štvrtok 17. novembra 2016

Tréning??? ..nie radšej výlet

Na tému tréningov na ktorýkoľvek šport a o úžasných stravách a neviem akých doplnkoch je toho už popísaného na mraky. Musím ísť teda s dobou a napísať asi niečo tiež. Ale ak niekto hľadáte niečo rozumné, tak toto radšej ani nečítajte. Toto je strašná heréza a iba poškodzuje rozum. To je iba pre tých čo si nevážia svoje umiestnenia na pretekoch a zostávajú na občersvovačke dovtedy dokým ich nechcú vylúčiť z preteku a keď to ide tak na nej oddýchnu aj zo tri hodinky. To je život.

Tento článok je vlastne o ničom. Teraz by som tu mal písať o tom ako si zlepšiť tréningom svoje výkony, ale toto bude skôr o tom zhoršovaní. Čiže áno, ak máte záujem sa zlepšovať a nežiť to čo prežívam ja, tak tomuto sa vyhnite veľkým oblúkom.

Moje bežecké začiatky boli dosť rozpačité. Ono vlastne ja som do strednej bol športovec ak tak na telesnej a popri tom samozrejme sme kde tu zabehli s našimi do lesa na huby alebo na nejakú normálnu túru na akú chodí bežný zdravo založený človek. Na strednej som prišiel na čaro bicyklu. Zistil som, že kopec sa nemusí vždy iba tlačiť, ale že keď zo sedla nezosadnete, dá sa aj vypučiť a toto zistenie ma natoľko fascinovalo, že som vyskúšal aj nejaký ten pretek. Na prvom preteku, na bajku, čo som dostal na moju desiatku, som to vypučil na štvrté miesto. Nejaká polovica štartovky v kategórií. O rok už s krásnym novým bajkom, najdrahšou vecou akú som vtedy mal, som to s prehľadom vypučil na prvé miesto. Pocity počas preteku? Toľkokrát som sa dozadu ešte asi nepozrel nikdy. Inak pocit? ..jasné, že som vyhral, veď nik na mňa nemal.

Prvý debakel prišiel, keď som skúsil horský bajkový polmaratón. Prvých desať kilometrov skoro na čele preteku a do cieľa som sa dobreže neplazil po zemi. Posledné miesto to síce nebolo, ale moc tomu teda nechýbalo. O rok na to, to už bolo lepšie ale výsledky nikdy neboli extra. Prehováračky, že jazdím iba pre radosť boli na dennom poriadku. Neskôr ako asi vždy do toho vstúpilo dievča. Život dostal úplne iný rozmer a aj keď som ešte bajkoval, tým že ona behala, začalo to baviť aj mňa.

A tak asi po piatich tréningoch som si povedal, že už prišiel čas na maratón. Veď limit je 5,5 hodiny. To musím zajsť aj keby som nahodil rýchlu chôdzu. Na štarte som uvidel nejaké balóniky, ktoré som sa neskôr dozvedel, že určujú čas, za aký chcete maratón dobehnúť. Čo mi dali horské maratóny na bajku bolo to, že som vedel pojem o čase a že sa nemôžem na prvom kilometri vyvaliť ako raketa a potom zomrieť. Ale aké tempo zvoliť na behu??? A tak som sa pridal ku balóniku štyri hodiny. Vypol hlavu, čo som z dlhých bajkovačiek bol naučený a kilometre odsýpali. Počas behu sa vodiči rozprávali o nejakej krízičke na 36tom kilometri. Vravím si: zaujímavé reči. Bol 36ty kilometer a pohodička. Akože cítil som sa, ale veď už iba 6 km. Prišiel 38 kilometer a mne sa už nechce. Ja to nezvládnem. Všetko ma bolí. Kráčam. Balónik sa mi vzdiaľuje, Ale veď toto nie. Takto pred cieľom? Opäť som sa rozbehol a snažil sa ich dobehnúť. Našťastie bežali prirýchlo a cez cieľovú pásku som prebehol za 3:59 dačo. Zastal som a bol som drevený. Ale ako na bajku ani teraz som si to nejako moc neužíval. 

Priateľku bavili hory. Obaja sme mali radi krásy prírody. A tak, že teda poďme skúsiť niečo také. Myslím si, že náš prvý pretek bol beh do Choča. Na prvý záťah v neskutočnom čase bez nejakého mohutného tréningu. Zistili sme, že keď nechceme trénovať beh musíme chodiť behávať do kopca. Stačí si ísť zájsť niekedy na turistiku a ste lepší ako polovica zúčastnených. Na behoch do vrchu som našiel neskutočné množstvá úžasných ľudí a kopec priateľstiev. To ma napĺňalo úžasným pocitom z každej jednej akcie. Každý víkend kdesi. A cez týždeň kde tu na túru. Tréning? Na čo? Prvý nemusím byť. Treba si to hlavne užívať.

Masívny tréning som začal praktizovať, keď som robil cez celú zimu na Martinkách. Každý deň 25 km a 1000 m+/-. Mal som top formu. V tom roku sa ale udialo všetko možné a s niektorými môjmu srdcu milými sa nečakane rozišla cesta a to vo mne spôsobilo dosť veľkú dieru. Nevedel som ako ju zaplniť a tak som si povedal, musím začať robiť niečo čo ma bude hrozne moc baviť a bude to hlavne niečim výnimočné. Chcem robiť vec, čo ma bude fascinovať a ktorá bude mojou závislosťou. Ktorá bude vo mne vyplavovať toľko hormónov šťastia, že sa budem musieť ku nej vraciať a vraciať a už ma nikdy nepustí, Proste stal som sa na behu závislý.

Vymýšľal som si rôzne projekty. Ono pre velikánov bežeckého športu to nič nie je, ale postupne som si zvyšoval latku. Ale stále žiadne poriadne tréningy. Do hory som ale išiel vždy keď bol čas. Keď bolo desať hodín, tak na desať, keď dve, tak dve. Možno by to niekto nazval tréningom, ale to bol chaos nič iné. Nechápem doteraz ako je možné, že to telo všetko zvládlo. Počas roka sa mi podarilo "prejsť" prvé stovky a na konci toho roka som si šupol v jeden jesenný deň Tygrov projektík Magurky a aj s Tomášom Belianskym a so super podporou sa mi podarilo vypučiť 15x cca 5,5km a 600m+/- za 23 a štvrť hodiny. V zime som si bol zabehnúť už svoj tretí maratón. Ten druhý som sa v jeden hnusný upršaný deň vybral do ulíc Vrútok a Martina a bežal som dovtedy dokým mi hodinky neukázali 42,2 km. Vtedy som to vypučil bez zastavenia, bez podpory za 3:27 dačo.

Posledný môj maratón, v tú onú zimu na Vianočnom behu v Žiline som si povedal, že dnes v takejto forme musím vypučiť na niečo úžasné. Nastavujem hodinky na priemerku 14 km/h a ide sa na to. Zase raz všetko išlo presne ako malo. Čas na polke cca 1:29. Na 30tom kilometri stále udržujem tempo pod tri hodiny, ale vtedy prišiel zlom. Prestávam vládať parťákovi a boj o tretie miesto sa vzdiaľuje. Ale vtedy som už vedel, že so mnou je koniec. Začal som kráčať a mať schizofréniu. Raz som si vravel: už si to iba pekne v pohodičke dokráčaj a aj tak budeš mať pekný čas pod 4 hodiny. Následne druhý hlas: Ty debil, načo si bežal tak rýchlo až sem keď teraz sa flákaš. A opäť som sa rozbehol. A takto asi 5x. Nakoniec to nebolo až také hrozné a čas 3:10 dačo považujem za svoje maximum.

V tom čase sme už boli prihlásení aj s partiou na svoj prvý veľký ultra beh na Kanárskych ostrovoch. Išlo o svetové kolo pretekov. Vravím si, kedy keď nie začať trénovať teraz. Veď pučím maratóny aj bez behu za skoro tri hodiny. Je možné, že mi nejaký šport môže aj ísť. Ok, od januára. V januári som nasadil dvojfázové tréningy skoro deň, noc. Ono, veď aj keď som chodil Martinky, tak som mal podobný dvojfázový tréning. Lenže všetko to bola iba chôdza. Nachodené som mal. To áno. Ale nie odbehané. Po dvoch týždňoch som začal mať problém s kolenom. Ok, asi musím niečo zmeniť. Prestal som behať opäť. Aspoň dokým to neprejde. Na konci januára som šiel s hviezdou ultra blogerskej komunity behať Brtnícke ledopády a po 40 kilometroch som bol na tom tak biedne, že som bol nútený to zabaliť. Nepomohli na štarte ani tri piva a ani na desiatom kilometri ibalgin.

Bolesť kolena nie a nie prejsť. Prišlo depkárske obdobie, že už je po mne. Už som sa začal aj zmierovať s tým, že končím s behom. Aby som nezačal priberať, začal som po troche cvičiť. Veď, že keď už zo mňa bežec nebude, tak aspoň kulturista. Termín Kanárov sa blížil a z mojich plánov predbehnúť Emelie bol tak prd makový. Tá si zase roztrhla úpony v kolene a bolo po pretekaní tiež. Takto nepripravený som zažil na Kanárskom vertikále neskutočný prepadák. Ešteže sa neštartovalo naraz a nemusel sa báť, že ma budú obiehať deti a dôchodcovia. O dva dni bolo ultra a na moje počudovanie som ho vcelku slušne zvládol. Niekde v polovici dobehuvších. 75km a 4400 m+ za 12 a trištvrte hodiny.

Koleno teda vyzeralo sľubne, aj keď po dlhom behu som ho stále ešte nejaký ten deň cítil. Môj život sa razom ale znovu premenil na dobrodružstvo a kedže som vedel, že na nič svetoborné s mojou kondičkou už nemám, začal som si behy neskutočne užívať. Na každý som šiel s tým, že sa idem porozprávať, užiť si ho a zažiť parádny niekoľko desiatok hodín dlhý výlet v lese. Keď aj nebol beh tak som si spravil nejaký šialený výlet na celý víkend. A čím šialenejší tým lepšie. Parťáka som vymieňal za parťáka, lebo po raze už málokto so mnou chcel ísť. Alebo možno aj chcel, ale nikto to nezvládal robiť každý týždeň vkuse za sebou. Mám teda novú mániu.

V poslednej dobe si ale začínam uvedomovať, že to asi nikam nevedie. Je dosť možné, že mi to veľa ľudí závidí a chceli by vidieť a robiť to čo ja ale čím ďalej tým viac si uvedomujem, že ja z toho aj tak nemám nič. Spomienky, ktoré možno na pár rokov zapíšem do blogu a možno sa na ne ja ešte o pár desiatok rokov pozriem. Ale čo viac?? Bude mi to o tie roky stačiť? Uvidíme, ako dopadne táto krízička. Ale ak všetko pôjde ako má, tak sa chcem posnažiť dať na odvykačku od toľkej zábavy a trošku sa aj zamyslieť nad tým všedným životom ako žije každý iný. Už ma nebaví byť výnimočný a iný. V dnešnej dobe sa všetci kdesi iba stále a strašne niekam naháňame a silou mocou sa snažíme vyťažiť z tohoto sveta a života maximálne maximum a čím viac máme, tým viac ešte chceme mať. Dávku stále chceme iba zväčšovať a zväčšovať. Ignorujeme všetko to malinke a krásne okolo seba, ťaháme sa za ďalekými snami aj keď všetko potrebné a krásne máme pri sebe.

Život šťastný nemusí byť iba príjemný, musí byť hlavne naplnený niečim stálym, čo nám nikto nevezme. Niečim čo môžeme odovzdať druhého i celému ľudstvu. Nejde o to čo urobím sám sebe ale koľko šťastia zažijem tým, že sa podeliť s tým čo mám s druhými a na koľko to odovzdám im.


nedeľa 6. novembra 2016

Zo Šturca po aftérku na Maguru

Veľmi spontánny víkend s tými, ktorí sú rovnako šialení ako ja. Cez týždeň zisťujem možnosti a vlastne presný termín konania kamarátskeho behu zo Šturca po Havranovo s tým, že čas si merá každý sám. To nám úplne vyhovuje a tak volíme variantu meškať ak sa bude dať. Samozrejme logistika nepustila a tak sme 5 minút meškali. Vlastne na sedlo Šturec sme dorazili 10:01:13. Skoro na čas. Príprava na beh spočívala z vyskočenia z auta, trošku sme sa zoznámili s miestnou zimou a už sme aj pučili.


Logistika bola o to náročnejšia, že sme boli piati a že štart je na jednom mieste a cieľ na druhom. A tak sa s Nitrianskou mafiou stretáme v Belej, lebo nie sme vandali a odtiaľ jedným autom už v celkovom zložení ja Majka Aa, Kubo Ka, Filip Pe a Palo Je sme sa pobrali na bájny Šturec. 

Spolu sme bežali iba chvíľu. Kubo musel búšiť ako šialený a Majka mu musela silou mocou stíhať aj na priemerných tepoch 181 a tak po chvíli sme parťákov stratili. Postupne sme dobiehali Turčiansku mafiu. Jimmiho, Aďa, Iva, Majku a ďalších. Bolo príjemné vidieť po dlhej dobe známe tváre.

Ani sme sa nenazdali a boli sme na Kráľovej studni ..bolo to nekonečnéé. Na hrebeni začína pofukovať. Niekto využíva poslední kríčky a prezlieka sa do zimnej výbavy. Ten kto to nevyužil, ako napríklad ja, potom už nemal kde. Dať si dole z chrbtu batoh v tom bočnom vetre na Krížnu by bola istá smrť. Dopredu postupujeme v priečnom naklonení od kolmice na zemský povrch v 30°. Preratúvame smer vetra a dedukujeme možnosť vetra od chrbta na hrebeni až po Plosku. 

Vietor nás ale trošku prekukol a naďalej sa snažil fučiť  z boku, ale už mu to moc nešlo. Hore sňahu meter síce nebolo ale nad nami panovali práve zimné podmienky. Voda v rezervoaroch, kto si ju nevyfúkol mrzla a tým pádom dopil. Podklad tvoril asi centimeter sňahu, ktorý kde tu prekrýval mláky s ľadom.


Hrebeň je balada na beh. Niečo úžasné. Lúčny trailík s krásnymi výhľadmi, ktoré sa tento rok zmenili na bielu clonu hmly. Takto sme prebehli cez najvyšší dvojkopec Veľkej Fatry Ostredok a cez Suchý vrch okolo salašu sme prebehli až pod Plosku. Ploska sa nám ukázala v celej svojej kráse. Spodok mohutného kúžeľa bolo krásne vidno posypaný snehovým popraškom a vrchol bol zahalený do hmly ako bájne miesto bohov Olymp. Opäť sa nám podarí niekoho dobehnúť. Vietor prestal a teda sa pomaly vyzliekame.



Postupne strácame nadmorskú výšku a začína "čarovné" blatko. Takto sme sa vyčľapkali až pod chatu pod Borišovom a následne si nožičky poriadne vymágali v bahenných kúpeľoch v traverze Borišova. Zaspomínali sme si v tento dušičkový čas na kravičky čo popadali do doliny a na výbornú sezónu medveďov, ktoré mali aspoň raz čo poriadne na jedenie. Traverz skončil a z Košarísk už iba prudko dolu do cieľa v Havranove na konci Belianskej doliny. Hráme sa na Killiana a zjazdujeme ako páni. To už iba Harenčák by nám stíhal.

O chvíľu sme 500 výškových dolu a brodíme cieľový potok. Na aute nás už čaká priebežne aktualizovaná výsledková listina. Každý sme nahlásili naše ctené mená a išli sme afterčíť na chatu Havranovo. Čakal som tristo známych, ale nakoniec sa behu zúčastnilo niečo pod 60 behuchtivcov a z toho som poznal iba tak 5tinu. Asi to bol predsa len krátky beh. Ale moje návrhy na predĺženie cez Lysec až do dediny Belá Dulice boli zmätené pod stôl.

Maroš si dovolil prejsť túto 27 km dlhú trasu s cca 1000 m+ za 2 hodiny 20 minút a Bobča ako prvá žena za 3:16 ..my s Majkou ako druhou ženou sme to dali za 3:43. Na chate zábava graduje, už aj výsledky sa vyhlásili a Nitrianska mafia nikde. Čo je s nimi? Signál žiadny. Žeby zablúdili do nejakej doliny? Alebo sa vrátili naspäť? Nič ..musíme ísť do dediny a nejako sa s nimi spojiť. Ako sme chceli nastúpiť na auto objavili sa vo dverách naši kamaráti. Celí vyškerení. Že oni boli na kávičku na Kráľovej studni a na kapustnicu na chate pod Borišovom.


Po hodine prehováračiek, že nech idú s nami na Maguru vyhnať chatára Babeja z jeho pozície sme to vzdali a aby sme mali radšej od nich pokoj odviezli sme ich v neskutočnej pľušti a hmle na Šturec ku autu. Nafučaní sme ich vyhodili nech si idú po svojom a my sa pobrali na Maguru. Zastavujeme sa na večeru a pre náboje v Tescu totálne zablatení so spikemi v topánkach. Niektorí sa na nás hanbili pozrieť keď nás videli v elasťákoch.

O siedmej večer vystupujeme v Kľačanoch pod kopcom a hybaj do kopčeka po nové zážitky alebo možno aj spomienky. Cesta nocou krásna ako vždy. Na ceste okrem blata žiadna iná lesná háveď. Ani medveďa Jura sme nestretli. Vo dverách na chate nás privítal Australčan, ktorému uskákali kengury dole briežkom z pred chaty. Vravíme si OK. Asi to tu bude veselé. Zvítame sa z chatárisom. Kvetinku od nás nedostal a to čo dostal ťažko povedať komu bolo na úžitok.


Prvú polhodinu odsudzujeme celé Magurské ľudstvo čo tu vidíme, ale o hodinu sme dákosi splynuli s davom. Už rozdiely prestali existovať. Párty roka môže začať. Disko svetlá zapnuté, didžejov viac ako tancachtivých. Hĺbka rozhovorov každou vetou a minútou naberala na obrátkach. Tí, ktorým prchal testosterón ušami mali tuším vlastný svet. Našťastie ale o život prišiel iba dožívajúci snehuliačik. Po polnoci už bolo každé ego na maxime a všetci sme boli majstri svetla.



Austrálčan, ktorý prišiel o kengury bol celý popísaný a keď niečo zapotreboval iba ukazoval po sebe čo potrebuje. Rum, Borovička, Nazdravie, Moškovec v Južnej Austrálií. Ďalší dvaja odskúšali súboj v spaní na supermana a ostatní začali hĺbavo premýšľať o tom kto je aký dobrý človek a na čo je vo svojom živote hrdý.


Postupne párty slabla na sile a niekedy po piatej sa konečne uzavrela na tri hodinky kasa. Chvíľku sme pospali a o ôsmej sa presúvame na raňajky na Magurský hambáč(chlieb s masťou, cibuľou a soľou). Zapíname televízor a upršané nedeľné dopoludnie preodychujeme pri Karate Kid. Niekto, kto môže, vyrovnáva hladinku, šoféri dospávajú a regenerujú na večernú cestu z chaty. 


Kubo zacítil volanie divočiny..

My sa konečne okolo dvanástej konečne šuchceme z chaty. Aj pršať prestalo a do Kľačian síce po uši zablatení, ale suchý, nakoniec predsa len dorazíme. Odvážam svojich verných parťákov na stanicu a je po víkende.


Kombinácia športu s chatovačkou nad spokojnosť. Má to čo do seba, ale asi by sa nemuselo s tým až tak často preháňať. Len nech si to nechá čaro svojej jedinečnosti :)

Foto: Jakub Kubačka

piatok 4. novembra 2016

Priečne z Terynky na Zbojničku a vo víchrici skoro až na Prielom

Len tak skrolujem od nudy asi už desiaty krát svoju stenu na fejsbúku, keď tu zrazu na jednej fotke zazriem známe tváre neznámych ľudí z Ultra Fatry a neskôr aj z Ponitrianskej stovky. Ešteže Stanka je taká spoločenská a rada sa rozpráva s neznámymi ľuďmi lebo inak by som nemal kamarátov.


Na fotke je popis ako urputne hľadajú nejakých parťákov do štvorice alebo pätice. Keďže z toho voňalo dobrodružstvo, tak hneď ako som to zbadal píšem súkromnú správu Stanke, aby ma nemal šancu nikto predbehnúť. Predsa len môj názor bol taký, že keď vycapíte na Turistika na Slovensku fotku s tromi dobrodružstva chtivými babami a jedným fúzkačom, tak o pár minút majú návrhov až až na čokoľvek. Ale vyzerá to tak, že každý si chce iba pokecať a reči plné gate a tak okrem mňa sa už asi z milión správ ku fúzkačovi Filipovi a jeho háremu pridal iba jeden ďalší Filip a úúplne na záver parťák z ultra Marek Pé, ktorý mi tam za jeden víkend prebúral život naruby. Ale to myslím, že vlastne každý jeden človek z tejto Tatranskej výpravy.


Stanku som poznal z Ponitrianskej, keď za mnou chodila skoro na každej občerstvovačke a snažila sa socializovať a ja som bol v depke kto to je ..už som si myslel, že mám po tých hodinách dažďu a bleskov výpadky pamäte a vlastne aj som mal, lebo kedysi dávno sme sa videli pár mikrosekúnd v cieli Ultra Fatry, kde sme boli za hviezdy iventu, keďže sme dorazili vlakom do cieľa aj s Tomášom Be ako druhý v poradí. Tam som ešte o pár mikrosekúnd menej zahliadol aj Filipa, ktorý mi rozkazoval, aby sme smerovali ľudí do cieľa, lebo si nevedia poriadne zorganizovať pretek a pretekári im behali po celej Fatre. Čiže áno, dvojica známa svojou Ultra Fatrou, Možno im prídem nabudúce aj pomôcť a ak niečo opäť zorganizujú už aj ja Vás pozývam. Tretia do partie je Monika Es. Ďalšia neznáma, známa tvár. A zase z Ponitrianskej stovečky. Ale toto boli už asi nanosekundy čo sme hľadeli na seba. lebo ako je možné, že si nepamätám kočku čo pučí od radosti až do Hnrčiaroviec pre radosť z pohybu a hory v zime sú na lyžoch jej druhý domov? Marek Pé je známa firma z ultra behov, ale keď som sa dozvedel, že ide s nami tak som skoro onemel. Ako sa to stalo, že práve on a prečo? Tu sa ozaj pozná každý s každým? A prečo som si ho práve deň predtým iba tak pridal do priateľov? A posledný do partie bol neznámy Filip Ve. V Starom Smokovci čakám na Nitriansku mafiu, aby ma po ceste vyzdvihli, lenže ako som si sadol do auta, tak ma už aj vyhodili, lebo že oni idú brať nejakého Filipa a ja si mám presadnúť ku Marekovi do druhého auta. Kto je ten ich tajomný kamarát? Nakoniec vysvitlo, že to je Monikin privrženec fotky na sociálnej sieti a že doteraz sa nevideli. Filip kvôli Tatrom cestoval celú noc, aby tam mohol byť. V Marekovom aute stretám novopečeného ultra psa Jessie. Konečne mám tu česť vidieť naživo legendu tohtoročnej PUT.



Vystupujeme úplne odveci v Novom Smokovci. Čo človek neurobí, aby neplatil parkovné, keď sa vráca z hôr až po víkende. Vystupíme, každý s každým sa zoznámime a ideme pučiť. Prejdeme pol kilometra a už aj sa vraciame naspäť. Ach títo fotografi zabudliví. Štart sa posúva zo siedmej hodiny rannej na skoro ôsmu. Pôvodný plán ísť z Tatranskej Lomnice na Skalnaté a odtiaľ na Zamku sa zrušil a preto pučíme zo Smokovcov priamo na Hrebienok. Na Hrebienku sa nám naskytá neskutočný pohľad na Tatranskú dúhu. Dokonca slabučko bolo vidno aj druhú. Fotíme krásy prírody, čiže seba, ale dákosi nám v danej chvíli nedochádza, že to znamená, že ideme do dažďa.


Na Obrovskom vodopáde začína seriózne pršať, ale v stálom rozhovore cesta uteká ako voda a ani sa nenazdáme a sme na Zámke. Ozaj netuším ako sme prešli tie výškové metre. Marek na zahriate kupuje horec. Filip varí kávu. Ja moknem. Jessie sa hrá s novými kamarátmi a všetci spoločne sa škeríme od radosti z prírody.


Cesta na Terynku ubehla ešte rýchlejšie ako na Zámku. Väčšinou neskutočné dlhá Malá studená dolina bolo dnes ozaj malá. Ani len stúpanie popod Prostredný hrot nebol žiadny problém. Hore začínajú zimné podmienky. Jeseň skončila, vystriedala ju zima. Začína sľubovaný vietor. Na druhý stupeň výstrahy a vyše 100 kilometrové nárazy sa to ale ani zďaleka neblížilo.




V chate dávame polievku, chvíľku posedíme, ale keďže Terynka nie je Jessie friendly chata tak po vypití jedného horca pádime preč. Stanka dostáva depku. Dozvedám sa, že nemá rada sedlá. Ja nemám rád výšky. Priečne sedlo mi v lete nerobilo najmenší problém, ale so zimnými podmienkami nemám skoro žiadne skúsenosti a tak mám pred ním rešpekt. Mačky síce máme, ale iba odľahčenú bežeckú verziu. Samozrejme ja som najviac ultra a moje hrotíky sú dobre tak na behanie po Fatre. Tu by sa zišli hroty raz tak dlhé aby som bol v kľude a určite aj nejaký cepín by nebol na škodu. Ale samozrejme moje mačiatka sú najľahšie a najlepšie. Stanka svoje mačiatka práve dostala od Filipa a Moniky na narodeniny a hneď ich musí povinne odskúšať.


Jessie to pučila ako skúsená Tatranka, ale ako prišla prvá retiazka a prvé šmyky tak zavelila na návrat. Jessie vie kedy má dosť, to nie ako my ľudia. Tým pádom nám odpadáva aj parťák Marek a po piatich minútach aj Filip Vé, aby stihol spoje. Filipa Vé som už od vtedy nevidel. Zostali nám po ňom už iba fotky za čo mu veľmi ďakujeme.



My pokračujeme ďalej. prichádzame pod sedlo. Cez leto suťovisko je teraz snehové zamrznuté pole plné maličkých pohybujúcich bodiek ako mravčekov zostupujúcich a vystupujúcich na vrchol. Pomaličky stúpame. Z hora idú zaujímave úkazy ako ľudia s jednou mačkou kedže druhý parťák si nechal svoje v aute, alebo šmýkajúce sa telá žľabom dolu. Ešteže všetci to po niekoľkých desiatkach metrov ubrzdili a že naša partia aj napriek slabej výbave to tak bravúrne ustála. Ľudia, keď chodíte do Tatier v zimných podmienkach buďte obzvlášť opatrní. Stačí malička chyba a môžu nastať problémy. A určite sa istiť PORIADNÝMI mačkami a cepín je slasť na pokoj v duši.


No my slávny bežci sa snažíme nepanikáriť. Veď Monika dáva ľadové pole aj s mačkou naopak. A že prečo jej to nedrží, nezakopáva do ľadu. A to v tom najneprijemnejšom úseku. Stanka naberá všetku odvahu a prebehne ho ako pán. A ja keďže to zvládla Stanka pučím rýchlo za ňou tiež. Nebolo mi všetko jedno. Postupne som vypol zvuk a už sa iba sústredil. Pri chalanoch z leta na Vysokej alebo Orlej prti bv som teraz už zavíjal, že do čoho som sa to zase pustil a bľakal tam ako bezradná ovečka, ale keď som zistil, že Stanka nemá rada sedla tak som sa musel mučiť v tichosti. Ale už sme pri reťaziach.

Priečne sedlo a Široká veža

Sedlo sedielko a Ľadové štíty

Retiazky išli fajn. Na posledných metroch začínala trošku zima a reťaz bola taká namrazená, že sa jednotlivé oká nedali ohýbať. Kamene zo strany Terynky boli totálne poliate vodou a zamrznuté. Bolo to všeetko tak super. Monika tá šla hore ako skúsená alpinistka. Už nás len z hora cvakala. Alebo to bolo tým, že primŕzala? V sedle robíme selfí. Hore sa nám naskytajú krásne scenérie zaliate slnkom. Chvíľku odburávame adrenalín a môžeme ísť.


Druhá strana priečneho sedla nie je už taká náročná a nie je tam žiadny ľad. Slnko spôsobilo, že sneh bol mäkký a dobre držal. Zídeme 50 metrov reťaze a zbežík môže začať. Som totálne nabudený a hneď by som si to aj po chatu zabehol. Postupne sa pridáva aj Monika. Asi ani nie tak kvôli radosti z pohybu ako kvôli tomu aby tam neprimrzla. Pučíme popod Ostrý a Javorový štít. Monike asi ozaj bola zima lebo postupne mi už vyprávala ako keby prišla práve od zubára po umrtvení celých úst. Zašlo slnko, prišla hmla a silný vietor. Vymýšľame novú súťaž, kto vydrží mať dlhšie otvorené oči proti vetru. Ale až také pochopenie neprišlo pre túto hru.







Stanka, Sesterské pleso, Zbojnička a Slavkáč

Totálne vyfukaní prichádzame na Zbojníčku. Konečne teplo. Sadáme do jedálne a kedže do večere je ešte dve hodiny tlačíme do seba opäť polievočku. Otočíme sa a koho nevidíme. Jessie a Marek sú späť, Stihli to obísť cez Studenovodské vodopády. Otázka večera. Čo so zajtrajškom? Marek nás láme ísť dolu a zajtra pokračovať na Kôprovský štít, ale my sme neoblomný, zajtra smer Prielom a Východná Vysoká. Stanka nejde s nami. Tá ma vlastné projekty. Ale horec dal pivo a nakoniec z toho bolo to, že Marek s Jessie zostáva na chate. Dokonca Jessie môže spať vo vnútri. Pred večerou Filip vytiahol nejakú svoju domácu pálivu alchýmiu a keď podávali večeru už som ani netušil čo vlastne jem. A to bolo sedem hodín, Začali hlboké debaty, ktorým uchádzali pointy. A čo sme vlastne tým chceli povedať? O desiatej polovica zostavy už po dlhom a na zážitky plnom dni chrápala v mäkučkých posteliach a druhá popíjala na uzmierenie s chatárom po menšej roztržke. A posledná časť behala po chate a hľadala si svoje miesto na spanie. Nakoniec si každý našiel to svoje. Marek s Jessie mali luxusné miesto v sušiarni za trojnásobne nižšiu cenu. Asi množstevná zľava.


Zbojníčka predčila všetky Tatranské chaty. Prečo? Lebo sme tam prišli so psom a nevyhodili nás. Trošku sme si aj nerozumeli s personálom ale aby sa všetko vyjasnilo dostali sme naliate priamo od chatára. Jessie mohla v chate prespať. Všade inde, či na Terynke, či na chate pod Rysmi musela zostať von. Marek mohol aj napriek nezarezervovaniu lôžka prespať provizórne v sušiarni. Dali matrac, dali deky, dali teplo. Čo viac potrebuje milovník hôr.


Ráno páročky na raňajočky. Trošku posedenie a hybaj do víchrice. Už v noci išlo na chate odrapiť strechu. Ráno ju už toľko nepodfukovalo, ale vonku to aj tak stálo za to. Náš dnešný plán je sedlo Prielom. Chodník je ťažšie sledovateľný. Cez noc niečo poletovalo a na niektorých miestach sa robili záveje a hneď za nami zavievalo stopy. Pomocou GPS, ale ideme isto pod nástup do sedla.

Východ Slnka na Zbojníčke

Sedlo na prvý pohľad vyzerá ako Priečne. Lenže včera svietilo slniečko a bolo tam kopec ľudí, ktorí urobili aspoň minimálne stupienky. Dnes sme vo víchrici a snežení, Nevidíme na vrchol. Postupne stúpame. Sklon sa ale začína pristrmovať. Idem ako včera so Stankou. Stanke to ide ako po masle. Ja začínam mať dákosi problémy. Nesmeky mi začínajú nejako preklzávať, ale zatiaľ nejdem panikáriť ani sa nikomu zdôverovať, Filip a Monika idú ako na prechádzke po pláži. Marek tiež. ale Jessie sa začína šmýkať. Nedokáže zapichovať pazúriky do namrznutej škrupiny. Šmýka sa jej. Opäť vie, že ďalej už nechce. Neviem ako ostatní, ale ja som v tej chvíli cítil to isté. Dnes to nie je tak bezpečné ako včera. A možno to bolo to isté, ale to počasie a to že tam nebol nik iný okrem nás nerobilo vo mne dobrotu.



Teda sa otáčame. Ale ako dolee? Jessie sa šmýka a podšmykuje aj Mareka. Tiež si trošku vyskúša, čo je to šmýkať sa po ľadovom poli. Ale iba pár metrikov. Všetkými ôsmimi končatinami to spoločne ubrzdia. Veľmi pomaličky schádzame. Keď sa človek poriadne postavil, nohami kolmo na svah tak mačiatka držali. Už len premôcť nedôveru tomu. Filip s Monikou zase na výlete, ale ako sa trošku zmiernil sklon a mal som istotu, že nezaletím pri šmyknutí až na Zbojničku, tak som si to opäť užíval a behal všade tade ako Jessie. 



Znovu sme na Zbojníčke, trošku sa zohrejeme a valíme dolu. Rozmýšľam či som niekedy šiel dolinou na túto chatu. Či som tam nešiel jedine cez sedlá. V noci napadol sneh a šmýkať sa neprestalo ani pod chatou. Mačiatka nechávame skoro až po vodopády. V polke zostupu zisťujem malú nepríjemnosť. Na chate som im nechal trošku väčší tringelt ako by sa patrilo. Keď many nou problem tak si ich človek necháva kade tade a niet sa čomu čudovať keď to takto dopadne. Potom robíte chatárom mesiac starosť.

Cestou zo Zbojničky okolo Dlhého plesa


Na Hrebienku sa hrejeme na slniečku ako jašteričky. Cítime sa tam nesvoji ako imigranti. Všetci v rifloch a v jesennou autfite a my ako polárnici v goráčoch. Ale keď sme si na chate kúpili drahú Tatranskú kávičku, hneď sme sa cítili ako ostatní. Už sme boli ich, už aj my sme komercia.

Ešte posledné metríky do Smokovcov, posledné rozhovory pri Kremeši a môj život je za víkend naruby. Monika chce chodievať skialpovať. Roky som chcel kupovať lyže a vždy som sa na niečo vyhováral. Keby bol niekto kto by so mnou vydržal každý týždeň kdesi búšiť tak to by boli iné tlaky. Parťákov je mnoho, ale keď mi v lete nestíhajú tak čo v zime? A čo ak to niekto s tým lyžovaním myslí vážne, Monika?? Alebo ďalší namotaní Filip, Marek alebo aj Stanka? Ďalšia vec je, že Marek je starý fiškus a pri dobrej nálade na mňa vytiahol vysoké tromfy z Andory. Ešte stále netuším ako to dopadne, ale takých 5 tisíc výškových na lyžiach každý víkend v zime by mohla byť dobrá príprava. Z plánovaných UTMB, Matterhorn ultraks, či Tromso po víkende je rovno 100 miles of Istria, Buff epic trial, či prekvapenie v podobe Andory??? Uvidíme :)

Po skončení tohto veľmi úžasného víkendu s jedinečnými ľuďmi, ktorých som mal tú možnosť spoznať, som bol dokonca natoľko hodný, že ma ešte odpravili až do Ružomberku autom. Dokonca až skoro po dvere na stanici.

Ďakujem za nádherné chvíle strávené v horách. Za užasnú atmosféru v spoločnosti s jedinečnými ľuďmi, ktorí vedia precítiť to čo ja: Tú obrovskú radosť z dobrodružstva a výziev v spoločnosti svojich priateľov.

Foto: Filip Valuch, Marek Prachár

utorok 1. novembra 2016

Vitajte v P100 kúpeľoch alebo čo to je zopár kvapiek vody?

Po štvrtku kedy som si bol vyznačiť to, čo si teraz pôjdem prebehnúť, som sa už nevedel dočkať. Ešteže všetci strašili počasím dosť zavčasu a som sa na to psychicky pripravil. Konečne zažijeme trošku extrému. Minulý rok sa mi šla P 100 nadmieru úžasne a stihol som doraziť pred nočnou búrkou do cieľa, tak verím, že aj tohto roku počasie možno vydrží a liať opäť začne až po mojom rýchlom cieli. Aj keď poviem to na rovinu. Verím si tak na o hodinu horší čas ako minule s mojím terajším profi tréningom. Osem fázový víkendový tréning bez spánku počas posledných 20tich týždňov a prejedanie sa a stresovanie pomedzi to. To je údel človeka čo chce každý víkend čosi zažiť.


Ráno presná situácia z minulého roku. Stretám sa s Rišom Pe, s ktorým sa po tme hneď poznáme podľa kompresiek. Ktorý maniak v piatich stupňoch pred piatou hodinou rannou v sobotu by prestupoval popred kostol vo Vrútkach. Zachviľku prišiel po nás Majo Pe s novým šoférom a autom.

Minulý rok nám po ceste pršalo a ako sme sa blížili ku Handlovej tak prestalo. Teraz nepršalo a ako sme sa blížili ku Handlovej tak sa z prehánok vykľul celkom slušný dáždik. Nevadí veď do štartu prestane. Aspoň sa nebude prášiť. Zatiaľ sa idme odprezentovať. Štart bol na to istom mieste ako minulý rok, len tentokrát nám šofér zastal skoro až predo dvermi. Zvítame sa s polovicou štartového poľa a ultra duch začína ožívať. Vždy mi moc dobre padne keď uvidím zase raz všetkých tým rovnakých šialencov môjmu srdcu tak blízkych.


Pred štartom, desať minút, keď Rado vykladal trať tak ozaj prestalo pršať. Je vlhko ale je príjemne teplo. Ideálne počasie, len nech to vydrží čo najdlhšie. Presne o siedmej nás ako zmyslov zbavených vypustia do ulíc Handlovej. Moc sme sa v tej Handlovej ale neohriali, lebo hneď sme pučili kamsi do lesa. Tento úsek som vo štvrtok ešte nestíhal označiť a keďže sme šli ako o preteky ani si moc nepamätám kade sme šli.

Viem len, že to boli blááátove zvážnice ako minulý rok. Postupne sa vytvárali rovnocenné skupinky. Chvíľku som pokecal s Evkou Ka, neskôr s Dalim Ha a ďalšími a nakoniec som pokecal aj, ževraj už s veteránom psej ultra komunity, Čiarkou. Bolo mojou česťou ísť chvíľku po bodu ultra psa jeho dermieru. Neskôr som dobehol Jara Ka a spolu sme sa držali zubami nechtami.

Pri Veľkom Gríči bola prvá živá kontrola. Sľubovali nám guláše a rezne o dve hodiny. Ledva ledva, ale nedali sme sa zlákať. Schrúmali sme čo len vošlo do úst, zaliali to kolou a utekali sme radšej preč. Dokým by som tam náhodou nezhliadol avokádo, z ktorého už pri pohľade by mi prišlo hneď zle. 

Na zbehu z Gríča som sa trošku odtrhol z reťaze. Všetky moje vyhlásenia, že dnes idem na 135 tepy boli v čudu. Po zjazde som sa blížil na priemer 150.  Dobehol som Jara a Jaro uteká za mnou. Leteli sme v tej hmle ako vlci za korisťou. Asi dvojnásobnou rýchlosťou obiehame Maja, ktorý sa pridáva tiež. Do sedla zbehneme hlava nehlava. Mimo lesa bolo celkom vidno, ale ako som vošiel do zahmleného lesa, tak z ničoho nič sa mi na oči nalepila taká tma, že som mal problém nohy pred seba klásť. Vôbec som nevidel pod nohy. Musel som sa zohnúť a sledovať, aby som nehodil papuliaka. 

Postupne začalo niečo nad nami v lese šuchotať. Hm.. vietor? Ale ako sme vybehli z lesa bolo to jasné. Dážď. Trošku iba čosi mrhá, to pôjde. Ako sme ale šľapali na Biely kameň, tak to začalo poriadne. Obliekam vetrovku, lebo v tielku by mne bola hneď zima. Nevadí. Veď takto hlásili. Ideme na to. Na Orlom kamení už hromy blesky. Pred lučkou na Kameni mám ešte relatívne suché nohy, ale ako som vyšiel z lesa tak ma do zeme začali zarážať pol kilové kvapky. Ešte sa snažím obskakovať novovytvorené kalúžky v chodníku ale už to asi nemalo žiadny zmysel. Dokým som prišiel opäť do lesa tak som bol mokrý do nitky. Stále trošku hrmkalo. Ale nič strašné. Predstavujem si štvrtok ako som sa tu práve s Valikou Je a Paťom Ha stretol a ako som obdivoval nádherný listnatý chodník pod nohami. Teraz to už začínalo byť hnusné vlhké nahnité lístie.


Na Jarabej skale zase čosi spráskam, Pozdravím Roba eS, a keďže po chvíľke státia začína byť zima pokračujem aj s Majom ďalej. Blatové orgie môžu začať. V lese vyzerala zvážnica dosť žalostne. Ak ste nechceli stratiť topánku v polmetrovom blate, tak ste šli po krajíčku cesty a riskovali ste ušmyknutie do doliny. Myslím si, že o pády tento deň ozaj nebola núdza aj keď mňa to bravúrne obchádzalo. Pred Vtáčnikom boli pravé kúpelne bazéniky. Stále som dákosi mal blok, že nemôžem čliapať ako malé dieťa stredom a tak sa odrážam po okraji od kríka ku kríku.

Vyštveráme sa na Vtáčnik a štikáme kontrolu. Sme na 24 km a kontrolkarta sa mi začína rozpadať. Euroobal som použil na mobil v domnení, že kontrolkarta je zalaminovaná. Vodotesnosť laminátu asi ale nerátala s potopou. Skontrolovali sme teda kontrolu či tam zostala od štvrtku a pobrali sa smer Kláštorná skala. Následný úsek sme iba bežali a bežali. Zastavil nás až technický úsek pred Rúbaným vrchom. Vravím Majovi, že tu to bude trošku šmýkať. Pleeesk, Majo na zemi. Zodvíhne sa a opäť pleeesk. Ešteže som ho pustil dopredu. Asi by som dopadol podobne.

Bežíme. Na Suchej hore kontrolujem bedľu. Niekto ju už podľa všetkého zjedol. Už zostali po nej len zvyšky, Po Suchej hore zjazd a sme pri Veľkom poli. Pred dedinou to všetci pučia popod les po štrkovej ceste. Haha, ja som to ale vyznačil lúkou. Nebolo to ale moc vidno, čo ma mrzí. Ale vyzerá, že aj tak väčšina išla rovnako a aj tak to robilo iba nejakých 100-200 metrov rozdiel. 

Vo Veľkom poli bola top občerstvovačka dnešného výletu. Keby som bol viac načatý a keby som vedel ako to celé dopadne tak neotáľam a ostávam. Ešte aj suché oblečenie mi ponúkli aby som tam zostal. Nálada úžasná. Problém je ten, že ja som mal tiež ešte úžasnú náladu a všetko ma bavilo. Už aj na ten dážď som si zvykol. Vďaka dažďu sa neflákame a na tomto 42 kilometri sa ocitáme niečo po piatich hodinách. So smútkom v očiach sa lúčim s úžasnou občerstvovačkou a ideme pučiť.

Pred sebou, iba kúsok, sme videli hviezdy ako Emila Pe, Vlada eN, Viku De alebo Silviu Pe. A koho tu tiež ešte nevidíme? Riša. Čo tu ten robí? Veď vravel, že dnes sa ide prebehnúť. Ale vyzerá to tak, že jeho lýtko ma na dnes iné plány. Prestáva pršať a cez lúky sa chytro prehúpneme na Pernhýbel ku koníkom. Na rohu križovatky štikáme ďalšiu kontrolu a teraz po chvíľke lesných ciest nás čaká drezúra v podobe dlhých kilometrov asfaltu.

Priberáme aj Mareka Prachára a všetci rad radom okolo depkárčime. Asfalty nemajú konca kraja a každý vyzerá za najbližší roh alebo kopček, že koľko ho tam ešte mieni byť. Psychicky to bolo na stovky rokov, ale reálne sme to prebehli ako šípy a už sme aj pučili do seba cestoviny na kontrole v Jedľových Kostoľanoch. Pršať prestalo už nadobro. Polka kilometrov za sedem hodín. Dobrééé, len tak ďalej, Nálada je stále na maxime. Užívam si bežík každým jedným krokom. Stretáme Vlada, ktorý mi prišiel dosť v depke. Stále som ho vyháňal dopredu nech sa nefláka. Ale pre neho to bol asi ešte malý kilometer na radosť z pohybu,


Druhá polovica. Teraz sa bude lámať chlieb. Vyrážam aj s Majom plný síl napred do lesov. Pred sebou sme stále videli Riša s partiou, ale nevedeli sme ich dobehnúť. Myslím, že sme trošku aj spomalili. Majovi sa už nechcelo toľko pobehovať. Veľa sme kráčali. Aj keď bol to dosť blbý úsek. Kopec asi z 1% sklonom. Na ultra sa do kopca nebehá. Či? Prišli sme na lúku a začalo pripekať slniečko. Vyzliekame bundy a skupinka pred nami zmizla. Ideme cestou najmenšieho odporu. Samozrejme po červenej, veď do Nitry je to predsa hrebeňovka. Ešte na lúke vidíme v diaľke nejaký hrad. Bol tu aj minulý rok? To som až tak pučil, že si ho z minula nepamätám? Z ničoho nič sa ocitáme priamo pri hrade. Vau, tak to si ozaj nepamätám, že sme minulý rok išli okolo hradu. Nevadí, aspoň tento rok spravím fotku a valím s Majom a ešte jedným parťákom po červenej ďalej. Zbiehame strmo na cestu do Zlatých Moraviec. Červená ide doľava po ceste. Zaujímavé. Nejak si to tu nepamätám. Nič ochvíľu budeme v Skýcove. Malo by to byť kdesi na tejto ceste. Bežíme pol kilometra a oproti sa zdravím cyklistovi. Majo a parťak bežia nejakých sto metrov za mnou. O chvíľu je cyklista naspäť pri mne a pýta sa ma či bežíme P100. Vravím, že jasnééé. Pýta sa, že či zmenili trasu. Niee, prečo by mali? Boli ste v Skýcove? Niee, veď práve tam ideme. Zachvíľku by tu mal byť. Veď odtiaľ si prišiel, mal by si to vedieť. Na to cyklista, že Skýcov je na druhú stranu. Ahaa :D :D


Nevadíí, ideme naspäť. Zoberiem parťákov a valíme hore do Skýcova. Trošku sme si doplnili trasu o Hrušov a nadbehli 5 kilometríkov. Si ale predstavte keby ste mali bežať 5ku a sa Vám toto pritrafí. Ok, tak už kašlem na čas pod 16násť hodín. V Skýcove som  mal asi najlepší radler pod Slnkom. Napchali sme sa mastnými chlebmi so soľou a pobrali sa búšiť kopce. Ako som vyšiel von začal som cítiť odratù vnútornú stranu stehien, Nevadí, veď to vždy trocha cítievam. A už je pre nás skoro 70tý kilometer.

Tento úsek je veľmi pekný. Mám ho rád lebo je poväčšine hore kopcom. Síl mám na rozdávanie. Minulý rok som tu všetko čo mi prišlo do cesty obiehal. Tentoraz, začínam, ale hromžiť na svoje chodidlá a stehná. Majo ide poväčšine krokom. Máme tichú domácnosť. Nechcem sa sťažovať. Idem si a nerváčim potichu. Dostávame sa na sedlo Rakyta.


Veľmi dobrá občerstvovačka. Iba som si sadol a všetko ku mne chodilo dobreže nie samo až do žalúdku. Využil som svoj prvý náboj v podobe Red bullu, Majo mi zase požičal svoje suché ponožky a takto vychystaní sme vyrazili. Nohy ako znovuzrodené. Opäť som mal chuť behať, lenže stehná nedovoľovali. Išiel som za Majom. Keď sa mi dalo, dokonca som ho obehol a radšej išiel svoje tempo. Do kopca som vždy zdrhal. Postupne sa začínalo stmievať. Prichádzame na Javorový vrch a naskytá sa nám nádherný červený západ slnka. O pár kilometrov vedľa za kopcom začína dunieť niečo zlovestné. Ale predpoveď je jasná, od piatej poobede už pršať nebude. V polotme zbiehame z Javorového vrchu a zase raz listy na stromoch začínajú šumieť. Už vieme že vietor to nie je. Prídeme do nejakého sedla a tam neplánovaná občerstvovačka. Lesná stráž. Hneď sadám na nachystanú stoličku. Majú tam auto. Nezostanem tam? Veď ma potom zoberú aj dolu. Majo ma núti ísť. Nech nevymýšľam somariny. Je mi jasné, žeby som mal ísť. Napijem sa teplého čaju a ideme.

Zase raz dážď. Zase poriadny lejačisko a aj s iskrením z oblohy. Prechádzame Malý Tríbeč a už sme opäť do nitky mokrý. Sledujem už každú značku, ale na hodinky sa snažím nepozrieť ani keby sa čo robilo. Kilometre a čas sa vlečie. Neviem už ako mám kráčať. Každý krok na stehnách ma reže. Chodím ako profesionálny káčer. Sme na Veľkom Tríbči. Štikneme kontrolu a poďme na to. Strmhlav dolu v prietrží mračien, v tme, v hmle, v depke. Idem sám, tak ako mi najlepšíe. Strácam Maja. Ani som si to neuvedomil. Začínam hromžiť na celý les, Na každý konár, či koreň, na každú debilnú skalu nachádzajúcu sa na chodníku. Napriek všetkému, kde tu niekoho predbehnem. Ale po tomto všetkom sa trasa vyrovnala a dostali sme sa na lesné zvážnice s valiacou sa vodou. Idem krokom a o chvíľu je pri mne Majo. Od vrcholu po občerstvovačku to malo byť 4,5 km ..to je tak na trištvrte hodinky. Ale tú zvážnicu sme šli priam tri hodiny. To bolo nekonečno na nekonečno. A odrazka za odrazkou. A za ňou ešte ďalšia. potom chvíľu tma a znovu odrazka. Už mi aj zima začína byť z tej pomalosti akou ideme. Ale rýchlejšie sa nedá. Prestávam kvôli oderom vedieť od bolesti chodiť. 

Aj hľa, vykúpenie. Prichádzame na kontrolu.

Prvá moja otázka. Dalo by sa tu ukončiť pretek tak, aby som tu nezamrzol? Pozerali na mňa tak ako keby mi nechceli priamo povedať nie. Ale nakoniec, sa nado mnou zľutovali a poslali po mňa auto od Remitáže. Zatiaľ som sa presunul do prezliekárne. Veľkého nákladného auta s lampou, ktorá sálala užasne teplo. Prvýkrát vyťahujem termofóliu. Už len pri priblížení ku telu hriala. Neskutočný vynález. Zabalil som sa do nej ako húsenička a čakal. Po chvíli som mal vedľa seba ďalších troch parťákov. Maroša Ef a nejakých pre mňa cudzincov.

O cca pol hodinku prišlo po nás zásahové vozidlo horskej služby? Moc som tomu nerozumel ako to oni majú. Bol to poriadny traktor do lesa. Obišli sme asi pol republiky, dokým sme prišli do Remitáže, ale nakoniec sme sa tam dostali. Tam nás už čakali záchranári ako pred exitusom, ale čo nám bolo treba, bol iba ten ich vývar na chate. O chvíľku dorazil aj pešo Majo. Spolu sme sa ešte najedli a on sa vybral do tmy a ja s dobrákmi autom do Nitry.


Stále behám zabalený do fólie. V Nitre dobehuvší sa na mne smejú, že vyzerám ako batmam, ktorý nevie chodiť. Hahaha, to teda "je" smiešne. Idem sa asi "rýchlosťou svetla" dať do poriadku. Sprcha bola úplne mučenie. Ešteže mali studenú vodu. Balada na odreniny. Z ničoho nič sa mi vyparili Majové ponožky. čo som samozrejme zistil až doma. Tentoraz ma už jedine trápila socializácia. Vyšiel som hore schodmi a už sa iba jedlo a pilo. Ale po čase mi prišlo smutno a išiel som čakať všetkých tých, ktorých som tam nechal v tej pľúšti. Postupne prišiel napríklad Rišo, Evka, Jaro, či Majo. S každým som pokecal, každý sa mi smial. Mám kamarátov bezciťákov. Samozrejme tak isto by som reagoval aj ja :D ..veď vlastne som bol celebritou.

Ako už aj minulý rok, odvoz je pripravený hneď po dorazení do cieľa a tak nad ránom sa už nachádzam doma vo svojej postieľke, s tým, že nohy neviem ako mám odložiť, aby neštípali. Asi bolo dobré rozhodnutie zabaliť to, lebo chrasty som mal dobrý týždeň dokým sa stehná zahojili. Ešte pár dni som nevedel chodiť. A čo to znamená, Že nik sa nevie ponaučiť z cudzích chýb, ale čaká sám na tie svoje. Keby som sa poriadne namazal vazelínou tak zájdem do cieľa a nemusím tlačiť desiatky kilometrov len pre to, aby som aj tak nedostal body na UTMB. Samozrejme prešli 2 týždne a vazelína stále nekúpená. Žeby mi ešte nestačilo?

A ako Vy? Chcete si tiež prejsť peklom? Určite odporúčam. Hlavne keď bude zo začiatku poriadne liať a potom pripečie slniečko nech sa to poriadne zaparí. Možno potom budeme viacerí robiť reklamu na lekársku vazelínu.