nedeľa 23. júna 2019

Hore dolu Martinkami

Víkend čistý koniec. Dnes v nedeľu 23.6. roku pána 2019 ledva sa dokážem udržať pred monitorom na stoličke. Včera som zažil peklo. Všetko toto začala zrejme minulotýždenná Hriňovská stovka. Síce som skončil predčasne s tým, že veď už o pár dní chcem byť fit ale ako plynuli dni a ako som sa snažil zájsť aj kdesi na kopec, tak je každým dňom len horšie. Svalovka narastá už asi exponenciálnym stupňom. 

U nás na ferratke

Našťastie, že parťák pôvodného plánu na Korunu Oravy bol na Hriňovej tiež a aspoň on dostal rozum a odstúpil od takejto nezmyselnosti. Ja z trucu, že nebudem sedieť doma mením plány a idem si aspoň šupnúť 12 hodinovku cez ferratu HZS na Martinské hole. Poďme teda na to.



Prve tri kilometre z bytu pod kopec celkom fajn. Popíjam si energeťáčik a je mi dobre. Prechádzam okolo smerovej tabule a už je iba strmšie. Necítim sa už moc svoj, ale ide to. Prvá časť pod vodopády za krásnych 40 minút. To je fajn. Je to čas ako keď som behával ferratu poobediami z roboty. Hore už na lanách klasický zatekanie laktátu do stehienok aj keď cítim, že toto až tak normálne nebolo. Potím sa ako zbláznený a nohy ledva dvíham jednu pred druhú. Pri ťažších pasážach radšej predýcham. Nejde to. Každopádne na ceste nad chatou som za necelých 35 minút. Je to fajn, keby som bol takto zmordovaný po 5tom raze. 


Okolo chát len prebieham a letím uzavrieť koliečko. Ale prúser. Hneď cítim stehienka. Fuuuu, už teraz svalovica? Na asfáltke to ešte cestou vyfejsbukujem ale dole si už hladkám kvadráky a pištím od bolesti dokým neprídem ku konečnej zástavke. Rýchlo na kofolu do Koliby. Tam ma už víta dievčina z obsluhy, čo si už aj minulý rok so mnou vytrpela, keď som to točieval poobediami 2-3x.


Nezastavujem sa ale dlho a hneď letím znovu hore. Ide to strááášne ťažko a vôbec sa mi nechce. Strááášne ma bolia svaly na stehnách, ale nejako sa posúvam dopredu. Spodná časť ide relatívne rýchlo aj tak, keď tu pod vodopádmi blízke stretnutie svojho druhu. Ľubka s Martinom. Koho u seba v lese nestretneš. Nemajú morál. Majú ho vari o polovicu menej ako ja. Presvedčíme sa, že nech ideme hore ešte aspoň raz spolu. Myslím, že sa im páčilo. Ani neviem za ako dlho a sme hore na chate. 


Zúfalosť dala pivo pivu, po daždi ani stopy, a tak sme sa rozhodli ešte pokračovať na vysielač a na Minčol ísť pozrieť pretek Strečniansku mašľu. A je po 12 hodinovke! Prdím na to, nejde to. S parťákmi je lepšie. Na vysielači sú prípravy na svätojánske ohne. My ich len obídeme a možno za polhodinku sme na Minčole. Tam už na nás čaká kontrola s "jonťákom". Pár minút pokecáme a pokračujeme po trati, čiže po červenej smer Strečno, ďalej. 


Prejdeme cez jeden vrcholček za sedlom Okopy a stretáme Rada s parťáčkou. Otáčame a aspoň po Okopy ideme s nimi. Nad hlavami nám už od Minčola hrmí a začína popŕchať. Je sviežejšie, ale stále sa to dá zvládnuť aj v krátkom rukáve. Pretekárov odprevadíme a my letíme modrým turistickým chodníkom do Vrútok. Spočiatku krásny trailový chodníček sa zmení na rozrytú zvážnicu, ktorá po nasiaknutí slabým dáždikom sa stala priam blatkovým tobogánom. Krásne čistučké topánočky vyumývane v trávičke a čučoriedi sú na nepoznanie. Ešteže vstup na asfaltku bol cez malinové pole kde nás krásne vyumývalo medzi mokrými kríčkami.


Parťáci už vzdychajú, že som ich zaviedol na vari okraj Zeme a už iba karčmu hľadáme, aby sme zabudli na to čo nás ešte do konca čaká. Tá na Karvaša Blahovca bola zavretá, čiže museli sme ešte vydržať až po Jedloviny. Skratkou cez lúky a nové vznikajúce sídliska sme tam čochvíľa. Pivko a hotdog všetko zažehnalo, len nie moje nohy. Vstávam ako drevený. Parťáci sa mi smejú.


Znovu sme na lesných zvážničkách a ani sa nenazdáme a už kontrolujeme hacienku miestneho milionára, čo mi každý spomína. Až taký gýč to zas nie je, ale žeby ma to nejako moc zaujalo tiež sa nedá povedať. Radšej zbehneme dolu na cestu smer ferratka a spoločne parťákov odprevadím až ku hotelu. Na párty po skončení týchto útrap ku Lukášovi nechcú ísť, tak ich nechám tak. Ja ešte letím zachrániť Kuba na Skalku za Martinkými hoľami. Dákosi sa zdá z komentárov na nete a telefonátov zúfalý. 


Naspäť hore na Martinky sa mi ide celkom fajn. Až nadmieru. Vari to nie je už predsmrtný kŕč. Znovu obieham vatru a letím lúkami za Kubom. Ten práve zbieha zo skalky do miestneho sedielka na hrebeni. Vyzerá dobre. Nie je to s nim až tak zle. Spolu sa v hmle na hrebeni vrátime na Martinske hole. Dáme kofolku, poobzeráme kto to sem dnes večer všetko zavítal na ohne a radšej ideme hneď preč. Hneď by som zostal. To osadenstvo tu vyzerá až moc krásne :)


Za pár minút stonania sme dolu. Tam nás už čaká Kubova Saška, a tak som doma hneď. Trošku sa dám dokopy a už aj kráčam ako robot hore na stráne za Miškou. Berieme pretekárske silničky a letíme na párty ku Lukášovi na Vrútky. Je desať preč a všetko to tam treba rozprúdiť. O jedenástej sa ale polovička poberie het a Anglicko má zase príchod až po polnoci. Spolu s Brexitom vydržíme do vyše druhej a potom na silničkách spravime nakoniec ešte alegorickú jazdu mestom z Vrútok do Martina. Tam sa rozlúčime a neskutočne dlhý deň máme za sebou. 


A to som ešte nespomenul, že v piatok som bol do noci v Žiline na divadle. Rozprava o derniere hry Konfety by bola na celý ďalší príbeh. Som neskutočne rád, že som mal tú možnosť si to pozrieť ešte raz - naposledy. Nikdy viac som sa nenasmial v divadle ako práve pri tomto diele. A malo to aj veľmi peknú výpovednú myšlienku o tom ako s nami točia média a rozsievajú nenávisť či strach všade navôkol. Po skončení sme pri čakaní na spoje s parťáčkou Evkou poprechádzali a vymietli všetky známe kúty medzi stanicou a divadlom a aj na zmrzlinu došlo.


No čo. Dobrý víkend to bol. Škoda len, že už dnes v nedeľu iba poležúvam ako mŕtvola v hrobe. Veď na to bude vari potom dosť času. Treba žiť dokým sa dá. Som teda zvedavý čo nám prinesie ďalší víkend :)


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára