Za polovičkou z Martina do Ilavy

Plán na takovýto výlet som mal už v hlave veľmi dlho. Vari tak dlho ako sme spolu. No a tento víkend prišiel rad na to, aby sa to konečne uskutočnilo. Trasu som oproti pôvodnej trošku menil ako mi bolo povedané, že aj Podskalský Roháč je krásne miesto a na mape som našiel ešte aj iné zvážnicové vychytávky namiesto asfaltu. Každopádne v piatok večer som už poznal trasu priam naspamäť. Už sa len poriadne vyspať a idem na to.

Kaplnka Panny Márie pod Podskalským Roháčom

Budíč zvoní pred piatou ráno. Nie a nie sa zdvihnúť z postele. Čas uteká ako voda a nakoniec párky ledva stihnem dojesť do štartu o šiestej. Aj tak meškám. Pred vchodom som 3 minúty po šiestej. Výlet môže začať.

Za chvíľku na Martinkách

Prvé kilometre dôverne poznám. Snažím sa nenechať sa vyprovokovať. Idem rýchlejšou chôdzou, ale nepreháňam to. Zatiaľ sa to črtá na pekný deň. To moc nehlásili. Dokonca z času na čas vykukne aj Slnko. Asfalt postupne strmie až prejde v lesnú zvážnicu. Pred vstupom do lesa predo mnou poskakujú dva zajace. Je ráno. Les klasicky žije. Všetci vychádzajú na raňajky. Nepociťujem strach. Je vidno a cítim sa tu ako doma. O chvíľku som na skratkach a ľudí pribúda. Nečakal som, že o pol siedmej ráno stretnem na Martinkách toľko ľudí. Ten kopec je fakt už prechodený.

Ešte ako tak úsmev :D

Idem si svoje tempo, no nohy sa mi nezdaju najideálnejšie. Stále sú trochu po minulom víkende a stredajšom výšľape na Chleb nejaké drevené. Výškové metre ale odsýpajú a čakám, že pri klesaní a následných rovinkách sa to ešte opraví. Na Kalužnej musím využiť les aj na záchod. Dákosi ma ešte stále v črievku čosi tlačí. 

Veľká Lúka a skoro 20 km vzdialený lom nad Šujou a cieľ kdesi v paži

Rýchlo sa pozviecham a o 7:40 som hore. Píšem Klárke prvú SMS. Chvíľku sa prejdem okolo vysielačov a letím na druhú stranu smerom na Kunerád. Dvoch ľudí s veľkými báglami som stretol už na Krížave, ale jedného, zrejme bežca, aj tu na Veľkej lúke sa schovávajúc v koske. Netuším odkiaľ prišiel, ale celkom má teší, že sa tu niekto nachádza. Je dosť možné, že chodníkom, ktorým sa idem pustiť vari niekto raz za čas aj chodí.

Odchádzam na druhú stranu

Chodník je veľmi krásny. Prechádzam cez nekonečne čučoriedkové polia. Za mnou sa vzdiaľujú vysielače. Už som na mieste mimo svoj revír. Čučoriedky postupne striedajú malé stromky a postupne sa menia na veľký hustý les. Chodník je celkom pekne vychodený. Zrejme aj cyklistami je raz za čas využívaný. No ako vojdem do lesa, po svojej ľavici aj pravici mám hustý les. Začínam sa cítiť neisto. Ak tu bude tá chlpatá príšera lesná, tak určite bude kdesi za rohom. Veď hádam nepôjde mimo chodník. Vari sa nebude rúbať hustým lesom. Najhoršie je, že letím ako guľa, čiže ak bude za rohom, tak rovno do seba vrazíme. Snažím sa búchať palicami a z času na čas aj zakričať, ale myslím žeby to malo na medveďa v chodníku asi nulový efekt. 

Ako si takto bežím parádnym trailíkom, zmotajú sa mi nohy a už len šmatlám hlavou dopredu. Spravím minimálne takto 5 krokov. Počas tohoto času vyhodnocujem situáciu. Pred sebou mám strom a nevyzerá to ináč, ako že idem do neho napikovať hlavou. Rýchlo odhadzujem palice a vystieram pred seba ruky. Odrážam sa od stromu. Padám na zem. Predychávam. Cítim doudierané kolená. Ruky vyzerajú fajn, hlava tiež a aj palice sú vcelku. Fuuu, tak toto dopadlo úúúplne úžasne. Ale mohlo to dopadnúť možnože aj dosť fatálne. Brrr. Vstávam a pomaly sa rozbieham. Nech už som dolu v doline. Síce z nádherneho hrebeňového chodníčka, ale nech už som na trošku otvorenejšom priestore a nervy pošetrím ešte na neskôr.

Na vedľajšom hrebeni chodník z Krížavy cez Skalku do Turia

Prichádzam ku krásnym chatám. Som v závere doliny. Pred sebou mám asfaltku. Tá je dosť dobrá. Nie je príliž rozobratá ťažkými mechanizmami na zvážanie dreva. Dolina je nádherná. Kde tu prechádzam širokými lúkami. Tu to aj celkom dosť smrdelo zverinou. Po ľuďoch stále ani stopy za celý ten čas. Je tu tak krásne a ani jediného cyklistu. Zvláštne. Raz za čas sa dám do chôdze a kontrolujem svojú pozíciu. Už nech som preč z Malej Fatry. V Strážovských sa vraví, že sa tiež nachádzajú v lesoch obludy, ale tomu som zatiaľ ešte až tak neuveril.

Vysielače sa vzdiaľujú

Som na Stránskej chate a odbočujem doľava. Prechádzam okolo pár domkov a vchádzam z vrchu a ľavého boku do dediny. Aj tu v dedinách nad Žilinou ako aj nad Martinom vzniká mnoho nových stavieb. Prechádzam cez dedinu a cez malý kopček vchádzam do Kamennej Poruby. Tá je o poznanie väčšia. Na druhej strane už opäť vidím krížom cez polia svoju cestu. Vlastne už z Veľkej lúky na 9tom kilometri bolo vidno kameňolom nad Šujou v asi 28 kilometri.

