piatok 6. júla 2018

Na výlete vo Veľkej Fatre

Tropická jar roku pána 2018 pokračuje už asi mesiac, okrem víkendov je kopec voľných dní, tak nezostáva nič iné ako valiť dobrodružstvo za dobrodružstvom. Ešteže už je víkend po 8. máji a už nebude ďalší voľný utorok.

Traverz popod Plosku

Ráno budík s ručičkou blízko čísla tri. Po štvrtej sa stretáme ja, Lukáš a Alex a vyrážame smer Šturec. Tam necháme o pol šiestej ráno napospas osudu Alex a my pokračujeme ďalej smer Staré hory za parťáčkou Tinkou, s ktorou dnes budeme "pôsobiť" vo Veľkej Fatre.


Štartujeme 5:45 a hneď do poriadneho briežka na Majerovú skalu. Spočiatku po strmých zvážniciach, ale neskôr už iba úzkym chodníčkom lesom. Ako vždy ráno, aj dnes mi cesta uteká veľmi rýchlo. Len Tinu nejako pomaličky nechcú nohy poslúchať. Bojuje ale zo všetkých síl. Rozmýšľam či nejdeme moc rýchlo ale nemáme ani 10m+/min čiže v tom nevidím problém. Po vyše hodine sa nachádzame na skale. Je tu krásny výhľad, a tak na chvíľku vydýchame. 

Pohľad na Majerovú skalu z Ploskej

Po ľuďoch ani stopa. O to lepšie sa zbieha technický úsek z Majerovky. Je tam pár strmých miest zbehu po skalnom podklade. Celkom to dnes šmýkalo na skalách ako boli navlhnuté a celé topánky sme mali od blata. Vyzerá, že tu v noci aj pršalo. V Turci je už týždne sucho. Zbiehame dolu, aby sme následne mali čo vystúpať na Krížnu. Tina sa ozaj začína trápiť. Len veľmi ťažko napreduje. Aj keď zrejme isto. Myslím si, že vie čo robí, a len chce šetriť sily. Lukáš už je hodne vpredu, ja sa snažím neutekať. Každopádne cestou sme sa dohodli, že dnes to Tinke asi nevydá na celý okruh. Dohodli sme sa, že my pôjdeme dopredu a ona si tu ešte pobehá a pokochá sa okolitou prírodou. A tak ešte zbrázdila Ostredok aj Rybie sedlo a až potom sa cez Turecku vydala v búrke naspäť ku autu. Nabudúce to musíme ísť celé spolu ;)

Pohľad na Rybie sedlo z pod Krížnej

Pod dvojvrcholom Ostredku

Na Krížnej stretáme Alex. Tá je premotivovaná a vyzerá, žeby najradšej hneď vystrelila dopredu. Ešte ale počkáme Tinu dokým príde, aby sme sa rozlúčili, a až potom vyrazíme. Hrebeň odtiaľto je nechutne behateľný. Ani sa nenazdáme a stojíme na Ostredku. Zastavíme iba na fotku a letíme ďalej. Prebiehame Suchým vrchom a za chvíľu sme na Chyžkách. Pred nami nádherná, majestátna Ploská, na ktorej lúkach sa pasú ovečky a kozy. No raj pre oko. Nejdeme sa teperiť na vrchol, ale len traverzom prebehneme na chatu pod Borišovom.

Na prvom vrchole

Hrebeň ako na dlani :)

Čakáme na chate parťáka Peťa, že nás obslúži, ale niet ho tam. Dovolenkuje asi. Máme za sebou skoro polovicu prevýšenia, preto to musíme poriadne osláviť kapustnicou. Skoro mi ústa vyvreli. To je tak keď ste pažraví a chcete zjesť priam bublajúcu polievočku. Ešteže túto horúčavu zahasila kofolka. Moc sa nám nechce vyraziť vpred. Nad nami zlovestné oblaky, ale nemáme na výber, ak chceme niečo dnes ešte aj zažiť.

Ovečky na Ploskej

Teraz si Ploskú radšej obídeme :)

Na Plosku fučíme, grgáme a prdíme. Prejedený to nebolo med lízať. Ale počas kecania to ubehlo ako voda. Výjdeme hore a pred nami, smer Liptov poriadny lejak. Už hneď niekde za Rakytovom. Uuups. Musíme kalkulovať. Som dosť tvrdohlavý a stále ma to láka na Rakytov. Veď je možne, že sa to vyprší nad Ružomberkom a tu nič nespadne. Parťáci ale majú iný názor. Nejako sme sa aspoň dohodli obísť Čierny Kameň, a že potom uvidíme. Začína poprchať.

Ešte na Chyžkách..

Tak už to člape

Zase bezradne stojíme a pozeráme ako už na Rakytove kvapká. Nakoniec sa rozhodujeme pre ústup po červenej zo sedla pod Čiernym Kameňom smer Stredná Revúca. Poprchá ale inak sa ide super. Aj vzduch sa prečistil. Nuž ale zrejme tu už pršalo aj celkom dosť lebo bol celkom problém prejsť pomedzi kríky aspoň trošku suchý. Vchádzame do lesíka a poriadne sa rozprší. Čakáme pod najhustejším stromom. Keď trošku prestane presúvame sa zase o kus nižšie. Postupne už nevieme či prší viac pod stromom alebo na lúke. No a takto už aj po riadnom blatku raz behom, raz pod stromom sa dostaneme už aj trošku dosť mokrý do Revúcej. Hľadáme krčmu.

Už je po daždi :)

Čierny Kameň bol zavretý, ale jedna pani nám odporučila hneď pod zjazdovkou pána, ktorý vlastní Bistro u Mateja. Maličký domček s pár miestami na sedenie. Otvoril nám a poriadne nás obslúžil. Ľudové ceny. Vari 3x lacnejšie ako na chate. Jasné, že tu sa nevynáša, ale už ani v meste nenájdeš takéto ceny.

A už sa pečieme, varíme hore zjazdovkou ..za nami Rakytov a celá Veľká Fatra

Keď sme dočerpali trošku síl, vybrali sme sa durch zjazdovkou hore. Čosi nekonečnéé. Za nami sa postupne ukazuje nádherná Veľká Fatra s dominantným Rakytovom a Čiernym Kameňom. Presne vidíme celú našu trasu od Krížnej až po teraz. Po daždi už okrem mokrej trávy ani stopy a Slniečko sa opäť so svojou silou pýta ku slovu. Vleky skončia, my obchádzame z pravej strany Končistú a stále stúpame na vrchol Malého Zvolena. Celý výstup bol dlhý ako u nás Martinky od mostíka. Len tu ešte aj celý čas so Slniečkom za zadkom. 

Konečne znovu na hrebeni

Od Malého Zvolena je už ale rovina a krásna prechádzka lúkami. Konečne sa nám ukazujú aj Nízke Tatry. Výhľady teraz máme už na každú svetovú stranu. Je síce Slnko ale nad Krížnou sa zase zmráka. Vari len odchádza to čo tu bolo zrána. Alex sa začína trápiť. Bolia ju kĺby a tu svoju púť Veľkou Fatrou končí. Ide si poriadne oddýchnuť na Zvolene pri kríži. My letíme strmo dolu na Donovaly.

Letíme zo Zvolena dole

Tam nezastavujeme. Iba prebehneme na druhú stranu cesty a letíme asfaltkami ďalej. Okolo nás prebehujú samí Sparťania. Práve sa tu koná pretek. Moc nemusím tento šport. Príde mi to ako jedná veľká komerčná bublina pre bohatých mešťanov. Česť výnimkám, ktorý to robia ozaj pre šport. Síce neviem ako utužená komunita sú medzi sebou v tomto športe, ale Ultráci, to je jedná veľká rodina :)

Mooje kráľovstvo :)

A rovinami po náučnej trase až do nevidím

Čaká nás posledných 17 kilometrov po prevažne lúkach a lesoch, zvážnicami bez väčších prevýšení. Na Donovaloch sme si šňupli trošku energie, čo nám dodalo sily ale iba na chvíľku a o chvíľku sme boli zase už len ako mŕtvoly. Síce to bolo krásne na pohľad ale dosť ťažké pre nohy cele bežať. A keďže nám ešte bolo málo, tak sme ešte odskočili na neznačenú Jelenskú skalu. Spočiatku celkom prešľapaný chodník. Len asi ako to ľudí postupne omŕzalo, tak sa jeden po druhom otáčali, až po chodníku ani stopy. Derieme sa húštinou a popadanými stromami. Na vrchol ideme iba intuitívne čo najkolmejšie hore. Na konci sme síce našli nejakú hŕbu skál, ale výhľady veľmi biedne. Celý vrchol skaly bol zarastený stromami. Škoda. Ale ako pravé adventure dobrodružstvo určite odporúčame. Na vrchole sa objavujú nové chodníčky, teda dole sa púšťame nimi. Tie ale tiež boli po pár metroch fuč a už iba divočina. Snažíme sa vyberať prijateľnú cestu a nejak sa rýchlo dostať na chodník par desiatok výškových metrov pod nami. Hej lenže ono to bolo trošku zložitejšie. Na jednom úseku mi nezostávalo nič iné ako zahodiť palice pred seba dole a nejako tú skalu všelijako pomocou stromovo-skalovej techniky zliezť. Potom ešte ďalších 20 výškových metrov strmo skalno-listnato-konárovým suťoviskom dolu a nakoniec sme sa ocitli na krásnej zvážnici.

Učíme sa ďalej

Výhľad z Jelenskej skaly na Japeň

To ale nebol koniec. Ešte stále nekonečná rovná zvážnica lesom do sedla Horný Šturec a potom ešte nekonečnejšia cesta po žltoznačenom chodníčku smer Staré hory. Tu som ešte kedysi dávno bol naťažko a v daždi, ale tentokrát sa mi to nezdalo o nič kratšie. Len tie kaluže som si presne pamätal, ktorým sa bolo treba vyhnúť. Keď už ale vidím prvé domy viem, že sme zachránený. Ešte sme museli prejsť celou dedinou ku kaplnke ale tam nás už čaká jedlo, teda to šlo ako po masle. Na zástavke sme vyzdvihli z práve prichádzajúceho busu z Donoval Alex a hybaj na piknik do trávy. 

Medzi Čremošným a Hájom

Pizza, piv, kofolka a aftérka po výlete môže začať. Takto tam posedíme možno aj hodinku a večer pred zotmením sa poberieme domov. Celkom zmorený toho moc už teda v ten deň nezvládam. Hlavne si oddýchnuť, zajtra je opäť voľný deň.

Nad Domašinským meandrom

S Lukášom sme mali ešte iné veľké plány na nedeľu, ale po tomto výlete sa to muselo prehodnotiť, a tak nakoniec berieme psiskov Aischu a Maxa a ideme na výlet zo Strečna na Suchý vrch. Psiskám teplo, nám teplo a ešte aj s podlamujúcimi kolenami to moc rýchlo nejde, ale pomaličky sa posúvame. Na chatách pijeme všetci ako cez lievik. Psíčkovia si dopriali na chate pod Suchým aj chlieb s masťou, a takto posilnený sme sa prehúpli cez Matterhorn Suchý na chatu pod Kľačianskou Magurou. Tam skoro podobný program. Len bez chlebíkov. Na chate sme pozdravili asi ďalších 10 psíčkov parťákov a pobrali sa het do reality pod kopce.

Fučime všetci na Suchom


Víkend ma nakoniec celkom dobre zmoril ale tie zážitky sú neopakovateľné a stoja za to!




Foto: Lukáš Hladký, Alexandra Valentová, Martina Belková

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára