pondelok 24. septembra 2018

Vrútky - Poprad alebo krásny jesenný deň na bajku

Ešte v piatok na obed mal byť tento víkend v znamení masívneho behania. Síce trošku s obavami čo na to povie členok po minulom víkende v Malých Karpatoch a Malej Fatre, ale veril som mu. Lenže..

Už v piatok sa presúvam do Bratisky, lebo večer mám Bratislavské jazzové dni, v sobotu Prešporský ultra trail a v nedeľu všetko zakončím Dračím krossom. 



Trošku pomimo..

Jazzáky boli úúžasné. Asi tento štýl hudby nenadchne každého, ale kto má aspoň trochu rád umenie nie len gýčovú komerciu vrelo odporúčam. Aj keď čakal som trošku viac jazzu. Aj toto mi už prišlo dosť populárne. Napríklad Bratislavské jazzové dni v Žiline mi prídu viac jazzovejšie. Určite stojí za to ísť aj priamo na nejakú komornú džezííkovú akcošku. No ale povedzme si to na rovinu, čím chceme na podujatí viac ľudí, tým musíme byť zhovievavejší voči viacerým.


Všetko to začalo mladou Slovenskou skupinou Cha Bud! Zahrali asi najklasickejšie ale ešte im treba skúsenosti. Nerozcítili ma. Druhy prišiel na scénu Izraelčan Adam Ben Ezra. Na neho som sa tešil najviac. Hrá na môj obľúbený nástroj kontrabas a pri pozeraní videí mi pripomínal veľmi The piano guys, Aj keď tento si robí vlastnú tvorbu. Od jazzu to malo ďaleko, ale chalan bol talentovaný. Vedel hrať na mnoho nástrojov. Okrem kontrabasu na priečnu flautu, klavír, mal stepovacie topánky, ostrohu, spieval či beat-boxoval. A všetko to elektronicky spájal dohromady. Tretia prišla skupina Talianskych jazzistov na čele s Enricom Ravom. Pre mňa to bolo najlepšie vystúpenie večera. Zase sme sa dostali naspäť ku jazzu. Hrali šialene dobre a konečne mi prebehli aj nejaké tie motýle v bruchu od nadšenia, dojatia, či vzrušenia. Ako hviezda večera prišla Nik West. Neviem z akého dôvodu sa toto dostalo na jazzové dni. Možno kvôli jej hre na basu. Čakal som teda hlboké basové sóla. Nakoniec ma ale očarila hlbokým úžasným černošským hlasom. Cítil som sa skôr ako na nejakom koncerte nie ako na jazzových dňoch ale určite neľutujem. Ozvučenie bolo pre mňa kvalitné, zorgranizované tiež, tak prečo niekedy nezájsť aj na nejaké umenie?







No ale naspäť ku bežeckým výkonom. 

Kilometer od stanice ku squashoultra dvojici ma totálne rozsekal. To čo som si myslel, že už je v poriadku sa totálne zblblo. Nevedel som prejsť v celku ani ten jeden kilometer. Musel som si dávať prestávky aby som predýchal bolesť. V Inchebe som potom skučal pri každom postavení sa počas prestávok a cesta o jednej v noci nočnou Brastiskou bola ako keby sa tade presúval najposlednejší ožran. Každú chvíľu som sa opieral o stenu a rozmýšľal či sa nezložím práve tam kde som. Najlepšie pred pána prezidenta. Nejak som to dopučil až do nocľažníka a víkend bol rozhodnutý. Zajtra namiesto štartu PUT sa ide kupovať listek vláčikom do Vrútok,

Depka na najvyšších obrátkach. Našťastie mi skrsla v rýchlosti myšlienka, že čo ak členok nebude bolieť na bajku??? Hneď ako som sa dopravil do Vrútok zbehol som kvôli svojej deravej hlave 2x do Martina a keď som radil nízke prevody všetko bolo OK, OK tak zajtra ideme teda do Popradu, Ideme utužovať nové priateľstva :)


Ráno pôvodný termín začiatku samozrejme prespím. Niečo hrozné púšťať sa do projektu sám, Žiadna poctivosť. Vyrážam až o hodinu a pol neskôr. Beriem bratov hardtail so slikmi a biedne prehadzujúcimi prevodmi, keďže cesťákom nedisponujem a výlet môže začať, Hneď na začiatku zisťujem, že som kolesá mohol trochu dofúknuť. Nevadí, veď aspoň viacej zatrénujem. Hneď v Martine fotím krásny východ slnka v studenom jesennom ráne.



Áut je málo. Všetkých zopár nedeľných kamiónov na diaľnici, jedine okolo Kráľovian mi trošku pomohli. Od Šútova prišiel proti mne bojovať protivietor a za každé obrovské auto som bol nesmierne vďačný. Zadok som si cítil už od nasadnutia. Aj tých včerajších 20 km mu stačilo. Čiže ako som zbehol ku Krpeľanskej priehrade začala depka opäť. Keď ma začína už teraz bolieť zadok aké to bude o 5 hodín, keď mi už teraz lezie vietor na nervy, tak aké slova budem používať ne neho o pár kilometrov? Do toho sa ešte poriadne zahmlilo a po slnku ani stopy.


Hmla prevaľujúca sa z Liptova okolo kopca Sokol

V Ružomberku stojím pri stanici a keď vidím vlaky dosť som načatý. Prsty na nohách mi odmŕzajú. V Liskovej hlási teplomer 3°. Trošku sa posťažujem na fejsbučiku a idem hľadať krajšie počasie niekde na Liptove. Dúfam, že keď výjdem na horskú prémiu nad dedinou Potok, tak dostanem odmenu v podobe krásnej inverzie. Ale hmla nie a nie zmiznúť. Krásna inverzia nebola, ale horko ťažko som sa dostal nad oblaky. V zjazde ku Liptovskej Mare sa ukázali krásne zasnežené Roháče. Oddychujem vedľa cesty pri Krávkach. Komu lepšie.



Slnko už hreje, ja nesedím na tom priblblom sedle a užívam si nádhernú jeseň s čistým ostrým vzduchom. Ale idylka musela raz prejsť a opäť si hľadám na sedle najvýhodnejšiu pozíciu. 

Obchádzam okolo Mary. Výhľady na Tatry sa stupňujú a keď v strede priehrady medzi stromami zbadám loďku s rybármi brzdím šmykom a vraciam sa kvôli ním naspäť. Už dávno som nevidel taký úžasný pohľad. Odfotím a idem pučiť. Najbližšiu zastávku si naordinuvávam až v Liptovskom Hrádku. Nemôžem sa zastavovať každé 2 kilometre. V Mikuláši som sa už ale cítil ako v mučiarni. Zadok mi ide odpadnúť, ale oddych si zakazujem. Agónia pokračuje. Učíme sa znášať bolesť. Celý Mikuláš trval večnosť. Ale tá rovina za Mikulášom až do Hrádku bola večnosť na nekonečno a opäť stále protivietor. 


V Hrádku opäť ako socka sadám pri stanici na základ trakčného vedenia a s hlavou v dlani rozmýšľam či ma toto všetko zmysel, Nejdem na vlak? Nie nejdeš.. Skús to ešte aspoň do Východnej. Do Hybe to je vcelku po rovine a potom trošku kopček.


Ani sa nenazdám a som v Hybe. Kokooos ani to nebolelo a bolo to vcelku rýchle. Ale v Hybe zase sedím na zástavke. Dopĺňam energie a po pozretí na mapu to vidím ozaj na koniec vo Východnej, To bude kopec. Nič, som s tým vyrovnaný, poďme na to. Pomaličky som vypučil povedľa diaľnice do Východnej. Odbočka doprava na železničnú stanicu a ja odbočím doľava. Šialenosť. ČO som to urobil???

Pri folklórnom komplexe fotím a znova pozerám vrstevnice čo ma čaká. Vyzerá to na cca 50 výškových metrov a dolu do Vážca na stanicu. Pred Vážcom ma ale zradili moje schopnosti čítať mapu a cesta sa vlnila hore dolu dobrých 5 kilometrov a vo Vážci podobná situácia ako vo Východnej, Neodbočil som smer Tatranská Štrba ale do centra. Teraz pozerám, že týmto mojím rozhodnutím som sa ochudobnil o vojenský cintorín za Vážcom. Veľmi by som sa chcel niekedy zastaviť aj na tomto mieste. Namiesto toho som zavítal do miestnej krčmy. O druhej poobede sa už miestny štamgast poriadne pripitý hádal s barmankou, ktorá mu už na tretí deň odmietla nalievať a čakal som kedy tam dôjde ku bitke. Konečne som zažil pravú dedinskú krčmu. A ja že už takéto miesto neexistuje. Teta mi síce namiesto kofoly načapovala nejakú čiernu sladkú vodu ale stálo to iba 75 centov. Druhá vec, že keď som čakal na výdavok, tak sa tomu celkom čudovala či čo,



Važca stačilo.. V krčme som ale zistil, že teraz príde najväčší kopec všetkých dnešných čias, Prudko hore na nejaký hrebeň. A bol to presne ten hrebeň čo vidno z vlaku, čo je na ňom v rade alej stromov :)
Neskutočná nádhera a konečne som bol na tom mieste, kde ma to z vlaku vždy tak lákalo. Vlastne toto bolo dôvodom prečo som nešiel na vlak, ale do krčmy. Aby som vypučil ešte na toto miesto. Z hrebeňa bol neskutočný výhľad na Tatry a mňa už do Popradu čakalo iba klesanie.




Zjazdil som do Štrby a cez cestu zapadanú lístim a lemovanú stromamy všetkých farieb som zjazdil až do Lučivnej. Opäť sa napojil na hlavnú cestu do Popradu, ale hneď vo Svite som odbočil poza priemyselnú zónu na cyklochodník, ktorý vedie až do Popradu. Vo Svite ešte naposledy oddychujem a nakoniec sa púšťam do posledných asi 6tich kilometrov. Zadok už asi rezignoval. Od Liptovského Hrádku, kde to bolo na utratenie sa všetko dákosi ukľudnilo a nakoniec som si posledné kilometre aj trošku užil.


Aby bol deň dokonalý, tak v Poprade sa stretám s Katkou Jéé. Treba sa toho toľko dozvedieť. Tak najprv zalezieme kdesi na horúce Mojito aj keď mne sa zdalo, že pijem mätu a citrón zaliaty horúcou vodou. Zisťujeme čo nové v právnickej, stavebnej, folklórnej či bežeckej branži a keď ja zistím, že som počas dňa vyhladol, tak ideme nakoniec pozrieť krásy Tatranského vidieka na Veľký Slávkov s jeho krásami na tanieri.

Deň ubehol ako voda. Lúčim sa s Katkou, opäť idem pozrieť čo majú nové v kostole v Poprade a kvalitne unavený už rozmýšľam čo nové by sa dalo zažiť o týždeň, Členok je v čudu a tak ma láka nová výzva ešte väčších kilometrov. Aj keď nie je to moc jednoduché keď máte počas roka najazdených 500 kilometrov. To žurovanie počas behu dákosi nepomohlo na kondičku na bajku.

pondelok 17. septembra 2018

Posledné tri dni v raji alebo vybehni si Red Bull V3K

Po všetkých tých zážitkoch v Talianskych Dolomitoch a na Lago di Garde, v Rakúskych Vysokých Tauroch a po splnenom sne pod Matterhornom, či Mt. Blancom sa dostávame až na koniec nášho výletu na Francúzko-Talianske hranice. Plán na posledné tri dni v skratke vyzeral asi takto:

1. deň: Presun z Col du Pré nad jazerom Lac de Roselend cez sedlá (aj s tým najvyšším Col d Iseran, 2770mnm) až do Talianskej Susy a na chatu Rifugio il Trucc
2. deň: Pretek Red Bull V3K na Rocciamelone, 3538mnm, s parametrami 9,7km, 3030m+ a večer v Miláne
3. deň: Zobúdzanie sa na pláži v Caorle a cesta cez Dolomiti domov

Na trase Red Bull V3K

No ale teraz pomaly:

1. deň: Col d Iseran (2770mnm) a iné sedlá

Budíme sa kúsok pod sedlom Col du Pré nad jazerom Lac de Roselend. Je to zrejme najkrajšie ráno. Možno aj preto lebo prvýkrát sme prespali von v spacákoch všetci traja. Ja, Lukáš aj Nika. Východ Slnka máme už po x-tý krát, ale každé ráno sa zdá byť krajší. Dnes sa moc nenáhlime. Spacáky sušíme na aute a dávame si vydatne raňajky. Zrejme to bola zase slanina. Možno už aj posledný kúsok.

Ráno nad jazerom Lac du Reselend


Na cestu sa vydávame až keď je Slnko už dosť vysoko. Teplo ale stále ešte nie je neznesiteľné. Predsalen sa nachádzame vo výške cez 1500mnm. Asi tromi serpentínami zbehneme ku priehradnému múru jazera Lac de Roselend a po ňom prejdeme na druhú stranu. Opäť začíname stúpať. Tentoraz do výšky 1967mnm na Cormet de Roselend. Aj toto sedlo bolo vyznačené kilometrovníkmi koľko nám chýba do vrcholu. Cyklistikou to tu vo Francúzku ozaj žije.

Dobré ráno zo spacáku :)



Bolo to jedno z tých menej náročných sediel. Zato výhľady z neho boli neskutočné. Všade navôkol je krásna zelená tráva. Všetky hory ale aj hole sú veľmi mohutné v porovnaní s tým čo máme doma. Kde tu sa pasú stáda kravičiek. V sedle je aj zopár karavanov. Aj toto mohlo byť luxusné miesto na noc. Každopádne my sme mali súkromie a bolo to také naše. Také čo si človek možno zapamätá navždy.

Tažko odtiaľto odísť. Lac de Roselend z pod sedla Col du Pré


Z Cormet de Roselend klesneme až do mesta Bourg Saint Maurice vo výške 850mnm. Ideme radšej tankovať. Od tohoto miesta budeme okolo 30 kilometrov stúpať a nastúpame skoro 2000 výškových metrov. Spočiatku prechádzame plynule lúkami do výššej nadmorskej výšky. Okolo nás sa opäť dvíhajú hory. Prechádzame niekoľkými galériami a ocitáme sa pri jazere Lac du Chervil. Nachvíľku necháme vydýchnuť motor a my sa kocháme na jednej z mnohých výhliadok. Spolu s nami sa už určite roky kochá socha ženy chľadiaca do diaľky na modrú hladinu vody. Má to tu veľmi pekné.

Cestou cez sedlo Cormet de Roselend




Po chvíli vstupujeme do mesta Val d-Isere. Komerčnosť v zemi nikoho. Aspoň teraz v lete. Cez zimu je cesta cez sedlo uzavretá a všade kde oko dovidí sa nachádzajú zjazdovky. Každopádne mesto žije aj v lete. Samozrejme aj cyklistikou. Aj toto sedlo máme prehľadne označkované a neunikne nám ani jeden kilometer čo sa bude diať. Pár dlhými serpentínami sa postupne vyšvihneme až na vrchol vo výške 2770mnm. Sme na jednom z najvyšších asfaltových sediel v Alpách ak nie práve na tom najvyššom.

Pri jazere Lac du Chervil

Ej, ale má výhľad :)


V meste Val d-Isere

Je tu aj väčšie parkovisko. Veď aj teraz v piatok na obed tu bolo už zo 30 áut a na ceste, pri kaplnke a malej chate ďalšich veľa motorkárov, či cyklistov. Myslím si, že nastal čas obeda. Pred autom si varíme cestoviny a skúšame koľko to bude trvať. Kdesi sme čítali, že vo výške 4000mnm to môže byť až 45 minút. Samozrejme nám musela práve počas pokusu dôjsť plynová bomba. Teda výsledky sú skreslené keďže sme bomby menili a koniec už aj tak pálil len slabo. A vlastne aj tak nemám potuchu koľko nám to trvalo. Hlavne, že špagety boli geniálne. Každopádne držkovú sme si nechali až na večer, aby sme nespálili všetko čo máme. Spravíme ešte veľa nádherných záberov a až potom ideme ďalej. Dnes zrejme nebudeme turistikovať.

V sedle Col d Iseran..





Nižšie ešte raz stojíme kvôli kávičke a výhľadom, ale potom už letíme dolu až do výšky 1500mnm do dediny Lanslevillard. Krajina sa viac menej nemení. Stále je všetko navôkol zelené. Prechádzame zopár serpentínami ale celkom rýchlo sme opäť hore nad jazerom Lac du Mont Cenis okolo výšky 2100mnm. Stojíme a teraz sa pre zmenu dlávime dyňou. Proste užívame si oddychový deň. Každé jedno zastavenie máme pri nádherných výhľadoch na jazerá či široko-ďaleko sa tiahnuce kopce.

Po ceste z nášho najvyššieho sedla autom..



No ale sediel bolo na dnes dosť. Musíme opäť do civilizácie. Prechádzame popod masívny gravitačný oporný múr priehrady Lac du Mont Cenis a prechádzame opäť do Talianska. V rádiu opäť šialená Taliančina. A nie len v rádiu. Znovu máme šialené Talianske cesty. Načo dlhé tiahle serpentíny, keď môžu byť všetky na kope každých 200 metrov od seba? A sklon prečo 8%, keď to ide aj s 12% klesaním?

Pred dedinou Lanslevillard

Nad jazerom Lac du Mont Cenis


Veľmi rýchlo takto zletíme až do historického mestečka Susa. Auto odparkujeme na záchytnom parkovisku a my si to tu ideme trochu obzrieť. Na námesti už montujú niečo na zajtrajší pretek. Chceme vedieť viac, teda zájdeme vedľa na zmrzlinu a pozorujeme. Zistíme, že prezentácia je úplne na druhej strane mestečka. Nevadí. Aspoň to tu preskúmame. Historické centrum, kde sa bude aj zajtra štartovať, je veľmi pekné. Aj okolie rieky Dora Riparia s upravenými kamennými opornými múrmi vykrášlenými kvetmi stoji za pohľad. Prezentujem sa v meststkom informačnom centre. Potom nám už nezostáva nič iné ako ísť do hôr ubytovať sa na horskú chatu.

Rieka Dora Riparia v centre Susy

Historická časť mestečka

Heh, ideme z 500mnm do výšky 1700mnm na Rifugio Il Trucc. Tu bude zajtra aj prvá občerstvovacia stanica preteku. Spočiatku prechádzame uzučkými mestskými cestičkami. Ako kdesi v Brazílií v gete. Už teraz nám nie je všetko jedno. Autá majú poriadny problém sa obísť. Väčšinou musí jeden vždy cúvať. Vchádzame do lesa, ale cesta je stále rovnako úzka. Niektoré serpentíny sú tak zatočené, že musíme otáčať auto na dva razy. No a potom po serpentínach prišla cesta útesom. Pod nami nebolo nič a nad nami strmý zhorený les. Veľmi zaujímavý úkaz. Bol celý čierny, lenže bolo vidno aj nové púčiky ako sa opäť tlačia k životu. Po pár stresových situáciach pri obchádzaní sa s iným autom sme hore.

Susa


Nevyzerá to tu úplne lukratívne, ale zato s temperamentnou Taliankou, ktorá vedela po anglicky asi 2 slova, sme sa na všetkom dohodli. Dostali sme prístelku, ale aj raňajky na skoršiu hodinu pred pretekmi. Konečne máme aj teplú vodu na umytie. Večer bol nejaký zvláštny. Nikomu sa nič nechcelo, tak sme dosť skoro pospali..

Cesta zhoreným lesom



2. deň: Red Bull V3K a výlet do Milána

Ráno musíme vstávať včašie. Neviem už o koľkej to bolo, ale kvôli preteku je to skoro. So mnou vstávajú aj parťáci a spolu sa ideme naraňajkovať. Ja budem ešte musieť zletieť dolu na štart 1200 výškových metrov na bicykli. Keď si predstavím, že v pláne to bolo ísť dole pešo, tak to by bola zrejme moja vražda už pred štartom. Druhý bicykel požiačiavame Francúzkemu pretekárovi. Opúšťam teda parťákov a ja letím trošku neskôr za ním na bajku tiež. 

Výhľady na opačný hrebeň pri stúpaní parťákov ku chate Ca d Asti


Stretáme sa na námesti pred štartom. Bicykle tam zamkneme na hulváta o zábradlie a ideme sa rozcvičiť. Stíhame ešte pozrieť aj štart žien. Celkom som bol zvedavý na Annu Frost. Nikdy by som nepovedal, že aj ona je také malé špáratko. Skoro všetci títo bežci do vrchu a na dlhé trasy sú len málo objemný. Veď kto by tie kila ťahal po grúňoch?


Na trase preteku

Jedna z najstrmších častí

Po štarte žien sa znovu idem trošku popreťahovať. Cítim sa po dvoch týždňoch bláznenia v Alpách dosť biedne. Myslím, že mám aj svalovicu z posledných dni na bicykli. Nakladali sme si hodne pod Mt. Blancom či Matterhornom. Čo ma prekvapilo, akí sú pretekári premotivovaní, keď dokážu kvôli dokonalým podmienkam sa s prepáčením aj "vysrať" do historickej brány vari cisára Augusta. 



Už sa valím na chatu Ca d Asti v cca 2800mnm

Na štart prichádzam po celkovej obhliadke mesta až 5 minút pred štartom. Aj to bola ešte nekonečnosť. Po zaznení výstrelu sme sa pohli cez jednú z brán do centra mesta. Prebiehame dlho mestom a až po možno 2 kilometroch prichádza ceduľa 3000 výškových metrov do cieľa. Nerozumiem tomu, lebo v propozíciach písali, že po prvú kontrolu na Rifugio Il Trucc to má byť 4,3km a 1180m+. Ako to bude teraz dofrasa stúpať ak sme šli 2 kilometre po rovine?

Totálne na šrot ale aj po 2300m+ s úsmevom na tvári. Limit som stihol


Každopádne chodník sa zúžil na 1 a pol šírky človeka a bolo po predbiehaní. Všetci sa ryjeme jeden cez druhého. Niektorých som predbiehal vari aj tri krát. Nevedeli sme si určiť svoje miesto. Trošku ma to rozčulovalo. Nedalo sa ísť si svoje tempo a bál som sa, že chytím pomaly vláčik. Za chvíľu som mokrý do nitky. Slnko, aj keď je ešte iba okolo 9 hodín, poriadne páli. Chodník je priam mokrý od potu, čo z nás pretekárov tieklo. Nešlo sa mi vôbec dobre. 500 výškových metrov idem okolo 40 minút. To je zlé. Chcel som ísť tisícku za hodinu. Tú som mal ale až za cca 1:10. Na občerstvovačku to bol boj a čas som mal okolo 1:20. Je to približne polovica do druhej občerstvačky vo výške cca 2800mnm na chate Rifugio Ca d Asti, kde je limit 2 hodiny 30 minút.

Stúpame stále vyššie na vrchol


Na Rifugio Il Trucc sa poriadne nadopujem Coca Colou, hodím do seba svoj gél a letím ďalej. Zase dlhočizná rovina. Normálne som musel bežať. Darí sa mi ale postupne ľudí obiehať. Musím. Nič iné mi nezostáva, ak chcem stihnúť limit. Vychádzame z lesa. Trošku pristrmí, ale stále nič strašné. Ale strmie to viac a viac, keď tu zrazu sa predo mnou otvorí celý had pretekárov stúpajúcich po lúke do neba. Ideme na to, vravím si. Za chvíľu po chodníku ani stopa. Vlajočky boli vyznačené priamo hore lúkou. Žiadny chodník. Všetci spomaľujeme. Priam sa zdá, že stojíme. Palice ohýbam pod ťarchou svojho úbohého tela. Stále ale po jednom dvoch predbieham svojich súperov. Prechádzam okolo cedule 1500 m+ do cieľa. Kontrolujem čas. Je asi 1:45. A pred sebou ešte 800 výškových. Ta lúka sa zdá byť krátka. Ten horizont, to je už vrchol, kde bude chata? Lenže išlo to len véľmi pomaly. Výška ale stále pribúdala. Pozriem za seba. Tam je ešte hodne ľudí. Každopádne sklon je taký, že sa mi až hlava zatočila. Radšej sa dívaj pod nohy. Máme 2000m+. Je 2:15. Kua to nestihnem. A je to vlastne zle? Konečne skončí toto utrpenie. Načo sa ešte snažíš? Aj tak to nestihneš. A čo ak to náhodou stíhnem? Mám sa tu teraz opustiť? Aj tak pôjdem hore, nech ma aj disknú za nesplnenie časového limitu. Ale veď môžeš ísť aj potom pomaličky s Nikou a Lukášom. Nie, teraz som na preteku. Musím bojovať. O chvíľu vidím za rohom chatu. Čas už nesledujem, len sa mi niečo zazdá v Taliančine, že ešte máme 5 minút. Čo?! Veď to nie je možné. Pred chatou je už ozaj kolmá stena. Už ani palice sa nedá použiť a posledné kroky idem po štyroch. Som tam a napodiv mi neberú číslo. Hm.. Vyzerá to, že posunuli limit. Veď keď som videl tie desiatky ľudí za sebou asi im to nedalo toľkých disknúť. Dávam si Colu, energeťák a minútku dve sa snažím nabrať dych. 


Konečne vidím vrchol

Idem na to. Už sa niet kde ponáhľať. Limit je splnený, hore sa vari nejak doplancem. Ide so mnou aj Lukáš. Ani neviem, či to bolo dobre alebo zle. Liezol mi na nervy so svojim povzbudzovaním, ale keď ho organizátori poslali inou cestou, tak mi to prišlo celkom ľúto. Proste stačilo mi, keď iba tak išiel za mnou potichu. Predbieham čím ďalej tým viac ľudí. Na ten limit to tu asi viacerí prepálili a vyzerá, že dosť ľudí ničí nadmorská výška nad 3000 metrov. My sme po dvoch týždňoch s tým už zohratí. Posledných dvesto výškových metrov ale na mňa prichádzajú nehorázne kŕče do zadnej strany stehien. Najprv len raz za čas, ale neskôr už nemôžem poriadne vystrieť nohu, či urobiť dlhší alebo vyšší krok. Hore po skalách sa músim ťahať buď na fixe rukami alebo liezť po skalách. Kua. Vydrž. Je to už možno iba 100 metrov. Strmo serpentínami stúpame ku vrcholu. Je tam celkom plnka. Baby, ale aj rýchly muží, už schádzaju. Povzbudzujú, ale mne už teraz do smiechu nie je. Nie je tu ani Lukáš za mnou. Už som zjedol všetky gély so soľou a nič nefunguje. Dosť ma to spomaľuje, ale cieľ sa blíži. Keď tu zrazu sa vynorí vrchol. Som tam. Čas 3 hodiny 17 minút. Celých 17 minút po svojom pláne, ale prežil som to.

Na vrchole s núdzovým bivákom a Madonou del Rocciamelone. A samozrejme s parťákom

Ceny pre prvých..

Kaplnka

Nakoniec som sa dozvedel, že tá prvá rovina v Suse sa do času nerátala a celé to šialenstvo začalo až od začiatku kopca. Zrejme to bolo na to, aby si každý našiel svoju pozíciu. Myslím si, že rozumné riešenie a aj to moje miesto aj keď som sa tam tlačil bolo adekvátne tomu, aby som to neprepálil. Vďaka cca týmto 7mim minútam sa mi podarilo limit na Ca d Asti splniť. To sa nepodarilo na prvej chate hneď vyše 30tim kde bol limit 1:30 a na druhej chate to nesplnilo 106 ľudí. Nakoniec som skončil tuším 126 z cca 180 tých čo dorazili až na vrchol z celkových 320 mužov. 

Pohľady z hora

Na predvrchole, tuším 3309mnm

Už vysmiatí po preteku

Na vrchole som sa musel poriadne nadláviť banánov a ešte aj Lukáš mi dáva gél so sodíkom. Tie kŕče nie a nie prejsť. Vyniesol mi tam aj mikinu za čo som mu tiež vďačný. Boli sme tam určite vyše polhodiny. Čakali sme Niku dokým dorazí. Zatiaľ sme si obzreli zo severnej strany ľadovec Glacier de Rochemelon, či nádhernu sochu Madona del Rocciamelone, či bol som tiež pozrieť do núdzového biváku a poďakovať do kaplnky, ktorá tam tiež bola. Po Nike ale ani stopy, a tak keď už sme mali na sebe všetko oblečenie a aj tak bola zima a začalo sa aj zaťahovať pobrali sme sa dole. Zopár posledných sme ešte povzbudili na ich nekonečnej púti. 

Castelo Sforzesco v Miláne

Niku sme stretli na nevyraznom predvrchole vo výške pár metrov nad 3300mnm. Tá sa nevedela nás dočkať zase tam. Mrzí ma, že Nika to takto pod vrcholom vzdala. Veril som jej, ale vravela, že pre dnes to cítila takto, tak to beriem. Nabudúce zase o pár metrov vyššie. A možno ani netreba vyššie. Hlavne, aby bolo krajšie. Začína mrholiť a hlavne v diaľke aj hrmieť. Letíme rýchlo do chaty.

Galéria Victora Emanuella II


Dávame si polievku za vari 7€. Doniesli nám nejaký dosť biedny prívarok. Ehm.. tak hustá bola ta ževraj zeleninová polievka. Dosť zle. Ale spráskali sme to aj tak s celým košíkom chleba. Dokým sme dojedli, bolo už aj po daždi, ktorý vlastne ani nebol, a tak sme mohli ísť dolu. Tentoraz už nejdeme skratkou ako nás sem vyhnali na preteku, ale normálne po chodníku, aj keď aj tak sa v hmle trochu strácame. To sme už ale ocitli kdesi pri chate La Riposa. Chvíľku prechádzame po zvážnici, chvíľku po kravských chodníčkoch a sme opäť na chodníku v mieste obydlia Grangia Vottero. Odtiaľto sme sa už napojili na pretekársku trasu na miesto šialenej roviny od prvej občerstvovačky. Sme na chate. 

Duomo di Milano

S chatárkou Taliankou sa nám podarí dohodnúť ešte sprchu, čo nám prišlo veľmi vhod. Potom už iba do auta a v daždi pomaličky klesáme dole z tejto divočiny. Šťastne sme to zvládli, len teraz musíme ešte po bicykle. Začal poriadny lejak. Snažíme sa zatiaľ spraviť si aspoň obed pod strechou kufra. V čase malej prestávky dažďa letím s Nikou po bicykle. Keď prideme už bolo asi aj navarené, Spráskali sme zase určite hladní niečo úžasne. Hodili sme bicykle na strechu a poďho pomaly domov,

Kostol Santa Maria delle Gracie s Leonardovou Poslednou večerou

Zase tie drahé Talianske diaľnice. Každopádne odsýpa to riadne rýchlo. Za nejaké tri hodiny sme v Miláne. Miláno bol trošku rozhádaný výlet. Nejako sme sa nepochopili a ocitli sme sa v strede Milána s tým, že vlastne sme tam ani nechceli ísť. Nuž, ťažko si to človek dokáže užívať keď niekoho ide rozdrapiť od zlosti. Celkom som zostal zaskočený. Snažil som sa viesť svojich spolupútnikov po čo najkrajších miestach, ale nejako to moc nezaberalo. Vlastne zdalo sa mi to ešte horšie. Len stále pri prišlo už úplne zbytočne sa otočiť z centra hneď ako sme odstavili auto, keď už sme mali tu šialenu dopravu mestom za sebou. V tichosti sme si teda prešli Parco Sempione, ktorý ma moc nezaujal. Aspoň to čo som si stihol ako tak pozrieť, popri rozmýšľaní čo sa to medzi nami deje. Videli sme nádherné Castelo Sforzesco = Milánsky hrad. Potom sme sa presunuli cez Via Dante a Via Tomasco Grossi do nádhernej Galérie Vitorio Emanuele II, kde je dnes asi celá módna smotánka a cez túto nádhernú presklenú stavbu sme prišli až na námestie Piazza del Duomo s asi najväčšou dominantou Milána Duomo di Milano, nádhernej to stavby asi z mramoru. Je celá biela. Dnu sme ale neboli. Aj takto večer, zrejme sme tam boli okolo ôsmej v sobotu, tam bolo ľudí toľko, že sa dalo ledva hýbať. Preto sme si už iba odfotili Victora Emanuella II na koni v nadživotnej veľkosti pred Milánskym dómom, vypočuli si miestnych umelcov a postupne sa pobrali naspäť. Jedine významné pre mňa čo sme nestihli pozrieť, ale nechcel som to už síliť bolo Piazza della Scala so sochou Leonarda Davinciho a operou La Scala. Cestou naspať sme sa najedli asi v najlokálnejšom bare v Miláne, kde obsluhovala stará teta a záchody páchli a niekde aj chýbali a trčala po nich iba diera. Cele to bolo v dosť mafiánskom štýle alla Sicília. Ja som si to každopádne veľmi užil. Mali sme možnosť okrem komercie vidieť aj realitu bežného života v Miláne a Taliansku. Cestou naspäť sme obchádzali aj kostol Santa Maria delle Gracie. Bolo asi 10 hodín večer. Kostol bol z niektorých strán oblečený do lešenia, ale aj tak sa nám zdal veľmi krásny. Až po výlete som sa dozvedel, že v miestom kláštore je v jedálni jeden z najvýznamnejších obrazov sveta Davinciho Posledná večera. Čiže čo to znamená? Nabudúce musím ísť pozrieť tam a samozrejme zájsť aj do svetoznámej La Scaly. My sme už teraz konečne znovu pri aute. Výlet bez fučiacého kamaráta môže znovu začať.

Na poslednej pizzi v lokálke vedľa kostola s obrazom Posledná večera


3. deň: Ráno na pláži v Caorle a cesta domov

V noci sa postupne predierame zo západu na východ. Je to dosť náročne. Trošku sa aj postriedame za volantom. Ešte asi o druhej v noci sedíme v mc. Donalde kdesi nedaleko Venezie. O tretej možno dorazíme konečne ku moru. Sme v Caorle. Berieme karimatky a nejaké to oblečenie na pláž a poďme aspoň zo dve hodinky pospať. Noc to bola síce krátka ale zato východ slnka na pláži bol úchvatný.

Ráno na pláži

Čo to tu je po odlive?

Postupne prichádzajú prví ľudia. Musíme to teda ešte využiť. Rýchlo balíme veci a letíme do vody. Je úplne teplúčka. Po dvoch rokoch opäť v mori. Karimatky samozrejme nemôžu chýbať. Prvý išiel Lukáš. Potom Nika a za nimi aj ja. Musel som narobiť zopár fotiek tejto nádhery. Veci nám vari zatiaľ nik nezoberie. Nikde som ešte nevidel takto plytké more. Dokonca bol odliv čo spôsobilo, že na pláži boli teplé morské kaluže. Trebalo ísť možno 100 metrov od brehu aby sa dalo vôbec do vody ponoriť. Boli to krásne posledné momenty tohoto dlhého sna, z ktorého sa bude len ťažko preberať. Ale ako sa hovorí: "Ako by sme si mohli užívať nádherné okamihy, keby neboli aj časy všedné?" Každopádne už pri písaní to všetko začína chýbať. Na Lukášovi to cítiť tiež. Jedine Nika je plná radosti a šťastia, ale má čo s nami robiť.

Posledný východ Slnka v raji



V rýchlosti sa teda ráno pobalíme a vyrazíme na dlhú cestu. Ešte pred diaľnicou sa zastavíme opäť v mc. Donalde na raňajky. Treba zahnať nervy. Potom už len noha na plyn a valíme. Za nejaký čas sa nám ešte opäť na chvíľu zjavia hory. Sme opäť v Dolomitoch. Síce prechádzame rýchlo, ale ešte stále sme tu. Niektoré miesta sa nám ako spomienky vynárajú zo začiatku nášho výletu. Nad mestečkom Tarvisio s pohľadom na kopce okolo Mangartu si dávame piknik a poslednýkát si varíme na variči. Pripíjame si poslednou držkovou na úžasných 17 dní. Chvíľku sa aj vyvalíme na karimatke, ale potom už znovu letíme domov. Cestou sa prestriedame, a tak cesta ubieha celkom rýchlo. Tie Taliansko-Rakúske hranice zase nie sú až tak vzdialené od Bratislavy. 5 hodín cesty a sme tam. Znova sedíme v Mekáči. Toľkokrát, v tomto pre mňa pajzli, som nebol priam pár rokov. Keď ako šoféri nemôžeme piť, tak sa môžeme aspoň obžrať.

Z Bratislavy dáme autopilota a za pár hodín sme doma.. Vybalíme veci a je tu úplny koniec.



Doteraz som nezažil nič takéto akčné. Každý jeden deň bol plný dobrodružstva. Ešte teraz, týždne po skončení, sa mi v hlave hmýri milión obrazov čo som za ten čas videl. Cítim nekonečné množstvo pocitov a všetých slov. Všetky tie reči čo sme počuli a všetky tie osoby či úsmevy čo nám každý jeden deň dodával síl. Zase to musím raz povedať takto: "Celý svet je nádherný, ale dokonalosť získava až vtedy keď ho má človek s kým zdieľať." Po skončení sme zase plnší o veľa nových poznaní. Veľa sa v nás toho zmenilo, tak som teda moc zvedavý, čo prinesie život ďalej. Verím, že všetkým to pravé šťastie, ktoré stále hľadáme.

Posledný obed v Dolomitoch

No a či si spraviť tento trojdňový výlet iba tak na otočku? Tento pretek má veľmi láka si ešte raz apsoň zopakovať, ale iba pre neho tam ísť je asi samovražda cestovať. Ešte mám kopec nevybavených účtov v Miláne a možno by sa dalo zastaviť aj na mnohých iných miestach na kultúre, či v prírode pod Alpami. Čiže verím tomu, že aj ak by niekoho iného nadchlo zažiť niečo podobné, tiež si dokáže predĺžiť výlet možno aj na celý týždeň a už by sa cesta až na samotný západ Talianska vari aj oplatila. Tak teda veľa štastia :)


Medzitým sa mi podarilo už aj pripraviť si výlet na budúci rok:

1. deň: Milano (kultúra, La Scala!?)
2. deň: Aosta až po dedinku Arvier
3.-6. deň: Prechod cez Graianské Alpy s cca 130km, 12000m+, s prespaním na chatách Rifugio Mario Bezzi (32km), Rifugio Guglielmo Jervis (67km) a Rifugio Bartolomeo Gastaldi (98km)
7. deň: Oddych Susa
8. deň: Red Bull V3K
9. deň: cesta domov




Foto: Lukáš Hladký