Pohľad od Kamennej Poruby na Rajec a lom v nekonečne

Prechádzam kopou asfaltových ciest. Hore miernymi kopčekmi kráčam. Dolu sa snažím spúšťať behom s čo najmenším odporom na svaly. Ide to a kilometre ubiehajú veľmi rýchlo. Z Kamennej Poruby sa razom ocitám na okraji Rajca. Prechádzam síce až skoro okolo stanice, ale hneď točím doľava a nekonečne dlhou cestou veľmi mierne do kopca vchádzam cez pole až do Šuje. Dávam už druhý energeťák. Čas mám stále veľmi dobrý. Na 26tom kilometri cca 3:50. Stále vôbec nezastavujem. Jedine ak idem čosi vybrať z batohu. Začínam trošku cítiť svaly na nohách. Niečo ako kŕče. Zatiaľ ale nesťahujú. 

Pohľad z druhej strany cesty na vzdiaľujúce sa Martinky

Stále po asfalte prichádzam už k spomínanému lomu. Obchádzam ho po pravej strane a po asi pol kilometri konečne prechádza cesta znovu do mäkkého podkladu. Vchádzam do lesa. Oproti mne prebehne bežec. Dokonca aj ja bežím. Oproti nemu a do kopca. Zdá sa mi, že nohy ma menej bolia pri behu ako pri chôdzi. Bojím sa len aby som kŕče z toľkého behu nedostal. Vychádzam z lesa znovu na lúky. Okolo sú samé ohrady. Pred sebou vidím prekukať cez horizont chalupu. Jedna z ciest pomedzi ohrady ide aj ku nej. Tým smerom by som mal aj ísť, ale bojím sa že cesta skonči priamo pred chalupou. Idem radšej po širokej ceste doprava a následne až na vrchole stúpania doľava ako je naznačené aj na mape. Obchádzam celý kopec a ocitám sa aj tak pri tej chalupe. Všade oplotníky. Za nimi kravy a pred domom rodičia húsiek s kopou mladých. Syčia na mňa ako keby vedeli, že som na ne mal ozaj poriadnu chuť. Ja ale musím teraz hlavne rozmýšľať ako sa vysomáriť z týchto ohrád. Obišiel som dom zo všetkých strán dokým som nenašiel správny východ. Po šialenej rozbitej kamenistej ceste konečne klesnem do Malých Ledníc. Nečakal som, že dedina bude v takej diere. Zle som naštudoval mapu.

Húsky nad Malými Ledniciami

Prechádzam cez Lednický potok a na druhej strane dediny opäť stúpam. Začína výraznejšie pršať. Slnko z rána v Rajeckej doline zmizlo a postupne začalo mrholiť. Ani teraz to nie je extrémny dážď, ale už mi začína vlhnúť aj displej na mobile a prestáva spolupracovať. Z dediny vychádzam opäť šialenou zvážnicou spevnenou asi kúpelkovými obkladačkami. Niekto už fakt pri smetiach prichádza o rozum. Veď toto je aj pre veľké autá na defekt. Ešteže ďalej sa dá túto cestu obísť povedľa lúkou. Z kríkov okolo ako prechádzam vylietajú stovky motýľov. Pohľad na to za mňou bol veľmi zvláštny. 

Cestou do Ledníc

Ani sa nenazdám a som na vrchole stúpania. Pred sebou mám obrovskú, asi kravskú, lebku s nápisom farma. Záááse všade oplotníky. Neviem kade pokračovať. Pred sebou a aj v mape je z ciest poriadne blúdisko. A skutočnosť nanešťastie ešte vôbec nespolupracuje s mapou. Kde vojdem všade oplotníky. Dokonca aj cesty sú oplotené. Vstupy do ohrady sú zabezpečené tak, aby sa dali otvoriť bez kopanca, ale na druhej strane po mne kukajú obrovské, tentoraz rohaté, príšery. Neviem sa rozhodnúť, či ísť okolo nich alebo nie. Zrejme nie. Idem ešte čosi pohľadať. Vraciam sa na križovatku a vyberám si inú ohradu. Takú, v ktorej nič nie je. Preskakujem ju a letím lúkou dolu kopcom. Mapa má naznačenú cestu aj v týchto miestach, no nič tu nevidím. Len trošku spasená tráva. Po pol kilometri znovu ohradu preskakujem a napájam sa na cestu vedúcu od kráv, kvôli ktorým som sa vracial. Vchádzam do lesa a prudko klesám. Za pár minút som znovu na ceste, ktorú som prechádzam v Ledniciach a odvtedy stihla prejsť cez Kardošovú viesku či Domanižú. Chvíľku musím prejsť po nej.

A už aj na druhej strane

Prší. Nie veľmi, ale prší. Odbočujem doľava na Zemiansku Závadu. Cesta stúpa. Ani ma nehne bežať. Všetko ale stále plynie ako voda. Vôbec nenerváčim dokedy tu ešte budem. Vari si to aj užívam. Dokonca stíham kontrolovať aj priepusty či krajnicu cesty a porovnávam údržbu s našim krajom. Cesta bola celkom dlhá, ale dokým som sa nedostal až do dediny ani raz som sa nepozrel na mobil. Nakoniec ma dedina celkom rýchlo prekvapila. Kilometre stále veľmi rýchlo pribúdajú. Rýchlo prechádzam nad dedinu a traverzom ponad ňu a popod les stále vyššie stúpam. Nakoniec úplne vchádzam do lesa a konečne sa prehupnem na druhú stranu hrebeňa. Konečne sa cítím opäť ako doma. Už cítim Klárku pri sebe. Už to pôjde. Rýchlo klesám. Síl ale behom veľmi ubúda. Dokonca sa prichytím pri tom, že som nervózny už len zo zakopnutia a z blbého makadámového terénu. Inak roztrhnuté topánky z pádu na Martinkách ma zatiaľ vôbec netrápia. Držia ako nové. Ani moc bordelu mi do nich nenapadalo ešte zatiaľ. Možnože to bolo ale iba tými kilometrami asfaltu.

Chrcho.. čo?

No.. ale ako sa ukludním cesta znovu rýchlo ubúda a nakoniec predsa len vychádzam z lesa. Štrková cesta sa postupne upravuje a už mi je opäť hej. Ako tak idem po pravej strane sa nado mnou zjaví majestátny Podskalský Roháč. A po pár metroch už aj stojím pri známej kaplnke. Je to nádherné miesto. Škoda len, že tak málo času naňho. Aj keď chýba aj kus Slnka na to aby to bolo dokonalé. Inak by sa tu dalo aj zložiť a kvasiť aj pol dňa. 

Ohrady ..všade ohrady

Bežím teda ďalej do dediny. A cez dedinu ešte ďalej. Stále klesám. Nohy ma už dobre bolia, ale nepoľavujem. O pol druhej chcem byť už s Klárkou v Mojtíne a to mám ešte čo robiť. Asfaltkami prechádzam do Tŕstia a konečne som na rovine. Niežeby to bola výhra. Nohy ma už poriadne pália. Niečo zjem a dopijem poslednú vodu. Hodinu už vari bez nej vydržím. Vchádzam do doliny Mojtínskeho a Strážovského potoka. Od doliny potoka Pružinka je táto dolina oddelená výrazným, úzkym hrebienkom. Človek ma čo robiť zorientovať sa ako sú tu medzi sebou všetky tie potoky a hrbene poprepájané. Na začiatku tohoto hrebeňa v okolí kopca Stráž sa nachádza nádherná zvernica Biely potok. Je to nádherný kus prírody. Aj spoza plotu vidno strmé zalesnené svahy, niekde trčiace skalné bralá a pod tým všetkým nádherné zelené čistinky so zurčiacim potôčkom a množstom vysokej. Veľmi krásny pohľad.

Niekde medzi Malými Lednicami a Zemianskou Závadou

Okolo plotu obory prechádzam až pod Riedku. Tam sa delí dolina na dve. Jedna ide pod Strážov, druhou idem ja okolo Mojtínskeho potoka. Celá dolina má kvalitný asfalt. Predbiehala má asi 5 členná skupinka cyklistov. Sám som zvedavý kde idú. Viem, že asfalt pri kaplnke pokračuje kdesi doľava, ale tam to musí kdesi končiť. Divne. Na cesťakoch, kvôli pár kilometrov zachádzať do lesa. Prichádzam ale ku rázcestiu pri kaplnke a doprava je fungl nový asfalt. Dokonca aj čiary vodiace sú nastriekané a smerove stlpíky nabité do zeme. Toto snáď ani možné nie je. Ešte aj značky ako 18% stúanie, max. dovolená rýchlosť 15km/h, ale aj zákaz vjazdu a rampa. Pre kieho frasa je táto cesta určená. Koľko otrasných ciest je kade tade a lesníci si dokážu urobiť cestu aj kdesi panne Márií v kaplnke za chrbtom. Šialené.

Touto "diaľnicou" výchádzam až na samotný vrch Mojtína. Dosť ma to nakoniec doštukalo. Dolinou som sa aj do kopca snažil kus pobehnuť. Na jednej strane, aby to rýchlejšie ubehlo a kratšie ma boleli nohy ako pri chôdzi, ale aj aby som bol čo najrýchlejšie s Klárkou a stihol to do pol druhej. Volám Klárke. Vraví mi, že oni tam ale ešte nie su. Musel som byť asi dosť zničený, lebo ani len chuť byť smutný či nahnevaný ma nenapadlo. Možnože som bol len rád, že konečne Klárku počujem aspoň v telefóne. Každopádne sú len pár minút od Mojtína. Zatiaľ sa skúsim po dedine trošku vykráčať. Dúfam tu budú čím skôr, aby som moc nevychladol.

Novinka v stúpani z Riedkej na Mojtín

Prechádzam dedinou a pred odbočkou na žltoznačený chodník na Rohatú skalu si sadnem vedľa cesty do trávy. Vyberám posledné zásoby jedla a žujem. Snažím sa vyplniť medzeru, ktorá mi vznikla. O chvíľku už ale vidím fábiu a hneď cítim úsmev na tvári. Zvítavam sa s Klárkou a Peťou. Klárka už pripravená na beh. Ja sa ešte stále snažím čo najviac schrúmať z toho čo priniesli. Moc to do mňa nešlo. No ale na jednej strane musím čosi podopĺňať a na druhej strane nechcem aby to zbytočne nosili. Snažím sa hlave čo najviac vypiť. Jablká ešte tiež celkom išli dolu gágorom. Sladké tyčinky už moc nie. Ani na čipsy som dokonca nemal chuť. Nakoniec som sa zastavil na dosť dlho. Treba už ísť. Vykecávať budeme v cieli.

Už spolu na Rohatej skale

Beriem si Klárku a môžeme ísť na to. Výlet je hneď veselší a razom trepeme dve na tri. Ani sa nenazdám a sme za dedinou. Dokonca som zabudol Klárke ukázať garáž, v ktorej sme tu pred asi dvomi rokmi s parťákom Andrejom drkotali zubami a celý čas som si hovoril ako jej to musím ukázať. Nevadí. Výškové metre ubiehajú neuveriteľne rýchlo a za pár minút sme na hrebeni.

V sedle Mráznica

Opäť sme na známom mieste. Minule sme sa opačným smerom držali hrebeňa ako dva klieštiky a z neho sme zbehli až do Košeckého Rovného. Tentoraz prechádzame striedavo zvážnicami a lesnými chodníčkami ku prvému výhľadu, kde minule nejakí (podľa mňa) šialenci opekali, obchádzame aj odbočku ku krásnej neznačenej skale, čo sme boli minule preskúmať, až prichádzame na samotnú Rohatú skalu. Ideme až ku krížu a robíme si svojku. Nech máme do rodinného albumu. Nestojíme dlho. Hneď sa otáčame a mastíme dolu.

Roztrhnutá topánka na tieto štrky nie je najlepšie riešenie, ale nejak to už musím zvládnuť. Aspoň mám masáž chodidiel zdarma. Rýchlo zbehneme pod skalu a ešte jedným strmým úsekom sa dostaneme ku nekonečnej ceste do sedla Mráznica. Veľmi sa tej cesty obávam. Čo som si pamätal má stúpať. Asi ju budeme musieť celú odkráčať. Ale hneď ako sme po nej vyrazili mierne klesá. A dokonca bežíme. Klárka má nenutí. To si ja sám robím takéto nechutnosti. A dokonca bežím aj po rovine. Niekedy aj miernym kopcom dohora. Cesta ale rýchlo ubúda a onedlho sme v sedle. Cítim únavu. Ešte pred sedlom zhĺtnem banán. Musím sa nejak nakopnúť. Ide byť dlhý zbeh. Musím byť poriadne pripravený.

No.. zbeh sa moc nekoná. Je to skôr dĺĺĺha rovina. Snažím sa aj pobehnúť, no nejde to dokonale. Každú chvíľku si musím dať oddych a raz za čas sa prejsť. Radšej teraz, ako potom dolu kopcom. Ešte raz prehúpneme cez horizont a konečne v diaľke dolu pred nami uvidíme Veľké Košecké Podhradie. Vlastne vidno aj návršie samotného hradu, za nim Malé Košecké Podhradie a aj následné stúpanie do osady Háj medzi Sokolom a Vápčom. Odtiaľ to je už len jeden kopec. Keď to tu takto všetko pred sebou vidím. Vápeč, Sokol, Vlčinec, už aj tu sa cítim ako doma. Som rád, že som tu práve teraz a práve s Klárkou. Cítim domov. Za chvíľku bude jedlo. Už len to dobojovať.

Prvé domy Veľkého Košeckého Podhradia

Po dlhom zbehu sme konečne v dedine. Som kvalitne dožutý. Dákosi sa prehrievam. Musím sa napiť. Dávam si aj ešte poslednýkrát energeťák. Odtiaľto to už musím dať bez jedla a iného príjmania energie. Už nič nechcem vidieť. Klárka do kopca lieta ako víla. Zdá sa mi, že ani od zeme sa nemusí odrážať a odvieva ju nejaká tajomná sila nahor. Trápim sa. Odfukujem. Snažím sa ale nenechať parťáčkou vyprovokovať. Aspoň ako tak si idem svoje tempo. Veď ma varí hore počká. Ale nikdy sa nevzdialila odo mňa na viac ako 5 metrov. Spolu sme vyšli až hore.

Z osady Háj do obce Štyri Lipy ..po pravej strane môj obľúbenec Vlčinec

Teraz klesneme a už len poslednýkrát pôjdeme hore. Vidím pred nami posledný vrchol. Rozbieham sa s dokrútenými nohami veľmi ťažko, no ešte sa donútim. Minule tu bolo povedľa štrkovej cesty rozmočené pole, teraz sa dá ako tak príjemne zbehnúť priamo nim. Lepšie ako tie štrky na chodidle.

Prechádzame obcou Štyri Lipy a už znovu zaberáme do kopca. Sú to všetko krásne lúky s nádhernými výhľadmi. Vápeč, Sokol a Vlčinec sa prezoskupili. Každý zaujal aj z tohoto bodu svoje miesto. Ja sa už ale sústreďujem hlavne na počet stĺpov elektrického vedenia do sedla a fašírku v cieli v tanieri. Ani neviem ako a sme hore. Džube má už ale poriadne. Zrejme bliká kontrolka "chýba energia" ..začína sa mi ťažšie dýchať a hrozne sa mi točí hlava. Snažím sa prekráčať až na samotný vrchol stúpania v lese. Dúfam, že potom to ešte nejako zvládnem zbehnúť. Poslednýkrát sa rozbieham. Ide to. Možnože sa mi pri behu tá hlava ešte menej točí. Najviac sa bojim zastavenia v cieli na chate v Iliavke. Musím sa tváriť, že som úplne v poriadku a normálny. Nemôžem urobiť blbý dojem na Klárkiných rodičov. Aj keď asi už aj tak ma maju za blázna.

Na Prejtskom Sokole na druhý deň poobede

Sme na ceste pred chatou. Už nebežíme. Skúmam sa ako to asi dopadne keď sa zastavím. Zdá sa mi byť zatiaľ všetko v poriadku. No a ako zbadám známych a Kubka, tak už na omdlievačky ani nepomyslím. Sadnúť si sadnem. Tým nepohrdnem. Ani Pepsi neodmietnem. A vyzerá, že telo celkom spolupracuje. Neťahá ma ísť si ľahnúť dolu svahom do potoka. Už len či vysvetlím, či je toto normálne. Klárka a jej mamina sa o mňa starajú ako o kráľa. Brat a tatino práve makajú na schodoch. Cítim sa celkom blbo, že jediné čo dokážem je sedieť, maximálne chytiť lyžicu a pohár do ruky. Ospravedlňujem sa tým, že určite by sme si tam traja zavadzali. Skúšam sa teda skôr venovať malému Kubkovi. Napodiv to celkom ide.

Zvládnem komunikovať až do samotného večera. Síce chôdza pohabkáva, ale mozog mi stále funguje aj takto po 70tich kilometroch a 2800 nastúpaných výškových metroch. Večer ubehol ako voda a zaspal som ako mŕtvy.

Na Starom háji

Druhý deň strávime doobeda ešte s Klárkynimi rodičmi, bratom a s Kubkom a poobede sa dokonca cítim na to, že sa presunieme z Iliavky do Dubnice napešo. Boli sme sa pozrieť čo nové na Prejtskom Sokole a strmhlav sa spustili do Prejtskej doliny. Chodník sme azda minuli, ak sa tam vôbec nejaký nachádza. 2x som šiel skoro po hlave. Našťastie to schytali len kraťase a tričko. Blata na rozdávanie. Až do Martina sa dostalo. Spod Sokola sme už len klasicky ako minule vystúpali ku jednej krásnej zabudnutej osadlosti na lúke medzi stromami a okolo rozpadávajúceho sa plotu ZVS cez Starý háj a Holu horu sme sa dostali až do Dubnice. Pred nami sa čerti ženia. Druhú stranu Dubnice už ani nevidno. Posledne metre dokonca bežíme čo už začína poprchať. Netuším čo sa robilo potom ako sme zaliezli do bytu, ale nevyzeralo to moc príjemne vonku na pohľad.

Pohľad do doliny ZVSky

No a už len oddych. Človek si niekedy povie. Konečne nedeľa. Konečne pracovný týždeň a trošku oddychu. Už len keby mi Klárka nechýbala v Martine :)

Foto: Klárka Bridíková a ja

OKolo Demänovskej doliny

A už ideme zase zhááňať. Kto by obsedel doma. Ráno budík na štvrtu a o piatej už aj sedíme v aute. Je poriadna hmla. Každopádne hmla vždy veští inverziu. Veríme v to. Už počas cesty na Liptov sa začínajú oblaky dvíhať. Dnes bude určite nádherný deň.

Všade, všetko naše

Kúsok po šiestej ráno prichádzame na miesto štartu, Lazisko. Auto je tam celkom problém zaparkovať, ale pri miestnom pramienku vydržalo až do večera. Ideme na to. Zdá sa byť zima. Veď v noci muselo aj mrznúť. V tieni je na zemi stále srieň, a tam kde už zasvietilo Slnko zase totálne mokrá tráva. Hneď aj musíme do nej. Nevieme ako inak by sme mali obísť strelnicu. Druhá vec, že presne ani netušíme ako sa ideme vyštverať na kopec pred nami. Mobil s mapami som nechal doma, tak dnes pôjdeme ozaj na divoko.

Sina na dohľad

Premrznutí na vrchole

Prechádzame lúkou a Klárka ma razom mokré nohy. Mne ešte ako tak drží vodu mimo prsty rozpadajúci sa goretex. Vchádzame do lesa a začíname prudko stúpať. Nejdeme podľa mňa presne tým hrebienkom, kde bol naznačený chodník na mape, ale každopádne chodník je aj tu. Odsýpa to. Z lesa prechádzame na rúbaň a na zvážnicu dreva. Cesta nás sprevádza aj naďalej hrebeňom a výška rýchlo narastá. Za nami sa objavuje krásny výhľad do údolia a na strelnicu, keď tu zrazu cesta začne horu traverzovať a naraz skončí. Nezostáva nám nič iné ako sa pustiť krížom cez les.

V lesoch za sedlom Sinej

Stúpame na Bór

Neviem či niekedy pri našich potulkách lesmi sme našli taký, kde by neboli chodníčky. Aj tu ich bolo požehnane. Zver sa v lese činí a je kade chodiť. Zaujímavé je, že aj tá zver ma toľko rozumu a nechodí po grúňoch hore dolu vertikálne, ale všetko sú to dlhé traverzy s kde tu spojkou na inú výškovú úroveň. Snažím sa držať smer na Sinú. Sme pod hrebeňom a začínam sa mierne strácať. Kde tu nás rúbaň zachráni pred blúdením a máme možnosť sa aspoň trošku zorientovať. Zdá sa mi, že sme príliž nízko. Asi bude najlepšie sa vyšplhať na hrebeň a pokračovať vrchom. Takto neviem kde sa dostaneme ani kde vlastne sme. Otáčam smer vpravo direkt hore a o pár minút poriadnou strminou sme na hrebeni.

Jarné lyžovačky!!!

Bór, Zákľuky, Kotliská aj Skalka

Podľa všetkého sme len pár metrov za vrcholom kopca Sitieň. Po hrebeni vedie nevýrazný chodník. Pôjde to ľahšie. No ale prejdeme len pár desiatok metrov a chodník začnú križovať popadané stromy. A ako sa blížime ku Sinej je ich čím ďalej tým viac. Začína to byť vcelku krkolomné. Snažíme sa ale silou mocou hrebeň držať. Svahy naokolo začínajú strmieť a pred nami sa črtá pod vrcholom obrovská kolmá stena. Ešte to zrejme bude párty. Po 10-20 prekročených stromoch už po chodníku ani stopy. Zase sa necháme zviesť asi nejakým srnčím chodníčkom. Ide doprava. Je dosť možné, že sa nám podarí aspoň obísť to obrovské skalné bralo. No chodník začína klesať. A to nie je dobré. Musíme si nájsť vlastnú cestu.

Nemiluj to..

Na vrchol Sinej stúpame jej severozápadným úbočím čo znamená, že je tu pekelná zima. Tráva je biela od mrazu, ktorý tu možno ešte pred pár minútami panoval, ak ešte aj stále nebol. Mne zima nie je, ale Klárka v jemne sieťovanej teniske a s mokrými nohami po ráne poriadne trpí. Strmo stúpame spočiatku viac menej suťou, ale nakoniec musíme do tej nehoráznej zmrznutej trávy. Klárka sa trápi, ale nezostáva nám nič iné ako bojovať. Musíme čím skôr na Slnko. Idem popredu a snažím sa vyberať najschodnejšie miesto. Nie je to tu najrovnejšie. Trávy môžu mať sklon 30 a viac stupňov. Na horizonte už vidno svietiť Slnko na kríky. Už je to len pár metrov. Vychádzame z tmy do svetla. Začíname cítiť to úžasne teplo, ale na zemi je stále ta prekliata srieň. Vrcholový kríž máme na dohľad, musíme to nejako dobojovať. 

Z Poľany cez Kotliská až na Chabenec či Skalku

Klárka a kotol Skalky

Sme tam. V rýchlosti, dokým ešte Klárka stúpa, robím pár fotiek. Ako príde nezastavujeme. Musíme ísť hneď dolu. Proste prsty sa nesmú prestať hýbať. Už máme pred sebou len suchý chodník, tak verím, že chôdza nám len prospeje. Ako klesáme Klárke sa nohy začínajú rozmŕzať a musí to poriadne bolieť. Ťažko sa na to len pozeralo. Sledujem svoju parťáčku každým krokom. Ako klesáme, Klárke sa postupne začína na tvár opäť vracať radosť. Teším sa z toho možnože ešte viac ako samotná parťáčka. V sedle Sinej je už dobre. Uvažoval som už aj nad tým, že pôjdeme dolu ale keď som videl, že si výlet už opäť užíva, ani som jej už nedal na výber. Po výlete som sa dozvedel, že Klárka rozmýšľala podobne. Tiež to už videla pre tie nohy beznádejne, ale v sedle už bolo fajn.

Už na dláždenom chodníku

V lesoch smerom na Bór si už aj fotila nádherný zelený les s popadanými obrastenými stromami machom. V Slnku bolo priam vidno ako celá krajina dýcha. Bolo to krásne ráno. Zatiaľ sme stretli len jediného človeka. 

Miestami zasypaným

Postupne vychádzame nad les. Dlho nás ale ešte sprevádza koska. Niekedy je tak mokrá, že sa cítim po jej prechode akoby som práve vyšiel z autoumyvárky. Keď zafúka, nie je najteplejšie takto mokrý. Postupne začíname vidieť všetko to čo sme už zmákli, ale aj to čo nás ešte čaká. Pod vrcholom Bór si dávame pauzičku. Po troch hodinách dávame do seba prvýkrát niečo na oklamanie žalúdka, ale aj únavy. Zatiaľ sa cítime priam parádne.

Dereše na dosah

Na Bór je to ešte dosť nekonečné, ale za tak nádherných výhľadov je to jedno. Ubehlo to ako voda a už aj klesáme a opäť stúpame na Poľanu. Hrebeň je nádherný a hlavne ľahký. Dá sa len tak cupkať a užívať si výhľady na napoly zasnežené žľaby medzi skalami, ako aj na konečne sa prebúdzajúce lúky k životu. Tu hore je zelenej ešte stále málo. Tráva je ešte vyschnutá a nejaký ten čas potrvá dokým sa aj hrebeň Nízkych Tatier zazelená. 

Jedlo sa blíži

Z Poľany rýchlo prechádzame pod Dereše a pod nohami máme chodník dláždený obrovskými žulovými balvanmi. Kde tu ešte musíme prejsť cez snehové pole, ale nie je toho až príliž. Dá sa to aj v Klárkiných letných, ako aj v mojich napoly rozpadnutých teniskách. Ani sa nenazdáme a sme na Chopku. Vrchol odignorujeme. Zláka nás chata Kamienka. Po piatich hodinách cesty nastal čas na kapustnicu a kofolku. Sme v 2000 metroch. Nemáme sa čo sťažovať, ale ako stojíme je stále celkom zima. Rýchlo teda spráskame čo sme si objednali a letíme het. Ešte posledný raz počas tohoto výletu nad 2000.

Ďumbier - polovica za nami

Rýchlo naspäť

Skalným ukladaným chodníkom prichádzame do Demänovského sedla a opäť stúpame. Nie je to nepríjemné. Ideme stále ako noví. Fakt to bolo len pár minút čo sme sa ocitli v sedle Krúpovom. Ide sa nám parádne. Ani sa nezastavujeme a pokračujeme až na vrchol, aj keď je to máličko zachádzka. Hneď kúsok od Krúpovho sedla obdivujeme nádherné vysnežené žľaby. Ešte stále by to šlo. Len už či by bola guráž. Tu pod Ďumbierom je ľudstva hodne. Koronu už nikto nerieši. Všetci sa správajú ako v bežný ľudský deň.

Cestou na Kráľov stôl, Prašivú, Tanečnicu, Krakovu, ...

Na stole

Na vrchole si spravíme aspoň jednu spoločnú selfíčku a letíme preč. Čo tu medzi týmito davmi? Rýchlo zbiehame späť do Krúpovho sedla a tentoraz odbočíme doprava. Hrebienkom zbiehame na Kráľov stôl a ďalej pokračujeme na nevýrazný vrchol Prašivej. Výhľad za nás na severnú stenu Ďumbiera s trávnatým hrebeňom a snehovými poliami, po ktorom sme sa spustili dolu je úchvatný. Klárke robím mnoho fotiek. Pod kopcom sa počkáme a ideme na Prašivú. Do kosky ideme celkom zamyslení, keď tu zrazu sa mi niečo mihne pred nohami. A kua.. hneď stojím. Asi 2 kroky predo mnou vretenica. A nezdá sa, žeby sa jej nejako chcelo do kríka. Postupne aspoň napoly zašla, tak prekĺznem na druhú stranu. Paličkou ju ešte trošku popoženiem nech aj Klárka prejde. 

Pohľad z Krupového sedla do Demänovského až po Chopok, Dereše a na horizonte Skalku

Z Prašivej pohľad na Lukový kotol pod Chopkom

No a potom snehy. Obrovský kontrast, ale aspoň sme veľmi rýchlo na hady zabudli. Hneď a zaraz máme nohy znovu mokré. Sneh by bol aj fajn. Taký firník sa šľape dobre, ale nie keď je nad kosodrevinou alebo hlbokým úzkym chodníkom. Severy kopcov vo výškach nad 1500 metrov v koske majú ešte celkom dosť snehu. Som z toho mierne vykoľajený. Toto nás ešte môže poriadne priviesť o psychické aj fyzické sily. Neklesáme dlho. Znovu začíname stúpať. Tentoraz na výraznejšiu Tanečnicu. Na vrchol to bolo bez problémov. Zase až druhá strane otočená na sever bola trošku zo snehom. A tu začínajú už aj pováľané stromy. Prichádzame do sedla Javorie a párty úsek koskou a popadanými stromami môže naplno začať.

Z Krúpového sedla na Kráľov stôl, vzadu severná stena Ďumbiera

Stúpanie na Kosienky je zapeklité, ale krásnymi serpentínkami to ide ako po masle. Je úžasné na každej otočke vidieť znovu zas svoju lásku. No lenže prvotné stúpanie netrvá večnosť a my vstupujeme do kosodrevinových tunelov. Nie je to zatiaľ až tak extrémne. Na Kosienkach sme boli podľa mňa veľmi rýchlo a už aj stúpame na Krakovú hoľu. Podľa parametrov to je len o niečo menej ako na Ďumbier z Krúpového sedla. Išlo to rýchlo. Len chodník tunelom skresľuje to ako je ďaleko na vrchol. Dokým nie ste pár metrov pred nim ani len netušíte či už ste hore alebo nie. 

Cestou na Prašivú

Kotol Bystrého potoka

Vrchol je ale úžasný. Dnes nie som až tak rozžutý ako minule a dnes by som to už aj ostatným odporúčal. Ešteže som nedodržal môj prísľub, že tu už nikdy viac. Je fascinujúce, že celý kosodrevinový vrchol končí na nádhernej vysokej skale, z ktorej vidno celú dolnú polovicu Demänovskej doliny. Chvíľku posedíme a aj čosi pojeme. Predsa len nás ešte čakajú 2 kopce a z toho jeden poriadny a dva šialene dlhé zbehy. Na ten prvý ideme hneď teraz.

Cestou na Tanečnicu, pohľad späť

.. za chvíľku hore

Po Kosienky to išlo v pohode. Ale len teraz prichádza kosodrevinová Sodoma-Gomora. Píšem to vždy keď sem prídem, ale stále nedošlo ku náprave. Znovu nebol v kosodrevine presekaný chodník. Jedine čo mi napadá je, že ortodoxní ochranári nedovolia odpíliť ani pár vetvičiek. Chodník zarastá a už si myslím nejednému turistovi zvýšil krvný tlak. Podľa mňa čistý otras. Ťažko povedať ako sa na to díva turistický spolok, ktorý to tu značí. V sedle Predných kosodrevinový boj končí poriadnou chuťovkou. Pár metrov pred lúkou bolo prehodených cez chodník asi 5 stromov a to tak, že sme dumali možno 5 minút čo s nimi. Nakoniec sme sa nejako preplazili na druhú stranu. 

Parťáčka..

No.. už čakám len pár stromov na zemi a bude dobre.. no kdežeee. Znovu kopa snehu. Nechápem kde sa tu berie. Veď už nemáme poriadne žiadnu výšku. Zase sa brodíme a prepadávame do popadaných stromov. Juuuha, mrzí ma to, že Klárka znovu máča svoje nohále. Ale znovu nemáme na výber. Sneh končí asi po pol kilometri a už nás nerváčia len pováľané stromy. Klárka spomalí. Ako povedala, už ju nebaví sa naháňať takouto bujačou. Nakoniec prechádzame vari už aj cez posledný padnutý strom a konečne začíname prudko klesať do sedla pod Kúpeľom. Idem rýchlejšie. Zdá sa mi to na nohy jednoduchšie ako brzdiť.

Ešte raz na Tanečnici

Konečne klesáme do sedla Javorie

Bez stromov pod nohami je to už znovu rýchlejšie a zábavnejšie. Za chvíľku sme v sedle a pozvoľne začíname stúpať. Nohy už dobre cítim. Nesilíme to. Pod samotným vrcholom Kúpeľa nás prekvapí, že počujeme z lesa kladivo. Až po chvíľke mi došlo, že veď vlastne na lúčke kde sa odbočuje na Rakytovicu je chalupa, či senník. Je pri ňom podľa hlasov dosť ľudí. A jeden druhého dosť "pekne" slovne častujú. Radšej ideme het.

Z Krakovej hole až po Sinu, Pusté, Demänovskú horu, či vpravo mimo záber Poludnicu

Klárka nahadzuje pekelné tempo. Neviem kde sa to v nej berie. Nevravím, že nestíham, ale asi by som toto ja sám po 3000 výškových nevystrájal. Fascinujúce. Kiežby som totálne videl do svojej parťáčky, lebo keď toto spravila, musela mať ešte veľmi veľa síl na rozdávanie. Ako vedela, že ju nedosťuká pod vrcholom? Veď ten kopec mal 400m+ prevýšenie a ešte stále sme boli kopu hodín od cieľa. No každopádne vyletela hore ako guľa. 

Konečne na slobode

Ako sme prišli na Kúpeľ znovu sa začínajú okolo hemžiť ľudia. Poludnica je ďalší z tých kopcov, kde chodia davy ľudí. No nečudo, je to nádherný kopec. Klárka do toho bije čo to ide, zastavuje sa až pri nádherných skalných útvaroch pod vrcholom. Na jednom kúsku je hneď viacero skalných okien. O tom prvom čo sme teraz našli som vari ani nevedel. Vždy som bežal zhora a po 10tich jaskynkách ma do tejto jednej veľkej nenapadlo pozrieť. A tak krásne miesto. Veru, odporúčam sa tu každému aj trošku zastaviť-pribrzdiť.

Skalné brala pod Poludnicou

Nakoniec sa ešte raz rozbiehame a o pár minút veľmi strmým chodníkom sme hore. Klárke sa ešte predtým podarí hlavu napichnúť na konár. Ja na ten svoj konár pod sedlom Predných som už aj zabudol. Ja som ho ale zvládol svojou gebeňou zlomiť. Nad Klárkou papek zvíťazil.  

A sme hore. Konečne oddych. Zaslúžený. Je päť hodín poobede. Píšem domov, že máme čo robiť, aby sme sa len ku autu dostali do ôsmej. Vari nás počkajú ešte s večerou. Posedíme zo 15 minút za skalou. Keď výjdeme hore, po ľuďoch už ani stopy. Sme tu úplne sami. Poďme to teda dobojovať. Prvých pár metrov je extrémne strmých. Smejem sa Klárke ako to ide dolu.. nech sa rozbehne po zadku, keď tu zrazu na koreň napichnem svoju topánku a zostane mi na ňom visieť. Ajajaaaj prúser jak hrom. Kontrolujem stupeň poškodenia. Vrchná sieťka je totálne roztrhnutá, ale dá sa ešte nastoknúť na prsty bez toho aby mi šmatlala po chodníku. Uvidíme. Už idem len pokorne za Kláris.

Na vrchole; spätný pohľad na Krakovú hoľu a hlavný hrebeň okolo Chopku

..a pohľad na Liptov

Na Prednej Poludnici už ani nezastavujeme. Stále klesáme. Predbiehame ešte zopár ľudí. Zbiehame rebríčkom pod asi 3 metrovú skalu a letíme dolu. Z časti hrebienkami, potom rôznymi serpentínami. Myslím si, že veľmi príjemný chodník. Je to dlhé stúpanie, ale znesiteľné. Aj my sme to zvládli zbehnúť. Nožičky si ale tentoraz dobre nakúpili. Hlavne Klárke začínajú horieť rozmočené chodidlá. No stále ideme veľmi rýchlo. Vychádzame na lúku a o chvíľku sme na druhej strane potoka Iľanovianka.

Kamarát..

Ideme dole

Do dediny neodbočujeme. Ideme znovu do kopca hore dolinou. Ale len asi pol kilometra. Na prvej odbočke vchádzame vpravo do lesa. Obchádzame odparkovaného méďaka a už aj stúpame. Celkom to ide. Dokonca znovu mám navrch nad Klárkou. Je dosť možné ale, že sa už len fláka. Po asi 100-150 výškových metroch prudko odbočujeme znovu doprava. Nie som si ale istý či správne. Už sme opäť na neznačenom chodníku a mapy nemáme. Dúfajme, že výjdeme na správnom mieste.

Povedľa vrcholu Rohačka

Áno, sme nad zjazdovkou. Pred nami sa otvára nádherný pohľad na Liptov. Už len pár kilometrov a sme v cieli. Klárka čakala poslednú lúku. Nie je až tak milá na mňa keď jej vravím, že lúk bude asi ešte 4.

Nad zjazdovkou nad obcou Ploštín

Schádzame dolu zjazdovkou a mierne znovu stúpame. Prehúpneme sa cez horizont a konečne vidíme aspoň dolinu potoka Demänovka. Výšku si už držíme, až prichádzame pod les. Prechádzame cez novovznikajúce chatky, ktoré tu rastú ako huby po daždi a konečne sme pri kempe ATC Bystrina. Tu bol štart a cieľ Poludnica run. Už sme skoro aj my v cieli. Taká predzvesť určite bola kofolka v miestnom hostinci. No čo viac si priať?

Ovečky na večeri

Máme už po siedmej večer. Stihneme prísť ku autu do ôsmej? Prejdeme cez cestu a na druhú stranu potoka Demänovka a vchádzame do Pavčinej Lehoty. Obzeráme domy a ani nevieme ako a sme nad dedinou. Rozhľadňa ku ktorej sa zberáme sa veľmi rýchlo približuje. Obchádzame miestne ovečky. Vyzerá, že to tu agroturizmom žije. Ovečky za poplatok môžete popásť či nakŕmiť. To musí byť "nádhera". Hneď nad ovečkami je zase nejaká malá cyklokrosová dráha pre najmenších, či nejaké drevené ihrisko, ktoré netušíme načo slúži. Či na paintball alebo ako parkour pre kone? No a na zaver je tu bobová dráha, vleky, či skiservis. Všetko sa dá v Pavke nájsť. Hlavne ale mimo koronu.

Ovečky, Pavčiná Lehota a Západky

Výhľad až po Chočské vrchy

Rozhľadňu máme na dosah. Po pravici máme krásne zelené lúky zaliate Slnkom a ovečky šťastné, že môžu jesť čo im zuby a žalúdky ráčia. Normálne im ešte teraz aj ja závidím. Ale len nech jedia. Aspoň bude potom čo jesť, piť či obliekať. Na rozhľadni si spravíme ešte pár krásnych foto Liptova a už len letíme ku autu. Okruh uzatvárame cca po 13tich hodinách a 45 minútach. Bola to bombaaaa. Som neskutočne šťastný, že mám takúto bombasticku parťáčku. Vlastne nezničiteľnú. Ale to je dobre. Iva Em, či chalanov rád vidím zničených, ale Klárku si musím šanovať. Každopádne už teraz sa neviem dočkať ďalšieho vystrájania po lesoch, lúkach, horách, či hrebeňoch :)

A nakoniec Klárka a Choč

Cesta autom ubehla v polospánku celkom rýchlo, večer sme spráskali všetko čo nám naši na tanier naložili, a potom sme už len chrápali do rána. Ráno sa cítim ako mechom praštený a nohy sa mi zdá, že mám ako z hrdzavého železa, ale keď parťáčka zavelí, že ideme na Maguru, tak neodmietnem. A to ma len teda vytrápila. Je úžasne aké veci dokáže. Nabudúce bude asi ona mňa už ťahať po grúňoch. Teším sa :)

Foto: Klárka Bridíková a ja