streda 28. septembra 2016

Ponitrianska stovka, fáborky a všade naokolo nechutný slnečný gýč

Konečne pokoj od roboty, otvorené Piknik ochutené kondenzované mlieko a môže sa začať písať o tom aké je to zažiť P100 s Oskarom nad hlavami a s príjemnými 25timi stupňami.

Nuž, netreba vyrážať až v sobotu ale rovno už vo štvrtok. Na štvrtok pripadol voľný deň, tak sme sa s Valikou Vé a Paťom Ha rozhodli trošku pomôcť (alebo možno skôr ísť sa prejsť kdesi do lesa bez vymýšlania) a pochystať zopár pascí pre pretekárov :D


Samozrejme v stredu musím byť v robote do pol deviatej večer a dostať sa do Handlovej na siedmu ráno je teda v ťahu. Ešteže ide s nami aj Paťo a Valika nemusí ísť do lesa depkárčiť sama. Ráno to dopadlo ale nakoniec až tak, že Paťo o siedmej ráno v Handlovej čakal sám a asi na les zúfalo pozeral on. Busy si asi cez sviatky dávajú načas, lebo Valike meškal pol hodiny. To už bol skoro taký chaos, že čo ideme, že sa skoro zrušila celá akcia. Ale nakoniec sa tí dvaja stretli a pomaličky sa vydali hľadať trať a smetiť fáborkami po lese desiatky kilometrov.


Ja nasadám na prvý bus z Bohuníc a okolo pol desiatej sa ocitám v Novákoch. Do Handlovej asi z Trnavy nejde nič. Alebo možno piatimi spojmi. Ako starý navigátor vyťahujem telefón, zapínam gps a hor sa podľa mapy na hrebeň Vtáčnika. Nováky som prešiel za 10 minút a za nimi bočím doprava, na podľa mapy cyklotrasu okolo bane.


Z cyklotrasy sa razom stalo fiasko. Ocitám sa v hlbokom kroví. Cítim sa ako Tarzan v džungli alebo Bear Grylls, kdesi v pralese. Všetko čo vidím je na tri metre krovie a len krovie. No, asi teda nejdem bezhlavo po čiare cyklotrasy. Ale to som si uvedomil až vtedy keď som mal preskakovať betónový dvojmetrový plot za ktorým bol potok. Na mape ukazuje ešte nejakú zvážnicu. Idem to preskúmať. Keď nijak inak tak to obídem po nej. Zo zvážnice bolo kukuričné pole a povedľa malinčie či aká to háveď. Volím si teda kukuricu. Asi 50 metrov za malinčím, nejakou železničnou vlečkou a asi opäť malinčím by mala byť iná poľná cesta. Ale ako sa tam dostať? Nijak. Pokračujem kukuricou ďalej. Z ničoho nič dorazím na provizórne poľné priecestie a na druhej strane zase kukuričné pole. Ale toto bolo už našťastie skosené. Po ňom sa vraciam okolo železničnej vlečky naspäť a dúfam že už na tejto strane nájdem cyklotrasu. Kdežeee. Iba hustý les. Prechádzam okolo nejakej uhoľnej haldy so zákazom používania otvoreného ohňa. Radšej to celé obídem po poľných a baníckych cestách a konečne sa dostávam na normálnu poľnú cestu vedúcu do Lehoty pod Vtáčnikom.

Aj som sa snažil ísť po 019 ale betónové ploty skákať nemienim a toho krovia mi už tiež stačilo, vyberám si teba zvážnica pripomínajúca kukuricu

Rákosie

Kukurica neskosená

Kukurica skosená

Halda

Inak keby ste mali moc záujem o prales tak bolo to za baňou Mládež. Ako teraz pozerám naokolo je tých bani ako húb po daždi a ku každej ide železnica. Celkom ma zaujalo už vtedy, že si kráčam po poli a obďaleč píska na poli motorový vlak. Pred Lehotou volám Valike, volám Radovi, že značíme ako draci. Ehm, že sa valím značiť ako vláčik na poli medzi baňami Lehota a Cígeľ.

Úsek asfalt môže začať. Po prepočte kde sa nachádzajú naši značnici sa rozhodujem prísť na hrebeň cez Podhradie na Jarabú skalu. To znamená, že medzi Lehotou a Podhradím idem asi 3 km po asfalte. Čakám, že mi niekto zastane a ma odvezie ale dočkal som sa ak tak Podhradia. Podhradie je malá dedinka, kde v miestnom penzióne o pol jedenástej cez sviatok skáču baby jumping a spolu s hudbou škriekajú po celom Hornonitrianskom kraji. Fotiť som to neodfotil aj keď som chcel, ale bolo mi to trápne.

Už od značky rozmýšľam prečo sa Podhradie nazýva podhradím. To naše Podhradie v Turci ma nad dedinou značku: Tu kedysi stál Sučiansky hrad. Aj tu majú akože pozostatky hradu, ktorý nikto nikdy nevidel? Ale zrazu vidím odbočku na hrad a zachvíľku aj jeden kameň hradu. Nad dedinou sa nachádza hrad Sivý kameň, Kašlať na značenie. Veď oni vyznačia. Ja idem na výlet. Za desať minút som na hrade. S tých pozostatkov tam teda nezostalo veľa ale zo tri, štyri kúsky múrov sa tam nájdu. Zato je ale odtiaľ nádherný výhľad do kotliny a na krásne lesy pohoria Vtáčnik. Fotím všetkými smermi. Hudba z jumpingu sa rozlieha všade. 









Začínajú byť peky. Slniečko kúri a ja som si do malého batohu zobral iba liter vody na celý deň. Prečo? Lebo som v robote nemal nijaký iný batoh a pre firemné dobro treba pracovať do noci. V dedine zbehnem na jedno pivko, do ruky kúpim sedemdecku vody a konečne idem valiť na hrebeň.

Volám Valike a dozvedám sa, že oni sú iba pred Bielym kameňom. Vraví, že sa nemusím ponáhľať. No akože presúvajú sa celkom pomaly, ale z Bieleho kameňa na Jarabú skalu mi to po hrebeni príde oveľa kratšie ako mne z Podhradia. Nasadím rýchlejší krok a idem hore. Pod vrcholom už predbieham aj cyklistov. Počas cesty mi vyvoláva Julka so svojim háremom, že im mám závidieť, lebo čo? Oni idú na Misurina sky marathon. Len oni asi netušia, že ja tiež zažívam stále čosi úžasné :)


Prídem na Jarabú skalu a tam nikde nikoho. Kde sú? Volám im znovu a oni že sú kdesi v sedle. Pozriem na mapu a som zhrozený, Čooo. Oni prešli od Bielej skaly iba polovicu? Nič to, idem im oproti. Ja im ukážem ako sa má značiť. Stretáme sa na Orliom kameni. Hneď vyfasujem milión fáboriek. Ale spočiatku to nechávam na nich, že čo to doparoma s nimi robia, aby som ich mohol zhejtiť. Prišlo na moje myšlienky. Značia to strašne husto. No ale po pár kilometroch som to značil tak husto aj ja. Proste dávali sme tie fáborky všade keď už sme ich vyfasovali. Snažil som sa na to pozerať pretekárskymi očami a na každom nevýraznom mieste určite niečo označiť.

Neskutočná nádhera na behanie pred Jarabou skalou


Cesta s parťákmi ubiehala rýchlo. Ani neviem ako a už sme pučili na Homôlku a potom ešte kúsok na Vtáčnik. Chodník lesom bol úžasný, Pod nohami nám šuchotalo lístie. Na Homôlke bol krásny, suchý chodníček s kríkmi okolo. Z Vtáčnika bol výhľad na všetky strany, kde nezavadzali stromy  Robíme gýčovú parťacko-značkársku vrcholovku. Maturujeme nad tým ako dať na vrchole Vtáčnika kontrolu tak aby si ju nezobral nejaký turista na pamiatku. Na nič sme ale neprišli a tak sme ju uviazali na mašličku o rozkokošník. Dúfajme, že sa počasie zhorší až na grcanie a nik tu do soboty nepríde. A hľa do soboty kontrola vydržala.




Trošku sa rozbehneme a už aj stojíme pri Kláštornej skale. Veľmi pekná skala. Moc fotogenická. Určite každému odporúčam preskúmať. Ale hlavne mimo preteku. Je tam čo pozerať aj 5 minút!! Ale nie počas búrky a hmly, ale chápem, že každý máme rôzne úchylky, čiže hlavne tak aby to chutilo.






Od Vtáčnika je to vlastne až do Veľkého poľa skoro stále dolu kopcom. Okrem Suchej hory. Pred Rúbaným vrchom je jeden náročnejší úsek cez strmší chodník, ktorý sa ževraj dá obísť, ale značka je značka tak sme to vyznačili podľa mňa ako minulý rok cez to kritickejšie miesto. Potom keď v sobotu bolo počasie ako bolo, mi trošku aj ľúto prišlo, že kade sa to musíme babrať. Ale ultra je ultra tak trpme a padajme na zadok. Za týmto miestom sa už iba beží a beží. 


Paťo nám vypráva o svojích tréningových seansách po okolí. Tam je to, tam hento, tam býva starká, tam ja, ten kopec ma 820 mnm ten 825 mnm, tadiaľ vbehnem do lesa, tam zase z neho vybehnem. Presne ako ja na MF100 pri Vrútkach. Na Suchej hore idú stavať prístrešok. Čiže možno o rok sa bude chodiť aj priamo na vrchol a ževraj je odtiaľ aj pekný výhľad

Pred Suchou horou začína byť ťažšie sledovateľný úsek. Zbieha sa tam viacero zvážnic a tak sa snažíme značiť skoro na každý tretí strom. Ako vravi Paťo: Aj ja keď si tu idem raz za čas zatrénovať tak sa dokážem stratiť.

Bedľa pred Suchou horou. V sobotu už bola niečim zožratá

Napadajú nám rôzne záškodníctva. Čo takto vyznačiť cestu priamo do lesa? Dáme na každých 5 metrov fáborku do húštiny? Veď to bude kráasne vyznačené. Nemajú sa na čo sťažovať. Po nejakých 200 metroch dáme ceduľku: 40km, čas na WC a inou trasou huštinou ich vrátime naspäť. Alebo nájsť nejaké 100 metrové žihľavové pole a pustiť to tade? Aké by mohli byť na to odozvy? Chceli by nás pretekári ukameňovať? Alebo by to pred nimi stihol Rado? Nakoľko sme strašný dobráci, tak z toho nič nebolo. Myslím si, že ten lejak nám to vynahradil až až.


Cestu zo Suchej hory už značíme v stave autopilota. Kde tu sa niekto pristaví pri konáriku a namotá fáborku. Ani sme sa nenazdali a boli sme na lázoch nad Veľkým Poľom. Na strmej lúke ku poslednému domu šupuje stará Felícia. V sobotu by asi skončila v blate na piatom metri. Posledné tri metre výšky a uvidíme cieľ nášho značenia Veľké Pole. Pred dedinou je ešte jedno rázcestie. Buď ide štrková cesta popod les, alebo nevýrazná zvážnica lúkou. Minulý rok išli všetci po lúke tak sme to tento rok vyznačili tadiaľ. Samozrejme sobotňajšie lejaky ohli konárik na ktorom bola fáborka tak, že ju skoro nebolo vidieť a všetci valili vrchom popod les. Cez lúku je to asi o 100-200 metrov kratšie. Nuž, ja som si v sobotu šiel ako minulý rok a ako som si to tento rok vyznačil.


Dedinu sme už neznačili, veď v nej je už iba jedná ulica a dolu občerstvovačka. Koniec našej misie. Neviem ako sa pozdávalo značenie Vám, ale ja som bol so sebou spokojný :D ..Je pravda, že v tej hmle ale polovicu toho čo sme dali nebolo vidno. Ale to by bolo treba dať tie fáborky asi už totálne všade. A stále som toho názoru, že stovky by mali byť trošku ešte aj o tej orientácií v teréne a minimálne keď sa nachádzame na turisticky značenom chodníku tak sa riadiť aj itinerárom. Áno a preto som v sobotu ešte dvoch parťákov zobral na výlet na Hrušov a keby nebolo dobráka cyklistu tak by sme možno aj na Zlatno došli. Fáborky, nefáborky, itinerár, neitinerár. Poviem to tak, kto pri stovke nechce aj porozmýšlať musí mať viac v nohách. Ale ak sú nejaké návrhy čo do budúcna vylepšiť, tak sem s nimi. Minimálne orgom pomôžu.

Ako sme prišli do Veľkého Poľa tak sme Paťovi narobili riadne starosti. Za trištvrte hodiny šiel posledný vlak Valike zo Žárnovice a a o hodinu mne posledný bus z Partizánskeho. Najprv sme teda pirátili na vlak do Žárnovice, tam otočka na ručnej s vyklopením Valiky a rýchlo naspäť cez sedlo v Pernhýbli do Partizánskeho. Konečne som si uvedomil aké je to nebezpečné byť neosvetlený v šere na bicykli alebo aj ako peši chodec, keď sa Vám z ničoho nič vynoria na ceste. V Partizánskom sme na stanici boli s prehľadom 5 minút pred busom. Ďakujem Paťovi za expresný taxík a idem depkárčiť do busu, že výlet je už na konci. Ešte 4 hodinová cesta do Vrútok a som doma.

Bola to vyníkajúca skúsenosť, zase raz pomôcť aj pri organizovaní. A najlepšie na tom bolo to, že čo som si upiekol to som si musel aj zjesť. Čiže čo som si označil, tak som si bol v sobotu na preteku aj prejsť. Kto sa ešte necíti na celú trasu je toto super spôsob ako sa zúčastniť aktívne na preteku. A niekedy to dopadne ako teraz. Zažijete trasu 100x krajšiu ako na preteku kedy leje ako z krhli. Trasu plnú slnka, výhľadov, bez stresu do pohody s kopou zážitkov a spomienok.

pondelok 12. septembra 2016

Rýchlik Zoška Bratislava, ďaľší krásny sobotný výlet

Tento rok pri nejakom zatmení zmyslov som sa v jeden pekný večer prihlásil na všetky Malo Karpatské 50tky, Vlastne neviem koľko ich je, ale za pol hodinku som už svietil na RZB aj na MKV. Je pravda, že už som skoro Bohuničan tak prečo nie? A je to tu celkom pekne. A keby len to. Tu musí človek vedieť aj behať. Yes, ako stvorené pre turistu do prevýšení.

Už mám také pravidlo, prihlás sa 3 mesiace dopredu, zapíš si to a kašli na to. Čiže týždeň pred pretekom som zistil, že nemám zaplatený autobus na štart a vlastne ani neviem, kde idem. Nevadí, aspoň to bude spontánne.

Zaplatím bus a v sobotu ráno idem do Trnavy. Stretám Maroša Ef., ktorý mi vysvetľuje, že odtiaľto je to na Zošku bližšie. Ups, nič to, veď treba sa ešte ráno o piatej povoziť po Slovensku. V Blave stretám Julku Be a manžela a tí ma ako svojho synáčka zavedú ku autobusíku. Čakal som viac ľudí. Ale pri OMVke iba dva busy. Všetci išli priamo?

Julka s Jurom práve dospávajú svadbu. Niekto chodí na 50tky po 4 dňoch v Tatrách, iní zase prichádzajú priamo zo svadby. Veď čo to je 50tka? Zošku som čakal ako malú horskú chatičku, ale vystúpim a predo mnou sa pýši obrovský hotel. Oukej. Postretáme sa so stálicami ultratrailu, trošku rozdýcham svoju ťažkosť pri srdci, rozoberieme aké by to bolo behať 100vky v metroch (mať za 11násť sekúnd po výlete musí byť na poriadnu depku) a môžeme sa postaviť na štart. Všetko pripravené, so všetkými som rozlúčený a ja sa chytám Maťa Bé. Dnes ideme pučiť spolu. Ešteže mám parťáka na výlet.

Prebehneme sa asi 100 metrov a už aj stojíme. Zápcha. Aspoň sa toľko nezadýchame hneď od štartu. Ale keď sme sa odpchali už to začalo. Krásny chodník, či zvážnica lesom. Trošku dolu, potom postupne hore. Vždy ako som natiahol nohu tak ma niečo škrabalo do zadku. Hm.. čo som zobral hneď na začiatku nejakú žihľavu alebo som prešiel cez malinčie? ..alebo žeby som zle zašil dieru a hnevajú ma švíky? Snažím sa toho nejako zbaviť. Vyzerá, že sa to zlepšuje. Alebo je to iba tým, že som začal kráčať. Kašľať na to.

O chvíľku sme na Čermákovej lúke. Aha, veď ja to tu poznám. Len tento rok som tu bol na Trnavskej stovke, Štefánikovi, ..a vlastne ..to je všetko. Hneď za lúkou som sa na Štefánickej štafete stratil kdesi do Kuchyne. Ale teraz som vedel čo má prísť a pekne som odbočil hore na hrebeň. Chvíľku po lese a búúm. Skalnatá. Pred nami rad fučiacich ježkov. Slnko pečie ako besné, ale síl mám tak si to vybieham pred Maťom skôr. Pofotím pučiacich pretekárov a hore trošku pooddychujem. Keď si predstavím ako stráášne som nadával na tento kopec na štafete. Je zaujímavé smiať sa sám na sebe ako som si robil kedysi zle. Hore orazíme kontrolu a bežíme ďalej. Mierne hore, mierne dole. Kto vie poriadne behať môže sa celý čas bláznieť. My sa bláznime chôdzou.


Pučenie na Skalnatú

Keď aj pobehneme, tak hneď zahučím na zem. A zase raz pred ľuďmi. Hanba. Rýchlo sa postavím na nohy, veď sa nič nestalo. Pozriem ruky. Zopár škrabancov na dlaniach od brzdenia, to je v poriadku aj keď to bolí ako fras. O minútu pozriem na palec a trošku je červenší ako obvykle. Vlastne on je cely zaliatý červňou. Ups, bruško palca mi visí na nitke. Krvi ako pri zabíjačke. Čo mám teraz robiť. Toto som už dávno nezažil. Už dávno som nevidel krv. Mám plakať? Mám stresovať? Mám dostať depku? Asi bude najlepšie všetko naraz. Celkom som bol zaskočený tým, že aj mne sa môže niečo takéto stať. Nič to aspoň som mal do Pezinskej Baby lízatko. 


Kontrola na Somárovi

Prst som musel stále držať smerom hore, aby som nevykvapkal. Všetkým som teda ukazoval. Je to tu super :D Opäť prišli nejaké známe strmšie zbehy. Po rovine sa človek vyvalí ako je dlhý a pri šialenom zbehu dolu svahom nič. Takéto naschvály mi robí Rýchlik. Pri zbehoch zase cítim čosi v zadku. Kúúrnik čo to do frasa je? Trošku sa pošmátram a vytiahnem zo zadku ihlu. Úups asi som tie gate ešte nezadošíval. Ihlu som vytrhol, kraťase mi zostali na nohách tak môžeme ísť ďalej. Konečne mi je príjemne.

Na Pezinskej Babe fačujem prst, aby ma mohli všetci ľutovať a každému sa snažím sťažovať aké som chúďatko. Asi to každého prd zaujíma. Čo to schrúmeme a pustíme sa s Maťom na ďalší úsek. Rovinaté úseky práve len začali. Veď po desiatich kilometroch sme už mali nastúpané polovicu výšky. Maťa pobolieva koleno. Dosť sa potrápil. Ale vari som ho dosť porozčuloval na to, aby nemusel myslieť na bolesť. Pred týždňom som sa zabával v Tatranskom lejaku v potoku, teraz som si užíval Zakarparskú spraš. Keď pred Vami niekto bežal tak ste šli za ním ako ralley auto v prachu. Zo Salašu zbiehame po modrej do "štvrte chudoby" Neštichu. Julka nás obehne ešte pred dedinou ako raketa. Na otočke v Neštichu zase raz občerstvovačka.


Roviny za Pezinskou babou


Niežeby som nebol rád. Aj keď na stovke sú od seba trošku vzdialenejšie. Začínam byť pekne vyfľusnutý. Smädný, Už nepamätám deň kedy som nebol smädný, Maťo obaľuje koleno fačom. Ja pijem asi liter radlera a dlávim do seba všetko čo pred sebou uvidím. 

Keď sa dá Maťo dohromady, po cca desiatich minútkach ideme búšiť okolo hradu Biely kameň znovu na hrebeň. Ideme po krásnom chodníku a neskor krásnej lesnej ceste. Je tu nádherne. Obchádzame Modry, neskôr Červený kríž a postupne sa blížime ku krížu Bielemu na hrebeni. Maťo ma vyháňa preč. Že pre neho beh už dnes skončil. Chvíľku, asi 5 minút, rozmýšľam či ho mám nechať v lese samého, ale keď sa pozriem na tu horu chlapa za sebou tak sa o neho nebojím. Viem, že sa o seba dokáže postarať. Ok, Maťo drž sa a choď tak aby to chutilo. Ja idem nechutne dobiehať Julku.




Nasajem do seba všetku silu aj z kilometrového okolia a vyrazím behom do kopca. Skúšam aké to je byť ultra bežcom a nie diaľkoplazcom. Celkom to ide. Dlho nikoho nestretám, ale potom to prišlo. Postupne naspäť predbieham tých čo nás obehli. Som šťastný :D ..pred Bielym krížom kecám s pani na bajku. Pýta sa čo to robíme. Tak sa jej to snažím nejako vysvetliť. Asi prvý nezainteresovaný človek čo to chápe. Dokonca aj to že do Blavy ideme cez Marianku. Teta iba poznamenala. Aha, to aby ste mali viac výškových metrov. Dobre som je to vysvetlil, že? Už aj ona vie, že nie sú dôležité kilometre ale výškové.

Za Bielym krížom zazrem v diaľke niečo čierne. Dokonca to vyzerá aj na Mongola. Eeej, Julka. Konečne. Ale dokým som ju dobehol, to bola ešte fuška. Julka dolu kopcom už ako obvykle letí ako Kamikadze (pojem kamikazde (božský vietor) sa tradične používal na označenie dvoch tropických tajfúnov, ktoré opakovane zničili mongolskú inváznu flotilu smerujúcu na Japonsko v rokoch 1274 a 1281) Takto zbesilo sme doleteli až do Marianky (pútnického miesta). Pre nás bola teraz ale najdôležitejšia občerstvovačka.

Lesy pred Mariankou



Julka tradične cez ňu prefrčí a pučí strmo hore na Kačín. Ja sa pekne do sýta ladujem. Až potom sa vidám makať. Julku stretám ešte v Marianke. Asi ju tiež dobehol ten Japonský tajfún. Minuli sme pri zbehu kopec energie a teraz to už nešlo tak Mongolsky. Nevadí, už sme na skok od cieľa.Ani sme sa nenazdali a boli sme na Kačíne. Ja, že to bude nejaký kopec a tam kopec ľudí a dokonca aj autobus tadiaľ prebehol. Pozerám, že kontrola. K6. Vyberám papier. Ale ujo má zastavuje. Nie, nie, to my tu máme turistickú akciu. Vravím si a ja mám čo? Ja som tiež turista.

Cesta z Marianky na kačín

A teraz to prišlo. Nenormálne dlhý asfalt a vkuse trošku do kopca. Julka dostala depku. Radšej nejdem opísovať jej prejavy, ale držala sa statočne. Po asi nekonečnosti konečne cesta začala klesať.  Pri záhradkároch aj dosť strmo a v strede zbehu tajná kontrola. Dosť nedobre! Fotím si kamenného mužička a klušem za Julkou ďalej. Ešte som kus nepoznal, ale potom sa po pravici objavila cesta na Železnú studienku a ja som si uvedomil, že tu už som tiež raz bol. Julka pozerá stále na svoje nové hodinky a z ničoho nič dupla na pílu. Zase raz na 50tom kilometri musíme valiť pod 5 minut/kilometer. A čo sme robili doteraz? Berieme heslo pri červenom moste, ktorý je ozaj že červený. A čo keď ho premaľujú?


Potom ešte posledné výškové metre chvíľku naspäť, zbehneme ku železnici a pri Tescu vbiehame do dvora domu sociálnych služieb Gaudeamus. Čas 6:59 ..konečne chápem na čo to dievča v kuse zízalo na tie hodinky. A konečne vytúžený guľáš. Julka sa úplne vypne. Tri hodiny leží dobreže nie na cieľovej páske, kde ju zložilo. Juro vypučil čas o hodinu a pol lepší ako my. Je to proste pán. Maťo dobehol 40 minút po nás a teda celkom to ešte s tým kolenom rozbehol. Peťo Ká prišiel 5 minút pred nami a Maťova Maťa asi hodinku po Maťovi. Polovičná zomby párty môže začať.  Roman, Emil a ďalší rýchlici sa už tvária, že nikdy nikde neboli a držia párty pri živote. Nakoniec sme boli v cieli skoro dlhšie ako na trati. Taký Juro určite.




Náš Zomby nám odkazuje, že ho máme počkať a že ideme na párty pivo. Zomby ale nakoniec prišiel do Blavy o pol jedenástej a úplne ako keby bol na vrchole svojich dni. To už sme mali aj po párty s Robom, zadno-vojičom, a teda o polnoci sme pospali aj bez párty piva ako zarezaní.

Bol to úžasný deň medzi svojimi a čo je na tom najlepšie, výlet pokračuje aftérkou na druhy deň. No nebehaj kvôli tomuto všetkému ultra :)

piatok 9. septembra 2016

Poľské Tatry a ich krása na čele s Orliou Prťou

Augustové počasie je jedinečná príležitosť ako zmoknúť v Tatrách čo najmenej. Hlavne ak sa tam chystáte na viac dní za sebou. Čiže pre bežného pracujúceho Slováka to znamená zobrať si dovolenku. Alebo sa to dá vyriešiť tak, že je predĺžený víkend 27.-29. august.


Počasie na víkend hlásia nechutne gýčové. Poberiem zopár veci, auto a môže sa vyraziť. Pôvodný plán bol prespávať na chate Murowaniec, ale ta chata je asi pútnické miesto Poliakov a aby sa tam človek dostal na zoznam ubytovaných hostí musí sa spamätať asi ešte predošlú sezónu.


Z domu vyrážam na Tatry nechutne neskoro. Do Lysej Poľany po cestnej kontrole kamarátov v zelenom sa dostávam až okolo siedmej a zápcha do Doliny Bialki je až po kruháč pri hranici. Ujo vymaháč zlotých má už ale prax a Poliaci už vedia čo ide nasledovať tak všetci už iba podávajú dvacku do jeho náručia. Ok aspoň ma trošku odľahčil od jedného papierika.


1. etapa: Lysá Poľana - dolina pieciu stawow Polskich - Spiglasowy w. - wrota Chalubinskiego - Morsie oko a Czarny st. - Mieguszowiecka przel. - Rysy - Lysa Poľana

..povedzme si na rovinu bola to prvodňová vražda. Terén v Tatrách bol o dosť iný ako u nás vo Fatre (zvláštne) Poviem to tak, prekvapilo ma to, treba dávať na to bacha. Tatry kvôli žulovým kameňom a v Poľsku často s reťazami sú oveľa ťažšie ako naše behuchtivé kopčeky po Fatre a iných pohoriach. Úžasná výhoda Poľských Tatier je v tom, že oni majú chodníky turističné všade. Trasu si naozaj človek môže naplánovať podľa svojich predstáv a hlavne dajú sa povymýšľať všelijaké okruhy.


No ale naspäť ku trase. Hore od Lysej Poľany až po Palenica Bialczanska je 1,5 km dlhé parkovisko na konci ktorého je obrovská chata asi s ešte väčším parkoviskom. Tých áut ráno o siedmej v sobotu tam bolo na tisíce. Po chate nasledovala závora a vstupenka jednodňová za 5 zlotých. Uf, ak by sa takto malo platiť na slovensku, tak by bolo neurekom chodníkov poza bučky (smreky). Asfaltka, na ktorej to vyzeralo ako v nejakom nákupnom centre alebo kdesi v strede Manhatanu, vedie až ku Morskému oku ale ja pri Wodogrzmotoch Mickiewicza odbočujem do pravej doliny ku doline pieciu stawow Polskich. Krásny lesný chodník. Niečo ako u nás medzi Štrbským a Popradským plesom. Došiel som asi do polovice, kde som odbočil na čierny chodník. Áno oni tam majú aj čiernu značku. Vystúpal som prudko do výšky doliny piatich plies a traverzom som sa dostal až na jej okraj ku schronisku w doline piaciu stawow Polskich. A nádhera môže začať. Krásne prístrešky chát a v pozadí obrovské plesá a majestátne kopce. V rannom slnku to vyzeralo ako v rozprávke. Nejaký pár tam robil práve svadobné fotografie. Obišiel som najväčšie z plies, po pravej strane som minul bájnu Orliu prť a pobral som sa stúpať na Spiglasowý w.


Trasa stále nie je náročná, do sedla sa stúpa pozvoľna a po ľavej strane sa krásne pod nami začína rozprestierať jedno z najväčších plies Tatier. Keď výjdete do sedla, na vrchol Spiglasowho wierchu je to už iba nejakých desať minút. Aj keď prechod cez sedlo je tiež ohromujúci. Ako vhúpnete do sedla, naskytne sa Vám výhľad na druhú stranu hrebeňa. Pred aj za sebou vidno krásne hranicu medzi Slovenskom a Poľskom a ako stúpate na vrchol sa výhľady iba prehĺbujú.

Kôprovská dolina s Nižným Temnosmrečinskym plesom

Na vrchole sa nezdržujem dlho. Toto bol najľahší z dnešných 4 vrcholov. Dolu je klasický Tatranský ukladaný chodník a teda trošku pobehnem. Slniečko začína kúriť. 3 litrový bežecký batoh na celý deň do Tatier síce stačil ale ak chcete mať komfort a mať viac ako 1,5 litra vody na 20 km 1500 m+ čo je poväčšine dlhšie ako 5 hodín tak si to poriadne premyslíte. Samozrejmosťou by tiež mala byť bunda, termofólia, mobil a niečo proti dažďu lebo človek v Tatrách fakt môže očakávať všetko. (Ale to len ešte príde )

Zostup zo Spiglasowej przel., v diaľke Morsie oko a vyššie na terase Czarny staw pod Rysami

Zbehol som teda do doliny za Mníchem, kde som sa zvrtol skoro o 180° a išiel som naspäť na wrotu Chalubinskiego. Až pod hrebeň sa ide skalným jazerom a len potom to začne. Cca 200 výškových metrov do neba. Chodník sa kľukatí serpentínkami až priamo do štrbiny v hrebeni, Hore je tuším aj nejaká reťaz a dosť sa tam aj šmýkalo. Neviem koľko ľudí chodí tu, lebo ak mi nejde iba o bezduché zdolávanie vrcholov ale aj o výhľady tak toto asi neodporúčam. Áno, ja sa radím do skupinky bezduchých výšľapistov výškových metrov.

A takto až do štrbiny Chalubinskiego

Uf, už mi schne v hrdle. Teraz možno 5 kilometrový zbeh až ku Morsiemu oku. Chodník pri Oku bol celkom úzky a hlavne kľukatý a rozbitý na behanie. Dosť vyčerpávajúci. Na Morskom oku som sa cítil ako na pláži niekde v Bulhársku, či kde sú také zápchy ku vode. Bol som rád, že som videl vôbec vodu. Polovica ľudí si máčala nohy a druhá polovica sa ku vode už nedostala. Zvyšná časť Poliakov boli pri chate a na pleso a na ohromný masív Rysov pozerali odtiaľ. Čo mňa zaujímalo bolo iba jedlo a voda. S vyplazeným jazykom kupujem pivo a vodu. Všetko stálo tuším 5 zlotých. Pivo, Coca-cola, minerálka. Doplním sily kapusnicou a takto pripravený sa teraz idem o 12tej vydať na najťažšiu pasáž dňa.

Okolo plesa je nádherný chodník a ak nechcete pučiť do brutálnych kopcov tak určite odporúčam prechádzku okolo Morskieho oka, potom vystúpať nejakú polhodinku ku Czarnemu stawu a tam sa pokochať výhľadmi na hrebeň okolo Rysov a Mengusovského štítu a takto z hora si pozrieť aj veľkosť najväčšieho plesa v Tatrách pod Vami Morsieho Oka. Čo ma prekvapilo, že v Poľsku sa ľudia do hôr vedia aj obliecť. Drvivá väčšina turistov (aj tých čo išli iba na Morskie oko boli vo funkčnom, športovom oblečení) Rodičia s malými deťmi mali na to určené ruksaky alebo šatky, nie pre pána kočíky ako u nás. U nás je v Tatrách polovica ľudí oblečená sviatočne alebo komunisticky.




Ja najprv pokračujem doprava na Mieguszowiecku przel. Hiking ukazuje cca 1,8 km a prevýšenie 724 m+ to  vychádza priemerné stúpanie nad 40 %, kde je viac?? ..ja som ešte nenašiel u nás nič také. Od plesa sa stále stúpa schodíkmi po Tatranskej žule až na vrchol. Niekde treba použiť aj ruky. Okrem asi dvoch kramlí tam nie sú žiadne zaisťovacie pomôcky. A takto až na vrchol. Trošku mi začínali dochádzať sily ale na vrchol som prišiel bez zastavenia. Ten výhľad ale z hora stál za tú námahu. Na druhej strane sedla sa Vám otvorí nádherný výhľad na slovenskú stranu a v doline sa ukázalo Slovenské najväčšie pleso Veľké Hincovo pleso aj s jemne rozčerenou hladinou od Tatranského vánku. Jeho temne tmavomodrá farba robila úžasný kontrast s okolitými vrchmi. Tu farbu dostáva si myslím aj vďaka jeho hĺbke cez 50 metrov, čim sa stáva aj najhlbším na Slovensku. A vlastne máme ešte kdesi hlbšiu vodu na Slovensku???


Veľké Hincovo pleso s Mengusovského sedla


Morsie oko - najväčšie v Tatrach


Cesta od Morsieho oka na Mieguszowiecku przel.

Rysy

No tento úsek sa už moc zbiehať nedal. Nejak som sa teda zvliekol až naspäť ku plesu. A poďho nakoniec na Rysy. Boli asi 3 hodiny poobede. Poliaci ma už odhovárali od tohoto môjho (zlo)činu, Ja som si musel prebíjať cestu cez stovky Poliakov smerujúcich dolu. Hore chceli ísť ešte dvaja mladí chalani. Tiež ich prehovárajú. Vravím, že ak nespomalia tak sú hore za 2 hodiny. Ako som ich obehol tak som ich už nestretol ani na ceste smerom dolu. Asi to vzdali. Mne tiež už ale bolo na mále. Chodník obíde Czarny staw a začne hneď prudko stúpať cez Skalný žleb Rysów. Ešteže sa šlo v tieni. Niektorí zostupujúci sa až obliekali. Prestupoval som z nohy na nohu ale vravím si nezastavuj. Uff, ale asi v 2050 mnm na Bule pod Rysami som si musel už oddýchnuť, Nahádzal som do seba všetky sušené hrozienka čo som mal, zapil vodou a nejakých 10 minút čakal čo to spraví. Vyzerá, že pomohlo. Určite ďalšia vec na čo nezabudnúť nosiť zo sebou náhradnú energiu ..sušené ovocie, čokolády, gély, hocičo ..len aby ste mali chytrý prísun energie.


Pohľad z Czarneho stawu na Rysy


Nasledujúci úsek som už začal dobiehať vystupujúcich a začali reťaze. Asi 300 výškových metrov po rysy sú samé reťaze. Jedna za druhou. Nevravím, že sa nedá ísť aj bez nich. Každý ako mu chutí. Mne vyhovovalo, že sa dalo zostupujúcich všade obísť mimo reťaze. Pod samotným vrcholom sa mi prvýkrát stalo, že po mne začali ziapať, že nech stojím, že idú oni. Čakal som tam asi 10 minút dokým prešli. Hore aj o piatej poobede bolo asi stovka ľudí na obidvoch vrcholoch. Všade samí Poliaci. Len na chvíľku som započul Slovenčinu. Po dni ticha to bolo úúžasne :) ..vykochal som sa výhľadmi a pobral sa naspäť. Po reťaziach všetkých obieham. Baví ma to. Všetci mi ustupujú. Ale pod reťazami opäť depka. Už zase sa mi nechcelo kráčať. Z ničoho nič prišiel záchranársky vrtuľník s vystrčeným zachranárom a vyzerá, že hľadali asi niekoho zraneného. Bol to zaujímavý zážitok ale po týchto prežitých troch dňoch v Tatrách mi to potom už prišlo ako rutina. Dúfam, že sa vari nikomu nestalo až moc zle. Aj keď, ževraj práve v túto sobotu niekto zahučal pod Mengusovským štítom v skalnej lavíne. Treba si dávať veľký pozor. Hlavne ak sa chodí po neznačených chodníkoch. Tie značené si myslím, že sú bezpečné pred takýmito javmi ako skalné lavíny.


Veľký Žabí štít s Rysov

Holuby na Rysoch




Na Morskom oku sa prejedám preolejovaných zemiakových placiek, kupujem liter koly a dopujem sa tukmi a cukrami. Keď sa už ledva hýbem od prejedenia vydávam sa na posledných asi 8 km asfaltu. Do Lysej Poľany už prichádzam po ôsmej po tme. Nevýhodou neskorého leta je, že už sú krátke dni a tma Vás môže niekedy zastihnúť nepripraveného.

Sadám do auta a idem si hľadať miestečko na spanie. Asi by bolo najlepšie ísť kdesi do lesa, Ale po prvé: nie som až taký dobrodruh a po druhé: nemám rad zimu. Našiel som si obrovské štrkové parkovisko pod Koscielickou dolinou. Aj som sa chvíľku dal pred auto ale o jednej mi prišla taká zima, že som nakoniec skončil v aute. Ale poviem Vám, keď si sklopíte sedadlo úplne, je to celkom luxus.

Ráno o siedmej som šiel na omšu do kostola Sanktuárium Matki Božej Fatimskiej. Celé Zakopané je nádherne a kostoly taktiež, Všetko upravené, čiste, drevené. Proste všade dookola Alpská dokonalosť. Neporovnateľné s našimi Tatrami. Som fascinovaný..




 2. etapa: Murowanica - klasztor Albertynow - Sarnia skala - vdp. Siklawica - Giewont - dolina Koscieliska - (asi) cyklomagistrála podod Tatry - jaskyňa Dziura - Murowanica - Nosal - Murowanica

Fascinovaný som aj z poplatkov za parkovné. Pri Murowanici, blízko skokanských mostíkov to už bolo 25 zlotých. Druhou zaujímavosťou bol zákaz vjazdu ku lanovke na Kuznice. Ale tak aj Poliaci musia z niečoho žiť. Dalo sa tam zaviesť tie 2 km na koči, taxíkom alebo mikrobusom. Samozrejme ubytovaní v luxusných hoteloch tiež mali prístup až pod kopce.

Ok, po včerajšku cítiť nožičky. Treba začať pomaličky. Prvá zástavka je klasztor Albertynow v lesoch. Veľmi ľahko dostupný cieľ. Stále sa ide po zvážnici. Mierne hore kopcom a za pol hodinku sa nachádzate pri kláštore. Je to pekná dreveno-kamenná stavba s vysokým plotom okolo. Keby som nebol taký uponáhľaný človek tak si tam aj trošku sadnem a nechám precítiť ten čistý vzduch a nádherné prostredie. Ideálne miesto na zamyslenie sa možno aj sám nad sebou. Ku kláštoru som nestretol okrem jedného rehoľného brata žiadneho človeka. Bol som rád, že som sa dostal aj na toto miesto.


Ako som sa znovu dostal na chodník odkiaľ som odbočil zase davy ľudí. Chodníkom som pokračoval až po odbočku na čierno značený chodník na Sarniu skalu. Všetci tí ľudia na hlavnom chodníku pučili na dobreže nie pútnický Giewont. Kopec pre mňa zrovnateľný z Rozsutcom, alebo v Tatrách s Kriváňom. Proste zástupy ľudí. Až teraz si uvedomujem ako som tým čiernym chodníkom s ľudmi vybabral. Chodník išiel pomedzi les. Kľukatil sa hrebeňom, z ktorého sa kde tu týčili vysoké bralá. Bežecký nádherný chodník. A z pomalého začiatku je nič. Opäť raz behom. Ale keď ono to ozaj bol neznesiteľne behateľný trailík. Turisti sa ma pýtajú čo ma naháňa

Pod Sarniou skalou sa chodník zostrmí a na konci treba trošku aj poliesť po skale. Hore sa už vyhrievalo zo 10 ľudí. Aj tak oproti iným vrchom málo. A to som dnes začínal až o 9tej. Sarnia skala má výšku iba niečo pod 1400 mnm, ale je odtiaľ nádherný výhľad na Zakopané. Hrebeň po ktorom som šiel je prvý od kotliny. V diaľke smerom na západ sa týči Babia hora. Na juh smerom na Slovensko sa týči bájny Giewont s obrovským železným 15 metrov vysokým priehradovým krížom. Spravím zopár fotiek a idem ďalej,


Cesta na druhú stranu Sarnej skaly je strmá ale drvivá väčšina chodí na ňu práve odtiaľto. Hneď pod ňou sa nachádza vodopád Siklavica a malá horská chata. Strmý chodník okrem toho, že bol strmý bol celkom navlhnutý. Nachádzal sa na severnej strane svahu a slnko tu ešte nezasvietilo. Zaprášené skaly po takomto navlhnutí boli čistá šmykľavka. Dolu to bol celkom problém zísť a dosť to spomaľovalo. Ku vodopádu detto. Tam tomu ešte dopomáhal samotný potok. Vodopád je ževraj dvostupňový. Ja som si všimol iba jeho dolný, prvý stupeň s výškou 13 m. Nad ním sa ešte nachádza ešte druhý stupienok s výškou 10 metrov. Nie je to žiadna sláva ale na osvieženie po napríklad zostupe z Giewontu to môže byť príjemná zachádzka.


Prešiel som iba 10 km a už som pekne pripečený od slniečka znovu. Pivko na spomínanej horskej chate by som najradšej ani nespomínal. Som o možno 400 výškových metrov nižšie ako Morskie oko a pivo je tu raz tak drahé. Whaaat? Nič. 10 minút oddýchnem s ďalšími 100 ľuďmi a idem pučiť na Mekku Poľska Giewont.


Podľa vrstevníc sa mi zdalo, že pôjdem príjemým stúpaním po doline, ale ono ten potok bol o niečo strmší. Najprv to síce vyzeralo príjemne, ale nakoniec až po dosiahnutie hrebeňa sa šlo serpentínami strmo hore. Zvláštnosťou dnešného dňa bolo, že som všade po lese stretal rehoľné sestry. Postupne sa teda prebojujem na hrebeň a sklon sa zmierni. Cesta vedie stále lesom. Až neskôr prejde do kosodreviny a potom do trávno-skalných lúk. A postupne sa začína ukazovať masív Giewontu. A keby len to. Otvára sa nám aj mohutná dolina malej Laki. Bol to neskutočný pôžitok pre oči. Na druhej strane doliny sa pred nami pýšil hrebeň Červených vrchov, ktorý ladne prechádzal do hlavného hrebeňa, kde spolu so Slovensko-Poľskou hranicou sa týčil vrch Kopa Kondracka. Ja stále stúpam až pod Giewont. Ako sa vyšlo z lesa, slniečko ukázalo svoju silu. Keď išiel chodník okolo skalných brál tak slnko nepieklo len z hora ale aj z boku a dola. A vzduch dnes stáál. Cítil som sa ako v saune. Až pod Giewontom sa vetrík trochu prebral.




Vrchol Giewontu je celkom smiešny. Ono treba dobre pozerať aby ste ho uvideli, lebo všade po ňom sú turisti. Posledných 20 výškových metrov sa ide po reťazi, kde je asi deň-noc zápcha. Ono, je to kopec kde aj napriek reťaziam sú deti od 3 rokov. Nevravím, že to je zlé. Podľa mňa dobré miesto na zaúčanie malých bušičov. Nejako som sa predral až na vrchol. Spravil vrcholovku a hybaj dolu. Čo tam s tými tisíckami ľudí? Dolu ešte väčšia zápcha. Vrchol je spravený tak, že sa schádza druhou stranou, čo síce nesmierne pomáha ale aj tak sa to nezaobíde s minimálne 10timi minútami oddychu na 100 metrovom úseku.




Zbieham do Kondrackej przel. a odtiaľ dolu do už spomínanej doliny malej Laki. Zo začiatku veľmi strmo po skalnom chodníku dokým som nezišiel až na dno doliny, potom chvíľu opäť po slizkých šmykľavých skalách v lese ale nakoniec sa dolina otvára a idete obrovskou širokou dolinou po lúke a naokolo máte po ľavej aj pravej strane mohutné hory. Opäť raz dolina ako vystrihnutá z Alpskej prírody. Už len nejaký drevený zrub mi tu chýbal. Na spodku doliny som odbočil traverzom do bočných hrebienkov až ku doline Koscielskej. Opäť raz v lese stretám zopár rehoľných sestier, opäť raz úseky v lese aj na lúkach a po cca hodinke doklesám do polovice mojej dnešnej trasy do doliny Koscieliska.





Pred zostupom kalkulujem. Som rozbitý ako cigánska hračka, čaká ma výstup na hrebeň na Temniak a potom síce po dosť rovnom ale dlhom chodníku až po Kasprowy wierch. Sú tri hodiny poobede. Odhadujem to na cca 5 hodín. Možno aj niečo viac. Čelovku síce mám ale ísť do cudzích hôr sám do tmy? Ok, ak bude na križovatke v doline chata s jedlom, aby som na polke doplnil sily tak pôjdem. Na moje počudovanie tam ale nič nebolo. Také lukratívne miesto na komerciu a nič? Musím si so smútkom povedať, že dnes mi plány skončili. Ešte zopár hodín som si to vyčítal dokým som sa s tým zmieril.

Koscielska dolina priam dýchala komerciou a reštaurácie ani chaty nikde
Asi o tri kilometre po doline nižšie sadám do prvej reštiky a konečne si dávam v Poľsku prvý kotlet. Po skúsenostiach z chaty Chocholowskej, ktorú sme navštívili asi pred rokom, a ktorá je kúsok ešte západnejšie pod Volovcom, tak keď prídem do Poľských hôr, musím mať kotlet.

Teraz sa už nie je kde ponáhľať. Ďalší problém je, že po dvoch dňoch v teple má všetko reže na kožu. Či batoh, či kraťasy. Pokračujem ďalej s rukou za chrbtom pridržiavajúc batoh a z rozkročenými nohami :D ..narýchlo som pozrel mapu ako by som mohol ďalej pokračovať, keďže plány sú v zadku. Najkratšia cesta a nie po asfalte viedla popod les. Bola to cyklotrasa popod Tatry, ale aj turistická značka tadiaľ viedla. Ideálny chodník na prechádzky. Tu by som povolil už aj tie kočíky. Podvečer tam bolo ale menej ľudí ako hore na štítoch, Na lúkach pod lesom sa pásli kone a ovce. Človek si uvedomil ako sú Poliaci blízko a v symbioze s prírodou. Úplne kričala z toho tá dokonalá divokosť. Prečo my na slovensku sme si toto úúplne zničili? Ešte aj keď otec napomínal svojho syna tak mi to prišlo dákosi správnejšie ako to čo riešime my tu. Celá Európa sa snaží ísť totálne naopak. Proti vrodeným zákonom. Vôbec necítime s prírodou. No ale asi stačilo politického okienka :D



Pozerám na mapu a tam kúsok odbočka z chodníka je nejaká jaskyňa Dziura. Bude to zase raz ako u nás niečo platené a všemožne zakázané a oplotené, služiace iba pre jednú skupinu? Alebo to bude ako na kanárskych ostrovoch, že si môžete sami behať desiatky minút po jaskynnom blúdisku?


Bola to asi 50 metrov dlhá jaskyňa zvážujúca sa celkom strmo dolu. Pri vstupe sa nachádzal kríž, ktorý osvetľovala diera v strope. Na spodku jaskyne tiež niečo svietilo. Čo to je? Je tam niekto? Prídem dole a nemohol som veriť vlastným očiam, Bol som úúplne na dne jaskyne a prišiel som tam presne v takom čase že slnko cez ten cca 3x3 metre široký otvor svietilo priamo na dno. Bolo to nenormálne nádhernéé. Až zimomriavky naskakovali keď som videl z boku ten svetelný lúč. Hneď som si povedal. Stálo to za to, že som nešiel na ten hrebeň a skončil tu :)







Po takomto zážitku som už iba tak pomaličky vychutnávajúc kráčal naspať ku Murowanici. Obzrel som si skokanske mostíky a išiel ku autu. Je 6 hodín večer. Čo idem? Na spanie je ešte zavčasu a asi na mojom noclažníku bude ešte veľa áut. Pozriem mapu a tam kopec s názvom Nosál. No nechoď tam. Skontrolujem, presne svetové strany kde sa nachádza a dedukujem nádherný západ slnka. Netuším ako ďaleko je na vrchol ani kedy slnko zapadá tak vyrážam skôr. Od Murowanice je na vrchol dobre strmo a strašne nadávam na svoje odery kože. Nenormálne, nie strašne. Ale ani sa nenazdám a som na vrchole skaly. Slnko je ešte dosť vysoko. Pofukuje. Jedná dievčina si kreslí panorámu Tatier. Pohľad na Tatry s dominantným Giewontom je priam neznesiteľne gýčový. Toľko nádhery pokope niekto možno neuvidí celý život. Krásne vidno časť Orliej prte, Kasprowy wierch a opäť vo veľkej diaľke aj Babiu horu. Slnko pomaly zachádza a ľudia prichádzajú. Na západe nás tam bolo zo 10.




V pozadí Orlia perc


Torsku uskocili vrchy, dúfam až tak nevadí


Poľská Mekka Giewont


V ľavo v opare podľa všetkého Babia hora

Po zájdení Oskara utekám druhou stranou cez Kuznice naspäť. Stretám nejakých upotených, dychčiacich turistov. Zjavne západ slnka nestihli. Z Kuznic už ako klasický po tme do auta. Hlad. Kde idem jesť? Pod Skokanským mostíkom to vyzeralo celkom čulo o šiestej večer tak idem pozrieť tam, ale o deviatej už zdochol pes a je po dennom jarmoku. Fúú, idem pozrieť čosi do mesta. Vystupujem pri prvých potravinách. Zoberiem nejaké bagetky a idem platiť. Zaplatím a už aj za mnou zamýka. Kokso a na dverách, že otvorené do jedenástej. Schrúmem bagetky a ďalší deň za mnou. Zajtra vstávačka o štvrtej. Ide sa na Orliu prť!!


