utorok 19. novembra 2019

Okolo Ľubochnianskej doliny

Ďalší z mojich výmyslov. Prvý pokus sa uskutočnil už asi pred štyrmi rokmi. Myslím si, že ročné obdobie to bolo podobné. S tým rozdielom, že vtedy už bolo na vrcholkoch hôr trochu snehu. Vravím si teda, snehu teraz nemáme prečo ku okruhu nepridať aj Kopu?

Ploska, Šoproň, Lysec, Martinky, Fatriškaaa

V jednú milú jesennú sobotu teda beriem so sebou parťáka Iva a môžeme ísť na to. Na prvé najťažšie kilometre sa pridáva aj ultra hviezda Turca Majo. Prvým vlakom prichádzame na stanicu v Ľubochni a Ivo nás odvezie ku Endokrinologickému ústavu. Nie je to až tak s nami zlé a auto si rado bez nás na pár hodín oddýchne. My sa pobalíme a ideme hore na Kopu oproti začínajúcemu sa dňu.

Cestou na Kopu

Čelovky už nechávame v batohu a v pološere postupne začíname stúpať. Majo je premotivovaný, a teda nemáme inú možnosť a ešte čo to zo začiatku pobehneme. Prichádzame pod tiesňavu Korbeľka a párty môže začať. Hneď sa strácame. Zvážnice idú na každý smer a samozrejme si vyberáme tu nesprávnu. Prichádza prechádzka lesom, kriakmi a lístim. Posledné týždne sa mi zdá, že to priam vyhľadávam. O pár minúť sme ale opäť na chodníku.


A môžeme sa ďalej teperiť polomom a strminou. Ani po možno piatich rokoch odvtedy čo som tu bol sa nič nezmenilo. Zdá sa mi, že len lístie opadlo zo stromov. Vedúcu pozíciu si stále dohliada Majo, a tak sa o trasu nemusím starať. Vždy to ušetri spústu minimálne psychickej sily. Postupne sa prebijeme všetkými nástrahami a už aj robíme foto pri vrcholovom kríži hľadiacom do doliny na Stankovany a na kríž oproti na Zadnom Šípe.

Kríž na Kope a v pozadí Šíp

Potom nám už nezostáva nič iné ako bežať dolu. Dnes teda nie je moc najteplešie. Po Slnku ako hlásili ani stopy a nepríjemne fúka. Zbehneme pár metrov nižšie a oddelíme sa od žltoznačeného chodníka do Krpelian. Červenoznačený chodník odtiaľto po Ľubochnianske sedlo už nie je tak néročný. Sú to také hrboľce pomedzi listnáče. Každopádne lístie je na zemi a celkom to na ňom šmýka. Kilometre ale odsýpajú celkom rýchlo.

..a Stankovany, Váh a Orava

To isté by som povedal z Ľubochnianskeho sedla do sedla Príslop. Tu som už pár razy bol, čize som presne vedel čo mám očakávať. Okrem prvotného stúpania so sedla na Tlstý diel je to fajnovka. Krásne lúky striedajú zase raz listnaté lesy. Obdaleč povedľa Nolčovskej Mogury aj teraz v tomto období zdá sa, stále ručí jeleň. Nerozumieme mu. Prečo? A bol to jeleň?


Od sedla Príslop (aj keď som tu už párkrát bol) som mal znovu nejaký výpadok. Len skreslene sa mi kde tu zazdalo čosi povedomé. Spočiatku dokonca bežíme zvážnicou pod Chládkové. No ale potom to príde. Opúštame zvážnicu a priam kolmo sa štveráme na vrchol. Odsýpa nám to ale stále rýchlo. Hrebeň je krásny. Listnáče vymenili ihličnany a na chládkovom dokonca pribudli skalky a krásne výhľady do Ľubochnianskej doliny až po samotný záver pod Ploskou. Hrebeň je celkom úzky a po obidvoch stranách aj celkom strmý. Veľmi pekne sa mi to tu zdá byť. 

V sedle Príslop a čistá šialenosť Kľak

Z Chládkového trošku klesneme a znovu stúpame. Tentoraz už na samotný Kľak. Cestu začínaju križovať popadané stromy. Výstup na Kľak je nakoniec od sedla Príspop dlhý a veľmi ťažký. Na vrchole býva krásne ale dnes nie. Fučí a je znovu poriadna zima. V rýchlosti sa rozlúčime s Majom a  on už aj letí po modrej smer Podhradie a Turany.

