Začiatok príliž nesílime. Najprv ešte o deviatej ráno v Starom Smokovci zbehneme na kávičku a až potom sa autobusom odpravíme smer Tatranská Biela voda. Hneď na parkovisku obúvame lyže a ideme na to. Cesta dolinou uteká vcelku rýchlo a o chvíľku sa dostávame priamo do doliny Zeleného plesa pod majestátne steny Kežmarského štítu. Pred nami sa z hmly vynára konečne aj Jastrabia veža a samotná Fľaša smerom do Veľkej Zmrzlej doliny a do samotného Baranieho sedla. Prichádzame na chatu.
Je čas obeda a teda vyskúšame miestnu kuchyňu. Kapustnica sa ale ku našej Chlebskej v Malej Fatre ani len nepriblížila. Každopádne je možné, že je to aj tým mojím dnešným dodžubaným trávením. Trvá nám celkom dlho dokým sa odhodláme ísť ďalej. Počasie je stále nemastné - neslané a do hmly sa nám teda moc nechce do takých výšav. No ale raz to muselo prísť. Buď ideme alebo nie. Teda ideme na to.
Prechádzame zamrznutým zeleným plesom a postupne začíname stúpať ku prvému žliabku, tzv Fľaši. Snehu je veľmi nerovnomerne. Niekde je vyfúkaný na ľadový povrch, inde je aj pol metra prašanu. Pred nami Fľašou práve zostúpili zhora dvaja turisti. V hmle zablúdili a namiesto Baranieho sedla odbočili niekde pod Lomnický štít do Medenej kotliny. My už čo to vidíme, tak veríme, že pôjdeme správne. Matúš ťahá stopu. Využíva stopy turistov, ale miestami radšej prechádza v žľabe ešte viac napravo až po vyfúkanom ľadovom povrchu. Po ľavej strane vyzerá byť hlavne vo vyššej, otvorenej časti celkom poriadny závej. Cesta celkom rýchlo odsýpa a o chvíľu opäť obúvame lyže.
Čím sme vyššie tým je v dolinke viac a viac čerstvého snehu. Vyčasuje sa a začína preblysovať ponad naše hlavy aj Slnko. Vidíme už aj observatórium na Lomnickom štíte a nádherne biely Kežmarský štít. Po ľudskej stope nad Fľašou ani náznak. Prešľapávať stopu dá poriadne zabrať. Väčšinu ťahá pretekár Matúš. Ja som na to slabučký a Klárka cupitá za nami. Prichádzame pod sutinový kužeľ pod vrchný žľab smerujúci do sedla. Pristrmieva a začíname si nebyť istý čo ďalej. Každopádne ešte stále stúpame. Pod samotným žľabom je nafúkaný možno metrový závej. Matúš sa snaží okolo neho prejsť a pozrieť do žľabu. Obúva mačky a ide na to. Len chvíľku ho nevidieť, ale my za ten čas poriadne mrzneme. Do doliny za celý deň nezasvietilo Slnko a ako sa teraz poobede vyjasnilo prichádza fakt krutá zima. Matúš aj keď naňho spoza skaly kričíme nič nepočuje. Po chvíli sa vracia, no konštatuje, že ďalej to zrejme nepôjde. Je tam snehu po pás a viac. Nie je to určite bezpečné. Klárke dávame znamenie, že môže prísť za nami ku skale pod žľab. Tam zhodíme pásy a pripravujeme sa na zjazd, keď tu z ničoho nič sa objavia zo sedla dvaja lyžiari. Fúú, to sme teda nečakali. Vyzerá, že ich to udržalo. Hore to už ale aj tak síliť nejdeme. Bolo by to poriadne trápenie vyliezť hore v toľkom snehu. Ideme polyžovať prašany za nimi smerom na Brnčalku.
Idem prvý. Ledva sa hýbem. Prachu po kolena, možno po pás. Máme čo robiť dostať sa po miernejšej časti po Fľašu. Druhý ide Matúš. Ten už oblúky skoro nerobí. Dobrý lyžiar, ale aj tak sa zabára lyžami ako vo vode. Najkrajšie oblúky z nás robí určite Klárka. Asi predsalen je rozdiel 64mm pod viazkom alebo 86.
Užívame si neporušené snehové pláne Veľkej Zmrzlej doliny. Matúš sa rozbehol za chalanmi čo zlyžovali zo sedla. Ja s Klárkou prichádzam do horného ústia Fľaše o niečo neskôr a niečo sa mi nezdá. Vo vnútri žľabu je divne zrolovaný sneh. Prvý moment si vravím, že vrchné vrstvy snehu po ktorých šli sa trošku zošúchli. Rýchlo ale pozriem doprava a je mi to jasné. Chalani pred nami odtrhli spomínané záveje nad žľabom. Dole vidím jedného neznámeho lyžiara a po chvíli Matúša ako si skacká oblúky v dolných partiach žľabu. Vyzerá, že sú všetci OK. Ideme za nimi. Skúšam zapustiť nejaký oblúk po lavinisku, ale nepúšťa ma to. Bojím sa, že sa to znovu ešte pustí. Idem na mačky a chcem aby aj Klárka urobila podobne. Klárka sa mi zdala neohrozená a možnože by to skúsila aj na lyžiach. Možnože nebyť môjho strachu by na tretie lyžovanie v Tatrách zvládla na lyžiach aj Fľašu a to ešte po páde lavíny. Klárka bude o pár dní lyžovať v Tatrách ešte možno veľké veci. Som na ňu hrdý. Na mačkách teda zídeme do dolnej časti žľabu a posledné metre predsalen obúvame. Aspoň niečo nech si polyžujeme. Samozrejme obúvame v najmenej vhodnom mieste, v strmine a ľade, ale zvládame to. Spravíme pár oblúkov a sme dolu. Pod žľabom je to už poriadne rozlyžované. Väčšina ľudí sa chodila pozerať zrejme z chaty len sem. Nad plesom sa čo najviac rozbehneme, aby sme zašli po rovnej ľadovej ploche čo najďalej. Aj tak v polke v desiatkach centimetroch snehu stojíme a posledne metre berieme lyže na ruky. Hneď a zaraz ideme zapiť zážitky do chaty. A vymyslieť čo s načatým dňom.
 |
| Klárka sa pripája |
 |
| Cestou do horného žliabku |
Rozmýšľam ešte nad prechodom do Tatranskej Lomnice. Je dosť možné, že z Bielej vody by sme už ani spoj nemali naspäť do Smokovca o takejto hodine. Cez Svišťovku to nevyzerá byť veľká sláva. Snehu sa tam zdá byť veľmi málo. Skúsime to popod ňu cez Folvársku poľanu a Malú Svišťovku. Začína sa stmievať a v doline Bielej vody začalo aj celkom dobre snežiť?! Celý úsek by mal byť len dlhý traverz popod Huncovský štít až na Skalnaté pleso. Moc si teda už z počasia nerobíme hlavu. Postupne aj tak zrážky ustávajú a nad nami sa otvára nádherná hviezdna obloha.
 |
| Pocukrený Kežmarský štít |
 |
| Na druhej strane doliny zase Čierny štít |
Celý čas máme aspoň náznak prejdeného chodníka. Darí sa nám ho aj po tme v novom snehu všade identifikovať. Len raz sme sa zasekli na chvíľku kvôli padnutému stromu, ktorý bolo treba obísť. Inak to bol spočiatku krásny chodník lesom, ktorý sa za sedlom pod Malou Svišťovkou postupne menil na dĺĺĺhy travez kosodrevinou alebo s nízkym porastom popod Huncovský štít. Niektoré miesta sa mi moc nezdali. Prechádzali sme hneď niekoľkými vysneženými žliabkami. Po tme sme nevedeli moc vyhodnotiť situáciu. Pre istotu aj pipáky sme zapli. Traverz bol nakoniec poriadne nekonečný. Svetielko zo Skalnatého plesa sa nie a nie priblížiť. Na pleso prichádzame dobre zničení. Z traverzu ma boli celá pravá polka tela. Ale aj tak si vravíme: "Ako sa dá lepšie stráviť štvrtkový večer ako prechádzkou hviezdnou oblohou nad všetkými tými svietiacimi problémami tam dolu?"
 |
| Kláris a Belianky |
Zo Skalnatého to vyzerá na dobrý prúser. Jedná vec je, že je pustené zasnežovanie, ale aj všade behajú ratraky. Hore je zjazdovka poriadne rozbitá pásmi. Človek nevie či je lepšie ísť po hladkom ľade alebo stvrdnutých pásoch po ratraku. Od Čučoriedky konečne začína lyžba. Po chvíľke ale na nás vybieha ratrakista. Vyzeral poriadne akčne ako na nás vybehol z ratraku cez celú šírku zjazdovky. Nakoniec nás len upozornil, aby sme nešli stredom a v dobrom sme sa rozlúčili s tým, že dole máme očakávať prísnejšiu kontrolu. Rýchlo letíme dolu a po chvíli sme na spodnom konci zjazdoviek. Už nikoho nestretáme. Rýchlo zbehneme mimo zjazdovky a krížom cez Tatranskú Lomnicu prejdeme na TEŽku.
 |
| Dorážame pod vrchný žliabok Baranieho sedla |
To ešte len bolo srandy kúpiť lístek. Najprv mi tam chlap niečo predo mnou naštukal a dodžubal ma tak, že som si myslel, že pre všetkých je jednotná cena kamkoľvek v Tatrách pôjdeš, no dokým som zbehol po drobné ku parťákom, tak mi to zmizlo a po opätovnom našťukaní mi už vyskočila úplne iná suma. Parťáci už vo vlaku a ja znovu nemám na zaplatenie. Znovu prebieham cez celú stanicu po ďalšie peniaze. Ku automatu sa stíham vratiť včas a nemusím nanovo všetko šťukať. Mám listky. Vyzerá, že nakoniec ten vlak aj s listkami stíhneme. A to všetko pre to, že nešlo tlačidlo naspäť.
 |
| Hore sme nezašli; užívame si prašanovú seansu |
V Smokovci nás už čaká hodinu Zuzka. Tá teda nečakala, že budeme tak dlho v tramtárií. Rýchlo zbehneme po auto a o pár minút sme na priváte vo Veľlkom Slávkove. Je tam ozaj parádne. Zrejme starý dom, ktorý bol nakomlet prerobený na privátne izby. Všetko krásne čisté. Okrem nás tam bola zrejme ešte jedná rodina. My sme trávili väčšinu času zavretí u seba v izbe, aby odtiaľ neunikalo toľko smradu z papúč lyžiarok. Ešte chvíľku sme pokecali, no únava nás nakoniec zlomila.
 |
| Sňahu už nejesto |
 |
| Dovidenia Zelené pleso |
2. deň: Víchrica na Zbojke
Nestávame skoro. Dnes nehlásia ideálne počasie a hlavne si musíme trošku po predošlom dni oddýchnuť. A vlastne aj na parťáka Kuba musíme dočkať. Všetci sa stretáme až v Starom Smokovci v podzemnej garáži. Pred odchodom si celá partia šupne ešte kávičku a ja medovinu. Myslím si, že sme pripravení.
Rýchlo cupitáme hore na Hrebienok a ešte rýchlejšie v začínajúcich davoch ľudí nad Rainierku. Tam odbočíme na modro značený chodník na Zbojnícku chatu a dobrodružstvo môže začať. Začína trošku snežiť. V doline je kopec lezcov, ktorý sa postupne rozostupuju na rôzne stanoviská pri ľadoch hlavne po našej ľavej strane. Les okolo nás redne a postupne začína silnieť vietor. Pravidelne pridávame na seba nejakú vrstvu oblečenia. Pri posledných stromoch ešte s Kubom srandičkujeme a snažíme sa na pásoch kde tu vybouldrovať nejakú skalu.
Ako vstupujeme do brány pod Generálom začína peklo. Vietor fučí priamo oproti nám a máme čo robiť napredovať. Každý nezakrytý milimeter kože trpí nesmiernymi mukami. A Zuzka ta si nezoberie okuliare. Postupne prestáva vidieť. Musí sa vždy za niekym kryť a tak kráčať ďalej. Sám som na vážkach či pokračovať ďalej alebo nie. Nik ale až príliž nenamieta, tak každou minútou sa predsalen ku chate približujeme. Matúš ide rýchlejšie ako my ostatní. Začína trošku odmrzať. To už sme ale pri Vareškovom plese. Zuzku posielam za nim. Ja pôjdem hore s Klárkou a Kubom. Prechádzame cez prah nad Vareškovým plesom kde je sneh sfúkaný až na kosodrevinu a skaly a hneď za nim vchádzame do čistej beloby. Netuším vôbec v akom sklone sa nachádzame ale každopádne sme vari v metri prašanu. Nezdá sa mi to. Po chvíli dedukujeme, že musíme trošku vyššie ku kosodrevine. Sneh okolo nás sa trhá v poriadnych blokoch. Klárka to nevidí a Kubo ako prvý asi tiež nie. Cítim sa hrozne neisto ale nejako sa hecnem a prebehnem cez tento šialený úsek. Konečne prichádzame na rovinu ku Dlhému plesu.
 |
| Za novým dobrodružstvom |
Za nami idú ešte dvaja napešo. Rozmýšľajú či pokračovať a či sa vrátiť. Vravím, že ak majú ešte dostatok síl, tak nech sa nevzdávajú. Nie sme od chaty ďaleko. Vravím, že nech idú za nami a ak nebudú stíhať nech idú po našej stope. Keď si ale teraz spätne toto cele prechádzam, tak sám som nevidel stopu a ani samotného Kuba keď bol odo mňa ďalej ako 5 metrov. Nakoniec sa ich ale ujali skialpinisti čo šli za nami. My sme už minimálne ruky mali na mále. Nemohli sme nejako extra brzdiť. Klárka prehadzuje rukavice. Ja s Kubom máme ruky raz za chrbtom, inokedy medzi nohami a neviem kde ešte. Hlavne udržať ako tak ich teplotu. Dlho mierne stúpame keď sa naraz z hmly pred nami objaví chata. Ešte je na takých 50-100 metrov. Klárka ju neuvidela a už bola znovu preč. Aj sme jej vraveli, že sme videli chatu, ale buď nám neverila alebo nás ani len nepočula. Pokračujeme proti vetru ďalej a naraz je chata pred nami opať. Už len možno na 30 metrov. Vidí ju už aj Klárka. Sme zachránení. Prichádzame na terasu a dávame víťazne foto. Poďme dnu. Na dnes stačilo.
Človek by nikdy nepovedal, že len samotný výstup na chatu môže byť skoro životný a celodenný výkon. Byť o 5 stupňou chladnejšie pri tomto vetre mohol byť celkom problém. Sme vyfučaní ako po trojetapových pretekoch. Všetko ale spraví kapustnička s pivečkom. Všetko dávame sušiť. Na to aké je hnusné počasie a je týždeň, aj napriek tomu, že Blaváci majú jarné prázdniny, je plný krb oblečenia. Nie je si kde dať veci presušiť. Vyzúvam si aj premočené papuče z lyžiarok. Vetrovke som musel nechať čas dokým mi odmrzol centimeter ľadu zo zipsu.
 |
| ..trošku silnejšie ako sme čakali :) |
Je tu dokonale príjemne. Prúser je len ten, že raz budeme musieť aj tak do toho nečasu, na ktorý sa teraz len pozeráme cez veľké okná. Vlastne vidno tam len šedú clonu cez ktorú kde tu niečo vo vetre prelerí. Našťastie hlavne iba sneh.
Matúš ide večer do práce. Mňa by odtiaľto ešte možno pár hodín vyťahovali, ale musíme ísť. Vlastne aj z iných tvári dákosi čítam, žeby šli už dole. Ideme teda. Nabalíme na seba všetko čo máme a ideme sa trápiť znovu. Utešujem sa, že pôjdeme po vetre. Najskúsenejší Matúš ide prvý, no spraví 20 metrov od chaty a zostáva zapichnutý v snehu. Zuzka ho obchádza, ale Kubo je opäť na zadku. Prichádzam na inklinované miesto aj ja a už mi zdiaľky kričia: "nie, nie, .." Aaaha, predo mnou sa naraz objaví obrovský závej. Z najvyššieho bodu by sa dalo padnúť minimálne 2 metre do diery. Klárka ide posledná a tá to tiež napikuje v spodnej časti do vyfúkanej diery. Ok, prvú prekážku máme za sebou.
Okolo Dlhého plesa to celkom ide bez ohľadu na to, že ak sme od seba na 5 metrov, tak jeden druhému v snehu strácame. Dokonca zvládame aj ten blbý traverz nad Vareškovým plesom, keď tu zrazu sa ocitáme v nejakej diere. Zrazu nefúka príliž a vidíme dosť ďaleko pred seba. Som na mieste, ktoré som nikdy nevidel. Tu sme dnes neboli. Ako to? Kamkoľvek sa poziem okolo seba musíme stúpať. Musím nás odtiaľto dostať. Idem na miesto kde to vyzerá byť najmenej do kopca. Aspoň nech vidím čo je za hranou. Na vrchole zbatám zimné značenie a aj turistov. Je to jasné. Zlyžovali sme rovno ku Vareškovému plesu a neodbočili sme doľava pod Generál ku bráne. Párkrát som to hore na chate prizvukoval, aby sme zabočili pri plese správne doľava a just som práve ja neodbočil. Matúš so Zuzkou sú už zrejme dolu.
 |
| Cestou späť |
Postupne klesáme. Kubo do vetra recituje plnou vervou Slávy dcéru. Znie to epicky. Cítim sa ako grécky hrdina bojujúci proti samotnému nebu. Klárka to pri nás zvláda s nežnosťou Bohyne. Priam by som povedal, že okolo nej sa sneh ani nehýbe. Taký pokoj z nej vyráža. Keď sa jej opýtam či všetko v poriadku, tak len odpovie: "Anoo". Kažodpádne večer priznáva aj iné emócie, ktoré odvievalo asi hneď po vetre. Sme v bráne a vietor pomaličky ale isto tíchne. Minimálne v ovzduší už nie je toľko snehu a už aj čo to okolo seba vidíme. Ako by povedal klasik Kubo: "Oknoo, rýchlo lyžujme dokým niečo vidíme"
Prichádzame do lesa na húpačky. Tentoraz už aj tu husto sneží a vietor lomcuje stromami. Na zemi je minimálne 10 centimetrov čerstvého snehu. Užívame si prenádherný zjazd a za chvíľku sme nad Rainierkou. Korčuľovaním sa prederieme popri ostatných ľudoch na Hrebienok a odtiaľ sa púšťame po starej zjazdovke do Smokovca. Snehu je toľko, že nám v ňom lyže stoja. Ešte aj dolu kopcom musíme paličkovať. Matúš zlyžoval až po garáž. My len po spodnú stanicu lanovky. Je to pán. Uznávam ho.
S Matúšom sa lúčime. Odchádza do práce a my do Veľkého Slávkova. Rýchlo sa dáme dohromady a lenivosť začína zmáhať mojich kamarátov. Neviem obsedieť. Kontrolujem cez okno či náhodou hore nevyšlo Slnko. Už - už som si myslel, že letím naspäť hore za nim, ale samotné Tatričky zostali zahalené bielou perinou až do večera. Potom si dokonca púšťam Simpsonovcou, ale nudí ma to k smrti. Musím niečo robiť. Asi som to moc nedokázal skrývať, keď nakoniec vstáva aj Klárka a aj Kubo. Zuzka trucuje. Necíti sa už na nič a zostáva na izbe. My ideme pozrieť do "veľkomesta" po obchodoch a čo to spráskať.
Jeden obchod už zavretý, ale miestne deti nám ukazujú tajnú večierku. Tá je ešte otvorená. Kúpime trošku pečivka na jedenie a 3 litre piva. To stačí, poďme na večeru. Niečo sa mi marí, že tu niekde má byť veľmi dobrá reštaurácia - koliba. Hneď gúúglime a je to tak. Na začiatku dediny je Salaš. A opäť nesklamal. Bol som tu už asi tretíkrát. Som tu zrejme každý druhý rok, ale vždy si dám to isté. Nechápem to, no vždy mi na to príde chuť. Kuracie mäsko s brokolicou v zemiaku. Nebíčko v papuľke. A chválili si svoje porcie aj parťáci. Určite odporúčam. Keď prišiel čašník Klárka "razantne" odmietne Kubovi druhé pivo a ideme domov na privát.
 |
| Prípravy na ďalší deň |
Tam ešte dlho pri svojom pivku kecáme až dokým nás zase unava nepremôže. Zajtra sa ide na východ Slnka. Musíme čo to pospať.
3. deň: Slávkovská vyhliadka, Prielom a Strelecké polia
Budíček 4:30. Môj klasický pracovný. Ostatní sa tak netvárili. Neženiem ale ani seba a ani ostatných. Tiež sa mi hrozne nechce vstať z postele. Dlho sa snažím si svietiť mobilom do tváre dokým ozaj prišiel môj čas. Pomaličky sa naraňajkujeme a ešte pomalšie vychystáme. Myslím si, že pri balení sme pobudili možno aj všetko neživé nachádzajúce sa v dome. Čo už. Takto z rána sa nedá myslieť na všetko. Niečo po piatej už sedíme v aute opäť smer Smokovec.
 |
| Slnko nám opäť vyšlo.. |
Klasicky parkujeme v podzemnej garáži. Dvere sa nám automaticky otvárajú. Po vychystaní sa ich dokonca aj z vnútra zvládame otvoriť. Výlet môže začať. Aj tentoraz vyrazíme ako zvyčajne cestou povedľa pozemnej lanovky na hrebienok, ale po pár desiatkach metrov pokračujeme už ďalej po modrej značke smerom na Slavkovský stíť. Je poriadna kosa. V kombinézke, hlavne na stehná, je to ozaj na hrane. Ako ale šliapeme, dá sa to zniesť. Našťastie nefúka a črtá sa krásny Slnečný deň.
 |
| Vitááááj, máme Ťa nesmierne radi |
 |
| S lúčmi medzi stromami |
Zdá sa mi byť už z rána poriadne vidno. Je pravda, že už párkrát som si myslel, že už už vychádza Slnko a boli to ešte desiatky minút čakania. Nudne stúpame pomedzi kríky z ničoho nič konči a ocitame sa na križovatke s Tatranskou magistrálou. Je to dobre. Ideme presne podľa plánu. Východ na Slávkovskej vyhliadke by mal byť tak akurát, keď tu šliapem polomom po bývalom lese a zrazu sa ukáže horný krvavočernevený krajíček Slnka. Čoooo? Ešte nie je ani trištvrte na sedem. Rozmýšľam. Veď jasné. Slnko malo výsť okolo 6:45 nie 7:15. Veď 7:15 vychádzalo počas najkratších dní. Dnes som to poriadne pokašľal. Hneď stojíme a fotíme. Ešteže sme boli v polome a nie v lese, do ktorého sme o 5 minút vošli. Všetko teda viac menej v poriadku.
 |
| Slavkovská vyhliadka, Kubo a Lomničák |
 |
| Všetci spolu :) |
Následná prechádzka pri vychádzajúcom Slnku v lese bola fascinujúca. Sneh sa postupne zo zamrznutej bledo modrej premieňal na veľmi teplú, alebo priam horúcu sýto oranžovú a následne bledol naspäť do ostrej bielej. Dokým sme nevystúpili až na vyhliadku sa vystriedali vari všetky možné farby snehu. Chlap čo šiel pred nami vyšiel len po rázcestie. Ďalej sme si užívali už len neporušenú snehovú pokrývku.
 |
| Pripime si na dokonalosť |
 |
| VSD sa prebúdza do krásneho dňa |
Na výhliadke Kubo čapuje kafíčko. Ja obzerám okolie. Pred nami do výšav siaha Lomnický štít a celé pokračovanie hrebeňa cez Pyšný štít až po Baranie rohy. Pred ním vytŕča svoje pazúre Prostredný hrot a nad nami na nás dohliadá samotný Slávkovský štít. Pod nami sa rozprestiera celá Popradská kotlina. Dovidno vari až po Kráľovú hoľu. Každopádne myslím si, že kochania stačilo. Poďme jazdiť. Ale kade?
 |
| Áno je to tu naše |
 |
| Zosype alebo nezosype sa dnes Malý Závrat? |
Pod nami by mala byť pár výškových metrov nižšie stará zjazdovka nad Hrebienkom. Lyžujeme pomedzi hustnúcu kosodrevinu. Vchádzame do lesa. Objavujem prvý stĺp vleku. To bude ono. Púšťam sa najschodnejšou cestou, snažiac sa nepotknúť o lano. A znovu iný vlek. Znovu na zemi laná. Do toho napoly zasypané stromy a mooore prašanu. Dosť dobrý sajrajt na držku. Pomaličky sa snažíme cez to prekľučkovať ale nezdá sa mi kde nás to ťahá. Pozerám mapu. Celé zle. Ideme moc na Juh-Západ. Skúšam sa prebiť stromami viac smerom na Východ. Hustne to tu. Veď aj preto nás to ťahalo opačným smerom. Posledné metre už ani nepoužívam palice, skôr stromčeky na vytiahnutie sa z nich. Každopádne za nimi sme konečne zachránení. Vidíme hrebienok a kde tu nízkym stromčekom zarastenú starú zjazdovku.
 |
| Piera Menta VSD |
Oddychujeme. Počas čakania na parťákov prišiel čas na pivo. Som rád, že ma nejdú zatiaľ ukrižovať. Som rád, že ich počujem smiať sa. Verím, že ako ja, aj oni prežívajú krásne chvíle.
 |
| Zuzka sníva o Závrate |
 |
| Smerom na chatu |
Zjazd nebol žiadna sláva. Po posledných dňoch som si myslel, že neexistuje miesto bez 20tich centimetrov prašanu no našli sme ho. Drkotajúc hrboľatým ľadom, striedajúc sa s nafúkanými doskami, si koledujeme o papuľu. Podarilo sa. V polke letím dolu hlavou a dopadám o pár metrov ďalej. Stále si to ale užívame a o chvíľu sme na Hrebienku. Ja už teraz ozaj neviem, či baby hore nemali tu kávu alebo čo, ale znovu by sedeli. Nedbám. Dám si kofolku ..alebo pivo? Hrebienok je ale ešte pred ôsmou zatvorený a tak sa len posadíme na skaly a vychutnávame si postupne silnejúce hrejúce lúče. Padlo už aj druhé pivo!
 |
| S parťáčkami pred Rovienkovou kotlinou |
 |
| A taktiež s parťákom Kubom |
Rýchlo vstávame a pokračujeme ďalej. Aby nám ostatní nevyfúkli všetky neporušené prašany v doline. Stopa vyzerá, ale už poriadne prešľapaná. Samozrejme ako všade v Tatrách, viac menej napešo. Každopádne nechápem ako je to možné, že už tu bolo toľko ľudí. Moc ich veľa nestretáme. Žeby ešte navečer išlo po snežení toľko ľudí hore? Neviem. Tento problém hádžem za hlavu.
 |
| Hranatá veža, Rovienkové sedlo, Kresaný roh, Malý Závrat, Malý a Veľký Javorový štít, pod nimi Zbojnícka kopa a parťáci |
 |
| Na chate |
Rýchlo vychádzame z lesa a pozvoľne stúpame. Postupne strácam parťákov za sebou. V kombinéze mi je stále tak akurát a trošku aj pofukuje. Nemôžem moc spomaliť ak sa nechcem obliekať. Postupne sa mi vynárajú spomienky na včerajšok. Hlavne pri prechode bránou. Hneď som si spomínal na to pri ktorej skale sme sa krčili, aby sme sa počkali vo vetre. V bráne zrýchľujem a svižným tempom prichádzam až pod Generál. Tam ani náznak stopy. Hm.. ideme prešľapávať. Nevadí.
 |
| Rozhodovanie sa, Prielom alebo Svišťový? |
 |
| Babyyy |
Ešte predtým ale strhávam obrovitánske pásy s Klárkiných Baltor, ledva ich napracem do kombinézy a letím si vyskúsať jazdu na poriadnych lyžiach. Prvé oblúky sú neisté, no potom to už ide samé. Až smutno mi prišlo keď som parťákov zbadal už v polke stúpania. Nevadí, možnože raz si aj ja kúpim lyže. Nahodím znovu pásy a už spoločne ideme ďalej.
 |
| Lyžujemä Prielom |
Ako výjdem s parťákmi naspäť pod Generál už sa stopa šliape. Super. Každopádne aj tak mi to nedá a robím vedľa toho ešte jednu. Nech to tu vyzerá ako na Piera Mente. Čo je VSD horšia? Niekoho už vidíme stúpať aj na Malý Závrat a dole sme dokonca niekoho videli ísť aj do Štrbiny za Prostredným hrotom. Moc tomu nechápeme. Je lavínová trojka a po tom čo sme videli, že sa tu včera dialo, nás to celkom blokuje ísť niekde do strminy. Každopádne sneh sa dnes zdá byť oveľa viac ubytý ako včera. Ale kto vie ako je to celé prepojené so starým snehom?
 |
| Cestou ku Ľadovému plesu |
Vychádzame nad Generál a odbočujeme ku chate. Všetky ostatné stopy šli rovno do Závratu. V rovienkovej kotline nad Zbojkou po snehu ani stopy. Vyzerá, že všetok sneh zobralo dolu do Generálu. Chvíľku sa krútime touto mesačnou krajinou plnou skál, trávy a troškou snehu a ľadu, no nakoniec nás to predsalen vypľuje pri chate. Tentoraz prichádza rad na guľášovku. Horca so mnou nik nechce, tak si dám radšej Tigra. Tieto chaty sú poriadna zloba. Zase raz ma tak stiahla, že ma nechcelo vypustiť von. Ľudí ale priam každou minútou pribúda ohromné množsto, tak už len preto, aby sme sa postriedali ideme ďalej. Ale kde?
 |
| Mravce tiahnu na Malý Závrat |
 |
| ..my na Strelecké polia |
Začína sa zmrákať. Ničomu neveríme, ale všade ktosi už lyžoval. Navrhujem prechádzku pod Svišťový štít. Ak to pôjde, tak aj naň. Rýchlo prechádzame rovinkou popod Kupolu a sedlo pod Kupolou a Studené sedlo. Do Studeného už aj niekto liezol. Nevyzerá to ľahko. Každopádne sledujem jedno aj druhé. Mal by som sa už aj tam raz hecnúť. Mal by som už konečne vyskúšať aj "modrý ťažký" zjazd podľa skialpového sprievodcu Mira Peťa. Dnes ale ešte nie.
 |
| Pred Sivými plesami; s pohľadom na Bradavicu, sedlo za Kupolou, Kupolu, Studené sedlo, Východnú Vysokú až po Prielom |
 |
| Trošku vyššie; vľavo aj so Slávkovským sedlom a Veľkou Slávkovskou kopou |
Nakoniec sa rozhodneme na Prielom. Pár ľudí cestou spomínalo, že to bola fajnotka a aj pred sebou vidíme práve jednu skupinku zlyžuvávať. Začína sa ešte viac zmrákať, tak verím, že aspoň toto stíhneme. Ako stúpame postupne od spodu doliny prestávame vidieť hory. Vravím si: "Keď zajde za oblak už aj Prostredný hrot ideme dolu". Ten už je dávno v hmle a my stále pokračujeme hore. Som z toho nervózny. Nechcem, aby sme tu zostali v belobe. Kto sa potom pustí prvý a určí správny smer? A aj v samotnom svahu vidíme trčať nejaké skaly. Prechádzame najstrmším miestom a kúsok pod vrcholom ukončujem náš výstup. Kubo by asi ešte šiel. Baby neprotestujú. Som rád, že Kubo sa ku nám pridal. Ak by chcel ísť až úplne hore, asi by sme šli všetci spoločne. Samého by som ho tam nenechal.
 |
| A ešte raz |
 |
| Lyžiar a Javorový |
Začína snežiť. Lyžba fajná, len ťažko sa mi číta terén. Padla už trošku hmla a asi aj to šero samotné mi nerobí moc dobre na oči. Len ťažko vidím rozdiel medzi prachovým snehom a ľadom. Všetko sa mi zdá jednofarebné. Nejak to ale zlyžujeme a dokonca ani po rovine nemusíme až tak dlho ťapkať a už aj znovu letíme dolu dolinkou. Ešte cestou hore sme sa so Zuzkou bavili či sa dá priamo zlyžovať dolinou dolu okolo chaty z pravej strany. Doteraz netuším. Možno áno, možno nie, ale načo by som to dofrasa robil keď po ľavej strane doliny sú tak krásne zjazdy? Či priamo dolu Generálom alebo Streleckými poliami?
 |
| Ostrý štít.. |
 |
| ..a Kubo |
V Rovienkovej kotline teda dávame opäť pásy na lyže a ťapkáme spolu pod Závrat ku Ľadovému plesu. Zuzka s Klárkou obchádzajú Zbojnícku kopu, ja s Kubom sa štveráme až na ňu. Lyžujeme jej úbočím kade nás to pustí dolu do Generálu. Krátke, ale pekné. Baby sú už v Generáli. Samotný Závrat a aj Generál je už na kašu rozlyžovaný. Priam nechutné. Sneh je ubytý a ide to hrozne pomaly. Už pri Ľadovom plese sme sa dohodli že nepôjdeme na rozlyžovaný Závrat, ale skúsime ešte výsť pod Priečne sedlo a spustíme sa dolu Streleckými poliami. V polke Generálu teda nahadzujeme ešte poslednýkrát pásy a ideme na to.
 |
| Úúfóni |
 |
| Pod Ostrým štítom |
 |
| V diaľke už Priečna veža |
Spočiatku to ide, ale vždy mám trošku obavy z chodníka traverzujúceho steny Javorového štítu. Snehu je miestami celkom málo. Treba obchádzať kamene a niekde je vyfúkaný na ľadový povrch. Úsek pred sebou sa mi vonkoncom nezdá. Ja musím ísť na mačkách. Zuzka protestuje. Neviem prečo. Vraví ale že už nevládze. Že sa vráti na Generál a dolu na Hrebienku nás počká. Nútiť ju nechcem. Ale bojím sa trošku o ňu, ak sa má sama vraciať. Cítim doteraz trošku sebecké rozhodnutie pokračovať ďalej bez nej a nepostarať sa o všetkých členov partie. Každopádne som sa presviedčal, že Zuzka to zvládne a keď som ju už videl na Generáli lyžovať cítil som sa lepšie.
 |
| Nad Streleckými poliami so Slávkovským |
 |
| S Klárkou a celým zvyškom hrebeňa až po Prielom a vzadu Gerlachom |
My sme konečne obutí a kráčame vpred. Ľadový povrch vystriedal poriadny snehový vankúš. Pred nami zrejme nejaká napoly zaviata stopa bola. Neviem isto, lebo viedol Kubo. Dokonca Klárka na tomto úseku skonštatovala či je tu bezpečne. Tentoraz sa to mne zase až tak lavínozne nezdalo. Boli sme pár metrov od skalnej steny, nestáli sme priamo v strede snehovej pláne. Po pár metroch sme snehový vankúš prešli a sme z najhoršieho von. Teraz nás už čakajú iba siahodlhé plytké biele pláne okolo Sivých plies. Lyže dávame na nohy a užívame si asi najkrajšiu časť dnešného dňa. Opäť vychádza Slnko, ktoré vytváralo s vetrom a prevaľujúcim sa snehom nádherné scenérie. Pri plesách sa vytvorili niekoľkometrov vysoké záveje. Tie krivky sú dokonalé. Hory nemožno nemilovať.
 |
| Vypína nás, či zapína? = sme došťukaní |
 |
| Strelecké polia |
Po druhej strane plies práve niekto zlyžuváva Javorový štít. Obdivujeme ako si môže niekto na toto trúfnuť. A ešte za takýchto podmienok. Pod Ostrým štítom dávame pauzu. Sme hore. Už bude len zjazd. Fotíme posledné krásne fotky a chytáme bronz. Nikde sa neponáhľame. Pred nami vidno, že naším smerom šli traja ľudia. Inak sú cele pláne pod Priečne sedlo nedoktnuté. Ideme to trošku počmárať. Zisťujem, že na toto nemám lyže. Mám čo robiť sa vôbec hýbať nieto robiť oblúky.
 |
| Chlapi šľapú do Priečneho sedla |
 |
| Na Piškótkach to ide ťažšie |
Samotné Priečne sedlo je ešte nepolyžované. Vyzerá, že pár ľudí vyšlo pod neho, ale až teraz partia cca piatich lyžiarov stúpala vo svojej novej stope nahor. My letíme dolu. Konečne to ide. Strelecké polia patria pre mňa za jednu z top lyžovačiek. Proste je to jedna z tých lyžovačiek kde môžeš vypnúť hlavu a len sa tak sa nechať unášať. V strmých žlaboch sú to pre mňa nervy. Táto idylka pokračuje dovtedy dokým nezájdeme do tieňa. Spodná zúžená časť je vyfúakaná na ľad, ale zvládame to aj tak v pohode. Za chvíľku sme dolu a už nás čakajú len húpačky.
 |
| Kláris vs. Strelecké polia |
Tie sú dnes rýchlejšie ako včera. Už sú opäť vyšmýkane davmi ľudu. Nevadí. Vždy príjemnejšie ako sa teperiť napríklad MSD po úzkom turistickom chodníku zo Zámkovskeho chaty alebo korčuľovať dobreže nie polovicou Furkotskej doliny. Na Rainierke vyzúvame a na Hrebienok sa prejdeme pešo. Už nie je morál na korčulovanie pomedzi ľudí.
Na Hrebienku nás už čaká Zuzka a ešte poslednýkrát šupneme do seba piv. Takto posilnení sa nakoniec opäť ako včera spustíme ku autu po starej zjazdovke. Dnes to išlo o podstatne rýchlejšie po tvrdom. V dolnej časti si s Kubom užívame dokonca zbesilú jazdu pomedzi pár turistov pár skokmi na ceste. Len - len že jeden znás neskončil na kabínke lanovky. Krásne ukončenie výletu.
 |
| Kubo a Žltá lávka |
No a teraz máme pár minút na pobalenie a rýchlo s autom preč. Zachvíľku odbije 12 hodín od nášho príchodu. Neviem ako to budeme stáhať, keď budú dlhšie dni. Slnko pomaly zachádza a Kubo nás postupne všetkých porozváža. Zuzku do Mikuláša a nás do Ružomberka. Ehm.. Klárke ide vlak do Dubky až skoro o dve hodiny, tak sa Kubo nad nami zľutuváva a ešte si dvoch bezďáčikov zobere ku svojim rodičom. Dokonca aj najesť nám dali. A ani nás nepratali preč, že smrdíme. Správni to ľudia. Nakoniec predsalen prišiel čas nášho odchodu. Ani na stanicu nás nenechal Kubo samých prejsť. To by bola romantika ísť s dvomi batohmi, jednou igelitkou, lyžiarkami, lyžami a paličkami. Veď od auta po stanicu mi musela Klárka ešte pomáhať aby som sa tam dopravil. Tam som sa ale nakoniec nejako zložil a dokonca sa vo Vrútkach aj sám nejako prepravil ku naším.
 |
| Ja a škrupina |
Ďalší úžasný výlet s ešte úžasnejšími ľudmi za nami. Joj, ako sa ja už teraz neviem dočkať pokračovania :)
Foto: Klárka Bridíková, Jakub Kubačka
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára