Súľov, krst a SNPéčka za jeden predĺžený víkend

Prešli tri dni a je tu víkend znovu. Po predĺženom víkende vo Vysokých Tatrách sa presúvame viac na Juh a Západ. Ani oddýchnuť som nestihol v práci a už sú tu nové zážitky. No, ale poďme na to.

SNPéčka a hrebeň Nízkych Tatier

Už v piatok poobede letím smer Dubnica. Poobede prší ako zmyslov zbavené. Ledva sa presuniem ovešaný busom do Vrútok. V Tatrách mi umrel mobil, tak hodinu mobilujem na zástavke a koketujem s novým mobilíkom. Ku naším po daždi nejdem. Počkám na vlak tu na stanici. Vlak mi ide len do Považskej Bystrice. Samozrejme mešká a na prestup mám asi 10 minút?! Vlaková stanica je od autobusovej vzdialená skoro 1 a pol kilometra. Letím cez pol Bystrice fučiac ako lokomotíva. Čo som komu urobil, že musím bežať s úplne natrieskaným batohom, igelitkou plnou blbostí, ale aj s 5 kilovým stanom v ruke. Autobus stíham len tak tak, ledva lapem po dychu a len trhane si pýtam lístok do Dubnice. No zvládol som to. Nemusel som čakať hodinu na ďalší spoj a dokonca som ani pri prestupe nezmokol. Večer ujde ako voda a už sa neviem dočkať rána.

1. deň: Súľovské vrchy

Klasika. Je sobota ráno a my vstávame o štvrtej. Aj tak sa ledva stihneme do piatej vymotať z kuchyne. O pol šiestej už sedíme vo vláčiku opäť smer Považská Bystrica. Hneď z rána prekutreme miestnu jednotu a o pol ôsmej sme už aj v Rajci. Autobus nás vyhodí pri kostole a nás nechá napospas osudu.

Rozhľadňa Dubová nad Rajcom

Nie je zima. V ovzduší, no cítiť poriadnu vlhkosť. Nad nami je ranný opar, cez ktorý sa zatiaľ Slnko len veľmi ťažko prediera. Zopár metrov sa vraciame naspäť po stopách nášho autobusu, ale potom už odbočíme doprava a pozvoľna začíname stúpať nad mesto. Prúser nastáva hneď za posledným domom. Vchádzame do vysokej trávy, ktorá je po včerajších intenzívnych dažďoch totálne mokrá. Len s ťažkosťami sa nám darí držať nohy suché. Aj lesné cesty sú poriadne povymývané vodou. A tam kde to nebolo vymyté je zase hrubá vrstva blata. Takto striedajúc rôzne terény sa o chvíľku ocitneme na vrchole Dubovej. Dokonca je tu aj rozhľadňa. Nič extra. Veď okolo bol samý les. Len na jednú stranu bol výhľad. Myslím si, že celé to zachránila jedine hustá inverzná oblačnosť pod nami. Pár minút dáme oddych, ale potom čo najrýchlejšie letíme ďalej.

Cestou na Žibrid

A po ceste na Súľovské skaly

Na smerovníku po našom chodníku ani stopy. Ako ale zahnem do hustého lesa na stromoch vidno kopec zelených značiek. Vyzerá to na poriadnu párty. Tzv. chodník umývarka. Kriaky po hlavu a plné vody. Toto nebude dobre. Musíme vymyslieť čosi iné. Našťastie mapy.cz uvoľnili novú aktualizáciu, kde pribudlo nespočetné množstvo nových ciest, tak to skúsime po náučnom chodníku smer Jasenové. Na Hradisku ale značený chodník opúšťame a poriadne rozbitou traktorovou koľajou zbehneme až do sedielka medzi Dubovou a Žibridom. Konečne normálna cesta. Povytriasame bordel z topánok a môžeme ísť na to.

Konečne výhľad správnym smerom :)

Obchádzame zopár chatiek zašitých v lese a postupne opúšťame cestu. Už opäť sme na zelenoznačenom chodníku z Dubovej. Teraz je ale o poznanie prešľapanejší. Cítiť, že sa blížime ku Súľovu. Chodník je naraz ozaj krásny. Je to uzučký terénny trail. Až to tak lákalo pobehnúť. Dole kopcom to musí byť iná paráda. Opäť sa dostávame nad inverziu. Cez stromy a hmlu sa gýčovo predierajú Slnečné lúče. Ani nevieme ako a sme opäť hore. Aj keď Žibrid nám dal už poriadne zabrať. Oproti Dubovej to bol už pán kopec. A výhľad z neho bol na nezaplatenie. Nachádzame sa nad Hradnou a pred nami sa otvára celá dolinka Súľova ukončená skalnou hradbou. Až tam sa musíme dostať. Ešte máme čo robiť. 

Kdesi na milión vrcholčekoch od sedla Patúch po Roháč

Výhľad z Kečky

Z vrcholu hneď prudko klesáme. Preskakujeme pár prevrátených mohutných Bukov a sme v sedle Patúch. Nečakal som že stratíme až toľko výšky. A už z hora sa zdá byť kopec na opačnej strane sedla dosť príkry. Hneď sa do toho aj opierame. Oddychovali sme na Žibridi. Nekonečne dlho a strmo stúpame. Klárka sa mi vzdiaľuje. Dnes nemá svoj deň. Na vrchole ju čakám. Znovu sme nabrali výšku a pred nami sa otvára hrebeň asi s milión vežičkami s výhľadmi na Súľov, ale aj na celý hrebeň pred nami. Vyzerá, že to nebude mať ani konca, ani kraja. Už nestúpame stovky výškových metrov, ale chodník ide aj tak stále strmo hore - dolu. Také tie krtince. Ani mne sa dnes nejde ideálne. Nechápem tomu. Žeby to ešte stále bol pozostatok predĺženého víkendu v Tatrách?

Súľovské skaly už ako na dlani

Za asi tridsiatym ôsmim hrbom sa konečne vyštveráme na Kečku. Znovu výhľad na pána. Dávame si oddych a veľmi vhod padnú aj žemličky so salámkou. Kto by jedol len ovocie a géliky. To nechávame na pretekárov. My si to tu užívame všetkými zmyslami.

Tá žemlička mi ale asi zatienila rozum poriadne. Z vrcholu sa rozbieham natešený dolu, keď tu zrazu sa mi niečo nezdá. Pozerám do mapy a je to jasné. Sme mimo chodníka. Pustili sme sa zrejme nejakou kolmicou na zvážanie dreva do doliny. Ešteže len pár metrov nad nami sme objavili zrejme poľovnícky chodník. A to nie len taký hocijaký. Človek by ani neveril čo všetko sa dá v tých lesoch nájsť. Bol to široký a úhľadne prekopaný chodník. Cesta po ňom do sedla za Kečkou ubehla ako voda a znovu môžeme zdolávať ďalších tristo vežičiek. Výškové takto nabiehajú veľmi rýchlo. Aj keď sme stále v približne rovnakej výške. O chvíľku sa ocitneme v Roháčskom sedle.

Ako šmahom prútika pribudnú na chodníku zrazu ľudia. Na sobotu ich ale nie je aj tak až také extrémne množstvo. Dnes nám to stále nejde ako sme očakávali. Oddychujeme aj tu v sedle. Snažíme sa aspoň ako tak dobiť nenabiteľné baterky svojho tela, aby sme si užili aspoň zvyšnú časť dnešného výletu. Pôvodný plán prechodu až naspäť do Považskej Bystrice rušíme. Počká nás nabudúce. Dnes bude stačiť dostať sa do Súľova. Pokračovanie na Vrchteplú, obzrieť si Kostoleckú a Manínsku tiesňavu, či vyštverať sa ešte na samotný Manín by bol dnes nad naše sily.

Hneď za sedlom sa kocháme na skalné vežičky Súľovských vrchov z vyhliadky menom Orlie hniezdo. Takýchto vyhliadok je tu mnoho. Stojíme skoro na každej z nich. Veľmi sa nám páčilo aj na jednej pri Roháči. Vlastne boli dve. Dva výbežky asi 20 metrov od seba vzdialené. Ako stvorené miesto na fotky. Pred nami sa majestátne vypína celý rad Súľovských skál. Ako najvýraznejšia z nich trčí Brada. 

Od Brady až po Maníny

Keď si chvíľku oddýchneme letíme dolu. Ale nie hneď úplne. Hneď pod hrebeňom sa zastavíme pri Obrovskej bráne. Je to nádherný skalný útvar. Fakt by tomu závidel aj sám Napoleon. Určite aj on by rád mal v Paríži takýto víťazný oblúk. Hej, to je to fascinujúce, že je to vlastne samostatne stojací oblúk len tak uprostred lesa. 

Chodník ďalej prudko klesá, keď tu na stromoch kopa obchádzkových značiek. Skalný kaňon je uzavretý. Rozmýšľam ako pred pár rokmi išiel chodník. Už som šiel týmto novým? Alebo ešte tým starým? Doteraz sa neviem zhodnúť sám so sebou. Nejdeme teda provokovať a vyberieme sa oficiálnou cestou. Veď aj tá je pekná. Aj keď Boh vie ako by bolo v kaňone. Mne sa ale čosi marí, že tu kedysi bol rebrík, či reťaz. A teraz už nie je. Je možné že to bolo práve tam. Alebo myslím tie zo Šarkanej diery?

Šarkania diera

Obrovská brána

No a už aj sme na odbočke do diery. Posledné výraznejšie dnešné stúpanie. Skúsim si dať vertikál. Mierne začiatočne stúpanie strieda chodník do neba. Pred samotným vstupom do jaskyne je aj jeden krkolomný rebrík a zopár zasypaných schodíkov. Celé sa to tam šmýka a sypé na tých pod vami. Divná prístupovka, aj keď technicky sa mne páči. Každopádne je ale aj relatívne nebezpečná a vyzerá, že už aj hodne stará a bez údržby. Viem si predstaviť to tam prerobiť.

A už pod Skalami

Do jaskyne vchádzam za 5 minút namiesto hlásených 15tich. Kláris je za mnou za ďalších 5 minút. Aj napriek tomu, že sa necíti najlepšie veľmi parádny čas. Aj toto je mohutná skalná brána. Dá sa do nej vojsť dovnútra aj zo 30 metrov. Koniec je zrejme zasypaný. Tabule hovoria, že už kedysi dávno jaskyňu obývali praľudia. Čiže otvor hlbšie kdesi musel byť. Prebádali sme to ale vzadu aj čelovkami, no nič sme nenašli. Zdá sa mi tu dusno a ani sadnúť sa tu moc nedá. Škoda, mohol by tu byť príjemný piknik. Ten si dávame až pod rebríkmi a pod najstrmšou časťou. Dnes nás žuje aj to Slnko a teplo.

Po chvíľke oddychu už len vybehneme z lesa na krásne lúky pod skalami a o pár minút aj s fotením všetkého možného prichádzame ku Kolibe pod skalami. Aspoň v rýchlosti si chceme dať kofolku. Koliba je plná, akoby všetci sa tu prišli len najesť. V tých horách sa mi až tak veľa ľudí nezdalo byť.

Ako si tak sedíme, nad našimi hlavami začína obloha tmavieť. Dokonca aj zvuky začína vydávať. Vari sa ja na búrku schýľuje. Poďme radšej dolu. Aspoň máme parádnu výhovorku prečo nepokračovať až do Považskej. Za to radšej stihneme autobus o druhej do Bytče a môžeme sa ísť kúpať. 

Svetlo na konci tunela v Bytči na železničnej stanici?

V autobuse ma láme a vo vlaku ešte viac. Cestou na byt v Dubnici si dáme ešte úžasnú zmrzku. Aké je to zvláštne končiť výlet po necelých 20tich kilometroch a o tretej poobede. Čas nám ale zostane na čosi iné. Čosi čo nezažívam každý deň ako hory. Čosi čo niekto považuje v lete za úplne normálne. Áno ideme sa kúpať. Aspoň na chvíľku. Taký perličkový kúpeľ pred večerou a spánkom znie fajn. To len vďaka polovičke mojej úžasnej človek dokáže zažiť. Som rád, že ma tam zobrala. Aj keď som poriadne trucoval, že sa mi tam nechce. Vari pôjdeme aj nabudúce.

2. deň: Celý deň na oslave

Heh, aj nedeľa bola trošku z iného súdka ako som zvyknutý. Tenisky a šortky vymieňam za oblek a ide sa na krst. A čo po krste? Samozrejme to treba poriadne osláviť. A to hneď aspoň na troch miestach. Na tom prvom som sa ešte ako tak držal, ale na druhom už sa borovičke ťažko dalo odolať. Ale čo už narobíš keď to je na Slovensku priam folklór a nedať si je urážka hostiteľa. Na tretej oslave už len minerálka a koláčik. Najedený sme na tri dni. Bude čo páliť najbližšie dni. 

Z poslednej návštevy letíme hneď pod lesy. Presúvame sa smer Zliechov. Tam je už pre nás pripravené ubytko na obecnom úrade. Chalani sa snažia o prechod cesty hrdinov SNP v čo najkratšom čase a dnes po dvoch dňoch sa už nachádzajú tu. Parťák Ivo má pred ostatnými dvomi bušičmi asi 15 minútový sklz, Idem teda po neho. Cestou sa zvítam s Mikim a Paťom. Vyzerajú unavene. A dákosi vyschnuto. Ale veď nečudo. Už majú za sebou 240 kilometrov. Sú tu blázni. O pár minút neskôr v šere na lúkach pod lesom zbadám Iva. Ten vyzerá viac najedene. Len auká poriadne. Spolu zájdeme za chalanmi a ostatným organizačným tímom naspäť. 

Na obecnom úrade sa už rozkladajú veci. Všetko sa pripravuje na ďalší krátky spánok. Dozvedáme sa, že chalani vstávajú o 3:30 ráno. Nedbáme. My sme vstávať zvyknutí. Snažíme sa im so všetkým čo najviac pomôcť a čo najrýchlejšie ísť chrápať. Nakoniec z toho bolo 4 a pol hodiny nepravidelného spánku.

3. deň: Zo Ziechova po Kráľovú studňu

Ráno sa veľmi ťažko vstávalo. No ale čo už narobíš. Cítime sa s Klárkou trošku mimo. Nevieme ako presne fungujú. Predsa len sú už všetci spolu zohratí. Skôr sa len prizerám čo robiť nabudúce. Chalani sú za 20 minút fuč a my sa snažíme porobiť aspoň po nich potom poriadky. Rýchlo sa musíme zbaliť a presunúť na ďalšie stanovisko. Okrem iného zisťujeme, že varič sa zabudol deň predtým asi na Baračke nad Trenčianskymi Tepliciami. Jedno auto teda letí vyzistiť, či tam ešte niečo nezostalo a my s Jurom a Julkou letíme do Fačkovského sedla. 

Cesta ubehla rýchlo a my v sedle rozkladáme dodávku. Takto skoro ráno nie je otvorené ani parkovisko pod Kľakom. Tí ľudia sú tu zrejme úplne mešuge. Nechápem čo má robiť človek a kde zaparkovať ak chce ísť na napríklad východ Slnka na Kľaku. Z rána je neskutočná zima. Juro mi počas čakania na chalanov našťastie požičiava mikinu. Ten varič je celkom prúser. Chalani nebudú mať nič teplé. Chalani ale dobehli a vzápätí prišlo aj auto s tými čo boli na Baračke. Dvojplatničku síce nenašli, ale Klárka z Dubnice zobrala turistický varič. V rýchlosti sa spravili na panvici vajíčka a ešte sa aj výletníci najedli. Natesno ale vyšlo to. Najbližšia zastávka Vyšehradné sedlo.

Čakanie na výletníkov

Začína pripekať. Po obláčiku ani stopy. Na miesto činu prichádza aj Adam s kamerami. Cítim sa dákosi nesvoj. Neviem ako sa mám tváriť. Som nečakal, že to bude také ťažké s kamerami. Všetko bolo dobre až keď prišli chalani. Už sa kamera venovala im a keď aj čosi na nás, už bola situácia voľnejšia. SNPéčkari zatiaľ vyzerajú v pohode. Jedine asi s nohami je stále problém. To že bolia je už klasika. Ale vždy prídu s totálne premočenými ponožkami od mokrej trávy. Sú ale na to pripravení, vždy len vymenia tenisky za iné a idú ďalej.

Varič už máme. Ten sme boli zobrať ku našim do Vrútok. Aj oni budú mať teda vari zásluhu na FKT prechodu SNPéčky. My sa tentoraz presunieme cez Turčianske Teplice na Skleniarske lúky. Stále sme v Turci. Mám možnosť vidieť opäť raz svoje spravované mosty a cesty. Cesta na konci Skleného je ozaj rozbitá. Ale pre kieho frasa je naša? Cesta do poľa? Po otoč je krásna. Ale kto by opravoval cestu pre ťažkú mechanizáciu do lesa? Klárka, ale aj Juro na dodávke, sú ale dobrí šoféri a výjdu až hore ku rázcestníku. Barbi mi dáva do rúk Gopro kamerku. Ževraj mám ísť čosi za nimi natočiť. Obujem teda tenisky a idem im lúkami naproti. Naposledy som tu šiel v noci. Vtedy sa mi to tu vari zdalo krajšie ako teraz. Teraz je tu všade len samá vysoká tráva a kriaky. Moc si to neužívam. A hlavne Slnko pečie ako besné. Nebudú to mať zadarmo. 

Miki ako vždy vybieha prvý, nejakú minútku za ním Paťo a mám čo robiť opäť sa dočkať Ivana. Až po možno 10tich minútach sa zjaví. Počkám ho a spolu zbiehame naspäť na Skleniarske lúky. Tam už je pripravený obed. Miki s Paťom sa už aj pomaly berú. Ivo má čo robiť rýchlo všetko do seba nahádzať a letieť za nimi. V tomto ho fakt obdivujem, že tento tlak zvláda. Keď sa najedia, najprv vyprevadím smerom do kopca Mikiho s Paťom a keď zájdu za horizont vyráža z lúk už aj Ivo. Aj s nim pár metrov s kamerou pokráčam. No a teraz nám nezostáva už nič iné ako všetko zbaliť a posunúť sa zase o pár kilometrov ďalej.

Už aj sa berú het

Presúvame sa na Kremnické bane. Nie je to príliž dlhý úsek, ale každopádne Juro s Julkou to poriadne zalarmovali. Ja som si len stihol sadnúť do auta a už ma brali. Ostatní zostali ešte v sedle baliť. Trvalo ale hodný čas dokým sa ku nám všetci traja dostali. Medzitým nás napadlo, že došiel ľad. S Klárkou ideme na misiu zopár kíl nakúpiť do Teplíc. Miki dokonca dnes oslavuje narodeniny. Už počas minulého nákupu sme dali v obchode chladiť na večer šampanské do chladničky. Ešte odtiaľ nezmizlo. Super, ale zoberieme ho až večer, keď sa pôjde na sedlo Malý Šturec. Dokým sme ale prišli s ľadom, Miki s Paťom sú preč. Aspoň Ivanovi dávame ľadové kúpele. Prejde pár minút a už aj Ivo sa vydáva na cestu smer Skalka.

Všetkých stretáme ešte cestou po asfalte do obce Krahule. Je poriadny výpek. Majú čo robiť. My sa cez úzučkú cestičku, ktorá sa využívala v čase obchádzky po zosuvoch cesty okolo Kremnických baní, dostávame na kľukatú cestu na Skalku. Chystáme všetko potrebné pre chalanov. A potom už len čakáme. Miki s Paťom sú tu hneď. Chvíľku sa zdržia a už aj letia. Pár metrov s kamerou bežím za nimi. Potom sa vrátim za Ivom. Práve dobehol. Tiež si chvíľku oddýchne a na posledné kilometre idem už s nim ako doprovod. Nech sa trošku aj hýbem.

Mierne zbiehame krížom cez zjazdovky až ku sedlu Tunel. Nachádza sa tu fakt tunel. Moc nechápem jeho úlohu, keďže sa nachádza asi 3 metre pod sedlom a zemou, ale ako stavebné dielo vyzerá krásne. Vždy sa v ňom dajú urobiť krásne fotogenické fotky. Nechápem prečo radšej trošku z kopca neodstrelili či neodbágrovali. Alebo to slúžilo počas vojny skôr ako barikáda???

Oddych na Skalke pri Kremnici

Od sedla Tunel dlho stúpame. Všelijakými kriakmi a podobnou háveďou. Na Ivovi znať, že sa trápi. No stále bojuje. Aj dolu kopcom čo to dá sa snaží pobehnúť. Terén je dosť náročný. Veľakrát nám vykrúca nohy na kde tu trčiacich kameňov z chodníka. Inak by to mohol byť tiež krásny lesný trail. Zídeme až do Kordíckeho sedla. Odtiaľ už iba jeden výrazný kopec. Aspoň to sme si mysleli. Výšku rýchlo nastúpame na začiatku po Tablu. Potom už viac menej ideme po rovine. Možno trošku mierne stúpame. Stúpanie ešte raz prichádza smerom na Handel a potom od sedla Flochovej po Svrčinník. Je to tu neskutočne zvláštny les. Samá čučoriedka, úzky chodník a kde tu aj zvalený strom. Je to tu viac menej ľudskou činnosťou nedotknuté. Je to ťažké na prechod. Len málo sa dá pobehnúť v úzkom čučoriedkovom chodníčku. Svrčinník je poriadne rozľahlý vrchol. Ževraj ani len miestny nevedia kde sa presne nachádza jeho vrchol. Dlho teda prechádzame tzv. náhornou plošinou tohoto kopca a až keď prejdeme pár skalami, začíname prudšie klesať. Je zaujímavé ako dobre to tu poznal Ivo. Presne vedel, kde sa čo bude nachádzať.

Po hrebeni nakoniec fakt prudko klesáme. Asi v polke sa na chvíľku chodník vyrovná, ale potom znovu padáme úplne nadol. Až po smerovník "Turecká cesta - sedlo". Uff.. bolo to krkolomné, technické, no bavilo ma to. Aj Ivovi to podľa mňa išlo parádne. Horšie už bolo dostať sa na Priečny vrch. Ako strmo sme klesali nadol, tak teraz 100 výškových musíme nahor. Bola to poriadna bujačina. Ešteže máme tie palice. Bez nich to musí byť čistá samovražda. Hlavne s ťažkými báglami ako chodí väčšina SNPéčkarov. 

V tuneli v sedle Tunel

Z Priečneho vrchu už len postupne klesáme. Je to už len kilometer do sedla na občerstvovačku. Zdá sa to byť ale večnosť. Nie a nie klesnúť ku ceste. Až zrazu nechutne ďaleko zbadáme svetielko vysielača. Za pár minút sa ku nemu ale nejako dotrajdáme. Samotný problém bol aj zošmýknuť sa ku ceste. Treba priam zoskočiť z lesa na cestu asi 3 metrovou skoro kolmou stienkou . Obdivujem ako to chalani všetci bravúrne zvládajú.

Miki s Paťom sú už preč. Aj keď iba chvíľku. Ivo do seba hodí len to najnutnejšie bez čoho by už dve hodiny nevydržal. Batoh necháva v aute a vodu + nejakú tyčinku mu beriem do batohu ja a hneď aj letíme za chalanmi smerom na Kráľovú studňu. Ešte to bude kruté. Čaká nás 11 kilometrov mierneho stúpania. Približne v polovici je skratka z cesty na cestu. To bude teraz naša méta. Snažím sa pozerať na hodinky čo najmenej. Čas beží hrozne pomaličky. Ivo sa bojí, že pôjdeme príliž dlho a že sa nestihne vyspať. Snažíme sa ale čo to ide. Nebude to myslím si až tak zlé. Po rovinkách trochu aj bežíme. Moc to už ale nejde ale snažíme sa. Ivo sa veľmi trápi. Aj mne je ťažko len sa pozerať na neho.

A je tu skratka. Od sedla po ňu to trvalo necelú hodinku. Ta uplynula pri stúpaní na vrchnú cestu. Myslím si, že to bude fajn. Ivo je už ale v peknej kaši. Vždy, ale keď príde rovina alebo nedajbože znovu kopec dolu, pobehne. Kilometre ubiehajú a my sa čím ďalej tým viac blížime k dnešnému koncu. Na jasnej oblohe sa snažíme vyhľadať kométu týchto dní. Ale ani za toho nič na oblohe nevieme nájsť. Z tohoto snívania nás vytrhne až svetlo od východu. To budú čelovky našich. A tak aj bolo. Konečne sme zachránený. Pred chatou sú už rozložené stany. Ten náš síce trošku napoly, ale tak vravel som im nech na mňa počkajú. 7 prútov je 7 prútov. Vyspali sme sa ale aj s 5timi. Ako prídeme rýchlo len niečo zhlceme, trošku sa umyjeme a ideme chrápať. 

4. deň: Z Kráľovej studne po Čertovicu

Budík zvoní v susednom stane 3:30. Čo to do frasa? Už je ráno? ..veď som práve zavrel oči. Nedohodli sme sa včera večer na štvrtú?? S Klárkou nevieme či teda vstávať a či nie. Podľa hlasov zo susedného stanu a žiadnych iných z ostatných súdime, že ešte zostaneme v stane. Frmol začína až o štvrtej. Chalani v rýchlosti robia už pravidelnú údržbu tela. Viac menej pozostáva len zo Sudokrému. Doplnia si vodu a letia odkrajovať zostávajúce kilometre.

Ďalšie ráno už na Donovaloch

My sa snažíme všetko čo tu po nás zostalo natlačiť do Fábie a ešte sa aj štyria do nej zmestiť. Bola to na ráno veľmi logická úloha. Hore som vyšiel po svojich, dole ale idem okúsiť aj ja jazdu autom. Prechádzame lesnou štrkovou cestou. Kde tu aj pomerne dosť strmou. Autíčko ma čo robiť. Niekedy sa tu musím prísť pozrieť aj napešo. Príroda tu nad Harmancom vyzerá nádherne. Pod Harmancami odbočíme už len doľava a za chvíľku sme na ďalšom zastavení, na Donovaloch. 

Chystačky na ďalšiu dávku kilometrov

Tam sa robí veľké preorganizovanie áut. Z Fábie musí ísť všetko von. Musí sa do nej dať všetko nutné, ak by Juro s dodávkou nestíhal prísť v dohodnutom čase na Čertovicu. Dodávka sa zase musí pripraviť na prevoz vecí na vynášku na Ďurkovú a urobiť priestor pre bicykle, ktoré budeme zrejme potrebovať na prespatie SNPéčkarov na sedle Priehyba (tento plán sa nakoniec zrušil, ale to vtedy nik nevedel). Okrem iného sa varí kávička a pre výletníkov sa chystajú raňajky. Od zastavenia po zastavenie je vždy čo robiť. Chalani letia ako blázni.

Paťo toľké oddychovanie už nevydržal a ide dopredu

Zdá sa mi, že im to teraz ale trvá dlhšie ako by sa patrilo. Okolo pobehujú desiatky bežcov. Aj by nás zmiatli keby behali ako kačky. Títo, ale behajú krásne vystretí a pekne upravení, či voňaví. Našich by sme hneď zbadali. Znovu do seba rýchlo niečo nahádžu. Vymenia topánky, keďže rána v rose sú čosi strašné každý deň a idú okúsiť dobrodružstvo Nízkych Tatier. Ja s Jurom sa pomaly môžem presunúť na Magurku.

Hrotiť to ale nemusíme. Odhadujem cca 5 hodín dokým tam dorazia. Cestou sa ešte stavíme v obchode v Lužnej a na Magurke si dáme pred cestou aj malé pivko. Dnes bude zase pekelne teplý deň. Potom už len nahodíme na seba 10 kilové batohy (hlavne naložené kopou pitia) a ideme hore za nimi na hrebeň. 

Nad sedlom Ďurkovej

Ideme po zelenej značke. Vchádzame do lesa a robíme asi 1000 serpentín. Čakám, kedy sa mi začne Juro vzďaľovať. Do mierneho kopca ide poriadne rýchlo a nerád by som sa ešte pred stretnutím sa s Ivom, ktorému mám paceovať, rozbil. Do strmšieho kopca sa už Jurovi ale dá ako tak stíhať. Na to, že máme desať kilové batohy, ideme neskutočne rýchlo. Nečakal som takéto bomby. Baví ma to ale. Ľudí zopár je, ale nie je to strašné. Dolu pri krčme bolo áut a áut. Ťažko povedať kde sú všetci rozlezení. Zrejme sú všetci na Ďurkovej útulni.

Cestou na Chabenec

Konečne vychádzame z lesa a stúpanie postupne mierne. Až pred samotným vrcholom pri smerovníku nad sedlom Ďurkovej opäť výrazne stúpame. Na hrebeni poriadne fučí. Postupne sa nad nás naťahujú aj oblaky. Ako zastaneme začína byť nehorázna zima. Podľa trackera máme ešte viac než hodinu času dokým dorazia. Ideme sa schovať do kosodreviny. Tam zaľahneme a máme čo robiť nezaspať nadobro. Pre istotu si aj budík nastavujeme. Som šialene unavený.

Kotliska a bočný hrebeň Skalky na dohľad

Keď príde náš čas, opäť vylezieme na chodník a rozložíme im občerstvenie. Zima je čakať aj tých posledných pár minút. Krčíme sa tam v každej menšej škulinke v tráve. Jediné šťastie, že som si zo sebou zobral aj Goráčku. A už ich tu aj máme. Prichádza Miki s Paťom. Do rečí im už moc nie je, ale vari sme im aspoň trošku pomohli a povzniesli dušu svojom prítomnosťou. A keď nie prítomnosťou našou, tak aspoň tou vodou a niečim malým pod zub. Ivo prichádza až o 25 minút neskôr. Nevyzerá to dobre. Veď na dnes to nie je ešte ani 50tý kilometer a už takáto strata. Občerstvovačku ale zmastil za ten istý čas ako chalani. Poďme teda na ďalšie kilometre spolu.

Počas toho v Boci sušenie stanov

Vyrážame smer Chabenec. Nie je to strmé stúpanie, no dá zabrať. Ivo posilnení chvíľkou oddychu, ale rýchlo odkrajuje z výškových metrov. Ani sa nenazdáme a sme hore. Pred nami sa otvára celý hrebeň až po Ďumbier. Ten sa zdá byť ale asi v hmle. Aj bočný hrebeň s vrcholom Skalka je v hmle. Zbehy začínajú byť krkolomné. Je to zmes jemnej sute z uvoľnenými balvanmi. S tak ťažkými nohami ako majú chalani to ide veľmi ťažko. Ani neviem ako a už aj znovu stúpame na Kotliská. Cesta mi ubieha veľmi rýchlo. To sa nedá povedať asi Ivovi. Zdolávame spoločne ale aj druhý kopec. Na vrchole sa pásol malý kamzíček asi s mamou. Sú to veľmi pekné momenty.

Kamzíky v okolí Kotlísk a Krížskeho sedla

Opäť bohapusto prichádzame o výškové metre. Až dokým sa nedostane do Krížskeho sedla. Aj tam stojí kamzík. Priam sa zdá žeby si rád pozrel značky kde ďalej. Len my ho vyrušujeme stále. Zatiaľ dokým sa nevzdialime stojí obďaleč. A my opäť stúpame. Tentoraz na Poľanu. Je to mierne. Ale dlhé. Ivo do toho dáva všetko. Nechce chalanov stratiť nadobro. Z Poľany je ešte jeden krátky zbeh ale potom už znovu stúpame. Tentoraz ku najvyšším a jediným 2000tisícovkam v Nízkych Tatrách. Chodník v týchto miestach je upravený do poukladaných balvanov. Ide sa po tom omnoho lepšie. Veľmi rýchlo prichádzame až ku Kamienke pod Chopok. Nezastavujeme sa ale. Dohodli sme sa, že najeme sa až na Štefáničke. Teraz dodatočne rozmýšľam či to bol najšťastnejší nápad. Od Donovalov poriadne dnes ešte nejedli. A na Čertovici už budú mať možnosť jesť. Štefánička je už až príliž blízko ďalšieho občerstvenia. 

Najväčšie peklo začína od Krúpového sedla. Potiaľ klesáme do sedla Demänovského po krásne uložených kameňoch a aj hore do Krúpového sedla to síce ide ťažko, ale aspoň je kde nohy klásť. Cestou dolu je chodník totálne rozhasený. Ja sa čudujem ako to títo naši SNPéčkari na štvrtý deň tak bravúrne zvládajú. A to celé dni majú ešte aj totálne teplo. Ja by tam už bol po druhom dni kdesi doskrúcaní od kŕčov a s nedostatkom energie. Sú to proste páni. Pred Štefáničkou ma Ivo posiela na nákup. Postavím sa do rady a čakám. Predo mnou asi 2 ľudí vybavujú 10 minút. Rádio majú u seba v okienku na plné pecky a ten čo obsluhuje vyzerá ako nafetovaný. Nie a nie sa dočkať. Už aj Ivo pribieha. Požiadavok mi dal Ivo viacero ale s týmito by som to teda nevyriešil.

Spätný pohľad spod Poľany

Pri stole sedí nečakane aj Paťo s Mikim?! Čo tú tí robia? Nemali byť už dávno preč? Vyzerá, že to už ani im až tak moc nejde. A vlastne veď Ivo je teraz z nich asi v najviac svojom teréne. Neviem čo sa riešilo medzi nimi ale dozvedáme sa, že na Čertovici na dnes končia. Veľké prekvapenie pre nás. Doteraz stále hnali, aby sa všetko stíhalo. Miki chce byť už zrejme čo najrýchlejšie v cieli etapy a ide dopredu. Ivo ešte dojedá guláš a Paťo ho čaká. Chvíľku pokecáme a vydáme sa na cestu za Mikim tiež. Keďže vidím, že Ivo už parťáka má, rýchlo vybavujem náš odvoz s Klárkou do Mikuláša. Paťa s Ivom nechávam napospas osudu a ja idem stíhať Mikiho. Možnože stihneme s Kárkou aj vlak 20:13.

Z Poľany až po Chabenec vzadu

Kopcov od Štefáničky moc už nie je. Hneď po odchode síce stúpame na Králičku, ale potom je to už skôr špacír po rovine a následné klesanie do Kumštového sedla. Pohľady vzad sú pod Ďumbier a do doliny potoka Štiavnica neskutočné. Snažím sa to aj fotiť, ale silné Slnko neumožnilo urobiť pekné zábery. Mikiho pred sebou nevidím a už ani chalanov za sebou. Nohy sa mi rozbiehajú. Prestávam fotiť a pridávam. Rád by som toho Mikiho dostihol. Prichádza posledný kopec na Lajštroch. Rýchlo sa dostávam hore a už len jediný dlhý zbeh. Pod nohami je kopa skál. Verím, že Miki nemôže už ísť až tak rýchlo po toľkých skalách a po takom teréne. No ale mohol. Až do sedla sa mi ho nepodarilo dobehnúť. Myslel som si, že ho ešte natočím. Nech nemá videa len Ivan. 

A už vidím aj ja Čertovicu. Už len posledný zbeh zjazdovkou. Stehná mi idú vybuchnúť, ale nespomaľujem. Vyletím na cestu a už som opäť s Klárkou. Ako sa to hovorí? Všade dobre, ale s Klárkou najlepšie :)

Zmordovaný na stanici po vyníkajúcom 4 dennom výlete

O chalanov sa má kto postarať, ale Klárka všetko nachystala na cestu pre nás a aj večeru pre mňa. Cítil som sa ako jeden z SNPéčkarov. Nemusel som sa o nič starať len aby som bol sýty. To je tak keď stretneš dokonalú osôbku.

Potom nám už nezostáva nič iné ako zbaliť všetky svoje švestky, so všetkými sa rozlúčiť, výletníkom popriať šťastnú cestu a s Jurom vyraziť smer Liptovský Mikuláš. Času máme habadej a vlak stíhame s prehľadom. Boli to opäť krásne dni. Priam by som povedal, že sa mi po nich už aj cnie. Možnože je to tým, že som bol s ľuďmi. Áno dokonca aj Lukáš Šichta bol kdesi s ľuďmi. Škodalen, že keď ja si niečo vymyslím, tak sa nenájde okrem Klárky nik iný kto by sa pridal. No ja verím, že sa to raz zmení. Možnože už nabudúce :)

Foto: Klárka Bridíková a ja