Májové prašany na Chlebe (retrospektívne z Mája 2019)

Uff, tento rok nám nie a nie tie sňahy zmiznúť. Niežeby sme neboli radi. Na sviatok 8. mája sme to ešte boli s Maxíkom omrknúť behom a toho bieleho lákadla tam bolo ozaj stále mnoho. 

Lenže to nie je všetko. Z pondelka na utorok 13.-14. mája sa ochladí a ešte naváľa ďalšie centimetre prašanu. To ma teda nenechalo vôbec chladným a v utorok poobede mením plány a letím hore aj s lyžami. 

14. máj. Ideme na to poslednykráát? Posledný prašan?

Po 900 mnm na skládke nie je ešte nič, ale následne snehu rýchlo pribúda. Nad Ploštinami sa už v teniskách dobre prebáram. Na pásy to ale nie je. Generál je celý posadený čučkami a skalný chodník je poriadne hlboká ryha pomedzi ne, že buď chytíte skalu alebo Vás podšmykuje. Lyžiarky obúvam až nad Padákom. Aj to len na chvíľu, lebo som musel obísť skaly koskou. Lyžu som zapichol pod tú burinu a hneď som si spredu pás strhol. Fučí ako besné. Ešteže som sa prezul, lebo pri lyžiarskej chate som zapadol do záveja tak, že som sa 5 minút z neho nevedel dostať. Na chatu mám taký protivietor, že ledva sa posúvam dopredu. Cely domrznutý vchádzam do chaty.

Révayka 8. máj

Tam už na mňa spoza pultu ako tradične kuká Vierka a jediný osadník chaty je Tomáš Ká, lyžiar čo tam bude vari ešte aj v Júli. Konečne sa spoznávame. Od mamky dostávame hneď rezeň so šalátom. Heh, no necíť sa na tejto chate ozaj ako doma :)

V chate je tak príjemne, že nie a nie sa postaviť a ísť aj niečo polyžovať. Veď doteraz som len šľapal napešo a pre ten sneh som tu prišiel. Možno po pol hodine sa zodvihneme a ideme odhádzať chatu vari už od posledného snehu tejto sezóny. Po troch dňoch už opäť ten vyše polmetrový závej pred dvermi zmizol. No a teraz po povinnostiach zábava.

Na Generáli

S Tomášom ideme kúsok vyššie po zvážnici nad chatu a prvým žliabkom spádujúcim medzi Bochník a Chleb sa spustíme prašanovými orgiami dolu. Bolo to možno iba 15 oblúkov, ale bolo to geniálne. Toto som ani vo sne po ceste sem hore nečakal. Raj na zemi. Škoda, že mám len tak málo času a musím už aj het. S Tomášom vyšliapeme opäť hore na cestu a tam sa lúčime. Tomáš ide domov cez Snílovské sedlo a Oštiepokovú muldu ja musím naspäť cez chatu pod Chlebom. Ešte sa nakoniec, asi už na dlhšie, rozlúčim s Vierkou a hybaj naspäť dolu do reality všedného života.

V Oškvarkovej mulde prašany..

Cesta dolu v snehu bola ešte dosť krkolomná, keďže sneh len zakrýval skaly v chodníku. Trošku sme vytrénovali členky. Každopádne aj tak po necelej polhodine som už dole na Zajacovej a odtiaľ už len zasnívaný nad budúcoročným snehom sa presuniem už ako tradične naspäť na vlak. Myslím si, že sezóna 2018-2019 je uzavretá. Alebo, žeby som ešte počkal na Jula a išli spolu ešte 28mého? ;)