3. etapa: Murowanica - Kasprowy wierch - Swinica - Orlia perc - Czarny staw Gasienicowy - Murowaniec - búrka(krúpy) - Murowanica

Upozornenie (uwaga): Ak ste aspoň trošku pri zmysloch tak si Orliu prť nenechávajte na tretí deň v horách. Na jednej strane som už nevládal dvíhať nohy pred seba, na druhej po dvoch dňoch sa počasie tak pomení, že to nádherné čo ste prežívali niekoľko dní predtým sa musí aj kdesi vyiskriť


Tretí deň mám konečne Slovenskú spoločnosť. Prišli Andrej Ka a Miro Pe. Jeden lepší kôň ako druhý. Konečne môžem rozprávať. Skoro som ani ústa nezavrel. Konečne som mohol niekoho hejtovať.


Ako predošlý deň aj teraz začíname pri Murowanici a pokračujeme smer Kuznice. Na cestičke na Kasrpowý wierch nie je skoro nik. Ani teta vymáhačka zlotých ešte nesedela vo svojej búdke a teda sme sa do parku dostali bezplatne. Vyštartovali sme niekedy okolo piatej hodiny rannej. Úsek na Kasprový wierch odtiaľto je riadna nuda. Do vyše polovice ide zvážnica. Na vrchol to bolo tuším okolo 8,5 km a 1000 m+. Stihli sme to niečo pod 2 hodiny, ale so mnou to už bolo biedne. Ale už predsa rovina.


Áno po oddychu pri lanovke, kde je ešte o siedmej ráno všetko zatvorené, aj keď samotná lanovka už  premávala, bola chvíľku rovina. Ale o pol hodinku sa pred nás postavila riadna sviňa Svinica. Malo to síce iba asi 300 m+ ale chodník priamo do neba. Čakal som už tu nejaké reťaze ale zatiaľ nič. Jedine na vrchole bolo asi 20 m po hrebienku po reťaziach ..ale to bolo ešte ozaj slabý odvar toho čo má prísť. Smerom dole to síce nebolo až tak strmé ale reťaze sa objavovali častejšie. Niekde boli úseky jednoduchšie, inde trošku zložitejšie. Dosť problematické sú úseky kde zostupujete po kramľach a reťaz je tam možno iba na to aby zavadzala. Ako môže ísť kramľový chodník jednou cestou a reťaz pol metra povedľa? ..logika? ..ťažisko máme kde? Ale zvládli sme to a o chvíľu sme boli v sedle Zawrat, Tu ževraj oficiálne začína Orlia perc. Náš doterajší čas 4 hodiny od štartu.


V pozadí Veľký Tatranský Kriváň? ..asi hej
Na vrchole Svinice so Zadnim stawom Polskim






Vo veľa článkoch sa píše že Orliu prť je dobré rozložiť na dva dni, ale kde prespať? Rezervovať si Murowaniec rok dopredu? A čo keď náhodou nevyjde počasie? Tí trénovanejší zvládnu prť aj za jeden deň. Čo som počul tak si treba vyhradiť na to celý deň od skorého rána. My o piatej sme už vyrazili neskoro. Ľudia píšu, že približne to môže trvať 15 hodín ak sa niekde na reťazi nezaseknete. Možno sa v tom čase už aj s tým ráta. Neviem čo berú ľudia ako východziu stanicu. Lysú Poľanu? Murowanicu, s tým, že hneď do sedla Zawrat, nie ako my ešte na Kasprowy w,? Hiking odhaduje jednú aj druhu trasu na cca niečo cez 16 hodín, ale samozrejme, že všetko to závisí od fyzickej a psychickej (výškovej) trénovanosti jednotlivca. Trasa je to jedinečná v celých Tatrách ak nie aj v Európe. Otvorená je už okolo 100 rokov a už na nej zahynulo okolo 160 ľudí. Ide priamo po hrebeni istenom reťazami, kramľami, nejakým tým rebríčkom a tak. Keď aj boli ohlasy na vytvorenie feratového lana, tak to zhaslo na tradíciach tejto výnimočnej trasy.
A ešte jedna vec. Vždy si vyberajte deň kedy majú Poliaci pracovný deň a my sviatok. Vyhnete sa tak kolónam.

Skoro cela koruna hrebeňa Orlej prti po Skrajny Granat a Kozi wierch pred nami(asi)

Vyrážame smer Kozí wierch. Spočiatku to bolo príjemne chodeníčko po hrebeni, kde tu s reťazou. Ale o chvíľku sa strácame. O chvíľu sa mi zdá že ten chodník je nejako malo jasný a začína byť aj obtiažnejší. Až prídem na nejakú neschodnú hranu hrebeňa. Ok, chalani vraciame sa. Tadeto cesta nevede. Líderstvo v partií teda radšej prenechávam iným. Ja budem mať aj tak o chvíľu problém sám so sebou s výškami. Myslím si, že nie som asi až tak na tom zle, lebo keď som videl ako niektorí idú po tých reťaziach pomaličky tak ma to až upokojovalo. Niekde bolo zapotreby aj obiehať na reťaziach. Cítil som sa ako riadny čávo, že aj to zvládam. Bola tam skupinka asi 6tich ľudí aj s vodcami. Čiže vyzerá, že aj ak si niekto netrúfa tak aj takto sa to dá. Druha vec je, že sa istili ferratovým setom o reťaze. Ale poviem to narovinu. Ten pocit bezpečia byť pripnutý o niečo je sviňa. Človek sa cíti oveľa bezpečnejšie a nestane sa, že tam zostane kdesi v kŕči zaseknutý. Čiže každý hlavne podľa svojich schopností a možností,


Miro začína chytať nerv na tých čo idú pomaly ..a na koho pozerá? Na mňa :D





Predbiehame teda feratovu skupinku a bežíme chodníčkom popod hrebeň, Na stene je dokonca aj značka. Vchádzame do štrbiny, kade ide aj ústupová cesta. Pekná cestička zaistená reťazami. V štrbine vidíme na druhej strane hrebeňa liezť lezcov priamo hore na Zamarliu Turniu. Pozeráme ďalej a čo nevidíme. Skupinka feratistov je hore na hrebeni. Ako je to možné? Veď značený chodník išiel okolo. Andrej je zúfalý. Prišiel o zliezanie asi 10 metrového rebríka dolu do štrbiny. Ešte niekoľko hodín na to ho to žralo. Prechod cez Kozí wierch je jednosmerka. Preto ak plánujete túto časť Orlej prti alebo celú treba ísť od sedla Záwrat.




Andrejov minutý zostupový rebrík

Ok, poďme konečne na Kozí wierch. A teraz to začalo. Začína lezenie, kramle, reťaze, opäť kramle a všade reťaze alebo aj bez nich. Sklon bol niekde v celku kvalitný. A hlavne už som uvidel tie výšky podo mnou a neveril som priľnavosti topánok. Neveril som kameňom. Jedine čomu som veril boli reťiazky. Keď som zovrel pevne reťaz do ruky tak bolo všetko v poriadku. Výjdeme na vrchol ofajču a opäť dolu. Kolmo dolu. Trošku predychávam a rozmýšľam čo je vlastne zle. To, že už ani trochu nevládzem po tých dňoch v horách, veď opäť zase raz slnko páli a idem zomrieť od smädu aj keď stále pijem (zobral som si konečne až 3 litre vody, ale odporúčam aj viac na celý deň v teple) alebo ozaj nezvládam tie výšky?? ..púšťam pred seba podobne vyzerajúceho Poliaka, počkám dokým zlezie tých 20 metrov skoro kolmej steny reťazami a kramľami a idem tiež. Zdola už počujem Mira ako vraví, počkaj ešte chvíľu aby som ti spravil ešte poslednú fotku. Kokoos, som ho mal chuť zabiť vtedy. Nejak som to spučil až dolu do štrbiny a pozriem sa pred seba a tam asi 50 metrová stena zase hore. Hore to ide jednoduchšie. Neviem ozaj presne ako to šlo chronologicky ale asi teraz sme sa dostali na vrchol Kozieho wierchu. No a teraz zase dole. Boli zase reťaze ale už pre mňa všetko normálnejšie miesta. Prešli sme okolo zostupovej cesty do doliny piatich plies a pokračovali ďalej po hrebeni. Po tomto vrchu vlastne ťažké miesta prestali. Kde tu sa nachádzala reťaz ale nebolo to nič nezvládnuteľné. A konečne to šlo rýchlejšie ako kilometer za hodinu. Úsek od sedla Zawrat po przel. nad Buczynovou dolinou sme prešli za 2 a pol hodinky a tým pádom sme boli v polke Orlej prte. Myslím samozrejme bez nástupu.









Úsek cez Granáty nie je tiež vôbec náročný. Tiež je skoro bez reťazí. Z przel. nad Buczynovou dolinou síce treba kus strmo (niekedy aj po zadku) zostúpať do doliny pri Czarnom stawe Gasienicowom kade ide ďalšia zostupová cesta ..ale potom sa už iba pozvoľna stúpa cez jednotlive vrcholky Granatov. Tu je opäť jedno s bájnych miest prte. Ževraj 80 cm široká trhlina v skale, ktorú treba prekročiť. Pod Vami asi 10 metrová diera. Je tam síce reťaz, ale je tak voľná, že tá Vás tam skôr zhodí. Ale ja mám dobrých kamarátov a keď pomohli pridržať napevno reťaz tete, tak potom aj mne. Vybehli sme na posledný Skrajný Granát a prišla hmla. Stretáme Slovákov. Išli priamo z opačnej strany. Pýtame sa ich koľko máme asi ešte do Krzyzneho. Podľa prepočtov našej rýchlosti tipujeme tak 1,5-2 hodinky. Dilema. Ževraj tam je ešte hodne reťazí. Jeden Poliak ale zase vravel, že Kozi wierch bol najťažší. Ideme do toho? Čo ak padne hmla a všetko to navlhne? Čo ak niečo táto hmla priveje? Predsa len sme v Tatrách a aj predpoveď na poobedie nebola úplne najružovejšia. Hlásili dážď, 4 mm zrážok na piatu ..je ale iba pol jednej a máme Orliu prť skoro za sebou. Ideme do toho? Po asi milión takýchto otázkach sa rozhodujeme to ukončiť. Áno nedali sme celú prť na raz.

kúsok zostupu do doliny

Vzadu Svinica, náš prvý veľký kopec po Kasprowom wierchu
Masív Kozieho wierchu


Pomoc pri zdolávaní 80cm trhliny

Hmly sa už valia nad Tatry


Zostupová cesta ku Murowancu je spočiatku nenormálne strmá. Začínam cítiť kolena. Stále vidíme hlboko pod sebou pleso a iba odratávame kedy asi budeme pri ňom. Opäť raz zasahuje záchranársky vrtuľník. Pri plese začína poprchať. Ale nič vážne. Do chaty to máme cca pol hodinku. Pol kilometra pred chatou to začalo. Málo, ale obrovské kvapky nás zarážali ku zemi. Ok, ja pobehnem. Ani sme sa nenazdali a pár metrov pred chatou začal lejak.





Murowaniec je obrovská horská chata, ale to čo sa dialo vo vnútri sa na Slovensku nedá s ničím rovnať. Keď sme prišli do chaty tak to ešte nebolo až také strašné. Každý mal svojho pol metra štvorcového. O niečom takom ako sadnúť si ku rezňu sme mohli iba snívať. Všetci si tam posedkávali dokým neprejde dážď. O chvíľu začala poriadna búrka. Ľudia sedeli všade. Aj v oknách ale ako začala búrka tak ich dážď vyhnal aj odtiaľ a každú chvíľu ešte dobiehali z hôr ďalší a všetko sa to začalo tlačiť do vnútra. Podarilo sa nám obsadiť jedno miesto tak sme sa s Mirom najedli na jednej stoličke. Teraz už bola v chate taká plnka, že kde ste stáli tam ste zostali s rukami zvesenými vedľa tela. Pre túto tlačenku ani nevieme čo sa deje von, Raz za čas počujeme hrmieť a vidíme hrubé kvapky padať popred okná. Nie a nie prestať pršať. Po hodinke predsa len už iba mrholí a chata sa postupne sťahuje do pôvodných rozmerov.



Ok, poďme na to. Len si nezamočiť nohy. Prejdeme asi 100 metrov za chatu a čo tam? Bazén. Ja s Mirom v bežeckých topánkach ..šmyk a už je noha vyumývaná. Dobre, toto nemá asi zmysel. Ideme na pankáča voda, nevoda. Prásk priamo do 20 cm vody. Poliaci skackajúc po kamienkoch a pridŕžajúc sa konárikov okolo len nechápavo pozerajú na nás. Aha krúúpy. Okolo chodníku sa vytvorili kôpky krúp. Niekde aj do 10 cm výšky. Tak sme sa aj vyguľovali, vyskákali a vybláznili do sýtosti. Opäť raz nechápavé a usmievavé tváre okolo. Tato idylka trvala tak pol hodinku a opäť začala búrka. To, že sme boli stále na otvorenom hrebeni mi teraz vôbec neprekážalo. Veď je tu ďalších 100 ľudí naokolo. Voda sa valí po chodníku potokom. Aj po hodine som stále zahliadol niektorých ako sa vyhýbajú vode. A to už aj náš Andrej v goráčoch mal vlhko. Ja som sa konečne mohol baviť ako malý chalanisko v kaluži. Vychutnával som si člapkanie sa v najhlbšom potoku na chodníku. A dážď nie a nie prestať. Ešteže som mal ten pršiplášť. Aspoň to čo bolo v batohu zostalo suché.







Pršať prestalo až v Kuzniciach na asfaltke. Ešte sme zbehli dolu ku autu pri Murowanici a trojdňový výlet skončil. Už dávno som sa tak kvalitne nerozbil v horách. Bolo to neskutočné. Dávno som nemal toľko spomienok. Pri pomyslení čo všetko sa tam dá zažiť, hneď by som šiel opäť. A hlavne na Kozí wierch kde mi stískalo najviac. Adrealín je proste droga a ja som strašne závislý. Už aby som si dal novú dávku. Ak niekto rozmýšľa nad niečim akčným alebo ho už slovenské hory až tak nebavia alebo len chcete vidieť zase niečo nové tak Tatry (aj tie Poľské) sú tu za rohom tak prečo to nevyskúšať. Možno tam začnete chodiť aj pravidelnejšie. Ja sa tam určite budem musieť ešte vrátiť :) :)

Keď Vám už z adrenalínu trošku zašibkáva alebo čo takto si dať prechod od Západu Tatier až po ich východ?

Nevravím, že toto je môj jediný zaujímavý nápad ale tento sa mi tu teraz hodí. Čo takto niekedy prejsť od Bielej skaly, horárne na západe Roháčov až po Lysú Poľanu? Prečo nie? Už teraz sa teším na túto moju novú výzvu. Ak by šlo všetko podľa plánov tak by som to chcel stihnúť ešte tento rok. A ak aj počasie dá tak by som chcel vyraziť 1. Októbra o 1:00 v noci.

Trasa bude nasledovná:

1. časť by šla od Bielej skaly, horárne po hrebeni Roháčov až na Baníkov a odtiaľ dolu na raňajko-obed na Žiarsku chatu. Je to 18,4km, 2070m+ a zo Žiarskej chaty by som chcel vyrážať, aby som udržiaval rýchlosť 2 km/h o 10:00 ráno
2. časť by pokračovala do Smutného sedla a ďalej po hrebeni Roháčov až do Gáborovho sedla a odtiaľ cez Iwaniacku przel. až ku Hale Ornak na večeru. Je to 20,9km, 2000m+ a z Haly Ornak by bolo dobré vyrážať ďalej o 20:00 večer,
3. časť (nočná) by pokračovala na Temniak a po hrebeni až po Kopu Kondracku, odtiaľ by sa zbehlo na Giewont kde by o jednej v noci nemusel byť konečne žiadny človek a odtiaľ by sa zbehlo až dolu ku Hale Kontratowej a naspäť na hlavný hrebeň cez przel. pod K. Kondrackou a pokračovať až po Kasprowy wierch a cez Suché sedlo na chatu Murowaniec. Je to 22,5km, 2410m+ a na Murowanci by sa dalo pobudnúť na raňajkách do 7:00
4. časť (posledná a asi najťažšia) by išla z Murowanca na Koscielec, potom kúsok naspäť a hore do Svinickeho sedla, cez Svinicu do sedla Zawrat a odtiaľ dolu do Kozej doliny a opäť hore na Zadni Granat a cez trhlinu v skale na Skrajni Granat a ďalej po Orlej prti až po Krzyzne. Odtiaľ už iba 10 km dolu kopcom okolo Czerwoného stavu, cez Rusinovu pol. až do Lysej Poľany. Je to 22,4km, 2190m+ a cieľ by mohol padnúť o 18:00

Spolu by to vyšlo 84,2km, 8670m+ a cca 42 hodín

Pridal by sa niekto na niektorú etapu alebo aj na viac, ak nie aj na všetky? Nalákal by som niekoho na nádheru nášho najväčšieho horstva? :)