nedeľa 14. marca 2021

Na výlete v Bielych Karpatoch

Nakoniec to bol veľmi rozpačitý víkend. Už dávno sme mali s Klárik naplánovaný výlet z Nového mesta nad Váhom. Ale že do Bielych Karpát? S Klárik sme plánovali skôr výlet po pohorí Považský Inovec, no láska mala nakoniec toľko práce s prípravou do školy, že v nedeľu do prírody vyrážam sám. Aj trasa cez Biele Karpaty bola na niekedy nachystaná, ale táto je o niečo ťažšia ako tá v Považskom Inovci, a tak prečo nabudúce Klárku trápiť viac? Spolu nám iste bude stačiť aj 50 kilometrov. Sám si môžem naložiť aj viac.

Pri Čachtickom hrade

V sobotu máme takpovediac leháro. Spíme do desiatej. Počasie nie je nič extra, čiže presne takýto bol aj plán. Urobiť si raz za čas aj lážo-plážo v sobotu. Poobede sme boli už len navštíviť známych z Dubnice a deň ušiel ako voda. Večer si užijeme ešte spolu vo dvojici a o pol desiatej už aj chrápeme.

V nedeľu vstávam až o pol piatej. To je fajn. Vyspatý som celkom dosť. Klárik vstáva so mnou. Povedala si, že keď už nepôjde so mnou na výlet, aspoň ma odvezie do Trenčína. Že mi nedovolí, aby som náhodou nestihol prestúpiť. Som za to rád. Môžeme byť dlhšie spolu. Naraňajkujeme sa teda a ideme na to. O pár minút sme ale v Trenčíne a naše cesty sa rozchádzajú. Klárik sa ide pripravovať do školy a ja pokračujem v ceste do Nového Mesta.

Most cez potok Klanečnica

Čas rýchlo beží a ani sa nenazdám a som v Novom Meste. Je 6:10. Tma ešte stále ako v rohu a ja pridávam do kroku. Cítim, že nemám svoj bežecký batoh a dnes dokonca ani palice. Som zvedavý čo mi prinesie dnešok. A či vôbec bude pekné počasie. Rýchlo sa presúvam na okraj mesta. Cez krásny oblúkový most prechadzam ponad potok Klanečnica a vchádzam do Mnešíc. Paneláky vystriedali rodinné domy a po chvíľke už aj cítim dobytok. Z ničoho nič mi začalo poriadne krútiť črevami. Ešte som moc nechcel ísť do tmy mimo obec, no nemám na výber. Nakoniec som z dediny ledva stihol vybehnúť. Hneď zaraz som už aj čupel na prvej odbočke do poľa. Toto bolo tesné. Vari budem mať ale už na celý deň pokoj. Hneď sa mi ide ľahšie.

Bahenné kúpele pod Tureckým vrchom

Z poľa rýchlo schádzam ku železničnej trati a pár stoviek metrov idem priamo okolo nej. Mapy ukazujú, že mám ísť doľava, tak sledujem jedinú možnú cestu. Každopádne ma trošku odkláňa od toho čo je na mape. No som zvedavý. Prechádzam cez záhradkárov a každú chvíľku čakám kedy sa mi niektorý pes zahryzne do lýtka. Zvládol som to ale a po chvíľke som v poli. No.. a čo teraz?

Nad Trenčianskymi Bohuslavicami

Pole je plné bahna. Potešujem sa len tým, že to je aspoň priechodné a nie je to polom alebo husté kriačie. Hore kopcom to ide na slizkom podklade príšerne. Bojujem. Temisky už vyzerajú ako čistý hnoj. Ale veď čo. Na toto presne tieto sú. Vychádzam až na vrchol stúpania. Je tam slabo viditeľná rozbahnená cesta. Ňou pokračujem až do lievika kade steká z poľa zhora voda. Som rád, že som tenisky nestratil. Našťastie aj ja som prežil a to bahno ma nevcuclo. Druhá strana lievika je už bez náznaku aj nevýraznej zvážnice. Držím si teda len podľa gps a mapy azimut a snažím sa dostať na druhú stranu nekonečnej role. Kde tu je popretínaná asi chodníkmi od vysokej. Po nich si aspoň z času na čas uľahčujem postup. No bol to teda za nápad spájať nasilu okruh z Nového Mesta do Nového Mesta. Mohol som začať v Trenčianskych Bohuslaviciach a bol by pokoj.

Krása na Hájnici..

Ale to by som nebol na Tureckom vrchu. Niežeby tam bolo niečo zaujímavé. Ale bez tejto návštevy by som to nevedel. Ako vchádzam konečne do lesa stretám poľovníka. V tichosti sa ráno o cca siedmej hodine pozdravíme. Ten musel čumeť, kde som sa tu zobral. Po tom čo sa všade hovorí, mám pred nimi celkom rešpekt. Ozaj aby sa niektorý nezmýlil a nestrieľal kade-tade.

Pohľad smerom na Bošacu; v pozadí hrebienok do Čiech a úplne vzadu vpravo Jelenec

Po krátkej rovinke lesom začínam klesať. Ide to rýchlo. Terén je fajn. V cca polke opúšťam zvážnicu a prechádzam do úzkeho priechodu zeleňou. Veľmi pekný trail ma vypľul až pri potoku Bošácka. Na druhu stranu sa dostanem cez veľmi zaujímavú lávku. Škoda, že som si ju neodfotil. Každopádne mal som pred ňou poriadny rešpekt. Bola to ozaj štíhla a celkom dlhá oceľová konštrukcia. Ale výzerá, že na oceľ sa dá spoľahnúť (ak nie je prehrdzavená).

Z Hájnice do Haluzíc

Som v Trenčianskych Bohuslaviciach. Prechádzam celou dedinou. Nejdem ale po hlavnej ceste. Idem po druhej strane obce, popod chodník kade budú smerovať aj moje ďalšie kroky. Nerozumiem prečo chodník nejde direkt hore, ale tak šialene celú horu traverzuje. Na jednom mieste v dedine aj bolo vidno chodník smerujúc prudko do lesa, ale nechcel som riskovať. Pekne som si to radšej obišiel naokolo. Znovu naberám výšku a otvárajú sa mi nové pohľady do údolia Váhu. Pred sebou mám aj hrad Beckov a v pozadí celé pohorie Inovec. Sledujem počasie. Ani im tam nesvieti Slnko, aj keď sa mi zdá, že nad hlavou mám predsa len o čosi tmavšie oblaky. Obchádzam prvý nevýrazný vrchol a popod eletrické vedenie sa dostávam až na hlavný vrchol tohoto stúpania. Je nim Hájnica s rozhliadňou. V diaľke už aj vidím svoju otočku v cca polovici trasy, je ňou Jelenec a Veľká Javorina. Je to pekná štreka, no hlavne sú tie kopce zahalené do hmly. Hnevá ma to. Ja, že si dnes užijem aj krásne výhľady.

V Haluziciach pri ruinách krásneho Románskeho kostolíka

Výhľad z Hájnice stojí za navštívenie. Nie je to ani až taká námaha. No a dole strmým chodníkom som za pár minút v Haluziciach. Nejdem priamo ďalej po zelenej do Bošace. Idem si najprv pozrieť tak veľa ľudmi ospevovaný okruh cez ruiny stredovekého opevneného kostolíka a taktiež Haluzickú tiesňavu. Nie je dokonalé svetlo, ale ten kostolík ma aj tak neskutočne zaujal. Fakt nádherné miesto. Brat si tu robil svadobné fotky. Myslím si, že dobré to vymysleli. A nachádza sa to pritom len pár minút od dediny. 


Od kostolíka pokračujem po blatistej zvážnici ďalej od dediny a postupne stáčam doľava ku Haluzickému potoku. Som na začiatku náučného chodníka. Hneď mi zrak spočinie na veľkých kamenných hrádzkach. Na čo to tu bolo? Vyzerá to ako dnešné protipovodňové opatrenia. Ale čo museli pod dedinou chrániť? Každopádne bola to slasť pre moje technické očko. No ale aj milovník prírody si tu nájde svoje. Vchádzam do tiesňavy. Po okolí vidno aj nejaké tie skaly, ale čo je fascinujúce, že celé strmé svahy okolo potoka sú zarastené vegetáciou. Teraz, v čase totálne premočenej pôdy a pri veľkej vlhkosti, som sa citil ozaj ako v džungli. Veď tam rástli vážne aj liany. Stromy boli od dola až hore obrastené buď machom alebo nejakými popínavými rastlinami. Krásne miesto. Celý okruh aj s kostolíkom zaberie aj s fotením a kochaním sa možno hodinku. To stojí za to :)


No a som opäť hore na ceste v Haluziciach. Nezostáva mi nič iné len pokračovať za svojim terajším cieľom. A tým je najprv Česká hranica a potom bývala vojenská veža na vrchu Jelenec. To budem už opäť na Slovensku. Už sa budem cítiť zachránený. Celkom som ale zhrozený ako mi to doteraz ide pomaly. Prešli už 2 a štvrť hodiny a za sebou mám ledva 12 kilometrov. Musím sa rozbehnúť. A menej fotiť ..asi :)

Hneď kúsok vedľa v Haluzickej tiesňave

Cesta medzi Haluzicami a Bošacou je dobrá nuda. Ale na oddych ako stvorená. Cestou niečo aj zožujem. Ako sa mi ale spomalí krvný obeh, začína mi byť na ruky poriadna zima. Dokonca aj rukavice vyťahujem. No, dnes to teda nebude na tričko a Slniečko. Stále sa teplota drží pod 10 stupňov. Hore pôjde vari aj ku nule. Z kopca do Bošase aj dosť pobehnem. Musím ozaj zohriať tie ruky. 


Cez obec prechádzam veľmi rýchlo. Ani som si ju vtedy vôbec neuvedomoval a teraz si ju skoro vôbec nepamätám. Zvláštne. Optika mi zase začína fungovať až pri stúpaní z dediny. Žeby som sa ozaj konečne začínal rozmŕzať? Stúpam na lúky nad dedinou. Stále po rozbitej asfaltovej ceste. Nečakal som to. Nedá sa ale povedať, žeby mi to vadilo. Kilometre rýchlo ubúdajú. Sú fajn aj takéto kopce, ktoré sa dajú vykráčať aspoň v rýchlosti 5km/h. Potom netreba dobiehať zameškané po rovinách. Len kde tu zo strmšieho kopca som trošku pokluskal. Výhľady z hrebienka medzi potokmi Klanečnica a Bošacka sú nádherné. Dovidno vari aj úplne naspäť do Nového Mesta. Cesta popod vrchol Lysica bol fakt čarovný. Ako stále kukám na výhľady za seba ani sa nenazdám a už aj mám pred sebou domy osady Rolincová.


Prechádzam pár obydliami a tu asfalt končí. Na smerovníku je písaná ďalšia osada, no tam zrejme oficiálna cesta tadeto nevedie. Les začína hustnúť a prichádza opäť pravá divočina. Znova som po krk v blate. Miestami je chodník aj celkom ťažko sledovateľný. S mapou a gpskom sa to ale dá. Z pod lesa hrozne štekajú psy. Žeby zase poľovníci. Ach.. nie som z toho nadšený. Vari si pôjdu svojou cestou. A možnože je tam len tiež nejaká osada. Aj keď tá, kde sa mám dostať, by mala byť až za kopcom. 


Stále pozvoľna stúpam. Miestami o pár metrov aj klesnem, ale potom už znovu stúpam. Cesty sú tu asi najviac premočené z celej trasy. Niekedy je problém nezaboriť sa do mláky po členky. Konečne ale vidím prvé domy osady Dobrotovci. Výlet mi uteka stále veľmi rýchlo. A aj cítim sa stále v celku dobre. Nech to len čo najdlhšie vydrží. Znovu prechádzam okolo rozbesneného psa vo dvore a o chvíľku som von z osady. A znovu čvachtanie sa po premočených lúkach. Obchádzam okolo ohrád pre dobytok a predo mnou sa otvorí celá dolina Bošácky s malebným pohľadom na rozťahanú obec Nová Bošaca. Škoda len, že nie zaliatu v Slnku. Škoda tohoto pochmúrneho počasia.

Pár metrov od osady Rolincová; v pozadí Turecká vrch, Dolné Sŕnie a Nové Mesto nad Váhom

Šikmý traverz lúkou na Horné Kameničné bol čistý masaker. Síce cesta mala priečny sklon možno len do 5%, ale bolo to všetko tak zabahnené, že som mal bez palíc čo robiť udržať sa na dvoch. Znovu mi začína byť zima. Na lúkach, aj keď fúka len vánok, to hneď cítiť. Krkolomne sa dostávam až do lesa a po pár metroch trápenia pomedzi polámané konáre a v blate sa prebojujem až ku smerovníku. Zachvíľku budem na Českej hranici. Poďme to dobojovať. Od Květnej by to už mal byť viac navštevovaný kraj.


Pfúú. Vchádzam do lesa na totálne rozbitú zvážnicu. Viac vyplnenú vodou ako nejakým štrkom alebo hlinou. Radšej teda rýchlo čosi zjem. Toto ma ešte dožuje. Nesmiem prestať dopĺnať energiu. Ešte ma čaká ťažký výstup na Jelenec. Keď tu zrazu oproti mne bežec. To vážne? Nie som tu sám? Odkiaľ sa tu on vzal a prečo tu vlastne je? No vážne nerozumiem. Ani teraz, keď v teplúčku pri počítači posúvam mapu. Pozdravíme sa a už aj je preč a ja zase vo svojej samote.

Medzi Hlohovou a Dohatným

Zvážnica sa časom zlepšuje. Na vrchol kopca Nová hora je to už znovu dobre. Len miestami sa cesty až príliž vetvia a bolo treba skúšať, ktorá za zákrutou je ta pravá. Začínam cítiť, že už mám čosi za sebou. V lese sa miestami tvorí hmla. Prvýkrát dnes prekračujem hranicu 600 mnm. No.. to budú "výhľady" na Jelenci. Či to bude mať vôbec zmysel sa šplhať aj na vežu. Uvidíme. Z Novej hory rýchlo klesám ku Českej hranici. Tu spoznávam len podľa smerovníka a zopár hraničných patníkov. A potom vychádzam na lúku. Ehm.. vchádzam do ohrady pre dobytok. Otváram si dvierka. Ako ich idem zavrieť zachveje mi rukou. Fu, s týmto nemám dobré skúsenosti. Vyzerá, že tá rukoväť teda nebola moc dobre odizolovaná. Rýchlo vrátim rúčku na svoje miesto a idem radšej het.

Smerom do doliny potoka Bošacka

Okolo plota ohrady boli asi nejaké kravské preteky. To ako keby tam prešlo stádo tankov. Terén je od kopýt rozbitý tak, že ledva vyťahujem nohy z asi milionu malinkých dierok vyplnených vodou. Jediné reálne riešenie bolo ísť čo najďalej od elektrického plotíka kde už krávky toľko nevystrájali. Akonáhle povedľa ohrady nie je les, prechádzam na druhú stranu plota a radšej sa na vrchol Českej Novej hory brodím mokrou vysokou trávou. Som hore. Necítim sa tu ale moc príjemné. Hranice sú pre koronu uzavreté, varí si pre mňa nepríde Matovič. A vlastne ani neviem ako sa mám v Čechách na verejnosti správať. A hneď na vrchole zbadám dvoch bačov. Radšej ani na nich poriadne nepozriem a letím dolu.

O tom istom čase ako predošlá foto, len smerom na sever s pohľadom ku Novej Bošaci

Výhľady sú odtiaľto nádherné. Či už na Jelenec, nad ktorým sa začína rozjasňovať, ale aj do doliny s taktiež nekonečnou dedinou Strání. Je to tu nádherný kraj. Možnože skôr ale na leto. Alebo dokonca na jar, keď je tráva najzelenejšia. Lúkou sa rýchlo dostávam ku lesu. Úzkym priechodom do neho vstupujem. Chodníkom tečie potok. Les je dolámaný. To vážne. Tadiaľto mám ísť? Horný úsek lesa bol ozaj zaujímavý. No ale o chvíľku som opäť na lúke. Dlho klesám lúkou. Zase po nej tečú potoky vody. Zaplieskaný som už ako prasa. Keby tu boli nejakí ľudia asi by krútili hlavou. No a oni postupne už aj začínajú. Ešte pred dedinou Května stretám mladého tatina s dvomi chalanmi do 5 roky. A opäť prechádzam do lesa. A znovu v chodníku potok. To vážne? To tiadiaľto s nimi prešiel? Veď to ja sám bez ponorenia nohy po členky ledva zvládam. Ale možnože mali čižmičky. Nevšimol som si. Každopádne celkom akčný tatko.

Letím dolu z Českej Novej hory; vzadu ma už čaká Jelenec

No a som v obci Květná. Pár ľudí stretám, ale skoro nik na sebe nemá rúško. Dodatočne som zistil, že oni v čase pandémie korony kedy mali prírastky 10 tisíc infikovaných denne ešte stále povinnosť nosiť rúška vonku nemali. Ja som si ale počas prechodu obcou svoje nasadil. Netrvalo dlho a už aj vychádzam z dediny. Hneď prudko hore do lesa. A nezmierňuje sa to. Kokes, toto je už ozaj vážny kopec. Celkom mi to ale ide. Užívam si to. Les je dolámaný, rozbitý ťažbou a aj cesty sú zničené približovaním dreva, no chodník si aj tak ide svoje. Pekne povedľa všetkého. Je strmý, ale aj tak veľmi príjemný. Výškové veľmi rýchlo ubúdajú. Prvá polovica je veľmi strmá, ale tá druha sa už zmierňuje. Škodalen, že všade navôkol sú lesy. Ani na chvíľku nemám výhľady. Možnože v čase tuhej jesene, keď už listy opadnú, to môže byť krásne. No.. a ani sa nenazdám a som pod Jelencom.

Krásna dedina Strání

Chodník dlhým traverzom podchádza vrchol a na jeho vrchol sa treba kvázi vrátiť po hrebeni. Neviem prečo na vrchol nejde chodník priamo hrebeňom. Všimol som si ceduľu s padajucími stromami. Možnože je to tam zamorené nejakou vetrovou kalamitou alebo lykožrútom. Nechcelo sa mi to ísť ale skúmať. Ešte mám kus pred sebou, nerád by som sa už tu kdesi zasekal do nejakej húštiny. V traverze počujem zrazu silný hukot. To tak fučí? Lístie šuchoce? Ale kde! To sa priamo zo zeme vynára veľmi silný prameň. A aj na ďalších miestach nadomnou začína vyvierať voda. Fascinujúce. Priamo pod vrcholom toľko vody. A na mape nie je nič naznačené. Alebo žeby to tu bolo len v čase takto veľkých dažďov?

Pod bývalou vojenskou vežou na vrchu Jelenec

Nakoniec aj tak nezvládnem ten dlhý traverz a aspoň o pár stoviek metrov si ho skrátim. Pustím sa kolmo doľava do lesa. Na hrebeň by to malo byť do 100 dĺžkových metrov. Prebíjam sa popadanými stromami a hlavne kopou malých kríkov. Mne sa o nich čosi aj marilo z toho aké to tu bolo naposledy. Bolo to v lete a bolo to poriadne okolo chodníka zarastené. Za pár minút som to ale zvládol. Som na ceste. Už len pár výškových metrov a som pri veži. Znovu na tomto zvláštnom mieste. Pod železnou opachou stretám chlapa s dvomi deťmi. Boli aj hore? Neverím tomu. Ja ale hneď prichádzam ku rebríku a začínam stúpať. Pamätám si, že to nebolo ľahké. Uvidíme ako mi to pôjde tentoraz.

Stúpam do výšin

Po kolmom rebríku rýchlo naberám výšku. Fúúha, necítim sa isto. Hlavne, keď hrdzavá konštrukcia schodiska kde tu kovovo zaplače. Vari sa nezrútim spolu aj s rebríkom. Ľudia sú už preč. Už mi ani nik nepomôže. Prvých osem metrov mám ale za sebou. Idem hneď na druhú osmičku. Odtiaľto ešte nič nie je vidno. Aj druhú osmičku zvládam. Okolo sú stále ale stromy. Toto podlažie nemá ani zábradlie. Len zvláštne rozšírenie ponaváraným prstencom vo forme hviezdice. Kua, nechce sa mi ísť už vyššie. Budem vôbec vedieť zísť dolu? Ťažko sa mi len pozerá dolu rebríkom. Skúšam si nástup na zostup. Mohlo by to ísť. No.. poďme teda ešte hore. Vychádzam teda do výšky 24 metrov. Už mám les pod sebou. Tu končím. Načo to síliť sám až na posledné 32 metrov vysoké podlažie? Odtiaľto tiež vidím všetko. Vlastne nad Javorinou je aj tak hmla. Čo ma ale zaujalo je, že je tam bielo. Hmm.. teším sa na to čo tam uvidím, ak tam teda vôbec dôjdem. Inak ma výhľady tentoraz vôbec neoslovili. Stále mi chýba Slnko. Všetko je tak sychravé. Už aj v slabom vánku sa celá kovová konštrukcia veže vo vetre hýbe. Aspoň si myslím. Neverím tomu, že sa mi tak krúti hlava. Proste niečo mi mierne mixľuje nohami. Je to akčná zastávka na tejto trati. Idem dolu.

Pohľad z hora smerom ku obci Strání

Prvých osem metrov zvládam. Fuu.. nejak ma ale bolia ruky. Na medziposchodí si radšej oddýchnem. Druhých osem metrov mi už ruky začínajú totálne odchádzať. V polke rebríka si musím zavesený na ňom na chvíľku oddýchnuť. Kokes, ešteže som nešiel až na samotný vrchol. Nečakal som, že zostup bude na ruky tak náročný. Na medziposchodí si dám znovu poriadny oddych. No a idem to dobojovať. Tých posledných 8 metrov mi dalo pekne zabrať. Do rúk mi už strieľali aj kŕče. Ja tomu fakt nerozumiem. Žeby som sa až tak bál, že som to s tým zovieraním jednotlivých priečok až tak moc preháňal? Netuším, ale som rád že som už dolu. Poriadne vytrasiem ruky a idem konečne na Slovensko. No a do cieľa to už mám len skoro stále dolu kopcom. Aj keď na Holubyho chatu pod Veľkú Javorinu to ešte pár metrov stúpania bude. A aj pred koncom sa ešte zopár hrbov objaví.

Jelenec už zanechávam za sebou ..letím do Starej Turej

Zbeh do sedielka medzi Jelenec a Veľkú Javorinu je samý šuter. X-talony to vonkoncom nezvládajú. Ako na ihlách prebieham do protikopca. Konečne ale kráčam. Hore to už ako tak ide. Asi je aj veľkého štrku pomenej. Trošku pofejsbúkujem a ani sa nenazdám a som v civilizácií. Okolo mňa zrazu kopec ľudí. Vyzerá, že aj chata je otvorená. Nestojím tam ale. Nie je najteplejšie a polievku jesť na terase by neviem či bolo najšťastnejšie riešenie. Na zjazdovke smerom na Javorinu je ešte sneh. Vrchol je v hmle. Ani ma len nehne tam ísť. Okolo chaty len pregĺgnem energeťák, trošku sa ešte vykráčam a môžeme bežať ďalej. Cca kilometer idem po asfaltke. Áut tu chodí požehnane. Okolo cesty je ešte aj celkom dosť nahrnutého snehu. Konáre neopadaných listnáčov sú poriadne dolámané. Celkom sa bojím čo ma bude čakať v lese po vybočení z cesty.

Pod Holubyho chatou ešte snehu jesto

Pár desiatok metrov bolo krkolomných, potom na zopár miestach boli aj plavecké bazény, ale inak je to veľmi rýchly zbeh. Rýchlo sa dostávam do nižších nadmorských výšok. Les je miestami poriadne vylámaný, či vyrúbaný, inokedy je zase nesmierne hustý a krásny. Pozerám do mapy a okolo som obiehal aj nejaký významný strom. Cestou som si ale nič nevšimol. To je tak keď sa jašíte a hráte opreteky so sebou samým. Ani sa nenazdám a vybieham na Miškech salaš. Neviem ale či sú to ozaj salaše. Bol to veľmi krásny laz. Domy a dvory boli krásne upravené. Výhľady smerom na Hrnčiarové boli veľmi pekné. Ale vkuse mi musel nejaký ten strom zavadziať. Nemám ani jednú foto. Letím ďalej. Vybieham z lazu na šíre lúky. Je tu kopec áut. Nerozumiem tomu. Všetky stáli na rázcestí viacerých zvážnic. Žeby vyššie si už netrúfali? 

Kúsok pod Miškech salašom

Ja si ale stále držím smer. Cez križovatku prebieham direkt a letím pred sebou na nevýrazny vrcholček. Pod jeho vrcholkom ako vstúpim do lesa fotím spätný pohľad na Jelenec. Kokes, bol som tam vari len pred hodinou a ako je to už stráááášne ďaleko. Javorina je stále ponorená do hmly. No ale naspäť k ceste. Zrejme nejdem dobre. Mapa ukazuje mierne doprava do lesa. Na takéto banálne prúseríky som už ale zvyknutý. Hneď sa vrhám mimo cestu do malinčia a priamo lesom prechádzam na nižšie položenú paralelnú zvážnicu. A hľa aj tu človek. Tento smer na Nové Mesto je trošku viac frekventovaný. Chvíľku pocupitám lesom a potom som znovu na laze. Najprv u Oslajov a krížom cez lúku prechádzam ku Trávnikom. Vybieham niekomu skoro priamo do záhrady. Ľudia sa obzerajú po mne. Asi som už dobre špinavý. Rýchlo radšej z lazu opäť vybieham a prichádza celkom dlhý úsek po asfalte.

Pohľad naspäť smerom zbehu z Javoriny

Oddychujem. Miestami aj pobehnem, ale načo viac? Nechce sa mi. Času mám dosť. Radšej púšťam internet a zisťujem kde sa idem najesť. Cestou ale asi nemám žiadny kebap ani iné rýchloobčerstvenie. Jediné čo mi prichádza vhod je Billa. Čo už že som po kolená od bahna. Bagetku nachádzam hneď. Viac tu už nemám čo robiť. Aj keď regále so sladkosťami ma nenormálne priťahovali. Načo by som to ale kupoval, keď toho mám plný batoh a nič z toho nejem?

Pod posledným lesikom pred Starou Turou

Neprešlo ani 5 minút od toho ako som prešiel dverami obchodu a bageta je schrúmaná. Na plotíku si už len vytrasiem tenisky a môžem pokračovať. Stará Turá bola fajn prestávka. Ale ešte ma čaká necelá tretina výletu. No a pokiaľ dovidím je predo mnou asfalt. Začína ma žuť. Nechápem. To tá bageta? Prechádzam dlhou asfaltovou cestou až ku vodnej nádrží Dubník I. Moc na ňu ale nevidím. Je zahalená za stromami. Cesta okolo je stále rozbitý asfalt. Okolo mám ešte na výber dláždený rozbitý chodník prekrytý padnutým lístim. Neviem si vybrať. Asfalt je ale aspoň o niečo rovnejší. Chodidlá už dobre trpia.

Vstup do Turej..

Konečne odbočujem a okolo viacerých hotelov, chát, či penziónov sa nakoniec vyslobodím z asfaltového raja. Bol to zvláštny chodník. Pár metrov som nastúpal, no potom idem priamo výsekom lesom popod elektrické vedenie skoro totálne po rovine. Zvláštne je, že sa mi stále nezdá, že to tu celé trvá večnosť. Aj keď tieto úseky tým priam sršia. Nechávam sa unášať tichom okolo. Znovu som tu úplne sám. Jedine jedného či dvoch hubárov som stretol dokým som nedošiel do dediny Vaďovce. No predtým sa výraz chodníka ešte poriadne zmenil. Opúšťam výsek popod vedenie a pomedzi kríky začínam prudšie klesať. Znovu jeden z krásnych uzučkých jesenných trailíkov. No a potom ma vypľulo v dedine. A som dosť hotový.

Nad vodnou nádržou Dubník I po ceste na Vaďovce

Dedina nie je dlhá a čoskoro opäť stúpam na druhej strane do poľa. Vychádzam nad dedinu a za ňou križujem železnicu. Most, ktorý ide ponad ňu je vari ešte z prvej svetovej. Vyzerá stabilne, ale tie zábradlia! Vyzerá, že sa ich niekomu podarilo odtrhnúť a ledva visia nad traťou. Len zopár plieškami sú ukotvené a staré zvyšky. Wtf??? ..a to vážne? A u nás sa rieši už len opadávajúca farba na železnicu. Radšej nepozerať. Idem ďalej. O chvíľku som na vrchole stúpania a predo mnou sa konečne zjaví Čachtický hrad. Nie je to už ďaleko.

Je toto možnééé ..zábradlie nad železničnou traťou?!

Púšťam sa dolu lukou po zvážnici. Už to tu nie je ani tak zahovnené ako v prvej polovici. Už len keby ma v nohách neštiepalo. Vchádzam do krátkej dolinky. Zo dva kilometre idem priamo údolím. Po ľavej aj pravej strane mám les. Úseky sa začínajú predĺžovať a čím častejšie pozerám na hodiny. Každopádne som celkom prekvapený, keď zrazu zbadám prvé domy obce Višňové. Tu som už bol. Je to asi 90tý kilometer Lazovky. Na preteku by ma čakalo posledné ťažké stúpanie. Ja ich budem mať ešte dve. Každopádne aspoň to prvé viem, že do čoho idem. 

Pred vrcholom stúpania medzi Vaďovcami a Višňovým

Prechádzam cez koľaje a postupne začína terém strmieť. Pri poslednom dome si uvedomujem, že na preteku bola občerstvovačka. Tentoraz tu na mňa ale nik nečaká. No a tentoraz mám ešte vidno. Tu som na Lazovke už nikdy nič nevidel. Ani vo sne mi nenapadlo, že hrad som mal priamo nad hlavou. Vchádzam do lesa a mám čo robiť. Do sedla sa poriadne zapotím. Ale výškové metre ma aj tak proste bavia. Vždy lepšie ako kilometre asfaltu. Som hore. Odbočujem doľava. Na Lazovke by to bolo opačným smerom. Za pár minút sa mi už aj otvára pohľad na krásny hrad a smerom doľava na dedinku Višňové. Dovidieť až po Javorinu. Tam ďaleko som až bol. Čo k tomu dodať?

Na druhej strane vrchola ..už dovidieť aj na Čachtický hrad

Cestou stretám aj lesnú stráž. No jasnééé, zase im vadí nejaký cyklista. Zase sa niekomu vyhrážajú pokutami. Vari to skončilo iba pri napomenutí. Veď musia sami cítiť, že je to sprostosť dávať pokutu za jazdu bicyklom na miestach kde prejdu desiatky ak nie stovky ľudí za deň.

Spred hradu ešte porobím pár foto a idem hneď dole. Nechce sa mi už zastavovať. Rád by som to už mal za sebou. A čo okrem kameňa a múrov by som uvidel z vnútra? Celkovo som očakával, že ma Čachtický hrad ohúri viac. Alebo to je tým 55tým kilometrom? Dolu zbieham prvých pár metrov celkom technickým koreňovým zbehom. Nejde to rýchlo, ale užívam si to. Postupne sa terén zrovnáva a pridávam do kroku. Z času na čas sa ešte aj obzriem za seba či nevidno hrad. Chodník je ale zase poriadne úzky a skôr si musím dávať pozor na tŕnie ako na výhľady. Nie že sa mi niečo zadrapí do oka. 

Pohľad vo Višňovom

Nakoniec vybieham na lúčku a po pár stovkách metrov som opäť na ceste. Tej čo ide z Višňového do Čachtíc. Zase ma žuje. Rýchlo čosi zjem a aj do seba čosi vlejem. Už ma čaká len posledný kopec. Zopár metrov prejdem po ceste a hneď sa strácam v poli. Prechádzam ponad potok Jablonka a som znovu pri želeničnej trati. Tá bude najbližšie minúty mojou vernou parťáčkou. Ani o meter hore ani o meter dole nepôjdem. Keď sa trati zunujem a tá ma opustí, vymením ju za potok. Priamo po jeho brehu idem pár stoviek metrov. Veľmi krásne miesto, aj keď chodník plný skál a koreňov mi už dáva pekne na frak. Počas minulotýždenných povodní si myslím, že voda tiekla aj priamo chodníkom. Nečakal som, že dnes ešte budem na takomto zvláštnom mieste. Cítim sa skoro ako keď sme v rámci Pražskej stovky na jednom mieste bežali okolo Vltavy. Bolo to ako kdesi oproti výhliadke Máj.

Na Čachtickom hrade..

A zavŕšenie celého dňa bol isto výstup na Driapliak. Hej, to čo malo prísť som zistil už pár minút pred tým ako to začalo, keď som pozeral na vrstevnice do mapy. Ale to vážne? To ešte niečo tak strmé musím výjsť? Každopádne vyzerá to na pár minút a budem mať odbitých už aj posledných 150 výškových metrov. Chodník je technický, skalnatý a poriadne strmý. Dávam do toho všetko. Škoda len, že nemám palice. To by sa driapalo. Hore som za necelých 10 minút. Som spokojný na to, že je to dnešný 60tý kilometer. Užil som si to. No ale čo teraz? 6 kilometrov roviny a mierne z kopca? Teraz ma to len zabije!

..a krásny pohľad naspäť do dediny Višňové

Pozerám spoje. Musím sa naháňať? Do plánovaného vlaku mám ešte 2 a pol hodiny. To neprichádza v úvahu. Vari ide aj čosi skôr. Autobus mi ide o necelú hodinu. To by malo ísť. Trošku ešte pobehnem a o 17:37 som na autobuske ako na koni. Je to tu už ale poriadne trápenie. Behať po rovine sa mi už nechce. Chôdzou to je zase nekonečne dlho. A znovu prichádzajú aj šíre pláne bahna. A keď nie bahna, tak kilometre makadámového podkladu. Spoliehal som sa na krátky, ale strmý zbeh z lesa do mesta. No lenže aj ten bol nakoniec tak rozbitý, že som bol rád ak som držal rýchlosť chôdze. No ale už som z lesa von. Už len dlho asfaltom až na druhú stranu Nového Mesta nad Váhom. To bola nechuť. Táka aká za asi celý deň nie. Vykryla vari všetko to nádherné čo som zažil a videl. Odratávam každý jeden kruháč a križovatku. Merám na mape každý jeden meter a posúvam svoju polohu na gps očami. Ale ono to chce vždy len čas. Ten raz určite uplynie. A tak aj bolo. Cca 17:30 som opäť tam kde som začal. 67km, 2200m+ som zvládol za 11:20. Nehrotil som to. Nemal som palice a ani bežecký batoh. Som veľmi spokojný. Načo by som sa náhlil viac. Veď ešte stále nie je tma :)

Pri potoku Jablonka

Autobusom cesta do Trenčína ušla ako voda. Sú tu mokré cesty. Človek by nepovedal, že som možno mal dosť veľké šťastie, že ma nezlialo. No a je tu aj treskúca zima. Nahádžem na seba všetko a už len čakám na spoj do Dubky. Už chcem byť opäť so svojou láskou. Ani sa nenadzdám a vystupujem. Členky mi už stihli zatuhnúť a krúti mi s nimi ako hrom. Celkom to bolelo dostať sa na Podháj. No ale tam už mám svojich. Čaká ma vrelé objatie, sprcha a úžasné jedlo. Ja už viem prečo stále kdesi utekám. Práve preto aby som si potom ešte viac užíval to všetko a všetkých čo mám okolo seba. Som za všetko tak nesmierne vďačný. Život a každý jeden týždeň stojí za to :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára