Na Osnici pravá divočina

Na víkend bola v pláne už dlho Osnica. V piatok som chrápal po nočnej, keď tu už o pol dvanástej mi zvoní telefón. Lukáš mi volá či nejdem poobede na chatu pod Chlebom. V polospánku mu odpovedám, že potrebujem chvíľku času na rozmyslenie. O pol hodinu som pripravený a idem do toho.

Strungov Príslop

 

Poobede teda ešte s parťákom Kubom a Boškovom stúpame potokom ku Chlebu. Do chaty už prichádzame patrične veselí. Je plná chata, tak hneď si pýtame robotu. Vyfasujeme 10 kíl zemiakov a za odmenu pripečené palacinky. Aj tak to bola šmakocina. A ono to chceli vyhodiť. Večer sa uberá tým správnym smerom, ale nesmieme zabúdať, že zajtra vstávame a letíme aj na iné vŕšky. 

A tak to ukončujeme trošku včašie. Mám vybitý mobil a chcem ísť na východ Slnka na Chlebe. Ako sa zobudím okolo šiestej ráno už nie a nie zaspať. Bojím sa, že to prešvihnem a už len sledujem cez okno meniace sa sfarbenie zore. Áno, vedel som, že je okolo 6 hodín, lebo naše mamy na chate bolo počuť ako sa začínajú starať o chatu za dverami.

Cik-cak-cik-cak

Vstávam teda 6:15 a do siedmej ešte idem zakúriť. Vychádzam z kotolne ako čert čo som si oči prešiel rukami. Jasné, zase som za atrakciu. Ešte s točkami hlavy sa s Matúšom vyberám o siedmej na vrchol. Matúš to ale po 200 metroch od chaty točí naspäť. Ževraj mu je zima na ruky. Je pravda, že celkom dosť fučí, ale chcem vidieť všetku tú nádheru pri prebúdzaní sa prírody do nového dňa. 

Hore mi je už teplejšie a ešte pár minút pred východom Slnka zhadzujem pásy. Nečakám na Slnko, len trošku v strese idem zjazdiť pomedzi skaly. Je to poriadne vyšmýkané a mám strach, že sa mi tak zatočí hlava od včerajšieho Boška, že sa zošmýkam až do lesa. Pomaly to teda s chabými oblúkmi zošmýkam pod skaly. Vybehnem na Bochník a odtiaľ si užívam čisté šialenstvo. Slnko vychádza. Predo mnou nádherné západné Tatry a nádherná inverzia. Sneh má krásnu jemnú farbu odrazu zo sýto oranžového hrejivého Slnka. Sneh je na Bochníku parádny a tak si užívam rýchle oblúky. Mám od radosti chuť vyskočiť z kože. Prichádzam na chatu a neviem prestať kecať od radosti. Prežil som jeden z najkrajších východov Slnka. Som vari aj dojatý.

Na Malej Lučivnej

 

Po raňajkách hneď odchádzame. Stále posúvame príchod pre parťáka Maja do Turian. Ťažko odísť z tak dokonalého miesta ako chata pod Chlebom. Lesmi ale rýchlo zbehneme na Zajacovú a do Šútova. Maja vyzdvihneme v Turanoch a letíme na stredisko Malá Lučivná pri Párnici.

Obujeme sa a už aj pučíme hore najstrmšou zjazdovkou na Slovensku. Stopa vedie povedľa upravených svahov cik-cak hore. Otočiek tam bolo vari 84. Krásny tréning vertikálov. Trošku nás ale bije včerajšok. Pomaly sa ale dostaneme až hore...

Vychádzame na hrebeň a už stúpame len pozvoľne. Prechádzame okolo ďalších kratších ale ešte vyššie položených zjazdoviek. Obchádzame vrchol Magury a neskôr prechádzame jej hrebeňom na Strungov Príslop. Je to tu ako v rozprávke. Všade neporušený prašan. Lesy sú strmé ale nie až tak husté. Ako stvorené na lyžovanie. Tu ale nekončíme prechádzame ďalej. Na niektorých miestach je na hrebeni tak previaty sneh, že vidno v prevejoch trhliny ako sa mohutné masy snehu posúvajú po lístnatom podklade. 

Hrebeň Magury a dokonalé lesné prašany :)

 

Vychádzame na lúky Strungovho Príslopu. Ideme až na jeho vrchol. Na Osnicu už nejdeme lebo od samotného naviateho hrebeňa bola odtrhnutá veľká základová lavína. Lavíny z Osnice boli aj na Južnú stranu pod Stoh. Vlastne celé to tu bolo dopukané a vypadané. Veľké množstvo snehu sa zapríčinilo o veľké množstvo lavín tohoto roku. My teda z pod Osnice ideme dolu..

Pred nami sa otvárajú úžasné lúky. Nie je to vôbec strmé. Vhodné aj pre úúplných začiatočníkov a tie výhľady ozaj stoja za to. Je o veľmi dlhý zjazd okolo žltej turistickej značky. Lúky ale skončia a my začíname klesať lesom. Vyzerá, že sa to dalo obísť aj cestou ale to nám došlo až nižšie keď sme sa opäť napojili na stopu. Majo sa zrejme trošku vytrápil v úzkych priestoroch medzi stromami. Vari s nami bude ešte niekedy chcieť ísť. Aj tak ale zisťujeme, že sme mimo značku naspäť do Lučívnej. Nakoniec celú druhú polovicu zjazdu len zbehneme po výstupovej stope zvážnicou. Sneh posledných 200 výškových metrov bol príšerný a v škrupine by to bolo priam nebezpečné v ísť lesom. Sme zase v lyžiarskom stredisku.

Máme stále ešte kopec času tak šľapeme cik-cakmi hore opäť. Začína snežiť. Za necelú hodinku sme hore. Majo opäť prichádza o palicu. Ta sa mu ohla pri páde z Osnice a pri zapieraní sa pri šľapaní už pošla úplne. Nakoniec sme ale hore aj tak. Teraz si ideme užiť zjazd. Samozrejme po neupravenej časti svahu.

Zakladovka pod vrcholom Osnice

 

Tentoraz poriadnu držku hodím ja. Zapadám do terennej nerovnosti. Lyže naraz stoja a telo letí ďalej. Idem do dokonalého kotúľa. Už len cítim ako sa rukami odrážam od zeme a nohy letia vzduchom. A čakám poriadne silný dopad. Ten nakoniec ani tak nebolel. Konečne som sa zastavil. Kontrolujem sa či som celý. To bola šupaaa. Zbieram seba a paličky zo zeme. Sú celé. Fascinujúce. Iba končeky trčali zo snehu čo som ich zapichol. Na spodu zjazdovky ešte potrénujeme škrupinku a jazdu na pätách a sme dolu pri aute.

Maja so mnou ešte parťáci Ružomberčania odvezú do Kráľovian na stanicu. Dáme spolu ešte víťaznú kofolku s čipsou v staničnom bufete a postupne sa rozchádzame každý iným smerom. Doma sa dám trošku dokopy a bežím s parťáčkou Evkou do divadla. Po hróózne dlhom čase. A v tom Martinskom som ešte vari ani nebol.

Boli sme na II. premiére Komédie České o bohatci a Lazári. Celé to začalo hrozne zvláštne ale nakoniec to bolo poriadne dobre dielo. Dielo s myšlienkou. Odchádzal som poriadne zarazený. O tom akí sme my ľudia. O tom čo robia s nami peniaze a o tom ako si vážime druhých okolo seba. Každému vrelo odporúčam. Nebolo to o plytkých myšlienkach dnešného sveta. Sám som zvedavý ako to dokázali zobrať iní ľudia. Mňa to teda nadchlo a každému to budem odporučať!

Domov prichádzam už poriadne zničený. Na dne s energiou, ale plný zážitkov. Každý jeden deň ma presviedča o tom, že život je ozaj nádherný. A možno som ozaj len dostal tak mnoho. Každopádne som za všetko to čo mám vďačný. Kiež by som mohol všetko to čo mám, čo najviac rozdať aj druhým :)

Foto: Lukáš Hladký