utorok 3. novembra 2020

Zavretí v okrese, časť druhá: Na potulkách okolo VF Kopy

Nuda sa dá krájať. Tento týždeň máme na pláne celoplošné testovanie voči korona hnusobe. Z rána prší a ľudia miestami už od šiestej vystávajú v radoch, aby boli prví a mali to čím skôr za sebou. Ja som nezvládol vstať z postele pred deviatou. Dokým sme sa vymotali z bytu je vari jedenásť. Ešte som musel dopozerať Nové bývanie. Prídeme na odberné miesto a práve všetko uzatvárajú. Obedná prestávka. No sme to ale prekombinovali! Skúšame aj iné odberné miesta a lokality, no už to teraz asi nepôjde. Ku rodičom musíme ísť neočipovaní.

Hrebeň medzi Sokolom a Kopou

U rodičov strávime pár pekných hodín a zmastili sme aj chutný obed. Trošku sme aj na záhrade popomáhali a čo to v dielničke aj pre seba spravili a večer ideme na test opäť. Rady sú už o poznanie kratšie a o hodinu sme už aj s výsledkami v ruke. Zdá sa, že sme negoši. Parťáčka Miška je tiež negoška takže večer trávime spolu. Časom aj rodičia píšu, že sú na tom fajn. Super. No problemo, mohli sme sa stretnúť.

Poza Krpeľanskú priehradu

Na večeru si objednávame jedlo z Nha Be. Je to fakt dobré, ale ta ich cena?! Každá jedná krabička 80centov? To akože vážne? Euro 50 za jednu malinkatú rolku a 80 centov navyše za obal? Veľké sklamanie. Každopádne dožratí sme. A večer ani nevieme ako skončil. O pol jedenástej to rozháňame. Musí sa ísť spať. Zajtra na nás čaká opäť veľké dobrodružstvo.

Medzi priehradou a hrebeňom

Vstávame o pol piatej. Luxus. Neskoršie ako do roboty. Fascinujúce je, že 5:23 nastupujeme na mestskú do Vrútok a o 5:59 už aj vystupujeme z vlaku v Krpeľanoch. Cesta z Podhája do Krpeliam hromadnou dopravou trvá len 36 minút!! A niekto sa bude ešte sťažovať.


Ráno je v Krpeľanoch celkom hnusná zima. Počasie je ponuré a len veľmi pomaly sa začína brieždiť. Rýchlo prichádzame ku priehradnému múru, prechádzame na jeho druhú stranu, stáčame doľava a strácame sa popri plote elektrárne v lese. O chvíľku sme opäť pri vode. Nad vodou sa znáša hmla, čiže vodnú nádrž si moc nedokážeme vychutnať. Kde tu len na sivej ploche zbadáme biele fľaky, keďže na Krpelianskej priehrade je veľmi veľa labutí. 

Hrebeňooofka

Priehradu obchádzame po jej drujej strane vody oproti vlaku či ceste. Lesný chodník je priam fascinujúci. Jesenný beh počas krásneho Slnečného dňa tu musí byť raj. Dlho ideme viac menej po rovine. Až v druhej polovici vodnej plochy začíname prudšie stúpať. Naokolo je viacero skál a na niektoré by sa dalo aj vystúpiť. My sa zatiaľ ale nezastavujeme. Ideme ďalej. Veríme, že krásne veci nás ešte len čakajú. 

Milovaný Turiec

V jednom z vrcholov stúpania, v mieste kde je les redší a je tvorený prevažne Smrekovcami, chodník opúšťame a prudko začíname stúpať na hrebeň. Aj napriek sklonu 30 a viac stupňov to ide celkom dobre. Nie je príliž mokro a tráva drží. Horšie to začína byť až keď vojdeme do listnatého lesa. Na opadanom lísti sa šmýka jak hrom. Paličky sa len tak ohýbajú pod bezvládnymi telami. O pár minút sme ale na hrebeni. Konečne vychádzame nad inverznú oblačnosť. Je tu nádherne. Hrebeň tvoriaci Kraľovanský meander, ktorý sme s Miškou navštívili minulý týždeň z hmly nevidno. Je na to príliž nízky. Aj ten náš terajší hrebeň len pár metrov pod nami vychádza z bielej periny. 

Cupitáme..

No ale sústreďme sa na cieľ. A tým je Veľkofatranská Kopa. Hrebeň stále strmo stúpa. Rýchlo naberáme výšku. Ešte pred pár minútami sme boli pri hladine Váhu v cca 400 metroch a už aj pozeráme na okolie zo Sokola vo výške skoro 800 metrov nad morom. Na hrebeni sa z času na čas objaví krásna skalka. Terén je stále celkom fajn. Len po lísti sa stále pekelne šmýka. Každopádne žiadne iné prekážky pred nami nie su. Ale dokedy?

Nádherný pohľad z Kopy smerom na Šíp so Stankovanmi v údolí

Hneď ako schádzame pár výškových metrov zo Sokola začínajú kriaky. Miestami je celkom obtiažne si nájsť tu správnu cestu. Baby v goráčkach trošku lamentujú. Menia sa mi na primadony. Bundy to ale všetko zvládajú. Terén je už mierny. Kopa sa každým krokom viac a viac približuje. Aj keď v kríkoch som miestami totálne zúfalý. V nich sa mi zdá, že na Kopu sa dnes vari ani nedostaneme. Akonáhle máme ale pred sebou krásny listím pokrytý hrebeň, hneď sa rýchlo približuje. Posledný výrazný kopec je až pod samotným vrcholom. Tu už odfukujeme všetci traja. Vo výške nad tisíc metrov vstupujeme do druho stupňovej oblačnosti. Vlhkosť sa čím ďalej tým viac vyzrážava na kríkoch. Na vrchole Kopy po prvom tohtoročnom snehu je plno poolamovaných konárov. Len s ťažkosťou sa dostávame na červenoznačený turistický chodník. Do pol pása som skoro totálne mokrý. A mokrý som zrejme nielen ja sám.

Sparťan zostup z Kopy

Baby bojujú, no ale aj pri slabom vánku začína byť pekelná zima. Pri kríži sa zastavíme len na chvíľku. Aspoň nech pár spomienkových foto máme. A hneď letíme dolu. Až tak rýchlo to zase ale nešlo. Týmto smerom idem prvýkrát. Ako je ale Kopa po Veľko Fatranskej magistrále z Ľubochne nepríjemná na výstup, tak aj na zostup. Na lísti idem ako na lyžiach. Moc mi to teda nejde. A po pár stovkách metrov začína ešte aj polom. Okrem strminy a kopy lístia, pribúdajú na zemi aj krížom krážom porozhadzované stromy. Chodník je tu len veľmi ťažko sledovateľný. Nechápem tomu ako sa o neho klub turistov stará. Hlavne že na kríži je obrovská ďakovná tabuľa na jeho výstavbu. Rojkovský hasiči mali radšej chodník prečistiť. Alebo žeby aj tu si išli ochranári svoje?

Tiesňava Korbeľka



V cca polovici klesania sme sa dostali do poriadnej šlamastiky. Ani za toho nevieme kade pokračovať. Chodíme hore dolu a nie a nie nájsť pokračovanie chodníka. Až po pár minútach zbadáme omnoho nižšie pod sebou značku na strome. Krkolomne ponad, či popod pováľané stromy sa len veľmi pomaly ku nej približujeme. Keď prídeme ku nej, obzrieme sa dozadu, uvidíme za sebou celkom parádny chodník. Celkom sme sa oserinkali. Ešteže nás niektorý z tých padnutých stromov nezahubil. Poďme radšej het. Chodník je už fajn a za chvíľku sme v doline. Cesta je plná lístia, ale už to nie je až tak nepríjemné. Dokonca sa dá miestami aj pobehnúť. 

Čertová skala zospodu
..a zhora

Ako sa terén vyrovná, hneď odbočujeme doprava do susednej doliny. Ideme preskúmať tiesňavu Korbeľka, keď už je toľko opletačiek s tým tunelovým variantom diaľnice. Chcem zistiť, čo to vlastne tým ochranárom toľko vadí. Dolinka sa rýchlo zúžuje a pred nami sa zjaví úzky priechod medzi skalami. Skaly nie sú vysoké, ale sú úplne rovnomerne rozostavené na jednej aj druhej strane. Stredom by som povedal, že ide aj cesta. Je síce zapadnutá lístim ale zdá sa, že nad tiesňavou pokračuje. Šírka rokliny je presne na jedno nákladné auto. Veľmi zaujímavý úkaz. Myslím si, že prechod tiesňavou až po Čertovú skalu je veľmi pekná prechádzka pre každého. 

Klárik si užíva chodník medzi Čertovou skalou a Havranmi

Čertová skala je zakrytá stromami, ale teraz na jeseň ju už čiastočne vidno. Ma vari aj viac ako 20 metrov a je dosť mohutná. Je to veľmi zaujímavé miesto. Stred skaly je rozokladný a steká po nej potok. Skala je na veľa miestach dopukaná a skrýva sa v nej viacero jaskýň. Jeden zo vstupov do podzemia je aj hneď vedľa cesty obchádzajúcej skalu. A sú to celkom pekné priestory. Škoda len, že vstup do nej je tak úzky. Pri skale si nachvíľku oddýchneme, lebo len čert v tej skale asi vie čo nás čaká ďalej.

Havrany


Schádzame z cesty do lesa a snažím sa nájsť niečo schodné. Na mape sa zdá, žeby chodník mal ísť priamo popod skalné bralá. Idem teda priamo tam. Zdá sa, že niečo tu ozaj je. Les je ale tak zosekaný a haluze pohádzané po zemi, že ledva vidno niečo iné na zemi ako drevo. Našťastie je to len na krátkom úseku. Potom sme už opäť v čistom lese a chodník je celkom fajn sledovateľný. Len z času na čas ho preruší padnutý strom alebo bujnejúce kríky. Nad nami sú stále krásne skaliská. Je to tu ozaj zvláštne. Človek ani nevie čo všetko sa dá ešte vidieť aj vo svojom blízkom okolí. 

Čo človek v lese nenájde
Výhľad z Havranov na Ľubochňu

Každopádne sa nezdá, žeby to tu miestni nejako často navštevovali. Celkom zvláštne bolo aj to, že na jednom zo stromov bola krásne vyrezaná hlava. A zachovalá. A pár metrov neskôr je tiež aj nádherný výhľad. Myslím si, že niekomu sa tu minimálne v minulosti muselo veľmi páčiť. Z výhľadu krásne vidno do údolia Váhu. Vidno celú obec Ľubochňa. Nie každý má možnosť vidieť túto obec z tohoto uhla.

No niekedy sa v lese nájde aj toto..

Z výhliadky ideme ešte pár desiatok metrov traverzujúc strmé svahy, ale chodník postupne tak mizne pred našími očami, že sa rozhodneme radšej pre zostup do údolia. Tu niekde je cik-cak chodník aj naznačený na mape. Ten vidno ozaj iba na pár miestach a skôr ideme direkt dolu akoby sme sa ho mali držať. Nachádzame si to najschodnejšie miesto medzi kriakmi a pomaličky zostupujeme. Do odchodu vlaku máme kopec času, tak to nehrotíme. Srandičkujeme a po dlhých minútach smiechu sa zrazu ocitneme na zvážnici. Znovu sme na červenoznačenom chodníku na Kopu. 

Pri kríži nad cestou pri Stankovanoch
..spolu aj s kozičkami

Po nej sa vraciame pod vrchol. Vo vstupe do doliny Korbeľka ale meníme smer a pokračujeme stále popod masív Kopy smerom ku Rojkovu. Chvíľku ideme výraznou zvážnicou, no tú vzápätí opušťame a vychutnávame si ďaľší krásny chodník. Bývalý zelenoznačený turistický chodník do Rojkova. Nechápem prečo je zrušený. Čosi sa mi marí, že už pred mnohými rokmi som tu raz bol. Tuším na mape vtedy ešte vyznačený bol. A aj vtedy sme sa tu ocitli kvôli návšteve kríža nad cestou. Len vtedy sme šli opačným smerom.  Je to kríž pri maľovanom domčeku pri ceste I/18 medzi Stankovanmi a Ľubochňou. Zvláštne je aj to, že od chodníka ku nemu nejde žiadna cesta. Museli sme sa ku nemu predrať lesom a kriakmi. Ešteže tu chodí kopec zvery a vždy sa dá využiť nejaký diviači úzky chodníček. 

Sme dolu..

Pri kríži spravíme už len pár foto a letíme okolo kôz dolu ku ceste. Nezjedli nás, aj keď tá jedna na povrázku sa mi zdala, že mala na nás zálusk. Alebo len chcela zožrať všetko naše jedlo čo nám zostalo po výlete? Nakoniec pár metrov prejdeme priamo po hlavnej ceste a odbočíme na lávku ponad Váh. Je to pekná aj keď jednoduchá visutá lávka. Prejdeme ešte pár metrov po Stankovanoch, dokonca v dedine obchádzame aj korona odberné miesto, kde sa snažíme tváriť hrozne nenápadne a konečne sme na železničnej zastávke. Tam sa aj v nedeľu maká. Prerábajú koľajisko. My prejdeme na druhú stranu a pod striežkou už len oddychujeme. Do príchodu vlaku máme ešte pol hodinku. Vari tu neodmrzneme. Po kontrole a pridaní fotiek na internety mám ale už tak skrehnuté ruky, že som rád, že si na ne vôbec dám rukavice. Konečne ale prichádza vlak.

Šíp a Stankovany

Tu nás pre zmenu zase poriadne vysaunili a vo Vrútkach opäť zima. Striedame zmrazovacie cykly. Vari to bude priaznivo vplývať na koronu. U naších si dáme ešte úžasné nedeľné kuriatko. Trošku si poobede schrúpneme a letíme dom. Tento víkend bol velice kľudný. No nevadí. Aj oddych treba. Len aby sme takto raz neskončili aj v Super premenách s 200 kilami. Pri mojom šrotovaní a nehýbaní sa je to celkom reálne. Ale nemaľujme čerta na stenu. Buď prestaneme práskať do seba alebo pôjdem hneď budúci týždeň 50. Som zvedavý čo nám Igor na budúci týždeň povolí....

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára