivnej

 

Po raňajkách hneď odchádzame. Stále posúvame príchod pre parťáka Maja do Turian. Ťažko odísť z tak dokonalého miesta ako chata pod Chlebom. Lesmi ale rýchlo zbehneme na Zajacovú a do Šútova. Maja vyzdvihneme v Turanoch a letíme na stredisko Malá Lučivná pri Párnici.

Obujeme sa a už aj pučíme hore najstrmšou zjazdovkou na Slovensku. Stopa vedie povedľa upravených svahov cik-cak hore. Otočiek tam bolo vari 84. Krásny tréning vertikálov. Trošku nás ale bije včerajšok. Pomaly sa ale dostaneme až hore...

Vychádzame na hrebeň a už stúpame len pozvoľne. Prechádzame okolo ďalších kratších ale ešte vyššie položených zjazdoviek. Obchádzame vrchol Magury a neskôr prechádzame jej hrebeňom na Strungov Príslop. Je to tu ako v rozprávke. Všade neporušený prašan. Lesy sú strmé ale nie až tak husté. Ako stvorené na lyžovanie. Tu ale nekončíme prechádzame ďalej. Na niektorých miestach je na hrebeni tak previaty sneh, že vidno v prevejoch trhliny ako sa mohutné masy snehu posúvajú po lístnatom podklade. 

Hrebeň Magury a dokonalé lesné prašany :)

 

Vychádzame na lúky Strungovho Príslopu. Ideme až na jeho vrchol. Na Osnicu už nejdeme lebo od samotného naviateho hrebeňa bola odtrhnutá veľká základová lavína. Lavíny z Osnice boli aj na Južnú stranu pod Stoh. Vlastne celé to tu bolo dopukané a vypadané. Veľké množstvo snehu sa zapríčinilo o veľké množstvo lavín tohoto roku. My teda z pod Osnice ideme dolu..

Pred nami sa otvárajú úžasné lúky. Nie je to vôbec strmé. Vhodné aj pre úúplných začiatočníkov a tie výhľady ozaj stoja za to. Je o veľmi dlhý zjazd okolo žltej turistickej značky. Lúky ale skončia a my začíname klesať lesom. Vyzerá, že sa to dalo obísť aj cestou ale to nám došlo až nižšie keď sme sa opäť napojili na stopu. Majo sa zrejme trošku vytrápil v úzkych priestoroch medzi stromami. Vari s nami bude ešte niekedy chcieť ísť. Aj tak ale zisťujeme, že sme mimo značku naspäť do Lučívnej. Nakoniec celú druhú polovicu zjazdu len zbehneme po výstupovej stope zvážnicou. Sneh posledných 200 výškových metrov bol príšerný a v škrupine by to bolo priam nebezpečné v ísť lesom. Sme zase v lyžiarskom stredisku.

Máme stále ešte kopec času tak šľapeme cik-cakmi hore opäť. Začína snežiť. Za necelú hodinku sme hore. Majo opäť prichádza o palicu. Ta sa mu ohla pri páde z Osnice a pri zapieraní sa pri šľapaní už pošla úplne. Nakoniec sme ale hore aj tak. Teraz si ideme užiť zjazd. Samozrejme po neupravenej časti svahu.

Zakladovka pod vrcholom Osnice

 

Tentoraz poriadnu držku hodím ja. Zapadám do terennej nerovnosti. Lyže naraz stoja a telo letí ďalej. Idem do dokonalého kotúľa. Už len cítim ako sa rukami odrážam od zeme a nohy letia vzduchom. A čakám poriadne silný dopad. Ten nakoniec ani tak nebolel. Konečne som sa zastavil. Kontrolujem sa či som celý. To bola šupaaa. Zbieram seba a paličky zo zeme. Sú celé. Fascinujúce. Iba končeky trčali zo snehu čo som ich zapichol. Na spodu zjazdovky ešte potrénujeme škrupinku a jazdu na pätách a sme dolu pri aute.

Maja so mnou ešte parťáci Ružomberčania odvezú do Kráľovian na stanicu. Dáme spolu ešte víťaznú kofolku s čipsou v staničnom bufete a postupne sa rozchádzame každý iným smerom. Doma sa dám trošku dokopy a bežím s parťáčkou Evkou do divadla. Po hróózne dlhom čase. A v tom Martinskom som ešte vari ani nebol.

Boli sme na II. premiére Komédie České o bohatci a Lazári. Celé to začalo hrozne zvláštne ale nakoniec to bolo poriadne dobre dielo. Dielo s myšlienkou. Odchádzal som poriadne zarazený. O tom akí sme my ľudia. O tom čo robia s nami peniaze a o tom ako si vážime druhých okolo seba. Každému vrelo odporúčam. Nebolo to o plytkých myšlienkach dnešného sveta. Sám som zvedavý ako to dokázali zobrať iní ľudia. Mňa to teda nadchlo a každému to budem odporučať!

Domov prichádzam už poriadne zničený. Na dne s energiou, ale plný zážitkov. Každý jeden deň ma presviedča o tom, že život je ozaj nádherný. A možno som ozaj len dostal tak mnoho. Každopádne som za všetko to čo mám vďačný. Kiež by som mohol všetko to čo mám, čo najviac rozdať aj druhým :)

Foto: Lukáš Hladký

Chata pod Chlebom a jej dobrodružstvá

Nový rok síce začínam rozpačito na Martinských holiach, lenže to sa razom zmení. Parťák Julo má druhého Januára berie na opačnú stranu Martina na hole, ale to len na jeden deň. Zisťujeme, že tu nieto sňahu. Kde je to Japonsko z Južných svahov Kriváňskej Malej Fatry? Čo už.. aspoň vieme o čo prichádzajú všetci Hoľovači.

Na milovanej chatičke

Na druhý deň si dávam od snehu pauzičku úplne. Proste som to tak cítil. Veď sa hovorí. Nikdy nezistíš čo všetko máš, ak to nikdy nestratíš. No ja síce nič nestrácam, ale aj byt treba niekedy oriadiť. To bol ale môj posledný voľný deň. Prichádza séria úžasných 10 dni na chate pod Chlebom.

V potoku tento rok vždy čerstvo

Je piatok 4. Januára a ja sa sťahujem na chatu. Nasledujúce dni sú v znamení jazdenia prašanu kde len oko dovidelo. Nebolo to zrovna ďaleko, čo sme mali cez hmlu vidieť, ale lesíky sa dali pekne rozpoznať. A nebolo to len o prašane. Bolo to aj o neskutočne chutnom jedle. Také kulinárske orgie som už dávno nezažil. No a všetko to dopĺňali tí najlepší ľudia. Veď nájdeš v horách niečo nedobré alebo pokazené? To teda nie..

Dni utekajú jeden za druhým. Ťažko mi opisovať každý jeden. Každopádne každý bol jedinečný a výnimočný. Trošku ma zamrzelo, že v jeden z tých najvýnimočnejších, pondelok 7. Januára, prichádzam na chatu už po tme. Podľa fotiek ľudí, čo tam boli, to bolo až nechutne krásne. Všade plechovo modrá obloha a výhľady až do nevidím. Všetkým s radosťou závidím. A ja sa teším na ďalšie takéto dni. Síce tento rok som taký ešte nezahliadol, ale viem, že raz aj to príde.

Tentoraz som len na otočku. Odchádzam už hneď na druhý deň. Treba aj v práci vyrobiť nejaké hodnoty. Nie sme tu len sami pre seba. Sneží ako besné a má snežiť celú noc. Idem do práce. Robím dispečera cestárskym pluhom. Cez okno vidím, že jemne sneží. Chlapi makajú celú noc. Ledva stíhajú upravovať cesty I. triedy. Cesty III. triedy sú zjazdné, aj keď len na utlačenej vrstve snehu. Autá neštrajkovali, a tak to nebol až taký stres. Ranná zmena vraví, že cesty sú celkom fajn, čo ma až tak pri srdiečku zahrialo. Ževraj mesto, či aj diaľničiari, majú cesty horšie ako my. Za noc spravilo 8 áut 1800km a vysypalo sa cca 100 ton posypového materiálu.

Zmena je na konci. Okolo pol ôsmej idem pešo domov. Vychádzam na ulicu a neviem sa vynadívať koľko snehu napadlo. To som si ani len nepomyslel, že von je až tak nechutne krásne. Ten sneh človek proste musí milovať. Už po ceste som sa rozhodol, že dnes sa spať nebude. Idem na chatu pod Chlebom, hneď a zaraz. 

Aj v Šútove na stanici niekedy takto

Alebo na konci dediny..

Na stanici v Šútove to vyzerá ako v Ruskej rozprávke. Na schodoch nedotknutý sneh. Len si to tak pýtalo zlyžovať. Vari nabudúce. Lyže obúvam už hneď na odbočke do Šútova. Aj keď až moc som si to dal pokamienkovať. Lenže o chvíľu som mimo našich ciest a aj nad Šútovom a biela perina sa okolo mňa rozprestiera všade navôkol. Predo mnou si už pár lyžiarov razilo cestu hore. Ech, nebudem mať prašaník len sám pre seba.

Či deň, či noc, stále prášime

Potokom ale hore nik nešiel. Hm.. zvládnem to po nočnej prešľapať? Musím skúsiť. V lese bolo úžasné ticho. Úplne si ma podmanilo. Rozplývam sa nad každým jedným stromom oťaženým kvantom snehu. Z potoka vytŕčajú len obrovské čiapočky zasnežených skál. Boli to krásne pohľady. Takto výjdem až hore znovu za svojimi. 

No kde je lepšia partia?

Štvrtok ráno si zajazdím s Klárkou. No ale Klárka bez pásov. Nuž, mali sme rozcvičku naspäť generálom. Ja s dvojo lyžami, Klárka napešo so 4mi palicami. Na obed Klárka už pracuje, a tak parťákov vymením za Gabču s Tomášom. Konečne sa prebudili. Gabča nás povodí poriadnymi krkahájmi popod Hromové. To je tak, keď to necháš v hmle na ženskú. Každopádne sme mali možnosť jazdiť riadnu divočinu. Už len horšie bolo dostať sa do civilizácie.

A jedlo???

Dostať sa z chaty nie je niekedy najjednoduhšie

Nejakú tu minútu sme mali čo robiť aby sme sa dostali naspäť po Generál. Ten prvýkrát šľapem Pierkom. Celkom pekný chodníček. Poobede je Gabika nejako moc zničená a tak prašany v lese beriem jazdiť už iba Tomáša. Niet nad lesíky Snilovskej doliny. Zbiehame až ku Romane v potoku. Odtiaľ už po mojom známom chodníčku. Od včera okrem mňa niet inej stopy. Krása.

Druhý horný domov, lyžiarska chata

Večer už len oddýchnem a chytro do postele. Čakáme lepší zajtrajšok. Čakal som dva dni plné Slnka. Nechal som si vziať horami dva dni dovolenky, ale Slniečko sa nie a nie ukázať. V piatok to vyzeralo veľmi nádejne, ale vrcholky hôr si nenechali spáliť svoj prašan na Slnku. V poriadnom fujaku aj tak ráno vychádzam na Bochník a zlyžujem do potoka. Keď prídem k chate Klárka zalamuje rukami, že ráno zaspala. Poďme teda ešte raz. Stále po Slnku ani stopy. Zato lyžovačka v Oškvarkovej muldičke famózna. Radosť žiť.

Prášime lesy všetci spoločne :)

Vyzerá to tak, že zachvíľku sa to celé odokryje. Nuž ale ja musím domov. Musím na chvíľku pre nové veci. Predsalen sa tu hneď o pár hodín znovu vraciam. Nakoniec si ale hory udržali zahalenú čiapočku asi počas celého dňa. Až dokým som hore neprišiel opäť. Stretám sa s Marošom a Bobčou. Boba ide so svojími slúchatkami, ale s Marošom sa celkom parádne porozprávame. Odpájame sa až pri potoku. Plán bol, že Lukáš ma tam kdesi dobehne.

Stopa je dnes už geniálna a tak nespomaľujem. Aj keď terén pristrmí, zvyšujem len tep. Rýchlosť zostáva. Nakoniec prichádzam na chatu prvý. Neveriacky sa na to prizerám. Dnes odchádzame až na Terchovskú stranu do Štefanovej na dom HZS, tak sa ešte poslednýkrát dosýta najeme. Znovu sa tu zišli tí najlepší ľudia. Normálne sa s Lukášom len so smútkom s nimi lúčime a pokračujeme ďalej na Sever.

No nemiluj to tu :)

Večer v Snilovskom sedle je aj keď fúka krásne. Konečne zmizli všetky oblaky a ukázala sa silueta hrebeňa a nad ňou nespočítateľné množstvo hviezd. Hneď za Snilovským sedlom prichádza šialene dlhý zjazd. Až po spodnú stanicu lanovky. Nikdy predtým som to nelyžoval. Je to riadne široké. Je to aj strmé, ale na bubnoch sa dá dobré aj potrénovať techniku rýchleho zjazdu. O pár minút sme dole. Nejako sa ale necítim dobre. Hore musíme pomalšie.

To ale ako keby sme hrach o stenu hádzali. Rozbieham sa a na chatu na Grúni prichádzame za pár minút. Ešteže tam čapovali. Svoj žalúdok dopĺňam parádnou klobáskou. Cestou do Štefanovej zisťujeme, že tu nemajú snehu. Celé zle.

Už ja Klárka muldy práši

..lenže pásy zabúda

Na dome HZS sa zaregistrujeme a hneď aj ideme popozerať nejaké cestovateľské prednášky. Po nich začína znovu párty. Prichádza aj Gabča. Samozrejme nesmiem zabudnúť na friirajderku Sandru, či Štefana so Silvestra. Večer ubehol ako voda, aj keď je pravda, že som nevládal tak pártiť ako u nás na Chlebe. 

Snehu jesto dosť..

Musím ale povedať, že raňajky boli top. Bolo tam vari všetko. Párky, salámy, šunky, vajíčka, masielko, ovocie, zelenina. Takto napráskaní berieme výbavu a hybaj na Poludňový grúň. Zisťujem, že sa mi rozpadá lyžiarka, Gabči zase topánka do splitu. Sme tak napoly chromí. Ma ten Lukáš s nami za starosti. Na chate priberáme parťáka Iva. Ten má zase lyže ťažšie vari ako Gabčin split.

Na chate sme sa ale riadne posilnili, tak na Grúň to ako tak šlo. Tam hore zase fučí ako v Mordore. Gabča skladá split pol dňa. Sa nám to vraví, nám lyžiarom. Každopádne to musí byť poriadna láska, ktorá pre split je schopná aj takto premrznúť. Jazda dole je už ale famózna. Škoda že netrvá večne. Hore, do protisvahu, parťáci šľapú ako tulene. Mne rozum povedal, daj si pásy. Dole chceme zlyžovať popri starej lanovke. Veľká chyba. Predierame sa poriadne hustým lesom. Kde tu zájdeme aj na rúbaň, ale snehu je tu málo. Len možno 100 výškových metrov bolo v krásnom prašane. Nevadí, aspoň budeme do budúcna vedieť.

