To naj z Poľských Tatier

Plán na polročné výročie nášho spoločného dobrodružstva s Klárkou je jasný. Dokým nezatvoria hranice letíme znovu trošku spoznať chodníčky Poľskej strany Vysokých Tatier.Vyrážame už v piatok poobede. Predtým ešte stihneme kamarátovú svadbu, či nakúpiť si počas cesty do Zakopaného večeru. No a potom to začalo. Naše ubytko vo Willa plan visit Zakopané sa nás snaží bojkotovať. Hneď po zaplatení nám odkážu, že pre nás izbu už nemajú a či nechceme niečo úplne iné. Možnosti na poslednú chvíľu (aj keď je už po sezóne) je pramálo. Nemáme na výber, musíme súhlasiť s tým čo nám ponúkajú. Čo nás dostalo ale najviac je, že od nás chcú, aby sme si šli 2 kilometre pre kľúč od bývania pod horu a následne sa s nim vrátili naspäť na ubytko. O deviatej večer. Wháááát? Ani len ich nenapadlo s nami komunikovať. A to nevravím, že tá kvalita oproti zaplatenému bola minimálne podľa fotografií bezútešná. Ani len zľavu či inú kompenzáciu nám neponúkli. Nevadí, nie sme tu kvôli ubytku.

Na Swinici s pohľadom na ranný Kościelec

1. deň: Kościelec - Swinica - Kasprowy wierch

Aj vďaka tejto nočnej prechádzke spíme len 4 hodiny. Budík máme ráno na druhú. Hej, veľmi nekresťanský čas. Ale čo už keď sa Vám už dlho žiada po východe Slnka. Ráno ledva hýbuc ústami čosi do seba natlačíme a niečo po pol tretej vyrážame. Znovu musíme tie zbehnuté dva kilometre z pod lesa vyšliapať naspäť a až potom vchádzame do tmy. Tmy, ktorú každu chvíľku osvetľuje nejaká čelovka. Neskutočné, koľko Poliakov nespí. Ani o tretej ráno v Poľských Tatrách nie je kľud. 

Ránečko na Kościelci

Pomaličky už aj dolu

Postupne stúpame dolinou okolo Potoka Jaworzynka. Cesta ubieha rýchlo a za chvíľku prudko bočíme doprava a rýchlo naberáme výšku do sedla medzi Kopami. Z protiľahlej strany doliny prichádzajú do sedla iné čelovky. Zo sedla medzi Kopami už ku chate Murowaniec viac menej kráčame po rovine, keď tu zrazu z tmy počujeme zvuky hudby. Hudba sa blíži a chalani kráčajú tmou s obrovským reprákom. Zrejme nepochopili, že sú v hore, kde ľudia hľadajú kľud a nie nejaký hip hop o štvrtej ráno. Pár minút na to zase iný mimóň ide pomaličky chodníkom svietiac si len pod nohy mobilom. Vitajte v Poľsku.

Pohľad naspäť na Swinicu, kde už Slniečko hreje

Pri chate sa nezastavujeme. Hneď pokračujeme ďalej ku Czarnemu stawu Gasienicowemu. Po svetle dňa stále skoro ani stopy. Zore len veľmi pomaličky bledne. Pri plese je stále viacmenej ešte úplna tma. Odtiaľ odbočujeme na čiernoznačený strmý chodník do sedla Karb. Pod nami naďalej len veľmi slabo rozpoznať obrysy plesa. Z druhej strany plesa sa odrážajú od hladiny viaceré čelovky. To sú tí čo sa ponáhľajú hneď z rána na na Orlu Perć. Niektoré svetielka už vidno dokonca priamo na hrebeni. Či Orlej Perći, no aj na Swinici, či Kasprowom wierchu. My pokračujeme v stúpaní na prvý náš vrchol dnešného dňa Kościelec.

Cestou ku Zielonemu stawu Gasienicowemu cez Karb

Konečne sa z tmy vynára Czarny staw, no aj pred nami samotný mohutný a nádherný vrchol Kościelca. Cez Malý Kościelec prichádzame do sedla Karb. Tu tiež stretáme dvoch ľudí. Inak pred nami na vrchol asi nejde nik. Nevidno tam žiadne svetielko. Ideme teda dnes naň asi prví. Opäť prudko stúpame. Asi v tretine stúpanie prichádza prvý technickejší úsek. Musíme zdolať asi 5 metrov vysoký zárez v skale. Skala je nehorázne mokrá, nie je to jednoduché ale za chvíľku sme nad kritickým miestom. Potom už len znovu v serpentínach stúpame ku vrcholu. Prechádzame menej náročné skalné platne, no čím sme bližšie vrcholu tým viac prituhuje. Sklon strmie a máme čo robiť udržať sa na mokrej skale. Pred vrcholom to je už slušné lezenie. A to všetko bez žiadnych zaisťovacích pomôcok. O šiestej sme ale hore.

Pomaličky už aj vo Swinickej przeleczi

A sme tam..

Vyzerá, že sme si nevybrali znovu najšťastnejší vrchol na sledovanie východu Slnka. Oproti zavadzajú vysoké Granáty v Orlej Perći. Myslel som si, že tie kopce oproti Czarnemu stawu budú o čosi nižšie a že Slnko bude vychádzať viac z ľavej strany od ich vrcholkov. S týmto som sa trošku prerátal. Mrzí ma to. Mohlo to byť omnoho krajšie ráno. Čo mi trošku aj vadilo, že ani tu nie sme úplne sami. Pár minút po nás prišiel na vrchol ešte jeden Poliak. 

Swinica a jej reťaze

Chvíľku sme teda na vrchole posedeli, no akonáhle nás premkla zima letíme dolu. Vrcholové partie boli poriadne mokré a bola to dosť párty. Nie raz sme šli dolu po skalných platniach po zadku šmykom. Spodný technický úsek zárezom v skale bol cestou dolu celkom v pohode. Až tam stretáme ďalších ľudí čo smerovali na vrchol. V sedle bol kľud. Nejdeme už naspäť ku Czarnému stawu, ale pokračujeme na druhú stranu ku Zielonemu stawu. Cesta rýchlo ubieha a za nami sa nám opäť pyšne týči majestátny Kościelec. Vedľa neho už krásne zaliata v rannom Slnku na všetko dohliada Swinica. Ďalší z nádherných vrcholov v Poľských Tatrách. Priamo na hranici zo Slovenskom. 

Pod vrcholom

Pri Zielonem stawe meníme smer a znovu to točíme na Juh. Priamo do Swinickej Przeleczi. Pár metrov ešte ideme len mierne nahor, no potom sa terén zostrmí a okrem krátkeho úseku asi v polke stúpania ideme viac menej len stále priamo do neba. Rýchlo naberáme výšku a veľmi rýchlo dosahujeme sedlo. Doteraz sme boli v tieni, no akonáhle sme vyšli na Slnko je to dosť grc. Už takto zrána okolo ôsmej pripeká poriadne. Cestou na Swinicu sa to už hemží ľuďmi. Neviem s kade sa tu berú. Nedajú si pokoja. Viacmenej kontinuálne stále pokračujeme v stúpaní do neba. Stehienka a lýtka idú zhorieť. Neviem sa dočkať reťazí, aby som trošku zaťažil už ja ruky. Vďaka paličkám si ale aj tak uľahčujeme život skoro po celý čas. Posledných cca 100 výškových je viac menej celých zaistených reťazami. Veľmi mi to dnes pripomínalo výstup na Lomničák. Len s tým rozdielom, že hore mi nikto nenačapoval oroseného. 

Už vysmiatí pod Swinicou

Postupujeme ku Kasprowemu wierchu

Na vrchole už posedáva zopár premotivovancov. Pridávame sa ku nim. Niečo si aj zobneme. Počasie sa ale začína dákosi kaziť. Nemal byť dnes nádherný slnečný deň? Ako schádzame, dokonca prichádza na vrchol hmla. Stihli sme to s výhľadmi len tak tak. Našťastie na dnes už máme pred sebou len ľahký hrebeň po Kasprowy wierch a hybaj dolu. Alebo, žeby sme to potiahli cez Kopu Kondracku až na Giewont a odtiaľ dolu do Zakopaného? Nie, dnes nebudeme preháňať. Radšej budeme lenošiť na ubytku a večer si radšej pozrieme mesto. No a potom pôjdeme samozrejme čo najskôr spať. Aj zajtra nás čaká ešte ťažký deň.

Po ceste za jedlom; pod nami dolina Gasienicowa

Hrebeň od Swinickej Przeleczi po Kasprowy wierch je oproti tomu čo už máme za sebou relatívne rovina. Každopádne výhľady do Tichej doliny, na Západné Tatry, na Liptovské kopy, na vzdialené Slovenské Vysoké Tatry, ale aj na blízke hraničné Poľské Tatry je z tohoto miesta úchvatný. Lanovka na Kasprowy wierch je dokonale postavená. Vďaka nej má možnosť aspoň z diaľky vidieť tu dokonalú krásu skoro každý. Každopádne ľudí je tu vďaka tomu požehnane. Nevadí. Veď keď chceme, vždy si vieme nájsť aj tichšie miesta. Takto si môžeme aspoň vychutnať parádny obed. A poviem Vám, už dávno mi tak na horskej chate/lanovke nechutilo. Už len kvôli tej kuchyni sa tu oplatí vyšliapať :)

Od Kasproweho wierchu až po Zakopane celkom tesno

No a konečne dolu. Čo po tom, že ešte nie je ani pol jedenástej. Už máme tak či tak za sebou viac ako 2000 výškových metrov. Chodník je rýchly, ale oproti ide spústa ľudí. Až nepochopiteľne veľa, keďže tu ide lanovka. Nechápem kde sa na hrebeni dokáže toľko ľudí zmestiť. Dolu kopcom veľku časť bežíme. Užívame si hopsanie zo skaly na skalu. Bol to veľmi pekný chodník na beh. Zastavujeme sa až na dolnej stanici lanovky. Tam je asi 100 metrový rad. Asi by som to rovno otočil ..alebo sa o to pokúsil pešo. Ale každý ako mu chutí. My ešte máme pár kilometrov pred sebou pokým sa len na ubytko dostaneme.

Poobede v meste; Múzeum stylu Zakopiańskego

Zbehneme ešte pozrieť ku skokanským mostíkom, prebehneme zrejme jednou z mnohých miestnych tržníc s gýčovými Tatranskými blbosťami a opäť zabočíme do centra. Navštívime miestny Carefour, kde človek zistí, že Slovenska Jednota, CBA alebo Koruna je úplna topka a prebehneme aj celým korona party fiesta námestím v centre a konečne sme na ubytku. Dáme rýchlu sprchu, dvojhodinového šlofíka a podvečer ešte raz vybehneme do mesta. Tentoraz do dolného. Večer sme už tak ohučaní z premávky a mestkého ruchu, že po vínku a vydatnej večeri zaľahneme už o ôsmej večer. Zajtra veríme, že bude parádny deň. Už teraz som zvedavý čo nám ukáže Orla Perć.

2. deň: Orla perć

Vstávame vcelku neskoro. Je už 5 hodín ráno. Vari sa už začína aj brieždiť. Chytro pojeme všetky ostatné zvyšky jedla čo po včerajšku zostali. Niežeby sme neboli hladní, ale ani nosiť sa nám to po končiaroch nechce. Rýchlo dávame zbohom tomuto dosť mizernému ubytku a hybaj opäť zaniesť kľúče 2 kilometre ďaleko. Našťastie tentokrát správnym smerom. Zahodíme im ich tam do schránky nech ich už nevidíme a pokračujeme smerom ku lesu. Čiernoznačený chodník nás vedie poza bežkársky štadión strmo hore kopcom. Ako výjdeme na rovnú plán, začína sa nám to nezdať. Plot vedie okolo celého lesa. Až kdesi ku skokanským mostíkom. Času ozaj nie je nazvyš a ozaj sa nám nechce prebíjať lesom alebo plotmi pre pár ušetrených dĺžkových metrov. Musíme sa vrátiť.

Ruky pripravené, môžeme ísť na to; cestou do sedla Zawrat

Vcelku ma to vytočilo. Zbytočne sme stratili viac ako 10 minút. Tie sme mohli využiť potom na Orlej Perći. Nevadí. Ako zaplatíme vymáhačom vstupné do parku už aj zabudnem, že sme kdesi blúdili. Vchádzame do lesa a hneď divo stúpame. Postupne oberáme zo seba jednotlivé kúsky oblečenia. Ľudí je už o siedmej ráno v hore kopa. Drvivu väčšinu rýchlo obiehame. Dnes to vyzerá na nádherný slnečný deň. V diaľke sa pyšne týči do nebies včera navštívený Kościelec. Zo severu je naň majestátny pohľad. Vyzerá priam ako Matterhorn z Zermattu.

Pohľad zo Zawratu do doliny Piecciu stawow Polskich; za Zadnym stawom Polskim Valentkova, Hladký vrch a úplne vzadu vykuká Kriváň

Chodník idúci popri Kolowej czuby z doliny Piecciu stawów Polskich do Zawratu 

Stúpame a postupne vychádzame z lesa von. Otvárajú sa nám výhľady na Zakopané a okolie, ale aj na hrebene Tatier. Na Západe vykuká národný obľúbenec Giewont. Rýchlo prichádzame do sedla medzi Kopami a viac menej rovinou znovu prichádzame na chatu Murowaniec. Je to možnože naša posledná chata dňa takže Pepsi určite neodolám. Nakoniec ani Klárka neodolala kávičke. Až potom sa vydávame do sveta skál. 

Niekde okolo Malého Kozieho wierchu

Po Czarny staw Gasienicowy je to viac menej rovina. Len pred plesom zopár metrov prudšie stúpame. Obchádzame ho naokolo skoro celé. Na jeho druhej strane sa za nás dostáva Koscielec. Za plesom už ale všetka sranda končí a čím ďalej tým prudšie stúpame do sedla Zawrat. Pred samotným záverom sa niekde zdá byť skalná stena priam kolmá. Vrcholový úsek je asi na 200 posledných metroch zaistený reťazami. Už tam si chodník overí svojích potencialnych absolventov Orlej Perci. Ľudí pribúda, no viac menej sme sa po Zawrat s nikým netlačili. Tí pomalší boli celkom ústretoví a vždy keď sa dalo púšťali pred seba ostatných. 

Okolo Kozej przeleczi

Do sedla prichádzame skoro za rovné 4 hodiny od ubytka v Zakopanem. Nebol to teda med lízať. No a sme zvedavý čo nás ešte len čáká. Hneď v sedle sa pred nami otvára malebná dolina Piecciu stawow Polskich. Severná a Výchdná strana hrebeňa Orlej perći je omnoho strmšia a je celá vyplnená skalami. Len na úplnom spodku je jedno menšie pliesko Zmarzly staw. V sedle Zawrat dlho neotáľame. Trošku sa nadýchneme a ideme na to..

Ťažko povedať čo všetko sme na Perći zažili. Proste sme stále striedali úseky kde sa chodí po nohách s miliónom úsekov po reťaziach. Prvé stúpanie a prvý vrchol Malý Kozi wierch je viac menej pohoda. Len jedno miesto je slabšie zaistené reťazou, ale dá sa preliezť. Všade je množstvo dobrých chytov. Pred samotným veľkým Kozim wierchom sú asi dve výraznejšie lezeckejšie chuťovky. Prvou je asi 5-10 metrov dlhý rebrík. Po reťaziach sa  najprv vyškriabeme skoro na vrchol Zamarlej Turnie a potom direkt dolu po úzučkom kovovom rozheganom rebríku. Keby bol aspoň presne kolmo na gravitáciu. Ale nezdá sa mi to. Dákosi má na vrchole vyosovalo. Trošku som ale predýchal a zvládol som to. Priečky od skaly sú asi tak na 5 centimetrov a tým pádom sa nohy dajú len ťažko poriadne položiť na rebrík. 

A už stúpame na poriadny Kozi wierch

Klesneme až do Kozej przeleczi a aj potom ešte chvíľku klesáme smerom do doliny piatich plies. Asi až po 50-100 metroch opäť meníme smer a znovu prudko po kramľach a reťaziach stúpame na Kozie czuby. Vystup opäť celkom v pohode, no potom znovu pod nami diera. Ešte táto jedna pred samotným Kozim wierchom. Naposledy keď som tu bol, tak tu bola celkom zápcha. Dnes sa zdá byť vrchol priechodný. Nuž.. ale to sa nám len zdalo. Asi 5 osôb pred nami je pani  zrejme celkom v panike. Práve visí asi na najťažšiej reťazi Orlej Perći. Trvalo jej hodnú chvíľku dokým zišla do štrbiny pod Kozim. A v štrbine niežeby si dala pauzičku a pustila pred seba asi 30 člennú kolónu, no ona hybaj hore. Ani len jej doprovod nemal dosť rozumu na to, aby zabránil tomuto šialenstvu. Po Slovensky som sa do toho nechcel montovať. Radšej som si hromžil v duchu.

Celkom rozrušený a poriadne vytočený som sa s Kláris nakoniec dočkal vrcholu. Chvíľku dávame oddych. Začína poriadne pripekať. Cítime tie šialene ťažké batohy na svojich pleciach. Dnes nosíme zo sebou všetko na celý víkend. Asi tri a pol hodinový úsek sme šli cca 2 aj dačo. Na to ako sme boli brzdení si myslím, že ideme dobre. Uvidíme ako to bude odsýpať teraz. Viac menej by to už až tak náročné byť nemalo. 

Konečne na Kozom wierchu; s pohľadom na Swinicu

Predni a Vielki staw Polski v doline Piecciu stawów Polskich; proste nádhera

Rýchlo prechádzame do Przeleczi nad Buczynowou dolinkou. Tadeto Kulczinskiego žľabom od Zmarzleho stawu som šiel minule s parťákom Lukášom hore. Myslím si že tu musí byť dokonalá lyžúvačka. Keď sa na to pozerám nie je to ani príliž strmé. Napríklad taký centrál Vysokej je s týmto neporovnateľný. Celkovo asi by sme mali túto sezónu s Kláris stráviť na lyžiach nejaký ten víkend aj v Poľsku. Aj tu musia mať nespočetne možností. Asi v hornej tretine Orla Perć opúšťa žľab. Znovu naberáme výšku až pokým opäť nedosiahneme hrebeň. Prichádzame na Zadni Granat. Odtiaľ je možnosť taktiež zostúpiť ku Zmarzlemu stawu. My však pokračujeme cez Posrední Granat až na Skrajny. Miestami sa jedna o dobre zliezačky. Najväčšia párty sa mi určite zdala z Posredného. Zostup je ukončený aj prekračovaním asi 60 centimetrovej trhliny v skale. Najväčší prúser na tom celom je to, že stupienok kde treba nohu preložiť je asi o ďalšieho pol metra nižšie ako miesto na ktorom stojíte a reťaz za ktorú sa držíte je totálne volná a myká Vás všetkými smermi. Ešteže mám pri sebe Kláris, ktorá mi vždy v mojich slabších chvíľkach pomôže. 

Z Posredneho Granatu s pohľadom na Skrajny Granat

Po ďalšom stúpaní sme už na Skrajnom Granáte odkiaľ je už len posledné miesto na zostup pred koncom Perći. Aj dnes oblak trošku zahaľuje vrcholčeky hrebeňa, ale na búrku sa to nejaví ako pred pár rokmi keď som tu bol. To sme vtedy ledva stihli do búrky zbehnúť ku Murowancu. A to sme poriadne leteli. Počasie na Perći môže byť niekedy veľmi nevyspytateľné.

Hrebeň z Granatov po Krzyźne

Pohľad z Posredneho Granatu smerom na Orlu Perć od Kozieho wierchu až po Swinicu

Moc sa nezdržujeme. Oddychovali sme na Posrednom Granate. Hneď začíname reťazami prudko klesať. Miestami je terén poriadne vyšmýkaný. Zdá sa mi, že skala začína meniť konzistenciu. Už to nie je ostrá a pevná žula. Skôr mi to príde ako Vápenec. Skala je viac rozmrvená a aj šmykľavejšia. Najväčia párty je na strmých severných traverzoch hrebeňa. Ten za celý deň vôbec nepreschol a blatistý povrch skál poriadne šmýka. Začína nás to poriadne oberať aj o sily. Určite o úbytok síl sa pričinilo aj teplo, batohy či samotná dĺžka túry. Klárka sa mi začína postupne vzdiaľovať. Už to nie je ako na začiatku, že v technických pasážach na reťaziach som nemal šancu. A to si vtedy Klárik ma stíhala ešte každú chvíľku fotiť.

Po ceste medzi Granatmi a Krzyźnym

Z Granátov dlho viac menej klesáme. Len miestami trošku naberieme výšku. Ale aj tak nám to berie kopu síl. No stále nikoho nemusíme púšťať pred seba. Skôr my obiehame jednú skupinku za druhou. Oddych dávame až v najhlbšej zo štrbín. Krízičku zaženieme jablkom, sladkosťou a energeťákom. Našťastie sme včera nakúpili a zobrali so sebou aj litre pepsi. Trošku nás to vzpružilo a ideme dobojovať už aj posledné ťažšie stúpanie. Prudkým žliabkom strmo stúpame naspäť na hrebeň. Opäť sa nám ide geniálne a rýchlo vystupujeme nahor. Celý výstup je geniálne lemovaný reťazami aj keď z veľkej časti ich vôbec nevyužívame. Skala opäť drží veľmi dobre. 

Žliabok na vrchole plynule prechádza do úzkeho hrebeňa zo Skalných blokov. Veľmi pekný pohľad. Človeku sa varí už aj pozdáva, že je z neho poriadny alpinista. O pár desiatok metrov hrebienok končí a po dlhom čase sme znovu na hlinenom chodníku. Skál pomaly ubúda a celkom rýchlo sa už dostávame do Krzyzneho. Tu Orla Perć končí. Hrebeň sa tu rozdvojuje. Ani po jednom z nich ale oficiálny chodník nevedie. Myslím si, že prieskum by do budúcnosti stál za hriech. Oficiálne chodníky vedú buď na sever ku Czerwonemu stawu a naspäť ku chate Murowaniec alebo ako pôjdeme my - klesneme cez žleb pod Krzyźnem do istej úrovne doliny Roztoki a traverzom s nádherným pohľadom na vodopád Siklawa v pozadí s Wielkim Stawom Polskim prídeme až ku plesu a po pár minútach sme pri chate. Chodník ku chate dal dosť zabrať. Schádzanie už nejde tak ako pred pár hodinami a ani tie roviny už nie su až taká sláva. Písaný čas 1:30 stíhame len tak tak. Myslím si, že väčšina musela ísť tým pádom dosť nad napísaný čas. Ale to už je jedno. Sme na chate...

Posledné prekážky na hrebeni; Mala Buczynowa turnia

Rýchlo objednávam pivko a Pepsi. S Klárkou sme nakoniec Žurek nevybojovali. Po dohovore zubami, nechtami, nohami si nakoniec vyberáme Bigos. Ide o tradičné Poľské jedlo. Niečo na štýl nášho Segedínu. Len bez knedle. Len samá kapustá s rôznými druhmi mäsa. Človek by aj povedal, že je to kapustnica, lenže je to tak husté, že Vám v tom aj lyžica bude stáť. Proste bola to mňamka. Stálo to za to. Určite si dám Bigos aj nabudúce. My ale teraz musíme letieť na bus. Radšej nech máme rezervu. Netušíme koľko by nám to tak mohlo trvať. Opušťame chatu a čierno značeným chodníkom klesneme do doliny Roztoki.

Pod sedlom z Krzyźneho je krásny výhľad na vodopád Siklawu. Za skalným prahom sa stráca Wielki staw Polski

Chvíľku si ešte za chatou držíme výšku a sledujeme na druhej strane doliny chodník zostupujúci žľabom z Krzyzneho, no potom stočíme doľava a desiatkami serpentín v koske zbehneme až do doliny pod vodopád Siklawa. Týmto spektakulárna časť výletu končí. Teraz začína asi hodinka a pol trápenia v lese. Najprv hrboľatou, kamenistou lesnou cestou až dokým nás dolina nevyústi do Bielovodskej doliny a potom po asfalte až ku palenici Balzcańskej. Ešte aj odtiaľ je nutné prejsť cca kilometer a pol dlhým parkoviskom až po kruháč pri štátnej hranici a až keď prekročíme Bielovodský potok vieme, že sme na konci. Sme na Lysej Poľane. Do odchodu autobusu máme necelú hodinu. S bufetármi na Poľane sa už celkom dobre poznáme. Pod prístreškom sa prezlečieme a tentoraz zamierime rovno do miestnej útulne. Objednávame si pivko. Oproti sedia chalani čo sa na Orlu Perć chystaju zajtra. Vymáhajú od nás množstvo informácií. My sa s nimi radi podelíme. Je super stretnúť na horách rôznych zaujímavých ľudí. Od prevádzkara sme si vypítali aj kontakt, keby sme chceli v budúcnosti na tomto mieste prespať. Hlavne v zime to môže byť fajn. Veď od Lysej chodia desiatky autobusov na Zakopane, ale aj naspäť. Tento rok sa v zime tu isto vidíme.

Na schronisku v doline Piecciu stawów Polskich; mňamky

O štvrť na deväť nastupujeme na autobus a prichádza rad na fotky, jedlo a oddych. Ani sa nenazdáme a sme v Poprade, kde prestupujeme na vlak. V polospánku cesta ubehla nenormálne rýchlo a už aj prášim do seba večeru u našich vo Vrútkach. Je skoro polnoc. Do Martina sa už nepresúvame. Klárik skoro ráno vstáva do roboty a ja idem tiež ráno do Vrútok ku doktorke. Rýchlo teda zatvárame oči a zaspávame tvrdým spánkom spokojní, že spoločne sa nám vydaril ďalší dokonalý víkend. V utorok je ešte ale jeden voľný deň. Aj tam musím niečo vymyslieť. Letná sezóna sa blíži ku svojmu záveru. Nemôžeme zaspať na vavrínoch. Lebo onedlho nám na dvere zaklope pani Zima :)

Foto: Ja a Klárka Brídiková

Koruna Turca na kúsky

Plán je zrejmý. Obísť okolo Turčianskej záhradky po horách. Nie úplne po hrebeňoch ako sa o to každý snaží. Vlastne, veď kto vie čo je tá najdokonalejšia trasa okolo Turca? Ja som si to naplánoval tak, aby mi to čo najviac chutilo. Už ale počas príprav sa viackrát trasa jemne menila. Plán bol prejsť celú túto krásnu trasu so svojou polovičkou. No nakoniec sa na posledný štvrtý plánovaný deň prechodu vyskytla oslava, tak sme to museli skrátiť na tri dni a to mi príde už pre Klárku ako veľmi veľké trápenie. A znechutiť hory by som jej teda nerád. Radšej pomenej a celý život nech chodíme ako aby to malo po pol roku skončiť. Klárka si ešte aj pondelok medzi víkendom a prvým septembrom vybavila v škole voľno čiže môžeme ísť od soboty do pondelka na to..

V ústrety novému dobrodružstvu

Prvý deň: Hrebeň Malej Fatry

Ráno vstávame tak akurát. Pol štvrtej je na víkend taký primeraný čas. Ani moc skoro, ani neskoro. Chytro čosi schrúmeme a o pol piatej už aj letíme autom smer Vrícko. Štart si dáme v tejto malebnej dedinke kvázi už mimo Turca. Je to tu zašité priamo medzi horami. Ako parkujeme zrazu máme mokré čelné sklo. Prši??? Veď dnes malo byť pekne. Dúfam teda, že za chvíľku je po tom. A tak aj bolo. Dokým sa prinútime vstať zo sedačiek je už dážď preč a môžeme ísť na to.

Prípravy..

Ránko pod Skalkami v Malej Fatre

Schmatneme batohy a rýchlo vychádzame von z dediny do končiaceho sa šera noci. Ešte aj čelovky na chvíľku zapíname. Vari les bude ku nám zhovievavý a nechá nás prejsť dokým nenastúpi na scénu deň. Postupne stúpame vyššie a vyššie lúkami nad dedinu. Cesta je len veľmi slabo sledovateľná, ak tam vôbec nejaká je. Skôr sme šli len nejakou spásanou lúkou a až pár sto metrov pod sedielkom medzi Dutou skalou a Skalkami sa napájame na spevnenú zvážnicu. Pod sedlom po ľavej strane sa objavuje pod lesom nádherná chalúpka. Les začína hrkotať pod nohami vysokej, tak sa moc nezdržujeme. Hore briežkom zo sedla pod Skalku ešte viac dupeme čo sa nám zdá, že sa celý les sťahuje. Za nami postupne spoza kopcov a oblakov vykuká ranné Slnko. Hneď je deň krajší.

Striedavo prechádzame lesmi a lúkami. Pomedzi stromy preblysujú mäkké Slnečné lúče, ktoré ohrievajú svieži vzduch. Zima nie je, nie je nám ani teplo, jemne pofukuje. Proste je úplne ideálne a užívame si rýchly pohyb hlineno-trávnatým terénom. Je to úplne čosi iné ako posledné týždne v Tatrách. Rýchlo prichádzame na lúku Janková, odkiaľ máme geniálny výhľad na Turiec, Kľak za nami ale aj šialene sa kľukatiaci sa hrebeň Malej Fatry pred sebou. Nezdržujeme sa tiež dlho. Hneď začíname prudko klesať do sedla pod Úplazom. Známy to zbeh z preteku Endorfun trail, nad ktorým som sa dobrú pol hodinku rozčuloval pred Klárkou. Teraz už radšej škoda rečí o tom preteku.

Na Jankovej

Rýchlo vybehneme na Úplaz a lúkou zbiehame priamo pod Hnilickú Kýčeru. V sedle je kopa stanov a aj jeden prístrešok z čečinových vetiev. Všetci ešte spia. Nečudo, veď ešte nie je ani sedem hodín ráno. Hneď sa púšťame do strminy pred nami. Ešteže je sucho a nešmýka nás každým krokom o pol kroku nižšie. Neviem či poznám niekoho kto by mal rad tento kopec. Je to vertikálna chuťovka. Na ohýnajúcich sa paličkách ho ale ako nič zdolávame a už aj odfukujeme na jeho vrchole. Dal by som už aj pauzičku, lenže fúka dosť mocne. Asi by nás tu poriadne vyzimilo. Hádam nájdeme cestou privetivejšie miesto.

V sedle pod Hnilickou Kýčerou

Už fučííme

Dlho sa predierame nevýrazným chodníkom lesom. Priam by sa dalo povedať, že už to nikdy neskončí. Žiadna zmena na obzore. Ešte že si to tu už aspoň ako tak pamätám a aj rozkokošníky nás raz za čas preberú z polospánku. Radosť vidieť, že stíhame naplánované tempo 60% turistického času a ešte vždy máme aj čas si na chvíľku kdesi oddýchnuť. 

Na vrchole

Konečne prichádzame do sedla Majbíková, odkiaľ už budeme viac menej len stúpať až po najvyššie vrchy Lúčanskej Malej Fatry. Dostávame sa na málo výraznú Kopu a po chvíli sme už aj na Hornej lúke so slávnym Grand hotelom Partyzán - krásne vynovenej útulni. Sadáme do trávy a hľadíme do doliny a na chodník pred nami. Už len sa raz vyštverať na Veterné a potom už len po rovine až na Martinky. Tam sa so mnou Klárka lúči. Úsek sme opäť zvládli parádne aj keď Klárka sa asi až príliž veľa najedla. Nabudúce musíme robiť asi kratšie pauzy, lebo potom stále iba práskame čosi do seba. Svoje asi dosť urobil aj otravný vietor. Na Veternom už dosť fúkalo. 

Pri vysielači sa lúčime. Klárka ide domov, trošku sa ešte prichystať do školy, a potom pre auto do Vrícka. Ja letím smer Minčol. Okolo mňa sú zrazu ľudia. Fascinujúce. Každopádne celá Fatra je úplný raj pre samotárov oproti Tatrám. To ani netušíme ako blažene sa tu ešte máme. A ja, že u nás je hodne turistov. Našťastie som bol pochodiť aj Tatry a mohol som mať možnosť to porovnať a zistiť čo je to preplnené pohorie. Cesta na Minčol ubieha ako voda. Zo sedla Prašivé je to len pár minút a už aj stojím pri kríži na vrchole. Ani len sa nezastavujem. Mám čo robiť dobehnúť do Strečna za plánovaných 7 hodín. Mám na to asi hodinu a pol.

Konečne z lesa von ..za chvíľku na Veternom

Letím ku delu a opäť stúpam. Ani neviem ako a som na protikopci. Chodník pomedzi kosodrevinu a stromky je poriadne krkolomný. Kľukatí sa pomedzi skaly a korene a len ťažko sa dá rýchlo napredovať. Oproti mne ide zrazu spústa ľudí. Mám normálne podozrenie či sa nejedná o nejaký národný výstup. Netuším. Vždy sa len v rýchlosti míňame. Nie som zatiaľ na tom až tak zle žeby som na každého z nich hromžil a pýtal sa čo tu chce. Prebieham aj ďalšie, asi dva nevýrazne vrcholčeky a konečne prudko klesám na Saračníky. Začína ma dákosi prehrievať. Prebehnem ešte raz pár výškovými metrami a som v sedle Javorina. Zdravím sa aj poslednému ľuďovi čo som stretol cestou z Minčola a odbočím na modrú turistickú značku.

A pohľad naspäť

Ľudia akoby mávnutím prútika zmizli. Už som zase len ja a les. Dlhý traverz strieda strmhlavý zjazd o hodne desiatok výškových metrov nižšie. Vyrovnáva sa to až na rúbanisku. Od posledného navštívenia sa výrazne zväčšilo. Zvážnicou ho celé traverznem a lesom na druhej strane potoka prechádzam až vedľa lomu Polom. Niekdajší les tu už tiež nie je. Za to sa tu otvára nádherný výhľad na Žilinskú priehradu, ale aj na obce Strečno a Nezbudská lúčka. Po ľavici mám lom. Rýchlo klesnem až na križovatku ciest do sedla pod Kojšovou. V blízkosti by mal byť aj skalný budzogáň a podľa mapy na vrchole Kojšovej asi aj kríž, ale všetkému odolávam. Stále sa rútim do Strečna. Čas beží. Ešte ma poobede čaká polovica Krivánskej Malej Fatry.

Z Veterného na Martinky už len na skok

Chvíľku sa už len zastavím na rozhliadni Špicak nad hradom Strečno. Napodiv aj tu som úplne bez ľudí. Je to zvláštne. Takto v sobotu pred obedom. Spravím si pár záberov a konečne už letím do dediny. Strmhlavý chodník dáva poriadne zabrať. Aj si zaojkám dolu svahom. Prehrieva ma nenormálne. Konečne stretám pár ľudí. No a každým krokom ku hradu ich je viac a viac. Vybieham z lesa medzi domy a tam ma až tak ovalí ľudstvo a výdobytky modernej civilizácie. Znovu som v civilizácií. Rýchlo teda na kofolu. Musím sa dať dokopy, lebo poobede to bude ešte poriadne ťažké. Začínam sa báť tohoto nehorázneho dusna, ale aj tých ťažkých tmavých oblakov na hrebeni. Uvidíme ako to dnes ešte dopadne. Každopádne prvých 35 kilometrov koruny mám za sebou.

Čistá radosť

..aj toto?!

Dosť dožutý sa púšťam do druhej časti. V dedine je spusta ľudí. Nejako sa prederiem na druhú stranu Váhu. Tam to už redne, aj keď z času na čas ešte niekoho v turistickom stretnem. Väčšina sa autami odváža až pod kopec, niektorí dokonca až pod hrad. Prechádzam okolo Váhu popod železničné mosty. Telo a hlava sa mi pomaly dávajú dokopy. Po rovine to viac menej ide. Pri malej lúčke kde sa vlieva Hradský potok do Váhu znovu zapájam do pohybu aj paličky. Znovu začínam stúpať.

Akoby doma..

Na odbočke na hrad strmo stáčam telo doprava a párty môže začať. Nohy by vari aj šli, ale akoby palivo na ťah nebolo. Hlavu mi točí ako na kolotoči. Bojím sa aj na chvíľku zastaviť, žeby mi z hlavy vyžmýkalo aj to posledné a hodilo ma o zem. Každopádne nezostáva mi nič iné ako vytiahnuť si aspoň jablko z batohu. Pijem čo do mňa vojde. Snažím sa ísť čo najpomalšie. Myslím si, že času mám dosť. Po chatu som si vyhradil dve hodiny. Bol som tam za hodinu a pol? Od odbočky na hrad to bolo tuším niečo cez hodinu. Konečne som u domácich. Rýchlo letím do baru na pivo a kofolku. Je mi jasné, že musím aj čosi zjesť. Dávam si hustej kapustnice. Neponáhľam sa. Snažím sa aj napriek všetkým nepríjemnostiam užívať si to. Z chaty odchádzam za viac ako pol hodinu dokým som sa s každým aspoň trošku porozprával. 

Nad Kojšovou

Uff.. zjazdovka. Zapínam všetky svaly a paličky idú na plné obrátky. Strmých 50 výškových metrov mám za sebou. Nasleduje rovinka pod Suchý. Zrazu ma chytá taký krč do zadku, že som ledva stihol do kríkov vliezť. Verím, že teraz o pol kila ľahší to o to pôjde ľahšie aj hore kopcom. Už len zdolať Suchý a do cieľa to bude viac menej rovina. Výškové metre odsýpajú a ani neviem ako a som hore. Zdá sa, že kofola a kapusta má trošku dobili. Aj keď sa mi grgá kvalitne. Hneď sa aj púšťam chodníkom pod Ťavie hrby v ústrety Malému Kriváňu. 

Rozhľadňa Špicák

Nohy ešte kráčať vedia, ale chodník prepletený kosodrevinovými konármi a koreňmi dáva poriadne zabrať. Ani zliezačky po skalách na Ťavých hrboch neboli najjednoduchšie. Postupne ale všetko prechádzam a znovu som na rovnejšom úseku od Stratenca pod Malý Kriváň. Miestami ešte stále pobehnem. Vyzerá, že nakoniec do Snilovského sedla prídem na čas a nebudem to musieť hrotiť dolu z chaty pod chlebom, aby som stihol vlak. 

Z jej vrcholu smerom na Fatrišku

Pred Malým Kriváňom si dávam energeťák a postupne z nohy na nohu sa vyštverám až na jeho vrchol. Odtiaľ už vidno Veľký Kriváň a za ním už viem, že je opäť domáca chatička. To už dám. Už je to viac menej len dolu kopcom. Zbieham pod Koniarky a cez sedlo Bublén sa štverám na Pekelník. Výhľady z týchto miest sú majestátne. Pre mňa sú už ale tak domáce, že niekedy len moje vnútro dokáže cítiť tu harmóniu a navonok už ani nejavím známky nadšenia. Alebo to je tým vyčerpaním?

..a na Žilinu

Rýchlo ešte prebieham z Pekelníka na hranu Veľkého Kriváňa a zbieham dolu nad lanovku z Vrátnej. Ľudí je už pomenej. Veď je už vari skoro päť poobede. To už ušla aj posledná kabínka. Zvážnicu zo sedla ku chate viac menej kráčam. Parťák Ivo by nebol na mňa hrdý. Ten mi vždy káže do chaty dobehnúť. No ale vari nechceme volať modré svetla. Ja sa rád pred kofolkou vydýcham.

V Strečne pri Váhu

Na chate vidím opäť známe tváre. Víta ma Miška aj Veronika. Chytro si dávam zabaliť do batôžka štrúdľu pre Klárku. Ja si teraz dám už len kofolku. Ta kapustnica mi dákosi nechce zosadnúť ďalej zo žalúdku. Piť ešte ale musím a čím viac cukru a kofeínu tým lepšie. Baby sedia vonku. Nebyť deky, ktorou som sa celý zakryl, asi by ma mohli použiť ako vibračnú dosku, čo by ma drkotalo od zimy. Necelú pol hodinku som teda strávil so svojimi a už nezostáva nič len to na dnes dobojovať. 

Pekelník zdolaný..

Púšťam sa dolu generálom. Predstavujem si, že je niečo pred piatou ráno a práve zostupujem na vlak do práce. Zrejme sa cítim podobne. Teraz mi síce nezatvára oči od rána ale od ozajstnej únavy. Nohy stále viac menej fungujú. Prebieham skratkami na skládku a pokračujem skratkami až na Zajacovú. Čas cca 26 minút je na 60ty kilometer celkom fajn. Teraz musím už len vykráčať posledné 4 kilometre. Keď tu zrazu predo mnou začína hrmieť. Čo to zase?! Ešte musím bežať? Rozbieham sa aspoň po odbočku na Šútovo. Tam zisťujem, že búrka je až kdesi nad Veľkou Fatrou, tak ďalej na to už dlabem. Už sa nechám len spúšťať dolu gravitáciou. Mračná sa nakoniec úplne rozplynuli alebo kdesi ich zahnal vietor a ja som pár minút pred odchodom vlaku suchý na zástavke. Konečne. Už len do rána masívne oddychovať.

..aj za nami Malý Kriváň

Zdá sa mi ale, že som na tej zástavke večnosť. Vlak asi aj meškal, ale ani na to som nemal síl pozrieť. Vo Vrútkach sa presuniem ku našim a chvíľku vonku na teraske s rodičmi pokecám. Je to samozrejme výhovorka. Nechce sa mi hore schodmi. Klárka ma už čaká v posteli. Je pol ôsmej večer. Rýchlo sa dám dokopy, zjem všetko čo sa do mňa zmestí a zaľahnem. Zajtra ideme spolu s Klárkou pokračovať cez celý hrebeň Veľkej Fatry.

Drvý deň: Hrebeň Veľkej Fatry

Štart o 4:15 prehadzujeme na 6:00. Necítim sa na to ísť do tmy smerom na Ľubochnianske sedlo. Až príliž sa bojím lesnej hávede. Posúvam teda aj cieľ o dve hodinky neskôr. Dohadujem odvoz. Vari všetko pôjde podľa plánu. Pospali sme si celkom fajn. Do 4:30 to vychádza úctyhodných 7 hodín. Vlakom sa presunieme naspäť do Šútova a môžeme ísť na to. Starou cestou popod oporný múr hlavnej cesty Bratislava - Košice prechádzame do obce Ratkovo a okolo priehrady sa dostaneme až na druhú stranu priehradného múru. Po polhodinke asfaltu konečne vstupujeme do lesa.

Na druhý deň ráno v Ľubochnianskom sedle

Obchádzame rybníky a za útulnou chatkou pod lesom s jazierkom a vodným mlynom vstupujeme do krátkej tiesňavy. Na asi 100-200 metrovom úseku sme sa na chvíľku presunuli priamo kdesi do raja. Nie sú tu rebríky ale chodník je na väčšine úseku vedený na drevených mostíkoch. Cestou nahor sa tiesňava nejaví moc výnimočne, ale vždy keď idem týmto chodníkom zvrchu prekvapí ma súhra tieňov a presvitajúce svetlo zo spodnej časti. A možnože len preháňam. 

Pod Nižnou Lipovou s pohľadom upretým na Kľak

Chodník neskôr prechádza lúkou. Nebola to teda moc výhra. Tráva je mokrá a za chvíľku máme mokré nohy. Ešteže lúku hneď strieda les. Ale ani tu nie je najsuchšie. Tu sa zrejme tá včerajšia búrka prehnala. Vychádzame na zvážnicu a ňou veľmi pohodlne a rýchlo prichádzame až do Ľubochniaskeho sedla. Hodina a pol dnešného výletu je za nami. Ale ako to bude ďalej? Kde máme byť o akom čase? Snažím sa si to skúsiť prerátať. 5 hodín na Kľak mením na 4. Úsek od Kľaku po chatu pod Borišovom je ozaj dlhý a ťažký. Na to si musíme nechať minimálne 5 hodín. A do cieľa? Kilometrov je to stále veľa, aj keď výškových tam už až tak veľa nie. Sily každopádne budú dochádzať. Aj na to dáme 5 hodín. 14 hodín celkovo. Verím, že do ôsmej sme v cieli. 

Nad sedlom Príslop

Chodník zo sedla je poriadne krkolomný. Spočiatku stúpa priam do neba a je totálne premočený. Nohy sa šmýkajú každým krokom dolu riedkym slizkým blatom. Bojujeme s tým. Keď vystúpime nad 900 metrov už je dobre. Chodník je naďalej šialene vedený rôznymi traverzmi, kríkmi či koreňmi, no aspoň už viac menej nestúpa. Pomaly sa blížime ku Vyšnému Rudnu. Výhľad z Nolčovskej Magury je nádherný, ale nezachádzame si ani meter. Krásne pohľady na Krivánsku Malú Fatru sú aj zo samotného traverzu hrebeňa popod Nižnú Lipovú. Prechádzame lúkami, ktoré sú často spásané kravami. Prechádzame aj naprieč pár napájadlami a znovu vchádzame do poriadneho blata. Krajina bez výškových metrov rýchlo uteká a už aj stojíme pri smerovníku v sedle Príslop. 

Chládkové úplazy..

..a pohľad na Kľak

Pod nami je nádherná útulňa, cesta z Nolčova vychádza až do sedla a trošku krkolomne sa dá dostať na bicykli aj na druhú stranu hrebeňa do Ľubochnianskej doliny. My si na chvíľku vydýchneme a ideme v ústrety Kľaku. Pred tým nás ale čaká ešte šialené Chládkové. Chvíľku si ešte kráčame po zvážnici, ale potom zhurta odbočíme vľavo do lesa a už len šliapeme opretý do paličiek vzhúru do oblak. 

Kráľovstvo hôr a moja kráľovná

Chládkové je krásny kopec. Výhľady do Ľubochnianskej doliny a celé pokračovanie nášho hrebeňa sú malebné. Fascinujúce je aj hôľne bočné rebro Kľaku. Chodníky na Kľak z Ľubochnianskej doliny nemám vôbec prejdené. Raz to vari napravím. Taký hviezdicový výstup na vrchol by mohol byť celkom fajn. Ale dosť bolo obdivovania. Z Chládkového trošku klesneme a znovu stúpame. Striedajú sa rovné plošinky so strmými stúpaniami. Zdrvujúci je aj samotný záver výstup na Kľak. Znovu sa z času na čas objavujú blatové úseky, no už aj popadané stromy, ktoré budú po väčšinu času v zalesnenom hrebeni Veľkej Fatry.

Na Javorine..

A sme hore na Kľaku. Za tu námahu ten výhľad určite stojí. Na úplnom konci Ľubochnianskej doliny ako zátka vo výlevke stojí mohutná Ploská. Vedľa nej je hneď Borišov a až pod ním bude prvé teplé jedlo a čapovaný nápoj dnešného dňa. Máme teda čo robiť. Pred sebou už aj tak v poriadnej diaľke stojí Jarabina. Čaká nás nekonečný hrebeň polomom, ale aj dlhými rovnými zvážnicami. No som zvedavý ako rýchlo budeme na tom kopci oproti. 

Ach ty Ploská ploskatá

Z Kľaku rýchlo klesáme. Pod vrcholom si dávame krátky oddych. Až potom vyrazíme v ústrety popadaným stromom. Najhoršie je to pred Svrčinským sedlom. Tam na jednom úseku úplne strácame chodník. Neviem, Klárka vraví, že som si vybral zlú cestu. Je to možné. Ale či tá ktorou sme nešli bola lepšia netuším. Podľa mňa je to tu celé poriadne zasekané a nikomu z KST to nedrása nervy. Veď čo, turista sa prederie. Od Svrčinského sedla až po Jarabinu už ideme ale viac menej stále po zvážniciach. Kilometre rýchlo ubúdajú a za chvíľku stojíme na jej vrchole. Môžeme ísť hľadať prameň.

Medzi Javorinou a Šoproňom s Ľubochnianskou dolinou a Rakytovom

Ten sa nachádza pár desiatok metrov pod vrcholom. Problém je len ten, že celá Jarabina je zahádzaná pováľanými stromami a chodník sa za tie roky nečinnosti údržby upravil tak, že sa kľukatí kade - tade. Podľa gps sa snažím si skrátiť cestu ku prameňu čo najviac. Priam bravúrne sa od hora ku nemu dostávame. Tam už sedí kôpka ďalších 5 ľudí (zaujímavé tu stretnúť tak vzácny ľudský druh). V tomto úpeku je prameň ozaj neskutočná záchrana. V tieni pod stromami si aj my chvíľku ešte oddýchneme dokým pôjdeme ďalej. Borišov nás už volá.

Už len kúsek na chatu

Lúčna majestátnosť sama

Pred tým sa ale ešte musíme prebiť ďalšími nástrahami na chodníku (tentoraz pod ďalšou Kopou v okolí). Chodník je ale na moje prekvapenie na viacerých miestach prekopaný, čiže členky si aspoň na chvíľku vydýchli. Čo si pamätám, tak tu bolo vždy poriadne blato a sklon chodníka do boku asi 48°. Za Kopou opäť prichádzame do nevýrazného sedielka a znovu stúpame. Znovu cez mnoho popadaných stromov. Teplo je zdrvujúce, no stále bojujeme. Čo sme nastúpali vari opäť celkom strácame, ale nakoniec znovu stúpame a konečne prichádzame na Malý Lysec. Začína to byť poriadne peklo. Tento úsek ma už nejedenkrát poriadne preveril. 

Už idééém Borišovka

Z Lysca je zbeh celkom príjemný. Aspoň po odbočku na Veľký Lysec nad Belianskou a Jasenoskou dolinou. Potom už opäť celkom prudko klesáme, aby sme si to mohli znovu vystúpať na Štefanovú. Odtiaľ priam strmhlav znovu klesáme do hlbokého Štefanovského sedla. Je to krásny zbeh, ale bojím sa, že to teplo ma tak pohĺti, že sa už na protikopec Javorina ani nedostanem. Pre istotu dávame v sedle jablko a trošku vytrasieme nohy. Nasledujú posledné dva kopce pred chatou. Chrbát mám už od batohu a soli poriadne vydratý. Každá zmena pohybu alebo následné nasadenie batohu na chrbát je čistý masochizmus. Dosť s tým bojujem. Nohy zatiaľ fungujú. Stále, ako aj včera, je skôr problém s hlavou. Bufku som si ale na prameni celú namočil, čiže úpal vari nemám a aj piť si myslím, že pijeme dosť.

Traverzmi Ploskej

Pri týchto hlúpych myšlienkach sa razom ocitneme na Javorine. Otvára sa nám nádherný pohľad na siahodlhé lúky, na ktorých sa pásu kravy. Celý záver Ľubochnianskej doliny je pred nami. Vidíme všetko od Rakytova až po Borišov. Je tu nesmierne nádherne. Nebyť toho odretého chrbátu, tak si zbeh medzi Javorinu a Šoproň veľmi užívam. Aj tak ale všetko stále fotím. Stále to teda nie je ešte až tak zlé. Šoproň máme rýchlo za sebou, prejdeme jedným krátkym lesíkom a sme pod chatou. Hej no, na chatu musíme ešte zo 30 výškových metrov vystúpať. Neviem prečo ju nepostavili v sedielku.

Suchý vrch pred nami ..po boku Ostré Brdo

Rýchlo si ideme objednať. Kofolu nemajú. Divné. Majú len čapovanú hroznovku?! ..idem to vyskúšať. Samozrejme ku tomu si pripíjam pivom. A ako polievku Borišovku??? Čo to je? Chutilo to ale geniálne. Keby tá chata nebola tak moc zaprdená medzi horami, chodím tam na polievočku stále. Proste hustá ostrokyslá domáca. Čistá bomba, až sa mi teraz slinky zbiehajú. Približne pol hodinku čo sme si nadbehli presedíme na chate. Padlo to veľmi vhod. Teraz by sme mali viac menej už len vystúpať na Ostredok a po lúkach sa pretriasť až za Krížnu. Bude to krásny úsek. Oveľa krajší a aj oveľa ľahší ako začiatok.

Plosku nechávame za sebou

Pred odchodom ešte ideme načapovať vodu do prameňa. Nalgenku dávam Klárke do batohu, aby som aspoň trošku odľahčil zničený chrbát. Čert vie či to aspoň trošku pomohlo (no a či to vlastne nepomohlo aj Klárke). Potom už len opäť prídeme do sedla a letíme v ústrety Ploskej. Pred jej úpätím ale bočíme doprava a držíme výšku. Prechádzame výrazným žliabkom. Stredom tečie potôčik. Žľaby Ploskej vyzerajú priam dokonalo na lyžovanie. Ale už nejeden turista skončil svoju životnú púť práve pod lavínou v týchto žľaboch. Modro značeným chodníkom ešte prechádzame druhým výrazným žľabom a až potom sa dostávame na Južnú stranu Ploskej. Sme na hlavnom hrebeni. Pred nami je ešte zopár menších lesíkov, ale to už sa blížime ku šírim lúčnym plániam Veľkej Fatry. 

Pohľad naspäť spoza Suchého vrchu

Všade sú tu znaky pasenia dobytka. Po okolí je nejeden salaš, tráva je vychodená od kopýt, do korienka vyjedená a ani o smrádek nie je núdza. Okolo jedného takéhoto salaša prechádzame aj pod Suchým vrchom. Klárka tu už kedysi prespávala a poučá ma aj o tom čo sú to v diaľke za skaly. Kilometre rýchlo ubúdajú a my poza Suchý vrch prechádzame do sveta lúk. Pred nami sú obidva vrcholy Ostredku. Ten nižší, z ktorého odbočuje bočný hrebeň smerom ku Štrochom, ale aj ten vyšší, najvyšší vo Veľkej Fatre, s odbočkou ku Skalnému brdu. Ten bočný hrebeň so Skalným brdom je fakt nádherný. Nemôžem sa vynadívať. Svahy z Ostredku na všetky smery sa zdajú byť neskonale dokonalé na lyžúvačku. Prečo tu chodí na skialp len tak málo ľudí?

Na Ostredku 1593 mnm

Hrebeň Ostrého brda spomedzi Ostredku 1596 mnm a Frčkova

Z Ostredku prebehneme na ďalšiu hôľnu kôpku o pár metrov nižšiu s názvom Frčkov. Odtiaľ už klesáme o čosi viac. Traverzneme ďalšiu z kôpok a nakoniec pár metrov vystúpame na posledný v priamočiarom hrebeni Veľkej Fatry, Krížnu. Odtiaľ sa dá ísť už len doľava na Majerovú skalu alebo doprava ku Kráľovej skale. Z Juhu pod Krížnou je hlboko vrezaná dolina Tureckého potoka. 

A už aj letíme dole Krížnou

My prechádzame čosi viac ako kilometer ku Kráľovej skale a výrazným dlhým hrebeňom sa púšťame neznačeným chodníkom ku Malej Krížnej. Ten hrebeň až po Jápeň je priam gýčovo nastajlovaný. Tie jeho tvary ma proste dostali. Čo ma ale hodne mrzí je, že následkom burlivého vetra na hrebeni a prehrievaním počas hodín v lese po Borišov, Klárka sa začína trápiť. Ako vraví, všetko ju začína bolieť a hlavne dolu z kopca to vôbec nejde. Musím sa krotiť. Ideme pekne spolu. Nejak sa musíme kdesi do civilizácie doteperiť. 

Od hrebeňa Krížnej, cez Malú Krížnu až po Jápene

Na Malej Krížnej dávame oddych. Pred nami sa formuje pri pomaly klesajúcom Slnku mohutná búrková oblačnosť. Stále ale fúka ako besné. Zdá sa mi, že aj samé nebo medzi sebou bojuje či má vyhrať čistá obloha alebo hektolitre dažďu. Sami nevieme či sa podarí vetru všetko odpratať preč. Sme nastavení tak, že keby sa len trošku malo začať schýľovať ku búrke letíme dole do Tureckej. 

Na Malej Krížnej so Smrekovom nadohľad

Pri odbočke ale búrka stále len kdesi v diaľke a aj to len vo forme totálne čierneho oblaku. Vydávame  sa teda ďalej smerom na Jápeň. Chodník je znovu len minimálne prešľapaný a miestami sa poriadne predierame kríkmi a lesom. Obloka tmavne. Slnko zahaľujú mohutné oblaky. Prichádza večer a my sme kdesi pánu Bohu za chrbtom. Schádzame do sedla a dlho kráčame pod Predný Jápeň rovinou. Postupne konečne začíname ale opäť stúpať. Je to len 150 výškových metrov, no tie posledné strmé dali zabrať. Klárka hore kopcom ide stále ako drak. Kiežby jej šli aj zbehy takto parádne teraz po 50tich kilometroch. Ale tak zase načo toľko preháňať? Budeme vedieť, že na vietor, teplo, 50tý kilometer a kopec iných faktorov sa musíme inak pripraviť. Alebo to proste nabudúce nesíliť a ísť iba potiaľ pokiaľ to ozaj ešte chutí. 

Pohľad do Bystrickej doliny z hrebeňa smerujúc na Jápene 

Predný Jápeň je tiež bod rozhodnutia. Turecká 1:20. Dolný Harmanec 1:50. Je 18:45. Klárka veľmi rýchlo ale zavelí na Harmanec a ja bez rozmyslu súhlasím. Neviem či správne. Videl som, že sa Klárik už trápi. Mohol som zaveliť aj do Tureckej. No my sa už pomaly vzďaľujeme od vrcholu. Predierame sa kríkmi a zvláštne zarasteným skalnatým hrebienkom. Vôbec si to tu s pred pár rokov nepamätám. Myslel som si, že od Jápeňa po Jápeň je vkuse lúka. Tá začína až v sedielku medzi nimi. Klárka sa opäť púšťa do svojho tempa a odkrajujeme s posledných výškových metrov. Cestou hore nazbierame ocinovi aj pár bedlí. Aby sa nehneval, keď musí dole na nás toľko čakať. Ale tak kto mu kázal prísť o pol hodinku skôr ako sme navrhli? Druhá vec je, že aj my budeme asi pol hodinku meškať. 

Medzi Predným a Zadným Jápeňom

Zo Zadného Jápeňa smerom nazad je nádherný pohľad na hrebeň od Majerovej skaly, cez Krížnu až po Kráľovú skalu. Konečne máme za sebou už aj posledný výškový meter. Postupne Slnko končí svoju celodennú púť a žezlo nad lesmi preberá noc. Na lúkach je ešte ako tak vidno, ale akonáhle vojdeme do lesa skoro nič nevidíme. Postupne vyťahujeme čelovky. Odratávam posledné výškové metre. Z hora to je 550 metrov smerom nadol. Prvých dvesto metrov zbehneme veľmi rýchlo. Potom ale vchádzame do lesa a Klárik, no aj ja, sa začíname poriadne prehrievať. Pijeme ako dúhy. Klárke už vypovedajú v zbehu nohy úplne a posledné minúty len kráčame. Už sa nemáme kde ponáhľať. Musíme sa len bezpečne dostať dolu. Nech ideme akokoľvek. Poznám pocity totálnej straty energie a sily. Hlavne pomaličky. Zvládneme to. A možnože som to len ja tak extrémne prežíval a Kláris si šla svoje.

Večera pozbieraná

Prechádzame aj poslednou serpentínou a dlhá rovina ponad Harmanec nás napokon vypľuje pri posledných domoch dediny. Tam sa ešte pozhovárame s vypusteným psom, trošku si popletieme cestu do dvora s lávkou ponad potok, no a nakoniec po správnej ceste okolo riečky Bystrica prichádzame ku autobusovej zástavke v Dolnom Harmanci. Ocino nás už čaká. Naložíme sa ako vrecia zemiakov do auta a polomŕtvych nás presunie do Martina. Tam sa nezmôžeme už na nič, len na sprchu a posteľ. Všetky naše smradľavé veci zostali na kôpke pred izbou čakajúc na ráno. 

Od Zadného Jápeňa, cez Predný na Malú Krížnu až na Krížnu

Deň sa chýli ku koncu

Na druhý deň už len leňošíme a upratujeme tú bombu spredo dverí. Trošku ma mrzí, že som dnes nedokončil korunu, ale na druhej strane čo by som mal z toho? Len silné zážitky na zničený chrbát a hromženie ďalších 15 hodín? To nestojí za to. Zápisníky máme stále a etapku Dolný Harmanec - Vrícko môžeme ísť hocikedy inokedy na budúci rok. Hej až na budúci. Lebo do zimy je už toho naplánovanô hodne. A od decembra bude treba opäť lyže obuť. Tak som zvedavý čo bude o rok alebo aj o dva ..zrejme stále bude čosi na pláne :)

Foto: Klárka Bridíková a ja