Pár foto z Chládkového

My sa naďalej držíme červenej smer chata pod Borišovom. To najťažšie by sme mali mať za sebou. Každopádne nastavajúci úsek je strašne deprimujúci popadanými stromami. Z Kľaku strmo klesáme. Prechádzame cez vyzerá, že celkom nové suťovisko zo skalného brala pod Kľakom. Nedal by som ruku do ohňa za to, že to tu už aj pred týždňom bolo. Nechcel by som dostať 2 tonových šutrom po hlave. Rýchlo cez to prebehneme a hneď na to prechádzame do polomu. Zatiaľ je to ešte relatívne krátko, a tak to celkom rýchlo ubieha. Úsek cez Jarabinú je ešte tiež ako tak. Vlastne prevýšení je tam minimum a veľa sa ide po zvážnici. Dosť zasekané to zase začne byť v zbehu z Jarabiny. Po behu už ani stopy. Sme radi, že sme na chodníku alebo niekedy, že ho aspoň z diaľky vidíme. 

Dolina Kľackého potoka, v zadu Ľubochnianska dolina

V sedielku chodník obchádza inú Veľkofatranskú Kopu traverzom po pravej strane a opäť sa rúbeme zasekaným chodníkom až po Malý Lysec. Poviem to tak. Od Kľaku po Malý Lysec je tento hrebeň vari za trest. Od Lysca síce sú stále stromy po zemi ale nie je to už tak strašné. Rýchlo prebehneme na Štefanovú a prudko klesneme do Štefanovského sedla. Ivo začína hamovať. Rád by si dal už dlhšiu pauzu. Snažím sa ho presvedčiť dobojovať to až na Borišov. Stále teda bojuje.

Cesta do Mordoru

Zo sedla veľkým oblúkom obchádzame záver Belianskej doliny. Postupne stúpame na Javorinu. Ešte stále musíme obchádzať zopár popadaných stromov, ale na vrchole konečne vybiehame na lúky. Ťažko povedať či sme si pomohli. Výhľady boli dychberúce, ale v tom protivetre to šlo ako v lete na saniach. Trošku klesneme a opäť stúpame na Šoproň. Je tu ozaj krásne. Užívam si to. Ivo za mnou bojuje skôr sám so sebou. Z vrcholu pridám. Rýchlo zbieham posledné metre a konečne si objednávam kapusnicu. Po pár minútach prichádza aj Ivo a dávame sa pol hodinku dokopy. 

Najprv ale na Kľak

Vietor lomcuje strechou a Ivo je dosť nalomený ukončiť naš výlet predčasne. Nezdá sa mi to. Podľa mňa potrebuje len najesť. Skôr psychika nefunguje sa mi zdá. Kávička všetko uhrá. Uvidíme čo bude na Ploskej. Moc možností ale na skrátenie nemáme. Auto je v Ľubochni. Jedine niekoho na prevoz do dediny nájsť. Ale aj toho bol Ivo schopný. Nie. Zatiaľ bojujme. Veď už to máme skoro len z kopca. Už iba Ploská a Rakytov.

Ide do tuhého

Ploská ak si človek zvolí dobre tempo je malina. A myslím, že po tej kapustnici nám to šlo ľavou zadnou. Na vrchole znovu fučí ako besné. Máme čo robiť napredovať dopredu. Jedine to, že točíme naspäť na sever nás pred vetrom zachránilo. A ešte to, že sme najbližšie kilometre boli chránení skalami Čierneho kameňa. 

Vysmiaty v závetrí

Posledné lúče Slnka sa nám podarí cvaknúť na Minčole pred Rakytovom. Poobede sa vyčasilo. Vyšlo spoza oblakov Slnko a večer sa bolo na čo pozerať. Aj keď už zase dochádza sila z jedla dodaného na chate. Pred Rakytovom sa musíme dotlačiť ešte z vlastných zásob. Vchádzame do Južného Rakytovského sedla a ideme na to. Posledné dlhé strmé stúpanie. Ide to pomaličky. Aj tento kopec mi príde podobný ako Ploská. Stačí nastaviť autopilota, správne tempo a ono vás to časom na tom vrchole vypľuje.


Na Kľaku


Zbeh je po tme vcelku krkolomný. Na mokrých skalách sa dosť šmýka. Za pár minút sme ale na severe od Rakytova, a teraz už len sa dotackať po hotel Granit na Smrekovici. Pamätám si to vždy ako čosi nekonečné. Človeka to núti bežať a ten mierny sklon ma vždy poriadne dožuje. Tentoraz to ale nebudeme hrotiť. Kde tu pobehneme ale len zľahka. Keď obchádzame skalnú Alpu viem, že už je dobre. Prechádzame nevýraznym sedielkom s nejakou divnou ozdobou či na čo to slúži a cez deň by sme už na tomto mieste uvideli aj cestu. Zbehneme ku Močidlu a poza kopec prejdeme až ku hotelu Granit a iným budovám na Smrekovici.

Z Javoriny na Šoproň

Konečne večera. Tento hotel nás ešte nikdy nesklamal. Či cez deň, či o ôsmej večer. Každopádne znovu sa raz čudovali čo to za zjav prišiel po tme ku nim. A znovu mi raz bolo blbé im tam prísť robiť bordel ku krásne rozprestretým stolom. A znovu som zabral asi štyri stoličky. Po kapustnici na Borišove sme tentoraz vyfasovali bryndzové halúšky ako predjedlo a hneď na to kôprovku s hovädzím. Ešte pivko k tomu a čistá radosť. Veľmi ťažko sa vstávalo. Každopádne musíme to nejako dobojovať. Čaká nás najľahšia štvrtina. Skoro stále dolu kopcom.

Z pod Šoproňa pohľad na Rakytov

Našťastie ale hneď za hotelom kopec bol. Trasie nás opäť od zimy. Na tých 200 výškových metroch sa ale pekne zahrejeme. Z vrcholu Jánošíkovej kolkárne dlho pozvoľna klesáme. Ide to veľmi rýchlo. Kiež by to takto pokračovalo až ku autu. Ale nie. Prichádzame do Nižného Šiprúňskeho sedla a meníme smer oproti obyčajnému zelenoznačenému chodníku do Ružomberka. Ideme po červenej na Chabzovú. Toto ešte poznám. Išiel som tadiaľto opačným smerom nadávajúc na bajku. Tentoraz aspoň viem, že pôjdem po tom blate dolu kopcom. 

Obed na Borišove

Najkratšie to je ísť teraz do Ľubochne po modrej. Ideme to teda preskúmať či to tak je. Chodník zrejme po väčšinu času využíva skôr lesná zver, než ľudia. V lese bolo vidno v lísti len náznak niečoho po ľudskej činnosti. Ešteže značky vyzerali byť nové. Nebyť toho, že jedine sa musíme držať hrebeňa a tých nahusto značiek, mohol by byť ešte na záver pekný prúser. Každopádne bolo to šialene nekonečné. A stále v rovnakej výške hore dolu, zľava doprava. Krútili sme sa tam ako vyhodená húsenica na Slnko. Kde tu, raz za čas, bolo cítiť naokolo vysokú. Doteraz sa čudujem, že sme nič nezahliadli.

A poobede na chvíľku aj so Slnkom

Za zmienku ešte určite stojí šialený traverz Červeného grúňa. A to tým Slovenským turistom švitorí či ako? Prečo sa Červený grúň traverzuje? Čo to má za logiku drbať sa lístim v prudkom svahu ponad skalné prahy? Keby bol aspoň ako tak prechodený ten chodník, nie že nevie človek či do prázdna alebo pod nejaký koreň nohu nepoloží. Hej. Je pravda, že ani v noci by tam nemal čo človek robiť. Každopádne nečudujme sa, že tam človek jakživ nezavíta.

Jedna strana doliny za nami..

Prechádzame cestu v sedle pod Červeným grúňom a zase sme kdesi v kriači. Už - už som začínal byť zúfalý keď nás opäť vyslobolila zvážnica. Prichádzame na lúky a nimi sa pomaličky dostaneme až nad samotnú Hubovú. Pomaly ale isto sme zachránený. Okolo Muštovej a Kútnikovho kopca musí byť cez deň nádherne. Nachádzajú sa tu aj krásne kolibky. Sme v sedle medzi tymíto kopcami a teraz máme na výber. Ísť po modrej priamo do Ľubochne alebo cez Hubovú. Cez Hubovú by to malo byť o čosi kratšie. Asi pôjdeme iba strmo dolu a kilometer okolo cesty I/18. Po modrej na Ľubochňu by sme sa ešte dlho trajdali lesom.

Rýchlo sa schovať pred vetrom za Čierny kameň

Ideme teda cez Hubovú. Spočiatku mierne klesanie, vystrieda pekelný tobogán plný lístia. Rýchlo strácame výšku keď tu sme zrazu mimo chodník. Nejakým, doteraz mne záhadným spôsobom, sme zbehli z chodníka na rozbitú zvážnicu a leteli a leteli dolu. Zvážnica sa zdá ísť do dediny, tak to dobojujeme už ňou. Nakoniec sme sa pomedzi ohrady nejako vysomárili a dostali na horný koniec dediny. To sme ale ešte nečakali, že v dedine majú slepé ulice a nepriechodné dvory. Z Hubovej sme nakoniec vychádzali poriadne dokrútení. Zrejme sme si to cez Hubovú po žltej teda moc neskrátili. Ale nakoniec sme to dobojovali až ku autu. Po 16tich hodinách sme opäť v Ľubochni.

Deň končí, dobrodružstvo pokračuje

Po spoji do Vrútok už ani stopy. Našťastie mám super parťáka a odviezol ma až do Vrútok. Aj keď sa sám musel potom znovu vraciať na Oravu. Bol to hoodne náročný výlet ale stál za to. Je len málo takýchto logických trás. Nevravím, že sa nedá vymyslieť krásny okruh, ale skoro vôbec nezachytiť asfalt vyše 60 kilometrov na Slovensku môže byť vcelku problém. Nebyť polomu medzi Kľakom a Malým Lyscom je to dokonalá trasa na skyrunning. Som zvedavý čím ma nabudúce prekvapí nejaké miesto v prírode. Musíme čosi znovu vymyslieť :)


Foto: Marián Pták

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára