utorok 19. júna 2018

Párty výlet v Turčianskej záhradke

Víkend začíname už hneď v piatok večer na chate pod Kľačianskou Magurou. O piatej beriem psíčka Maxíčka, po ceste sa stretnem s Lukášom a Alex a môžeme ísť na to. Dnes pre istotu véééľmi ležérne a s pivkom na chate. Predsa len na zajtra mám veľké plány. Cestou dolu sme sa už trošku rozbehli ale stále sa snažím hatiť svojich spolutrpiteľov. Dnes večer stačí. Vidíme sa zase ráno.

Nad Mošovcami

Večerná piatková kávička

Už pred desiatou som v Kľačanoch znovu. Bajk parkujem ako zvyčajne pri krčme. Maxa dnes so sebou nemám a veľmi pomaličky sa blížim na miesto štartovacieho výstrelu. Nie, dnes sa nekoná žiadny oficiálny pretek. Tentoraz idem bojovať proti sebe samému. Stanovil som si limit 45 min od lesa po chatu a naspäť. Každopádne mám väčšie nervy ako na hocijakom inom oficiálnom behu. 

Myslím si, že rozbehaný som, som pri lese, a tak môžeme začať. Odrážam sa od zadnej nohy a hor sa behom hore. Po minúte aj dvoch to celkom ide. Stále bežím. Nohy fungujú a aj tempo som vyzerá, že celkom trafil. Zatiaľ mi nejde pľúca rozdrapiť. To prichádza postupne až pred studničkou. Aj keď až pod ňu som dokázal stále ešte trošku pobehovať. Vau.

Na cestu vybieham v čase cca 9 a pol minúty. Je to dobre. Možno to pôjde do 30 min. na vrchol, ale prichádza koniec srandy. Terén sa poriadne skláňa a chce ma prehodiť na zadok. Bránim sa a dupem celkom svižne a hlavne stále pri zmysloch. Je pravda ale, že už nad všelijakými blbosťami premýšľam. Na čo to robím? Nemôžem ísť o polovicu pomalšie a kochať sa prírodou. Nie nemôžeš. Vari to tu nepoznáš už dobre? Treba trošku zmeny nie? Takto utiekla cesta lesom ako nič a znovu som na lúke v nenormálnom  úpeku. Na vrchu lúky sa asi na desať metrov rozbehnem, vbehnem do lesa, a tam zase stena do neba.

Poobedňajší rege bajk po Magure






Strečno zo Saračníkov

Už prestávam vnímať okolie. Začínam mať hmlu pred očami. Nohy nespolupracujú. Mám čo robiť ich presvedčiť posunúť sa zase o kúsok vyššie. Jedine ruky pracujú na plné obrátky a palice sa ohýbajú pod záťažou bezvládneho tela. Som nad najstrmším miestom. Ešte rýchlo vykráčam nad teplomer, a potom sa vari aj rozbehnem. Nehrozí. Totálne na šrot sa neviem dodýchať. Len málo krokov pobehnem a už vidím chatu. Ešte sa kúsok pokúsim o beh ale to už stojím pri chate. Ehm, iba sa otáčam a v čase 30:20 už aj hneď letím dolu.

Som trošku sklamaný z poslednej tretiny. Vyzeralo to nádejne pod 30 minút ale ten koniec ma poriadne rozobral. Naspäť sa rozbieham len veľmi pomaly. Bojím sa aby som nezadrel nohy pri náhlej zmene pohybu. Až na lúčke pod chatou to rozbieham naplno. Ešteže nie je toľko ľudí. Odbočujem ako cestou hore aj teraz vľavo od klasického chodníka a strmo sa spúšťam ku hlavnej lúke. Rovinou bežím asi tempom 3:30, potom na strmej lúke mám čo robiť ubrzdiť. Cestou dolu medzi kríkmi vystraším zopár ľudí ale nie je čas obzerať sa. Pri preletení cez cestu pri lyžiarskej chate som kdesi v periférií zahľadel Miriam ale tiež sa jej iba v rýchlosti pozdravím a letím ďalej. A takto sa to opakovalo párkrát čo sa niekto zdravil alebo odskakoval. Našťastie členky mi nevykrúca a dobre triafam nohy pomedzi korene. Dole už ale zase na rovnejšom úseku idem dušu vypľuť. Som v cieli. Vylietam z lesa v čase 13:14. Je to síce asi o minútu horšie ako kedysi dáávno ale na to, že to bolo bez oddychu a s výšľapom o život som spokojný. Skôr treba pridať do kopčeka.

S roztrasenými nožičkami sa nejako doteperím na bajku až domov. Uff, poobede mám ísť bajkovať s Lukášom. Nohy ale dákosi protestujú. Mal som čo robiť ich do tých dvoch hodím presvedčiť, že ten zjazd nebolo dnes všetko, a že ešte ideme aspoň 1500 výškových na bajkoch. Ale ako sme sa pohli tak už išli ako novučké.

Zjazd z chaty pod Suchým

Z Vrútok na Saračníky ale nasadíme aj tak len mierne tempo. Hore ideme vyše hodiny a pohoda sa dá krájať. Aj výhľady stíhame obdivovať. Čoho sa ja skôr bojím sú zjazdy. Svojmu 12 ročnému tátošovi už prestávam veriť. Bicyklík starne a ja som na neho stále drsnejší. Vidlica priam nefunguje, a tak nejdem riskovať. Lukáša púšťam pred seba nech si užije zjazd. Od sedla Rakytie ideme po turistickom chodníku po strmej šmykľavej zvážnici. Môže byť. Tá nás vypľuje až pod hradom Strečno. Už iba pár metrov a sme na pive. To ľahšie máme za sebou. Bombónik príde až teraz. Výstup na chatu pod Suchým.

Pred Varínom odbočíme doprava a hľa koho nestretneš. Oproti nám si to valí Panda. Všetci stláčajú hodinky, prehodíme pár slov, znovu stlačíme štart a ideme na to ďalej. Panda do cieľa, my sa ešte poriadne vytrápiť. Cesta na chatu je poriadne strmá. Kilometrov je to vari menej ako na Saračníky zato výškových je tam o 100vku asi viac a to sa na dvoch miestach dokonca klesá. Posledný kilometer je výzva vari aj pre Sagana. Totálne rozbitá zvážnica po rozvodnenom potoku v sklone 15-20%. Vychádzam o čosi vyššie ako Lukáš ale tiež nemám na to síl. Minimálne nie na mojej cestárskej kazete a pri mojom psychickom rozpoložení. Po serpentíne znovu skúšame. Znovu odpadávam ale Lukáš to už dá. Ešte pár metrov pred chatou je ostrá strmá zákruta. Po kameňoch treba mať rýchlosť. Skoro som tým pádom narazil do ohrádky s kozami. Ale nakoniec to vytáčam a som hore. 

Za odmenu máme úžasnú kofolku a Lukáš aj kapustnicu. Chvíľu posedíme ale keď začne byť chladno končíme a ideme ochutnať konečne vari správny chodník smer Jánošíkovo. Vchádzame do lesa a hneď odbočujeme doľava. Prechádzame len pár metrov popod hrebeň od červenoznačeného chodníka. Len pomaly sa chodníky od seba vzdiaľujú. Postupne klesáme ale nie strmo. Je to nádherný chodník skoro nedotknutým lesom. Až možno po kilometri dvoch prichádza serpentína. Taká poriadna. A ako zisťujeme neskôr, nie posledná. Techniku nemáme, a tak vždy musíme s bajku zosadnúť otočiť si ho a pokračovať ďalej. Dolina pristrmuje. Nachádzame sa v celkom peknom zraze na polmetra širokom chodníku. Je to poriadny luxus. Ozaj krásne a mať viac skúsenosti veľmi geniálne. Takto cik-cak prichádzame až ku murovanej chate. Nevyzerá byť ale moc funkčná. Tu sme už ale na zvážnici.

Večer pri špekačke

Rozbitou a poriadne blatistou cestou sa dostaneme až ku chatovej osade na Hoskore a potom už po asfaltovej ceste prichádzame až na Jánošíkovo. Odtiaľ okolo Váhu prejdeme až do Lipovca a už ako normálny ľudia po cestách až do reality bežného života.

Deň ale ešte ani náhodou nekončí. Večer sa s Alex stretáme na opekačka párty. Koniec dňa prichádza až okolo polnoci. Veľmi dlhý a poriadne naplnený deň to bol. Takto si predstavujem život :)

Víkend ale ani náhodou nekončí s v nedeľu sa ide pártiť behom do Veľkej Fatry. Naklikal som trasu asi už aj pánu Bohu za chrbtom. Ehm. Ideme zistiť či je to ozaj až za chrbtom. O niečom už asi svedčí aj fakt, že autobusár zabudol do dediny Rakša aj zabočiť. Nakoniec sa ale otočil a do Rakše nás zaviezol. Vystupujeme.

Na Drieňku

Neporušené lesíky :)

Traverzy medzi sedlom pod Drieňkom a Rakytovským sedlom

Rakša je malá dedinka pri meste Turčianske Teplice. Vyzerá, že asi ako všade, aj tu sa začína život prebúdzať a prichádzajú tu noví ľudia. Okrem starých domov sa tu už dá nájsť aj veľa nových. Prebiehame aj okolo rodného domu Michala Miloslava Hodžu. Potom už len nejaký kilometer prebehneme po lúkach a ocitáme sa v lesoch. Dlho predlho je v lese asfaltka. A že koniec sveta.

Hľadáme cestu z úbočia Rakytova smer spoj Rakytovských dolín

Aaa, už sme ju našli :)


Až, keď sa dolina poriadne pristrmí, tak sa asfalt zmení na kamenistú cestu zničenú po veľkých dažďoch. Je zaujímavé, že v hornej časti doliny sa zase sklon cesty zmierni a opäť je krásna, tentoraz hlinená. Odbočíme doprava a lesom vyjdeme až do sedla pod Drieňkom. Potiaľto celkom v pohode. Vlastne aj na vrchol Drieňku to bolo zaujímavé. 1. vertikála dňa. Vrchol je súbor skál. Cez asi dve sa treba vyštverať na tú poslednú najvyššiu. Akonáhle výjdete na vrchol naskytne sa Vám nádherný pohľad do Rakytovskej doliny ústiacej do Blatinickej doliny. V lesoch ani náznak po ťažbe dreva. Tie lesy boli úchvatné. Keď sa pozriete na druhú stranu rozprestiera sa pred Vami polka ak nie celá Turčianska záhrada. V diaľke vidno Turčianske Teplice a pod lesom hneď východzia Rakša a kúsok vedľa Mošovce.

Mach a skaly..


Keď sa nabažíme pohľadov ideme ďalej. Zbeh je krkolomný ale nie dlhý. A teraz prichádza poriadna divočina. Chodník zo sedla pod Drieňkom až po Veľkú Skalnú ústie asi veľa ľudí ešte nenavštívilo. 10 minút na značke na úbočie Rakytova nám trvalo polobehom skoro 15. Je to ostrý traverz nad zrázmi a strmými žľabmi. Pocit expozície nie je ale strašný nakoľko je to celé zarastené stromami. Veľakrát ich treba preskakovať čo sú pováľané a chodník je len mierne prechodený. Tak akurát aby ho bolo vidieť.

Lesná piecka :)


A krkaháájmi vpred

No.. ale tam zrazu značka do Rakytovskej doliny ukazuje priamo žľabom dolu. Lístia je všade na 20 centimetrov. Po chodníku zrazu ani stopy. Šmykom letíme do doliny. Trošku freestyle čo a ako ďalej. Každú chvíľu čakáme, že zostaneme visieť kdesi nad priepasťou. Je to tu iné ako komerčné dlhé plytké doliny. Tu po každej strane strážia doliny mohutné skalné postavy. Celkom ale klesáme aj bez chodníka, keď tu zrazu pod nami opäť značka. Vchádzame priamo do žľabu a ním vyletíme až na malé lúčky na konci Rakytovskej doliny. Meníme žltú značku za zelenú a ideme sa poprechádzať tentoraz na kopec Smrekov.


Pohľad zo Smrekova na hlavný hrebeň VF (Krížna, Kráľová skala a okolie)

Cestou na Kraľovú studňu

Je to tu poriadna divočina aj keď sa zdá, že tu už zrejme raz za čas niekto zavíta. Ale konáre si musíte pred sebou rozrážať tak či tak. Chvíľku ide chodník strmo hore. Potom zase kilometer dva sú to bežecké orgie na sigláčiku. A takto stále až po sedlo pod Smrekovom. To už máme po ľavici Dedošovú dolinu po pravej strane Smrekova a dolinu kde sa nachádza Čertová brána po ľavej strane Smrekova. Na Smrekov ide odbočka na bočný hrebeň. Je to ale iba kúsok a kúsok od vrchola je aj krásny pohľad na hrebeň od Ostredku až po Krížnu. Z Blatnice po Kraľovú studňu je to divočina a aj poriadne dlhé, ale kto to má takto rad ten si to užije.

Pamätník zosnulých vo Veľkej Fatre

Bivák

Iný pamätník, tentoraz na Druhú svetovú vojnu

Ešte cez jeden nevýrazný hrebienok a okolo salaša sa prehúpneme až na stranu Kráľovej Studne. Je tu aj miesto na bivák či pamätník zosnulým vo Veľkej Fatre. Okolo neho prejdeme do dolinky Kráľovej studne a konečne sme na našej polke kilometrov a občerstvovačke. Rýchlo sa pustíme do kapustičky a piva s kofolou. Doplníme hladinu cukrov a endorfínov a môžeme pokračovať.

Cestou z Kráľovej Studne do Žárnovickej doliny

Žárnovicka dolina

Celkom to trvá dokým sa rozbehneme po ceste, po asi dvoch kilometroch vchádzame vpravo do lesa, chvíľku ťažko stúpame a potom si už užívame dlhý zjazd. Znovu okolo nás krásne skalné útvary a pod nohami kopec lístia. Táto dolina nie je ani tak krkolomná, teda to ubieha na to aká je dlhá pomerne rýchlo. Krásnym úzkym kaňónom prechádzame až na asfaltku a po možno 2 kilometroch sme v ústí Veľkej Skalnej a ideme do Rožkovej doliny. A možnože to je aj tá Veľká Skalná, lebo čo teraz nasledovalo sa ťažko aj opisuje. Chodník tu videlo asi ozaj len málo ľudí. Okolo nás krásne skalné bralá asi všade kde oko dovidelo. Lístia už nie je 20 centimetrov ale 50. Spočiatku ideme dosť mierne ale asi v polke prudko odbočíme doľava a značky na stromoch vedú až k nebesám. Ide to veľmi ťažko, lebo po zemi sú popadané konáre a na lístí to šmýka viac ako na snehu. Dreme čo sily stačia. Žiadny netvor na nás našťastie nezaútočil zo skalných otvorov. Proste stratený raj. Fakt, takúto divočinu už málokde nájdeš :)

Veľká Skalná


Vychádzame až do Rakytovského sedla. Prišiel čas na gély či energeťáky. Síce už len rovina a potom dlhočizný kopec dolu ale sme tak vyšťavený z tohoto výstupu, že nedá sa inak. A to, že teraz prichádza rovina ani nie je až taká pravda. Na to bacha. Zase sme na tom krkolomnom zarastenom, strmom traverze, ktorý vlastne ani moc traverz nie je. Chodník lieta hore dolu po svahu a výškové stále pribúdajú. Každopádne aj napriek tomu, že sme si tam nejeden ráz skoro oko, či inú časť tela vypichli na suchých konároch popadaných stromov, bola to priam dokonalosť splynutia s prírodou. Radosť žiť. 

Veľká Skalná pokračovanie


Takto sa prederieme až do sedla pod Drieňkom. Už sme "kvázi" znovu v civilizácií. Jednoduchým chodníkom zletíme na rozbitú zvážnicu, prejdeme plynule do asfaltky a rýchlo aj v stálom rozhovore bežíme až ku rozkokošníku Mača. Odtiaľ ale nejdeme naspäť do Rakše. Odkiaľ by šiel ďalší autobus až na druhý deň, a tak odbočíme doprava smer kopček a za kopčekom Mošovce. Tam sú už ale iba krásne lesné zvážnice, neskôr aj nejaké lúky pribudnú a nakoniec sa ocitneme na kúpalisku Drieňok a okolo ihriska sa dostaneme až na cestu SNP. Ešte vykrútime nohy zopár sto metrov hore kopčekom na námestie a sme v cieli. Bola to geniálna trasa. Lukáša vyzerá, že až tak až nenadchla, ale ja som priam nadšený aké divočiny tu ešte máme.

Pohľad na Drieňok z traverzu popod Malý Rakytov

Priam už "diaľnica" zo sedla pod Drieňkom

Busom sa ešte odvezieme do Martina, ja odtiaľ na bajku do Vrútok a na tejto týždeň si myslím stačilo. Zase raz víkend ušiel ako voda ale zážitkov je priam na celý život, tak si myslím, že to za to stálo. Som zvedavý čo nám prinesie nový týždeň :)




Foto: Lukáš Hladký

streda 13. júna 2018

Zo Štefánika radšej rýchlo do Fatry!

Štefánik zrušený!

Už prešlo pár dni od výletu do Malých Karpát ale stále nie som zmierený moc s tým čo sa stalo. Ale zdá sa, že ultra výlety sa začínajú robiť hlavne pre orgov ako pre ľudí, ktorí chcú zažiť ultra masochizmus. Nuž to je tak keď robím z preteku na jednej strane ultra ťažkú vec a na druhej strane komerciou tam pritiahnem stovky ľudí bez skúsenosti, a potom sa bojím, že si kvôli nim zlomím väz. Lebo človek predsalen nevie čo od neznámych očakávať.

Náš tím Tatran Fatran

Cestujemeee :)

No ale pekne od začiatku. Ako pred dvomi rokmi aj tento rok sa zišla partia ako lusk. Už len Marek nám chýbal, a preto bežíme na jeho pamiatku. Ale netreba sa báť. Je v poriadku. To len my tak tragicky nesieme, že nie je s nami. Už na fb sa zbehla poriadna konverzácia, a potom naostro v aute sa to len vyšperkovalo. Myslím si, že sme si poriadne sadli a cesta ušla ako voda. V Myjave sme sa ešte stavili na jedno orosené s pizzou ako na žalúdkový základ pred samotným štartom, aby nám od stresu náhodou nešvrkalo v bruchu. Potom už len podpisovačky všetkého možného ako ideme na vlastnú zodpovednosť, že to nie je nad naše sily, že sme zdravotne spôsobilý a bla, bla, bla.

Poďme chytro jesť

A už plníme žalúdky

Vychystávame nášho prvého bežca. Robo priam srší energiou, čo si hneď všimne reportér z eSTéVečky a poriadne im to tam vysvetlí. Len sme trošku meno tímu pozabudli. O päť minút už všetci stoja v štartovacom oblúku a my pomaly letíme ku svojmu autu aby sme boli prví v kolóne. Na bradle sa nám ešte podarí uvidieť prvé čelovky, ako to tí najrýchlejší stáčajú a letia dolu do tmy, a potom následne na ďalšiu kontrolu do Dobrej vody.

Robo pripravený

My teda sadáme a letíme za nimi autom. Oni to majú 15 km, my 50. Robo sa snažil čo to šlo, ale nemal nárok nad nášho džokeja a tátoša motorového. V diaľke sa začína blýskať. Haha, Majo bude mať rošambo. A možno až Jožo. Záruby či Vápenná môžu byť celkom fajn počas búrky. Pred dvomi rokmi na Trnavskej som počas búrky letel z Vápennej. Búrku som už mal aj na Ponitrianskej či zahraničnom Lavarede. Veď ono to prehrmí. Keby bolo zle tak sa kdesi naši schovajú. 

Ešte v štartovom zázemí


Posielame teda na trať Maja. My ideme zase na ďalšie stanovište autom. Búrka sa začína približovať. Parkujeme auto pri vodnej nádrží Buková a čakáme. Von sa začínajú čerti ženiť, preto keď budeme cítiť, že už je Majo nablízku pošleme mu na výmenu Joža samotného. Vari sa nenecháme zmoknúť. Búrka prechádza ale ani nepršalo až tak veľa. Kvapky sú jemné. Nie ako niekedy keď padajú poriadne sáčky s vodou. O 15 minút je po daždi. 

Pohľady z Bradla


Nič, poďme teda čakať Maja do depa. Aspoň sa poriadne najeme. Tam sú ale riadne zmätky. Dozvedáme sa, že nikoho nepúšťajú preč. Wtf? Veď už je po búrke. Podľa "miestneho guru" ževraj hlásia poriadny cyklón z Chorvátska. Že blesky sú od vidím do nevidím a zachvíľu je tu druhá vlna. A tak po spadnutí aj poslednej kvapky bol pretek pre istotu zrušený. 

Za chvíľu sa dovalí aj mokrý Majo. Nechápavo na nás hľadí, keď mu vravíme, že je koniec. Kvituje rozhodnutie orgov zmeniť trať popod Záruby cestou do Bukovej ale bolo to až tak zle, že úplný koniec??? Oficiálnu info o zrušení len tak nenájdete. Orgovia vyzerali dosť zaskočení situáciou čo sa inak dalo aj čakať. A čo tak nejaké sms notifikácie? Jediný jasný krok, že je koniec bol, že nám zobrali čip a.. A čo teraz? Ideme domov? Logistika do Bratisky všetkých ultrakov musela byť dosť problematická ale štafetári asi dosť pomohli. Ale načo by sme pre pána išli do Blavy my??? Akože čo tam? Ďalšie preflákané kilometre bez zábavy v lese? To nemá logiku. Ideme teda o druhej ráno po zbytočne prebdenej noci naspäť domov...

Konečne poriadna párty v lese

V aute raz jedného zalomí, potom druhého. Trošku zabúdame na šok čo sa stal, ale pri jedinom slovku na Štefánika nás chytá zmätenosť. Čo budem dnes? Som poriadne unavený ale niekde musím vybehnúť. Predsa len som mal v pláne ísť pozrieť do lesa. Spomínam si, že dnes má byť beh na Borišov. Ok, plán je jasný. Prídem domov. Najem sa a idem s parťákom Martinom na bajku na chatu pod Borišovom.

Zase pre mňa novinka. Vynáška bicykla na chrbte. Síce Necpalská dolina je krásna, dokonca celkom vládzem, ale netrvá večne. Posledných 300 výškových metrov ide strmým zárezom v skalách. Fučíme pod ťarchou našich tátošov. Ale stojí to za to. Po tropickej Chorvátskej cyklóne ani stopy a my v poriadnom peku prichádzame na chatu.

Konečne hore na chate

Keď už jedna registrácia nevyšla, skúsme druhú. Dedinskú. Na štart sa postaví 40 ľudí a komorná atmosféra je na nezaplatenie. Cítiť tu ozaj priateľskú atmosféru aj keď dorazili poriadne bežecké esá. Jeden druhého ale podporujú ku čo najlepším výkonom. 

Niečo po dvanástej prišiel čas na štart aj na mňa. Predo mnou parťák už letí ako strela už celú jednú minútu. Snažím sa ho dobehnúť ale je stále v rovnakej vzdialenosti. Kuaaa, slabučký som. Terén ešte viac pristrmí. Už vidím pred sebou iba schodíky a kopec serpentín. Palice zabodávam do terénu až ich ohýba. Ale nič mi to nepomáha. Nohy už drevené po troch minútach. Fučím ako raketa. Pred koncom sa terén zmierni ale nožičky už nič nevedia. Iba sa mi plantajú pod telom. Ešte aspoň posledných pár metrov sa mi podarí bežať. Konečne cieľ. 750 dĺžkových a 220 výškových metrov sa mi podarilo dať za 8 minút a 58 sekúnd. Ako všade aj tu som si zhoršil čas. Pred tromi rokmi to bolo 8:15. Nevadí. Za to som si to užil poriadne a ani klobáska a pivko v cieli nebolo zlé. Ešte chvíľku strávime so známymi na chate a hybaj dolu bajkom do Belianskej doliny.

Naše dvojkolesové tátoše

Martin letí ako nesmrteľný. Ja sa na svojej raketke celkom bojím si to púšťať. Predsa len mi moc nefunguje vidlica a aj náboje sú už dosť vybité. Radšej s kľudom. Traverz okolo Borišova by bol pekný keby tam nebolo toľo koreňov. A možno len skill chýba. Nič to. Aj tak je to tam krásne a za chvíľku sme na Košariskách. Odtiaľ už po poriadne rozbitej zvážnici. Už som tu asi dosť dlhý čas nebol. Aj tu pribudli nejaké rúbane. Každopádne ani tie nezobrali nič na kráse hlbokého kaňónu pred chatou Havranovo.

Tam si dáme ešte po kofolke a hybaj het domov. Treba si trošku aj oddýchnuť. Zajtra sa ide zase pozrieť na Zniev.

Ešteže nestávam skoro ráno. Dnešný výlet začína až pár minút po dvanástej. Vo Vrútkach sa stretám s Lukášom a po ceste v Martine vyzdvihneme aj Alex. Lukáš ide ako píla. Je čo robiť mu stíhať. Takýmto tempom ešte pred pretekom stíhame aj Teplice otočiť. To nás vtedy síce nenapadlo, ale aby sme sa neotŕčali kamionistom na ceste Príbovce - Prievidza tak sme sa radšej boli pokochať lúkami Turca cez dedinky Rakovo, Valentová, Láskar, Socovce. Trošku sme si zašli, ale aspoň som sa poriadne "rozcvičil". Rýchlo hodím na seba číslo, spraskám desať minút pred štartom veľkú zmrzlinu a môžem sa postaviť na štart.

Heheeej, parťáci v akcí

Dnes to idem skúsiť z posledného miesta. Heheeej. Hneď všetko predbieham a mňa nik. Radosť si pobehovať. Dusno ako už pomaly mesiac, a tak hneď so mňa začína tiecť ako z hadice. Obieham zopár známych. Jedným-dvomi slovkami ich povzbudím a letím ďalej. Spočiatku pučíme po slniečku a po rovinke. Poradie sa začína ustáľovať. Na druhej strane lúky vidím atléta Urbana už v peknom úniku. Ja si pobehujem tentoraz s Jožom Dé a Jánom Há.

Na štarte

Prehúpli sme sa cez mierne stúpanie, rýchlo sme zbehli po lúke pod kalváriu a konečne prichádza stúpanie. Je ale mierne, stále v pohode aj pre mňa behateľné. Obehneme vrcholový kostolík, chvíľočku sa strmhlav spustíme dolu, a potom krásnym trailom pomedzi stromy možno kilometer rovno dokým nepríde už konečne poriadny kopec.

Výhľady na Turiec z tankovej cesty

Tu to už prestávam dávať behom. Ani ma nehne. Chôdzu striedam s pokluskávaním. Stále sa mi darí zopár ľudí obiehať. Jožovi som už ušiel. S Jánom to je na dlhé lakte. Raz ho ja predbehnem, inokedy zase on mňa. Bol tam ešte jeden podobne starý bežec ako Jano, a tak pred cieľom som ich nechal v tom. Ale Jano mu ubieha do cieľového kopčeka, tak mi to nedalo a letím za ním. To ja už ale nedávam. Moja dynamika je na bode mrazu, a teda sa do cieľa za ním už len doplancem.

V cieli chvíľku pokecáme, ale nezdržujeme sa dlho a letíme dolu. Ešte máme koho stále povzbudzovať. Každý dáva so seba maximum. Je to super vidieť. Je jedno aký máte čas. Všetci idú naplno :)

Tankujeme o sto šesť

V cieli dávam vytúžené cestovinky a kofolku. Ako sa rytieri predvádzajúci techniku boja chytili zbroje začalo poriadne liať a bolo po predstavení. Náhle sme sa všetci spolu našli pod jedným stanom. Dážď ale netrval dlho a my sa poberáme na cestu bicyklami domov. Prejdeme cez kopec do Valče a už stojíme znovu. Za pár minút vlejem do seba liter tekutín, parťáci ochutnali super kuchyňu reštaurácie Berries. Za nami sa zlovesne postavil oblak. Asi sa nám vyhráža.

Aj takto si niekto býva pod horou, len ako v zime..

Rýchlo teda vstaneme a ideme dokončiť našu púť za domovinou. Prechádzame do Trnova a z neho dlho hore kopcom na tankodrom. Je to krásna výhľadová trasa po lúkach na okraji lesa Malej Fatry. Po Bystričku je to síce vlnkovité, ale nie až tak brutálne strmé. Hnusný kopec je medzi jednou a druhou vetvou Bystričky. Aspoň ale výškové budú. Po tankovej ceste nakoniec ale nezbiehame ku vojakom ale ešte si dáme jeden výšvih a lesnou cestou sa napojíme na cestu až na konečnej na Stráňach.

Výhľady

Búrka sa za nami valí stále, preto nejdeme riskovať a len sa spustíme do Martina. Odprevadíme Alex do Košút a my okolo Ecca trielime pred dažďom do Vrútok. Dážď je už iba pár metrov vedľa keď dorazím do cieľa. Lukáš ešte musel ísť 10 km kvôli Strawe :D ..ževraj sa potom skrýval pod diaľničným mostom pred Kľačanmi. Jeho problém.

Mladé stromky na tomto mieste rýchlo rastu :)

Každopádne ako strašne začal víkend, tak mi ho úžasní ľudia a iné nekomerčné miesta nadmieru napravili. Nie vždy je nutné sa vkuse kdesi pretŕčať. Veľakrát to menej viditeľné je hodnotnejšie ako to čo sa tvári honosne.




Foto: Štafetári Tatran Fatran, Martin Fízeľ, Lukáš Hladký

pondelok 4. júna 2018

Poludnica run alebo výlet v Nízkych Tatrách

Posledné dni ako som prišiel po troch dňoch bez spánku zo Severného živloplaza mám pocit ako keby mi zastal život. Nie a nie sa rozbehnúť a každý jeden krok ma stojí kopec síl. Počasie ako na konci júla. Teploty sa blížia ku tridsiatke, vlhkosť ku 110%. Začína ma každý jeden deň poriadne žmýkať. Ešte posledných 55 a pol tisíca výškových metrov za necelé dva mesiace a môžem prdieť do gauča a priberať.

V raji..

..a ja ako kôpka nešťastia

V piatok sa ledva držím na nohách z utorkovej svalovky po dvoch zbehoch Martiniek. Obávam sa, že zajtra budem v Nízkych Tatrách parťáka poriadne trápiť slimačou chôdzou. Snažím sa nikdy nemaľovať čerta na stenu ani sa sťažovať, že hento a tamto ma bolí, ale v tento deň som Lukáša predo mnou vystríhal, že to nebude čo bývalo. Ja radšej ešte aj celé piatkové popoludnie prespím a rýchlo idem aj večer spať.

Na štarte a v cieli

Aj s Haydenom Hawksom

Ráno sa budím celkom svieži. Možno to aj pôjde. Presuniem sa vlakom do Ružomberka a odtiaľ už spolu sparťákom do kempu Bystrina na štart pretekov. Samozrejme pretekať nejdeme. Ideme sa radšej súťažiacim vyškierať nech sa trápia keď už do toho šli. Od parťáčky Pandy ešte preberiem nejaký matroš na Štefánika, vyprevadíme pretekárov a poberieme sa im naproti. 

A už letia z Poludnice ďalší

Už o deviatej je dusno ako v skleníku. Popod vlek pri Iľanove ledva dýcham. Zdá sa mi, že ideme aj dosť rýchlo. V pláne nebol len okruh opačne proti pretekárom, ale celých 60km a 4500m+. No vari sa to tempo zmierni. Lukáš celkom driape. Pred nami ešte maká Zuzka. Tu nie a nie dobehnúť. Schádzame na druhú stranu tohoto krtinca do Iľanovskej doliny a naháňačka pokračuje aj na Poludnicu. 



Zuzka je stále pár metrov pred nami. Tempo je celkom rýchle ale nevadí mi to. Užívam si strmáčik. Konečne dobehneme Zuzku. Tá ma ale ešte potiaže po zápale priedušiek. Len to nám dovolilo ju dobehnúť. Inak by vyletela hore ako srnka. Je už skoro jeden a pol hodiny od štartu a legenda Hayden Hawks, ktorý si prišiel pozrieť krásy Slovenska z Ameriky stále nikde. Začínam byť nervózny čo im to toľko trvá.

Na trase aj známi ultráci


To ale o chvíľu už preletel. Za ním, ale možno už o tri minútky, preletel Andrej Paulen. Vau. Vyzerá, že aj on ide namakane. A potom už postupne ďalší a ďalší. Celkom ma prekvapil Andrej. Mal som skreslenú predstavu o tom, že o druhe miesto sa pobije Maťo Halasz a Rišo Zvolánek. Ešte aj iní namakaní skyrunneri boli pred nimi. Asi to bolo krátke na nich. 

Na Poludnici

Nad kempom Bystrina

Už sme aj my na Poludnici. Práve začína hustnúť príchod ďalších a ďalších pretekárov. No nič, ideme sa predierať povedľa nich. Pitie ide celkom na dračku. Jeden po druhom sa zastavujú a cuckajú od nás vodičku do kopčeka. Výstup na Poludnicu z ich strany je poriadne výživný. Len nech si ho užijú. My si užívame zbeh. V sedle pod Kúpeľom stretáme posledných maniakov. Tomáš Kačmarčík to tam všetko vzadu kriesi. My zletíme po žltej značke dolu na cestu a odtiaľ až do Iľanovskej doliny na smerovník Za Vrátami.



Trošku mi udrelo Slniečko do hlávky. Ledva nohy prepletám pred sebou. Uff.. Bočím na zeleno značený chodník. Preskakujeme a podliezame pár stromov dokým nepretneme zvážnicu. Vyzerá, že oni šli dole po nej a nie týmto polomom. Kvalitne ma vypína. Dávam gél a na chvíľku si musím ľahnúť. Vlastne ono som si ľahol nejak automaticky. Celé zle.

Turistický chodníček z jaskyne Mieru na Iľanovské sedlo

Nič, po pár minútach som na nohách. Zaujímave je, že po postavení ma neberú závraty. Problém bude asi niekde inde ako s nedokrvením. Idem dopredu len veľmi pomaličky, aby som vôbec došiel. Celkom mi robí problémy každé väčšie stúpanie. Pred Iľanovským sedlom sa mi pred pravým okom robí nejaká šmuha. Fuuha, to tu ešte nebolo. Čo to je? ..nejaká žilka mi tlačí na oko alebo nerv? Neviem či mám teda bežať ďalej alebo si zase na chvíľku zastať. V sedle ale Lukáš mi sám povie aby som si ľahol. Vody pijem celkom dosť na moje pomery ale asi stále málo na toto počasie. Pot so mňa priam tečie ako z prameňa. Čistý masaker. Za chrbátom nám už dobrú hodinku hrmí ale tomu už nevenujem žiadnu pozornosť. Mám problém sám so sebou.

Pravá divočina


Po chvíľke sa ale zodvihnem a znovu pomaličky idem vpred. Pred nami sa vlní krásny lesný trailík. Stále mierne klesajúci. Dokonca si to všetko pomaličky kluskám. Jedine pri miernejšom stúpani alebo pri popadaných stromoch sa trošku vykráčam. No ale tento úsek trval poriadne dlho. Odbočka na Demänovskú horu nie a nie prísť. A keď sme už nakoniec tam boli skoro sme sa asi 30 metrov od rozkokošníka vrátili naspäť čo sa nám už zdalo, že ideme zlým smerom.




Z odbočky už iba serpentínami nekonečne dlho až do kempu. Po okolí vidno dažde, za nami na hrebeni okolo Ďumbiera stále pohrmieva. My sme už ale v cieli. Prehodíme pár slov so známymi. Dokonca dostaneme po kofole. A nakoniec sa ideme aj najesť. V kolibe asi trošku zaspali. Neviem či nečakali akciu alebo čo ale trošku nestíhačka. A tak po polhodine čakania na jedálnik sme sa keď začalo pršať pobrali het. 

Po daždi na Pustom


Na vyhodnotenie sme teda nečakali. Namiesto toho sme si radšej šupli v Liptovskom Mikuláši Vietnamského jedla. Ako začalo pršať nie a nie to skončiť. Lukáš už aj kávu v kufri spravil, už aj všetko možne sme rozobrali a ohejtili a stále niečo z tej oblohy mrhá. Som nervózny. Síce nič nevládzem a celé telo sa mi stále len plance na nohách ale domov sa mi teda nechce. Lukáša nakoniec presvedčím na ešte malý okruh popri jaskyniach.

Na Pustom


Vystupujeme pri jaskyni Mieru. Hodíme pár slovíčok s cyklistami, ktorí mali jeden bajk totálne na šrot. Bez reťaze a ledva točiacim sa kolesom. Pozdravíme ich a radšej teda ideme het. Zelenoznačený chodník smer Iľanovské sedlo je poriadna divočina. Chodník sa tiahne priamo skalným kaňonom po potoku. Kde tu je nejaká reťaz. Niekde po práve skončenom daždi aj chýbali. Ale všetko zvládame. Z okolitých skál na nás nikde nevybehol žiaden netvor a v zdraví sme sa dostali až do sedla. 

Na hrebeni trošku aj preskakovačka

Posledný "kolmý" zbeh

V sedle točíme doprava na sedlo Machnatô. Vlastne skôr je to chodník traverzom poza kopec Pusté. Ideme lesom ale raz za čas sa nám za nami ukáže v plnej paráde mohutná Poludnica. Z Machnatého zase otočíme doprava a po pár výškových metroch sme na Pustom. Otvára sa nám neskutočne nádherný pohľad na Nízke Tatry. Od Krakovej hole, cez Chopok, Dereše, Poľanu, Bór až Sinú. Po daždi v krásnom opare. Čistá dokonalosť. Dopomáha tomu aj neuveriteľný lúčny trail. Síce mám nohy už totálne premočené z mokrej trávy ale užívam si každú jednu serpentínku v strmých trávnatých žľaboch pomedzi skalnaté útvary. 

Potok hneď po daždi

O dve hodiny neskôr


Po čase vchádzame do lesa a trošku sa opäť musíme predierať popadanými stromami. Dokonalosť trošku ustúpila ale stále je to fajn. Síce som od rána stále nenormálne slabý, ale každý jeden tento pohľad a nádych prírody mi dodáva síl. Prichádzame až na okraj bočného hrebeňa vyčnievajúceho do Demänovskej doliny a nakoniec strmo po serpentínach klesneme dolu ku jaskyni Slobody. Trošku sme netrafili ale tie oficiálne serpentíny a dolu sme šli takpovediac strmhlav. Zmákli sme to ale.

Chátrajúca krásna budova pred vstupom do jaskyne

Na parkovisku v hoteli pred jaskyňou sme ešte nakoniec šupli do seba na záver kofolku a krásny deň za nami. Trošku som zúfalý čo sa to so mnou deje. Síl je čím ďalej tým menej. Už asi je toho ozaj dosť na telo a treba aj trošku regenerácie. Každopádne za dva mesiace končí projekt 365000 m+/rok a vari už potom budem oddychovať a hory si ešte viac užívať. A dovtedy sa varí hlavne správne rozhodovať :)



Foto: Lukáš Hladký