utorok 10. júla 2018

Za dobrodružstvom na bajku až na Vtáčnik, či vždy nádherná Malá Fatra

Slovenský pohár v behu do vrchu je v plnom prúde. Tento víkend sa už koná jeho šieste kolo. Síce to flákam ale už po dvoch absenciach nemôžem chýbať keď som si už určil tento cieľ. Prúser je v tom, že dostať sa z Vrútok do Kamenca pod Vtáčnikom na štart o desiatej dá nejednému poriadne zabrať. Spojov je "neúrekom". Ehm.. treba ísť 4mi aby ste sa tam dopravili. Aj to už po štarte. No a keď si predstavím, že aj tak musím so sebou do vlaku brať bajk aby som posledných 20 km z Prievidze letel na štart na ňom a musel tak či onak zaplatiť za neho poplatok 1,5€, tak som si povedal, že to si radšej už teda pivo kúpim a vybral sa pod Vtáčnik z Vrútok na bajku priamo.

Odštartoval som pár minút po piatej hodine rannej. Áut na cestách len máličko a teda si môžem aj ten asfalt celkom užívať. Cez Martin preletím ako strela. Síce nemám cesťáčik, ale horský je to neodpružený asi z roku pána 2000. Možno že je aj starší. Nahodené mám slicky a brat ho tak nafúkal, že idem ako na obláčíku. Krásne cesty Turca.

Z tejto krásnej idylky ma vytrhla až dedina Trnovo. Keďže stále čakajú na kanalizáciu asfalt je tak v dosť dezolátnom stave, trošku ma vyhrkalo. Predsa len nezvyk byť neodpružený. No ale potom prišiel výstup z Valče cez Brčná na Hôrky. Tam už asfalt zmizol úplne po ťažbe dreva a mám čo robiť vytiahnuť to po tej štrkovej ceste hore. Dole pre zmenu po mokrom blate. To len boli drifty smerom na Kláštor pod Znievom na tých Slickoch.

V Kláštore dám po ceste do seba len jednú tyčinku, zalejem vodou a letím na Vrícke sedlo. Po autách stále skoro ani stopy. Je 6 hodín ráno. Jedinými mojimi parťákmi sú kde tu cupitajúce srnky. Posledné metre do sedla boli masaker ale som hore. Mám 1:40. Kilometrov som netušil koľko a ani koľko do cieľa. Vedel som len, že celkovo na štart v Kamenci pod Vtáčnikom to má byť okolo 80.

Zjazd je nesmierne dlhý. Užívam si to nič nerobenie aj keď zadok sa začína pomaličky ozývať. Keď dedina Kľačno pod kopcom mala už asi 5 kilometrov začínam nervóznieť. Už by som aj rád nejakú zmenu. Tá prichádza v Nitrianskom Pravne. Odbočujem smer Malinová pod kopce. Obídem tak hlavnú cestu a ešte z bližšia uvidím Bojnický zámok a vyhnem sa Prievidzi.

Od Malinovej do Lazian prechádzam poľom. Ráno na chodníku stretám veľmi veľa spiacich zajacov. Ako okolo prefrčím tak upaľujú preč. Zase si trošku ponadávam na tvrdé pneumatiky a neodpružený bicykel. Ešte aj v Lazanoch robili kanalizáciu a všetko bolo rozkopané. Cesta normálna začala až v centre dediny. Prechádzam cez Kanianku, kde som dobre poblúdil a vymietol celé to ich sídlisko. Potom sa už iba spustím do Bojnic. Alebo skôr jej časti Dubnica. Prehadzovačka začína štrajkovať. A čím ďalej tým viac. Je jej na odpadnutie. Keď už ozaj odpadáva radšej zastanem a poriadne ju dotiahnem. Nerád by som prehadzoval s prehadzovačkou kdesi vo vrecku ak by jej prišlo ozaj už zle.

Ďalej zjazdím do Koša (či Košu), a odtiaľ cez Laskár a prepadliska po niekdajších baniach až do Novák. Tam sa už napájam na štátnu cestu vyššej triedy, ktorej krajnica je asi v horšom stave ako prepadnutý Koš, no ale kamióny Vás hneď popoženú, a tak za pár minút som v Zemianskych Kostoľanoch. Hodina 40 minút od Vríckeho sedla. Podľa máp 40 km. Som veľmi spokojný.

Potom už len odbočím smerom na Kamenec a za desať minút som na futbalovom ihrisku kde sa odohrá celá párty okolo behu na Vtáčnik.

Keďže som prišiel hodne skoro registrácia prebehla expresne rýchlo aj keď som nebol online zaregistrovaný. Síce o 2€ drahšie ale aspoň som nebol ničím viazaný a nemusel sem chodiť aj v hromoch bleskoch. Postupne sa to tu všetko schádza. Prichádza aj pár známych a tak si mám aspoň u koho veci odložiť a hlavne poriadne pokecať. Nakoniec o 10:15 to všetko vypukne. 

Štartujem z posledných pozícií a pomalinky si razím miesto dopredu. Beží sa prvých cca 5 km po sfaltovej ceste, čiže s miestom na predbiehanie nie je problém. Snažím sa tých čo prebehnem aj trošku podpichnúť či podporiť. Už sa neviem dočkať kopca. Začína mi byť na ceste a zvážniciach už dosť dlho. Potom to ale prišlo (kopec) a ja drevený. Myslel som si, že príde ešte len teraz môj čas na predbiehanie ale dákosi sa ku nikomu nepribližujem. Čo to? Toto sú asi ozaj už vrchári. Žeby som to prehnal dole po asfaltke? Alebo žeby som už tých, na ktorých mám šancu, už všetkých predbehol? Len veľmi pomaličky sa približujem ku skupinkám pred sebou.

S parťákmi v cieli na vrchu Vtáčnik

Zopár ľudí sa mi ešte ale podarí dostihnúť. Je to celé strašne rýchle ale aj hróózne dlhé. Hore opäť treba dokonca behať. Jak to ja nemám rád. Do cieľa dorazím za hodinu 17 minút a nejaké drobné. Som velice spokojný. Po 80 km na bajku až nadmieru. Čo tam po tom, že aj tak ma nakoniec predbehlo ešte 28 ľudí. Vlastne nik ma nepredbehol. Oni štartovali predo mnou ;)

Hore sa vyfotíme, ako nejaké celebrity pri kríži, a keď sa nás nazbiera poriadna kôpka známych postupne sa rozpŕchneme na ceste nadol. Ako som sa pohol začína ma poriadne vypínať. Tuším práve došla energia. Nemám tu so sebou nič. Ani na oblečenie, a to vcelku pofukuje a ani na jedenie a ide ma hodiť o zem. Uff.. 2 kilometre pod vrcholom ma zachráňuje Jiři dvomi energetickými tyčinkami. Kokos to bol hlaďák. Bez jeho pomoci by ma možno už aj modré svetla brali. A ako si tak tam sedíme a čerpáme energiu zrazu preletí okolo na plné obrátky jedná kočka, mladá srnka. Fúú, tak niekto asi moc šetril energiu ;)

Oddychnem ešte zo 5 minút a poberiem sa pomaličky dolu. Postupne sa mi vracia videnie a aj sila do nôh a teda zrýchľujem. Srnku stretám až na zvážnici. Dozvedám sa, že je to možno nová nádej Slovenského behu do vrchu. Hej je juniorka tak nech behá do kopca. Prídu roky, keď začne behať aj dlhé traily aj z kopcov. Aj keď stále nechápem tomu rýchlemu zbehu. Dole ešte stretám juniora ktorý mi naložil 2 minúty. Proste ako Salomoňáci vravia: "young gun" 

V zázemi konečne prichádza rad na guláš. Keďže okolo mňa samý dobrý vegán tak mám lístkov na rozdávanie. Po druhom guláši, dvoch pivách a kofolách sa síce cítim opäť plný energie ale nevládny ako had po vydatnom jedle. Teraz by bolo najlepšie ľahnúť do trávy a o dva dni sa pohnúť. Lenže hodina druhá poobedná sa rapidne priblížila a ja sa musím pomaly vydať na dlhú púť na cestu domov.

Možnosti na vykúpenie vo vlaku sú stále, ale stále ma škrie aj ten lístok za bicykel. Naspäť prechádzam Veľkou Lehotou. Cesta do nej bola poriadna krížová cesta. Rozbitá cesta po lúke, nad ktorou svieti to beštiálne slnko. Hore na kopec aj keď mierny som sa ledva vyštveral. Potom som si už len užíval zjazd do Koša a pomedzi umelé jazerá z prepadlísk bývalých štôlní som sa dostal celkom rýchlo až do Prievidze.

Idem podľa mapy. Tá ma vedie kdesi do šialeného kopca. Nikdy by som nepovedal, že aj Prievidza je taká šialené členitá. Minimálne sídlisko Kopanice. Zdá sa mi, že bolo celkom pekné, lenže to ma už znovu vypína. A to prichádza cyklocesta lesom po totálne rozbitom asfaltovom kryte kdesi mimo civilizáciu. Netuším vôbec čo ma čaká. Na mojej "silničke" je to strašný zážitok. Som totálne vytrasený a zničený keď sa ocitnem na križovatke ciest Kanie pysky. Prichádza najťažší kopec dňa. Cesta je ale nadmieru kvalitná a teda to pomaly odsýpa. Každým metrom ale cesta strmie. Až tak, že už neviem aký prevod zvoliť. Na konci Kostolnej doliny musím chvíľu oddýchnuť a predýchať čo má ešte čaká.

Otáčam sa naspäť a traverzom doliny, kľukatiaco sa veľmi pomaličky dostávam vyššie a vyššie. Nohy ledva krútim. Každých 50 výškových metrov sa musím zastaviť a predýchať. Kokos. Neskutočne som rozbitý. Na sedlo Štyri chotáre prichádzam až po dvoch hodinách a 20 minútach od štartu v Kamenci. Hneď si sadám do trávy a tlačím do seba gély a tyčinky. Posedím zo desať minút a až potom sa s nechuťou opäť posadím do sedla.

Už je dosť zle :D

Zjazd bol na striedačku príjemný po krásnej asfaltke, striedaný totálne rozbitou cestou po jej úprave ťažkými mechanizmami. Ale idem iba dolu, teda mám čas na nabratie síl. No ale ako prvykrát zatiahnem dolu v Budiši do pedálov, tak to bola iná tuhota. Uff.. 

Z Budišu sa snažím nejako rozhýbať smerom na Dubové. Vietor mám v tejto časti od chrbta ale to nepotrvá dlho. Odbočujem na Veľký Čepčín a hneď mám vietor v tvári a vo vlasoch. Dosť sa trápim ale napodiv asi už telo rezignovalo a správa sa tak ako keby mi vravelo už iba "rob si so mnou čo len chceš". Prechádzam z dediny do dediny. Z Čepčína do Ivančiny a odtiaľ cez Jazernicu až do Blažoviec. Mám pred sebou posledný nehorázny kopec. Zatnem zuby a nakoniec to netrvalo ani večnosť. Za odmenu som si dal v miestnej krčme piv a kofolu. 

Odtiaľ už iba po rovinách a občasných malých hrboľoch až do Martina. Všetko cez nádherné miesta po lúkach a poliach s výhľadmi na okolité kopce Malej či Veľkej Fatry. Radosť žiť v tejto mojej záhrade :)

Cez mesto už iba prefrčím na autopilota v čo najkratšom čase aby som už tak dlho netrpel a večer totálne omráčený doma už aj opäť riešim čo zajtra.

No a tak v nedeľu sa vydávam s parťáčkami smer Terchová. Bolo to kopec driny zorganizovať, ale nakoniec sa to podarilo a vari sa aj každému páčilo.

 Zo Starého dvora frčíme smer sedlo Príslop pod hrebeňom Sokolie. No a keď vravím, že frčíme tak to bolo ešte príliž slabé slovo. Baby sa rozbehli ako na majstrovstvách sveta. Ešteže ich to postupne prestalo baviť a tempo zvoľnilo. Možno až natoľko, že som sa neskôr už nevedel ani prispôsobiť. To bolo ale hlavne tými čučoriedkovými poľami. A ja to moc nemusím vyjedať po ceste. Takto už pohodovým tempom sa prehupneme postupne cez Baraniarky, Žitné a pri muchách na Kraviarskom dáme svačinu.

Odtiaľ zletíme do sedla za Kraviarskym, kde nás čaká druhé masívne stúpanie dneška. Nika je ale  úžasný motivátor, a tak pri hre "hádaj na čo myslím" sa ani nenazdáme a sme v sedle Bublén. Pri už geniálnych výhľadoch sa rýchlo dostaneme na Pekelník a po pár minútach už aj stojíme na Veľkom Kriváni. Ľudí naraz ako maku. Na bočnom hrebeni nebolo ani človiečika a tu priam zástupy. Oproti davom zbehneme až na chatu pod Chlebom. 

Tam to už ako vždy istí exkluzívne jedlo a kofolka s pivkom. Odtiaľ sa vždy veľmi ťažko odchádza. Ale cesta ešte ďaleká a tak nakoniec vyrazíme. Ľavá, pravá až dokým nestojíme na sedle za Hromovým. To najťažšie máme za sebou. Teraz prichádzajú zbehy. Ešte síce pár metrov treba vystúpiť na Steny či Poludňový grúň ale to je už ako pre slona mucha. Lenže iný problém. Parťáčka Monika má celkom rozšľahané prsty na nohách a schádzanie jej robí značné problémy. Už si spievame aj "Seeedi mucha na stene" len aby sme to nejako zišli. Dole dáme na tretiny jednu kofolu a pokračujeme. Monika už dokonca naboso radšej. Celkom skill po tej rúbani čo bola smerom dole na Starý dvor po modrej turistickej značke. Nemala to teda ľahké. Vari nezanevrie na hory. 

Po nádhernom dni sa opäť vraciame do reality. Som neskutočne rád, že som mohol postretať všetkých týchto úžasných ľudí a že aj kvôli nim ma toto všetko zmysel. No a o týždeň už sa budem kdesi štverať v alpách. No nie je to úžasne? ;)




Foto: Jiři Horníček

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára