nedeľa 13. októbra 2019

Na potulkách v Nízkych Tatrách

Prišiel Október a počasie si začína robiť s nami bežcami čo len chce. Minulý víkend som sa ledva z chaty pod Chlebom vyhrabal naspäť do civilizácie, čo pol víkendu lialo. Tento týždeň nám to počasie ale všetko vynahradilo. Už len o parťákov je núdza. Nevadí, možno nabudúce sa niekto prida ;)

Niekde okolo Doštianky

Už som si celkom odvykol od logistiky bez auta. Ale stále to ide, keď sa chce. Ráno nasadám na vlak 5:13 vo Vrútkach a po celkom úmornej ceste som presne o 9tej v Malužinej. Čo to som ešte dospal. 9:00 je pre mňa celkom netradičná hodina začiatku. Veď mám v pláne 65km. Som teda zvedavý ako toto celé dopadne. Každopádne posledný vlak, ktorý musím stihnúť je 21:21 zo Štrbského plesa.

Ok teda, vystupujem z busu a letím hore dedinou. Treba mi nehorázne na záchod. Nie a nie nájsť vhodné miesto. Kúsok nad kostolom, ale už nevydržím a musím. Hneď zhadzujem zo seba prvé vrstvy. Dnes to vyzerá na úpek.

Na Veľkom Boku

Vchádzam do Malužinskej doliny a po pár kilometroch odbočujem do doliny potoka Hodruša. Všade samý asfalt. Až tak mi to zase ale neprekáža. Skôr som zúfalý, že dolina skoro vôbec nestúpa. Až po cca 4km po odbočení do Hodruše sa terén pristrmil. A práve tam to bolo najhoršie. Ani beh, ani chôdza. Striedam to. Ani sa nenazdám a mám pri Škarkétke za necelú hodinu 7 a pol kilometra a vyše 300m+. Odtiaľto s behom končím. 

Nie sú to moje posledné kilometre a teda uštvať sa k smrti nemusím už tu. Za necelú pol hodinu som pri horárni na konci doliny a prichádza konečne poriadne stúpanie. Celá dolina mi trvala okolo 1 a pol hodiny. Značkový čas smerom dolu ukazoval tuším 3 hodiny. Nečudujem sa, že som nestretol ani človiečika. 

Z Veľkého Boku po Kráľovú hoľu

Rozbitou zvážnicou stúpam strmo hore. Miestami pod nohami kopec vody. Nič zaujímave. Ani tie výhľady na polomy za moc nestáli. Už sa teším na Veľký Bok. Postupne vychádzam až do sedla pod vrcholom. Ešte v autobuse z Brezna som sa dal do reči s chlapíkom čo spomínal, že naposledy keď tu bol, mal problém vysomáriť sa z lopúchov vyrastajúcich až po pás. Vyzerá, že mal pravdu. Našťastie zdá sa, že po lopúchoch zostali už len steblá. A celkovo, možno polovica výstupu zo sedla na Veľký Bok musí byť v lete poriadne zarastený. Teraz len neskutočne otravovali nízke kríky kosodreviny, borievky, či čučiek, či čo to bolo. Tvrdé kry zasahovali do utlačeného, uzučkého chodníčka v blate a poriadne mi doškriabali nohy. Na hrebeni fúka ako besné. Konečne som ale hore.

Spätný pohľad zo Zadnej hole na Veľký Bok a Vysoké Tatry

Snažím sa urobiť zopár foto. Je tu neskutočne nádherný pohľad na celé Vysoké a Západné Tatry. Vidno aj veľkú časť Nízkych Tatier. Od Chopku až po Kráľovú hoľu. Škoda len, že fúkalo tak, že všetky foto sú rozmazané, lebo som nedokázal udržať foťák chvíľu bez pohybu. Nevadí, letím dolu.

Vrchol som chcel stlačiť na čas pod 2 hodiny, ale nakoniec z toho bolo 2:10. Čo už keď tak. Ale čo teraz pozerám bolo to až 14,5km a 1100m+. Som teda nadmieru spokojný. Zbeh z Veľkého Boku nula bodov v tých škriabajúcich kríkoch. Až potom to prišlo. Celý hrebienok až po Zadnú hoľu bol behateľný (škoda tých kopec popadaných stromov). Z vetra na Veľkom Boku som nejaký došťukaný. Čas od štartu na Zadnú Hoľu mám cca 2:50. Čo prinesie hrebeň.

Pred sedlom Priehyba, vzadu v oblaku Kráľová hoľa

Vyrážam krásnym chodníčkom napred ku Kraľovej holi. Dĺho bežím. Toto, takto bude poriadne rýchle. Musím si čosi zajesť, lebo ma odpíše. Vchádzam do lesa. Chodník sa začína kľukatiť ako zmyslov zbavený. Prestáva ma to baviť. Predstavujem si, čo asi prežívala parťáčka Julka na tomto mieste na prebehu SNPečkou. Podľa mňa to tu je na poriadnu depku. Vychádzam na Kolesárovu a začínam zbiehať do sedla Priehyba. Spočiatku mierne, neskôr až príšerne strmo. Človek by až nepovedal, že toto je sedlo a nie nejaká zarezaná dolina potoka. Vybieham na čistinku a tu dokonca aj asfaltka. 3:45. Hm.. Bude Andrejcová do piatich hodín? 

Na Veľkej Vápenici

Začína pripekať. Musím dať energeťák. Už teraz mi prestáva chutiť jesť. Nezastavujem. Hneď idem hore. Šialene hore. Podľa profilu viem, že je to už ale posledný ťažký kopec. Na pár metroch 500 metrové stúpanie. Výškové rýchlo ubúdajú a za niečo cez pol hodiny som už aj znovu hore. Vyššie ako všetko čo som zdolal doteraz okrem Veľkého Boku. Zbieham do sedla Priehybka. O tomto mi zase rozprával parťák Ivo ako išli vo víchrici s Paťom počas Nizko Tatranskej stíhačky a musel Paťa držať, aby mu neuletel do doliny. Tentoraz je tu celkom kľud. Len kde tu obídem nejakých turistov. Prechádzam ešte cez jeden nevýrazny kopček a som pod Košariskami. Ešte pol kilometra a už aj som na útulni Andrejcová.

Z Veľkej Vápenice až po Ďumbier

Tam zrazu kopa ľudí. Čo to? Pivo sa čapuje vonku. Dokonca guľáš. Bola tu nejaká akcia? Alebo to tu si takto žijú každý víkend? Zisťujem skutočnosti. Áno, ževraj tu mali nejaký beh. Zrejme som im tam vtrhol na aftérku. Pivo mi ale načapovali a aj gulášu uliali. Trošku som za atrakciu odkiaľ som sa tu vzal. Podaktorí ani netušili, kde nejaká Malužina je (priznám sa ani ja som to donedávna netušil). Necelú polhodinku posedím. Na chatu sa mi nakoniec podarilo doraziť ešte pred piatimi hodinami. Tuším to bolo okolo 4:55. Fascinujúce, vkuse sa mi darí držať priemerku nad 6km/h.

Z chaty odchádzam okolo 5:20 hrubého času. Znovu prichádzam pod Košariská a po modrej zbieham až na Bodnárku. Ubehlo to rýchlo ale bolo to aj tak strááášne dlhé. Začína ma tlačiť v črievku. Dokým som na Bodnárke je z toho celkom už prúser. Asi gulášik potlačil všetko ku opačnému otvoru. Prejdem pár metrov do kopca smerom na Pánsku hoľu a už aj som za jedným zo Smrečkov na lúke, aby ma aspoň z cesty dolinou nebolo vidno. Uuuu, to bola úúúúľava. 

Na Andrejcovej

Nohy stále idú a o chvíľu som na jednom z mnohých nevyrazných vrcholčekov tohoto zabudnutého bočného hrebeňa v Nízkych Tatrach. Tu človek turista asi len málokedy zblúdi. A to tu je tak krásne. Najprv mám Kráľovú hoľu po pravej strane vedľa seba, neskôr sa presúva za mňa. Pár kilometrov prechádzam ešte lesom, ale neskôr vychádzam na lúky a pred sebou mám ako na dlani celé Vysoké Tatry. Cítim sa ozaj ako v raji. Tu žije ozaj iba bača a jeho krávky. Fascinujúce. Užívam si každý jeden pohľad pred, za, či vedľa seba. Každému toto vrelo odporúčam. Na beh, na prechádzky, či na romantiku.

Prúser je, že ma pri chôdzi začína bolieť bedrový kĺb. Prečo??? Žeby to bolo vytiahnutou zničenou vložkou z jednej topánky po minulom výlete? Nič iné mi nenapadá. Mala tak max. 1-2 mm pod pätou a v predu asi ani toľko. Nohy to ale asi cítia. Kiež by po vyhodení aj tej druhej nabudúce nič nebolelo. 

Za Pánskou hoľou

Lúky ubiehajú ako voda a časom som na ich konci. Stále mám veľmi dobrý čas. Tuším 7 a štvrť hodiny od štartu. Vchádzam do lesa, na strome šípka doprava a veľmi nevyrazný chodník trávou. Značky kde tu matne vidím aj ďalej, ale chodník totálne biedny. Nemám poňatia či idem po niečom srčom, či ľudskom. Mapy.cz majú chodník natiahnutý kdesi potokom v húštine. To by som teda nerád. Tieto lesy sú dosť nepredvídateľne. Kde tu je poriadny polom, kde tu nádherne. A do niečoho krkolomného teraz večer by som nerád. Veľakrát z chodníka schádzam, ale hneď sa mi ho znovu darí nájsť. Celkom ma premkla zúfalosť, keď som na jednom mieste vošiel do močiara. Ešteže som to otočil a kúsok vyššie nad sebou našiel zbytky bývalého mostíka. Odtiaľ už ako tak chodník vidím. Prebieham krásnymi lúkami s postupne pred zimou šedivejúcimi trsmi trávy až dokým nevojdem opäť do dolámaného lesa. Z chodníka je zvážnica na zvážanie dreva a pod nohami potok. Som z toho poriadne nervózny. Mylel som si, že o pol piatej budem dolu. Bez šance. Dolina vyzerá byť riadne dlhá a hlavne to tu vôbec nejde rýchlo. Časom sa to kúsok zlepší a snažím sa čo najrýchlejšie odtiaľto preč. Nižšie stretám stádo troch jeleňov. Krásne. No a potom som už zase v kope blata a polámaného stromia a cesta nie a nie prísť. To bolo radosti, keď som ju nakoniec uvidel. Som dobre došťukaný.

Posledné pohľady za seba na Kráľovú hoľu

Vyťahujem energeťák a rozmýšľam: "Teraz čo?". Na hiking mape je značená žltá, na mapy.cz modrá a každá ide inakadiaľ. Čomu mám veriť. Na strome zahliadnem žltú. Idem po nej? Bude to schodné? hiking má tiež stále schodnú Swinicu aj keď už pár mesiacov sa v danom mieste hora rozpadáva. Na druhej strane už ma aj mapy.cz kade tade povodili po potokoch, či žľaboch. Skúsim veriť značkám na strome. 

Chvíľku sa prejdem po asfaltovej ceste a neskôr strmo dolu doprava z cesty rovno do potoka Čierny Váh. Vyznačené je to tu krásne, ale či tu niekto aj chodí? V potoku má čaká prekvapenie. Most asi z prvej republiky. Vyzerá dosť prehnitý. Nič to. Prinajhoršom zletím aj s ním do toho potoka. Je to tak meter nad vodou. Zabiť ma hádam nezabije a ak to výjde aspoň mokrý nebudem. Prehýba sa pod každým krokom poriadne, ale zvládli sme to. Za potokom hneď zase poriadne strmo hore. Vychádzam na zvážnicu.

Na žltej stále po lúkach, fotené niekde okolo Smrečiny

Ta vyzerá riadne luxusne. A len mierne stúpa. Čakal som šialenú divočinu strmo hore. Čakám každú chvíľu, že to príde a nič. Stále čistá paráda. Tento pôžitok mi len berie boľavá noha. Rozmýšľam čo ďalej. Ísť až na Štrbské pleso? Nezničím si tu nohu nadobro? Toto mierne stúpanie krokom mi narobilo už poriadne problémy. Som z toho poriadne sklamaný. Konečne som ale hore. Konenčne opäť vidím Tatry a široko ďaleko Liptovskú kotlinu s malebnými dedinkami. Mal by som mať v nohách okolo 52km. Čas okolo 8 hodín.

No a agónia môže začať. Zbehnem do Vyšnej Šuňavy. Čo sa dá stále bežím. Hore kopcom kráčam. Robí mi to ale poriadny problém. Začínam chladnúť. Slnko pomaly zapadá. Okrem nohy ma z ničoho nič začína bolieť palec na nohe a postupne sa pridávajú kríže. Keď bežím je dobre, ale nevládzem už toľko. Najradšej by som šiel do prvej krčmy na kofolu alebo aj možno niečo teplé. Je mi ale jasné, že to by bol už úplny koniec. Už by som len čakal na autobus. Nie, aspoň do Štrby na vlak zájdi!

Ponad Čierny Váh

Som za Šuňavou. Prechádzam cez mierny kopček a už znovu klesám. Dlhou rovnou asfaltkou. Pred sebou mám nádherný pohľad na celú dedinu Štrba učupenú pod Tatrami. V zime, hlavne Šuňava, musí byť asi poriadne zavievaná snehom. Dokonca už aj rampy majú so zákazom vjazdu pripravené (asi keby vznikol problém). Krajnica sa im tiež celkom rozpadáva. Ups, na robotu myslím. Ale aspoň rýchlešie tá rovina ubieha. Po zemi sú aj nejaké značky kilometrov. Žeby tiež nejaký pretek? Neviem či som nevidel až nejakú 30tku. Maratón? To musí byť celkom zapeklité. Nech si tu skúsi zabehnúť čas Eliud ;)

Nad Šuňavou

Štrba. Konečne. Ale paneláky v Tatranskej Štrbe stále ďaleko. A hlavne vysoko. A to nehovorím už vôbec o Štrbskom plese. Prechádzam dedinou a na konci poriadne stúpam. Ufff, zase kĺb bolí. Som ale hore a môžem sa opäť rozbehnúť. Značky hovoria o cca 3 kilometroch. Vlaková zastávka Štrba. Nie, to dotiahnem až po rýchlik. Zbieham pod diaľnicu a odtiaľ už len stále pozvoľna hore. Raz za čas pobehnem, inokedy kráčam. Ubieha to pomaly. Obchádzam Štrbský rybnik, prejdem cez pravotočivú zákrutu a už len rovno do nevidím. Odpočítavam posledné metre a som tam. Stanica. 

Deň sa chýli ku koncu

Tam ľudí ako na Václavaku. Normálne nechápačky kde som sa to ocitol. Ja som stále kdesi sám v hore len so svojími myšlienkami. Mám čo robiť sa spamätať. Kupujem si lístok. Pozerám kedy mi ide spoj, keď tu zrazu mám za sebou chlapíka čo našiel niekomu mobil z Vrútok. Nestačím sa zorientovať a už ho mám aj v ruke. Samozrejme, že chcem pomôcť, len stále nechápem čo sa deje okolo mňa. Musím čosi do seba dať. Idem vedľa do bufetu. Pýtam kofolu s hotdogom. Teta už zatvára, ale ešte sa nado mnou zľutuje. Rýchlo to spráskam a idem naspäť do vestibulu. Začínam chladnúť a ani teplý radiator dákosi nepomáha. Až po polhodine to vyriešilo teplo vlaku. Tam to zase bolo až na plávky. 

Štrba a Tatry

Vo Vrútkach už len odovzdám majiteľovi mobil a rýchlo sa idem dať naporiadok. Štrbské pleso nevyšlo, ale zrejme by to bolo aj tak zbytočné trápenie. Boh vie, čoby som si narobil s tým kĺbom, veď aj tak ma bolí ešte aj teraz na druhý deň. A asi aj tie spoje. Tak by som cestoval do pol jednej v noci a ešte aj na plese by som sa načakal. Myslím si, že všetko bolo ako ma byť. Ešte aj to počasie bolo geniálne. Krása, nech nám ešte ta jeseň dlho trvá a potom naraz nech prídu tony snehu :)

piatok 11. októbra 2019

Víkend v Malej Fatre alebo 1. sneh sezóny 2019/2020

Tento víkend sa nekoná nič výnimočné. Počasie hlásia pod psa a samému sa mi nechce ísť niekam trápiť a ani po parťákoch sa mi nechce snoriť. Idem teda len tu ku nám.

V piatok poobede ešte vybehnem s Dekom na chatu pod Suchým. Hríbov je po lesoch toľko, že ľudia robia zásoby na pol storočia a neobišlo to ani chatárov. Celú zimu bude hubová pomazánka. Hodinku posedím a letím ďalej. Vonku je zima ako v Ruskom filme. Zatiaľ ale bez snehu. Nič ale nenechávam na náhodu a dnes som si zobral aspoň tenisky s dezénom a bez dier. 

Už to začalo :)

Do zjazdovky fučím ako kôň, aby som sa ako tak zohrial. Ide to. Už nad zjazdovkou sa vyzliekam. Tričko a fukerka bez rukávov musí stačiť. Dnes idem dokonca pozrieť aj na Suchý. Celý hrebeň odtiaľ som už veľmi dávno nešiel. Suchý v poslednom čase vždy traverzujem. Je to nádherná časť. Užívam si preliezačky Ťavích hrbov. Ani sa nenazdám a som v sedle Vráta a o chvíľu prebehnem už aj Stratenec a pomaly stúpam na Malý Kriváň. Tuším za  hodinu 20 som na vrchole. Pôjde to do 2 hodín na chatu pod Chlebom?

Stratenec - Biele skaly (ťavie hrby) - Suchý z lúčky nad zjazdovkou nad chatou pod Suchým

Severná strana Kriváňa je trošku už obelená. Hlavne severná časť kosky. Cítim to tak na 3-4 °C. Letím. Je vidno. To už dávno nebolo na týchto miestach. V stredy pravidelne chodíme po robote a tu už vždy pučíme s čelovkami. Dosť často v hmle. Takto to ubieha oveľa rýchlejšie. Od Bublénu sa už len na Pekelník vyštverať a  potom už skoro stále len bežkom až na chatu. Schádzam do Snílovského sedla a o pár minút som na chate. Čas cca 2:05. Dobréé. Som spokojný. Ideme pártiť.

Zo Suchého smerom na Ťavie hrby a Malý Kriváň

Časom prichádzajú z doliny ďalší parťáci. Piť už nepijem, ale dobre je nám aj tak. Končíme až neskoro v noci. Čo je ale fascinujúce, vstávame až skoro o ôsmej. Pánečku, to tu asi ešte ani nebolo. Vonku čliape ako besné. Dnes tu asi zostanem uviaznutý. Ostatní parťáci odišli aj do dažďa. Ja radšej idem na chate popomáhať. Verím, že aspoň zajtra bude lepšie. Dúfam, že aspoň dolu do doliny suchý zájdem.

Deň nakoniec prešiel ako voda a už ležím opäť v posteli a čakám na krajšie zajtrajšky. Dohodnutý som na zajtra s parťákom Matúšom vyraziť z chaty okolo deviatej. 

Prvá biela, cca 1550-1600mnm

Ráno ale žiadna sláva. Najlepšie sa mi zdajú raňajky. Vonku hmla, vietor, strašná kosa a čo včera pribudlo je sneh. Ideme ale aj tak na to. Nad chatou to praští. Cez noc mokrý sneh aspoň z časti premrzol. Ide sa po tom ale hrozne. Ani ten dňový oddych mi nepomohol nabrať síl. Namiesto toho ma chytilo poriadne hrdlo. Dnes mi toto buď pomôže alebo ma už úplne odrovná. Kde tu sa prebárame do poriadnych kaluží alebo do 10-20 cm závejov snehu v čučoriedí. Chodník od hrany Kriváňa po Pekelník bola ťažká kríza. Parťák vyťahuje rukavice. Mám čo robiť nezamrznúť pri tomto jeho akte. Z Pekelníka pravá šmykačka. Fúka protivietor, severák a začalo aj snežiť. Ihličky sa nám zabodávajú do tváre a do premočených elasťákov. Je to tu drsné. Rýchlo odtiaľto preč.


Zbiehame do sedla za Kraviarskym. Už teraz som dosť došťukaný. Nechcem parťáka zdržovať. S Matúšom ideme spolu prvýkrát a počul som o ňom veľa úžasných slov. Došuchceme sa teda nejak na Kraviarske. Zima začína ustupovať. Nastupuje blato. Už hore na skalnatom hrebienku Kraviarskeho lámem paličku pri páde. Našťastie to bol môj skoro posledný pád. Odteraz padá Matúš. Prebiehame aj Žitným a strmo hore vystúpime aj na Baraniarky. Je tu nádherný technický hrebienok. Škoda že teraz hlavne bahenný kúpeľ alebo rovno blatový tobogán.

Z Malých nocľahov do Tiesňav

Matúšové zbehy sú fascinujúce aj keď je každých 20 metrov na zemi. Až nechápem kde má ten chalan pud sebazáchovy. O chvíľu je mi z dohľadu. Ja sa držím aj poslednej slamky trávy, aby som neskončil na papuli. Nižšie stretám už parťáka desiatovať. Idem ja pomaličky teda dopredu. Krkolomne zbehneme až do sedla Príslop.

Hrebeň Sokolie ma priam máta. Budem ešte vôbec vládať? Snažím sa pučiť koľko mi telo dovolí s tým, že máme ešte kopec kopcov pred sebou. Rýchlo sme ale hore. Ani to až tak nebolelo. Ešte zopár hupákov a sme na Malých nocľahoch. Je tu nesmierne krásne. Nemyslím dnes, ale celkovo. Chodník je priam zavesený na skalných bralách. Začíname strmo klesať. Aj v tomto počasí cestou stretáme kopec ľudí. 


O pár minút asi po milión schodoch sme dole v Tiesňavách a cestou na Boboty už po ľuďoch ani stopy. Ako sme prudko klesli, tak teraz naspäť stúpame. Sky terén ako vyšitý. Miestami sa cítim ako v Limone. Nemáme im prečo niečo závidieť. Máme to tu doma aj my. Matúš trošku zaostáva. Žeby si všimol, že fučím ako raketa a nechce aby som sa utrápil k smrti? Nechcem, aby sa kvôli mne brzdil. Celý vrchol Bobot ideme samostatne. Asi pár metrov od seba. Nevideli sme sa. V zbehu zmierňujem a čakám kedy ma parťák dobehne. 


Keď pribehol spomínal, že nohy nejdu. Vyzerá, že obidvaja sme sa trápili ako o život. Každopádne nefučal, nečakal som to teda. Ani zbeh mu ale zrazu nejde. Spomínal aj niečo o nohe, že ho bolí. Žeby? Nechcem sa ho na to ale pýtať. Takto zbehneme strmo dolu na Vrchpodžiar, a potom po znovu nehoráznom blate zbehneme už ako prasatá až do Štefanovej. Áno, meníme trasu. Z Vrchpodžiaru nejdeme na osadu Podrozsutec a cez hrebeň Rozsutcov, Stoh a Grúň na chatu, ale čo najkratšou cestou cez chatu na Grúni a Vrátnu do Snílovského sedla. Na hrebeni keby sme to aj silovo nejako utiahli asi by sme v tej zime zamrzli.

Konečne na Vrchpodžiari, pred nami Poludňové skaly

Blatové orgie pokračujú aj na chatu na Grúni. Matúš sa ďalej trápi. Nevadí. Spomalíme a to prejde. Cesta na chatu nie je obtiažna. Len to blato uberá sily. Za pár desiatok minút sme hore. Na chvíľku si sadáme. Dáme niečo teple do hrdla a letíme rýchlo odtiaľto preč. Očakávame poriadny šok od zimy ako výjdeme z chaty, ale nakoniec sa skoro nič nekoná. Rýchlo prebehneme cez lúku do lesa a pretraverzujeme miernym klesaním až do Vrátnej. Sme pod lanovkou.

Stúpame na chatu na Grúni, za nami vychádza z hmly Rozsutec

Ako veľmi nemám rád tento kopec. S Matúšom sa prepíname do autopilota a snažíme sa to mať čím skôr za sebou. Zase je to raz nekonečné. Dnes už ani len serpentíny lesom nechceli skončiť. A to sme len v tretine stúpania. Postupne začína prichádzať zima. Zelená a hnedá sa časom mení na bielu a začína šmýkať. Nezostáva nám ale nič iné ako toto sedlo prebyť. Teplo domova je na druhej strane. Stretáme zopár turistov. Zdajú sa mi známy. Podľa mňa sme ich obchádzali keď išli oproti nám cestou z Baraniarok. 

Sme v hmle a netušíme, ktorý stĺp lanovky je ten posledný. Nie a nie. Až po vari večnosti prichádza ten pravý, dvojitý. A za ním už samotná horná stanica. Vedľa nej už na ratrak nahadzujú pásy. Ani sa nenazdáme už už budeme tieto svahy brázdiť lyžami. Vyškriabeme sa ešte cez posledné výškové metre do Snílovského sedla a letíme na chatu. O pár minút sme tam.

Hore už zase snehovo

Tam nás už čakajú naši. Dáme teplého čaju, ale nezdržujeme sa dlho. Musím ísť na vlak. A Matúš by už bol asi tiež rád doma. Pozdravíme teda osadenstvo chaty a už len vlažným tempom zbehneme až ku kempu na Trusalke. Zo zimy sa opäť presúvame do jesene. Tu dole je hubárov plný les.

Celý zablatení ale vybehaní nastupujeme do auta a o pár minút ma parťák vykladá na stanici. Tento víkend nebol nijak zvláštny lokalitami, ale zato som bol celý čas doma. A myslím si, že aj to raz za čas treba :)

pondelok 30. septembra 2019

Skyrun párty víkend Tatry 2019

No samozrejme nič nehrá ako má. Plány na ohromný prechod Tatier z ich východu na západ sú v paži. Parťáci trucujú a ja nemám síl hľadať nové posily. Radšej to trošku prispôsobím pre bežné obyvateľstvo zeme a možno sa niekto pridá. Úspešne.

Piatok ešte skočím na stretávku ku našému bežeckému spolku v Turanoch, napráskam sa mäsiska, pokecám s inými bláznami a hybaj radšej spať, keďže tam na stole stále nejaké to vínko koluje.

Temnosrečinske plesá z Hladkého sedla

Ráno klasická víkendová vstávačka. 4:00 rozlepujem očí, niečo do seba dopučím a letím smer východ. Je posledný septembrový víkend a Tatry má volajú. Nič to, že hlásia čosi smochtliť z oblohy. Aspoň že teplo bude. Ani vietor počasie nespomína.

Chvíľu nechám riadenie projektu na parťáka Lukáša a už aj ideme do Tater obkľukou. Pozrieme krásy Kežmarku a nakoniec sa predsalen cez Podspády dostaneme až na Lysú Poľanu a jednu z top bášt komercie v PL Tatrách na parkovisko pri Palenici Balczanskej pod Morským okom. Hneď nás pán vymáhač parkovného skasíruje čisto poľským kurzom zlotých na eurá za 8. Pekne. Aspoň nebudeme musieť toľko ťahať so sebou do kopca.

Vodospad Siklawa

8:30, vyrážame. Cítim sa ako Valentino Rossi na Moto GP. Predbiehame davy ľudí. Letíme mierne do kopčeka krásnou asfaltkou. Dokonca predbiehame aj kone zapriahnuté do koča s tuctom učupených vrcholových turistov. Po dvoch kilometroch mi už ale hlávka dobre ovisá od zúfalstva. V lýtkoch mi štiepe ako po minimálne maratóne. Nevadí. Už budeme len zrýchlovať. 

Konečne odbočka a vchádzame na terén. A hneď stena ako hrom. Krátka ale poriadna. Došťukaní sme už na treťom kilometri. Musíme to nejako vychodiť dolinkou Roztoki. Ako spomalíme, sa nám to darí. Ako ubúda stromov, ubúda aj ľudí. Plynule vchádzame do kosky a naraz pred nami úžasný vodopád. Sme na Siklawe. Zase sa objavil v hojnom počte ľudský tvor. Fotíme. Konečne sa aspoň na chvíľu nehýbeme. 

A už stúpame do Krzyźneho

Vychádzame nad vodopád a pred nami sa v úchvatnej scenérií otvorí dolina Pieccu stawow Polskich. Druhé z plies, tzv. Wielki staw Polski obchádzame po pravej strane. Za sebou nechávame aj posledných ľudí kochajúcich sa touto dychberúcou nádherou. My máme na pláne ale čosi ešte viac.

Dlho traverzujeme popod strmé svahy skalného hrebeňa. Samotné vrcholky sú zahalené do sivej hmly. Obzeráme miesta kde by to všade mohlo ísť aj na lyžoch. A je z čoho vyberať. Konečne ale začíname stúpať. A to poriadne kruto. Vyzerá, že to práve začalo. Vychádzame na koniec hrebeňa Orlej Perci, do sedla Krzyźne. Áno, vyzerá to tak, že vychádzame nie na začiatok ale koniec, čo sa dozvedáme až o pár hodín v sedle Záwrat. Chodník je na niektorých miestach jednosmerný. 

Orla Perc začína (alebo pre väčšinu tu končí)

Každopádne časť po Granaty je obojsmerná. Pred nami je úsek dlhý cca 1,4km a značka píše 2:10 a podľa Hiking máp dokonca 3 hodiny. Strach a hrôza ma preniká čo tam ideme zažiť. Ale prvá polovica bola priam behateľná ako Berlinsky maratón. Až potom to prišlo. Značka na skale a za skalou diera. Prídeme bližšie a značky po skalách klesajú priam kolmo dolu do žľabu. Obchádzame krásne skalné steny. Všetko je parádne zaistené reťazami. No a potom hóre - dóle a stále dokola. Ale viac hóre ako dóóle. Raz po ľavej strane hrebeňa, potom po pravej. Oblačnosť sa trochu zdvihla a nakoniec pred sebou vidíme celý hrebeň. Ani extrémne nefúka a dážď nás ako predpovedali tiež netrápi. 

Cestou na Granaty

Za hodinu konečne zdoláme ten necelý jeden a pol kilometer. Na Granatoch začína ale niečo poletúvať. Sneh?!? Veď hlásili teplo. Veď mám na sebe len jedno termo. Keď sa ale opre do nás vietor začína byť sranda. Uff, uvidíme. Poďme popreliezať ešte Granaty aspoň. Uvidíme čo ďalej. Tie máme za pár minút za sebou a už aj letíme po šialenom, strmom chodníku serpentínami do Kozej doliny. Tuto absurdnú šialenosť som si uvedomil až na druhý deň z chodníka z Kozej przelezci ako sme museli dolu prudko klesať. Teraz sme zase hodnotili šialený chodník práve z Kozej przelezci.


Sme dolu a po daždi už ani stopy. Nemáme na výber ideme hore. Čiernoznačený chodník z doliny do Przelezci nad Buczynowou dolinou je asi top čo tu v Tatrách máme. Myslím svojou strmosťou. Na pol kilometri nastúpate podľa Hiking máp 381 metrov!!! Znova má zalieva pot. A to hlavne keď vidím, že prvých 200 metrov je ešte vlastne po rovine. Prichádzame ku stene a vchádzame do jedného zo žliabkov. Spočiatku veľmi strmo a po vode. Nevyzerá to zatiaľ moc chutne, ale po chvíli začinajú reťaze a po jednej zo skalných stien prejdeme do širšieho žľabu. Ten je stále nechutne strmý, ale je v ňom obrovské množstvo chytov a pevná skala. Smerom hore to nerobilo žiadny problém. Dole to môže byť iné.


Znovu vychádzame na hrebeň Orlej Perci. Pribudlo kopec ľudí. Terén na Kozí wierch sa zdá byť nenáročný. Padla hmla a začína poprchať. Hneď bolo na teniskách cítiť, že to nie je to čo bývalo za sucha. Prichádzame na iný čiernoznačený chodník do doliny Pieccu stawow Polskich. Bál som sa, že budeme musieť výjsť až na vrchol Kozieho wierchu ale ešte predtým odbočujeme. Toto nebolo náročné. A zostupovka sa tiež nejaví ako nejaký smrťák.

Prvé dve plesa doliny Pieciu stawów Polskich z przelezci nad Buczynowou dolinou

Skaly sú mokré, šmýka to, ale keď si dávame pozor ide to. Znovu netrvá dlho a sme dolu. Poprcha stále. Sme dosť na šrot, ale rozhodneme sa pokračovať ešte do sedla Záwrat. Chata ešte počká. Schronisko w doline Pieciu stawów Polskich by bola poriadna zachádzka a možno by sme to potom zabalili a pustili už iba dolu. To teda nie.

Orla Perc zo Skrajneho Granatu
Stúpame teda. Pozvoľna celou dolinou až po jej samotný záver. Obchádzame okrem Wielkiego stawu aj tretí Czarny, potom Vole oko a aj posledný piaty Zadni staw Polski. Vole oko je len taká kaluž. Sa vôbec čudujem, že to dali do počtov. Chodník na vrchol nie je výrazne technický. Až po samotné sedlo je ukladaný z Tatranských kameňov. To čo nás ale čakalo na druhej strane bolo čosi šialené. Práve dopršalo, máme mokré ruky a pred nami reťaz. Nevadí, to dáme. A za ňou ďalšia a ďalšia. Nemalo to konca kraja. Severná strana bola poriadne strmá. Ruky skrehnuté na ľad. Načo si vybrať rukavice z batoha?! Veď za rohom to skončí. Ak nechcete zliezať, jednoznačne odporúčam opačný smer. 

Spätný pohľad na smer Krzyźne

Postupne schádzame až ku Czarnemu stawu Gasienicowmu. Doštukaní sme už poriadne, ale stále sa snažíme bežať. Nech už sme na chate. Len tu začína ľudské peklo. Noha na nohe. Kilometer a pol medzi plesom a chatou je čistá promenáda. Kľučkujeme medzi davom. Celkom to ide a konečne zbadáme chatu. Rýchlo čosi zjesť.

Dolina Pieciu stawów Polskich zo stúpania na sedlo Zawrat

Kopec ľudí sedí von, dúfam že sa teda bude dať kdesi sadnúť vo vnútri. Tu von by som asi zamrzol. No kdééže. Chata plná a rada na objednávku a aj na výdaj jedla. Objednáme celkom rýchlo, ale na jedlo čakáme hodnú chvíľku. Dokým čosi dostaneme máme už aj po pive. Lukáša nechávam v rade a ja som šiel striehnuť na voľné miesta. Podarilo sa. Tu je to vždy neskutočný boj. Po dobrej štvrťhodinke prichádza Lukáš s nejakou červenou teplou vodou. Veď sme mali mať jajko. Aha.. veď ono pláva v tom. Ochutnám čo nám to dali. Cviklový vývar. No pána. To je tak keď cvikla sa ti zdá v polštine ako top jedlo. Cviklu mám rád, tak som ale spokojný. Škoda len že v tej polievke neboli aj nejaké  kúsky cvikly. Nie len jajko (vajíčko).

Zo Zawratu na Murowaniec

Nachliapeme sa a môžeme ísť. Vonku prší a je neskutočná zima. Pfúúú, hneď vyťahujem vetrovku. Toto budeme musieť rozbehať. Zbiehame pod chatu a púšťame sa zelenoznačeným chodníkom ako najkratšou variantou na Palenicu Balczańsku ku autu. Drkotíme zubami a určite pri tom vydávame nechutné hlasné čudné zvuky, keď tu chlapík oproti nám dáva znamenie, že máme byť ticho. Ukazuje rukou do lesa. Prichádzam bližšie za Lukášom, ktorý šiel predo mnou, pozriem doprava a tam medveď. Pozerá na nás z diaľky 10-20 metrov? Lukáš pokračuje kontinuálne behom ďalej, tak aj ja. Bola to teda len sekunda, dve ako hľadel na nás. Už párkrát som medveďa videl, ale takéhoto mohutného som teda ešte nevidel. Ten musel mať minimálne 300 kíl. Bol nádherný, huňatý, určite už skoro pripravený na zimu. Škoda foto. Chlapík si ho fotil, len neviem, či sme mu ho nevyľakali. Celé toto sa udialo len pár sto metrov od chaty, kde sa premelú tisíce ľudí za deň. Dokonca aj po chodníku šlo kopu ľudí čo schádzali z tejto strany zo sedla Krzyźne. Fascinujúce ako sa už tie zvery neboja.

Gesia szyja

No a my potom letíme ďalej. Vypína ma. Neviem sa už rozbehnúť a Lukáša začínam brzdiť. Chodník je tiež poriadny záhul. Samé korene, blato, skaly. Nedá sa to normálne bežať. A skončiť s nohou v sáčku takto pred koncom výletu nemá zmysel.

Postupne korene a skaly vymieňa čisté blato. Také, že stačí malý sklon a sa šmýkame ako na ľade. Nejde to ani smerom nahor, ani nadol. A celé je to neskutočne nekonečné. Ľudí stretávame už len kde tu. Prichádza posledné krátke stúpanie a chodník začína byť vystužený drevenými schodmi. Uff, to len dalo ešte zabrať. Začína sa vyčasovať. Po ľavej strane nám ručí jeleň. Pred nami sa z ničoho nič vynorí skala. Sme na Gesia Szyja. Za nami sa otvára krásny výhľad na začiatok hrebeňa Orlej perci, ktorý ale ešte nie je v týchto miestach značený. Chvíľku sa zastavíme. Ako vyšlo Slnko všetko sa oblieklo do nádherných farieb. Vrcholky hôr sa odeli do bieleho. Nám pršalo, ale v najvyšších poloháčh čosi pripadlo.

Cestou na Rusinowu polanu

No a už len dolu. Po schodoch??? A po koľkých? Milión dvadsiatich? Šialenééé. Toto sa ozaj nedá opísať, to treba zažiť, viac ku tomu nedodám. Z lesa vychádzame na lúku a pred nami sa otvorí úžasná scenéria Slovenských Belianok a celej najvychodnejšej časti Poľských Tatier. Pre toto sa to všetko oplatí. Tento pohľad ukončil všetky tie úžasné zážitky celého dňa. 

Na polane ..pohľad na Poľske Tatry

Na Rusinowej polane je mala kolibka a desiatky lavičiek. Ľudí tu nebolo, ale v čase modrej oblohy si tu viem predstaviť pekný výkvas. Ale hej, aj teraz tu bolo zopár párikov, čo si vychutnávali túto nádheru. Toto miesto je len kúsok od civilizácie, čiže myslím si, že to potiaľto zvládne každý. Aj keď kvôli blatu je miestami ešte chodník od auta stále v celku krkolomný. Ale stále sa pracuje na ďalších a ďalších nových schodíkoch. My sme zatiaľ mali čo robiť, aby sme v blate neskončili na zemi. Bolo to fakt šmykľavé. Ale sme dolu a bez pádu a konečne pri aute. 

A nakoniec blatová párty

Bolo to že vau. Po chatu 22km, cca 2400m+ za 6:30 a celkový výlet 32km, 2700m+ za cca 9 hodín aj s prestávkou. Bolo to ozaj neskutočne náročné. Ale ako vždy keď odchádzam z Poľska znovu si poviem: "Toto na Slovensku nemáme". Mne sa tu proste páči viac ako v našich Tatrách. Vyrovnávajú to len Západky, ale aj to len vyrovnávajú. No a preto zajtra musím naspäť. A to hneď na trojmedzie medzi PL, ZT a VT Tatry.

Domov prichádzam po deviatej večer. Podarí sa mi pospať nádherných 5 hodín a kúsok po šiestej som už aj v Mikuláši. Pár minút posedím na stanici, ale to už ma odzadu objíma parťáčka Zuzka. Ideme na to. Zuzkina mamina nás zavezie do Podbánskeho a odtiaľ sme už napospas osudu nechaní sami. Cestou na Nad Bytom ešte predbehneme alebo obídeme pár ranostajov, ale potom sme už ozaj iba sami.

Na Temnosmrečinských plesách

Za rozhovoru cesta ubieha rýchlo a ani sa nenazdáme už aj zbiehame z rozkokošníka Nad Bytom do Kôprovej doliny. Po šibnutej štrkovej zvážnici naraz krásny chodníček. Po včerajšku nohy nejdu ako si predstavujem, ale bojujem. Dnes mi parťáčka naloží. Sme v doline a pred nami široko ďaleko samý asfalt. Snažím sa pobehnúť, ale toto mne nejde. Zuzke vyzerá, že to neprekáža. Stále kecáme, a tak aj ten šialený asfalt nakoniec celkom rýchlo skončí. Sme pri Kmeťovom vodopáde.

Ani nás len nenapadne sa tým smerom pozrieť a už aj letíme vyššie. Kmeťov som si myslel, že je už skoro v závere doliny, ale ešte nám to dalo dosť roboty sa vyšplhať po poriadne skalno-okruhliakovej ceste najprv do ústia Hlinskej doliny a potom pod Temné Smrečiny. 

A už nad nimi..

Každý strmší výšľap poriadne cítim. A ten na Temnosmrečinské plesá ma poriadne preveril. Nevadí. Ono to pôjde. Veď sa pri Dolnom Temnosmrečinskom plese dozvedám, že prvých 15km a 950m+ máme za niečo vyše 2 hodiny v suchu. Prichádza čas na oddych. Odjedáme zo svojich zásob. Veď radšej nech to je už v bruchu ako v batohu. Tam sa to bude postupne strácať. No.. a povedzme si tak. Len teraz začína párty. Až mám motýle v bruchu čo nás čaká. Teraz radosť, vtedy nadšenie ale aj strach z novoobjavovaného sa mi hmýrila hlavou.

Chalubinskiego wrota ..v pozadí Belianky

Počasie nie je nakoniec tak úžasné ako hlásili. Malo byť Slnečno, ale nad plesami sa prevaľuju poriadne mračná. Neprší. Je trošku chladnejšie, ale dá sa to zniesť. No a čo teraz? Kade? Zrejme po brehu plesa. Chodník nikde inde nebolo vidno. Prvých pár metrov nás už-už vidím v plese. Skackame z kameňa na kameň a len sa modlíme nech sa neprekrúti. Ale potom vychádzame na "pevninu" a už to ide. Chodník je ako tak prešľapaný, ale miestami sa stráca. Hlavne v suti je to celkom problém. Problémom sú ale aj trávnaté celkom podmočené plochy. Celé to tu je ako špongia. Čakali sme kedy nás to vcucne a už o nás nik nebude počuť. Bol z toho nakoniec celkom dobrý orientačný beh. Aj keď o behu sa moc vravieť nedá. Postupujeme dosť pomaly a začíname chladnúť. Takýmto tempom budeme dokonca asi nútení prehodnotiť, či sa bude dať celý mnou navrhnutý okruh zvládnuť do tmy. Ale ako sa dostávame do žľabu pod Chalubinskiego wrota už je dobre. 

Zo wrot pod Mnich

Chodník je stále zvláštny, ale aspoň máme smer. Je to sakra strmé. Radšej ani nepozerám poriadne za seba. Hlavne v miestach, keď sme sa rozhodli vystúpiť z kamenného suťového žľabu na jedno z nevýrazných trávnatých rebier. Hore sme ale našli asi oficiálny chodník. Už je dobre. Fotím nádherné Temnosmrečinské plesá. To nižšie sa nám postupne stráca z dohľadu. Ako stúpame silnie vietor. Chodník je čím ďalej zreteľnejší, ale miestami poriadne zerodovaný. Asi dobre, že nie je otvorený pre verejnosť. To ale čo je na Poľskej strane sa nedá porovnávať s tým u nás. Nebyť urobených schodov z kamenia je to na zabitie. Strmý, zo začiatku úzky, žľab, plný rozvoľneného ťažkého kamenia, štrku aj blata. 

Morskie oko, Czarny staw a zasnežený vrcholček Rysov

V sedle spravíme veľmi rýchlo zopár foto a letíme dolu. Nedá sa stáť. Oproti včerajšku neskutočne fúka. Bez pohybu sa v našom bežeckom oblečení nedá fungovať. Každopádne stačilo pár metrov zísť zo sedla nižšie a už bolo dobre. Pred nami sa otvára dolina za Mnichem. Na samotnom Mnichu bolo už zavesených zopár lezcov. Je to nádherný kopec. Taká špička medzi ostatnými velikánmi. Za nim v doline je učupené najväčšie z plies Tatier, Morskie oko. 

V doline Pieciu stawów Polskich. Wielki a Przedný staw

Tam my ale nejdeme. Pod Mníchem sa otáčame a ideme hore na Spiglasowu przelezc. Počasie je také kadejaké. Na hrebeňoch sa drží stále hmla. Kde tu sa przelezc ukáže, ale posledné výškové metre sme väčšinou v hmle. Stúpanie je príjemné. Žiadne 40° stúpania ako do Chalubinskego wrot. Zato, že je to tu ale viac otvorené, fúka tu ako besné. V sedle hmla a nehorázna zima. Len prebehneme okolo smerovníka a letíme dolu. Reťaze? Tu som už bol dávnejšie a nič také si nespomínam. Ale hlavne davy ľudu. Nemôžeme tu moc postávať. Predbiehame jedného za druhým. Dá sa. Technickejší úsek bol len pod sedlom, ďalej už môžeme utekať po chodníku upravenom z kamenia. 

Do Kozej przelezci

Do doliny je to tu ale celkom dlhé. Myslel som si, že za 10 minút sme dolu ako z wrot. Schádzame pod hmlu a pred nami sa tentoraz objavia Polskie stawy z úplne iného uhla ako včera. Ano zase sme v doline Pieciu stawów Polskich. Prechádzame pomedzi Wielky a Czarny staw. V zadnej časti doliny sa ukazuje chodník do včerajšieho sedla Zawrat a kúsok vľavo vidíme aj neznačený a strážcami poriadne strážený chodník do Hladkého sedla. My si vyberáme chodník po pravej strane od sedla Zawrat do przelezci Kozej. 

Ešte raz dolina Pieciu stawów Polskich

Vchádzame do nádherného skalného kuloáru. Skaly, skaly, skaly. Naraz sme v úplne inom svete. Celá dolina plná zelene a modrej vody plies sa zmení na sivú, bledšiu sivú, až skoro úplne čiernu sivú. Sme asi v ľadovcovej moréne aj keď po plese tu niet ani stopy. Prudko sme do nej vystúpili a teraz kráčame jej pravou stranou popod priam kolmé svahy Kozieho wierchu. Rozmýšľame ako sa do frasa dostaneme do niektorej z tých vysoko nad nami položených štrbín. Keď tu zrazu za rohom prudko doprava a hneď zo začiatku skoro kolmá reťaz. Oukéj. 

Kozia przelezc

Palice. Začína to byť oštara. Ja mám aspoň o pol metra kratšie ako Zuzka jej požičané bežkárske. Ja si svoje dávam cez putka na zápästie a idem na to. Ide to. Je to ozaj ale strmé. Ideme po skalnom pilieriku až sa dostaneme ku strmo naklonenej hladkej skale. Chvíľku oddýchneme. Pred nami v stene s vetrom, zimou a určite aj so samotnou skalou bojujú šialení lezci. Obdivujeme ich nebojácnosť, ale aj odhodlanie toľko trpieť tieto šialené poveternostné podmienky. 

Pohľad do Kozej doliny a na zelenoznačený chodník z granatov

No poďme to aj my doliezť. Veď už musíme byť skoro hore. Nejak sa vyšvihneme hore skalou po kramľach a pár metrov sme zasa na rovnej teraske. Musíme obísť jednu skalu a chodník sa zrazu rozdvojuje. Sme na Orlej Perci. Pár ľudí pokračuje doprava na Kozi wierch. Zuzka zmätená, kade sa ďalej ubrať. Áno ideme "dolu" do sedla. Ale len chvíľku. Vlastne, len jeden obrovský skalný schod a potom za stenou pár metrov hore a sme v sedle. No ale tie 160 cm paličky. A ani tenisky natreté blatom nepridávajú na odvahe. To už z druhej strany stoja Poliaci a povzbudzujú ladnu kobietu. Paličky podáva Zuzka novému poľskému kamošovi a hneď mu to aj vytmavi, že kto sa tu bojí. Nech si to sám vyskúša v teniskách. Ja som sa tam našťastie nezasekol. Ideme dolu.

Czarny staw Gasienicovy

Je to ľahšie, ale stále máme čo robiť na mokrých skalách. Ešteže neprší. Na túto stranu sa do doliny zvažujú skalné platne a chodník je na mnohých miestach dosť nejasný a každý si volí vlastnú variantu. Až niekde pri Zmarzlom stawe sa chodník vyrovnáva a opäť tu máme chodník kamenno dláždený. Síl je napodiv viac ako včera. Trošku sa okolo Czarneho stawu Gasienicowho prejdeme, ale na Murowaniec už znovu bežíme. Pred nami je pán v rokoch. Aj keď ťažko povedať či vek rozhoduje. Mali sme čo robiť mu vôbec behom stíhať. Prvý človek čo sme videli, že behá v Tatrách a to hneď asi 60tník. Pecká.

Ešte raz :)

Na chate sme spolu prehovorili pár slov, popriali si pekný deň a my ideme zháňať obživu. Ale prúser. Euráá neberúú. Čo teraz? Zuzke hneď napadne čo tak skúsiť rozmeniť od niekoho okolo stojaceho? Už-už si vyhliadla nejakých šarmantných chalanov, ale dokým sme sa odhodlali boli fuč. To už do nás priam vrazila iná kočka, a tak preberám slovo ja. Po chvíli sa pýtam, či nám nezmení zopár eur na zloté. Lebo, že sme poriadne hladní. Dohodneme sa aspoň na 50tke. Uvidíme čo nám za to vydá.

Tichá dolina a Czerwone wierchy

Polievka to dnes nebude. Ale pivo musí byť. Ja si ku tomu jednoznačne dám colu a Zuzka kávičku. Za posledné korunky ešte kúpime aspoň minerálku. Nuž, najeme sa inak z vlastných zásob. Pre mňa je naj slasť nateraz cola. Bude dobre. Dokonca vyšlo Slnko a môžeme sa trošku poslniť aj vonku. Časom ako sa zastavíme ale prichádza náhla zima. Nezdržujeme sa teda moc dlho. Máme stále čo robiť zvládnuť dnešný plán do tmy. Od štartu ubehlo už necelých 7 hodín. Viac menej všetko prevýšenie máme za sebou, ale aj tak nás čaká ešte asi tisícka. Hlavne hneď teraz poriadnych 450m+ do Liloweho sedla.

Pod Valentkovou

Zuzka po pive zaberá ako drak. Mám čo robiť chytiť tempo. Sklon ale nie je nepríjemný. Odsýpa to. Oproti nám z Kasprovho vrchu zliezajú 100vky ľudí. Až po odbočení na zelenú značku priamo do sedla je kľud. Na hrebeni stále fúka ako besné. Ideme traverzovať Juho-západné svahy Swinice, čiže verím, že tráva a kamene budu nahriate od Slnka. Fukerku teda nedávam. Vchádzame na bývalý chodník do sedla Závory. Je veľmi prehľadný. Žiadne motanice v suti ani v mokrých bažinách ako na začiatku dňa.

Do Hladkého sedla

Mierne klesáme a cesta rýchlo ubieha. Pred sebou ale vidíme šialené stúpanie. Fúúú, aby som sa tam ešte nepototo. Ale ako sa blížime, nezdá sa to byť nebezpečné. Strmé to je ale poriadne. Zapierame sa do palíc a odkrajujeme z výškových metrov. Pár minút a sme hore, niekde pod Valentkovou. Otvárajú sa nám po celý čas nádherné nepoznané výhľady do Tichej doliny a Slnkom zaliaty hrebeň Czerwonych wierchov. Ako sme vystúpili hore žľabom konečne uvidíme aj sedlo Závory a široko - ďaleko svahy zarastené trávou. V pozadí sú už opäť nasvietené Temnosmerčinské plesá z rána. Hrebeň Liptovských kôp je zahalený do oblaku. Prvá z kôp, buď Zadná Garajová kopa alebo Tichý kopec, ako v ktorej mape, bola jediná skalnatá. Odtiaľ už iba všade trávnaté pláne. Kde tu s trsom kosodreviny. Tej prvej kopy som sa ale bál. Z niektorých uhlov vyzerala poriadne strmo.

Hrebeň Liptovských kôp z prvej kopy (Zadná Garajová/Tichý kopec)

Schádzame teda do sedla Závory a nakoniec ideme teda pozrieť ešte kopy. Tiež kedysi otvorený chodník. Teraz ako polovica Tatier zavretý. Nie každý má dovolené vidieť na Slovensku všetku túto nádheru. Na jednej strane dobre, nechodí tam kopec ľudí, čo by to zničili, na strane druhej, trošku mi to pride privlastňovanie niektorých území len pár vyvoleným.

Nám hrebeň odsýpa aj keď je šialená zima. Z boku fúka ako besné a po Slnku nad nami ani stopy. Chodník a celý hrebeň sa vlní zľava doprava pomedzi Tichú a Kôprovú dolinu. A vlní sa aj hore dolu cez asi 5 či 6 kôpok. Okrem už vyššie spomínanej, z tých výraznejších určite spomeniem 2000sícky. Najvyššiu Veľkú kopu, pred ktorou som bol už dobre zožutý. Stačil pohľad hore a bolo mi do plaču. Chvíľku si preto pred ňou učupení v koske oddýchneme. Vyjeme posledné zásoby jedla čo máme. Oblečieme posledné vrstvy oblečenia a ideme na to. Nakoniec to nebolo nič extrémne.

Ešte raz Temné Smrečiny

Z času na čas viedol chodník ponad strmé zrazy. Dalo sa to ale celkom v pohode prejsť. Namiesto reťazí bola vždy poruke nejaká koska. Od Veľkej kopy bol už ale hrebeň poriadne široký a pod nami sa objavovali nové a nové chodníky smerujúce do jednej alebo druhej doliny povedľa nás. My sa ale stále držíme hrebeňa. Schádzame do sedla. Prechádzame nevyrazným Holým vrchom a pred nami posledný výrazný kopec Krížna. Znovu nad 2000. Dám ešte posledný energeťák a ideme na to. Vchádzame do hmly. Nie je to vôbec príjemné, lebo nevieme ako bude na tom chodník za vrcholom.

Cestou na Veľkú kopu

Vrchol je označený nejakým kyptíkom z dreva. Vyzerá to ako konštrukcia na vešanie sena. No a čo teraz? Doľava? Doprava? Podľa mapy sa zdá, že sa máme pustiť viac na stranu Kôprovej doliny. Spočiatku teda strmšie klesáme a postupne vchádzame do kosodreviny. Priebežne sledujem náš smer na GPSku. Sme dobre. Ustupuje už aj hmla a koska stále viac hustne. Obídeme jeden husto zarastený vrcholček pravou stranou a pred nami sa objaví už aj posledná z kôp, Všiváky. Zbehneme pod ňu, a keď pozrieme hlavou hore neveríme vlastným očiam. Posledných 30 výškových metrov a ešte takáto šplhačka? Stehienka pália bolia ale naposledy. Tu už dokonca ani nefúka.

Stúpame na Krížnu

Nezastavujeme sa na dlho. Boh vie, čo nás ešte v lese čaká. Stále klesáme. Les sa postupne mení od kosodreviny cez ihličnany rôznych druhov. Niekedy je hustejší, inokedy redší. Na jednom mieste bola poriadna zákernosť a keby od Zuzkinej kamarátky nevieme, že musíme odbočiť doľava asi by sme skončili v doline o dosť skôr. Treba vbehnúť do slabšie viditeľného chodníka vľavo, strmo dolu pomedzi vetvičky. Ten Vás ďalej vyvedie opäť na hrebeň.

V koske sme čakali každú chvíľku macka. Už-už som ho videl za rohom. Vyspevujeme a práve teraz musíme vyriešiť všetky problémy ľudstva. Podstatné je len jedno, aby to bolo čo najhlasnejšie. Zver tu má asi väčšie právomoci ako kdesi pri Morskom oku. Sme si toho až príliž vedomý. Ale okrem nejakých hlučných vtáčkov sme tu nestretli nič. A stále klesáme. Nesmierne dlho. Vari to už ani nikdy neskončí. Z nenazdania ale chodník zahýna doľava a ideme ďalej po ňom. Nezdá sa mi to. Podľa mapy sme mali pokračovať asi rovno.

Na vrchole

Kúsok pod nami mam na mape vyznačenú zvážnicu. Snažíme sa ju trafiť. Podľa mapy sme už aj na nej, ale okolo nás len polom a plno pováľaných stromov. Všetko zarastené vysokou trávou. Kde teraz? Je 5 hodín poobede. Ešteže je svetlo. Zuzka preskakuje stromy a klesá o dosť nižšie ako sa mi zdá správne. Smerom, ktorým sa uberá začínajú rásť husté kríky. To nebude cesta. Skúšam sa ju prehovoriť, aby sme sa vrátili. Musíme do živého lesa. Tam to bude schodnejšie aj mimo chodníka. Ideme teda skúsiť šťastia tam. Mobil mám v ruke a snažím sa nás nasmerovať na správny smer lesom. Nachádzame chodník. Veľmi nevýrazný, ale niečo tam je. Sme asi na chodníku, čo pokračoval rovno od tej prudkej odbočky doľava. Uvidíme, skúsime.

Posledné Všiváky

Postupne počujeme už aj potok a prechádzame plynule na zvážnicu. Spočiatku zarastenú, ale neskôr už dobre spevnenú štrkom a upravenú. Sme zachránení. Ešte skúsime pobehnúť. Vari tu nebudeme do noci. Po pár minútach sme na asfalte v Tichej doline. Už vidíme aj hotel Permon. Zuzka vola domáci taxik maminu a my sa pomaličky vykráčame po doline do Podbánskeho. Ako sa prezlečieme do suchého už aj máme odvoz. A ja mám dokonca aj večeru :)

A už opäť dolu ..v Tichej, so zapadajúcim Slnkom a Kriváňom

U Staníkovcov ako skoro presne pred rokom počas festivalu super. Pokecali sme o všeličom, dokonca som sa zčlovečil a ešte mám aj odvoz do Vrútok. To už má ako pocestného berie Zuzkina sestra Katka s priateľom a po ceste ešte s ďalšími dvomi čo idú do Brna.

No a je koniec. Koniec tohoto šialeného víkendu. Myslím si, že nič lepšie ako ukončenie letnej bežeckej sezóny v Tatrách si nemožno priať. Cez týždeň tam pripadne poriadne sňahu a uvidíme či už pomaly aj lyže na vrcholky nebudeme vyťahovať. Každopádne v horách na zážitky bude počasie vždy. Už teraz sa teším čo prinesie ďalší víkend.


Foto: Lukáš Hladký