Bánovská 100vka alebo treba na stovke spať a piť??

Bánovská 100vka alebo Strážovská motanica. Kde začať? ..čo sa ešte môže a čo už by nemalo zverejňovať? :D Jedna s najjedinečnejších 100viek minimálne na Slovensku. Prečo? ..Asi to bude tou komornou atmosférou, ktorá sa už dosť vytráca s naších 100viek a všetkým ide hlavne o výkony. Akože, odo mňa to asi znie blbo, keďže to bola moja 6tá stovka, ale toto mi potvrdzujú aj stovkárske legendy. Keď sa niekto chce poriadne zahryznúť do divokej prírody tak jedine tu. 

Na pretek som šiel totálne nepripravený. V posledný mesiac som toho mal hrozne veľa ..no možno až tak veľa nie, ale ako som prišiel s Kanárskych ostrovov a Transvulcanie tak doteraz som sa z toho silného zážitku nedal poriadne dohromady. Vedel som, že som sa prihlásil na Strážovsku motanicu s tým, že veď uvidím ..štartovné sa dopredu neplatilo a ani nebolo vysoké, čiže buď pôjdem ak sa mi bude chcieť alebo zdrhnem z boja a nič mi neprepadne. No ale celkovo som to bral tak, že čo tam nejaké Strážovské vrchy ..veď to určite zase nejaké rovinkaté lesné zvážnice. Áno som strašne nafúkany Malofatran :D Týždeň pred pretekom mi písal Peťo Knížat, že či teda idem. Ja som už aj zabudol, že niekde mám ísť. No ale keďže mám slabosť pre 100 km výlety v lese, ani som sa nenazdal a bol som v tom. Cez týždeň som si vybavil odvoz Peťom Cisárom z Jaslovských Bohuníc priamo z roboty v tom domnení, že v sobotu možno aj stihnem posledný spoj z Bánoviec do Vrútok a nedeľu budem už vyspinkaný doma. Normálne vtedy som bol rád za ten nočný štart.

V Bánovciach som ale presne pochopil na čo sú tieto nočné štarty v piatok :D ..jedno pivo ..druhé pivo ..kuracie soté ..jeden rum ..tretie pivo ..druhy rum atď. Áno na pravej stovke treba dopĺňať cukry a enerigie :D ..pri tomto vydatnom dopĺňaní energií som sa ani nezbadal a už som sedel v buse na štart do Považskej Bystrice. V Bánovciach nás bolo cca 25, ale podľa mňa tí čo neboli môžu ľutovať, že sa nesocializovali :D ..v buse bola ešte ochutnávka domácej becherovky či jagera od Jara Kováča ..no a po družnej debate fakt o všeličom sme sa ocitli v Považskej. Ja som sa tam fakt iba ocitol. Z busu som doslova vypadol ..viem, že sme boli v reštaurácií na terase a bolo tam opäť množstvo ďalšich známych a ďalšie piva :D Zničoho nič nás niekto pozýval na štart ..a ani som sa nenazdal a už sme bežali.

Inak no ..až po odštartovaní sme dostali prvý bod kde sa máme dostať. Bola to Rohatá skala. A každý sa rozpŕchol, kde len chcel. My sme to valili s Peťom za Eliškou Kaniovou a ďalšími, ale asi po 500 metroch sme boli z ďalšími a ďalšími, prepadajúc sa z 3tieho miesta na asi 30té :D ..no premotivované ultra mláďatá :D ..ok tak a už sami ..sami sme boli asi 10 km do Podskalia, kde z miestnej chaty na nás kričia, že čo to robíme, prečo bežíme v noci a načo a že či sa nepotrebujeme posilniť :D ..že majú na to tajný recept ..vravíme, že veď tak poďme ..za minútu máme posily až až z tých fernetov troch ..tak sme museli nakoniec odtiaľ fakt, že utiecť ..asi to bol náš najrýchlejší úsek :D ..no keďže som sa obával, že táto stovka je nudná a aby som si ju aspoň čímsi obzvláštnil, tak som sa doteraz dobre natrundžal. Inak zatiaľ bolo fajn ..ani spanie ma nebralo o jednej v noci a dokonca som si pamätal úsek pred Mojtínom ešte z behov do vrchu, keď sa bežal beh Mojtínskymi vŕškami. Viem, že sa v tomto úseku nachádza aj jaskyňka, myslím, že aj s oltárom, kde sa asi konávajú aj omše. No od Mojtína, aj keď pri tejto stovke, kde si každý ide kade chce, sme zablúdili po Rohatú skalu asi 3x ..čo to znamená? :D ..že sme si vytýčili smer na mape a nakoniec sme sa ocitli úplne inde ako sme plánovali ..ale aspoň sme našli jedných maďarov s Anitou Szalay a poslali ich nakoniec aj so sebou správnym smerom. Na Rohatú skalu bolo treba dokonca aj trochu ruky použiť ..veeeľmi pekné miesto ..škoda, že bola tma. Tam sme sa dozvedeli druhy bod trasy ..chata Baske ..supéééér, bude jedlo ..inak občerstvovačky žiadne(zatiaľ) a ch. Baské, pre nás až na 50tom km ..celé na 1,5 litra vody ..je pravda, že pred štartom som podopĺňal tekutín až až.

Naša cesta viedla z vrcholu priamo kolmo na vrstevnice, samozrejme nie ako išli ostatní ..v diaľke dole mimo chodníka, hlboko pod nami sme zbadali čelovku, tak si vravíme to bude ono ..tade určite máme ísť. Keď sme sa priblížili bol to fučiaci oproti do kopca Peťo Cisár ..že on si vybral cestu na Rohatú skalu po ceste a išiel na ňu teda z opačnej strany, nie ako väčšina ..ale aj niektorí rýchlici volili túto variantu ..rozlúčili sme sa tak, že my sme jemu povedali, že ešte má kúsok strmo a je hore a on nám že ešte kúsok strmo a sme dole ..tam sme opäť stretli skupinku Maďarov, ale popravdu nebolo im čo povedať, tak sme sa pobrali dopredku :D ..začalo sa brieždiť. Následný úsek bol nudný ..no ale čo? ..my sme si ho sami vymysleli taký nudný ..mohli sme ísť nejakými krkahájmi a nie pučiť po asfaltke. Prešli sme cez Košecké Podhradie a cez malinký kopček do Hornej Poruby. Následujúca Dolná Poruba bola, že ozaj dolná ..ešte sme sa museli vyštverať na sedlo medzi Porubami a potom sme si to šikli priamo popod vedenie ..no až také priame to nebolo, keďze to bol priam zarastený kaňón a museli sme ho traverznut bokom cez srnčie a diviačie chodníčky lesom. V Dolnej Porube zase asfaltka, ale potom šup doľava doprava a hybaj si dať vertikál na ch. Baske. Lúčim sa s Peťom a idem vyskúšať čo to spraví si dať po 45tich km časovku pre horskú prémiu ..v nádeji, že ma tam budú oblievať vodou ..kofola bude tiecť potokom a budú predo mňa predkladať guláše a iné chuťovky. Kopček to bol výživny ..trošku viac sme nakŕmili nožičky laktátmi ..ale za niečo cez hodinku som bol tam ..a tam? ..tam chata s miestými :D ..a jedlo? ..iba ich vlastná kapustnica a opečená špekačka na stole. Asi 15 minút som na ňu zízal a aspoň tak som sa snažil najesť z jej vône. Na Peťa som tam čakal totálne deprimovaný a už som sa tešil ako aj jeho zdeptám :D ..ok ..v chate nám predali nejaké minerálky a malinovky v skle ..potom po preliatí do bežeckých flias mi to vystrekovalo pod tlakom dobreže nie až do nosa a oka na ramenách ..ano bola perlivá ..poctivo perlivá ..po asi hodinke zúfalstva z hladu sa nad nami miestni zľutovali. No proste pýtali sme od nich, ich vlastnú kapustnicu, že im aj zaplatíme, len nech sa najeme :D ..nakoniec nám nabrali a dokonca nám to dali grátis ..takto sa im chcem poďakovať, že nás zachránili pred dlhotrvajúcou smrťou a zahriali naše žalúdočky. Jooj, bolo to nebíčko v papuľke. Po cca jeden a pol hodinovej občerstvovačke sme sa vybrali kúsok naspäť a potom ďalej po hrebeni na tretí bod ..tretí bol bola bájna Baba bez značného chodníka.

Úsek medzi chatou a Čiernou Lehotou bol ozaj krásny ..na hrebeni sa striedali úseky lesné, ktore striedali lúky s výhľadmi na okolité kopce ..ak si dobre pamätám tak z tohoto úseku bolo krásne vidno vzdiaľujúci sa Vápeč. Už sme nešli iba dvaja s Peťom, ale pridali sme sa ku ďalšim štyrom ..ku Katke, Stanovi, Boltezárovi a ešte jednému chlapíkovi, ktorého meno je tajne :D ..nie, mrzí ma to ale nepamätám si ho ak som ho niekedy vedel. Tento úsek som si  užíval aj keď začínalo ma brať spanie a hrozne ma pálili chodidlá. Toto sa mi moc často nestáva ..žeby to bolo tou nočnou rosou a mokrými nohami? ..celkom som si hejtoval svoje nohy :D ..z Čiernej Lehoty ešte cez jeden  kopček, hore po peknej zvážnici, dole po skratkovej traktorovej hroznej koľaji, kde sme z ničoho nič pribrali ďalšich na čele s Ivom Kadlečikom a spoločne, po porade s miestnymi dedinčanmi, sme zavítali do šenku, ktorý nám poradili. Pred šenkom sa varil ..guláááš ..škoda, že bol ešte surový a varený mal byť až o 2 hodiny ..popchali sme do seba sladké, slané, kofoly, pivá ,,každý podľa svojej chuti, nabrali vodu a po parádnej polhodinovej prestávočke sme sa všetci spoločne vybrali hľadať Babu ..chvíľku sme aj išli správne, ale ozaj iba, že chvíľku ..potom sme išli zase len nakríž lúkou priamo na vrchol ..v lese cez malinčie a iné chuťovky ..nakoniec sme našli aj nejaký neznačený chodník na vrchol ..ani sme sa nenazdali a boli sme na vrchole. Ďaľší bod Boškovie laz

Na vrchole bojová porada ..ja bez smartfónu a bez máp som bol s dnešného výletu natoľko mimo, že som sa nechal viesť, možno aj s mostu by som skočil keby mi povedali, že cesta ide tadiaľ :D ..počas hádok o trase som spal ..proste som sa zvalil a spal. Nikdy neviem, koľko to trvalo ..aale viem, že niekedy sa mi už aj snívalo a celkovo mi to prišlo, že sa tam vadili o trasu pol hodinu minimálne ..a možno sa ani o trasu nevadili ..len mne sa zdalo, že strašne kričia a vkuse ma budia :D ..ok ..ďalšia trasa kolmo dolu svahom do doliny ..zbehy som si neskutočne užíval, konečne som sa cítil ako kozoroh, moje znamenie :) ..som si skackal a šmýkal sa sutinou a užíval si jedný z najkrajších pre mňa miest Bánovskej 100vky ..konečne sa ukázali prednosti Fatranca ..ostatní buď šetrili sily na neskôr alebo inak nechápem ako štrk, kamene, lístie, konáre nemôžu niekoho baviť ..konečne niečo technickéé. No zišli sme dolu a hybaj na proti svah do krpálu hore ..proste skúsiť trafiť zelenú značku ..po malej roztržke v skupine, čo každý išiel svojim smerom sme sa opäť stretli na ceste ..ešte polhodina dohadovania koho cesta bola výhodnejšia, ale potom naštastie prišla cesta dolu a nová hádka kade teraz zase dole ..ževraj tam mala byť nejaká bývalá cyklotrasa :D ..to netuším odkiaľ zobrali ..lebo svahy boli tak 45° ..a všade popadané stromy a husto zarastený les ..opäť pre mňa úžasný technický úsečik po cestu v doline ..a potom asi 5 km po zvážnici a boli sme v Nitrianskom Rudne ..to už sa mi zase pred očami zjavovali guláše. Každú chvíľu som Stana otravoval, že za koľko metrov už bude jedlo :D ..fuuu ..nakoniec to pri vodnej nádrži prišlo ..jedloo ..každý sme si objednali kofolky, pivečka a ja aj pizzu ..keď vravia, že za 15 minút je na stole ..zase ma raz obabrali ..to sa týmto ľudom vôbec nedá veriť ..15minút je vždy v skutočnosti 30 ..počas chillu padol taký návh, že Peťo Knížat si dotočí 100km a ukončí to ..Ja, Stano a Bolti pojdeme rýchlejšie a ostatní si pôjdu svoje tempo ..moji by už asi aj šli, ale Pizza nikde ..keď prišla tak som pol kila spráskal asi za 5 minút ..dopil kofolku a prášil za Stanom a Boltim ..fuu ..ešteže prvé 3 km bola rovina, aby mi ta Pizza sadla tam kde ma a neprišla na neúžitok ..ok ..časovka číslo 2 ..Boškovie laz ..tentoráz som na Stana nestačil ani s karbónovými paličkami priamo z lesa ..pomaly začalo zapadať slnko ..o chvíľku sme boli hore ..tam nás čakala živá kontrola ..a prvá občervovačka ..bolo to čosi ako nebo alebo raj ..áno rajská záhrada ..voda kofola, energeťák, magnezko, cukor ..no proste všetko ..no len skoro sme to všetko zmeškali ..už sa po nás aj domov brali ..asi sme vážne až moc dlho sedeli po tých šenkoch. Ďalší bod Bradlo ..kúsok od modrej značky nad Dubničkou

Pri západe slnka schádzame z lazu ..čakali sme, že stretneme našú druhú skupinku, ale asi sme sa pri nejakej skratke obišli. V Nitrianskom Rudne znova stojíme v šenku ..ďalšie dve kofolky ..priberáme Boltiho pacera a pokračujeme po žltej na Košútovú skalu. Opäť raz cesta priamo do neba. Strmé skoro ako rebrík. Krásny chodník ..zase sa raz dalo pučiť ..vo vrchnej časti trošku aj skalnatý ..cez deň tu musí byť asi pekne. Hore sa zase študuje mapa. Ja samozrejme spím. Zase netuším koľko, ale každú chvíľu ma budia zo sna :D ..najbližších cca 10 km stááále dolu kopcom ..celkom rýchlo to ubiehalo dokým sme nevyšli na asfaltku. Aj keď zase raz možnosť si trochu pospať. Návod na spanie. Ísť po strede cesty, zavrieť oči a otvoriť ich iba v prípade, že vás to ťahá brutálne do strany. Takto sme sa dotackali až do Žitnej - Radiše. Zase raz študujeme mapu, tento raz som sa pridal aj ja. Inak podľa mňa sme sedeli na každej autobusovej zástavke okolo ktorej sme šli ..jedinečná možnosť vyhovoriť sa na štúdium mapy a sadnúť si :D ..So Žitnej sme chceli ísť najskôr cez pole s kopcom Brezina na druhu stranu do Dubničky ..lenže spolupútnici usúdili, že sa nechcú brodiť polmetrovou mokrou trávou tak sme sa na konci zvážnice otočili a nakoniec šli po modrej a žltej značke cez Zlatné naokolo. Trošku som mal z toho nervy ..asi by som sa ja radšej brodil poľom ako mať minimálne 3km navyše ak nie viac. Veď ale kto mi bránil, mohol som ísť aj sám. Ale čo potom? ..bez mapy a gps? ..Tak sme to teda obišli a potom dlhočizno sme hľadali Bradlo, ktoré nie a nie prísť. Nakoniec sme na vrchole ..berieme poslednú nálepku kontroly ..kocháme sa opäť raz ďalším brieždením a najradšej by sme tam zostali. Stano ale uteká na vlak na siedmu do cieľa. Čiže sme sa rozlúčili ..a ja s Boltim a jeho pacerom pomaličky krokom naspäť do Dubničky a potom okolo vodnej nádrže Prusy do Bánoviec nad Bebravou. Samozrejme sme museli ešte poblúdiť aj v samotnom meste. Zašli sme až na opačnú stranu mesta :D ..nevadííí ..mal som jeden z najviac km .vypučil som to až na 132 km a 5150 m+

V cieli nás už čakal unudený Johny, ktorý asi čakal, že sa nebudeme toľko trajdať ..no to je tak keď sú po ceste krčmy a reštiky :D ..rýchlo zisťujeme kedy ide bus ..zisťujeme, že ide hneď ..tak sa chytro dávam aspoň trošku dohromady, budím Peťa v telocvični(a vlastne asi všetkých čo tam boli, čo som nevedel ticho vyprávať o zážitkoch Jarovi) a taký smradľavý bežíme ..ehm ..tackáme sa s Peťom na bus. Cesta do Trenčína ubehla rýchlo. Zase raz snívame o jedle. Peťo nakoniec neodolal a kúpil si Pikao :D ..ja ešte raz ďakujem Boltimu a jeho pacerovi za bagetku, ktorá mi zachránila vo vlaku život.

Na nástupišti sa z ničoho nič zjaví Elíška s Honzom a neskôr vo vlaku prisadá Dalimil ..kecáme ..žiadne spanie ..po dvoch prebdených nociach netreba predsa spať :D ..v púchove ma opúšťajú Peťo, Elíška a Honza a Dalíka budím v Žiline nech si ide po svojom :D ..a ja za nejakú polhoďku tiež vystupujem a plazím sa domov.

Sumárum

Som neskutočne rád, že som sa mohol zúčastniť aj takejto stovky. Zažiť atmosféru ultra komunity a nie až tak sa pachtit za výsledkami. Proste, že som sa mohol stretnúť s ľuďmi, ktorý žijú behom, kopcami a prírodou. Zistil som, že Strážovské vrchy nie sú iba rovinkaté lesné zvážnice, ale, že tam majú brutálne strmé svahy a krásne miesta. Myslím si, že aj turisti by tam mali čo pozerať aspoň týždeň ak nie mesiac. Zase raz som mohol vidieť miesta, kde som nikdy nebol. Zistil som, že bez gps a mapy som stratený a odkázaný na druhých a zistil som aj to, že v skupine ide všetko ľahšie a rýchlejšie. Dokonca dá sa aj prežiť dvojdňové nespanie. Je to ozaj výnimočná akcia a z toho mala akcií čo poznám veľmi výnimočná. Určite každý by to mal aspoň raz vyskúšať. Možnože aj pre to, že či si nabudúce nerozmyslí, keď bude mať chuť hundrať, že dostal chlebík z masťou namiesto s nutelou alebo, že na občerstvovačke boli pomaranče a nie banány. Treba si vyskúšať aj aké je to bez občerstvovačiek a vody. Aj keď ako som už povedal, občerstvenie na Božkovom laze bolo neskutočnéé

Štefánik trail alebo aké je to behať štafetu?

Na túto akciu som bol hodený ako ryba do vody. Z ničoho nič sa nám ozval Majo Pé, že máme sponzora a že ideme behať zadarmo ..haaa ..tak to tu ešte nebolo konečne sa môžem ísť vytrápiť aj bez platenia ..také niečo sa neodmieta. Dostali sme sa pod záštitu Mareka Ká a firmy Teamindustries.

Od začiatku ma trošku škrelo, že nepôjdem kilometrov 140 ale iba 20, ale zase raz niečo nové. Po niekoľkotýždňovom drafte sme skončili v tíme okrem mňa, Maja a Mareka, ešte ďalší Marek El, Jakub U a potom nakoniec sa ku nám pridali Robo Zet a Jakub Ká. Niektorí sme sa poznali, iní zase nie. Do preteku dákosi nikto nič neriešil. Ledva sme si nahlásili polievky a jedla, čo tam budeme vyjedať a ledva sme niekoho zohnali kto pôjde na trojhodinovú prednášku o trati. To je tak keď každý chce behať a nie počúvať veci okolo. Na to by sme si mali zohnať manažéra. Áno ešte nám chýbala masérka, lebo auto sme mali najväčšie z celého Štefánika. 9 miestne a pohodlne sa dalo vystretý v ňom aj stáť. To sme mali zase výpožičku s Prefy v Sučanoch :D ..ale maséérka nikde.
V piatok pred pretekom išli Turčania z Turca, Blaváci z Blavy a ja s Bohuníc. Do Trnavy som prišiel asi 3 hodiny pred vlakom do Piešťan, povybavoval som čo mi tra bolo vybaviť a potom som čakal na stanici. Nakoniec som aj tak zistil, že som tam nemal byť o 18:27 ale 19:27 a ešte som aj Roba presviedčal prečo zabudol nastúpiť s Kubom na vlak o hodinu skôr. No ale tak po ďalšej hodinke som ich teda stretol vo vlaku a spolu sme docestovali do Piešťan.

Turčania boli ešte iba v ILAVE. Hm.. čo teraz? Prvý šenk čo naše oko uvidelo vyhral. Pri západe slnka sme opäť raz rozoberali filozofiu sveta. Kubo si tam objednal aj bagetu, ale keď sa bol o pol hodiny spýtať, že kde ju má tak mu teta vraví: Jáááj, ty si mal bagetu? :D ..a nenechala som ju v rúre zapekať? ..teta celá vysmiata ..druhý pokus trval opäť možno 15 minút, ale nakoniec bol úspešný. Ešte sme naposledy ohejtovali celý šenk a aj celú dnešnú mládež a keď už bol čas pobrali sa za našimi.

Z ničoho nič sa pred nami zjavil obrovský 9 miestny Citroen. Všetci sme sa zvítali. Celkom zaujímave dokým si 8 ľudí popodáva každý s každým ruku. Horšie ako pri pive. A áno, keďže štafeta mala 7 členov ten ôsmi bol náš vlastný šofér a fotograf Tomáš Er. Asi najväčší pán celého tripu. Celý čas nás vozil a my sme mu tam nastriedačku chrápali. Rešpekt.
Nasadli sme do auta a hybaj smer Brezová pod Bradlom. Zase som bol vo svojom živle a ústa sa mi nezatvorili celu cestu. Kubo sa zase nemohol vynadívať na naše autíčko a všetko naokolo ochytával. Skonštatovali sme, že prírodu tu majú krásnu, len kopce chýbaju. Tu sú krásne lesy, krásne polia a úžasné západy slnka, ale krpál poriadny nikde. Zazneli aj také hlášky, že keď už je tu iba rovina, tak môžeme valiť 3 min/km a aspoň nás bude ovievať. A keby len to ..pri takej rýchlosti sa už aj krajina okolo hýbe. Zase raz silácke reči od Fatrancov.

Ani sme sa nenazdali a boli sme v Brezovej. Tým, že registrácia bola vlastne pred týždňom v Blave, teraz sme tam nemali čo robiť ..opäť bolo poučenie o trati, čo nás nesmierne bavilo. Ale aspoň sa nik nemôže sťažovať, že sa niečo nepovedalo. Poobzerali sme všetkých našich súperov a ešte viac súperky, spravili naposledy spoločnú foto a Mareka poslali na štart a potom do tmy.
Hneď sme naskočili do auta(našťastie sme mali auto na začiatku a aj správnym smerom otočené dolu kopcom). Tým pádom sme boli jedno z prvých áut čo sa pohli a šofér bol natoľko dobrý, že po chvíli aj s 9 miestnym autom sme všetkým ušli z dohľadu. Aj tak nám cesta trvala skoro hodinu. Ono to bol vyše 50 km presun. Odovzdávka bola v dedine Dobrá Voda. Marek búšil čo to dalo, dobehol na 19tom mieste, lenže Majo ešte mal na sebe bundu a ušlo nám asi šesť sekúnd. Takéto lacné školácke chyby. No, každopádne na občerstvovačke sme sa najedli koľko to šlo, vyskúšali slávnu Red Bull prírodnú colu(ktorá mi ale moc teda nebrala), zobral som si teda aj klasický Red Bull a RedBull párty mohla začať. No.. a do tmy sme teda teraz poslali Maja a my hybaj autom ďalej.
Druhá občerstvovačka bola na vodnej nádrži Buková. V aute všetci spali a so mnou sa nik nechcel baviť. Proste keby nebolo vodiča, tak nemám žiadnych kamarátov. Pred Bukovou nás gps poslalo na priehradný múr cez zákaz vjazdu. A neviem ako to vraveli počas tých troch hodín vysvetľovania, keďže sme to moc nepočúvali, ale čo sme my počuli bolo, že máme prejsť cez ten zákaz. No.. cez zákaz sme prešli ale ochvíľku bola zamknutá rampa. Takže čo? ..pekne uzučkú cestičku po priehradnom múre na dodávke ideme cúvať. Zase sa raz ukázali prednosti nášho šoféra a po obídení celej dediny a priehrady sme sa dostali správne na kontrolu. Kontrola bola s veľkým priechodným stanom. Začali sme obiehať ultráčov a teda, ževraj sme moc zavadzali. Ale čo, dáme si ďalší Red bull, veď čochvíľa štartujem. Asi hodinku sme čakali pri ohníku na Maja ktorý sa šmýkal dolu Zárubami. Moc som mu závidel jeho úsek. Ale vlastne, asi všetkým, aj ten posledný po asfalte som závidel. Nakoniec Majo prišiel celý prepotený ako keby aj v pekle sa bol opekať a na trať sme vypustili mrznúceho ale aj zohriateho od ohníka Kuba U. Bilancia 9té miesto.

Auto sme nechali na tráve vedľa cesty a skoro sme odtiaľ už nevyšli. Dobre že sme nemuseli ísť svorne celý tím tlačiť. Ale keď sme sa boli rozbehnúť až od nádrže po tráve tak sme na cestu vyhúpli. Následne nás gps poslalo asi priamo po trati do Sološnice. Hm.. ale po dvoch kilometroch keď bežci odbočili z cesty do lesa sa za nimi už moc nedalo ísť autom. Tak sme sa otočili a všetkým v bežcom smradili a zavadzali.
Do Sološnice sme došli coby-dup. Stále všetci spali, nemal som žiadnych kamarátov. A ja som sa chcel tak s niekym rozprávať. Teraz by som bol radšej na trati ako toto zaháľanie ..asi som mal ísť s Kubom. V Sološnici stretávam Jara Ká a vraví, že Julka ide ako píla ..poprajem všetko dobre a hneď na to stretávam Peťa Ef aj s jeho problémami. Myslel som si, že to možno ešte predýcha, ale nakoniec radšej nepokúšal šťatie a ukončil to, ďalej som stretol Riša, toho zase chrbát bolel a tiež to ukončil a nakoniec pribehol aj Peťo Ká, celý zúfalý, ale nakoniec to tak vybombil, že do cieľa prišiel s časom nejako okolo 28 hodín. Ešte sme s Marekom a Majom porobili nejaké naspídované selfíčka po treťom Redbulle, lebo ostatní sa na mňa kašľali a spali v aute a keď Kubo U dobehol, prebral som štafetu ja. Bilancia po tretej kontrole 6té miesto.

V diaľke som započul Maťa Bé ako kričí na mňa, ale to už som bol vo svojom pretekovom móde. Teraz som už vnímal iba všetky tie mená čo som predchvíľou spomínal, že ich musím dobehnúť. Prvý šiel dole Peťo K., ten bol najbližšie. Potom bola dlhočizná asfaltka trošku hore kopcom a musel som to dupať čo to šlo. Postupne terén strmel až nakoniec zabočil do lesa a prišlo stúpaničko, Nohy som mal v jednom ohni. Začali ma nenormálne páliť lýtka. Až tak, že na chvíľu som sa zvŕtol a išiel čelom dozadu. Ale moc to teda takto opačne nešlo a musel som sa trápiť ďalej. Hore sa to trochu vyrovnalo. Po prejdení 5tich km mi písalo ale iba cca 300 m+ ..a ja že budem mať aspoň 500 a teda polku výšky za sebou ..celkom na mňa prišla depka ..ale vravím si 32min 5km ..hádam môže byť, ak chcem ísť celý úsek do 2 hodín. Stretám veľmi veľa ultrákov, ale nik so spomínaných ,,do mrrkvi, kde sú? ..potom prišli tie už mne známe úseky okolo plotov a zase všetko behať. Jááj, prečo som nešiel na ultra? ..teraz by som si mohol pokráčať, veď je to trochu v sklone ,,,možno aj 2% ..potom prišli polia žihľavy, potom krásny zbeh pod Taricové skaly. Fúúú, niekedy bolo dosť na mále, aby som tam neopečiatkoval niektorý zo stromov pri tých šikanách medzi nimi. A potom samotné Taricové skaly, minulý týždeň na Trnavskej sa mi to opačným smerom nezdalo až tak strmé, Ale táákto hore? ..veď som to šiel po štyroch. Ale bavilo ma to ..konečne som nemusel behať. Stretol som tam aj Miša Té. Ďalej sa mi vidí, že už bolo treba behať stále. Postupne pribudlo ďaľšich 5 km a znova cca 32 min. A znova iba cca 250 m+ a teda stáále cca 450. Jááj. Tu niekde bola odbočka ultráčov na Vysokú. Normálne som si tam na chvíľku zastal a rozmýšľal či nejdem s nimi. Ale zacítil som ducha môjho tímu ako ma tlačí doľava na červený chodník, aby som im to nepokazil.Tak som sa preťažko pustil tade. Stretám Dalimila Há, trošku ho podpichnem, čo sa fláka a bežím ďalej. Štafety neštafety všetko sa snažím predbehnúť. Ale už som neskutočne nevládal. A potom prišiel ten smrteľný kopec, ktorý netuším ako sa volá, ale bol strmý a na vrchu bola tajná kontrola. Už zase sa mi stalo, že som si musel nohy dvíhať rukami čo som nevládal. Rozmýšľal som, že sa tam hodím na štyri a tak to pôjde rýchlejšie. Strčím prst do dierky na kontrole a zase beeeh. Zase rovina. Zase dolu. Zase kopec. Všetko bolo po 500 metroch zle. Z kopca ma ešte aj koleno začalo bolieť. Ale vravím si, veď už iba posledných 5km. A tých tretích som mal za 31 min. Ale kdeže som si vravel, že už iba 5 km, to pobehnem. Vravel som si že ehm.. keby som teraz už šiel iba chôdzou aj tak to nebude až také zle ..to bude cca 2,5 hodiny ..to sa hádam nebudú na mňa až tak hnevať. Keďže som šiel ako zmyslov zbavený tak sa mi nakoniec podarilo aj poblúdiť. Na odbočke dobre že nie 30 fáboriek a ja sa vyberiem po zvážnici dolu. Len po čase, možno 500 metroch mi bolo divné, že žiadne ďalšie značenie a ani v blate žiadne stopy po teniskách, tak som sa pobral radšej naspäť, So sebou som podľa všetkého zobral aj Violu Dé s kolegom. Hádam mi tento hrozný kiks teda odpustia. Ja som nahnevaný na seba dosť aj za nich. Potom sa mi ešte podarilo predbehnúť jednu ženu zo štafety pred nami a už iba kopec dole a mala byt Baba. Celý čas pred behom som sa tešil na rýchly krásny zjazd, ale bol som taký rozbitý, že nebol vôbec ani rýchli, ani krásny. Dokonca som nestretol už asi nikoho iného známeho. Všetci určite boli na vysokej a asi sme sa minuli. Za cestou na Babu ešte mierny kopec ku chate. To som už zubami nechtami pučil behom ..ako sa sklon pred chatou vyrovnal, začali ma chytať kŕče. Raz za čas som zacítil dosť dobrý náznak šklbnutia pri kroku. Už som čakal kedy ma tam pred všetkými ľuďmi odhodí rovno do kríka mimo cestu. Keď som dobiehal tak môj šialený tím už na mňa kričí tak som nemal na výber a vybombil som to čo mi sily stačili. A kde mám strčiť čip? ..skoro som zabehol až za kontrolu do lesa keď ma nik nezastavoval. Rýchlo predávam čip Marekovi El a ja sa bezvládne hádžem na lavičku. Bilancia 4té miesto a tretí pred nami iba 15 sekúnd, Tak to som teda nečakal, keď som sa tam toľko času plazil a nie bežal.

Na občerstvovačke sa o mňa ostatní členovia starajú ako o svojho bôžika :D ..chceli mi splniť každé želanie. Sú proste najlepši. Predčili aj tých, aj tak už úžasných dobrovoľníkov. Najedol som sa vývariku. Kubo spravil opäť to čo on tak rád a často na pretekoch a mohli sme sa vydať na Kamzík za Marekom.
28km dolu kopcom. Marekovi ako najväčšiemu pánovi nášho tímu sme naordinovali 2 hodiny a teda urobiť si veľký náskok nad tretím a priblížiť sa ku prvým dvom. Marek si dokonca spravil ťahák na ruku s tým kade má ísť, lebo už mal aj také, že z chaty pod Suchým zabehol namiesto Strečna do Vrútok. Čiže sme sa obávali, či teraz nezabehne do Čiech pozrieť :D

No a teda my sme rýchlo valili po diaľnici na Kamzík. Prišli sme tam s celkom dobrým náskokom. Robo Zet má čas sa trošku aj vystresovať, či rozbehať.

No.. 2 hodiny prešli a Mareka nikde. Prešli už aj prvé dve štafety, ale keby sa Marek objavil teraz, nebol by ten náskok až tak hrozný. Prešlo už ale aj 2 aj štvrť hodiny a Marek stále nikde. Potom aj 2 a pol a aj viac. No.. začíname sa báť čo sa stalo. Mohol zablúdiť? ..veď mal aj ťahák ..to by tu už bol aj keby zablúdil. Nič ideme mu volať. Vypnutý telefón. Nemá signál. Fuuu ..zle. Čo teraz? ..kde ho ideme hľadať? ..nič sa mu nestalo? ,,ideme sa pýtať na kontrolu, kde ho videli naposledy ..ak tam niekde v strede bola aj tajná kontrola. Zistili sme, že na tajnej bol za cca 2 hodiny aj 15 minút ..nevieme síce kde bola tá tajná ale s takým časom mal byť už na Kamzíku. Vravíme si, tak už sa teda našiel ..Čiže už to pôjde a zachvíľu tu už bude. Ale stále nechodil. Nakoniec volá a vraví, že ma kolená totálne na kašu. Čiže nakoniec s pocitu hýbania sa krajiny a ovievania v rýchlosti nič nebolo. Bolo to iba samé a dlhé trápenie. Ťažko povedať či sme dali dobrý úsek Marekovi. Predsa len to je kamzík na extrémne kopce nie tieto rovinky dolu kopcom. A tu sa naskytá aj povedať v čom nie je dobrý kolektívny šport. Človek je neskutočne viazaný tímom. Akú mal Marek možnosť skončiť? ..samozrejme, že my by sme ho v tom podporili keďže sa trápil, ale koho by to na jeho mieste nežralo? ..to proste nejde zradiť tím, aj keď sa stane niečo takéto. Myslím si, že Marek sa musel riadne kvôli nám vytrápiť. Čiže myslím si, že bol to náš najväčší hrdina a sme radi, že sa nám vrátil živý a hlavne že nezablúdil :) ..Na kamzík prišiel už kvalitne krívajúc a hlavne psychický zničený, že to nevyšlo.

Nevadí, život nekonči. Nabudúce všetci natrénujeme a pôjdeme aj na prvé miesto ak to pôjde. Nakoniec to bolo namiesto plánovaných 2 hodín 4 a naše miesto pre smútok, ktorý panoval v tíme sme ani nezahliadli ..ale asi 19te miesto.
V tichosti sme nasadli do auta a pomaly sa presunuli do Devínskej Novej Vsi.

Na trať sa vydal Robo Zet. Ono tieto posledné dva úseky sme prenechali dvom skoro Blavakom, že aby nepoblúdili. Bol to už úsek aj po meste cez semafóry a tak. Mali tam aj nejaké kopce a keď som si bol minule s nimi zabehať v Blave tak sa mi celkom páčilo. Čiže verím, že aj tento úsek mal čosi do seba. Na Devíne Marek El ani z auta nevyšiel kvôli depke a Kubovia tiež zostali, lebo oni musia stále spať či čo. Nerozumiem im. Ja s Majom, Tomášom a druhým Marekom sme sa pobrali vyčkávať Roba. Na kontrole prvykrát stetam svoju blogérsku celebritu Valiku Jé, trošku pokecáme o pocitoch z utra, štafety a dobrovoľníctva , trošku pomôžem s čapovaním piva, pomôžem aj zhejtovať, že nemali pre nášho auto-obludiaka žiadne miesto a že sme museli ísť na kontrolu do dediny až z pod hradu pešo. Pozisťujem ako to chodí na kontrole s košmi(koše na tejto kontrole boli v rukách dobrovoľníkov :D) ..aj keď všimol som si, že pod schodami boli aj klasické koše, ale to je tak keď bežec príde po skoro 130tich km sem. Trošku už nerozlišuje realitu a je šťasťný za každú pomocnú ruku. No a potom sa dovalí Robo. A Kuba samozrejme nikde. Najprv sme sa báli, že zaspí v aute a nepríde preto na štart, ale odvtedy už tam aj robil fotky ala cisár Jakobo

..no ale nakoniec sa ešte rozhodol, že si musí ísť aj po druhe číslo s popisom ulíc kade má ísť. Tak to dopadlo tak, že on si vykračuje s číselkom a Robo už funí na lavičke.

 Ďalšia minúta, dve straty D ..poriadne ho zhejtujem. Skoro sa už s ním ani nebavím keď robí takéto kiksy a poslali sme ho teda kade ľahšie. Rozlúčime sa s touto občerstvovačkou a ideme jesť do cieľa guľáš. Inak ako je to s tými cestovinami na tejto občertvovačke? ..boli, či neboli? ..lebo mne bolo povedané, že nie, ale počul som aj niečo také, že niekto dostal ..ako to? ..a je to pravda? ..alebo aj ja už blúznim? :D
No celý nahnevaní na Kubovú nezodpovednosť sa ideme bez neho najesť gulášu :D ..ale len sme si sadli na lavičky a Kubo s medajlou na krku ide za nami do stanu. Dostal ešte viac vynadané ako vtedy ..že či mu už na čisto nešibe, že už je tu. Že veď teraz iba vyrazil. On to proste vybombil z Devínu ku Štefánikovi za 1:13 či koľko. Proste šialený premotivovaný chlapec, Ešte nás potom naháňal, že nech si ideme aspoň po medajle, keď už sme ho nečakali.

Potom, neviem či mal Kubo tiež nejakú depku z tohoto celého ale vznikla mu aj takáto fotka s pohľadom upretým do Dunaja s kalnou vodou z Nemecka po záplavách.

..možno práve myslel na tie dve stratené minúty v Devine :P ..potom sme sa ešte riadne naladovali. Pekne po poriadku: guľáš, cestoviny, guľáš, palacinka, ku tomu nejaké to pivečko a klasická coca cola a mohli sme sa pobrať domov. Inak musím pochváliť, že ešte asi na žiadnej stovke som sa nenajedol tak ako na tejto. Tu človek teda od hladu nezomrie.
Trošku ma mrzí, že sme šli tak skoro domov. Ale tak nikto ma nedržal a mohol som zostať. Na druhej strane nebudem predsa trhať partiu. Proste oni všetci chceli ísť chytro pozerať futbal. Ja by som radšej pozeral všetkých parťákov stovkárov ako sa im darí a jednému po druhom gratuloval. Boli ste všetci neskutoční a tíško vám trošku závidím, že som tiež nebol a nedostal červenú stužku na medajle ..ale zato zase vy ste nezažili tú úžasnú atmosféru tímu kedy jeden druhého podporujeme a zdieľame úžasné chvíle. Niekedy to je úžasne mať aj spiacich kamarátov v aute. Stále vravím, že na budúci rok už sólo, ale ešte viac ma láka ísť znovu túto štafetu ak sa vyzbiera rovnaká parta :)

No už iba cesta autom domov. Všetci napoly mŕtvy. Jedine šofér Tomáš stále pri zmysloch. Z ničoho nič sme už v Turci ..vysadáme prvého Mareka v Kláštore potom druhého Roba v Martine, mňa a šoféra vo Vrútkach a tí ďalší sa pobrali ešte ďalej do Turian. No a už je koniec a zase raz čakať týždeň do inej akcie. Kto to má vydržať?

PS: Ešte ževraj mám doplniť naše umiestnenie. No, nakoniec to Kubo dokázal sklepať na jedenáste miesto s časom 15 hodín a 5 minút ..náš odhad bol 14 hodín a dokonca na Babe to vyzeralo podľa nášho času na hlboko menej ako 13 a pol hodiny. Čo viac by sme chceli? ..asi iba aby Marekove nohy boli opäť v poriadku a behal znovu o sto dvesto.

Trnavská 100vka alebo konečne opäť možnosť závisláčiť

Je pondelok pred trnavskou stovkou. Volám Robovi Zet, ani neviem na čo, asi ohľadom Štefánik trailu. Z ničoho nič sa téma zvrtáva na Robových kebabových(hamburgerových) kamarátov. Ževraj na kebabe sa robia najľahšie predsavzatia a stávky. Nečudo ..ja by som tiež všeličo vymenil za kebab. Ale asi stovku nie. A tento prípad sa asi aj vtedy stal. Proste Robo nalanáril seba a ešte ďalších 4 kamarátov na Trnavskú stovku. No a teda keď som započul v telefóne stovku aj ja, tak som bol už tiež značne nalomený. Asi o deň som volal naspäť, že ideme na to. Trošku som si pozrel stránku podujatia, aby som aspoň vedel kde a o koľkej to začína. Najhoršie na tom bolo, že na služobnom byte v Jaslovských Bohuniciach mám iba deravé Adidasy. Nevadí. Bude to výzva. Do soboty som sa už nevedel celý týždeň dočkať a v práci som iba depkárčil čo idú tie hodiny tak pomaly. A ten piatok dokonca úúplne zastal.

Nakoniec prišla ale sobota a ja som sa o 4:45 pobral busom z Bohuníc. V Trnave na źelezničnej stanici bolo bežcov a turistov ako keby sa akcia mala konať tu. To som teda nečakal. Vlak do Blavy plný pohoďákov pochoďákov. Dve baby sedeli v plnom kupe aj pri mne. Apoň potom na trati sme ich zopárkrat stretali. Proste športuchtivý ľudia boli všade. A ja, že tento západ iba v kancelárií sedí.
V Blave sa stretám s Robom a jeho kamarátkou Ivkou. Ivka nás išla vyprevadiť do lesa aby sa nám išlo lepšie a potom valila za starými rodičmi. Nepodarilo sa mi ju presvedčiť ísť do Prievidze napešo. Ževraj by sme sa nestíhali vrátiť včas naspäť :D ..zachvíľku volá Julka Be, že čo robíme, že či stíha a tak, lebo že ešte potrebuje pred pretekom pribrať a tlačí 4 vajcia do seba a že asi pôjde jednú zástavku na vlakovú stanicu busom :D ..ale ani sme sa nenazdali a už bola pri nás. O chvíľu sme zistili, že Robovi kebabovi kamaráti stoja za rohom. Takže sme sa nakoniec všetci zvítali a vyrazili na registráciu. Registrácia bola v nejakých priestoroch patriacich ku stanici. No.. ale až na štvrtom poschodí a my sme čakali pred budovou asi v 20 metrovom rade. Ešte na schodoch sme vyfasovali papieriky so štartovým číslom už na vyše sedemstom čísle ..tak to tu ešte na slovensku na ultra nebolo, Na túto akciu som prestúpil do nového tímu. Volal sa Skromne - (najlepší) Zymberi tím :D

Keď sme mali formalitky za sebou pobrali sme sa svorne všetci siedmi v zložení Ivka, Julka, Robo, Mišo, Mišo, Lukáš a ja het na kamzík. Samozrejme som zabudol zapnúť hodinky a mám z toho depku doteraz :D ..zase som si na túto hroznú vec spomenul. Niekedy budem musieť ešte dôjsť ten prvý jeden a pol kilometer, aby som mal celú stovku. Takto sa to predsa neráta. Cesta na Kamzík bola pohodovka. Neviem či mám písať, že sme boli najhlučnejšia partia, aby sme sa neprezradili. No ale asi to tak bolo a ústa sa nám od začiatku po koniec nezavreli. Kokooos toľko som nenavyprával slov asi nikdy ako počas tejto stovky. Inak dvoch členov sme mali takých čo stále boli kdesi inde. Už neviem o koho išlo ale stále sa nám strácali z dohľadu. Prvá občerstvovačka bola na Bielom kríži. S Robom sme šli rýchlejšie po pivo ..ehm ..jedno a 5 kofôl. Rada na kontrole mala zase 20 metrov a na pečiatku sme čakali asi 20 minút. Nevadí. Oddychujeme ..užívame si parádnu akciu :) ..Tu nás opúšťa Ivka a už iba v šestici sa púšťame do lesa ďalej. 

Vyzerá, že budem mať asi trošku problém s určovaním našej polohy. Keď pozerám gps záznam a mapu tak neviem vlastne kde sme stali na občersvovačkach :D ..hm ..od Bieleho Krížu sme šli asi okolo vojenského priestoru po našej ľavej strane. To bolo to miesto kde po zhodení bômb opadávajú konáre so stromov nie lístie :D ..všade po zemi na ľavej strane boli konáre. Pamätám si ako som si užíval každé strmšie klesanie. Jedno z nich bolo aj pred Babou z tohoto kopčeka

Vždy som to vybombil na 180 tepy. Ľudia odskakovali z trate. No a potom hore kopcom nás zase obiehali. A takto to išlo možno do pol trate. Alebo na trati sme si nadbehli a následne nás na občerstvovačke všetci obehli. Na Pezinskej Babe som sa zase po pol pive opil. Doplnili sme zásoby jedla v žalúdku ..veď už bolo dvanásť hodín a po trištvrte hodine sme sa pobrali ďalej. Niektorí kolegovci začali trošku spomaľovať. Ale ako aj medzi sebou vraveli, dávali do toho všetko a ževraj ani tam neplánovali zájsť.

Pokračujeme na Čermákovú lúku. Na začiatku sme pučili do kopca Čmeľok. neviem či to bolo teraz, ale bol tam jeden úsek kde boli všade dookola ploty. Raz z jednej strany, potom z druhej. Čo to vlastne ten plot znamená? ..na čo slúži? ..niekedy sme si dokonca mysleli, či sa okolo toho plotu netočíme stále dookola a že to je plot do Jurského parku a či na nás niečo o chvíľu nevyskočí. Tento týždeň dokonca tento úsek bežím v rámci Štefánik trailu. Som zvedavý koľko si budem z toho pamätať. Taricové skaly. Krasne miesto.

Technické. Po skalkách dole a potom následne hore a tuším opäť plot. aaa žihľava. Zo s. Skalka je ešte pekný rýchly zjazd po zvážnici a chodníku, kde tu z lístím, následne nejaký ten kilometer po asfalte a potom hybaj hore na Vápennu. Tu sme začali riadne fučať. V lese začalo aj hrmieť. Ale keď sme sa dostali na vrchol, tak blesky, neblesky, všetko nám(im) bolo jedno a vedľa hromozvodu pri kríži či pamätníku sme sa kochali na skalách výhľadom na nekonečné lesy pod nami.

V diaľke bolo vidno kde tu lokálne poriadny lejak. My sme mali suchô. Ževraj som sa na tomto mieste začal meniť na primadonu tak ma začali Julia s Robom tlačiť cukrom. Že nech som vraj ticho a sedím na mieste a nebehám ako nepričetný. Tu sme prišli o prvého kolegu. Našťastie sám, v zdraví dorazil do Sološnice. Myslím si, že dobré rozhodnutie, lebo Vápenná by mohla byť v horšom rozpoložení dobrá krížová cesta.

Keď nás konečne vyhnal dážď a zima z vrcholu pobrali sme sa ďalej. Pršalo a pršalo. Ale našťastie nie silno. Raz za čas sa ozval Parom z neba, aby nám dal vedieť, že aj on sleduje ako sa nám darí. Opäť to bol pekný chodníček, kde tu za Vápennou aj skalný a dosť v daždi šmykľavý a blatistý. Pršalo asi až po kontrolu nad Plaveckým štvrtkom. Aj keď rozmýšľam. Bola to tá kontrola, kde im zhasol oheň a nás tam dobre zaudili a podávali niečo palenô alebo to bolo kdesi inde? Čo ale viem, že na tomto mieste blesk trafil možno nejakých 50 m od nás a čakala nás príjemná lúčka okolo toho miesta. Od tohoto momentu, ale búrka prešla.

Následný úsek sme šli najprv po rozmočenom chodníku, kde sme začali strácať ďalšieho člena, ale nakoniec nás dobehol ..aspoň sme si dali poriadny oddych na zvážnici. Najedli a vyprázdnili sa a potom takto posilnený sme sa pobrali na 5 kilometrovú zvážnicu do Bukovej. Cesta nemala konca kraja aj keď zase všelijakými možnými rozhovormi o vzťahoch, filozofií a smerovaní ľudstva sme si to skrátili na minimum a pri šere sme sa dostali do dediny Buková. V Bukovej bolo niečo, čo nik ani len neočakával. Plná krčma 100vkárov a pred krčmou sa podával guláš a kusy mäsa ..ono asi sme prišli do raja. Tlačili sme do seba zase skoro hodinu. Ale tak kto by odtiaľ odišiel na prázdno? ..pri pivku sme spolu ešte nakoniec všetci piati podebatili a potom sme sa aj s poslednými kebabovými kamarátmi rozlúčili. Išli ako draci, len keď už začnú bolieť súčiastky na tele asi by nebolo dobre to síliť. Nabudúce to vyjde. Bojovať sa dá proti duchu, nie telu.
No tak a ďalej už teda iba v trojici. S plnými žalúdkami, nekonečne dlho dolu dedinou. Až ku kameňolomu. Hej, ale ktorému? ..Julka ako náš sprievodca sa vyhovárala, že tu ešte jakživ nebola po tme, tak, že nech nič od nej nechceme. Pri prvom maličkom lome sme chceli odbočiť doľava ..ale našťastie išli za nami ďalší členovia(aj keď tiež nie moc istí) a vrátili sme sa na cestu a pokračovali dolu cestou. Až ku obrovskému lomu. Nechápem ako si niekto mohol pomýliť malinký lom(hm.. tri skaly pri sebe), s tým obrovským lomom ďalej. Pri ňom sme odbočili doľava do lesa. Cestička sa kľukatila, najprv bola spevnená ale neskor sa zmenila na traktorovú koľaj. Raz za čas sme niekoho obehli. Asi to bolo tým, že od Bukovej sme skoro všetko bežali v nádeji, že byť kratšie na trati = dlhší spánok. Kde tu sme videli už aj nejakého vracajúceho sa bežca. Bolo ich celkom dosť. Žeby bolo až toľko fanatikov, ktorí sa vracali do Blavy pešo? Lebo áno, na tejto akcií sú aj sprievodné akcie. Napríklad: po dobehnutí do Brezovej, vrátiť sa napäť do Blavy opačne pešo alebo z Brezovej pokračovať po horách až do Trenčína a komu je ešte stále málo ako Jarovi tak ísť z Trenčína na štart do Blavy pešo a potom ísť naspäť tiež pešo.
Nemôžem nespomenúť kontrolu na Rakovej. Kontrola v strede lesa a tam stánok, mixážny pult, výčap, streboskop, hudba :D ..no keby som nemal takých premotivovaných kamarátov asi by som tam aj zostal. Takto to dopadlo tak, že vypili sme čaj a hybaj het. Zase raz na začiatok asfalt a potom blatóóó ..potom dlhý zjazd do dediny Dobrá Voda. Zjazdík nás trošku odrovnal, ale v Dobrej Vode sme ešte dobrý kus pobehali a ako prišli na kontrolu tak hneď pili kofolu. Na terase domáci vyspevovali na celú dedinu ľudovky. Živá hudba. Trošku posilnený (hm.. skôr asi zasedený) sme sa pobrali na posledný úsek.
Posledný úsek sme sa už trošku potrápili. Začalo aj pršať. V pršiplášťoch sme pučili na posledné sedlo tohoto výletu. Najprv dostal Robo amok a s Julkou sme ho nemohli dobehnúť. Až keď sme začali vidieť v tme štyri bodky reflexné tak sme vedeli, že Robo je už poblíž. Vybehli sme do sedla a už iba cca 3km dole do Brezovej na štadión, Robo ešte musel pretlačiť poslednú krízičku a boľavé päty ..ale tu sa to už nevzdáva a o pár minút sa nám už vypisovali účastnícke diplomy. Porobili sme cieľové fotky legendárnej trojice a pobrali sa do krčmy.

V krčme to bolo horšie ako keby tam mali ožranov. Všetci vyvalený cez tri stoličky, napoly mŕtvy. Spoje o druhej v noci domov nula bodov. Nakoniec to dopadlo tak, že mňa zobrali nejakí chalani a kočka z Bratislavy až do bytu v Jaslovských. No proste luxus. Odtiaľ ešte busom do Dechtíc. Potom ďalším do Piešťan a potom vlakom do Vrútok a bol som doma :D ..ďalší dvaja z výpravy ešte hodinu ležali polomŕtvy v krčme, dokým ich z nej nevyhodili. Následne spali pred krčmou v termofólií, lebo čo? ..termofólia je teraz in

..a potom ešte tackajúc podopierajúc jeden druhého išli dva kilometre pešo na zástavku. (Toto je interpretácia toho čo som započul :D)
Človek sa musí stále opakovať, ale zase raz to bolo úžasne ..ako sa asi hovori nezáleží aké je počasie, kde sa nachádzate a dokonca ani aké máte oblečenie ..ale to s akými ľuďmi sa na danom mieste nachádzate :)

Vo štvrtok na západe všetko úžasne

Nepísať o preteku, ale o ľuďoch. To tu ešte nebolo :D Ale keď oni sú všetci majstri svetla (skoro) ..tak potom nepíš o tom čo sa s nimi dá zažiť.

Cez víkend sa mi ozval Robo Zymberi, že ako Bánovska. No skôr sa ma opýtal, že dokedy budem zničený, a že musím prísť vo štvrtok do Blavy. Ja vravím, že čooo ..mne sa nechce. Robo, že vo štvrtok ťa čakáme. No tak ja, že ok keď musím :D

V pondelok, či kedy volám s Julkou Batmendijnovou, že ani neviem prečo, vlastne ani neviem či sme volali, asi písali a nakoniec z toho vyšlo, že Julka o ničom nevedela. V stredu volám s Kubom Kubačkom a to isté. V poslednej dobe som dokonca dosť mimo. Smartfon je v oprave, čiže také niečo ako sociálne siete nula bodov, už vyše týždňa a na mojej prehistorickej Nokií ide signál raz za dve hodiny. V stredu som sa ale s Kubom dohodol, že teda vo štvrtok som v Blave ako na koni, či na buse, či vlaku a že ma bude čakať.

Prídem tam, von asi 200 stupňov a Kubo oproti mne v dlhých zimných turistických nohaviciach. Hneď sme vbehli do obchodu kúpiť čosi ale v obchode nemali nič poriadne extravagantné a obtiahnuté tak nebolo z čoho vyberať. Ak nemá oblečenie minimálne 5 krikľavých farieb a nesťahuje ho tak, že mu vytláča krv až do hlavy tak také mu nechutí. Radšej v 200 stupňoch zimné nohavice.

Z Vinohradov sa presúvame do Slovenského rozhlasu za Robom. Konečne prichádza Kubová chvíľa pre oblečenie si dúhových legín na beh. Trošku jeden druhého zhejtujeme a ideme za Julkou.

Julka, ako by povedal Kubo, vyparádena bežecká guľka, práve vybehla ako sme prišli pred nejaké parkovisko, či ako to nazvať. Ešte presviedčame Julku, že my behať nejdeme. Že my sa chceme prejsť. Nič nepomáhalo. Za 10 minút sme už pučili do kopca.
Inak ja to nikdy nepochopím, že v Blave je toľko kopcov. Ja mám v hlave zakódovanú pre naše hlavné mesto rovinu. Prvé 2 km som si normálne pamätal asi z pred dvoch rokov, keď som tam bol v jednej firme na pohovore. Behalo sa super. Už dávno som nemal takých ukecaných parťákov. Vlastne Kuba hej, s Robom som sa už dávnejšie rozišiel, ale celkom som bol rad za toto opätovné spojenie. Julka je zase parťáčka na dlšie seansy ..tak som sa celkom obával ako dopadne táto krátka konštelácia a ešte aj s týma dvomi. Ale Julka si šla svoje. Buď sme boli nepočúvateľný alebo proste takáto suchotina býva vždy na každom tréningu. Dobreže s ňou nemusím trénovať. Len si už potom užívať preteky. No ale asi naspäť k behu.
Z ničoho nič sme podišli cestu a vošli do lesa. Teraz asi každy Bratislavčan sa musí smiať, ale les v Blave? ..whaaat? :D ..no ok ..po troch km som si zvykol. Chodil som tade za nimi s otvorenými ústami, Oni tam majú lesy? ..nie iba paneláky? ..a je tam dokonca pekne ..trailové chodníčky lepšie ako vo Fatre? ..hm ..ale nemajú stúpanie. Bežci boli všade. Zavadzali. Ale to vážne? ..to toľko ľudí športuje? ..mladý, starý, stredný? ..oni ozaj nemajú niečo rozumnejšie na robote? ..ja že to iba zúfalci ako ja behajú

Obišli sme dokonca aj nejaké jazierko. Od začiatku som sa pýtal či nepôjdeme aj na lanovku. Ževraj hej. Boli sme už neviem či nie na siedmom kilometri a lanovka nikde. Vravím si, a to koľko ideme dnes bežať??!! ..ja, že sa tu idem iba poprechádzať ..ešte aj Robo sledoval či mám dobré tepy. Keďže práve sme zistili, že z jedného garmina sa dá chytiť superové srdce :D ..čiže keď vidíte na preteku, že váš protivník ma tepy 230 tak ste v klídku vy :D ..ale druhý otrasný prípad je keď vám kamarát robi pacera ..a nadáva vám keď idete nad 160 a keď ho poslúchnete tak zase je zle že pod 150 ..inak aspoň nemusím používať vibrácie na prechod zónami.
Z ničoho nič sme sa ocitli pred lanovkou. Konečne vidím naživo túto ich bájnu lanovku. No dajme tomu, že to nazveme kopec. Behať som to nevládal :D ..Julka vkuse pučila 100 m pred nami. Úplná socka :D ..my sme asi strašný keď sa s nami hanbí. Ďalšia vec čo ma fascinovala bolo, že oni sa dotkli vrchnej stanice lanovky a valili naspäť ..čooo? ..to čo má byť? ..žiadna kofolka? ..a je tam vôbec kofolka? ..nakoniec prevzial trasu asi Robo ..a začali sme v tých Blaváckych lesoch blúdiť kdesi okolo Kamzíka. A Stále všade ľudia. Prečo nesedia doma? ..veď vo Fatre je prázdno v lese. A v Bohuniciach ani nevravím. Tam žijú iba starý ľudia a základoškoláčky a po poli iba zajace.
Nakoniec sme sa pustili lesíkom dolu kopcom. Cítil som sa so svojimi parťákmi ako v Salomon video. Užívali sme si terénu až dokým sme nepríšli opäť do pravej Bratislavy na asfaltík. Kdesi v meste sme sa rozišli s Julkou, že nech sa ide dať dohromady. My spolu sme sa išli dať tiež dohromady a o nejakú polhodinku sme už sedeli v šenku. Akože ja som chcel ísť na kebab radšej ..ale tak nebudem trhať partiu.

Neviem ako mohol napadnúť takýto pub Robovi. Veď tam sa nedalo ničoho poriadne najesť. No niečo tam dávali, ale počet € na kilogram bol neúnosný. Tak to zostalo ozaj iba na tom pive. No okrem nejakej paštéty, či syre či akom frase. Pivo dávalo tému za témou.

Prebrali sme asi ozaj všetko a všetkých. Toto je partia ohováračov. Pozor na nás. Nik si nemôže byť istý, kedy ho, ktorý parťák zrazí za rohom na kolena :D ..ale my sa máme radi a aj všetkých naokolo. Vlastne okrem toho, že sme vyriešili problému Kuba. mňa, Roba, no Julke nič netreba riešiť. tá si robí čo chce, tak sme skoro už aj vyriešili problémy celého ľudstva. Keby nás po polnoci nevyhodili tak určite už teraz žije celé ľudstvo v utópií alebo v polygamií, či všetkozdieľaní. Medzi rečou prišiel aj juro Tekel aby nás na Julku nebolo málo :D ..neviem, čo tam chcel. Ale vďaka nemu sme vyvrátili všetky možne konšpiračné teórie ..napríklad aj to, že častejším holením, človeku nerastú chlpy, brada ani vlasy rýchlešie. Zistili sme kto už mal kiahne a kto nie. Zistili sme či je lepšie mať prsia alebo zadok, že či keď človek nosi pulzomer(podprsenku) tak si má obliekať biele alebo čierne tričko. Taktiež sme vyriešili výhody registrácie na instagrame a dali sme si aj základy hashtagov a spravili sme si aj kurz nádejného lajkhantera. No a určite kopec ďalšieho čo zostane navždy zapísané do nášho hlbokého podvedomia. Ešte sme čo to ohejtovali a pobrali sa na neznámu adresu.

Išli sme po nejakých tajných chodníčkoch a z ničoho nič sme boli v nejakom tmavom vchode. Konečne raz som nemusel šlapať štyri poschodia. Konečne niekto má rozum pri prenájme či kúpe bytu. Dostali sme sa do kráľovstva spojených rodov Batmendijnových a Tekeliových :D ..ich pohostinstvo musíme teraz rozchýriť po celom známom svete. Ešte nikde nebolo o mňa tak postarané. Ja som si vlastne sadol ..a z ničoho nič som mal pred sebou jedlo. A keď sa niečo minulo tak pribudlo ďalšie. Teraz neviem či disponujú nejakým hrnčekom var ..ale nedalo sa to zjesť :D ..raz boli na stole pááárky ..potom prazenica, zelenina, whisky, znovu párky, whisky, chlieb, voda, slanina, whisky, zelenina. Proste sme to trošku nezvládali pojesť. A keď sme nechceli jesť tak išli doklady von oknom :D ..zistili sme načo je sprchový kút v kuchyni, na čo sa využiva tajomná komnata, a ako dokáže byť ..ehm ..150? ..rôznych zapálkových škatuliek vedľa seba ..podľa treningových plánov sme usúdili kto je tu pretrénovanec a že keď sa vám žena dusí tak ona si dokáže poradiť aj sama :D Večer utiekol ako voda. Ani sme sa nenazdali a bolo pol tretej ..hm ..zajtra do roboty ..vlastne všetci okrem žubrienky Kuba :D ..takže sa musíme rozlúčiť s týmto ozajstým utopistickým rajom čo sa nachádzal v tomto byte a pobrať sa do reality bytu Robovho :D
..štyry poschodia ..je pol tretej ráno a ja musím ísť štyri poschodia po svojich ..a čoby vlastne štyri ..ešte oni aj v byťe majú poschodie :D ..vyvalili sme sa s Kubom na postele v podkrovi a o štyri, tri, dva, jeden sme spali ..totálne vypnutý, o dve a pol hodiny budík. Fuuu, hlavu mi šlo roztrhnúť. S robom sa lúčim a Robo ako na znak nášho úžasného priateľstva mi dáva na rozlúčku ibáč :D ..fuuu a teraz naspäť znovu do reality ..prečo toto musí vždy skončiť?

Človek ani netuší ako ľahko sa môže dostať do partie úžasných ľudí. V jeden deň ste sami dobreže nie v reaktore jadrovej elektrárni a na druhý deň poobede so štyrmi úžasnými ľudmi trepete dve na tri. Asi je ozaj potrebné aby sa človek držal ľudí, ktorý ho ťahajú dopredu, ku krajším zajtrajškom ..alebo ako hovorí iný pre mňa jedinečný človek ku ešte väčším depkám keď to skonči :D ..nie, niee ..aj keď už teraz mi to chýba aj tak sa už teraz teším na každý ďalší zážítok s Vami.

Transvulcania alebo ako sa samozvaná 6 členná Slovenská repre vybrala na sveťák

Je štvrtok 5.5.2016, pre nás malý deň D ..prečo malý? ..Vertikal je pre nás tréning, my sme hltači kilometrov :D ..pre nás ten veľký deň D ešte len príde a to v sobotu. 

Ráno nie a nie vstať ..samozrejme okrem mňa ..ja už taktizujem od siedmej, ostatným stačí až od desiatej. Po dvoch hodinách vychystávačiek o 12tej sme sa konečne pobrali z domu ..no a čo to vlastne ideme spáchať? Dnes nás čaká jeden z pretekov Skyrunner world series v kategórii vertical. A presnejšie ide o prvé kolo Binter Transvulcania Kilometro vertical s parametrami 7,6 km a 1200 m+ ..nachádzame sa na La Palme na jednom z najzápadnejších Kanárskych ostrovov ..musíme prejsť autom na opačnú stranu ostrova, keď už sme sa tak blbo ubytovali :D ..to znamená prejsť cez 2000 m vysokú kalderu ..našťatie tunelom ..o chvíľu sme v Los Llanos de Aridane, kde bude cieľ nášho veľkého dňa D ..to bude zase ďalší z pretekov Skyrunner world series tentoraz v kategórii ultra. Tiež ide o prvé kolo tohto roku s názvom Naviera Armas Transvulcania ultramarathon. Hneď sa ideme registrovať. Registrácia rýchla ..možno to bude aj tým, že bol ešte iba štvrtok a dnes na VK štartuje iba nejakých 140 ľudí a teda väčšina z 1800 ľudí na ultra a ďalších 1000 ľudí na sprievodný maratón a polmaratón, čo sa bude konať v sobotu, mohli sa chodiť registrovať priebežne od štvrtku do piatku večera. Poviem to na rovinu u nás na pretek, kde ide 100 ľudí sú väčšie rady, na druhej strane štartovné je približne 4x lacnejšie. 

Registrovali sme sa vo veľkom stane spolu s predajnými stánkami ..aj som si chcel kúpiť fukerku, ale bol tam riadne slabý výber ..po registrácii ako najväčší pán som sa ja s Jurom a Simčou vybral do úžasného obchodu s jedlom ..no a už som bol jasný ..sveťák nesveťak ..najedol som sa tak, že som chodil prehnutý. Boli sme trošku pozrieť aj do mesta a na cieľ ultra ..prípravy boli v plnom prúde. Na námestí sa dalo vyfotiť s plagátmi minuloročných víťazov. Teda, keď už nie inak, tak aspoň takúto možnosť sme využili, keď už nie sme na tých plagátoch my sami

 ..potom ešte dať jednu cervezu Doradu(pivo z Tenerife) a keďže štart VK nebol v Aridane ale pri pláži v mestečku Puerto de Tazacorte pobrali sme sa tam. Cestu na štart s mojim zmyslom pre humor, dobrodružstvo a skratky som v banánovníkových poliach takpovediac dosť prekombinoval ..trošku sme v nich zablúdili :D ..10 km cesta po normálnej ceste asi teda predsa len bude trvať kratšie ako skratka cez banány :D ..no ale keď Kubo chytí nervy a vymení ma za Sygic, lebo už sme neboli na ceste ale medzi banánmi, tak o chvíľku sme z labyrintu banánov von a na ceste do Puerta ..mesto už bolo totálne plné, čiže sme parkovali až kdesi v prístave, cca kilometer od štartu ..trošku rozcvička ..rozcvička bolo aj čakanie na záchody ..človek zháňa voľné miesto po celom meste v reštauráciach a keď si nájde už aj tú svoju tak jeden člen repre tam sedí pol hodinu ..hlavne, že štartuje o polhodinu neskôr ako ostatní členovia :D ..ale tieto plnky na záchodoch pozná nejeden pretekar ..o piatej to začalo ..náš prvý sveťák ..štartovalo sa po jednom v polminutových rozostupoch ..všade okolo chodníka špaliere ľudí s plastovými búchadlami a možno taký istý počet fotografov ..mne to príde, že miestní už ozaj nemajú čo fotiť, keď fotia aj mňa ..na čísle sme mali aj svoje meno a krajinu, tak niektorí kričali Luka, Lukaa ..Michalina, Michalina ..alebo Jakobo, Jakoboo ..na štarte uvádzač každého predstavil číslom, menom, krajinou a potom vravel milión ďalších vecí pre mňa nezrozumiteľných v španielčine a na koniec nás každého po jednom poslal kade ľahšie neskutočným arrrrrivaaaa, arrrrrivaaa ..od nás štartovala prvá Simča o tri minúty na to Juro, potom po minúte ja a potom s väčším odstupom najprv Miška a potom Kubo

Výhľad z trate č.1

Výhľad z trate č. 2 :D

 ..do polky trate na útes som bombil tempo ako pán bez pulzomeru ..každú chvíľu som čakal kedy dobehnem Jura alebo asi aj včerajší deň ..po troch kilometroch som nedobehol Jura, ale sám seba, keď som tak valil ..aspoň som zistil, že bez pulzomeru nedokážem žiť ..a to doslova ..po troch kilometroch som bol tak vyfľusnutý, že som myslel, že ani nedôjdem ..aj keď 3 km a 600 m+ ..to je dosť :D ..čooo? ..veď to je slabá polovica ..noo, toto ešte asi bude problém ..bolo mi teplo ..tŕpla mi noha ..začal som mať omdlievačky ..hm výhovorky ..ale dúfam, že to bolo tým, že už som tri mesiace pre pokazené koleno poriadne nebehal, lebo nie som od nás zvyknutý na takéto trapasy ..a musím si opraviť aj hlavu, aby som nabudúce nezabudol tepy ..postupne, veľmi pomaličky som dobehol Simču, ale bolo to už trápenie ..na konci som si myslel, že mám niekde zavesených tristo kíl a nohy som si dobre že nemusel dvíhať rukami ..viac ľudí sa síce podarilo predbehnúť, ale niektorí išli ako pani ..napríklad tí, ktorí to vybehli pod 50 minút(padli aj rekordy trate) ..za spomenutie určite stoji chlapík, ktorý síce išiel ako raketa, ale či ja, či Juro, keď nás obiehal, sme sa ho zľakli či aj chlap nemôže rodiť pri takých zvukoch aké vydával. Postupne sme sa hore postretali ..Bobča nám porobila fotky a videá keďže na VK sa vybodla a hore šla turistične 

..zato si spravila ako prvá z nás fotku s celebritou ..a to rovno s Nepálčankou Mirou Rai a ja som mal tu česť byt fotograf :D

 ..spravili sme si spoločnú fotku ..pokecali s Čechmi a Miška aj s Poliakmi ..musím ešte vyzdvihnúť. že sme boli asi najväčší fanklub druhého z vertikálu Čecha Ondřeja Fejfara :D ..po nadlávení sa na občerstvovačke  a vykochaní sa výhľadom, kde do frasa sme sa to až od oceánu vytrepali, sme začali pomaličky klesali naspäť ku pláži

 ..posledne serpentíny útesu sme šli už skoro v totálnej tme a čakali kto kedy z nás hodí papuliaka dolu svahom ..prišli sme akurát na vyhodnotenie ..veľké sklamanie bolo. že naša Miška nakoniec nevybúšila na stupeň víťazov, lebo dokým nevypustili na trať elite bola v priebežnom poradí na prvom mieste :) ..po vyhlásení ešte vymočiť po tme nohy do oceánu s metrovými vlnami a po takejto regenerácii smer popod hrebeň na druhu stranu ostrova ..samozrejme opäť sme šli spať o druhej v noci po dlhočizných rozhovoroch ..no zajtra budeme musieť odpadnúť do postele o deviatej, aby sme zvládli vstať na sobotňajšie ultra ..suma sumárum 1. kola sveťáku vo vertikále roku pána 2016 skončil tak, že najlepší zo samozvanej Slovenskej repre bol Kubo ..hneď za ním pár sekúnd Juro ..potom dobehla Miška, potom stráášne nespokojný Luky a nakoniec Simča

Skoro presne o 24 hodín sme už s Kubom museli vstavať na 1. Kolo sveťáku v ultra. Bolo štvrť na tri, keď zazvonil budík. Busy na štart nám šli so Santa Cruz de La Palma už o 3:30 a to bolo treba sa ešte dochystať a dopraviť do Santa Cruz ..ostatní išli neskôr ..Bobča na maratóne mala štart o 4hodiny neskôr v cieli polmaratónu a Miška, Simča a Juro na polmaratóne štartovali o hodinu a pol neskôr ako my z nášho štartu ..cestu busom sme s kubom prekecali o všelijakých chlapských blbostiach a ani sme sa nenazdali a boli sme na štarte. Štart bol na južnom cípe ostrova pri majáku Farro de Fuencaliente 

..ako sme vystúpili s busu a klesali ku majáku, dole sme už videli ďalšie desiatky autobusov a stovky čeloviek ..pri majáku to žilo ..veď nečudo ..iba štartujúcich bolo 1800. Najväčšia sranda celého štartu boli 4 toitoiky a 30 m rad bežcov stresujúcich pred nimi :D

Za mnou rada na záchod :D ..druhá polovica chodila do poľa za plotík :D

 inak človek ani netuší kto sa môže vedľa neho rozcvičovať vedľa záchodov :D ..nakoniec som zistil, že to bola tretia najlepšia, žena ultra Novozélanďanka Ruth Croft ..keď sme si vystáli radu pobrali sme sa na štart ..organizátori nám hneď dali jasne na javo kam patríme a poslali nás dozadu ..nechceli nás vedľa Aničky Frost, Luisa Alberta Hernanda, či Sagea Canadayho :D ..moc sme sa neryli, tak sme ozaj štartovali až z chvostu ..ale aspoň sme mali parádne miesto na fotky a videa

 ..zo päť minút po odštartovaní sme sa síce nepohli, ale nakoniec sa to rozbehlo. Hneď od začiatku bol chodník úzky a zápchy vlastne skoro počas celého preteku(povedal by som, že rad bol od majáku na Farro de Fuencaliente až po samotný koniec Los Llanos de Aridane, keď to preženiem, ja som sa pohol, keď Hernando bol v cieli :D ) Ale tam na začiatku o šiestej hodine rannej v tme to bolo ozaj, že upchaté ..s Kubom sme sa nenechali vyviesť s rovnováhy a všetko sme to obiehali mimo chodníka ..skaly, neskaly :D ..aa vlastne aké skaly?? ..chodník do 20 km bol čisto zo sopečného popolu, piesku a jemného štrku, čo by mohlo byť celkom fajn, ale keďže na Pico del Teide (to je zase iný príbeh z dolaďovania formy na Tenerife) som spravil dieru do S-labiek, tak som musel, každú občerstvovačku vysypávať tony štrku. Pravdupovediac bolo jedno či ste šli chodníkom alebo povedľa, pieskový povrch bol všade rovnaký a nohy každým krokom šmýkali pol kroku späť. Čítal som report z minulého ročníka a presne o tomto probléme so štrkom a prachom a aj tak sa tam vyberiem s 3 cm nezašitou dierou v sieťke ..dúfam, že budúci rok ma bude niekto nasledovať :D ..celý úsek od začiatku po občerstvovačku bol do kopca a predbiehať normálne ako ľudia sa dalo asi iba na jednom kilometrovom úseku, ktorý viedol po zvážnici. Prvá občerstvovačka bola v Los Canarios ..práve sa brieždilo ..v Los Canarios aj o siedmej hodine rannej to žilo ..okolo boli špaliere ľudí, ktorí už o takej skorej rannej hodine stáli vonku a povzbudzovali ..na tomto mieste pri behu cez námestie sú na zemi spravené pamätné tabule tým, ktorí vyhrali jednotlivé minulé ročníky. Ďalší úsek bol stále do kopca(vlastne do kopca sa ide cca 20 km a 2000 m+ ..najbližšia občerstvovačka bola až vo výške vyše 1800mnm ..ako sme sa po štarte hrozne potili, keďže nefúkal vietor, tak tu to bol pravý opak ..začalo fúkať ..bolo jasno a šli sme po tienenej strane hrebeňa ..na občerstvovačke som si ani quicklace na salomonoch nevedel povoliť také som mal skrehnuté ruky ..po cieľ polmaratónu do 26 km na El Pillare nebolo žiadne jedlo ..aj keď mi bolo strašne zle na čreva a neskôr aj na žalúdok jesť bolo treba a teda som vytiahol svoje tajné zásoby z batohu(inak okrem tohto prípadu som v batohu zbytočne ťahal kopec závažia, ani len fukerku mi nebolo treba a ohľadom jedla a množstva občerstvovačiek bolo o nás postarané až až). Z Las Deseadas po El Pillar sa poväčšine klesalo, okrem dvoch nie až tak výrazných kopcov Deseada a Pico Nambroque

 ..od tohto momentu sme už boli na vrchole hrebeňa a za nami keď sme sa obzreli naspäť bolo vidno aj Pico del Teide nachadzajúce sa možno aj 100km ďalej na ostrove Tenerife. Ani sme sa nenazdali a mali sme polmaratónsku trasu 26 km 2200 m+ za sebou ..v čase cca 4 hodiny a teda naša tretina za nami. Z El Pillaru štartovali maratónci aj s našou Bobčou :) 

..inak na tejto občerstvovačke už bolo konečne to sľubované jedlo a konečne bola coca cola, na ktorú som sa od začiatku tešil :D ..aj aby som doplnil kofeíny ..následný úsek bol síce možno vhodný pre roztriedenie štartového poľa pre maratóncov, ale mňa teda tých 7 km rovnej zvážnice celkom deptalo :D (medzi 25 tým a 30 tým km som mal svoj najlepší čas na 5 km) ..na konci rovinky na občerstvovačke El Reventon vznikli aj paparazi fotky s mojimi pocitmi po tejto pre mňa nechutnej zvážnici 

(inak z videí natočených vrtuľníkom tá rovina medzi borovicami vyzerá krásne :D ) ..dedukujeme, čo ma teraz prísť ..z 1400 mnm sme mali vystúpať do cca 2200mnm a následne klesnúť do 2000 na občerstvovačku Pico de La Nieve ..nad 1800 mnm začalo svietiť slnko ..dovtedy som nadával, že prečo je taká zima ..teraz či ma to slnko chce načisto pripiecť ..hrebeň od El Reventonu je ozaj nádherný ..konečne skalný a nie štrkový ..veľakrát sa išlo strmými zrazmi s krásnymi výhľadmi na oceán z jednej strany a na kalderu z druhej strany ..a čerešničku na torte pridávala každodenná Kanárska inverzia ..proste človek sa cítil ako v rozprávke alebo v raji ..čo tam po sveťáku :D 

No ale to silnejúce slnko!!! ..ešte že prišla tá nekonečne vzdialená občerstvovačka a tam sprchaaaa ..som si do nej vopchal celu hlavu ..skoro som až zošokoval ..ale bol to ten najkrajší pocit celého preteku :D ..podopĺňali sme zásoby na ďalšie kilometre a pobrali sme sa na ďalšiu púť ..(trošku odveci: pri tom množstve ľudí čo sme tam boli, nám to pripadalo ako keby sme všetci hromadne utekali pred vojnou ..na našich Slovenským ultra niekedy v noci stretneš skôr nejakú zverinu ako človeka ..aspoň nie je upchatý chodník). Takže, z občerstvovačky som vyrazil kúsok pred Kubom, lebo si ešte kamene z topánky vysypával ..teraz mi to určite bude do konca života vyčítať, že ho skoro porazilo dokým ma dobehol ..a veď ja som sa iba pomaličky šuchtal ..neviem, čo sa sťažoval :D ..keď sme sa dostali nad nejakých 2200 mnm hrebeň sa vyrovnal a z času na čas sa dalo aj trošku pocupitať ..abnormálne výhľady pokračujú a slnko besnie v plnom prúde ..cítim sa ako na púšti a čakám na oázu v podobe občerstvovačky tentokrát na Pico de La Cruz v 2300mnm ..hneď ako prídeme lejeme na seba vodu ..popijeme všetko čo nám strčia do ruky a vydávame sa skalnou púšťou ďalej. Na tejto občerstvovačke som už musel ozaj dosť zle vyzerať, keď sa ma už aj zachranári pýtajú či som OK :D ..Do Roque de Los Muchachos čo je najvyšší bod celej La Palmy sme ešte prebehli necelých 5 km po skalnom hrebeni vo výškach nad 2300 mnm. Tam bola jediná občerstvovačka s hutným jedlom ..teda cestovinami ..samozrejme som mal takú nechuť niečo zjesť, že som ich ani neochutnal a to ja jedávam všade všetko ..nakradli sme geelov koľko sa len do vreciek zmestilo ..nechali sa zliať vodou a pobrali sa pre mňa na najnáročnejší úsek preteku ..aj Kubovi som povedal, že nech ide kade ľahšie ..že už s ním nechcem byť :D ..tak to vybombil dole kopcom ako strela. Čakalo nás na 17tich km cca 2500 m- ..prvý úsek z 2428 mnm na El Time 1160 mnm, kde končil vertikál bol v celku behateľný ..raz za čas aj strmší ale v tých borovicových lesoch bol terén celkom zábavný ..na El Time už pojedám a popíjam všetko čo uvidím ..najradšej by som tam už zostal ..a to som iba v polke zbehu po 10tich kilometroch ..nedal som sprchu, čo bola osudná chyba(vlastne som ju tam ani nevidel, bola tam??) ..slnko začalo tak piecť do hlavičky ako nikdy predtým ..svietilo z pravej strany a spálilo mi celu pravú polku tela a samozrejme cely krk a nos ..zjazd to taký, že som každú chvíľu čakal kedy sa potknem o nejaký kameň a zaletím prinajlepšom nejakému kaktusu do náručia a v tom horšom prípade zaletím dolu útesom rovno do kaldery, kde bol vlastne poblíž už aj tak cieľ. 

Nakoniec sa z toho nič nestalo a o nejaký čas cely spečený som sedel v Puerto de Tazacorte v nadmorskej výške 3mnm. 

Opäť studená zalievka hlavy. Počas sedenia na stoličke som sa cítil ako kráľ. Ako Djokovič pri oddychu medzi setmi :D Zo tri dobrovoľníčky chodili priebežne kontrolovať moje životné funkcie a stále sa ma pýtali či nechcem nejaké pitíčko alebo niečo priniesť na jedenie (No a potom, že prečo mi Kubo na 22tich km zdúchol o 22 minút a 100 miest, nechápem ako odolal stoličke a hodnosti kráľa :D ) . Ja som aj tak všetkých kruto odbíjal ,lebo by som už aj tak teraz pred cieľom do seba nič nedostal. Po pláži za revu divákov sa nedalo inak ako prepaľovať ..ale pláž skončila a policajti nás poslali popod most priamo do Barranca „rokliny“ ..zase samy štrk ..počas preteku som už stihol roztrhnúť S-labku aj z druhej strany a štrk sa valil ako potokom do topánky ..kaňon to bol pekný nebyť toho štrku alebo skôr asi tých nešťastných dier (odveci: keby náhodou prišla nejaká prietrž mračien podľa mňa tieto baranca sa hneď plnia vodou ..ako by sme potom bežali hore prúdom rieky? :D ) 

..po vybehnutí z kaňonu ešte posledných šialených rýchlych 200 výškových metrov serpentínami, kde sa mi prihovorila jedna španielka, ale náš rozhovor vyzeral ako keby som sa s Maďarom rozprával (áno priznám sa pochádzam z Turca a Maďarom nerozumiem) ..každý si kecal svoje ..no ale po minúte bezmyselného presviedčania či ideme hovoriť španielsky alebo slovensky, sme zistili, že to aj tak nikam neviedlo a sme sa rozišli :D ..po vybehnutí do ciest Los Llanos de Aridane nás ešte čakala 1,5km rovina ..ale to už som si s ostatnými okoloidúcimi pretekármi gratuloval a s nejakým Francúzom dokonca objímal ..asi od šťastia :D ..ale to bol jeho nápad :D ..zase sme si ale nerozumeli ani slovo lebo dokonca ani po francúzsky neviem ..no a potom som sa rozbehol ..z čítania som čakal, že to bude posledný ťažký kilometer, lebo ľudia nedovolia kráčať. Ale ja som si to neskutočne užíval. Najprv bolo okolo trate ľudí pomenej, ale celou ulicou hrala hudba a nenormálne hecovala. Ako sa človek blížil ku cieľu tak ľudí pribúdalo ..vystrkovali z poza zábran ruky na tlesknutie ..kričali ..povzbudzovali ..no nedalo sa neísť na 100% ..potom pred koncom bolo ešte jedno esíčko a zjavil sa ciel. Cieľová rovinka, chlapík komentátor hecoval ľud, aby povzbudzovali k 150% výkonom ..tak som to tam napálil čo to len šlo

 ..nejakú minútu som sa musel spamätať, že čo sa vlastne stalo ale potom to prišlo ..eufória ako prasa ..organizátori ma poslali kdesi doprava a tam som už zbadal Kuba a aj ďalšich našich ..všetci mi gratulovali :D ..strašnéé ..ale ja som zo sebou spokojný ..čas 12:49 keď som už tri mesiace poriadne nebehal na 75 km a 4400 m+ mne stačí ..Kubo dal dokonca 12:28 a to sa so mnou trajdal väčšinu času ..bezo mňa by mal ďaleko pod 12 hodín. Ešte musím spomenúť, že naša Bobča na maratóne skončila medzi ženami na krásnom 20tom mieste medzi ženami a polmaratónci Juro skončil 41vý medzi mužmi, Simča na fantastickom 6tom a Miška dokonca na úžasnom 4tom mieste medzi ženami. Keď sme sa ako tak spamätali rozložili sme sa v lazaret zóne na penových kobercoch odkiaľ každú chvíľu modré svetla niekoho odvážali ..ale všetci budú vari opäť v poriadku ..asi iba vyčerpanosť, úpaly, zimnice ..už počas behu sme s Kubom rozmýšľali, že načo toto všetko robíme a ešte aj za to platíme :D ..poviem to tak ..je to láska k behu, prírode a k ľudom, ktorý majú rovnakú úchylku ako my. 

V lazaret zóne sme hrali karty a všetci diváci pozerali či sme v poriadku(teraz ale neviem či po fyzickej, či psychickej stránke :D ) ..o deviatej sme šli pozrieť vyhlásenie výsledkov

 ..medzi ženami vyhrala Švédka Ida Nilsson a medzi mužmi už po tretí raz vyhral Španiel Luis Alberto Hernando ..zatiaľ prekonateľ aj Killianovho rekordu ..potom sme ešte museli počkať na bus ..na zástavke všetci bežci buď ležali alebo v rôznych divných pozíciach sedeli s tým, že polovica farebne kričala v oblečenej termofólii :D ..nakoniec po dlhom čakaní sme sa busu dočkali a cestou autobusom neskutočne zaspali ..skoro sme ani nevystúpili ..ešte desať minút autom s nejakým miestnych dubstepovým Kanárskym rádiom na plné pecky o jednej v noci, aby sme nezaspali a boli sme na ubytovaní.

Sumár alebo vyhodnotenie?

Ak mám zhrnúť celú Transvulcaniu tak každému kto ma rád výzvy a nádhernú sopečnú prírodu s niečim iným, novým čo u nás nenájde, tak nie je o čom ..vysoké hory ..každodenne inverzie ..čierny piesok a obrovské borovice to je len to málo čo sa tam dá zažiť ..a kto je závislý na výškových metroch nemá už vôbec nad čím rozmýšľať. Tak hor sa na nove výzvy :) Proste to musíš zažiť, musíš, aspoň raz za život.