nedeľa 8. septembra 2019

Skypunk Roháče

Môj život sa rúti do záhuby. Zážitkov je už toľko, že si ich nestíham zdokumentovávať. Asi by som si mal dať na nejaký jeden - dva týždne voľno. Už ani v práci nie je na to toľko priestoru ako kedysi. Každopádne niežeby bol život škaredší :)

V raji..

Tento víkend je na pláne flákanie sa po Západných Tatrach. Ehm.. až tak flákať sa zase nebudeme. Chceme prejsť po hrebeni od Bobroveckej vápenice, na Sivý vrch až po Kasprowy wierch a odtiaľ si to šibnúť na sedlo Závory a cez vyšné Kôprovské sedlo na Štrbské pleso. Projektová sezóna na jeseň 2019 práve začala.

Posledná večera

Sobota, 4:11, Bobrovecka vápenica

Babky za brieždenia

Ideme v zložení Andrej (Bratislava), ja (Martin) a Lukáš (Ružomberok). Andrej ma cestou vyzdvihne a letíme smer Štrbské pleso. Tam nás už čaká Lukáš. Prehodíme veci do jedného auta a to druhé nechávame v cieli. Cestou sa stavíme ešte na bravčový pupok v miestnom Liptovskom steak bare (pôvodný plán bol jesť u Wietnamca) a potom už letíme do "postelí" v milion stars hotel Bobrovec, vápenica, parkovisko. Andrej nad košom v hamaku pod prístreškom, ja vedľa auta a Lukáš vo vnútri auta. Cez noc celkom príjemne, len raz za čas sa mi zdalo, že obďaleč nejaká čupakabra kričí, či závíja. Valentino tu na motorke našťastie žiadny nechodil, zato niekto mi dobreže na aute po hlave neprešiel čo sa musel točiť presne na mieste kde som spal.

Sivý vrch za nami



Ráno ako vždy fajnové. Skoro ma od zimy vytriaslo z kože. Všetko zachránil pol litrový energeťák. Znovu sa mi do tela dostáva život a už zase čakám na parťákov, ktorí si vyváraju kávičku. Všetky potrebné miesta namastené, v žalúdku všakovaké maškrty a teda o 4:11 môžeme vyštartovať. Máme 11 minút sklz. Podľa pôvodného plánu až vyše hodiny..

Ešte vysmiati na Brestovej

Sivý vrch sa vzdiaľuje

Prvý kilometer po asflatke sa zdá byť nadmieru jednoduchý aj keď už tu začínajú kúriť. Spravíme ešte pár vyškových lesom a už aj musíme vyzliekať. Chladný deň je už teraz nadobro preč. Cesta ubieha rýchlo a o chvíľu už znovu šupujeme trasu Liptovského kŕča na Babky. Začína sa brieždiť. Všetko ide podľa plánu. Cca na polovičný turistický čas. Hrebeň okolo Ostrô je dosť zarastený koskou. Kde tu šmýkľavo a mokro. Nič to nemení na tom, že po dvoch hodinách sme predsa len na Sivom vrchu. Párty hrebeň môže začať.

Cez sedlo Parichvost na Salatín

A celý hrebeň pred nama..

Skriniarky a vzadu Pachoľa

Rútime sa osudu do sedla Pálenica a odtiaľ znovu hore do kopca. Stále sme v tieni, ale ako sa sklon zmierni začne nám Slnko páliť priamo sponad Brestovej do očú. Cítim sa ako upír na Slnku. Dnes to bude kruté.

Spätný pohľad z Pachole na Spálenú

A pohľad dopredu na Baníkov, Hrubú kopu, ...

Na Brestovej musí byť svojka a letíme ešte stále plný síl dolu do sedla Parichvost a hneď strmo hore na Salatín. Stretáme prvých ľudí. Celkom nečakané na to že vyzerali, že idú z dola a hore nespali. Driapali celkom dobre, ale postupne sa za nami strácajú. Na Salatíne niečo do seba šupneme a letíme dolu pod Skriniarky. Začína technická časť výletu. Jedna reťaz sa nachádza už na Skriniarkach, ale nie je to nič vážne. Preletíme aj Spálenou a nevyrazným chodníkom sa dostaneme až pod Pachoľu. Z ničoho nič poriadna strmina v skalách a po reťaziach. Táto severo-západna strana je úplne kontrastná s našim zostupom do Baníkovského sedla. Tam je samá rozdrobená suť. 

Za Baníkovom, pred Hrubou kopou, Plačlivým a Ostrým Roháčom

Roháčske plesá z Troch kôp

Rýchlo vybehneme na Baníkov a chvíľku posedíme a samozrejme pokecáme s okolitými turistami. Či turistkami? Vlastne Pražákmi. Banikov a Tri kopy sú asi najtechnickejšia časť. Parťáci letia ako šialení a za mnou sa tiež nejaký šialenec drží. Palice sa mi nedajú po viacerých operáciach zlomenín zložiť, čo mi robí celkom vážne problémy. Už len čakám kedy ma visiac z toho chrbátu prevalia do doliny alebo oni tam zostanú na večne veky (aspoň by bol konečne od nich pokoj).

Na troch kopách


Tak šialene som ešte asi neprešiel reťaze na Banikove, ani na Troch kopách. O chvíľu sme v Smutnom sedle. Stále všetko skoro podľa plánu. Zo Smutného sedla na Plačlivô je to vari celá večnosť. Všetky vrcholky v Roháčoch sú tak blízko seba len na tento to trvá dobreže nie hodinu. Z  vrcholu fotíme nádherné výhľady na pred nami sa vypínajúci Ostrý Roháč a v diaľke vlniaci sa celý  zvyšný hrebeň Západných Tatier. Vidno aj samotný majestátny Kriváň.

Smrek a Baranec spod Plačlivého

Plačlivô a Volovec

Po plechovej oblohe z rána už ani náznak. Nad nami sa tvorí ako každý deň, už skoro mesiac, vydatná kopovitá oblačnosť. Musíme napredovať. Uvidíme čo z toho bude. Zbiehame pod Ostrý roháč a celkom rýchlo sme aj hore na ňom. Len reťaze boli trošku upchaté. Fotka najfotogenickejšej reťaze v Roháčoch musí byť a letíme dolu. Lukáša niekto odtrhol z reťaze a už len v diaľke sa nám ho darí raz za čas uvidieť. 


Cestička do Smutného sedla z Plačlivého

Ideme za tebou Ostrý Roháč

Vody rýchlo ubúda a teda volíme variantu obísť Volovec cez Jamnické pleso a naspäť sa na hrebeň dostať neznačeným chodníkom do sedla pod Deravou. Na plese sa nám ale tak zapáči, že sme tam vykvasení asi pol hodiny. Čakáme kedy konečne z tých čiernych mračien nad hrebeňom zahrmí, aby sme mali pádny dôvod tam neísť. Ale nič. Každopádne po nie šťastných správach zo Západných a Poľských Tatier z posledných týždňov volíme nakoniec inú trasu. Túto si necháme zase o rok.

Spätný pohľad spod Roháča na Plačlivô

Na vrchole Roháča


Pokračujeme teda dolu do Jamnickej doliny až do lesa. Z 1900 mnm v sedle sme sa dostali do výšky 1300mnm na rázcestník Pod Smrekom a odtiaľ do šibneme naspäť do Roháčov cez Žiarske sedlo. Spočiatku neskutočne strmý chodník sa vo vrchnej polovici vyrovná a my sa dostávame pod Roháč z druhej strany. Sme v nádherných Kokavských záhdradách. Až dokým nezahrmelo. Čo teraz? Pokračujeme hore alebo letíme dolu? Parťáci akoby nič stále postupujú smerom nahor. No čo s tým? Vari vedia čo robia. A nie sme tu ani sami. Dokonca vidno ľudí aj na samotnom Ostrom Roháčí. Nad nami sú čierne oblaky, ale nevyzerajú mohutne kompaktne. Nevyzerá to na šialenú prietrž mračien, ale zrejme aj z tohoto môže kedykoľvek vystreliť blesk. Okolo nás skoro nič len tráva. Kde tu trs kosodreviny.

Lezieme




Neviem či od stresu či od čoho, ale začína ma poriadne vypínať. Celé zle. Dávam gél, zapíjam vodou. Parťákom stíham, ale vo vnútri sa necítim dobre. Vari ma tu neovalí o zem. Konečne sme v sedle. A teraz rýchlo do bezpečia a za jedlom na chatu. Cestou dolu sa znovu rozbieham. Zrejme to bolo ozaj chýbajúcou energiou. Alebo teplom? Každopádne bol som zo seba nepríjemne prekvapený, že už po vyše 3000m+ sa cítim tak zle. Vlastne ani nie po 30tich kilometroch.

V Jamnickom sedle

Ostrý roháč, atď + Roháčska dolina

Ostrý Roháč od Jamnického plesa

Na chate do mňa nič nejde. Parťáci dávajú aspoň po polievke. Ja len fritky do seba dostanem. A samozrejme kofola, pivo. O zem sa ma hlava nepokúša hodiť, čiže aj tlak vyzerá byť v poriadku. Len žalúdok prestáva fungovať. Dostávam poriadný kŕč. Dokonca nedokážem rozoznať či to je kŕč v žalúdku, či je to od srdca? Zle sa mi dýcha. Ani vetry nejdu črevami von. Niečo je vo mne zakliesnené. Pred parťákmi to zatiaľ moc nespomínam. S Andrejom idem pozvoľna hore do sedla pod Príslopom. Iba raz či dva razy si posedíme na chvíľku. Ani sa nenazdáme a máme opäť 600 výškových za sebou. Celé ma to ale prestáva baviť. Chcem byť dolu, aby som sa cítil bezpečnejšie. 

Príslop, Baníkov, Pachoľa od Ráztoky

Večer na Ráztoke

Ostrô a Sivý vrch

Prechádzame neznačeným chodníkom na Ráztoku. Kde zastaneme, tam sa krčím a predychávam svoje rozorvané vnútro. Keď zastaneme je zima. Do kopca mi to vôbec nejde, z kopca ešte trošku áno. Je tu ale neskutočne nádherne. Aj pre všetky tieto problémy sa snažím aspoň raz za čas vytiahnuť foťák a nafotiť si to tu. Proste úúúžasné. Musím tu ešte niekedy prísť.

A dolu..


Pozvoľna klesáme až sa dostaneme sprvu na úroveň kosodreviny a neskôr do lesa. Kosodrevina je na 5 metrov vyrezaná okolo chodníka. Vóót? To prečo? Chodník je tiež poriadne prešľapaný na to že je neznačený. Doteraz netušíme prečo je to tak. Vojdeme teda do lesa a tam mala kolibka. Podľa internetu s názvom Pod Hoľou. Pred ňou dvaja mladí práve rozkladali oheň. No aký krásny večer idú mať. Radosť žiť. Nejdeme ich teda vyrušovať. My letíme dolu. 


Dolu klesáme stále strmo, aj keď už poväčšine po rozbitej zvážnici. Cestou nám skrsla myšlienka, že by sme mohli budúci rok, keď už nič iné, zorganizovať aspoň pre zopár priateľov na tomto mieste tento úžasný skymaratón. Veď od nášho štartu po cieľ na kolibe to bolo neskutočných 37km a 4000m+ alebo skrátená varianta z Baníkova priamo do sedla pod Príslopom by bola cca 23km, 2500m+. A kto by si ani na toto netrúfol, stále ma na výber vertikál z Vápenice na kolibu s parametrami cca 4,5km a 700m+. Už len vyriešiť ako do cieľa vyniesť všetky veci. Prameň tam majú. Budúci rok musíme nad tým popremýšľať. Každpádne skyrace by musel byť vo dvojiciach. Nakoľko sa jedná o ozaj technický terén a hlavne celý čas bez vody. Kiež by sa aspoň na Baníkov podarilo vyniesť nejakú vodu tým pár kamarátom. No a hlavne asi by sa to dalo zorganizovať tak max. pre 10 dvojich a pre 10 dobrovoľníkov keďže kolibka je max. pre 20tich ľudí :D   ..uvidíme.

Po 41km, 4000m+
Konečne sme teda dolu a ideme na nákupy. Dnes varí večeru Andrej. Prespávame u Lukáša v Teplej. Auto na Štrbskom plese nechávame tak. To počká. Večer teda spravíme párty zombíkov a rýchlo čo to pospíme. Keďže za sobotu nám nevyšiel počet nastúpaných výškových metrov podľa očakávaní, dnes to ideme dobiehať.

Ránečko na Hincovom plese

V pozadí Mengusovské sedlo

Andrej nás už má určite plné zuby, lebo hneď zrána odchádza do Bratislavy. My sa zo Štrbského plesa vydáme opačným smerom na Popradské pleso. Samozrejme, že už len pešo. Kilometre po včerajšej morde celkom odsýpajú, ale už to vidím ako to dopadne, keď ma bude Lukáš takto naháňať.

Od Hincovho plesa po Mengusovské sedlo



Krízička začína pod Hincovým plesom. Pána beka, to je vari nekonečné stúpanie. Smerom hore Mengusovskou dolinou idú záspupy ľudí. Polovica odbočí na chatu pod Rysmi druhá smerom na Kôprovský štít. Tých všetkých druhých sme nechali po ľavej strane Hincovho plesa a my pokračujeme už neznačeným chodníkom po druhej strane plesa ku Mengusovskému sedlu.

V Mengusovskom sedle smerom ku Czarnemu stawu

Dolina Morskieho oka

Cestou z Mengusovského sedla

Spočiatku všetko v norme. Len trošku nechápačka ako sa dostať hore do sedla kde vidíme ľudí prišlých z poľskej strany po turistickom chodníku. Chodník nie je až tak dobre viditeľný ako ten cez Raztoku v Západkach. Hlavne dole medzi balvanmi okolo plesa. Potom už vidno aj zopár mužíkov, aj vychodené stopy v tráve a hline. Plynule vchádzame do suťoviska. Svah zostrmieva a smerom ku plesu sa začínajú tvoriť poriadne zrazy. Priam by som povedal, že kráčame skalnou policou ponad stenu. Ako tak to zvládam. Suť sa šmýka ale da sa vybrať aj tvrdší skalný povrch, aj keď za cenu vystaviť sa bližšie ku skalnému zrázu. Najproblematickejšie úseky sme zvládli. Suťovisko sa rozširuje a zmierňuje a nakoniec prichádzame ku ľudom na hranicu.

Zliezame


Chvíľu predýcham, doplníme energiu a s Lukášom letíme dolu v ústrety davom ľudí nad Morskie oko, ku vyššie položenému Czarnemu stawu. Asi jeden z najstrmších značených chodníkov v Tatrách. Priam neskutočné ako niekto dokázal v takomto teréne nájsť v stene chodecký terén. Pol cesty sme šli po zadku alebo so zapojením rúk. Síce krátky úsek, ale zabral nám možno aj hodinu. Celkom sme si dali do tela.

Pohľady od Czarneho stawu?

Pomaly výška pribúda..

No a to najhoršie príde až teraz. 900m+ na Rysy. Czarny staw je vlastne priamo pod Rysmi a ako sme šli teraz dolu z Mieguszovieckej przeleze dolu, teraz musíme naspäť hore a ešte vyššie. Spočiatku strmo po schodíkoch, ktoré v druhej tretine miznú a nahrádza ich rozrytý chodník tisícmi ľudí pomedzi skaly zmiešané so suťou a hlinou. Príjemnejšia, aj keď o to náročenjšia, časť prichádza opäť až v tretej tretine. Skala je už očistená od všetkých tých rozvoľnených častí a z veľkej častí aj zaistená reťazami. Väčšina z nich sa dá aj obísť. Bol som už ale tak znovu na šrot, že som sa bál ísť bez nej a hlavne aspoň som mal zámienku na oddych, keď som musel čakať dokým všetci po nej zlezú dolu. Keby tu bolo o 9/10 menej ľudí môže to byť nádhera.

A aj ľudí..


Pred vrcholom

Pred vrcholom znovu už aj dnes zahrmí. Pozriem za seba a v Poľsku, kdesi už u nich na rovine, poriadny lejak. Myslím, že ku nám sa to ale až nedostane. Ani vietor poriadne nefúka. Každopádne ako ma uvidí Lukáš, že už leziem hore, hneď ma naháňa nech ideme hneď dolu. Vlastne tentoraz som sa ozaj ani nepozrel aký je výhľad z vrcholu. Ešteže som tam už predtým bol. Aj keď ani tie predošlé razy si nepamätám.

Videli sme, môžeme letieť dolu

Slovenská strana..

Cestou dolu znovu môžem využívať gravitáciu a už opäť letím. Predbiehame stovky ľudí. Celkom zavadzajú a asi aj my sme pre nich nepríjemnosťou, keď vidia čo robíme a určite mnohí na nás stihli aj čo to poponadávať ako sa to správame. Nečudujem sa na jednej strane. Nabudúce musím ísť trošku predsalen opatrnejšie. Tie dve tety čo som držal v náručí, aby nešli dole hlavou po skalách, keď som čosi nevykrútil, asi museli byť celkom v strese. To je ale tak, keď vás parťák stále kdesi naháňa.

Kofča na chate a už jedobre..

Na chate pod Rysmi sme pokecali s chlapíkom od výčapu o možnostich behu v Tatrách pri kofole, dole na Popradskom tym pádom už nezastavujeme a po krátkom daždíku sme opäť na Štrbskom plese. Už ako pravidelne ideme hneď do reštiky u Lenky pri železničnej stanici. Ľudové ceny a aj obsluha príjemná. Čo viac si priať smradľavý vo Vysokých Tatroch? Keď sme prišli, bolo vonku na stoloch plno, tak ako stôl sme si vybrali lavičky a za stoličku trávičku vedľa chodníka. Čistá dokonalosť.

Na Štrbskom u Lenky už najsamlepšie

Nakoniec sa ešte stretneme s mladomanželmi Kubom a Saškou a s kopou ich kamarátov na inom mieste s jedlom. Aj keď teraz už iba decentne s radleríkom. Prehodíme pár slov o fotení vo svadobných šatách na ihle v Patrií a letíme domov. Trošku timing nevychádza a prichádzam zase domov po celom víkende až o desiatej večer. Uf to bude zase pracovný týždeň. Nevadí, prežijeme a o týždeň sme kdesi na výlete znovu :)



Foto: Lukáš Hladký, Andrej Orogváni

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára