Nepokoriteľná Malo Fatranska 100vka alebo zase raz a zase nič

Mala Fatra, moje rodisko. Kopce, ktoré poznám lepšie ako ulice vo Vrútkach a v Martine. To je jaasná voľba pre MF 100. Tento rok dokonca bez stresovania sa pri registrácií, ktorá už tradične prebieha v rozmedzí jednej hodiny, prilepený na počítač a klikačka ako o milióny. Tento rok to bolo dokonca už iba na 22 minút a všetky štartovné boli fuč. Ja, keďže som dostal milosť v očiach Julky Be, som mal o štartovné postarané a som si iba bez stresu nahlásil svoje údaje. A človek sa už nevedel dočkať.

V piatok pred štartom logistika moc nefungovala. Alebo hej? Z Piešťan vypravujem Julku, Jura a Valiku Je do Žiliny. Julka v hlbokej depresií, že čo má robiť s hodinkami Suunto, Valika vyzerala zase celkom odovzdaná osudu. Ja sa večer ešte utekám pobaliť domov, nachystať veci na byvakovanie a hybaj naspať do Žiliny. Pred vlakom stretám Roba z Černohoru a vo vlaku Kuba Ka. V Žiline rýchle preskočenie do busu na Terchovú, pribranie Katky Je. V takejto tlupe sme okupovali celý zadok autobusu a robili hanbu ultratrailu. Hádka na celý autobus kedy bol Tridentský koncil, Milánsky edikt, či kedy presne prišiel Konštantín a Metód na Veľku Moravu bola len nepatrná čiastočka našich bujarých myšlienok pred pretekom.

V Terchovej sme sa rýchlo zložili, obsadili sme chytro pódium pred Terchovcom aby sme sa nemuseli sauniť vo vnútri v telocvični, odprezentovali sa a hybaj so stálicami a orgami na pivo. Nazbieralo sa nás možno aj zo 20. Bol by problém všetkých vymenovať a na nikoho nezabudnúť. Večer prešiel neskutočne rýchlo (to je tak, keď ste s ľuďmi, ktorí presne cítia to isté čo vy) v družnej debate o všetkom a vlastne o ničom. Pivko dalo borovičku a na zaver jazdu na bicyklíku pre 3 ročné dieťa a o pol jednej sme mohli ísť trošku pospať.

Budíček o 4:50. Ešteže som nespal v telocvični, lebo keby mi niekto reproduktorom v takú nekresťanskú hodinu naziapal priamo do ucha, tak by ma ešte diskvalifikovali za predčasný štart. Nikomu sa nechce vstať. Všetko nám ide ako leňochodom a tá hodina do štartu nám ledva stačila. Ešteže sme spali vonku a keď niekto známy prichádzal tak sme ho mohli od leňošského balenia pozdraviť a keď bolo treba zapriahnuť do baliacej práce. Ani len raňajka sa nestihla. Fuu.

S Kubom prichádzame na štart hľadajúc Julku, keďže sme sa dohodli, že každý ide sám, s tým, že ak sa bude dať tak budeme držať formáciu, ktorú sme ale nakoniec vyšpikovali do dokonalosti až na aftérke ale to nejdeme predbiehať.

Julka už nabudená, pripravená, dobre že nie v prvej rade. Ja s Kubom si razíme cestu ako majstri svetla, ktorí idú vyraziť rýchlosťou blesku. Tri, dva, jedna a už sa aj bežalo. Ako rozcvička postačila socha pána Juraja Je, Naše predpoklady bleskového štartu skončili ešte pred sochou. Za to zdravíme a povzbudzujeme ďalšie hviezdy štartového poľa a postupne im uvoľňujeme cestu. O chvíľu klesáme. Prvý hejt dňa. Prečo idú všetci tak pomaly a stoja v rade? No ale keď som prišiel na rad ja a uvidel čo má čaká, tak som až na zadok padol. Orosená trávnatá 30 stuňová lúčka vhodná na sánkovanie, či lyžovanie počas teplých letných dni bola najvhodnejšou variantou pre rozcvičku. Čo už že potom polovica pretekárov vyzerala ako Paviany s červeným (zeleným) zadkom.

Ok ..beh môže konečne začať. Trval asi 2 kilometre. Ešte sme sa zvítali s poslednými legendami, niektoré už človek nevidel ako je človek starý. Padne to dobre, keď človek zistí, že mu ešte kamaráti žijú :D

Prvé kopce sú v znamení bočného hrebeňa s Kraviarským, Žitným a Baraniarkami, veľmi pekný hrebeň, ktorý odporúčam každému, kto už vo Fatre nevie čo od radosti a ten komerčný červený chodník ho už nudí.

Tu prvýkrát hejtujem Salomon. Človek ma na sebe asi piatykrát batoh a ich suchozipsový vynález ramien začne povoľovať. Proste si bežíte a z ničoho nič máte batoh za sebou na zemi. Ešte, že som stretol fachmana Ričiho a pomohol mi zicherkami. To je asi najistejšia varianta úchytu ramien na ruksaku. Sklamala už niekedy niekoho? Zjazd z hrebeňa do Vrátnej som si užíval každým dúškom.

 Vybombil som to tam v amoku. Bolo to krásne cítiť pod nohami každú jednú skalku, koreň, konár. Pracovať s telom a uhýbať sa stromom. Iba tak plachtiť terénom. Kiežby bolo možné zavrieť oči a snívať...  hups, kde mám parťákov? ..chvíľku využívam na zliatie sa v potoku, lebo slniečko začínalo kúriť a už spolu prichádzame na občerstvovačku do Vrátnej. S Maťom Be skúšame avokádo. Bleee, skoro, hádžeme tyčku a radšej to pekelne ovocie púšťame z ruky. Veď na výber boli aj iné lahôdky. Každý mal možnosť si vybrať podľa svojej chuti. Doplníme vodu a tiahneme do boja ďalej.

Zombyho sme vymenili za Maťa

Jednoduchým krásnym jahodovo-malinovým chodníčkom prichádzame na chatu na Grúni. Parťákom ospevujem beh na Poludňový grúň. 4km a 800m+, jedná z najlepších vertikálnych nakladačiek vo Fatre vôbec.

To čo sme si vybehli teraz zbiehame do Štefanovej a odtiaľ zase hore okolo hojdačiek, ktoré vyzerali ešte lákavejšie ako občerstvovačka, na sedlo Podžiar. Odtiaľ sme zamierili ponad Jánošíkové diery po zelenej značke na Pod pálenicou a potom po modrej ešte nejakou tou retiazkou a rebríkom na sedlo Medzirozsutce. V hornej časti sa ku nám pridali miestni mladí turisti ..ale vydržalo im to iba ..chvíľu. Hore nezastavujeme a hneď pučíme do Rozsutca. Slniečko začína pripekať, ale Rozsutec padol rýchlo. Hore asi 30 holubov (pretekárov) márne hľadalo kontrolu, ktorá mala byť ževraj na Veľkom Rozsutci (odbočka) ..dosť zavadzajúce. Volame aj orgom ..škoda, že ale nie Martinovi. Nevadí. Všetci sme sa pobrali dolu bez kontroly (nakoniec bola pod Rozsutcom až v lesíku pred sedlom). Dolu Rozsutcom zápchy.

Výzva budúcnosti: Veľký Rozsutec - sedlo Medziholie za 12 min (a vlastne lepšie by bolo pod 10 asi, alebo aj 8 ..veď -50m/min musí ísť či?). Tentoraz mi dákosi šaškovali nohy a ani rozum nechcel do toho ísť.Treba trénovať na mt. Marathon.

Na medziholí bola občerstvovačka. Lenže málo vody. Dúfam, že aj tým posledným zostalo, lebo tí to asi najviac potrebovali. Dokonca bol aj prameň vyschnutý. Medziholie ma dákosi každý rok problém s vodou. Keďže mne tie občersvovačky idú vždy strašne pomaly tak Julka vyrazila napred a Kubo s Maťom ochvíľu za ňou. A ja za nimi. Kuba dobieham na traverze Stohu. Obidvaja, aj s Maťom sa vybrali tade, pohrúžený do rozhovoru. Mňa to tam tiež vždy ťahá ..a asi aj viacerých, lenže ja už poznám túto zákernosť širšieho a plytšieho chodníka. Asi by ho mali zapáskovať a urobiť tam zákaz vstupu, aby to ľudí tak nelákalo.

O chvíľu predbieham Kuba a valím hore zistiť či Julka išla správne, dúfajúc teda, že ju stretnem. Nad lesom ju dobieham a už aj z diaľky počujem ako fučí do nepríjemného trávnatého slnečného svahu Stohu. Postupne nás dobehol aj Kubo s tým, že sa mu zdá že mu Stoh uhýba pred očami. Dospeli sme k názoru, že mu chýba voda a asi aj cukor. Z camelbacku už ťahal iba vákuum. Ale keď prijal do seba všetky potrebné ingrediencie tak ho zase preplo tak, že padla táto pamätná veta: Luky, ja nemôžem ísť takto pomaly, lebo potom sa nepotím a je mi hrozne teplo. Pred Rozsutcom sme zase stretli Julkinu kamarátku ako pučila do kopca so zimnicou. Potom rozumej ľudskej fyziológií. No a vrchol celého Stohu a asi aj celého výletu bolo keď zo mňa náhodou vybehlo, že ideme 6 hodín a 48 minút a že neviem, neviem či to stihneme do 24 hodín.

Ešteže bolo okolo zopár ľudí a Kubo v ceste, lebo by som riadne schytal od Julky. Taký zloduch vošiel do našej Julky, že potom som radšej pol hodinu neprehovoril. Keby si si nabudúce na niečo iné sily míňala :P ..proste ja s Kubom sme vytiahli túto bohapustu informáciu priamo v čase ženskej ultratrailovej depky kedy žena bojuje so slzičkou na pokraji spadnutia z očka. Na toto chalani bacha, čo poviete a na ktorom kilometri babe na ultra!!!

Od Stohového sedla už bolo opäť všetko v poriadku a pomaličky ako na Sahare sme pučili najprv na Poludňový grúň a potom cez Steny na traverz ku chate pod Chlebom. Traverz bol strašný ako vždy. Zase raz ma začalo nenormálne bolieť koleno. Nechcel som nič vravieť a iba cez zuby som len ťažko stíhal v zjazde za Julkou. Prišli sme na chatu.

Opäť raz unáhlená myšlienka. Musím to tu a hneď ukončiť. Koleno je prvoradejšie. Dobehli sme aj Dana De. Všetci svorne ma nútia skúsiť to aspoň po chatu na Magure. Vôbec, ale že vôbec sa mi nechcelo. Veď a čo mi tu chýba? Čo viac si mohol človek priať ako na tejto občerstvovačke? ..možno už iba nejakú tu masáž ..haha ..vstávaj zo sna ..takéto občerstvovačky by mali zakázať :D ..ideme ďalej

Noha sa trošku opravila. Minimálne do kopca to šľapalo. Kubo išiel svoje, aby sa mohol aspoň trošku spotiť a nebolo mu tak teplo. Maťo tiež pučil s paličkami do kopca ako rak. Maťa sme vždy dolu kopcom dobehli. Ešte jedno dlhé, najprv strmé, potom pozvolné stúpanie na Malý Kriváň a odtiaľ už až do cieľa skoro stále dolu kopcom.

Koľko? ..18 km a 1300 m-? Traverzli sme Ťavie hrby aj Suchý ..v sedle pod Suchým priberáme po poobednom šlofíku Dana a spoločne to dotiahneme na chatu pod Magurou. A tam to prišlo. Konečne záchod. Konečne o niekoľko kíl ľahší. Do toho jedna 13tka pivko ..samô dobroty na občestvovačke s milými dobrovoľníčkami čo majú rovnaké nohy a ruky. No a takto natešení, že sa tu možno ešte večer vrátime na aftérku po ukončení v Lipovci, sme sa vybrali na Panošinu ku pamätníku neznámeho vojaka. Tento chodník nemám moc prejdený. Bol som predtým na ňom raz a nikoho som na ňom nestretol. A keďže nemám rád samotu tak som ho nikdy ani nevyhľadával. Ale on je ozaj že krásny. Zbeh z Panošiny je cca 4 km dlhý lesný trail, totálne bežecký terén s lístim a hlinou. Veľmi rýchli chodníček. Pri večernom slnku boli jednotlivé bočné dolinky krásne zaliate svetlom, čo neskutočne kontrastovalo zase s miestami už dobre že nie v tme. O chvíľu sme začali vidieť Lipovec a po pár stovkách metrov sme sa ocitli v cieli 50tky.

V cieli poznám asi polovicu ľudí. Poväčšine 50tkári vykvasení a už sa smejúci po zaslúženom pivku. Alebo to sa smiali na nás, že ešte musíme preč? Gratulujem Bobči ku prvému miestu medzi ženami. Rýchlo zmasakrujeme kapustnicu. Doplníme vodné zásoby na jeden z posledných a nateraz už na najťažší výstup na Vrútocký Minčol, zahlásime sa Mati Ka a vydáme sa pod kopec. Po ceste obdivujem ako som blízko svojej postele a že tam nejdem, že radšej idem kdesi do lesa a tmy. Ku mne Danovi a Julke sa pridáva asi hodinu sa občerstvujúci Kubo a spolu vo štvorici vyrážame do meter vysokej trávy povedľa miestnej časti Vrútok Karvaša a Bláhovca. Dano asi po 50 výškových metroch trucuje. Že načo je to dobre, že už nemá chuť, že už nemá motiváciu. Že tento úsek už videl 2 roky po sebe, že už mu stačilo toľko tmy a radšej išiel partiť so svojou rodinou :) ..ok ..už sme iba traja.

Prebiehame okolo chaty Piatrová, kde podľa všetkého prebiehal stolnotenisový turnaj. Nás skôr trápila ta vôňa jedla a hudba. Ale odolali sme a pučili ďalej. Stále po modrej, stále, aj po kontrole na Diaľnej (v itinerári je podľa všetkého chyba) ..pučíme, pučíme keď tu zrazu nás niekto začal raz za čas fotiť. Blesky sa začali postupne približovať. Pod vrchom nám volá už aj Maťa od orgov, že ide búrka a nech švihom utekáme do bezpečia na Hole. Aha, čiže vlastne doteraz sme sa flákali a teraz ideme šprinty, alebo si máme dať nejakú 5ku v tempe 3:30? ..ok zrýchlili sme s 20min/km na 19min/km a závratnou rýchlosťou sa valili oproti búrke na Martinky.

Prebehli sme chytro Minčol a na nezarastených miestach som si ja neskutočne užíval karneval bielej farby oblohy. Bolo to krásne nočné divadlo.

Keď nájdete na chodníku svietiacu odrazku pozerajúcu na oblaky

Každú chvíľu po blesku sa nám objavili jednotlivé tvary oblakov či vlnenie sa hrebeňa ku Martinským holiam. Z diaľky sa to vôbec nezdalo nebezpečne. A možnože mám iba ja nejakú poruchu vnímania bezpečnosti. V poslednej dobe mi búrky nejako neprekážajú. Približne 5 minút pred Rotundou začalo poprchať, aj sme vytiahli pršiplášte, ale do Rotundy sme stihli doraziť ešte pred tým najhorším. Vyrátané na minútu presne.

V Rotunde sa dozvedáme, že pretek je zrušený...

Ešte pár minút mi to príde ako sen. Čo? ..zrušený? ..veď je iba búrka ..nie je vojna, ani živelná katastrofa. Každopádne je to na rozhodnutí orgov a berem to. Ja by som pretek asi iba prerušil ..kiež by aj na 4 hodiny. Druhá vec je, že či by sa mi po 4 hodinách zasedenia sa u horskáčov chcelo ísť znovu pokračovať. Vlastne keď sme sa dozvedeli, že už mám pokoj tak som bol aj rád. Bolo to ťažké rozhodnutie ale padlo ako padlo a musíme ho rešpektovať. Veď o rok tu je Fatra zas. Zase raz budem môcť prísť. Lebo ak by som to prešiel už by to nebola výzva. Takže na budúci rok sa vidíme zase a zas :)
U horskáčom bolo parádne. Bolo nás tam nasačkovaných asi 30. Poniektorí si išli aj normálne že do postelí pospať. Ostatní partili dokým vládali. Nazval by som to besedový krúžok alebo ako spoznaj lepšie kamaráta 100vkára. Nič nám nechýbalo a keby hej tak si myslím, že by to horska priniesla aj s okraja zeme. Pretekári dobiehali ešte dlho po nás a niektorí vychytali aj dosť nechutnú búrku. Ale že všetky nakoniec v bezpečí dorazili buď na Rotundu, do Kunerádu a 25tim bežcom sa dokonca podarilo prebehnúť aj tou poslednou kontrolou na Kuneráde a potom po vytrápení sa v búrke, krúpoch a ževraj padajúcich stromoch, doraziť až do vytúženého cieľa. Z výsledkami to zatiaľ vyzerá tak, že nejaké budú ale nikto ich nebude rátať. Hm.. celkovo dosť nových skúsenosti pre orgov.

Nakoniec pre mňa, Kuba, Evku Ka, Julku prišla autom záchrana menom Juro Te a o nejakej tretej som mohol už spať.

Na druhý deň, neviem akým spôsobom ale Julka zistila (asi počas spánku), že musíme byť do 12tej pre veci na Fačkovskom sedle. A tak čo budeme, keď už nám zrušili pretek. Dáme aftérku nie?

Juro bere so sebou svoju milú žienku Julku, taktiež Evku s ďalekých čiech (všetky oblečené ala Juro, keďže všetko bolo v cieli), v Ružomberku Kuba a potom mňa. Na Fačkovskom sedle skoro slzička vypadla keď sme pri B-complexovi ďakovali Martinovi Drozdovi za opäť raz v niečom inom jedinečnú akciu, kde opäť nás raz Fatra prekvapila.

A pobrali sme sa cez Žilinu s Evkou do Lipovca do bájnej Gitky.

V penzióne Gitka sme sa najedli do prasknutia, doplnili aspoň polovicu zničených pretekových kalórií a potom poniektorí ešte šli vyskúšať vody Šútovského štrkoviska Rieka.

Julka (stratený prípad v pracovnom) pred Gitkou

Bol to opäť raz neopakovateľný víkend natlačený zážitkami do prasknutia. Ďakujem.