sobota 4. januára 2020

Silvester 2019

Zase raz krásne dni prežité s úžasnými ľuďmi. Som tak vďačný za všetko a všetkých čo mi priniesol tento starý rok. Čo viac si priať? Možnože už len trošku viac snehu :)

No, každopádne 31vého decembra doobeda trávim čas ešte v práci. Hádam nebudeme zavadzať na chate už pri prípravách. Podobné povinnosti má aj parťáčka Lenka. Ehm.. vlastne Lenka musela ešte dokonca stihnúť po práci spoločnú rodinnú večeru. Lukáš mal zase kopec iných vybavovačiek. Stretáme sa všetci v Šútove okolo piatej poobede.


Lyže na batoh a ideme hore. Snehu pramálo, a tak ich obúvame až na križovatke medzi Zajacovou - Trusalkou a Šútovom. Odtiaľ to už hrkajúc po polcentimetri snehu na rozbitej asfaltke ako tak ide. Od Zajacovej trčí ešte zopár kameňov a pri Romane odbočujeme do potoka. Spred dvoch dni kus snehu zmizlo alebo spľaslo ale stále to šlo. Trošku škrípania si hrany užili, ale vo vyšších partiách to už bola krása. S rumíkom cesta ubieha ako voda a o siedmej sme už s našimi. Párty môže začať. 

Po rumíku som dákosi dožutý, tak sa to snažím zajesť asi tonou jedla. Celkom to zaberá. Každopádne po pár skúsenostiach už nič s alkoholom nepreháňame. Večer sa pomaly rozbieha a Matúš sa chytá velenia nad reproduktorom. Okrem skialpinistu sa v ňom nachádza aj duch dídžeja. Ideme na to. Trvalo to dosť dlho, ale okolo 11tej už tancuje vari celá chata. Ledva stihneme vybehnúť von privítať novy rok. 

Zaprajeme si všetko dobré a prichádza ďalšia ťažká disciplína. Zohnať foťak na novoročnú fotku. Celé zle, no nakoniec sa jeden našiel a foto nám po roku opäť vyšla. 

Zima je vonku príšerná. Je hmla a čosi aj poletuje. Ohňostroje pod nami v Turci nevidno. Nemá zmysel otáľať, poďme dnu opäť pártiť. Po polnoci sa mi zdá, že na stoloch pribudlo asi milión šampusov a stále pribúdajú nové a nové ako z hrnčeku var. My sme vydržali stáť na nohách niečo do vyše tretej. Skončilo to tak, že chystanie nocľahu nás zmohlo tak, že sme odpadli až do rána. Niektorí ale ževraj potiahli až do rána. "Skoro" do rána. Práve im začínalo svitať.

So svojimi :)

To my už sme zase pomaličky vstávali. O ôsmej sme už skoro všetci svorne sedeli pri stole a hneď sme vyfasovali čistenie cibule. Po dvoch hodinách sme si mysleli, že už to máme za sebou, keď sa naraz objavili zemiaky. Krásny začiatok nového roku :) ..na chate to máme aj pre všetky tieto zážitky tak veľmi radi.

Na obed, okrem jedla, už nevládzeme nič. Niektorí síce pošli skúšať snehy na okolí, ale vracali sa len so slovami, že je tam hmla a veľmi málo snehu. Ja som už zhýčkaný, ja už len Slnko vo svojom okolí hľadám. Počkám teda dokým mi parťáčka nedolyžuje a poobede spolu zlyžujeme dolu. Škoda len, že sme sa nestihli stretnúť s Milanom. To je tak, keď oni sa prvého dovalili hore o štvrtej poobede a my máme na druhý deň pracovné povinnosti. Verím, že nabudúce sa lepšie dohodneme. 

No a čo dodať na záver? Teším sa na nový rok. Teším sa na všetko čo prinesie. Som zvedavý či bude pokračovať to čo začalo. Milióny výletov so Slnkom za Slnkom a či ma zavedie život úplne inde? Každopádne druhá polovica roka bola unikátna. A čo ak budem už iba jesť a piť. A dá sa tomu veriť? Dá sa vymeniť hory a Slnko za niečo iné?



utorok 31. decembra 2019

Zimička sa ku nám opäť vracia :)

Týždeň pred Vianocami to vyzerá priam beznádejne. Po snehu už nie je vo Fatrách ani stopy. Zostali nám posledné fľaky na zjazdovkách. Nádejne vyzerá až predpoveď na 23. Decembra. Snehu ešte nieto, ale už som stihol poruchať viazko, a tak v tento deň nádeje na nový sneh idem do Ružomberka rýchlo opravovať všetok nešvár, aby som nestratil ani minútku, keď už nám konečne napadne biely prášok. 

To prvé čo napadlo sme sa so Zuzkou rozhodli prebádať hneď v ten deň. Po oprave beriem lyže na chrbát a hor sa na Čebrať. Sneh túžobne očakávame, ale ani náznak zmeny. Stmieva sa a jedine čo je blízko nás viditeľné sú nekonečné pláne blata pod nohami z dažďa, ktorý tu celé hodiny panoval. Už už sme na vrchole, keď sa začína les konečne belieť. Cítime sa naraz ako v rozprávke. Úplne ako niekde v inom svete. Hneď je život krajší a úsmev na perách širší. Pod nami sa rozprestiera "naša" Vianočná výzdoba. Rozsvietený celý Ružomberok a okolité dediny. Je to tu nádherné. Vlastne ako vždy v lese mimo bláznovstvo tohoto sveta. 

Už len trošku tepla a menej vetra chýba, a tak nám nezostáva nič iné a nachvíľu opäť zostúpiť do údolia. Nevadí. O pár dni budeme zase doma.

Hľadanie snehu a Vianoc na Čebrati

Hneď po sviatkoch ideme skúšať biely koberec do Jasnej. Vlastne načo sa trepať až hore, keď snehúú už skoro v Mikuláši. Auto odstavujeme na Lúčkach a ideme na to. Okrem Zuzky sa pridávajú parťáci Lukáš a po vari roku aj Kubo. Zostava , ktorá veští len to naj. 

Cesta snehom ubieha rýchlo. Ratraky práve rozhŕňajú nafúkané kopy snehu a pripravujú ďalšie zjazdovky. Zatiaľ po nás nekričia a pekne sa obídeme. Dnes už nefúka ako naposledy, aj keď ako výjdeme pod Konský grúň čosi zavanie. Nie je to víchrica, ale pri vládnucej hmle a -5° je to aj tak dosť nepríjemné. Kubo dáva zo seba všetko a Lukáš asi mrzne, a tak sa celkom v tej hmle roztratíme. Lukáša stretáme schovaného na Rotunde, ale po Zuzke ani stopy. Povedal som jej, že sa stretneme na Kamienke. To som ale vtedy netušil, že bude zavretá. Idem ju teda chytro hľadať, ale už ju vidím vracať sa naspäť varujúc si svoje lyžky s horami v rukách. Celkom to tam hore bolo vyfúkané a šmykľavé. Ale už sme v Rotunde všetci. Už len na pretekára Matúška počkať.

To sme si najprv museli poriadne dlho počkať na obsluhu. Dosť zvláštne na to, že káva stojí 3€ a malé pivo 3,5. Čert to vem, aspoň sme sa zo dve hodinky ohriali. Každopádne až taký dojem vo mne Rotunda nezanechala ako rozpadávajúca sa chata pod Chlebom.


Vonku zima ako v tanku. Matúš hreje ruky v trenkách. Sa čudujem, že tak aj nelyžoval. Lyžba reálna len okolo zábrany, čo nedokážem rozlíšiť zem od oblohy. Verím, že predo mnou nevyrastie naraz nejaký biely hrboľ. Som tak dezorientovaný, že radšej na odbočke na Konský grúň zastanem a počkám parťákov. Už to vidím ako sa tam všetci postrácame. Nechcem, aby sme potom museli pokrikovať na celú Jasnú a hľadať sa. Nakoniec prilyžuje Lukáš aj Matúš. A všetci sa čakáme na Lukovej. 

Konečne začína svitať. Ehm.. odchádza biela slepota a objavuje sa obzor medzi nebom a zemou. Lyžovačka už parádna. Dokonca aj na práve upravovanom spodnom svahu nad Lúčkami. Hrče rozťahovaného snehu ratrakmi dáva zabrať. No ale neužívaj si to. Na hladkom to ide každému. Za pár minút sme pri aute. Postupne sa porozchádzame, aby sme sa zase o dva dni stretli.

Snehy v Žiarskej

So Slnkom

Tentoraz to už inak nevidím ako konečne zájsť aj do voľného terénu. So Zuzkou priberáme Tomáša a o deviatej už ťapkáme hore Žiarskou dolinou. Snehu jesto, pribúda každou minútou. Šľapeme od parkoviska a o hodinu sme už aj hore na chate. Prázdno. Je desať hodín a sme na chate sami?? Medzi sviatkami? Fascinujúce. Užívame si to plnými dúškami miestneho nápoja. Ej, keď už som zabudol čo mi to Slnko nabralo. 

Po vari hodine je čas vyraziť aj vyššie. Stopa je ako tak viditeľná. Zdá sa mi, že okolo nej sú popichané asi tri paličky. Boli tu už dnes? Alebo to je stopa zo včera? Každopádne haldy ľudí sa tu ešte nehrnú. Ešteže máme ten vietor a sneženie. Fajn bude vari aj po sviatkoch. Teším sa na výlety počas pracovného týždňa. 

Ešte stále vysmiati nad chatou


Tomáša začína žuť. Snažíme sa so Slnkom prešľapávať stopu, ale snehu je tam ozaj hodne. Pod Homôlkou nás obieha Kubo Šiarnik. Po chvíli sa ale vyzúva a po pár oblúkoch ho nieto. Že to nejde síliť až do sedla. Radšej si ešte kdesi inde skúsi poťapkať. My stále bojujeme a ani sa nenazdáme a sme hore. So Zuzkou nám začína byť celkom zima. Tomáš vyzerá byť zase celkom v ohni. Asi to bola fuška pre neho na prvý záťah z Bratislavy. 

Na dnes stačilo. Letíme dolu. Aj keď neviem či sa to tak dá nazvať. Niektoré miernejšie úseky ak by sme nešli po výšľapovej stope, tak sa v haldách prachu ani nepohneme. Tomáš sa po páde ledva stavia na zadné. Najväčšia sranda začala ale až v úzkom chodníčku pomedzi kosku a stromy pod Terasou. Celkom si to užívam. Skoro ako moje hrany. Tie dostali zabrať, ale kamene vyzerá, že už sú kvalitne obrúsené. Kontrola lyží na chate dopadla celkom obstojne. 

Sňahúúú

V sedle

Na chate zrejme začali nejaké výpredaje. Rada až po dvere. Po rannom kľude nezostala ani stopa. Toto nemá zmysel, letíme hneď dolu. Ľudí na ceste ako bránok na obrovskom slalome. Baví ma to obchádzať ich. Konečne mi začínajú lyže chutiť. Stačilo len trošku zájsť mimo zjazdovku.

Zase sa každý rozpŕchneme svojim smerom a o dva dni idem na to opäť. Tentoraz už bez vernej parťáčky. Dnes idem s Chlebskými bušičmi Lukášom a Matúšom. Plán je jasný. Potokom vyliezť na Kriváň na východ Slnka. Ťapkáme na pásoch už od križovatky medzi Zajacovou, Šútovom a Trusalkou. Od Zajačky snehu celkom dosť, ale stále trčí kopa uvoľnených skál z kamenného záhozu. Na Romane snehu raz toľko ako na Zajačke, tak nechoď do potoka. Je rozhodnuté.

Prosííím trošku tepla


Prvých sto metrov krásna snehová idylka. No a potom začali kamene. Celkom technické úseky aj pre samotného Kiliana. Skáčeme na pásoch z kameňa na kameň. "Vôbec" nám to nežuje pásy. Lukáš asi 40x nahrieval svoje jediné. Ja aj Matúš sme mali našťastie náhradné. Postupne ale snehu pribúda a podmienky sa menia. Teraz ten čo ide vpredu je priam torpédoborec zaborený pol metra v snehu. Samozrejme druhý v rade musí byť pes Bongo a za ním stopa ako po rýpadle. Ideme fučiac ako ježkovia. Hlavne ten vpredu. Nohy každú chvíľu vyťahujeme z pod konárov. Snehu namraky, škoda len, že bez základu.

Postupne vychádzame z lesa pod Oškvarkovú muldu. Východ Slnka je už asi polhodinu za nami a všade samá hmla. Poďme teda asi radšej na kávu. Stopy na chatu sa chytám ja. Porobíme pre druhých zopár bránok, aby mali na koho/čo spomínať. Ku tomu aj nejakých tých milión dvesto otočiek. Nech trénujú. A ani sa nenazdáme a sme priamo pri chate. Vari priamejšie sa ani nedalo. Som na seba neskutočne hrdý ako som to trafil.

Ťažko na bojisku, ľahko v boji :D

Bránky

Na chate nás čaká robota a baby. No nechodievaj tu. Vždy ťa milo privítajú. Spráskame kapustnicu a letíme kontrolovať svahy aj vyššie. V poriadnom fučáku sa vyškriabeme čučkami a koskou na Bochník a užívame si jazdu Oškvarkovou muldou. Genialitka. Po skalách ani náznak. Bude to mordor, ale ideme vyskúšať aj Kriváň. 

Matúšovi sa v potoku ozaj zapáčilo, a tak už v ňom brodi aj oficiálne. Nem dobrý nápad šľapať presne ponad potok. Ja volím radšej čučky. Mám čo robiť každý druhý krok vyťahovať špičku lyže spod kôrky nad čučkama. Vchádzame do Krivánskej muldy a snehu začína ubúdať. Po chvíli trčí už aj tráva. Super. Nebudeme musieť brodiť. Po chvíli ale začína starý ľadový podklad, skaly, a úzky žliabok. Po pár razoch zakliesnenia sa medzi skalami a vari aj v jame medvedej som bol, keď mi už aj posledné suché pásy strhne, vypínam lyže, palice dávam na zápästia a lyže do rúk a hybaj za Matúšom a Bongom. Lukáš to už dávno múdro otočil. 

Majstri kosiči čučoriedok

Na zbere kosodreviny

Premýšľam nad tým, ako úplne chápem ľudí, čo si pre vyčerpanie volajú horskáčov. Vlastne a chce sa už aj mne samostatne pokračovať? Matúš sa stráca predo mnou v hmle a ja by som si rád sadol a sedel. Veď je tu tak fajn. No ale hneď v zápätí precitnem a trmácam sa skalami v lyžiarkách vyššie a vyššie. Dole ma ani len nenapadlo ísť. Skál a kosky začína ubúdať. Pribúda čučiek a pred sebou vidím prepadanú stopu Matúša. Tu je 10 cm snehu a dve čiary od lyží v čučkách. Užívame si to.

Konečne sme na  vrchu muldy. Z čučiek prechádzame plynule do koskového zamrznutého poľa. Už už čakám kedy na pásoch do nich zaryjem nos. Vchádzame do Révayky a ejhľa, tu už niekto lyžoval. Už nás stihli predbehnúť Mauric s Bobou. Zostali po nich krásne pokosené čučky. Ideme za nimi. 

Vyčasuje sa..

Oškvarková..

Cestou dolu nachádzame po ľavej strane v smere zjazdu kúsok snehu. Volám za sebou aj Matúša. Konečne sa nám podarí urobiť pár oblúkov. Ukončujeme to ale poriadnymi šutrami. Lyže si dali opäť zabrať, ale sklznica stále odoláva. Ideme vyšľapať na cestu. Do potoka ďalej to nedáva zmysel. 

Odtiaľ už len rýchlo zlyžujeme na chatu a znovu búúúm. Chata je na prasknutie. Ako mne chýba tá stredajšia pohoda, keď tu bývame sami. Pokecáme ale s kopou známych. Prichádza aj parťáčka Lenka s parťákom. Poďme aj im ukázať čo to tu už máme. 

Rôzne prašanové kreakcie..


Na Pánske treba asi tak ešte meter snehu. Koska je stále dobreže nie vyššia ako my. Ideme teda po zimnej na Chľeb. Verím, že to bude lyžuvateľné. A tak aj bolo. Škoda len, že viditeľnosť stále skoro nula. Zlyžujeme západne svahy Chlebu a zvážnicou sa napojíme na Oškvarkovú muldu. Znovu neskutočné prašany. Užívam si to až tak, že ma zo sna vyhodí poriadny šuter. Otočí ma vo vzduchu a už aj sedím zakliesnený v snehu. Pfúú, no tak toto neviem či lyža rozchodí. Nejak sa doťapkám ku potoku. Pozerám lyžu a tam diera jak hrom. Hrana vyhnutá, ale vcelku. Ajajaaaj, táto daň za prvé prašany. už sa len chlácholím tým, že predsalen majú za sebou 2400 kilometrov. Možnože postupne bude ozaj treba zháňať nový set. Len keby to všetko tak drahé nebolo.

Pred..

..a po

Vyťapkáme znovu hore na chatu a už len oddych. Rozlúčime sa s parťákmi a my ideme čistiť cibuľu. A bauch. Ešte aj tým tupým nožom si zarežem do prsta. Dnes keď na to spätne pozerám mi "išlo" riadne. Vtedy som si také niečo vôbec nepripúšťal. Stále som mal krásny deň. Len sa mi vkuse zdalo, že som si niekde niečo zabudol. Hej, vari to bola ta hrana a sklznica v potoku alebo možno pol prsta v cibuli? Inak si myslím, že som si odniesol odtiaľ kopu spomienok. 

Po cibuli ešte na stole schrápeme asi hodinku a pri zapadajúcom slnku ideme dolu. Generál rozbitý ako hrom. Baví ma to tak či tak. Spod Generálu už radšej len po ceste a od skládky pešo. Nevadí, za pár minút sme pri aute v Šútove. Lukáš ma odvezie na bus do Kráľovian a odtiaľ si už každý ide svoje. 

Ide sa domov

Obhliadka výbavy na stanici

Tretí týždeň tejto sezóny na lyžiach. Už to začína byť závislosť pribúdajúcimi centimetrami bieleho prášku. Je to radosť žiť. Teším sa na túto zimu :)




Foto: Lukáš Hladký, Zuzana Staníková, Tomáš Beliansky

nedeľa 22. decembra 2019

December ala v lete na saniach

Celé zle. Ešte stále mám pred očami stredajšie rozhodovanie sa či si na Chleb zobrať lyže alebo nie.

Nakoniec som sa rozhodol ich nebrať a myslím si, že lepšie som sa rozhodnúť ani nemohol. S Ivom prichádzame do Vrátnej už po tme, no na zjazdovke vidno zopár fľakov bieleho. Každopádne čo z toho, keď hore nad Pasekami snehu nieto. To sme sa presvedčili hneď ako sme od Vrátnej, výťahu vyštartovali smer chata na Grúni. 

Cestou na Skalnaté pleso

Snehu ani náznak. Skôr tony bahna. Brodíme sa celkom rýchlo a za pár minút sme na chate. Na zjazdovkách síce sňahu nieto, ale začína nám tráva chrumkať pod nohami. Pána, to som sa ja ešte nanadával hore grúňom. Posledné zľadovatelé zbytky snehu šmýkali ako besné. 

Hrebeň už bol pohodička. Len kde tu šmýkalo. Hm.. hej, je 18tý december. Hej, aj v 1500 mnm nie je skoro ani náznak snehu. Stále čakáme. Kúsok snehu nachádzame až v traverze zo sedla za Hromovým na chatu. A to celkom požehnane. Keď som mal doteraz suché ponožky, tak teraz ich za pár krokov v hlbokom snehu môžem žmýkať. No a koho tu ešte nestretneš. Gabrielitu čo má na šmýkanie sa po snehu tu opachu menom split. 

Deň pred na Solisku

Po chvíli sme na chate a vianočný večierok môže začať. Pozbieralo sa nás hádam desať skalných. Veľmi milý večer pri zdobení stromčeka a vianočnom punči. Toto je presne to, prečo ma to tu vždy tak ťahá. Hory a tí úžasní ľudia :)

Ráno to už až tak ružové ale nebýva. Zase treba kúsok po štvrtej vstávať a hneď ozaj aj cvičiť. Rozbehy do Snilovského sedla dávajú poriadne zabrať, ale potom zbeh sa už dá. Niežeby som si zase trikrát nevykrútil nohu a teraz neojkal, že mám svalovicu na stehnách ako hrom. Nič to ..musím už ozaj tie tenisky zahodiť a začať lyžovať.

Výhľad z Horného Smokovca

Áno, aj keď je stále 15° nedá mi to a v piatok po práci beriem lyže na chrbát, sadám na bicykel a hybaj na stanicu a vláčikom na Štrbské pleso. Verím, že tam ešte niečo z toho bieleho čuda nájdem.

Hneď vystrelím zo stanice a klopkajúc prechádzam okolo plesa ku zjazdovkám. Ľudia si ma obzerajú ako opicu v zoo. Nedbám. Idem si za svojim snom. Pred sebou zbadám iných lyžiarov. Haha, nie som sám. Rýchlo zapnem lyže a už aj šuchtám hore svahom, keď tu zrazu hundrajúci vlekári. Ja viem, žeby sme to nemali, ale ako som mu mal vysvetliť, že ja proste musím? Tak som mu tiež odhundral, že pôjdem po kraji a išiel si ďalej. Potom som dobrých desať minút dumal či vlastne okrem hundrania môžu niečo viac. Zavolať políciu, že prestupujem zákaz? Pokutu mi dať asi oni nemôžu. Z tohoto vnútorného dialógu ma vytrháva až strmejúci kopec.

A už šľapeme; všetci..

Každopádne nebolo to nepríjemne až tak moc. Celkom príjemná zjazdovka na výšľap. Bez výraznejších zmien sklonu. Od dola až hore. A krááásne upravená. Aj ten zjazd bol excelentný. Len dole mi zavadzali ratraky. Nechcel som okolo nich preletieť s čelovkou naplno po práve upravenom svahu. Idem teda krajíčkom a bez čelovky. Nič moc. Nevadí. Necítim sa aspoň až tak previnilo. Znovu hore, ako som plánoval už nejdem. Keby nebol ten konflikt s ratrakistom, tak možno áno. Lebo ten svah bol ozaj parádny a hore ani tak nefúkalo ako hlásili.

Dožutý nad Čučoriedkami

To sa už ale nedá povedať o Hornom Smokovci, kde som bol ubytovaný. Tam hvizdil vietor poza okná poriadne. Som teda zvedavý čo bude zajtra. Hlásia dážď, druhý stupeň výstrahy na vietor na hrebeňoch hôr a ja som si zabudol dokonca aj vetrovku doma. 

Ráno len podojedám posledné zvyšky z batohu, aby ma neťažil a idem ďalej. Smer Tatranská Lomnica. Ozaj fúka. Ani opreť lyže o zábradlie sa mi nedá čo mi ich vkuse váľa. Nestíham ani jednu selfí spraviť so Slniečkom nad Slavkáčom. 

Na plese

Vystupujem a hneď aj búcham lyžiarkami tentoraz mestom smerom ku zjazodvkám na Skalnaté pleso. Snehu vyzerá takto povidne na horách, ale aj na zjazdovke pramálo. No uvidíme pokiaľ sa dostanem. Rýchlo zapínam lyže a už aj ťapkám. Predo mnou si to driape asi nejaký miestny bušič. Ide mi to za nim celkom dobre. Máme dokonca podobné tempo, teda Alienky mu vŕzgajú sústavne asi 30 metrov za nim. 


Preletíme Štartom a postupne sa zjazdovka dvíha. A mňa doslova vyplo. Ehm.. zastal som, že idem spraviť foto a naraz na mňa doľahli poriadne mrákoty. Už, už som si hľadal miesto kde sa idem zložiť. Neviem čo ďalej. Ísť hore? Pozriem mapku. Som len vo výške cca 1270 mnm. Kokos. Veď som ešte nič neprešiel. Bojuj! Snažím sa zmierniť tempo, ale už to nejde. Vypína mi nohy. Ledva ich kladiem pred seba. Fuj. Nechutí mi to. Pri Čučoriedke končí upravený svah a väčšina ľudí to tu točí. Videl som ale, že jedna kočka šla hore. Ja som to mal tiež na pláne. Musím tam teda ísť.

Urobím zo tri strmé obrátky, dostávam sa na rovnejšie plateo a môžem lyže vypnúť. Chýba kus snehu. No som teda zvedavý. Aby som to ešte posledných 300 metrov celé neniesol. Niežeby som aj nebol rád. Zdá sa mi, že bez lyží to ide lepšie. O chvíľu ale už lyže opäť obúvam. Po vrchol boli ešte dve miesta, kde trčalo kopa skál. Smerom hore som to ale nejako už preťapkal aj na pásoch. 


Cca posledných 200 výškových metrov nastal asi vrchol celého tohoto párty počinu dostať sa na Skalnaté pleso. Ratrakom prešli po snehu bez rolby na hladenie, čím spravili v snehu otlačky pásov ako po tanku. Šmýkalo to ako hrom cestou hore a dolu to bolo priam na kotrmelec pri oblúkoch. Trénujeme techniku od začiatku sezóny.

Na vrchole spravím len selfíčko a letím dolu na vlak. Ako vravím, hore poriadna párty. Trikrát som musel kvôli nedostatku snehu vyzúvať lyže, čo tiež nie je extra sláva so zlomenou špičkou na viazaní. Nakoniec to ale prišlo. Od Čučoriedky lyžba ako na svetovom šampionáte obrovského slalomu a dole už čistý zjazd. Až teraz som zistil aká je to dolu pod Štartom rovina. Človek s nenavoskovanými lyžami aby sa bál, že sa tam kdesi zasekne v polke kopca.

Cestou dolu

Prichádzam na spodok a už mi nezostáva nič iné ako nasadnúť na vlak a vrátiť sa naspäť do trópov, ktoré sú vlastne hneď pár metrov od zjazdovky. Po vetre a daždi, ako hlásili, ani stopy, čiže vyšlo to priam parádne. Nakoniec som celkom rád za to, že som sa dostal až nad inverzku na Skalnaté pleso, a taktiež som rád za svoju už piatu a šiestu jazdu na lyžiach tohoto roku. Na to, že nie je nikde skoro ani vločky prírodného snehu, je to priam geniálne. Ale nedbám keby už kydlo aj niečo pravé z oblaku. A to možno už aj príde. Vianoce by mohli byť už vari aj na snehu ;)
 

nedeľa 15. decembra 2019

Plnou parou do sezóny 2019/2020

No.. prišlo to dákosi zhurta. Vlastne čakalo sme na sezónu dobre že nie pol roka, ale keď prišla všetci sa mi zdajú dákysi nesvoji. Dokonca aj sama zimička zrejme nevie stále čo chce. Je už pol decembra fuč a po snehu skoro ani stopy. Nebyť prechytralého živočísneho druhu menom človek, ktorý vie premeniť vodu na sneh, nemali by sme ani tých pár kôpok na zjazdovkách. 

Po roku je to tu opäť. Tulene na sňahu

Každopádne plán bol jasný. 7. decembra odložiť tenisky a 9tého oprášiť lyže a pásy. Premotivovancov na začiatok sezóny je ešte dosť. Niektorí sa stihli vyblázdniť ešte pred nami a vari  už aj vešajú opäť lyže na klinec. Každopádne ja a Zuzka ideme na to 9tého v pondelok poobede po práci. Vybrali sme si Martinky. Našťastie parťáčka netuší do čoho ide. Vystupuje na Podháji z autobusu a už ju nečaká nič iné ako cupitanie napešo direkt za vysielačom.

Po troch kilometroch končí rovina a ešte hodnú chvíľu pofučíme hore grúňom dokým je sneh ako tak celistvý aspoň na ťapkanie na pásoch. Bolo to pred poslednou skratkou ku asfaltke. Kamenia stále ale na rozdávanie. Zhodujeme sa, že asi nás to až tak nebaví ako sme si to predstavovali. No a na zjazdovke detto. 

Tam snehu pribudlo, ale bol tak akurát pooraný ratrakom. Žiadna očakávaná hladučká zjazdovka. Stmieva sa a ešte aj fúkať začína. Výjdeme na hornú stanicu lanovky. Pokrutíme hlavami a radšej ideme na pivo. Zjazd síce krkolomný, ale toto sa mi ľubilo. Škodalen že sa mi dákosi nechce šľapať už naspäť hore a parťáčka je už zmotaná ak tak na teplo vlaku smerom domov. Na dnes si myslím stačilo. Musíme si to nechať uležať v hlavách.

Dlho netrvalo a už aj plánujeme stredu. Vyzerá to na Kubínku. Foto sa zdajú byť geniálne. To proste musíme zažiť. Ešte raz sa mi podarí zlákať Zuzku a tentoraz sa pridáva aj Lukáš. Vlastne nebyť jeho a jeho nápadu asi tam ani nejdeme. Ako by sa to inak dalo ako autom stihnúť po robote?

Martinky so Slnkom

Je streda, cca 16:30 a my v ukrutnej zime mierime na zjazdovku. Vyzerá to obstojne ..ľadovo. Parťáci nahadzujú vražedné tempo a mňa začína štiepať v lýtkach. Je mi z toho nanič, a tak pridám a preberám velenie. Trápim sa. Znova to nie je to pravé šťastie. Do toho ešte aj zapnú delá a dokým prídeme pod vrchol sme bieli ako snehuliaci. Dobreže nemusíme ľad zo seba obíjať, čo to hneď na nás mrzlo. Na vrchole písalo -6°. Mierne pofukuje. Depo urýchľujeme, lebo tam asi zhynieme. Rýchlo letíme dolu.

Vrchol celkom ľadovo. Zrobím pár oblúkov a už aj letím bokom dolu svahom. Pfúúú. Druhá jazda a už takto? No.. idem radšej inde, aby ma niekto z parťákov nezroloval. Čert vie či ma videli ako si jazdu dolu svahom "užívam". Pirchádza Lukáš na to isté miesto a búúúm. Tiež po boku. Dopína mi, že možnože som tam predsalen mal zostať, aby tam nešiel. Zuzka si vyberá radšej ľadové hrudy po druhej strane zjazdovky. To najväčšie zlo máme teda za sebou. 

Ďalej si už užívame idylicku jazdu pomedzi snehové delá s poriadnou snehovou chumelicou. 50 metrov vidíš, 20 nevidíš a takto až pod kopec. To proste nevymyslíš. Sneh už je dobrý a radosť v srdci sa náhle stupňuje. Znovu sa mi zdá, že zjazd ma hrial pri srdiečku, ale ten výšľap, to bolo zase ako za trest. Každopádne na druhý výšľap sme sa už neodhodlali a radšej nás nohy zaviedli ku prameňu v Kalamenoch.


-5. Veď čoby. Drkotajúc zubami zhadzujem pred autom spotené veci z lyžovačky a rýchlo vliezam do teplej vody. Pána. Kruťárina. Rozmyšľam, či som toto správne vyhodnotil. Mám pochybnosti, že asi  ani nie. Pri tej zime asi človek rapidne osprostieva. Časom mi dochádza, že budem musieť z vody raz aj von. Dokonca už ani v tej vode nie je najteplejšie. Pomyslenie ale na vynorenie sa, nás tam udržalo neviem či nie aj hodinu. Každopádne musíme na vlak. Uff.

Vyliezam a trasúc sa sa rýchlo utieram a obliekam. Ostatní ma nasledujú. To je tak keď máte jeden uterák. Dám si zo dve dĺžky po parkovisku a konečne je mi lepšie. Prežil som a rozmýšľam či mi bolo toto treba. Myslím si, že asi aj hej. Ten pocit "po" je na nezaplatenie a na čo by sme spomínali ak by sme celé poobedia po práci presedeli pri telke?

Snehové podmienky sa stále nelepšia. V piatok dokonca celkom vydatne pršo-snehuje. V Mikuláši ževraj dokonca prší. Nedá mi to. Musím ísť aj dnes. Už deň som nič nerobil. Verná parťáčka ma už opúšťa. Alebo dostala rozum? Alebo skôr ja ho strácam? To už je jedno. Po tretej poobede každopádne sedím v autobuse do Valče. 

Vystupujem do sneho - dažďa. Od začiatku ma rozčuluje batoh a lyže na ňom. Lyže sa mi priam zarývajú do lopatky. Som udivený koľko áut ma obchádza a ide tým istým smerom. Idú lyžovať? Pochybujem. To by ma niekto zobral. To budú asi veľavážení ľudia z Impozantu. A nie je to vlastne jedno? Hlavne aby sneh na zjazdovke bol. Toho sa vcelku bojím. Predsalen je dolná stanica vlekov len vo výške 500 mnm. Podľa webkamier by tam ale sneh mal byť. Uvidíme.

Prášenie vo Valči

Prichádzam na zjazdovku. Je už skoro úplna tma, ale niečo sa predo mnou predsa len belie. Obúvam lyže. A už aj šúcham vzhúru do oblak. Sneží. Je to tu celkom hrboľatô. Aha, to som netrafil zjazdovku. Už som ale na nej a je to top. Široké a hladučké. Z Martinkami sa to nedá porovnávať a Kubínka zrejme tiež kúsok zaostáva. A možnože zaostáva len o tie dva dni pred ktorými som tam bol. Naberám výšku a sneh je čím ďalej kvalitnejší. Pred vrcholom sú dokonca na zjazdovke celé prašanové pláne. Teším sa na zjazd.

Užívam si prvé tohtoročné, krásne oblúky bez toho, žeby som mal zadok v kŕči, že s ním budem brúsiť tvrdú zjazdovku. Keby som nebol sám, tak si aj zaujúkam od radosti. Takto si to všetko len u seba v srdci ukladám. Čas rýchlo uteká a na druhú jazdu už nezostáva čas. Čas by aj bol, ale to by bolo už potom aj na dve-tri jazdy do ďalšieho busu. To nieee. Stačilo. Ide sa domov. 

Príjemne unavený si vykračujem naspäť cestou do dediny. Tento pocit som už dávno necítil. Naposledy asi po šialených strečingoch na jóge. Vo Valči už prší a celkom ma ešte vytrasie dokým sa autobus ukáže. Celkovo ale príjemný výlet. Ani 1000 výškových metrov nebolo treba.


Prichádza víkend. V sobotu pracujem a v nedeľu nám to s parťáčkou zjazdárkou opäť nevychádza. To je tak, keď sa nachádzaš medzi dvomi mlynskými kameňmi. Ehm.. chlapmi. Každopádne som rád, že dala prednosť tatinovi. Ičko je predsa len jeden. Ja smerujem na Chopok. Na Kubínke som už bol a vari nepôjdem v jednej sezóne to isté dva krát. Hm.. to je inak tiež celkom dobrá výzva. Áno tento rok sa budem snažiť vždy zájsť na nejaké iné miesto. Chleb sa samozrejme neráta. A vlastne ..veď to je poriadna blbosť. Každopádne 2x na tú istú zjazdovku?

Vystupujem na Lúčkach. Nech šľapem z čo najnižšia. Po ľudoch ani stopy. Predo mnou jediný lyžiar, ktorého nie a nie predbehnúť. Vždy keď už je na dostrel, musím čosi vyťahovať z batohu alebo čúrať. Konečne sa ale v polke zjazdovky ako tak rozbieham. Ešte stretám pár ľudí, ale inak celkom prázdnota. Bude to tým, že tieto zjazdovky ešte stále nie sú v prevádzke. 

Netuším ako sa volajú jednostlivé piste, ale držím sa stále čo naviac na východ. Pod Konským grúňom je zjazdovka už opäť upravovaná. Ale iba po zvážnicu na Lukovú. Práve tu využívam aj ja a po nej sa chcem prebiť cez vietor na stanicu lanovky. Ide do tuhého. Zdvíha sa aj sneh. Spojka je upravenú tak na 5 metrov a vo vetre a snehu nič nevidno. Vari do mňa nik nevrazí. Poriadne zafúka. Mám len mikinu proti vetru bez kapucne a šatku na hlave. Hneď cítim ako mi mrzne mozog aj celá polka tváre. Toto nepôjde. Rýchlo sa odstavujem nabok a obliekam sa. Hneď je lepšie. Čo ďalej? Idem aspoň po stanicu?

Vidím pred seba len raz za čas. Fúka dosť besne, ale ako som sa obliekol, asi to ide. Obchádzam stanicu a idem skúsiť ešte vyššie. Vietor, ale každým krokom silnie. Mám problém urobiť ďalší a ďalší krok. Neviem či bude lepšie pred alebo za zábranou. Tam to zase na ľade šmýkalo ako bláznivé. Obídem jeden jediný stĺp Funitelu nad Lukovou. Znovu sa postavím za zábranu a rozmýšľam. Má to zmysel?? Možnože by som to prešiel. Započúvam sa do vetra ako piští cez stĺp lanovky. Zdá sa mi, že vietor stále silnie. Cez lyže mi zhora vietor sypé centimetre nového strhávaného snehu. Kašlem na to. Urobím si na pamiatku tohoto bludu video, strhnem pásy a letím dolu.


Ale kade? Nechcem ísť ešte domov. Každopádne, zase mi to vo vetre nemyslí a pustím sa dolu výstupovkou. Som pod krásnou upravenou širokou zjazdovkou. Ale teraz čo? Doprava na Záhradky? Tam nechcem, tam nie je sneh. Idem doľava po zvážnici. Určite ma niekde vypľuje na peknej zjazdovke. Dlho idem mierne po ceste až sa ocitám na spodnej stanici Funitelu. Čo viem teraz musím ísť doľava strmo dolu na Bielu púť. Ale prečo dofrasa všetci lyžiari idú s lyžami na chrbte smerom hore? A prečo na zjazdovke nie je ani lyžiara??? Obzerám sa všetkými smermi či tu nie je nejaký zákaz alebo čo. Nič nevidím, tak pomaličky schádzam. Zdá sa mi že všetky oči na mne. Nechápačka čo sa deje. Z ničoho nič veľa ľudí a všetci nejakí divní. Doteraz som nepochopil čo sa to tam dialo. 

Na Bielej púti ľudí ešte viac, ale každý sa už aspoň správa normálne - nezaujíma sa o druhých, žije si vlastný lyžiarsky svet Bielej púte. Už sa cítim lepšie. A už som aj dolu pri Happy ende. Šup, lyže dolu. Nahodíme pásy a poďme znovu hore. Vypnem lyžu a niečo vypadlo z viazania. Čo to do frasa? Ajaaaj. Nevyzerá to dobre. Nejde mi vypnúť lyža. Predná špička. Čo je s ňou? Nakoniec sa mi podarí viazko nejako druhou nohou stlačiť a vyproštiť nohu. Čo teraz? Musím chytro rozmýšľať, lebo ak budem tu polhodinu stáť moc to nepomôže mojej termoregulácií.

Dnes som asi dolyžoval. Idem pozrieť bus na zástavku. Mám ale ešte kopu času. Čo tak ísť pozrieť do servisu? Ja "musím" ísť o pár dni znovu lyžovať. Nech aj pol majetku miniem, musím rýchlo lyžu opraviť! Prídem ku prvému servisu. 300 ľudí. Kašlem na Vás. Idem ďalej. Takto prejdem celú Jasnú, no nič normálne nenájdem. Tu sa v tomto dave nejdem nerváčiť. Idem het. Veď mám aj kamarátov čo vedia všetko. Bus ma stále ešte čas, tak aj napriek otlaku idem pešo v lyžiarkach na Záhradky. Nechce sa mi prezúvať. A už ma zase žerie aj batoh. Lepšie povedané, zase mám viazko až kdesi v ľadvine. Tentoraz to je asi aj tou prilbou na batohu, ktorú ako som si na batohu vyniesol, tak aj zniesol dolu svahom. Až teraz som prišiel na to, že aj ona sa dnes so mnou vozí popod Chopkom.

Na Záhradkách stále kopa času, tak idem trošku pošprtať do toho viazka čo sa to vlastne stalo. Nevyzerá to nakoniec na samovraždu. Dokonca možno ani hneď o pol majetku neprídem. Vyzerá len, že asi si už nebudem môcť špičku pri šliapaní fixnúť. To vari ešte vydrží tak zo 150 tisíc výškových metrov. Uff.. odľahlo mi. Cez týždeň budem môcť opäť kdesi ísť. Konečne prišiel už aj autobus. A konečne asi už aj koniec tohoto šialeného týždňa. 

Nejako pomaly sa rozbieham na tých lyžiach. Nechápem to. Nejak ma tie výšľapy nebavia. Lyžba aj hej, ale to šľapanie vkuse hore? Tie tenisky mi v tomto dákosi viac šmakovali. Alebo ma chytá zimná únava. Alebo prichádza návrat Saturnu? Ja už ozaj neviem. Asi tomu musím nechať čas. A asi len musí už konečne začať snežiť. Toto po zjazdovkách mi stále príde ako za trest. Tak uvidíme. Každopádne je polka decembra. Zatiaľ stále môže byť ešte lepšie :)

nedeľa 8. decembra 2019

Okolo Krivánskej Malej Fatry

Znovu raz u seba doma. Posledný deň bežeckej sezóny sa žiadne ďaleké výlety nekonajú. Myslím si, že Fatrička si zaslúži ukončiť sezónu práce tu. A to práve ešte keď sa v tento deň koná ultra punkáčska akcia Najtran. No takže poďme na to.

Cestou na Panošinú

Neskutočné, ale podarilo sa mi zohnať hneď rovno dvoch parťákov. Iva a Lukáša. Ivo ide autom z Oravy, čiže nás oboch zavezie zoberie so sebou až po parkovisko nad Turčianskymi Kľačanmi. Nie sme žiadni trochári a preto na chatu na Kľačianskej Magure ideme cez Panošinu nad Dubnou skalou. Prebiehame ponad Kľačany a Lipovec až na žltoznačený chodník. Bieda. Lesníci alebo kto nám ho poriadne zorali. Samozrejme nás novovytvorená zvážnica zaviedla len niekde do húštiny. Predierame sa kríkmi. Trvalo dobrých desať minút dokým sme sa z húštiny vykrútili naspäť na chodník.

Pribúdajúcou výškou pribúda aj sneh. A nie len to. Vchádzame do hmly a na stromoch sa objavila nádherná inoväť. Tešíme sa na krásny slnečný deň. Stúpame ešte vyššie, už sme skoro na pamätníku Neznámeho vojaka pod Panošinou a po peknom počasí ani stopy. Nad inverznou oblačnosťou sú len samé husté tmavé oblaky. Dokonca začína snežiť. A celkom poriadne. Aj prifúkne z času na čas. Na Panošinej snehu ako nikde inde. Pod nim kopec lístia a mám čo robiť prešľapávať stopu. Parťákom sa dnes dákosi nechce. Hlavne Ivo zaostáva. Čo to? Ešte sme sa nezobudili?


Konečne vychádzame na zvážnicu, ktorá vedie až na chatu pod Kľačianskou Magurou. Konečne to ide rýchlejšie. Čistá krása ísť po tvrdom utlačenom snehu, namiesto snehu položenom na 10tich centimetroch lístia. 

O pár minút sme na chate. Dávame kúsok pauzu. Šupneme do seba kofolku, šišku, kávu a ideme o dom dál. Nasledujúca zástavka chata pod Suchým. Máme čo robiť sa zohriať, no na vrchol Suchého už opäť potíme krv. Fúka statočne. Vietor sa nás snaží demotivovať, ale bezvýsledne. Sme na vrchole, dáme selfíčko a letíme vyšmýkaným tobogánom dolu. Od západu cítiť fúkať teplý vzduch. Sneh začína mokrieť. Neprikladáme tomu ale veľkú váhu. Už vidíme znovu len jedlo.

Prichádzame na chatu. Hneď sa zvítavame so svojími spriaznenými dušami Zuzkou a Gabou. Až srdco poskočí keď ich človek uvidí a hneď je deň veselší. Vyfasovali sme krásne perníčky v tvare slnka a srdca. No čo viac si priať? Už asi len tú držkovú. No dobre, ešte piv. Celkom sme sa zdržali keď tu Ivo hlási, že von prší. Čo? Hm.. moc sa mi tam teda nechce, ale mali by sme ísť.

Pamätník neznámemu vojakovi

Rýchlo zbiehame dolu do doliny Kúr. Trasu už dobre poznáme tak to celkom ide. Dokonca aj zopár skratiek sa nám podarí nájsť. Dolu dopĺňame energiu už len s vlastných zásob a ideme sa kus prebehnúť po lúkach a poliach. Nad Krasňanmi bočíme na lúky a popod horu a ponad dediny prebehneme až po dolinu Bránica. Prechádzame jedine centrom obce Dolná Tižina. V krčme sa ale nezastavujeme. Neviem či to bol ale dobrý nápad. 

Tentoraz začína byť dákosi trudný Lukáš. Je pravda, že minulú noc toho moc nenaspal. A ani tieto rovinky asi nie sú jeho šálka kávy. Každopádne viem, že je v ňom sily za 4 kone, tak verím, že sa opäť nakopne keď príde kopec. Veď už len hore dolinou Bránica a cez Pekelník rýchlo prebehneme na chatu pod Chlebom. Sme v doline a pozvoľna začíname stúpať strmšie a strmšie.

Parťáci mi ale pomaly prestávajú stíhať. Čo to? Šetria sa na večerný pretek? Postupne sa Ivo dostáva pred Lukáša a Lukáš naďalej spomaľuje. Niečo asi nie je dobre. Musíme spomaliť. Podmienky na hrebeni môžu byť ešte kadejake. A nemáme inú možnosť ako dostať sa na chatu pod Chlebom. No.. skoro nie je iná možnosť. V sedle na Koni je už Lukáš poriadne dosekaný. Je to jasné. Na hrebeň nemôžeme. Bol by prúser ak by nás povypínalo v tom vetre. Ideme radšej traverzom cca 100 výškových metrov pod hrebeňom, kde budeme viac menej v závetrí. 

Všetci spolu na Suchom

Dopĺňame nejaké cukry a kofeín. Zdá sa mi, že sme trošku zrýchlili. Je pravda že už ani tak nestúpame. Držíme si výšku okolo 1400mnm. Sneh začína opäť schnúť. Už to nie je tá brečka zo stúpania na sedlo na Koni. Každopádne nohy máme premočené na totálku. Bojujeme. V hmle nevidno ani 50 metrov. Vôbec netuším ako sme ešte od čoho ďaleko. Trvá priam večnosť dokým sa doteperíme po Chrapáky a večnosť na druhú dokým uvidíme hornú stanicu lanovky vo Vrátnej. Pred nami nás od Snilovského sedla delia posledné výškové metre.

Prechádzame sedlom a dokonca na chatu aj bežíme. Zdá sa mi, že všetci sa už tešia na teplo. Lukáš sa rozhodol zostať. Ja s Ivom sme moc premotivovaní a ešte si pôjdeme šupnúť miestny pankáčsky beh Najtran. Máme cca polhodinu na skonsolidovanie sa. Rýchlo vývar, kofola a Tiger. Okolo kóópec známych. Až toľko, že neviem s kým sa prvým dať do reči. Som hrozne pod stresom. Toľkoto ľudu som už teda dávno na chate nevidel. Čo by som teraz dal za stredajšiu samotu. 

Zrazu hlásia chytro na štart. Rýchlo dávam aspoň suché ponožky do morkých topánok. Nahádžem veci do batoha a letím von pre psíčka Maxíčka. Ten už má tiež skoro 40 kilometrov v štyroch labkách a ide stále ako píla. Zháňam si v rýchlosti po tme parťákov. Stretám Jula s Miškou. Stihli sme sa aspoň pozdraviť keď nič iné. Dobre iďme sa teda ponaháňať trošku. 

Slnká na Suchom

Štartujeme od konca a myslím, že Ivo našiel parádne tempo. Postupne sa nám darí predbiehať zopár dvojíc. Pozdravím cestou Braňa, Tigra, Bobču, Maurica, či Jimmyho. Veď v štartovke je polovica známych. Na Pekelníku ide veľa ľudí v hmle do neznáma. Tu som ja ako doma, a tak rýchlo obiehneme ďalšie dvojice. Podbiehame popod Koniarky a už aj stúpame na posledný kopec Malý Kriváň. Ivo bojuje. Niežeby som ja vládal. Zatiaľ sa mi ale darí držať sa parťáka. 

Hore pofukuje, ale nie je to až tak šialený mordor ako som očakával. Horšie už vari nebude. Prechádzame do sedla Priehyba. Celkom som mal obavy, či vôbec v tej hmle smerovník trafíme. Podarilo sa. Letíme do traverzu. Chvíľku fajn, ale potom už aj ideme za ostatnými do perdele. Kde to sme? Nezdá sa mi to. Pred sebou dobiehame Braňa s parťákom. Nedá mi to. Ak majú po ruke mobil s mapou a gpskom nech to pozrú. Samozrejme sme nad chodníkom. Po chvíli sme na ňom ale naspäť. Bežíme ďalej. Vchádzame do úseku zničeného minuloročnou lavínou. Tentoraz nás to ťahá zase dolu. Zverujem sa s tým Ivovi s tým, že nech asi ide ďalej po stope s tým, že sa niekto pred nami stihne čím skôr spamätať a prešľape cestu snehom naspäť hore na chodník. Zase dobiehame Braňa. Už sledujú mapu. A krkolomne sa už aj my za nimi teperíme naspäť hore na chodník. Nohy mi už lietajú každým smerom. Prestáva ma to baviť. Konečne sme opäť na chodníku ale ide sa ťažko. Ivo triafa ramenom konár a letí k zemi. Fúúú. To muselo byť zlé. Postupne sa ale spamätáva. Dobre. Vyzerá, že bude schopný pokračovať. Pomaličky sa opäť rozbiehame a konečne sme v sedle pod Suchým. Už len posledné dva - tri kilometre.

Slnko, Max a držková

Zdá sa to byť ale celá večnosť. Za sebou počujeme nejaké hlasy. Je to Bobča s Tigrom? Každopádne nezdá sa mi, že fučia ako na preteku. Skôr ako na romantickej večernej prechádzke. Znervózňuju ma. Čelovka za nami sa ale ani raz neukázala. Chata na Kľačianskej Magure sa približuje a po pár minútach sa reálne pred nami ukáže. Sme v cieli. Poďme oddýchnuť a socializovať. V chate sa stretám s ďalšími známymi. Dobre nám je tu. Hlavne je tu teplo. Ivo chodí trošku kockato, ale vari spokojne. Dokonca dáva také vyhlásenia, že o rok je tu naspäť. Nedbám. Som za.

Posedíme do nejakej pol deviatej a ideme dolu. Predsalen idem zajtra do roboty. Cesta z chaty, po tom čo sme prežili počas celého dňa, bola nič. Rýchlo nasadneme do auta a Ivo ma odvezie až po vchod. Konečne som doma a môžem sa po celom dni poriadne vysušiť. Bol to náročný deň, ale ako rozlúčku s bežeckou sezónou si nič lepšie neviem predstaviť. V pondelok už len lyže. Začína opäť druhá tvár môjho života :)


Foto: Lukáš Hladký

nedeľa 1. decembra 2019

4mula Choč 2019

Tááák a bežecká sezóna sa nám blíži k záveru. Parťák Lukáš mi už mesiace rozpráva o tejto úžasnej akcií. Stále som ho nechával ale v očakávaní. Veď kto má vedieť čo už môže byť v posledný Novembrový deň? Mohlo byť už pol metra sňahu a v teniskách by ma už nikto nezahliadol. Jedine žeby sme šli na lyžiach. 

Začínajúca zima na Choči

Sneh sa ale moc nekoná. Aj keď práve z piatka na sobotu poriadne prituhlo. Po spánku ani slýchu. V piatok bolo ešte vyhodnotenie Slovenskej ultratrilovej ligy a domov z Bratislavy som sa dostal až okolo druhej v noci. Na dve hoďky som si teda ľahol do postele a už aj mi zvoní budík. Trošku sa dám dokopy, niečo spráskam a letím na vlak. Výjdem von a tam biely poprašok. Wtf? Veď keď som prichádzal z Bratislavy domov ešte pršalo a myslel som si, že je minimálne 5 stupňov. Nedbám. To biele čudo predsa milujem.

A sneží a sneží

Vlakom prichádzam do Ružomberku a odtiaľ idem s Lukášom na štart do Vyšného Kubína. Zraz má byť o 6:45 a tam po ľuďoch ani stopy. Neviem ako to má Lukáš dohodnuté. Ja netuším ani kadiaľ pôjdeme. Je to skôr uzavretá akcia, čiže som pripravený aj na taký scenár, že si pôjdeme po vlastnej osi. Napokon sa nás ale pozbieralo 9 kúskov a hned sme aj vyrazili o 7:15 na 4 alebo menej výstupov Choča. 

Chvíľku so zopár súputníkmi porozprávame cestou hore po zelenej značke, ale potom nás to nejak vypľulo pred všetkých ostatných a už si ideme svoje. A už je to opäť sobota ako každá iná. Zase raz strávená výletom v horách.


Prvý výšľap ide po pretekárskej trati vertikálu z Vyšného Kubína. Po odbočku do kopca to nehrotíme. Ale ako zahneme zo zvážnice do lesa zdá sa mi, že sme to poriadne napálili. Nedbám. Na to, že som spal 2 hodiny sa mi ide veľmi dobre. Lukáša nechávam pred sebou, lebo keby ma teraz pustil pred seba, asi by som sa odtrhol z reťaze a mohlo by to ešte za pár hodín zle dopadnúť. Každopádne aj tak sme hore za cca 1:25. Sme spokojní.

Cestou na vrchol začína blato primŕzať a postupne pribúda sneh. Nie je ho veľa. Povedal by som tak akurát, aby mi sneh nepadal do tenisiek. Užívame si jeden z prvých snehov sezóny 2019/2020. A z oblohy stále niečo padá napriek tomu, že dnes mal byť podľa predpovede skoro jasný deň. Našťastie veľmi nefúka, a tak aj keď určite mrzne, dá sa vrchol prebehnúť v rýchlosti len vo funkčnom dlhom tričku a fukerkovej veste.

Obrátka na Lúčkach

Cestou dole na Lúčky to vo vrchnej časti celkom šmýka. Na koske je neskutočný práškový sneh. Úplna jemnosť. Škoda, že nám to všetko sype na rukávy a za krky. Rýchlo klesáme. Ani sa nenazdáme a sme na asfalte. Áno cca posledný kilometer pred cestou Lúčky - Osádka je natiahnutý fungl nový hladučký čiernučký asfalt. Ževraj požiarna cesta. Na križovatke dáme len foto, otočíme sa a ideme naspäť hore. 

A už aj smerom hore

Postupne stretávame ostatných parťákov akcie. V dolnej polovici je kopec vody, ktorá plynule prechádza do blata a nakoniec do zamrznutej zeme a trošku sniežiku. Trošku zmierňujeme tempo. Lukáš je nejakýsi nesvoj. Neviem čo to vymýšľa. Dokonca spomína, že mu je zima na chodidlá? To som teda ešte nepočul. Každopádne postupne naberáme výšku. Pred sedlom Vráca stretávame Maťovu Halászovu žienku Екатеринu. My sa nepoznáme, ale hory lámu hranice. Zo minútku dve sme si pokecali pri čajíku a hybaj ďalej. 

A znovu a znovu..

Prebehneme vrchol a letíme do Valaskej Dubovej na občerstvenie. Zbeh čistá vražda pre mňa. Zo sedla Poľany je to samý koreň a kameň. Rád by som si zanadával ako pohan. Ale čo? Sám som si to vymyslel, tak nefňukaj. Zdá sa mi že ideme dolu večnosť. A asi až po tej večnosti nás to konečne vypľulo na vrchnom konci dediny a potom po dlažbe a asfalte zbehneme rýchlo do Jánošíkovej krčmy. Tam bolo pre nás všetko pripravené.

Mali sme rezervovaný stôl, na ktorom boli košíky ovocia, gélikov, magnézka a iných potrebných vecí pre premotivovaných turistov a bežcov. Hruštičke som neodolal a vopchal do batohu aj keď je stále skoro bez dotknutia. Okrem toho to istila držková, ktorá ma dnes ozaj neoslovila v tomto podniku a kofolka. 20 minút oddychu a ideme do druhej polovice výletu. Čas zatiaľ geniálny. Aj s prestávkou 4:30.


Na rozdiel od zbehu je výšľap z Valaskej Dubovej veľmi príjemný. Už sa začína rozbiehať aj Lukáš. A možno ani nie, ale na vrchole sme aj tak za menej ako 1:20? Zase mu je zima alebo čo? Lebo na vrchole sa otočíme a letíme priam ako šialený. Už to chceme mať za sebou. Nad Drapáčom stretávame parťáka Iva. Lukáš je tak rozbehnutý, že mám čo robiť ho v rýchlosti zahamovať a spravovať Iva, že ide s nami hneď a zaraz dolu do Jasenova nie hore. Otáča sa. Pokračujeme v trojici v šialenom zbehu. Ide sa mi dobre aj keď v dolnej časti sa už dobre prehrievam. Ten 1000 výškových metrov rozdiel medzi spodkom a vrcholom je poriadny zmena v teplote aj počasí. 


Prichádzame pod kopec Bralo a nakoniec opúšťame doľava červenú značku. No tak toto by som netušil ak by som tu mal ísť sám. Obrátka v Jasenove teda nie je v Jasenove, ale na parkovisku bývalej cesty zo sedla Brestová do Kubína. 

Dolu  do seba natlačíme jedla koľko to ide a ideme poslednýkrát na vrchol. Ani tento výstup nie je až tak náročný. Každopádne sa už poriadne ozýva únava z predošlých troch výšľapov. Lukáš fučí, ale postupne pridáva do kroku. Ten štart od cesty bol dákysi rozpačitý, ale pred vrcholom dupol neskutočne do vrtule. Idem dušu vypľuť. Byť ešte piateho výstupu, tak ma tam rozseká ako rešeto zrejme. Mne už začínalo dochádzať. 4000m+ mi stačilo. 

Teraz napríklad nad Jasenovou

Na vrchole stretáme našich súputníkov opäť. Oni práve zdolali Choč tretíkrát. Veľmi milé stretnutie. A dokonca aj s ďalšími, ktorí si šupli Choč o niečo menej krát. Asi sú teda rozumnejší. Prehodíme s každým pár slov a letíme dolu. Ako sa svetlo lúči z dnešným dňom začína poriadne prituhovať. Už tu teda nemáme čo robiť. Čelovky vyťahovať nechceme a hodilo by sa to dobojovať so cťou, keď sme sa už tak rozbehli, v dobrom čase pod 9 hodín. Máme na to vyše hodiny. 

Poslednýkrát?

Nesílime to ale. Aj členky a kolená sú podstatné. Ešte ich budeme potrebovať. Raz bežíme, inokedy si trošku oddýchneme. Podľa toho čo práve cítime. Ani sa ale nenazdáme a sme pod kopcom a už nás čaká len to blatové šialenstvo. Bežať sa mi už nechce. Aj keď niekedy sa bolo treba poriadne rozbehnúť, aby sme preskočili metrové koľaje plné vody. Krkolomne sa prederieme týmto nepekným úsekom a potom už len trháme blato z pod tenisiek pri zostupe lúkami nad Vyšným Kubínom, len aby sme to ozaj stihli pod deväť hodín. Nakoniec to bolo poriadne tesné. Opäť na štarte sme po 8 hodinách a 55 minútach. Konečne to máme za sebou. Bolo to perfektné. Máme za sebou 4x Choč, 43km a 4200m+. Už len jedlo a pitie. Poďme teda na aftérku.

S ostatnými parťákmi

Tá sa konala v krčme Malvázia vo Vyšnom Kubíne. Štartujeme to tam my, keďže ostatní ešte nejakú tu hodinku pobudnú na výlete. Dáme zatiaľ po kofolke a aspoň sa vysušíme pri krbe. Prišli aj iní výletníci čo absolvovali Choč jeden či dva krát. Spolu pokecáme. Oni ale neskôr odchádzajú na miestny festival horských filmov. Nám dávajú v telke Peťu Vlhovú na obrovskom slalome. Už len dúfať, že ostatní neprídu do jej jazdy. Už dávno som nepozeral TV a tobôž nie s takým napätím. 

Rezeeeeň..

Okolo ôsmej, cca po štyroch hodinách, prichádzajú ostatní čo to zvládli do konca. Párty sa rozbieha. Bolo to tak akurát decentné. Presne tak ako sa mi to páči. Aj kapustnica, či rezeň bol. A ako bonus na záver sme vyfasovali aj po uteráčiku a vínku. Čím sme si toto všetko zaslúžili? Nedáva mi to žiadnu logiku. Ako sa dá toto nejako odčíniť? Myslím si, že keby sme boli každý ako títo úžasní ľudia čo sme stretli, bol by tento svet prechádzka ružovou záhradou. Ale keďže to veľakrát tak nie je, aspoň oveľa viac vyniknú práve títo úžasní ľudia. Ďakujem Vám Oravci a vedúci Edo za krásny deň s Vami.



Foto: Lukáš Hladký