Na lyžiach kade tade krkahájmi a bez konkurencie

Končia sviatky. Už mám poriadny chaos v tom čo je práve za deň, ale musím v užívaní si pokračovať ďalej, keďže až teraz sa zase ľudia rozhodnú pre svoj nudný sociálny život v mestách. Niežeby sme si aj teraz niečo v tichosti nenašli vari aj pánu Bohu za chrbátom, a tak sa vyhli davom ľudí.

Všetko to začalo v piatok so Slnkom. Samozrejme, že Zuzke to nedalo a musela vybehnúť do hory už vo štvrtok, deň predtým. Ja ešte musím dotiahnúť nejaké mešťanské povinnosti a letím za ňou hore hneď prvým vlakom ráno. Prichádzam do ústia Žiarskej doliny a po parťáčke ani stopy. O chvíľku čítam SMS, že Slnko zaspalo. Nevadí, letím smer Jalovecká dolina.

Nad centrálnym žľabom Ráztoky

Lúky pri východe Slnka sú nádherné. Je sa na čo pozerať. Len keby som nebol už teraz z rána nejaký dožutý. Beriem so sebou dve lavínovky ako závažie, ale aj tak sa mi to nejako nezdá. Vari sa musím len prebrať. Snehu je stále pramálo. Čo z toho, že je už 3.1.. Zuzku stretám hneď pri potoku Rakytie ako sleduje krásne červené lúče dopadajúce na skalné bralá Mnícha a Sokola. Zvítame sa a ideme na to.

Keď už sme tu, ideme pozrieť aj kolibku na Košariskách. Cesta na ňu je poriadne dlhá. Zuzka nenajedená, unavená a ja tiež stále nesvoj. Aj keď mne sa trošku polepšílo. S parťáčkou to ide vždy s úsmevom. Postupne pribúda snehu. Je to tu dosť prechodené. Hlavne ale dosť napešo. Po skialpoch sú len niekdajšie náznaky. V strmých partiách to kvalitne šmýka. Nevadí. Nejak sa všetkými nástrahami prebijeme. 

Pod horami

 

Zuzke sa celý čas pri kolibe vynárajú určite krásne spomienky. Vlastne asi nikdy to tu neprestane mať rada. Je to tu pre ňu skoro ako domov. Chvíľku si oddýchneme a letíme ešte viac do výšav. Je to vcelku problematické. Niekto po úzkom chodníku nedávno lyžoval dolu a počas noci to riadne vymrzlo. Už chápem o čom to rozprávali ľudia na fb, že na výstupy v Žiarskej doline sa šiknú haršajzne. Ideme raz na lyžiach, raz pešo. Ani jedno, ani druhé ale nie je dobre. Napešo sa boríme až pod kosku. Uff, toto bude asi dlhšie ako sme očakávali. 

Postupne sa sklon ale zmierni a na pásoch to už ide dobre. Postupne sa koska zmenšuje, ale ubúda aj snehu. Sú miesta, kde snehu na zemi vôbec nieto. A čím sme vyššie tým je snehu menej. Pred nami je jedna či dve stopy od lyžiaroch. Zuzka zrejme aj tuší kto tu chodí. A hlavne keď stopa ide po tráve. Postupne ale krásne bez potreby vyzutia lyží prechádzame do centrálneho žľabu Ráztoky a stále stúpame. Vyzerá to tu na poriadnu lyžbu. Nie je to ani extra strmé, ale ževraj sa už podarilo aj tu spustiť lavínu pár známym. My ale pokračujeme na druhú stranu s veľkým snom, že tam bude snehu o trochu viac.

Magická chalúpka na Košariskách

Niet. Na samotnom vrchole vystriedal trávu a sneh dobreže nie úplne modrý ľad. Mám pocit, že ma pri sklone 5° zvalí priamo do doliny. Jediný reálny postup po tomto podklade bol šmýkať sa hranou pomaličky dolu. Hneď pri prvom oblúku som mal nohu pod ľadovou škrupinou a bol som na zemi. Spúšťame sa smerom ku Jalovskej kope. Snehu trošku pribúda.

Vyzerá, že to nakoniec pôjde. Už len kosky sa obávame. Vytipujeme si líniu a spravíme zopár oblúkov. Opäť stojíme a znovu vymýšľame cestu kadiaľ ďalej. Postupne klesáme, sneh mäkne a kosky pribúda. No čo povedať. Užívame si to. Aj napriek skoro úplnej absencií lyžby úsmev z tváre neschádza. Keď už je najhoršie, niekto to zapichne hlavou do snehu a trepe nohami ako prevrátený chrobák. Poviem Vám tak, toto veľa ľudí čo bolo v Žiarskej nezažilo. Nakoniec sa nám nejakým spôsobom podarilo po hodine koskou prebiť v oblastí Šarafiovho vodopádu na chodník zo sedla Príspop na chatu. Poriadne zničení sme konečne tam.

So Slnkom pred Ráztokou. V Pozadí Fatrička

Ľudí je tu kvalitne. Aj tak musíme ale chvíľku zostať. Musíme načerpať nových síl a hlavne niečo požuť a popiť. V chate je poriadne dusno. Je až tak teplo, že sa oplatí skôr sadnúť si vonku na lavičku a vychutnávať si Slnečné lúče. Zostávame dosť dlho. Mám čo robiť Zuzku postaviť znovu na nohy smerom na Tri kopy.

Podarilo sa. Pomaličky sa lopotíme hore dolinou na Terasu. Zuzka stretáva asi milión jeden známych. A že mňa kopec ľudí pozná. Po chvíli máme telefonát od Lukáša. Mali sme ho čakať na chate. Nechcel som sa ale potom naháňať, tak že pôjdeme dopredu. Keď Lukáš prichádza na Terasu, my sme už skoro priamo pod Prvou kopou. Celkom fúka a teda moc zastavovať nemôžeme. Pomaličky stále stúpame. Nakoniec to ale vzdáme. Slnko už moc nemá chuť sa namáhať a Lukáš je tam kdesi pod nami nafuknutý ako balón. Ideme teda za nim. 

Hrebeň z Ráztoky smerom cez Baníkov na Pachoľu až po Salatín

Lyžovačka v blate to nebola najľahšia a ani najkrajšia, ale bolo to najlepšie čo sme dnes mali. Pod skalami stretáme Lukáša. Pásy má ešte na lyžiach, tak sa pridávame ku nemu. Budem rád ak sa nám už dnes všetkým spolu podarí aspoň Smutné sedlo. Je toho na dnes už dosť. V Smutnom sedle sa mi zdá sneh úplne inakší. Je totálne suchý a tvrdý. Žeby tu bol iný náklon Slnka na svah? Dosť mi pásy podšmykuje, ale nejak to už vari dobojujeme. Slnko zostáva pár desiatok metrov pod vrcholom. Do vetru sa jej nechce. Ja Lukáša nenechávam samého a vyleziem tam spolu s nim. Cez sedlo duje poriadne. Sneh vo vzduchu a v postupne červenajúcom večernom svetle vytvára krásne scenérie. Je mi ale ukrutná zima, a tak letím hneď dolu. Už so Zuzkou čakáme kedy zlyžuje aj Lukáš. 

Dole sa stretneme ešte s Miriam a Laurou. Ešteže mám tak verných parťákov. Lebo mne už pamäť ozaj asi neslúži. Zase som raz netušil s ktorým fejsbúkovým kamarátom sa rozprávam. No nič. Hanba. Poďme radšej do chaty na kofolku a kávičku. Ľudí už pomaly ubúda, ale na chate sme ešte stále dosť stiesnení. Ešte tomu čosi chýba. Koniec sviatkov. 

Žiarska dolina (sprava Baranec, Smrek, Plačlivé, nevyrazný hrebeň Prostredného, až po Prvú kopu, za hrebeňom Hrubý vrch

V pološere, po parádne ľadovej ceste, rýchlo zletíme ku parkovisku. Dnes to bola topka. A padla prvá dvetisícka výškových v tomto roku. Teraz sa už len z toho spamätať.

Na druhý deň idem do roboty. Niežeby to bol až taký prúser, ale začať snežiť pred koncom zmeny o piatej večer nemuselo. Zožujem si vari všetky prsty či mám alebo nemám poslať sypače na cestu. Teplota je stále nad nulou a všetko sa topí. Všetko len tip-top pripravím pre ďalšiu zmenu a ja letím hneď 6:01 z práce. Utekám na vlak do Strečna. 

Zjazd kosovkou prehnitým sňažiskom

 

Všetko stíham a 19:15 už aj kráčam smerom ku Starhradu. Hláška na Strečno ukazovala celkom prudké sneženie už pred šiestou, ale na zemi je aj tu len poprašok. A vari ešte aj poľadovica z rána mimo udržiavaných ciest. V teniskách, s lyžiarkami v ruke ma poriadne vykrúca. Súvislá asi polcentimetrová snehová vrstva začína až od hradu a postupne snehu pribúda. Neviem sa rozhodnúť. Dať už lyže na nohy a či nie?

Za odbočkou do rúbane na modroznačený chodník to už ale nevydržím a obúvam. Idem na to. Spočiatku trošku šúcham kamienky, ale postupne to prechádza. Začína mi byť hrozne dlho. Touto cestou som ešte na chatu pod Suchým nešiel. Cesta postupne viac a viac strmie a mňa začína žuť. Nemá to konca kraja. Predo mnou sú v snehu jediné stopy. Pod chatou ma opačným smerom obieha čelovka. Podľa hlasu by som to tipoval na Petra z Chlebu (chodieva aj na Suchý). Netuším. Až na chate mi povedali, že to bol on.

Majestátny Baranec spred meteostanice

Cesta to bola zdrvujúca aj keď asi najľahšia z tých mnohých ciest ako sa tu dá dostať. Na chate je živo. Až moc. Dokonca sa mi zdá, že je to horšie ako na Chlebe alebo včera na Žiarskej. Alebo ozaj mám len voči tejto chate také predsudky? Každopádne na večeru som dostal takú porciu maďarského gulášu, že som skoro vybuchol. A nielen to. Aj ubytko predčilo moje očakávania. 13ta komnata sa stáva po izbe Magura na chate pod Chlebom mojou druhou najobľúbenejšou. A to som ešte vtedy nevedel, aký je tam ráno nádherný výhľad :) ..je fajn prísť na chatu až za tmy.

Svahy Príslopu a Baníkova

Ráno vstávam ešte pred východom Slnka. Von síce po čistej modrej oblohe ani náznak, ale nemôžem len tak vyspávať. Keď nič iné, aspoň prvý budem brázdiť haldy prašanu. Hore zjazdovkou sa musím prebíjať asi 30timi centimetrami nového snehu. Za tento zážitok to stálo. Síce pod krásnym ľahučkým jemnučkým snehom bola kopa ľadu, aj tak si užívam biely prášok. Nedá mi to. Idem znovu. Po prešľapanej stope to už ide. Spravím si krásnu druhú líniu. Po ľudoch stále ani stopy. Pod chatou pri ratrakoch mi zamrzne viazko. Pána, na jednej lyži aj tých par metrov ku chate je ako za trest v hlbokom snehu.

Vysnežený Baníkovský kotol

Prichádza čas na vydatné raňajky. Párky s praženicou musia stačiť. Po chvíľke prichádza z ďalekých Kysuckých krajov parťák Ivo. Môžeme ísť na to teraz spoločne. Opäť stúpame hore zjazdovkou. Stopa je už prešľapaná turistami. Ani ich len nenapadlo isť direkt hore. Pekne cik-cak v lyžiarskej stope. A keď nie po výstupovke, tak aspoň po zjazdových oblúkoch. No čo Vám poviem, ovce.

S Ivom skúšam zjazd poza chatu. Neporušeného prachu pribúda. Pribúda až toľko, že sme sa prestávali hýbať. Na toto treba strmšie svahy. Ideme to teda skúsiť do lesa. A to rovno do žľabu pod chatou. Pár metrov to vyzerá fajn, ale po chvíli svahy začínajú až moc strmieť. Pod nami sa ukazuje úzka roklina. Toto nie je dobre. Tade nemôžeme. Čo ak sa dostaneme do nejakej vodopádovej šlamastiky? Toto nie je Fľaška do Baranieho sedla vysnežená pár metrami snehu ani spevnená pevným podkladom. Musíme to traverznúť.

Stúpanie na Prvú kopu

Ide to ťažko. Všade samé popadané stromy a zasypané kamene. Kde tu šmykľavé lístie. Na niektorých miestach sa necítim moc bezpečne. Ivo preberá velenie a pekne nás z lesa vysomári. Po pár minútach lyžby a niekedy dokonca aj s peknými oblúkmi a hranami len-len že ostavajúcimi na sklznici sa ocitneme na zvážnici. Skúsme ísť po nej. Mali by sme sa ňou dostať ku horárni. Plán bol pokračovať do svahu na druhej strane, hore na Kľačiansku Maguru, ale v tomto snehu a keďže Ivo musí letieť do Švajčiarska, ideme rovno naspäť na chatu.

Okolo horárne je už chodník trošku prešľapaný. Nemusíme sa trápiť jeho hľadaním po lese. Teraz preberám velenie ja. Iva začína trošku vypínať. To je tak, keď ťahá zo sebou 10 kilové lyže. Ale som aj rád. Aspoň sme zistili, že aj Ivo je zničiteľný. Každopádne, keď sme sa ocitli pri chate, stále mu to nedalo a ešte raz sme otočili zjazdovku. Je pravda, že tam bola lyžovačka najlepšia. A konečne si teda už zalyžoval aj Ivan.

Lukáš pri zjazde zo Smutného sedla

Ivan letí domov. Ja sa spolu s kapustovou utiekam do kľudu trinástej komnaty. Na chate je poriadny chaos. Baby nestíhajú a nechcem im tam zavadzať. A nechce sa mi ani tlačiť s ostatnými. Stáva sa so mňa posledné dni poriadny asociál.

Dokým som spráskal kapustničku čas poriadne pokročil. Mal by som ísť domov. Nechcem sa vracať rovnakým smerom. Idem skúsiť prejsť cez Suchý. Ešte ani raz som Suchý nelyžoval a svah ku Kľačianskej Magure vyzerá parádne. Idem hore. Zjazdovku po mojej stope vybehnem rýchlo. Lenže len tam hore začína párty. Snehu pribúda čím ďalej tým viac. Tvoria sa cez hrebeň poriadne záveje. Stopa je prešľapaná čím ďalej tým menej a čím ďalej užšie. V niektorých zákrutách nemám šancu a mimo stopy sa brodím po kolená aj na lyžiach. Za sedlom pod Suchým zostala stopa len asi od piatich ľudí. Nezostáva mi nič iné ako dať lyže na chrbát a brodiť sa snehom ako ostatní. Pod haldami prašanu je čistý ľad a čo dám nohu vyššie, vždy mi klesá skoro na to isté miesto. Žuje ma. Nevládzem. Verím, že by som sa určíte nejako pomaličky doplazil až na vrchol, ale čo potom?

Halo, halóó, Suchy hlási 20-30cm nového prášku

Je hmla. Chlapi čo šli dole vraveli, že stopa na Maguru neexistuje. A koledovať si zrútenie do Pekelnej doliny či odtrhnúť si lavínu v žľabe zo Suchého by tiež nerád. A keby som sa aj prebojoval do sedla pod Suchým, tak cesta lesom okolo Magury by mohla byť ešte poriadne zdrvujúca. A to možnože už aj po tme. Nie, idem naspäť. Dnes som už poriadne vytrápený.

Na chate stretám včerajšieho Petra s Dušanom. Pokecáme dokým sa nepoberú dolu na sánkach. Dávam im náskok. Veď to ich musím dobehnúť na lyžiach. Prichádza Milan, čo sme spolu bežali asi pred tromi rokmi Od tatier k Dunaju. Znovu kecáme a dokonca si aj pripíjame. Uf, aby som tu ešte aj do zajtra nezostal. Asi piatykrát sa lúčim. Valím dolu. Snažím sa dobehnúť sankárov, ale je to beznádejné. Cesta je oproti včerajšku na nepoznanie. Po neporušenom snehu už ani stopy. Teraz je tu na tri metre ľuďmi vyšliapaná zvážnica. O kamene pod snehom stále nebola núdza, ale pod hrad som tentoraz zašiel. Tento rok už na sklznicu radšej nepozerať. Potom už len rýchlo lyže na chrbát a po polhodinke prechádzky okolo Váhu som v Strečne na vlakovej zástavke.

Ťapkáme (foto Ivan Mudroň)

Víkend je za nami. Konečne. Nevládzem sa ani hýbať. Musím so sebou niečo porobiť. Toto sa mi nepáčí. Verím, že raz sa už konečne do toho lyžovania dostanem. Budúci týždeň bude na to habadej času :)