Ultrafatra 2019 (občerstvovačka Borišov)

Uff, asi som už zabudol čo to bolo pred dvomi rokmi. Ten ťažký batoh čo bolo treba hore vyniesť. Ale tak čo neurobíš pre kamarátov. Či orgov, či samotných bežcov. Tento rok nechávam výber svojich parťákov na občerstovačke na vedúcich. Iba parťáčku Lenku som zlákal ísť so mnou, aby mi tam smutno nebolo medzi cudzími. Nakoniec, ale až tak cudzí neboli. Už sme sa zo jeden, dva krát stretli predtým.

Pre toto sa to celé oplatí

Je piatok poobede a samozrejme znovu bežím na zástavku. Lenka ma už čaká a spoločne sa autobusom odvezieme do Necpal. Tam máme odvoz na koniec doliny. Odvoz ale mešká, čiže máme kopec času ochutnať aj miestnu zmrzlinu. Začína to fajn. 

Na Borišove s pohľadom na Plosku a Čierny kameň

Lysec

Ostredok

Parťáci vystúpia a my nahádžeme batohy a hybaj ho do doliny. Na začiatku rampa a pán Padej, ktorý rozdáva vstupenky. Mali sme veľké šťastie, ževraj poobede tu býva málokedy. Aj tak vstupné vyberá v dedine, ale na otočku nás pustí aj bez povolenia. Vari nás nikto po doline nebude naháňať. Cesta je celkom zážitková. Hlavne nad Dolným Balcierovom, kde sme raz zapichli predok už aj do štrku. Mazdička ale všetko zvláda. Hore dotlačím svoj požičaný 70 litrový batoh dvomi melónmi a môžeme ísť na to. Teraz len bude hromženia.

Na chatienke

Nakoniec som ani len nadávať nevládal. Ledva som dýchal. Zdalo sa byť všetko v poriadku, ale prešiel som asi 50 metrov a batoh začína pod možno 40 kilami celkom oťažievať. Nad skratkami ma už pekne vypína. Hlavne horný melón mi kyvká na stranu a chrbát mi ide vyskočiť z osi. Vidím to na čas oddychu. melóny prehádžem čo najnižšie, na vrch hodím spacák, trošku sa napijeme a následne ma Lenka čo robiť ma postaviť na nohy. Ležal som tam ako chrobák hore nohami čo som nevedel postaviť ruksak postojačky.

Slunce pomaly zapadá za Borišov; cestou na Plosku

Druhá prestávka prichádza asi až v dvoch tretinách trasy. Dáme do seba energeťák a pomaličkými kratučkými krokmi sa nakoniec dotackáme až hore. Kočky z chaty nás vyslobodia od záťaže a všetko nahádžeme do malého kumbálku. My nezaháľame. Zložíme si veci v izbe a hneď ideme pozrieť na Borišov. Vlastne signál sme šli hľadať. Lebo síce parťáci nám mali dať vedieť cca čas kedy prídu naspäť do doliny so zvyškom osadenstva, ale spojenie tu celkom chabé. 

Posledné raňajky

Hore to nesílime, ale aj tak na vrchol vybehneme celkom ľahúčko a rýchlo. Konečne prichádzajú SMSky. Už vyrazili naspäť z Necpal. Boh vie ale kedy. Urobíme pár foto a ideme pomaly za nimi. Zoberieme z izby batohy a cupkáme dolu. Stretáme zopár šialencov, ktorí si tu prišli vybehnúť. Žeby domáci? Jeden dokonca mal cez plecia veľké plátené tašky s niečim. Hm.. len nech tam nemá zbytočne svoje plné fľaše vody. Radšej nám mohol s niečim pomôcť.

Pripravení..

Našich stretáme až nad skratkami. Áno, to oni ho nabalili. Nám už nechcú dať skoro nič. Tak sme sa aspoň prešli. Znovu sme na chate. Je cca 8 hodín večer a za polhodinu zapadá Slnko. Veľmi som ho chcel stihnúť z Ploskej. Ideme teda ešte na to. V sedielku medzi Borišovom a Ploskou samozrejme zisťujeme, že nik z nás nemá foťáky ani mobily. Letím teda ešte naspäť a potom za Lenkou ako zmyslov zbavený, len aby som to stihol. Stihneme to?

Už to začína

Lenka sa ešte s chalanmi pod Ploskou vykecáva. Vraví, že ma čaká. Priletím za ňou a idem napred. Prejdem pár výškových metrov a Slnko vykukne spoza Borišova. Stihli sme to. Už sa netreba ponáhľať. Kde tu si nadbehnem pred parťáčku a fotím jedná radosť. Postupne nám Slniečko ale zapadne za nízke oblaky na obzore. Na vrchol každopádne prichádzame presne 20:33 v čase západu. Sme šikovní :)

Hore na stĺpik namontujeme označenie neživej kontroly K4 Ploská a klieštiky na štiknutie si vzoru, aby sa každému verilo, že tu bol a letíme späť. Celkom tam sviežo pofukovalo. Na chate konečne už zaslúžené pivko. Ku tomu makovník a petrolejové lampy. To už aká romantika. Konečne sa našli aj ostatní parťáci. Tí boli pozrieť na Borišov. Ešte objednáme jedno pivko, vonku sa otvorí marhuľka a večer prúdi ako blesk. Heh, tie boli aj na oblohe ako ohňostroje na nový rok. Z Borišova zliezajú už aj posledné svetlušky. Niektoré sa aj pristavia. Človek by nepovedal, že má až takýchto fanušíkov. Vďaka internetu o mne niektorí vedeli viac ako ja sám. A ja za toho netušim kto to bol. Až ma strach premkol :D

Chutí im..

Baby v plnom nasadení

Spanie v chate bola celkom ťažká záležitosť. Dusno ako v tlakovom hrnci pri dusení zeleniny. Ešte aj celá ta chata smrdí niečim ako kuchyňa zmiešaná s tou latrinou čo sa vo vnútri nachádza. Čo už. O druhej v noci nás ešte zobudila diskotéka na oblohe a celkom slušný lejak. Kiežby sa to už vypršalo na nastávajúci deň.

Vstávame cca o siedmej. O deviatej by už mala stáť občerstvovacia stanica. Pustíme sa do výstavby stanu. Každý pridal ruku k dielu a o pár minúť už aj stan stál. Dobre to bolo. Postavili sme si ho nad jeden zo stolov pred chatou. Veď okrem neho sme už mali len jediný malý stolík. To by nešlo. Baby nakrájali ovocie a zeleninu. Rozsýpali sme všetky možné druhy sladkostí a slanosti a mali sme naraz plný stôl jedla. Pomedzi prípravy sme stihli aj do seba čosi natlačiť. Mal som celkom obavy čo to budú za chlebíčky na raňajky čo boli v ponuke, ale musím ich pochváliť. Bolo to top. Aj chlieb ktorého som sa bál najviac bol mäkkučky. Mali sme všetko od masla, džemu, syru, vajíčka, salámy až po už ani neviem čo. Paráda. Môžeme ísť pracovať na preteky.

Parťáci

Nevieme sa dočkať prvých šialencov. Okolo sa stále preháňajú oblaky, dážď a aj hrmí podchvíľou. Orgom aj píšeme či to náhodou nezrušili. Len dostať odpoveď bolo na dlhé lakte. Odpoveď, že to nezrušili sme dostali asi keď prešla polovica štartového poľa cez nás. 

Prví moc neublížili pripraveným hodom, ale postupne ako sa rýchlosť spomaľovala, narastala chuť do jedla. Postupne sme mali čo robiť pripravovať nové a nové chlebíky. A keď sa nakoniec ešte aj našla nutela či masť. To bolo ako stádo kobyliek. Za chvíľku bolo po chlebe. Potom sa už šmalec natieral na Tuc sušienky. Našťastie nebolo horúco a teda voda nešla tak na dračku ako pred dvomi rokmi. A našťastie vždy bol niekto, kto šiel pre novú vodu do prameňa za mňa. Len raz som sa tam ocitol, 20 výškových metrov pod chatou. Heh, voda v prameni tiekla tak, že na konci sme mali v bandaskách dobre hrubú vrstvu kamenia. Je dosť možné, že to spôsobili aj tie búrky čo sa prehnali. Vari sa tým nik z pretekárov neotrávil.

A takto na vodu

Prichádza pomaly koniec a začína byť poriadna zima. Všetko je na nás vlhké. Lenka má už úplne studené ruky, ale zdá sa mi, že keď ju dnu nik nestiahne bude trpieť von až do konca. Ideme teda na kapustnicu. Aspoň trošku sa zohriať. Dokým sa von opäť vyteperíme už prášia zvyšky jedla zadný voj. Vyzerá to tak, že už tu máme teda koniec. Rozlúčime sa už aj s poslednými pretekármi, zadný voj s nami ešte pobudne v chate a poberú sa na Plosku tiež. A my čo? Vonku leje ako z krhly. Po peknom počasí ani stopy. Ani len ten stan sa nám nechce ísť poskladať.

Čakáme dobrú hodinu dokým sa aspoň ako tak počasie umúdri. Rýchlo všetko zbalíme. Ja s Lenkou som mal pokračovať ďalej na Limbu, ale parťáčka je ozaj premrznutá a počasie poriadne neisté, tak sa rozhodneme ísť dolu. S bandaskami a vreciami plnými odpadu sa po premočenej tráve od dažďa a blate šmýkame ako na ľade naspäť ku autu. Adam najprv opäť zvezie do Necpal nás s Lenkou s odpadom a potom ide pre zvyšok osadenstva. 

A už prichádzajú aj psíky

No ale čo teraz my? Po autobuse ani chýru a chceme ešte stihnúť aftérku. Nič to. Musíme improvizovať. Ideme pešky. Možno nám niekto zastane. Tak sa aj stalo. Pri Móricovej haciende nám zastala jedná milá pani čo už teraz nestíhala do práce. Trošku sme pokecali a keďže pracuje na pumpe v Košťanoch vyhodí nás pri železničnej stanici. Pripoj na tento "taxík" už máme. Vlak ide o pár minút ale kofolku ešte stíhame. Paráda. Všetko na minútu vyrátané :)

Každý sa zbehneme domov aspoň trošku ogabať a o osmej večer sme už opäť na stanici vo Vrútkach. Ide sa na aftérku do cieľa pretekov. Ešte stále dobiehajú poslední. Ešte stále majú aj jedlo. Myslím tým varené. Jáááj, treba sa poriadne napráskať keď dávajú. Zvítavam sa po dlhej dobe aj s orgami, ale aj s inými úžasnými ľuďmi z behov. Po dobehu aj posledného spraceme cieľ a ide sa pártiť. To je tak keď orgami sú mladomanželia. Potom sa tam rozlieva marhuľovička potokom. Ešteže som mal svoju fľaštičku borovičky. 

Pred polnocou sa už aj tancovať začína a niekedy po polnoci už aj chrápať ideme. Niekto do telocvične, niekto do tried a niekto len tak pohodený na chodbe. Ako komu chutí a kto kde došiel. Poviem to na rovinu. Na karimatke, na zemi a po borke som sa cítil lepšie ako po noci strávenej na Borišove. 

Ráno už o pol siedmej silná vrava dolu na chodbe čo mi nedá a idem na to pozrieť. Jasné, to už orgovia pobehujú. To je tak keď idú o polhodinu skôr spať. Postupne vstávajú z mŕtvych aj iní dobrovoľníci. Vlastne väčšina čo tu zostala boli dobrovoľníci. Pretekárov zostalo len máličko. Slabé sú to povahy. Opäť pomôžeme trochu spratať všetok bordel čo sme narobili a dnes pokračuje naše dobrodružstvo výletom na Veľký Choč. Lukáš je konečne na Slovensku z Álp, a tak skúsim či sa tiež nepridá. Ževraj maľuje, ale ževraj robota počká. Peckááá

Jedným autom sa presunieme do Liptovskej Teplej a druhým až do ústia doliny Žimerovho potoka, tam počkáme našich Česko-vychodniarskych kamarátov z občerstvovačky a ideme hore. Vlastne, ideme hore 15 minút pred nimi. Aby sme mali náskok. Trošku sme po včerajšku rozbití. Verím teda ale, že aj tí tam za nami. 

Bordelúúú ste narobili :D

Dolinka stúpa a zvážnicu strieda blatistý, koreňový chodník. Pomaličky stúpame. Chvíľku posedíme na prístrešku na Žimerovej a letíme ďalej. Traverzík bol fajn, ale nakoniec sme zvládli aj polomy a masakrálne stúpanie do sedla Vráca. A potom už samotný výstup po hrebeni Veľkého Choča nás nemohol zastaviť. Preliezli sme aj jednu či dve retiazky a sme hore. Konečnee. Začína ma vypínať od únavy. Na vrchole len tak sedíme. O pár minút prichádza druhá partia. Trošku povrčíme dronom, z ktorého som stále videa nevidel a ideme het. Stačilo. Treba ísť zažiť zase kdesi, čosi iné. 

Cestou na Veľký Choč

Zjazd sa mi zdá, že si všetci celkom užívajú. Aishinka dákosi ale v teple nevládze. V každom tieniku si sadá a ľahá. Teplo je stále pre psíky. Ale bojuje. Ja zase bojujem s nákladom v črievku. Od prístrešku na Žimerovej po križovanie so zvážnicou to tak vybombím, že mi nezostáva už nič iné len do lopúchov. To je tak keď sa ti tiaži ťahať so sebou do lesa vreckovky. Hneď ale lepšie. Hneď je život veselší. Postupne klesneme až na zvážnicu a po nej až naspäť ku autu. Tam sa musíme s parťákmi z občerstvovačky na neurčíto rozlúčiť. Bola to fajn banda. Verím, že sa vidíme minimálne opäť v zime na Chlebe. Veď tam sme sa už raz a asi aj prvýkrát stretli :)

A už aj hore :)

Lenka, Lukáš a ja sa poberieme do Teplej a odtiaľ priam behom na vlakovú stanicu. Znovu raz na minútu presne vyrátané. Som tak na šrot, že pol cesty do Vrútok prespím. Lenka má odvoz ku svojim na Karvaš. Celkom paráda, že ma aspoň kúsok nad kostol zobrali a ku našim mi stačilo spraviť asi len tristo krokov. Bol to výnimočný víkend znovu s výnimočnými ľuďmi. Mám byť téééda za čo vďačný, čo som do vienka dostal :)

Foto: Adam Stančík