Koruna Oravy č. 6 (pretekárska)

Už mesiace túži parťák Majo po zdolaní tohoto úžasného výletu. Cez leto nám to spolu nevyšlo, ale bol dohodnutý iný termín na skorú jeseň, ktorý sme museli splniť. Od polky októbra je počasie na horách už tak nevyspytateľne, že nik nevie dňa kedy nasneží. Preto ešte zlanárime jedného šialenca Joža a 6.10.2018 ráno môžeme vyraziť.

Pohľad z pod Veľkého Rozsutca na Malý Rozsutec

Dnes mám za partiu slávnych ultráčov, teda to nenechávam na náhodu a rád by som si s nimi vylepšil svoj doterajší najlepší čas. Spravil som si rozpis na 13 hodín a skúsime sa toho držať. Majo dohodol približne v polovici občerstvovačku, nakúpili sme potrebný matroš na cestu, a takto pripravený už pred piatou ráno stojíme pred kostolom v Dolnom Kubíne pripravený na štart.

Vybiehame do tmy. Zvŕtneme to ponad rieku Orava a hneď bočíme doprava a za koľajami doľava do briežku. Na štarte boli 2 stupne, ale zima teda nie je. Celkom kúria ako stúpame hore lúkami. Padla aj trochu hmla a v čelovkách máme trochu problém vidieť cestu, ale podľa siluet lesa, či elektrického plotu povedľa nás sa veľmi rýchlo aj tak dostávame na Trniny. Cez les už nie je problém a dokonca nie je ani more blata. Ešte po tme zbiehame ku zjazdovkám na Kubínskej holi. Čas máme tuším 40 minút.

Vysmiatí na štarte

Hore to strihneme zjazdovkami. Spočiatku to nie je až tak strmé, ale svetielka zo staníc lanovky, či vrcholovej meteostanice nie a nie sa priblížiť. Postupne sa začína červenať zore a za nami sa pyšne týči náš posledný veľký kopec Choč. Tento úsek nie je moc teda zaujímavý a teda sme ho ako už zvyčajne prešli veľmi rýchlo. Už po 1 a pol hodine sme hore. Poďme si teraz ale užiť zbeh.

Nie je to veľmi strmé, jedine trochu blato nás brzdilo. Hore sme chránení lesom, čiže ani lomoziaci vietor nám až tak neprekážal. Les postupne vystriedajú lúky a pred nami sa otvorí nádherný pohľad na hrebeň Malej Fatry. Vidíme celý náš úsek na Rozsutec a Stoh. Opäť som čakal mohutné blato a rozryté lúky od dobytka, ale nič sa nekonalo. Jedine sme zahliadli dve srnky. Nohy fungujú a po dve a pol hodine sme už v Jednote v Zázrivej. 

Brieždenie na Kubínskej holi

Buď som nevedel si vytlačiť papierik s váhou hrušiek alebo tam ten papierik ani nebol, ale nakoniec som zobral iba Coca colu a letíme het. Parťáci si dali rožkové či buchtové raňajky, ja som len schlípal pol litra coly. Jedol som celú cestu nejaké energetické tyčinky či jablko. Myslím si, že dnes dopĺňam energie dostatok a dostatok aj pijem. 

Cez dedinu trošku pobehneme, ale na konci sa hneď strmo vyšvihneme krátkou lúkou do lesika okolo Goľovej mláky na stranu Zázrivej, Petrovej ku Jánošíkovej kolibe. Začíname stúpať na Rozsutec. Do sedla pod Bielou to neženieme. Je to zvážnica, a tak ju len prekeciame. Koniec rečičkám nastáva v sedle. Pred nami je tzv. Šmyk. 300 najstrmších výškových metrov na trase. Každý si volí svoje tempo a stretáme sa až na vyhliadke, z ktorej krásne vidno Rozsutec, Stoh aj dedinku Biela pod nami. Nohy mi idú úžasne. Aj keď v zbehu cítim slabú regeneráciu po minulotýždnových 65km a 5100m+ v Poľských Tatrách. Malo to byť odskúšanie formy pred dnešným dňom. Nečakal som ale, že sa mi tam pôjde tak strašne zle a dokonca, že telo bude až tak hrozne z toho mimo ešte deň dva pred dnešnou Korunou. Ale dnes to napodiv aj tak ide.

Spätný pohľad zo sedla Medzirozsutce na Malý Rozsutec

Spolu prechádzame už miernejšie na sedlo Zákres a následne na Medzirozsutce pod samotným Rozsutcom. Znovu si každý určuje svoje tempo. Som rád, že parťákov nebrzdím. Dokonca sa im vzdiaľujem. Bojím sa len, aby som to až moc nepreháňal. Predsalen sú to oveľa skúsenejší bežci. Hore je aj trochu snehu a ľadu. Ale na paličkách sa to dá stále zvládnuť aj v teniskách. Prichádzame na vrchol a tam nás pribije o stenu poriadny burlivák. Ku krížu samozrejme nejdeme. Na Korune mi to príde zbytočne sa tam trepať. Je to pár metrov, ale načo? Na vrchole sme boli za cca 4 hodiny 25 minút od štartu. Všetko podľa plánu.

Cestou dolu po reťazi nás vietor hádzal ako bábiky. Rýchlo bežíme do žľabu. Ale akonáhle sme z neho opäť vyšli, tak nás šlo odfúknuť a palice len tak lietali okolo nás. Normálne som sa niekedy bál ísť po hrane. Ehm.. čo len bude na Stohu? Asi bude celkom zima. Aj keď, keď nefúka tak je veľmi príjemne. Pri zostupe je už okolo nás plno ľudí. Doteraz sme nevideli okrem pár turistov nikoho. Prebiehame Medziholím a letíme do protisvahu na Stoh.

Ráno zo Zákresu na Medzirozsutce

Na Stoh sa mi zda, že sme trošku spomalili. Každopádne sme ale o to viac oddýchli. Taký hnusný vetrisko ako bol na Rozsutci sa našťastie nekonal. Tu bol skôr problém šmykľavý blatistý chodník pred vrcholom. Ešte stále bol v stope topiaci sa sneh, čiže buď sa šmýkalo na ňom alebo na blate. Každopádne Stoh je vždy len o tom pozrieť očami do zeme a nezdvihnúť ich až dokým pred vami nie je vrcholová tyč. Je to dosť depkársky kopec, aj keď pohľady za seba stoja za to. Keď sa nenáhlite určite sa pozrite aj za seba.

Prebiehame vrcholom s časom 5:15 od štartu. Južná strana Stohu už nebola až tak mokrá. Minimálne trsy trávy povedľa chodníka držali. V úzkej stope som to neriskoval. Posledné dva razy na Korune som vždy šiel zo pár krát dole po zadku. Tentoraz sa to zaobišlo bez pádu. Pod kopcom sa pozbierame a letíme dole na občerstvovačku. Od úpätia Stohu je to krásny trail. Dá sa to hodne rýchlo bežať dokým Vás nezastaví ešte jeden krtinec Žobrák.

Rozsutec z Medziholia

Po pár minútach sme ale na vrchole. Zliezť z neho ale nie je až tak jednoduché. Z ničoho nič je pred Vami technický chodník ostrým hrebeňom a skalnými pasážami sa treba predrať o možno 200 výškových metrov nižšie na začiatok dlhočíznej zvážnice. Začína jedna z najnepríjemnejších pasáži. Úsek ma tuším 5 kilometrov. Je to zvážnica, ktorá spočiatku klesá veľmi mierne. Na niektorých úsekoch dokonca ešte stúpame, ale potom sa situácia zmení a zvážnica prudko donekonečna klesá. Častokrát je veľmi rozbitá. A človek nevie kam nohu položiť, aby ju tam nenechal kdesi zvrtnutú. Záchrana a možno aj hrôza nastane keď uvidíme Váh. Na jednej strane sa to zdá blízko na druhej je to ešte stále nehorázne hlboko. Už len teda zaťať zuby a dobojovať to. Vybiehame na lúku a po krátkom čase sme na železničnej stanici Kraľovany. Sme tam presne po 6:30 hodine.

Železničný most cez rieku Orava

Tam nás už čaká celý fanklub. Majova žena a jeho dvojičky dcéry. My si dávame dvojitú porciu cestovín a ony zatiaľ bezprestania povzbudzujú ;) ..veľmi nám to pomohlo. 20 minút oázy pre nohy. Nohy po 1300 metrovom klesaní zo Stohu sú totálne na kašu a práve toto potrebovali. Problém je, že do plánu som nerátal túto prestávku. Myslel som si, že sa niekde časom stratí. A verím, že keď sa tak neudialo na ťažšej polke udeje sa tak teraz na ľahšej aj keď už sme viac unavení. Každopádne už sa asi nebudeme zastavovať na držkovej vo Valaskej Dubovej ako väčšinou zvyknem.

Cestou na Šíp

Vyrážame teda. Ešte raz za všetko ďakujeme a rýchlo prebiehame mostom za rieku Orava a vľavo do húštiny. Po minúte sme už ale zase na chodníku. Srdiečkovo značenom chodníku smer Podšíp. Nohy idú stále parádne. Parťáci makajú tiež, počasie super, no čo viac si priať? Pár zvážnic bolo trošku blatistých, ale všetko to zase vynahradil pohľad navôkol na Podšípe. Chalúpky sa postupne opravujú. Inak ak nič iné, tak aspoň tu by mala zavítať každá jedna rodina s deťmi. Je to úžasné miesto v srdci prírody. Pohľady na Šíp, či na druhej strane Rozsutec a Stoh sú úchvatné.

Jožo na Zadnom Šípe

My ale pokračujeme ďalej. A teraz to už med lízať nebolo. Šíp dá zabrať zo všetkých kopcov Koruny zrejme najviac. Zase som sa vytrápil a parťáci tiež. Ja som aspoň vedel čo ma už čaká. Je to hnusne strmý kopec. Paličky sa len tak prehýbali okolo mojich bezvládnych nôh. Zadný Šíp sa zdá, že je za každým rohom, ale nie je to tak. Stále ho očakávam a on nikde. On príde, znenazdajky keď ho už ani nečakáte. Rýchlo sadám na starý prehnitý kríž a čakám parťákov. Minimálne Majo sa tvári hrozne. Toto je miesto na oddych alebo poriadnu dávku nových cukrov. Teraz sa to už bude iba zlepšovať.

Prechádzame hrebeňom Šípa až na samotný vrchol. Ďalšie nádherné miesto. Pod nami sa rozprestiera meandrujúci Váh a krásna dedinka Stankovany. Postupne sa zase začíname rozbiehať. Je okolo jednej, či pol druhej, prestalo fúkať a začína byť poriadne teplo. Bežíme skoro bez zastavenia až do sedla, a potom ďalej až do Záškova. Nie je to ťažký úsek ale keď to valíte, poriadne Vám v hrdle vypriahne. Prichádzame ku krčme a tam otvárajú o druhej. Je trištvrte. Jožo má už dosť málo vody a aj Majo mal chuť na kofolu. Nakoniec sme sa rozhodli ísť aj tak ale ďalej.

Lúky nad Zaškovom ..pohľad na Rozsutec, Stoh a Šíp

Tento úsek vôbec nemám rád. Tie pohľady smerom naspäť, keď vidno vlastne už všetko, od Minčola, cez Rozsutec, Stoh, Šíp až po samotný Choč sú úchvatné, ale stále mierne stúpate po Slnku. Aspoň nám to presne vyšlo na popoludnie. Snažíme sa jesť čo najviac a rýchlym krokom vykráčať čo najrýchlejšie hore. Ide to. Nie je ani príliž blata. Hore sa len preťažko rozbiehame. Obiehame okolo Hradiska a kúsok sa spustíme lesíkom až po ďalšie lúky. Už iba posledné stúpanie, obídeme okolo posedu a traverzom dolinky sa dostaneme do sedla Brestova na cestu medzi Ružomberkom a Dolným Kubínom.

Konečne na Choči

Prebiehame cez cestu a čo najrýchlejšie behom letíme celou dedinou do krčmy. Začínam cítiť trošku chodidlo. Taký predzačiatok otlaku, ale je to oveľa lepšie ako minule keď sme šli veľku časť aj po daždi. V krčme dáme kofolu, radlera. Niečo schrúmeme a keďže v tieni nás začne drviť od zimy poberieme sa het.

Stále strácame tých 20 minút čo sme jedli v Ružomberku. Od štartu máme 10 hodín 20 minút. Viem, že sa to do cieľa odtiaľto da dať za 3 hodiny, ale dakosi tomu nechcem uveriť. Veď to je 6km/hodina skoro. Jožo to cíti len na Choč 2 hodiny, ale to ho dávam hneď na poriadok, že aj keby sme nevládali nad hodinu a pol to nemá šancu byť. Ideme teda na to.

Posledné výškové zvládnuté. Tupá skala a výhľad na Choč

Chodnik mi prišiel strašne kamenistý. Z pred dvoch mesiacov sa mi nezdal až taký hrozný. Dole schádzalo ešte neskutočne veľa ľudí. Hore už išli len turisti naťažko. Zrejme tam šli prespávať. Majo nahodil šialené tempo. Po jeho kríze na Šípe ani stopy. Snažím sa ho držať. Bojím sa, že ak zaostanem tak už nedobehnem stratu. Jožo ide stabilne stále rovnaké tempo. Majo zastane, aby doplnil magnezko, kvôli začínajúcim kŕčom a už zase valím. Ide sa mi ťažko, ale som pred nimi. Už si držím pred nimi taktický rozostup, aby keby náhodou ma začalo vypínať, som mal priestor na spomalenie. Pred vrcholom dávam ešte posledný energeťák a nechávam sa dobehnúť Majom. Znovu fučí ako besné. Za minútku je tu aj Jožo. Spolu dorazíme vrchol, rýchlo dáme poslednú vrcholovku a letíme dolu.

Zase šialený zbeh. Po Stohu druhý najšialenejší. Striedajú sa technickejšie úseky so skalami, s krásnymi rýchlymi trávnatými úsekmi. Šialený je úsek od Drapáča pod les. Je to strmé a kúsok čo sa ide žľabom strašne kamenistý. Potom už zase je chodník lepši, ale stále je v ňom veľa koreňov a aj skalných dropov. Nohy máme na kašu. Každé pribrzdenie znamenalo šialené štiepanie v stehnách. Konečne sme ale na zvážnici. Pre mňa to bola výhra, lebo som vedel, že je tak rozbitá, že nebudeme musieť stále bežať. Každopádne parťáci sa rozbiehajú a ja začínam trpieť.

Na Tupej skale

Prechádzame poriadnym rúbaniskom. Blata ani tu nie je. Je sucho a podkýňame sa hlavne o vetvy vyrúbaných stromov. Znovu vybiehame na lúky a nakoniec dosť strmo klesáme do Vyšného Kubína. Som na šrot. Cez dedinu prekráčame a ja zjem ešte poslednú hruštičku. Až potom prejdeme na druhú stranu dediny a hybaj hore na posledný kopec Tupú skalu. Nie je to obrovské, ale na konci to ešte dokáže poriadne preveriť a zaskočiť človeka. Už dosť znechutene šľapem hore a dávam do toho všetko. Nech to už mám konečne za sebou. Rýchlo sme pri kríži a za pár minút aj pri samotnom vysielači na Tupej skale. Pozrieme si krásny výhľad na Choč a učupený Vyšný Kubín pod nim, nádherné farby zapadajúceho Slnka a nakoniec to ideme dobojovať. Sú to asi posledné tri kilometre.

Nohy ma už vôbec nepočúvajú. Majo nahodil šialené tempo. Snažím sa ho držať. Všetko ma už v nich páli ale stále bežíme. Je to celkom rýchle. Málokedy som tento úsek šiel za vidna. Po lúkach prebehneme veľmi rýchlo a sme na panelovej ceste a neskôr na asfalte. Za chvíľu sme pod mostom a odtiaľ už viem, že je to okolo kilometra po rovine. Tempo máme myslím si okolo 5min/km a snažíme sa to dobehnúť. Prechádzame celým námestím, vliezame do diery medzi budovami a prebiehame na parkovisko pri kostole. Sme tam. Jozo vypína hodiny po necelých 13tich hodinách a 28 minútach. Strata 20 minút cestoviny a 8 minút na druhej polovici trasy. Z Valaskej to nakoniec trvalo cca 3 hodiny a 5 minút.

Kríž nad Dolným Kubínom pri západe Slnka

S výkonom som spokojný. Viem, žeby to mohlo ísť stále rýchlejšie, ale podaril sa nateraz aj osobáčik. Nič z toho by možno nebolo keby som nemal skvelých ultra parťákov Maja a Joža. A asi najlepšiu občerstvovačku na akej som kedy bol. Hlavne bola najchutnejšia. Od začiatku po koniec sa šlo bez výraznejších problémov. Bol to krásny deň, krásny výlet a ako vždy nádherné hory. Určite o nejaký čas som tam zase :)

Foto: Jozef Duchoň