nedeľa 19. mája 2019

Na výlete Hlohovec - Trenčín

Už nejaký ten mesiac sa chystá táto akcia. Lenže sneh z našich hôr nie a nie zmiznúť, tak parťáka Kuba stále odkladám. A keď už aj snehu je pomenej zase si hneď po dvoch týždňoch behu zmastím koleno tak, že ledva kráčam. Na tento víkend to ale už vyzerá aspoň ako tak zahojené a času cez víkendy je málo, keď ich už máte do konca septembra zabúkované, čiže ideme na to.

Západ Slnka na Inovci

Výlet ma dosť dobre nad 80km ale aj tak si z chuti pospíme. Z Vrútok ideme do Hlohovca vlakom až o siedmej ráno. Kde sa naháňať, veď posledný vlak ide až po polnoci naspäť z Trenčína.

Hlohovecka rovina, štart

Prvé masívne stúpanie na Soroš

Cestou ešte spráskame piv, energeťák, kopec jedla a po štvrť na desať môžeme ísť na to. Pekne pomaličky. Prekračáme Hlohovec a hybaj do lesa. Kubo ide srať, ja prechádzam cez cestu strmo do lesa a som v paži. Po značke ani stopy. Hm.. idem to teda skúsiť povedľa značky po nejakom hrebienku. Určite sa to spojí. Časom sa to ale začína vzďaľovať od pôvodnej značky. Čo teraz? Krkahájmi sa snažím nejako predrať lesom na správny chodník. Fuu, dalo to zabrať aj keď sme ledva nad 200mnm. Skalné zrazy, a divočinu majú aj tu.

Lúky a lesy sú tu úchvatne


Kubo je už kilometer predo mnou. Počká ma a už sa radšej kontrolujeme kde kto je. Pokračujeme stále teda ďalej po červenej. Veľmi pomaličky prechádzame z nadmorskej výšky 200 na 300 a tak ďalej. Kde tu aj klesneme, a takto po vlnkách v lese prebehneme až na držkovú na dvadsiatom druhom. Zalejeme to samozrejme pivečkom a ideme ďalej. Dobrých 5 kilometrov sa mi to krútilo v črievku. Ale potom jeden zbeh a bolo uhrkané.



Kilometre rýchlo utekajú a ani sa nenazdáme a sme pod Marhátom. Aspoň sme si mysleli. Cesta naň sa ale ešte kľukatila v lesoch dobre vyše hodiny. Ale stálo to za to. Výhľad z vyhliadkovej veže na stranu Topoľčian v pozadí skoro s celou trasou Ponitrianskej stovky a aj na celé Považie bol úchvatný. Pokocháme sa, doplníme energiu a letíme dolu.

Rýchlo na držkovú

..radosť pobehnúť

Heh, začínam nejako moc pobehovať. Aby ma to nedobehlo s tým mojím pokazeným kolenom. Ale zatiaľ všetko aspoň teoreticky v poriadku. Kubo ma tiež problém s nohou. Snažíme sa vyzerať pred ľuďmi ako frajeri, ale dnes sme ozaj len za dvojicu kriplíčkov. Dlho zbiehame kdesi do neviem kde, vari až do jamy levovej a potom naspäť hore na Bezovec. Už, už som si myslel, že sme tam a stále za lúčnym horizontom vykukol ďalší. V tom teple to bolo na prášky.

Marha ten Marhát

A úžasné výhľady

Vykúpil nás až hotel Bezovec. Kofolka s pivkom opäť všetky zlé myšlienky zaženú preč. Ešte by možno pomohli viac tie rezne čo nám ponúkali, ale to by sme už vari odtiaľ ani nevstali. Poďme radšej teda ďalej. Zaase od občerstvovačky letíme ako splašení. Úsek rýchlo ubieha. Už sa nachádzame vo výškach blížiacich sa až ku 900mnm. Najbohapustejší kopec na trati bol zrejme kopec Preliačina. Od rozkokošníka Zľavy po vrchol to bol taký záhul ako už dávno nie. Všetko sú to kopce s max 300-400 metrovým prevýšením ale toto sa mi zdalo, že vari už ideme do samotného neba. Chodník lesom je ale stále neskutočne krásny. Fakt, každému odporúčam sa tadiaľto prebehnúť.



Prechádzame popod Pánsku Javorinu a cez asi milión vrcholčekov až pod samotný Inovec. Začína zapadať Slnko. Do mňa ako keby hrom do buka keď som zistil podľa mapy, že ku rozhliadni asi ešte 600 metrov. To boli nehorázne šprinty. Človek by nepovedal, čo sa dá ešte z človeka vyciciať na 60tom kilometri. A to nie všetko. Prídete na vrchol a ešte možno 15 metrov hore schodmi. Boli to bomby ale stihli sme to. Nádherný západ Slnka. Radosť behať :)

Útek na pivo v Bezovci


Začína byť kríza o vodu a pod Inovcom ani náznak prameňa a ani otvorenej chaty pre širšiu verejnosť. Zachráňujú nás ale úžasní ľudia pod zjazdovkou v chatkách. Dajú nám vodu a dokonca aj pivo. Už aj poldecko som vyfasoval, ale tentoraz by to bola pre mňa smrť. Heh, na Slovensku je dobrých ľudí. No choď kdesi inde bývať ;)

3. časť: Inovecká, ide to tuhého

Zľavy a šialené stúpanie na Preliačinu

Za všetko sa poďakujeme a letíme ďalej po červenej. Kubo v mapách naklikal ale zelenú značku, tak sme moc nevedeli do čoho ideme. Celkom sme si ešte postúpali. Červená šla priamo, ešte stále hrebeňom a až pri samotnom závere doliny a hrebeňa strmo klesla ku železničnej stanici Mníchová lehota. Bol to poriadny záhul. Z cca 800mnm pri chatkách na cca 300mnm. Kubo vypálil ako raketa. Spomenul slová ako: "možnože to stíhneme na vlak o 0:13". Mám teda dojem, že chce pokračovať stále červenou značkou na Trenčiansku brezinu do Trenčína. Noha sa mi začína ale poriadne ozývať. Veď letíme dolu rýchlejšie ako 5kovým tempom. Nechcem to ale Kubovi pokaziť. Bola to jeho trasa, len nechápem ako chce Kubo v takomto tempe vydržať už bez oddychu ešte 16 kilometrov od Mníchovej lehoty cez kopce.

Kde sa vzal, tu sa vzal ..medzi Pánskou Javorinou a Inovcom

tzv. duša vypľutá

Pri vlakovej stanici mi ale vraví, že ideme spodkom po asflatkách skratkou do Trenčína, aby sme to stihli, ako sme sa aj bavili o tomto variante ako o variante Bé. Whááát. Načo tak rýchlo, keď máme teraz toľko času? Každopádne prichádza 13 kilometrová agónia tmou, aslfatom a dedinami. Cesta vôbec neodsýpa a zdá sa mi, že v každej dedine sme večnosť. Nakoniec sa Kubovi podarí za Soblahovom chytiť stop. Znovu úžasní mladí ľudia. Trošku vždy nechápu čo to robíme, ale vždy s ochotou pomôžu. Vyhadzujú nás na najbližšej pumpe a po meste tackaním sa posúvame ďalej do cieľa. Každopádne tie tri kilometre mínus prišli neskutočne vhod.

Spolu dnes najvyššie, rozhľadňa na Považskom Inovci


Kubovi už zo hodinu ospevujem ako som strašne hladný, a tak má na námestí zoberie o jedenástej v noci do bagetérie. Kokos, spása moja. Možnože iba oči jedli, ale mal som chuť spráskať vari aj celý Trenčín, keď som z okolitých butikov cítil vôňu mäsa. Nakoniec na stanicu prichádzame okolo pol hodiny pred vlakom, ktorý samozrejme ešte aj takto v noci mešká 20 minút. To už si ale každý nájde svoje provizórne miestečko a nebyť dnešnej modernej doby s múdrymi telefónmi, do ktorých sme ťukali, tak si nás pomýlia so špinavými a smradľavými bezdomovcami.

Spln :)

Konečne v cieli
Vlak prichádza a po vyše hodine v móde zombík sme opäť na stanici vo Vrútkach s krásnymi spomienkami v našich srdciach. Dobre nám bolo, ako vždy. Už len nech je ďalší víkend :)


Foto: Jakub Dudáš

nedeľa 12. mája 2019

Na výlete po Malej Fatre

Noha po Ultrapunku nefunguje stále. Neviem moc čo mám s tým robiť? Ísť aj cez bolesť? V stredu som bol vo Fatre po víkende prvýkrát, ale zbeh z chaty pod Chlebom bolo dooosť veľké trápenie. A na druhý deň koleno tak tuhé, že som ledva stihol dobehnúť z roboty na autobus. Parťáka Kuba som musel na víkend tiež zrušiť. Mali sme ísť na výlet z Hlohovca do Trenčína, ale keďže u mňa o behu ani chýru ani slýchu, tak to ruším. Namiesto toho volím radšej Fatru. Každého s kým plánujem ísť ale upozorňujem, že tentoraz to s behom nebude mať ozaj nič spoločné. Koleno mi nepovoľuje dostatočne vystrieť nohu. Uvidíme teda čo z toho nakoniec bude.

Výlet začína :)

V Šútove sa stretávam s parťáčkou Alex a spolu s Maxom ideme na chatu pod Chlebom. Samozrejme prichádzame pár minút po deviatej a už je oheň na streche. Na chatu sme vošli priamo do upratovacej hodinky. Vypýtame si teda iba kofolku a ideme ku Maxíčkovi na lavičky. Veď Slniečko nám svieti. A čakáme na našich ďalších parťákov, ktorí letia z Párnice. Po hodine čakania je už ale von taká zima, že sa presunieme dovnútra. Parťákov sa nie a nie dožiť. Prichádzajú až po 4 hodinách od ich štartu. Šmaríme ešte do seba vývar, pivko a vravíme si že ideme het. To ale naraz do chaty nabehne olympionik. Pána. Zase pýta Jupík. Trenky v batohu má ešte čisté, vyzerá, že sa málo snažil cestou hore. Preoblečie sa do Dynafit setu a napodiv sa nám ho podarilo prehovoriť na spoločný výlet. Ani len netušil do čoho ide.

My čakáme

Oni očúravajú Fatru

Ale aj niečo behajú..


Alex letela napred. My spočiatku ako normálni ľudia, ale už pri stúpani na hranu Veľkého Kriváňa sa to začínalo zvrhávať. Trošku ešte oddýchneme popod Koniarky, ale na Malý Kriváň to vo veľkom vypukne v hlave u mňa. Dávam do toho všetko. Hlavne prvý výšvih po strmé snehové pole. Dnes sa tam nik z nás neváľal. V stredu ževraj išiel dolu Kubo. Potom sme trošku zmiernili, ale na samotný vrchol si to zase užívame. Dobiehame Alex.

Vývar na Chlebe musí byť

Celý deň je neskutočne nádherne. Ráno krásna inverzia a teraz máme úplne teplý slnečný deň. Škoda by bolo dnes presedieť doma. Spravíme spoločnú foto na najvyššom mieste dnešného dňa, Malom Fatranskom Kriváni a pomaličky zostupujeme. Na sedle Priehyb sa s nami lúči Kubo. Ten ide po hrebeni na Suchý a dolu do Turca sadiť rastlinky. My zlanárime olympionika na skratku na chatu pod Suchým cez dolinu Kúr. 20 minút hore dolu :D

Pán Malý Kriváň a kopec svahov na lyžovanie ešte stále

Pučíš, pučím, pučíme

Cesta klesá a klesá a Matúšovi sa to prestáva zdať. Už si myslí, že sme kdesi v mínuse pod hladinou mora. No dnes asi parťáka Koyša na chate pod Suchým nestihneme. Modro značený chodník zo sedla Priehyb do doliny Kúr je bežecká chuťovka. Šialene dlhý trail len málo chodeným chodníkom Vám ponúka divokú prírodu a nádherné výhľady na Malú Fatru. V strmším partiách pri schádzaní do doliny, keď idete sami, máte každú chvíľu pocit, že na Vás vyletí nejaký domáci medveď. Mám to tam ale aj tak rád.

Na malom Fatranskom Kriváni

Spolu na hrebeni, vďaka za foto Kubo :)

V ústi doliny odbočujeme doľava na žltú značku krátkym výšvihom na lúky nad Krásňanmi. Dáme krátky piknik. Matúša zachráňujeme od pomalej smrti smädom. Chudák čakal, že bude o hodinu na chate pod Suchým a z ničoho nič sa ocitol pod Malou Fatrou. Ale po krátkom dobití batérií už znovu letíme hore. Pod Jedľovinu sa až nedostaneme. To už Lukáš silou zmenil a skrátil trať. Som rád, že to už neurobil v polke doliny. Všetko sú to krásne chodníčky. Škoda by bolo prísť o len kúsok z tejto trasy. 

Zábava graduje

Postupne teda začíname stúpať na chatu pod Suchým. Ubieha to neskutočne rýchlo. Dvakrát križujeme zvážnicu, ktorou by sme sa dostali už spomínanou skratkou aj do polovice doliny Kúr a po pár serpentínach sme v sedle Brestov. Odtiaľ je to už na chatu pod Suchým po rovine. Ale stále poriadne ďaleko. Cestička je krásna, ale kľukatí sa možno aj tri kilometre okolo hrebeňa s kopcom Kopa. Postupne sa naša štvorčlenná partia roztrhá a na chatu prichádzame po jednom. Maxo si na chate tiež po dlhej dobe užíva vodu. Konečne pije aj s prameňa pred chatou. Chvíľku posedíme pri ňom, ale znovu prichádza zima, a tak zalezieme do chaty. Pivko dalo ešte jedno pivko a už bolo veseló. Ehm.. skôr by som tam už zostal navždy. Konečne sa ukázala aj chata pod Suchým ako miesto s úžasnými zhovorčivými ľuďmi nie len za okienkom. Dokonca ešte aj Max dostal na rozlúčku prasačie ucho. 

Foto do rodinného albumu :D

Už poriadne zničení, opití, ale stále šťastní, že môžeme behať po horách ideme ešte zdolať Suchý. Stretáme sa s ľuďmi, ktorých sme stretali pri zostupe do doliny Kúr. Oni išli vtedy práve hore na hrebeň a teraz sa cez Suchý vracali naspäť. Celkom boli vyžutí z toho prečo ideme znovu hore. Nuž, nám to chutí takto skratkami. Na vrchol to bol ešte pekný záhul. Parťáci majú stále tempo ako diviaky. Dnes to ide ako po masle.

Cestou z Magury

Postupne sa zošmýkame dolu zo Suchého do sedla a ešte stále v dosť veľa snehu a cez pár popadaných stromov prebehneme až na chatu pod Kľačianskou Magurou. Placky nedáme. Že až od šesť kusov a viac. Zase pol chaty nejdeme zožrať. Dáme teda len po kofole. Užijeme si večerné lúče a konečne aj teplo pred chatou a takto nabití energiou už aj na nasledujúce dni pustíme sa hrebienkom dolu na lúky nad Kľačanmi. Úžasný výlet sa nám končí. Matúša berú autom naspäť do Turian, Alex to s nami ešte pretrpí cez celé Mexiko až do Vrútok a s Lukášom ešte dáme víťaznú kofolku a kebab na stanici a tiež ide už aj on het naspäť do Ružomberka. A ja s Maxíčkom domov. No čo dodať? Čo viac treba k dokonalému dňu ak nie pár skvelých ľudí a nádherné kopce?



Foto: Lukáš Hladký, Alex Valentová, Jakub Dudáš

pondelok 6. mája 2019

Ultrapunk 85 2019

Prešiel rok od posledného ročníka a znovu tu sedím pri PC skoro doslova na šrot po absolvovaní tej istej trasy. Alebo žeby aftérky? Každopádne znovu som len hromžil načo som tam šiel keď som kvôli tomuto musel znovu o mesiac skôr odložiť lyže a aj tak som nič znovu nenatrénoval. Ale vyzera, že mi to proste srdco nedá, aby som sa nezúčastil tejto absolútnej špičky punkových ultra akcií na Slovensku.

Kdesi okolo Skleniarskych lúk

Myslím si, že o samotnej trase asi nič netreba vyprávať. Kto bol sám môže na ňu nadávať a kto nebol nech si to ide nabudúce vyskúsať. Čo mi nedá ale nespomenúť je ultra čakacia, zrejme jediná, reštaurácia v Handlovej People. Akože chápem keď mi robia cestoviny Asia chef asi hodinu a pol. Možnože ešte kuchár kdesi prekladal z Thajčiny recept, ale robiť trištvrte hodinu cestovinu s vajcom? Na chate pod Chlebom mi spravili chytrejšie halušky s vajcom čo počuli prvýkrát a to bolo jedlo na moje želanie. Ešteže som zlobu zajedol o 100 metrov ďalej o jedenástej už tradičným predspacím kebabom.

Unudení utráci na štarte

Ok, nepretekového jedla stačilo. Od ďalšieho rána prichádzajú skutočné ultra žracie orgie. Na raňajky hneď bábovka od majstra šefkuchára Jura. Zdalo sa mi, že na štarte som širší ako dlhší. Ale postupne sa pomer týchto dvoch hodnôt so stúpajúcou nadmorskou výškou na Bralovú skalu dostával do normálu a konečne si užívam stúpania. Pár svetlých chvíl ešte potom bolo na občerstvovačke na Skleniarských lúkach, kde mali znovu pre nás všetkočo bolo treba, ale potom už len klapky na oči a ťapkať z nohy na nohu vari aj 2 hodiny dokým som znovu nebol v raji na občestvovačke.

Za mostom už iba hore kopcom

A už aj skoro hore

Na Skleniarskych lúkach


Hej na Jasenove na nás už znovu čakala slanina, klobása a zopár známych. Júúj ako som vás ja rád všetkych opäť videl. Dokým ma už Julka odtiaľ nezačala vyháňať a nadávať mi, že pojem im všetko, že idem ako sopeľ a že môj parťák Lukáš tu už bol pred 30timi rokmi.

A nezaprší, a nezasneží :D


S parťáčkou Julkou a Jurom

Dnes malo podľa predpovedí nechutne pršať, ale cestou pod Vyšehrad by som to skôr nazval nechutne svietiacim Slnkom. Užívam si výhľady. Užívam si dokonca aj nezošúchane vnútra stehien ako minulý rok. Vtedy som už tu pýtal od Dalibora masť na kravské vemená. Parťák Jaro pučí o stošesť. Dnes sme si šli takpovediac každý svoj svet. Cestou do Vrickeho sedla dobiehame Peťa s Veronikou. Ehm.. Keď Peťo uvidel ako môj parťák zabáva jeho parťáčku a ako sa obidvaja opierajúc o paličky rozprávaju ako na seniorskom výlete po liečebnom kúpeli vystrelili sme dopredu a zabrzdila nás až občerstvovačka na Fačkovskom sedle.  Tam sme to síce vypučili ako rakety, ale tie 4 čí kieho frak kilometrov pozvoľného klesania do sedla mi už pekne kývkalo hlávku do boku od nudy. Tu mi zase nadávajú, že som ja pred parťákom 30 rokov.

Pod Vyšehradom

Za Vyšehradom po lesoch lúkach rovinou do nekonečna a ešte ďalej


Máme čas, tak v sedle dáme zo dva vývary a aj na záchod zájdem ako človek. Hore zjazdovkou môžem teraz už vyletieť ako raketa. Vydávame sa tam spolu s Peťom a Veronikou, ale Jaro dostáva druhý dych a za kopcom už druhú dvojicu strácame. Trošku nám stihne aj hlávky skropiť pred Čičmanmi. Inak okrem šibnutého traverzu pod Čelom nič výnimočné. Cieľ sa blíži, a tak sa ani na kontrole nezdržíme dlho.

Kopce sa blížia



Priberáme iného chlapíka z prežitej dvojice. Jeho nebohý parťák prišiel o koleno. Česť jeho pamiatke. Pozvoľna stúpame. Máme poslednú možnosť sa vygrgať, vyprdkať. Teraz to len začne byť čistá radosť. Prudké zbehy striedajú strmé stúpania. Čičerman a okolie je pre mňa zrejme najväčiša chuťovka na trase. Tentoraz ani dojazd na Obšiar za Ivom po zvážniciach nebol až tak na vypustenie duše. 

Paráda na Fačkovskom sedle

Nad zjazdovkou, ak mal chuť niekto obzrieť sa za seba :)

Pre niekoho dobre nevedieť kadiaľ ďalej :D

Až teraz si spomínam, že som vlastne asi na 20tom kilometri zmasakroval svoju paličku a z trojdielnej sa stala štvordielna. Snažil som sa ju ošetriť všelijak, ale či leukoplast, či izolepa, či gaffa páska nič neodolalo mojím zbehom a vždy pod kopcom som šiel už nie s palicou ale skôr s lukom. Až doma sme vysustrúžili dúfam už poriadnu ortézu. Palica je zošróbovaná viac ako pri viacnásobnej zlomenine stehennej kosti. 

Cestou na Javorinu, zase pohľad za seba



Kľak zo sedla Obšiar

Hrboľ Maguru prebehneme bez vážnejších porúch. Jaro ma v zbehu dobehne a postupne sa už blížime k cieľu. Keď tu zrazu kdesi za Boškovie lazom mi niečo zaštrajkuje v kolene. A to až tak dôkladne, že nemôžem nohu poriadne ani zohnúť. Prúser. Spočiatku na strmej zvážnici do Šútovského sedla sa snažím Jara stále nechať pred sebou a skackám na jednej nohe dolu za nim. Nechcem mu takto pred koncom pokaziť čas. Už sa dosť so mnou natrápil. Stále je to ale ešte kus do cieľa. Nuž čo, asi to nezakamuflujem, a tak kde sa dá, idem skackaním v miernych stúpaniach aj rýchlejším krokom pred neho. Palicu som samozrejme znovu ohol už pred Šútovským sedlom, a tak sa už odrážam len na jednej. No a takto už až do konca. Nie som z toho vôbec spokojný, ale radosť z prichádzajúcej párty mi to vari nevezme.

Daliborovo fotograficke dielo cestou do cieľa z Magury



Do cieľa dobiehame opäť za vidna ako minulý rok s Lukášom. O 7 minút neskôr. Tí babráci boli pred nami hodinu, ale že aj Lukášovmu parťákovi odišla noha, a tak nakoniec sme ich stiahli na 15 minút na posledných 14tich km. Neviem čo bude s mojim kolienkom, ale keď som zbadal varené vajíčka tak mi očička opäť žiarili. Pre toto som tu šiel celý deň. Konečne kopec dobrého jedla pri tých úžasných ľuďoch. A toto nikomu nevysvetlíš to musíš zažiť. Ultrapunk je proste akcia kde sa stretnú najlepší z najlepšich. Myslím tým tych mojich najlepšich. Všade tade po pretekoch je párty, ale toto je top. 

Cieľ na dohľad

Zmákli sme to aj druhýkrát

Sieň slávy

Ďakujeme Radovi a Ľubke, že sa tak o nás starajú. Či po stránke bežeckej, aby sme doma do gauča neprdeli, keď hlásia tak odporné počasie, čo aj tak nakoniec zariadili aby bolo geniálne, ale aj čo sa popretekovej socializácie týka. Jojooj, dobrý to bol nápad pred 4mi rokmi skúsiť prvé ultra :)



Foto: Dalibor Dvorštiak, Radovan Harach