Aspoň na chvíľku Slniečko

Ideme ešte skúsiť starý svah pri sedle Príslop. Pod zjazdovku to bola príjemná bežkárčina. Celkom ma to bavilo, aj keď síl už dosť ubúda. Ivo lepí pásy na lyžu izolačkou. Čo ešte človek nezažije. 

Zjazdovku každý pučíme potichučky. Myslím, že do toho dávame všetko. Sme hore. Nakoniec to ale nebol až taký úžas lyžovať ako sme čakali. Sneh bol mokrý, na vrchu mierna škrupinka a hlavne  to bolo strašne plytké. Aspoň ja na piškótkach som to skoro celé musel prebehnúť šusom. Nevadí. Ideme domov. Ehm.. na ďalšie prednášky festivalu Cesty na plátne.

Dnes boli celkom luxusné. Od highline-u, cez skialp až po bicykle. Každý si mal možnosť vybrať. Len ta večera medzi tým trošku sklamala. A to sme zjedli polovicu mrkve pri šúpaní. Niežeby bola večera chuťovo zlá, ale nejako je bolo málo. Ešteže dupľu dávali. Po skončení prednášiek opäť prišiel čas na párty. Dnes som to už ale vôbec nezvládal. O jednej som už aj chrápal.

Víkend na dome HZS v Štefanovej na festivale Cesty na plátne 

Ráno sa citím ako mechom praštený. Myslel som si, že mi pomôže tých 6 párok, kakaovník a vajíčko, ale po vyložení Gabči na Pasekoch, to teda ani z Vrátnej popod lanovku nešlo. Priam som sa cítil ako keď nám Turanci dali vynášať zo Zajacovej na lyžiarsku chatu štartér na ratrak. Zrejme to bude tým, že deň predtým som mal jediný nápoj pár pív a dnes na raňajky ak tak šťavu z párok. Trošku som podcenil prípravu.

Julo Satinský na chate na Grúni

Bacha, sme na ceste?

Na hrabeni klasika, fujavica. Lúčime sa aj s Ivom. My ideme konečne naspäť do Japonska na Juh MF. Vyzeralo to nádejne aj na Chleb. Bolo vidno aj zo 4 palice za sebou zo zimného značenia. Lukáš ale zavelil nie. Ideme teda radšej do potoka. Spúšťame sa tentoraz ale nie priamo Oškvarkovou muldou ale bokom od Snilovského sedla. Bola to geniálna lyžovačka. Neporovnateľné s tým čo sme zažívali na druhej strane.

Tuľene na Grúni

Krásnym chodníčkom konečne vychádzame na chatu pod Chlebom. Konečne báječné jedlo. Hodnú chvíľku posedíme. Musím doplniť tekutiny. Prichádzajú ďalší známi zdola. Spolu ešte raz zlyžujeme svahy Pánskeho do potoka z druhej strany muldy a ešte raz vybehneme na chatu. So všetkými sa lúčime. Končí 10tý deň v raji. Treba ísť opäť aj nejaké hodnoty tvoriť do práce a aj si poriadne oddýchnuť. Naposledy zlyžujeme lesy ku Romane. A musím povedať, že dnes to bolo top. Skoky som si užíval ako nikdy. Vždy som sa ich bál, ale vyzerá, že už to opäť ide. Vyzerá, že som rozlyžovaný. Škoda len toho, že lyžiarka praskla. Uvidíme čo do budúcna s ňou vymyslíme. 

Prášili sme aj v sedle Príslop

No.. poďme na chvíľu aj domov

Každopádne sme už znovu v Šútove. Aj tu je snehu stále neúrekom. Tento rok je to geniálna zima. Kto nemá lyže musí ozaj banovať. Je ale pravda, že dokým som tento šport aj ja neskúsil, tak som tomu tiež neveril, že prichádzam o takúto neskutočnú radosť. Kto váha nech nerozmýšľa a ide do toho. Sneh si treba užívať, nie sa v ňom trápiť :)

Foto: Lukáš Hladký, Julius Lamoš, Klárka Bridíková