pondelok 24. septembra 2018

Vrútky - Poprad alebo krásny jesenný deň na bajku

Ešte v piatok na obed mal byť tento víkend v znamení masívneho behania. Síce trošku s obavami čo na to povie členok po minulom víkende v Malých Karpatoch a Malej Fatre, ale veril som mu. Lenže..

Už v piatok sa presúvam do Bratisky, lebo večer mám Bratislavské jazzové dni, v sobotu Prešporský ultra trail a v nedeľu všetko zakončím Dračím krossom. 



Trošku pomimo..

Jazzáky boli úúžasné. Asi tento štýl hudby nenadchne každého, ale kto má aspoň trochu rád umenie nie len gýčovú komerciu vrelo odporúčam. Aj keď čakal som trošku viac jazzu. Aj toto mi už prišlo dosť populárne. Napríklad Bratislavské jazzové dni v Žiline mi prídu viac jazzovejšie. Určite stojí za to ísť aj priamo na nejakú komornú džezííkovú akcošku. No ale povedzme si to na rovinu, čím chceme na podujatí viac ľudí, tým musíme byť zhovievavejší voči viacerým.


Všetko to začalo mladou Slovenskou skupinou Cha Bud! Zahrali asi najklasickejšie ale ešte im treba skúsenosti. Nerozcítili ma. Druhy prišiel na scénu Izraelčan Adam Ben Ezra. Na neho som sa tešil najviac. Hrá na môj obľúbený nástroj kontrabas a pri pozeraní videí mi pripomínal veľmi The piano guys, Aj keď tento si robí vlastnú tvorbu. Od jazzu to malo ďaleko, ale chalan bol talentovaný. Vedel hrať na mnoho nástrojov. Okrem kontrabasu na priečnu flautu, klavír, mal stepovacie topánky, ostrohu, spieval či beat-boxoval. A všetko to elektronicky spájal dohromady. Tretia prišla skupina Talianskych jazzistov na čele s Enricom Ravom. Pre mňa to bolo najlepšie vystúpenie večera. Zase sme sa dostali naspäť ku jazzu. Hrali šialene dobre a konečne mi prebehli aj nejaké tie motýle v bruchu od nadšenia, dojatia, či vzrušenia. Ako hviezda večera prišla Nik West. Neviem z akého dôvodu sa toto dostalo na jazzové dni. Možno kvôli jej hre na basu. Čakal som teda hlboké basové sóla. Nakoniec ma ale očarila hlbokým úžasným černošským hlasom. Cítil som sa skôr ako na nejakom koncerte nie ako na jazzových dňoch ale určite neľutujem. Ozvučenie bolo pre mňa kvalitné, zorgranizované tiež, tak prečo niekedy nezájsť aj na nejaké umenie?







No ale naspäť ku bežeckým výkonom. 

Kilometer od stanice ku squashoultra dvojici ma totálne rozsekal. To čo som si myslel, že už je v poriadku sa totálne zblblo. Nevedel som prejsť v celku ani ten jeden kilometer. Musel som si dávať prestávky aby som predýchal bolesť. V Inchebe som potom skučal pri každom postavení sa počas prestávok a cesta o jednej v noci nočnou Brastiskou bola ako keby sa tade presúval najposlednejší ožran. Každú chvíľu som sa opieral o stenu a rozmýšľal či sa nezložím práve tam kde som. Najlepšie pred pána prezidenta. Nejak som to dopučil až do nocľažníka a víkend bol rozhodnutý. Zajtra namiesto štartu PUT sa ide kupovať listek vláčikom do Vrútok,

Depka na najvyšších obrátkach. Našťastie mi skrsla v rýchlosti myšlienka, že čo ak členok nebude bolieť na bajku??? Hneď ako som sa dopravil do Vrútok zbehol som kvôli svojej deravej hlave 2x do Martina a keď som radil nízke prevody všetko bolo OK, OK tak zajtra ideme teda do Popradu, Ideme utužovať nové priateľstva :)


Ráno pôvodný termín začiatku samozrejme prespím. Niečo hrozné púšťať sa do projektu sám, Žiadna poctivosť. Vyrážam až o hodinu a pol neskôr. Beriem bratov hardtail so slikmi a biedne prehadzujúcimi prevodmi, keďže cesťákom nedisponujem a výlet môže začať, Hneď na začiatku zisťujem, že som kolesá mohol trochu dofúknuť. Nevadí, veď aspoň viacej zatrénujem. Hneď v Martine fotím krásny východ slnka v studenom jesennom ráne.



Áut je málo. Všetkých zopár nedeľných kamiónov na diaľnici, jedine okolo Kráľovian mi trošku pomohli. Od Šútova prišiel proti mne bojovať protivietor a za každé obrovské auto som bol nesmierne vďačný. Zadok som si cítil už od nasadnutia. Aj tých včerajších 20 km mu stačilo. Čiže ako som zbehol ku Krpeľanskej priehrade začala depka opäť. Keď ma začína už teraz bolieť zadok aké to bude o 5 hodín, keď mi už teraz lezie vietor na nervy, tak aké slova budem používať ne neho o pár kilometrov? Do toho sa ešte poriadne zahmlilo a po slnku ani stopy.


Hmla prevaľujúca sa z Liptova okolo kopca Sokol

V Ružomberku stojím pri stanici a keď vidím vlaky dosť som načatý. Prsty na nohách mi odmŕzajú. V Liskovej hlási teplomer 3°. Trošku sa posťažujem na fejsbučiku a idem hľadať krajšie počasie niekde na Liptove. Dúfam, že keď výjdem na horskú prémiu nad dedinou Potok, tak dostanem odmenu v podobe krásnej inverzie. Ale hmla nie a nie zmiznúť. Krásna inverzia nebola, ale horko ťažko som sa dostal nad oblaky. V zjazde ku Liptovskej Mare sa ukázali krásne zasnežené Roháče. Oddychujem vedľa cesty pri Krávkach. Komu lepšie.



Slnko už hreje, ja nesedím na tom priblblom sedle a užívam si nádhernú jeseň s čistým ostrým vzduchom. Ale idylka musela raz prejsť a opäť si hľadám na sedle najvýhodnejšiu pozíciu. 

Obchádzam okolo Mary. Výhľady na Tatry sa stupňujú a keď v strede priehrady medzi stromami zbadám loďku s rybármi brzdím šmykom a vraciam sa kvôli ním naspäť. Už dávno som nevidel taký úžasný pohľad. Odfotím a idem pučiť. Najbližšiu zastávku si naordinuvávam až v Liptovskom Hrádku. Nemôžem sa zastavovať každé 2 kilometre. V Mikuláši som sa už ale cítil ako v mučiarni. Zadok mi ide odpadnúť, ale oddych si zakazujem. Agónia pokračuje. Učíme sa znášať bolesť. Celý Mikuláš trval večnosť. Ale tá rovina za Mikulášom až do Hrádku bola večnosť na nekonečno a opäť stále protivietor. 


V Hrádku opäť ako socka sadám pri stanici na základ trakčného vedenia a s hlavou v dlani rozmýšľam či ma toto všetko zmysel, Nejdem na vlak? Nie nejdeš.. Skús to ešte aspoň do Východnej. Do Hybe to je vcelku po rovine a potom trošku kopček.


Ani sa nenazdám a som v Hybe. Kokooos ani to nebolelo a bolo to vcelku rýchle. Ale v Hybe zase sedím na zástavke. Dopĺňam energie a po pozretí na mapu to vidím ozaj na koniec vo Východnej, To bude kopec. Nič, som s tým vyrovnaný, poďme na to. Pomaličky som vypučil povedľa diaľnice do Východnej. Odbočka doprava na železničnú stanicu a ja odbočím doľava. Šialenosť. ČO som to urobil???

Pri folklórnom komplexe fotím a znova pozerám vrstevnice čo ma čaká. Vyzerá to na cca 50 výškových metrov a dolu do Vážca na stanicu. Pred Vážcom ma ale zradili moje schopnosti čítať mapu a cesta sa vlnila hore dolu dobrých 5 kilometrov a vo Vážci podobná situácia ako vo Východnej, Neodbočil som smer Tatranská Štrba ale do centra. Teraz pozerám, že týmto mojím rozhodnutím som sa ochudobnil o vojenský cintorín za Vážcom. Veľmi by som sa chcel niekedy zastaviť aj na tomto mieste. Namiesto toho som zavítal do miestnej krčmy. O druhej poobede sa už miestny štamgast poriadne pripitý hádal s barmankou, ktorá mu už na tretí deň odmietla nalievať a čakal som kedy tam dôjde ku bitke. Konečne som zažil pravú dedinskú krčmu. A ja že už takéto miesto neexistuje. Teta mi síce namiesto kofoly načapovala nejakú čiernu sladkú vodu ale stálo to iba 75 centov. Druhá vec, že keď som čakal na výdavok, tak sa tomu celkom čudovala či čo,



Važca stačilo.. V krčme som ale zistil, že teraz príde najväčší kopec všetkých dnešných čias, Prudko hore na nejaký hrebeň. A bol to presne ten hrebeň čo vidno z vlaku, čo je na ňom v rade alej stromov :)
Neskutočná nádhera a konečne som bol na tom mieste, kde ma to z vlaku vždy tak lákalo. Vlastne toto bolo dôvodom prečo som nešiel na vlak, ale do krčmy. Aby som vypučil ešte na toto miesto. Z hrebeňa bol neskutočný výhľad na Tatry a mňa už do Popradu čakalo iba klesanie.




Zjazdil som do Štrby a cez cestu zapadanú lístim a lemovanú stromamy všetkých farieb som zjazdil až do Lučivnej. Opäť sa napojil na hlavnú cestu do Popradu, ale hneď vo Svite som odbočil poza priemyselnú zónu na cyklochodník, ktorý vedie až do Popradu. Vo Svite ešte naposledy oddychujem a nakoniec sa púšťam do posledných asi 6tich kilometrov. Zadok už asi rezignoval. Od Liptovského Hrádku, kde to bolo na utratenie sa všetko dákosi ukľudnilo a nakoniec som si posledné kilometre aj trošku užil.


Aby bol deň dokonalý, tak v Poprade sa stretám s Katkou Jéé. Treba sa toho toľko dozvedieť. Tak najprv zalezieme kdesi na horúce Mojito aj keď mne sa zdalo, že pijem mätu a citrón zaliaty horúcou vodou. Zisťujeme čo nové v právnickej, stavebnej, folklórnej či bežeckej branži a keď ja zistím, že som počas dňa vyhladol, tak ideme nakoniec pozrieť krásy Tatranského vidieka na Veľký Slávkov s jeho krásami na tanieri.

Deň ubehol ako voda. Lúčim sa s Katkou, opäť idem pozrieť čo majú nové v kostole v Poprade a kvalitne unavený už rozmýšľam čo nové by sa dalo zažiť o týždeň, Členok je v čudu a tak ma láka nová výzva ešte väčších kilometrov. Aj keď nie je to moc jednoduché keď máte počas roka najazdených 500 kilometrov. To žurovanie počas behu dákosi nepomohlo na kondičku na bajku.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára