Dva dni v prašanovom raji

Plány na víkend sú na vážkach. Neviem sa rozhodnúť či ísť čo to pojazdiť do Tatroch alebo vyskúšať na lyžiach Strážovské vrchy. Strážovské vrchy sú lákave, dokonca aj Klárka sa prisľúbila. Počasie na Tatry sa nezdá byť moc isté. Počasie sa ale mení každou hodinou no stále sa zdá byť cez víkend obloha na väčšine územia až nad oblakmi. Na Čičmany hlásia ale čím ďalej tým horšie a ak má byť aj v ten jeden deň víkendu kedy som chcel ísť pozrieť do Strážovských vrchov pod oblakom je to už zajedno. Skúsme teda radšej Tatry. Srdco mi to tam hrozne ťahá. Neviem si pomôcť.

Kubo a Baštové sedlo

Parťáci postupne odpadávajú a zostal mi jediný. Jediný, ktorého som vari nasilu musel dotiahnuť. Stále sa bál čísel a plánov, ktoré som mu predostrel. A vkuse som mu musel prízvukovať, že hlavne ideme tak, aby nám to chutilo. No uvidíme teda čo počasie a Tatrišky dovolia.

Stúpame Mlynickou dolinou

Dvaja sprievodcovia a Štrbský štít

Dokonca neprotestuje ani na skoré ranné vstávanie. Na Ružomberskej stanici má vyzdvihuje o pol šiestej ráno. Jednoznačne mešká, ale iba chvíľu. Ideme na to. O siedmej sme už aj na Štrbskom plese a z ničoho nič sa okolo nás objavili haldy snehu. Dokonca aj cesta bola biela. A okolo nej poriadne mantinely. Nechce sa mi veriť vlastným očiam. Toľkoto beloty som tento rok vari ešte nevidel.

Každým krokom o kúsok vyššie

Odvtedy ako som sa rozhodol ísť do Tatier namiesto Strážova sa mi len ťažko spí. Neviem či som sa dobre rozhodol. Zvládneme to tam? Chodí tam dosť ľudí? Bude to prešľapané? Budeme vedieť vyhodnotiť lavínové nebezpečenstvo? Predsalen posledné dni dosť nasnežilo. Na parkovisku je snehu veľa ale už je všetko pekne upravené. Hlásia lavínovú dvojočku. Cesta lesom ku skoku je hlboko prešľapaná. Bude to fajn.

Pohľad naspäť do doliny

Narastajúcou výškou a miznúcou zeleňou mizne aj stopa. Počasie je také nemastné - neslané. Sme v hmle ale kde tu cez ňu preblysne Slnko. Vyčasí sa? Pod vodopádom Skok už po stope ani zmienka. Musíme improvizovať. Vyberáme si cestu po pravej strane vodopádu. Klasický chodník vedie zľava. Ide to. Treba sa brodiť, ale postupne stúpame. Dobiehajú nás dvaja makači. Prenechávame im slovo. Predsalen sa zdajú, že to tu lepšie poznajú. Chlapík zahlási, že idú na Hlinskú vežu. Niečo mi to hovorí, ale netuším kde to je. Zatiaľ ale vyzerá, že idú našim smerom. 

Každý svojou cestou

Soliskový hrebeň

Pred nami sa objaví skalný prah. Vyzerá, že sa dá obisť zľava aj sprava. Štrbský štít kde plánujeme ísť sa zdá byť skôr po ľavej strane skalného prahu ale chlapi šli sprava. Verím teda, že vrchom sa bude dať prejsť aj pod Štrbský štít. Nechce sa mi prešľapávať novú stopu. Snehu je tu namraky a postupne začíname strmšie stúpať. Verím, že chlapi vedia vyhodnotiť situáciu. Nechávame si každopádne väčšie rozostupy. 

Je tam nádherne

Sme hore. Na Štrbský síce musíme pár metrov klesnúť ku Kozím plesám ale je to pohoda. O pár minút sme pod štítom. Stále s chalanmi. Tí sa rozdeľujú tiež. Iba jeden ide nakoniec na Hlinskú vežu. Cestou som si pozrel stiahnuté screeny zo skialp sprievodcu Mira Peťa (určite odporúčam). Chalan sa vybral na ľahký čierny zjazd - proste šaľenosť. Druhý jeho parťák šiel do Mlynického sedla a my sme sa pobrali z Južnej strany na Štrbský štít. Chlapi vravia, že podmienky vyzerajú stabilne. Sneh sa zdá byť kompaktný aj keď ho je šialené množstvo. 

Hlinská veža a jeden šialenec

Zjazd spod horného krátkeho žliabku z južnej strany Štrbského štítu 

Kubovi som sľúbil, že mu budem prešľapávať cestu. Mám viac síl, tak nemám na výber. O chvíľu začíname strmo stúpať. Kokos. Začínajú hrať nervičky. Dokáže ten svah udržať ešte o dvoch lyžiarov viac? No a do toho to nenormálne miesenie kapusty (snehu) a pečúce slnko na chrbát. Pomaly napredujeme. Cikcakujeme svah. Snažím sa vyberať miesta z čo najviac skalami. Pod nami sa zdá byť niekedy obrovské množstvo snehu inokedy škrem pod prachom obrovské skaly. Postupne sa vyšvihneme nad toto šialené strmé miesto a miernejšie stúpame po širokej bielej pláni ku horného krátkemu žliabku. Ide to. Cítim sa istejšie, ale stále nie komfortne. Pred žliabkom znovu pristrmuje. Ako spravím otočku na lyžiach sneh pod stopou sa trošku začína trhať. Hm.. Nezdá sa mi to. Keď odrežem nad stopou palicou nejakú časť snehu ..horných cca 10cm sa doskovito trhá. Skúsme ísť ešte kúsok ďalej. V úzkom žliabku by to mohlo byť stabilnejšie. Každou ďalšou strmšou obrátkou sa to ale zhoršuje. Čo teraz? Nejaký chlap ide za nami. Zdá sa byť nabitý. Nech on to zhodnotí. Moc neverí tomu, že je to až tak zle. Púšťame ho teda pred seba. Zdá sa, že sa niekam poriadne ponáhľa. Urobí jediný svoj cikcak a urve pod sebou zo 2-3 metre stvorcové snehu. Pfúú. Zle. Všetci hodnotíme, že musíme odtiaľto rýchlo preč. No ja by som sa už najradšej ani nepohol. Pomaly zhodíme pásy. Chlapa púšťame pred seba. Oželiem, že prvý oblúk musel spraviť rovno nad nami. Niežeby ho stočil povedľa nás. Mal kopu miesta. Spravil rýchlych pár oblúkov a už bol pri strmom úseku so skalami. Idem za nim. Neverím tomu snehu totálne nič, ale nič iné nám nezostáva. Chlap v strmine urobil dlhý traverz a potom sa pár oblúkmi pustil dolu. Robím podobne pod jeho stopou a o chvíľu som pri ňom. Kubo ide za nami. Dokonca si žiada video. A už je dolu aj on. Všetci sme pohromade. Kubo hneď vyťahuje ťapku. Toto musíme zapiť.

Stúpame do Baštového sedla

Spätný pohľad na Štrbský štít

Popri našom piknikovaní sa vedľa zo skál spustil jeden malý splazík. Chlap z Mlynického sedla ide dolu. Vyzerá, že tiež nie je najšikovnejší lyžiach. Ako sa šmýka dolu spúšťa okolo seba kopu snehu. Dole ale zíde po svojich. Hore na jeho miesto sa vyberú aj v týchto podmienkach ďalší dvaja. Svah je Južný a už je poriadne nahriaty. Od takýchto svahov už asi dnes ruky preč. Poďme skúsiť Severozápadný-západný svah z Baštového sedla a skúsiť si to predĺžiť až na Vyšnú Capiu vežu.

Žliabkom hore pod Vyšnú Capiu vežu

Kúsok pod Capiou vežou

Chlap ide hneď hore ako raketa. Veď nech, aj on nám môže stopu prešľapať. Idem ako druhý. Stopa po ňom je priam do neba. Čo som sa ja nahromžil. Tu nik neberie ohľad na nízke pätky viazania.  No čo... nejak sme to za nim zvládli a už v samotnom žliabku do Baštového sedla sa trošku znormálnil. Stúpame celkom rýchlo hore. Vyzerá, že jednu otočku sa snažil prejsť napešo, ale hneď ďalšiu už opäť lyže obúval. Robíme podobne. Dnes to bez lyží nejde. A dnes sa dá šľapať aj 40 a viac percentný sklon. Prichádzame na rozdelenie snehovej pláne smerom do sedla, kde je prevej a smerom na širokú snehovú rampu pod Vyšnú Capiu vežu. Stále rýchlo stúpame. Ani sa nenazdám a som pod samotnou Capiou vežou. Svah sa začína skláňať smerom ku Kozím plesám a každým jedným krokom sa cítim menej isto. Už opäť vidím ako sa celý tento svah každú chvíľu pohne a zletím rovno cez skaly až do plies. Po pár minútach vzdávam tento svoj boj zo strachom a hlásim Kubovi, že ja končím. Zhodím pásy a pripravujem sa na zjazd. Kubo ešte pôjde za chlapom hore. Bojím sa prvého oblúka ako čert kríža. Všetko sa okolo mňa sype. Kde sú tie istoty, ktoré niektorí ponúkajú. Za chvíľu kričí chlap zhora. Počkáááj. Idem ja. Ja som si to tu prešľapal. No oukéééj. Poď si. Išlo mu to parádne. Naberám odvahu a za chvíľu sa už aj ja tiež púšťam za nim. Kokos. Ono to ide. Robím oblúk za oblúkom a užívam si prachu niekedy po pás. Čisté prachové šialenstvo. Po pár sekundách som dolu.

Chillik po druhom zjazde

Ja už som znovu pri plesách a rozmýšľam čo teraz dokým sa spustí Kubo. Skúsim mu spraviť pár foto. Vybieham pár výškových metrov nad plesá pod Štrbský štít a rozložím sa na jednej zo skál. Lyže skrížim do Xka a pásy nechám na nich sušiť. Kuba vidím už hore. Postupne sa šmýka na lyžiach dolu popod Capiu vežu. Kokos, tá rampa by ma asi psychicky položila. Prechádza za skalné rebierko a oddychuje. Nohy ma isto v jednom ohni. Aj chlap v polke zastal. Hecujem ho nech sa hýbe. Rozbieha sa a ja púšťam záznam. Geniálne. Už nezastal a zlyžoval až ku plesám. Je to kráľ. Tento zjazd bol fakt, že úžasný. Poďme ale ďalej. Zlyžujeme ešte asi 100 výškových metrov nižšie pod Kozie plesá a po ďalšej prestávke rýchlo vystúpime ku Capiemu plesu. Odtiaľ sa nám ukáže celý následný postup smerom na Štrbský štít zo Západu (aspoň sme si mysleli). Nejakí ľudia idú pred nami. Ešteže tak. Nebudeme musieť prešľapávať. 

Dobre booolo..

Kuba musím šanovať, a tak pod nástupom do najväčšej strminy výšľapu, v zúženom spodnom žliabku, ešte raz oddýchneme. Až potom ideme znovu na to. Chlapi pred nami aj sondu spravili. Čo pozerám, vyzerá to dobre. Nevidím, žiadne miesta nestability a ani veľké zmeny medzi jednotlivými snehovými vrstvami. Prichádzame pod prvé skaly žliabku a vyzúvame lyže. Stopa bola šialená. Okolo skál som sa ešte aj ja po troch chalanoch boril kde tu niektorou z nôh až po pás. Slnko stále pečie zo zadu do hlavy. Začínam byť nevládny. Stúpam hore z kroka na krok. Ide to hrozne ťažko a pomaly. Nad žliabkom sa ale sklon trošku zmierni a ani stopy už nie sú hlboké meter dvadsať pod snehom. Pomaličky po mnohých oddychoch som hore. Dobieham ľudí, čo sme videli stúpať ďaleko pred sebou. Museli si dať dobre do tela. A ktože to tam je? Síce ich nepoznám, ale oni poznajú mňa. Som z toho nesvoj, ale stáva sa mi to už pomerne dosť často, tak sa rovno priznávam. Chlapi kto ste, čo ste? Cítim sa strašne trápne, ale neviem ako mám proti tejto mojej zabudlivosti bojovať. Nakoniec sa priznávajú, že sú z Ružomberka, poznajú Kajaka a spolu sme pili horca na Chlebe. Už mi všetko dopína. Pecka chalani. Sme vďačný za vašu stopu aj keď v spodnej časti bola tak otrasná :D

Ideme na druhú stranu Štrbského štítu

Pod vrcholom zo Západu

Počkali sme všetci Kuba, chvíľku počilovali a ideme na to. Znovu bije srdce až kdesi v mozgu. Už aj tento svah sa nahrieva a aj tu je namraky snehu. Ideme po jednom. Jeden zmizne za horizontom pustí sa ďalší. Idem štvrtý. Po mne už iba Kubo. Spočiatku je to ľahké. Ale ako pristrmie začína byť sneh ťažký a oblúky sa v mokrom prašane robia hrozne ťažko. Cítim ako ma sneh ťahá dolu. Sypé sa to. Reflexne pozerám za seba, ale všetko sa sypé len okolo mojich nôh. Keď tu naraz letím do snehu. Nerozumiem čo sa stalo. Snažím sa vymotať z obrovského množstva snehu a keď sa mi podarí vydolovať pravú lyžu zisťujem, že mám na nej odopnutú pätu z viazania. Stalo sa to po páde? Alebo ma bezdôvodne vyplo a kvôli tomu tá papuľa? Netuším.. Každopádne za sebou mám peknú odtrhnutú kryhu snehu. Snažím sa čo najrýchlejšie pozbierať zo zeme ale moc sa mi to nedarí v tom hnoji. No a čo je najhoršie? Teraz musím zapnúť lyžiarku. Trieskam pätou do svahu ako keby tu ani 5 centimetrov snehu nebolo. Rýchlo na tretíkrát lyžu zarazím a letím preč. No.. len na kraj ku skalám v zúženom mieste. Púšťam Kuba. Ja musím pád ešte chvíľu predýchať. Až chvíľu za ním sa pomaličky spustím dolu. Konečne som pri chalanoch. Som zo seba znechutený. Musel som padnúť? To sa ozaj nedokážem naučiť lyžovať?

Dokonalosť čistá..

Vysoká spod vrcholu Štrbského štítu

Noví parťáci

Chillík na Slniečku musí byť. Musím nejako motivovať Kuba. Ešte máme pred sebou cca 200 výškových metrov na Bystrú lávku. Vchádzame do tieňa a začína byť neskutočná zima. Musím na seba obliecť všetko čo mám. Snažím sa drieť pred chalanmi, ale nič nepomáha. Dokonca mením mokré rukavice za druhé suché. Do samotného sedielka ideme na mačkách. Zase mi jedna vypla. A to tá, ktorej som veril. Mňa z nich raz ozaj picne. Posledných cca 20 výškových metrov sa opäť brodíme v snehu. Dnes ani tu nik nebol. Dvaja len asi zlyžovali po prechode sedla z druhej strany a dvaja čo šli hore to ukončili práve pod týmto posledným stupáčikom. Chalanom sa už nechce brodiť, tak vyslali mňa. Spočiatku to ide, ale zrazu sa zastavím a nie a nie sa posunúť o kúsok ďalej. Snehu je po pás. Traverznem poriadne fučiac pár metrov ku skale. Bojím sa ale, že to dopadne ako keď šli okolo skál chalani na Štrbský. Ale nie. Bola to pohoda. Sneh okolo skál bol tvrdší a peknými stupienkami sme o chvíľku v sedielku.

Už prichádza aj Kubo

Sedielko je úzka štrbina medzi skalami. Po jednom sa prevlečieme na druhú stranu a pár metrov zlezieme po reťazi dolu. Ja idem na mačkách ešte o kúsok nižšie. Až na miesto kde sa vyzúvali tí čo šli hore z tejto strany. Už ani druhá mačka neposlúcha. Ta sa zase vyosila tak, že sa mi zapichla bokom do podrážky a samozrejme som si teda musel hrotmi roztrhnúť kombinézu. Kúpiť ten spojovací prúsik Dyneema na prepojenie prednej a zadnej časti mačky bolo ozaj za trest. Poďme radšej dolu. Zjazd mizéria. Síce Furkotská dolina z Wahlenbergovými plesami je nádherná, ale skoro nelyžovateľná. Je to jedná obrovská rovina. Hlavne horná časť s plesami. Nejak sa ale prederieme touto bláznivou krajinou, chvíľku dokonca polyžujeme, aj keď v spodnej časti to bolo celkom dosť skalnaté a môžeme ešte poslednýkrát začať stúpať. 

Po treťom zjazde

Stúpanie na Bystrú lávku

Tentoraz už iba kúsok na chatu pod Soliskom. Chalani sa rozhodli ísť napešo. Prešli pár krokov a boli zaborení v koske. Nedbám, nech sa trápia. Idem za nimi po ich stopách. Prešli ale len pár metrov a už aj ma púšťajú pred seba. Keby som bol pes, tak si zapnem lyže a nech si šľapu napešo sami. Ale chodník sa ani mne moc nepozdáva na lyže. Stopa je rozšľapaná nejakými snežnicami. Chata nie je ďaleko. To dáme aj napešo. No bol to ešte hodný kus trápenia. Dokým sme prišli na chatu, ešte padlo veľa nadávok a škodoradostného smiechu. Ale podarilo sa nám to. Sme zachránení :)

A hneď aj zjazd na druhú stranu

Hneď si objednávame hneď pivo a polievku. Strava víťazov. Pokecáme o prežitom dni a traja parťáci od Štrbského štítu sa lúčia. Jeden z nich musí do roboty. Jeden by aj zostal dlhšie, ale nakoniec letí s nimi. Tí druhí dvaja plánujú dobehnúť aj zajtra. No uvidíme teda či sa ešte uvidíme. My si ideme po rozlúčení ešte sadnúť do chaty. Počkáme si pri pivku na západ Slnka. Idem objednať a chlapík mi hneď položí pred nos Bošáckej. Neodmietam, zmestím. Pripijem si teda s novými kamarátmi a idem za Kubom. Po druhej dvanástke ma točí ako na kolotoči. Slnko postupne klesá a mne sa točí svet. Mali by sme ísť von vyfotiť toto Slnečné divadlo.

Vo Furkotskej doline medzi Vyšným a Nižným Wahlenbergovým plesom 

Obujem lyže, prejdem dva metre, skrížia sa mi a som na zemi. Jaaaj, hanbááá. Rýchlo sa postavím a letím radšej rýchlo za Slnkom. Ledva ho pre oči vidím. Ten západ sa mi nezdá vôbec pekný. Hm.. možnože to len s tým promile neviem precítiť. Skúsim sa pozrieť večer na fotku, možnože o pár hodín bude ten západ krajší. Poďme teraz dolu.

Západ Slnka z chaty pod Soliskom

Rozbieham sa, ale zjazdovka šmýka ako fras. Mal by som ísť po tom pive opatrnejšie. Kubo to ale vedľa mňa rozbaľuje, a tak mi nezostáva nič iné len letieť za nim. Rýchlo zjazdíme asi do polovice kopca a ocitáme sa na rovine. Čo teraz? Začíname korčulovať. Dobrých 200-300 metrov. Priam by som povedal, že som stihol vytriezvieť. Ďalšou zo spojok sa dostaneme na hlavnú zjazdovku a po krásne zratrakovanom pruhu letíme ako strely dolu. Užívam si rýchlosť bez náznaku strachu. To pivo ti má silu. Ale hore v zjazdoch vo voľnom teréne som tvrdohlavo odmietal. Tam som to teda tak necítil.

Druhý deň opäť Mlynická..

Sme teda dolu. Lyže presunieme do auta a ideme sa najesť dole ku stanici do mojej obľúbenej reštiky u Lenky. Samozrejme cestou som musel hodiť na ľade takú papuľu, že ešte aj dva dni potom som cítil následky. Jedlo bolo ako vždy u Lenky parádne a ani sme tam nenechali pol výplaty. Večera je za nami, poďme spať. Musíme zbehnúť ešte autom do kotliny do dediny Važec. Ubytko vyzerá veľmi fajn. Zaujimavosťou bolo, že nemalo žiadnu živú recepciu. Do SMSky som dostal len kód od vchodových dverí a kľúče nás už čakali vo dverách na izbe. Izba bola malá, ale na prespanie stačila. Kúpeľňa zato tvorila vari polovicu izby. Kuchynka bola spoločná na chodbe a veľmi pekne zariadená. O pol desiatej po pozretí foto už aj chrápeme. Minimálne ja som ledva stihol dopadnúť do postele.

Cestou pod Soliskový hrb

Ráno nevstávame nejako extra zavčasu. Nechcem seba, ale hlavne parťáka Kuba znechutiť. Dnes to už určite nebudeme tak hrotiť ako včera. Niečo do seba nahádžeme a okolo ôsmej letíme naspäť na Štrbské pleso. O ôsmej to tu už žije. Už je plné celé horné parkovisko. Musíme parkovať pri turistickej ubytovni a ešte aj zaplatiť 6€. Čert vie kde ide také množstvo peňazí čo vyzbierajú. Radšej asi nevedieť.

Dnes celkom veterno

Zastavujú sa pri nás nejakí zahraniční chlapci. Kubo s nimi hádže reč. Chcú ísť na Kriváň, no hneď sme im zrušili plány. Neviem odkiaľ chlapci boli. ale moc to tu asi naštudované nemali. Na lyžiach na Kriváň zo Štrbského plesa? Myslím si, žeby to bolo trápenie. A možnože to boli len skituristi. Kubo podľa oblečenia ale skôr dedukuje, že to boli poriadni downhllisti. Ťažko povedať. Každopádne sme ich poslali za nami do Mlynickej doliny s tým, že sú tam haldy prašanu.

No.. Vchádzame do doliny za silnejúceho Slnka. Dole vo Vážci bolo ešte okolo mínus tri stupne, ale na plese je už ráno plus jeden a teplota každou hodinou stúpala. Prach sme mohli zbadať len ráno v tieni pod stromami. Nad lesom bolo už všetko mäkké. Po včerajšej rannej hmle už ani stopy, tak vidíme presne ciele dnešného dňa. Ako prvý si vyberáme sedlo pri Soliskovom hrbe. Snehu tam nevyzerá byť až tak moc. Spod neho trčí na viacerých miestach koska a aj skaly. Celkovo vyzerá mulda pod sedlom veľmi jednoducho. A sedlo veľmi blízko. Ideme teda na to.

Kubo kúsok pod sedlom s pohľadom na náš druhý zjazd

Spočiatku stúpame direkt hore. Neskôr už musím robiť serpentíny. Oproti včerajšku celkom čerstvo pofukuje. Nedávame tomu ale žiadnu úlohu. Jedine čo je trošku škoda, že sfúkavaný prachový sneh z vysokých tienistých miest zasypával včerajšiu stopu. A to, že už včera tu bolo kopec ľudí, je čistý fakt podľa rozjazdenosti svahu. Ako stúpame pristrmuje. Zase sa prestávam cítiť bezpečne. Kua, čo tu je pod tým snehom za podklad? Tu bude isto tráva. Sme na Juhovýchodnom svahu. Asi najviac nasvietený svah v Tatrách, Je to tu už poriadne mokré. Aj keď po zapichnutí palice sa mi stále zdá, že mokrých je len pár vrchných centimetrov. A hlavne nedokážem zapichnúť palicu dopoly ako včera. Tu sa zdá byť celkovo po podklad do polmetra snehu. Kde tu dokonca pri stúpaní chytám skaly alebo prechádzam čočoriedčím. Podľa toho ako je to kde vyfúkané.

Zo sedla pri Soliskovom hrbe s pohľadom na kríž na Prednom Solisku

Prichádzame ku vrcholu. Vietor duje čím ďalej viac. Raz za čas nás prikrčí skoro až po zem. Pri nárazoch máme čo robiť udržať sa na nohách. Kde tu sa z prachového snehu a krútiaceho vetra vytvárajú nádherný snehový diablici, tzv. Snow devils. Konečne sme hore. Najprv ja a hore čakám na Kuba. Rýchlo sa obliekam. Rukavicu si hodím do záveju, že odtiaľ mi nevyletí. O chvíľu sa ale hádžem za ňou aký som dlhý po svahu, aby som ju zastavil vo vetre. O pár skalných vežičiek ďalej vidno zo sedla vrchol Predného Soliska s krížom. Môžeme si s ľudmi kývať. My sa ale skôr venujeme tomu pivu čo Kubo hore vyniesol. Je nám hej. Ale už by som bol rád opäť dolu. Vždy mám poriadny stres ako to celé dopadne.

Kubo v polke zjazdu obdivuje druhý výšľap

Ide to ale dopohody. Okrem toho,že hustota snehu sa značne blíži asi ku hustote olova. Po včerajšej prachovej lyžovačke už ani stopy. Brodíme sa v bielom blate a dá poriadne zabrať každý jeden oblúk. Kubo padá každú chvíľu na zem ako hnilá hruška. Vždy to rozbehne a určite keď si potrebuje oddýchnuť tak sa bauchne o sneh. Mne to tiež ide ako v lete na saniach. Cestou dolu pokecáme s každým stúpajúcim. Máme čas a hlavne málo síl. Zaujali nás chlapíci čo 30° svah išli na pásoch direkt hore. No a potom nenadávaj na takýchto čo robia prví stopu. To je pre nás čo máme nízku pätku čistá vražda. Toto som vari ani nemal vidieť. Rýchlo odtiaľto preč.

Dolu sa hádžeme o sneh a chillujeme znovu. Myslím si, že polhodinový oddych sme si zaslúžili. Slnka už nie je toľko ako včera. Ako keby bol vo vzduchu nejaký opar alebo čo. Slnečné lúče len tak žmurkali spoza nejakého "závesu".

A už aj ideme hore

Prišiel čas ukončiť tento víkend posledným výšľapom. Tentoraz do sedla za Patriou. Znovu začíname mierne a postupne pristrmuje. Na tejto strane až tak nefúka ako na druhej strane cestou do sedla pri Soliskovom hrbe. Tento výšľap by mal byť o pár metrov dlhší ako predošlý. Mali by sme ísť až do vyše 2100mnm. Kubovi postupne začínam utekať. Idem si svoje. V strednej časti začína podklad primŕzať. Zrejme pozostatok zo včerajšieho odmäku a nočného primrznutia. Vôbec to nie je príjemné. Lyže v tom dosť šmýka, ale nechce sa mi ísť ani pešo. Poriadne hromžím. Najhoršie miesto ale prechádzam a zdá sa byť už iba lepšie. Kubo v inklinovanom mieste lyže dáva na plecia a ďalej ide pešo. Ja postupne stúpam a blížim sa k vrcholu. Z hora sa spúšťa nejaký horskáč. Prehodím s nim pár slov. Prichádza z inej strany. Presne netuším odkiaľ šiel. Nepoznal som to z jeho popisu. Vraví ale, že hore je kopa skál. Sám to aj vidím a odrádza ma to ísť vyššie. Po strane na skalách sa pripravujú iní traja na zjazd. Idem ku nim a tam počkám Kuba.

Predné Solisko z pod sedla za Patriou

Tu už ani nefúka a v bunde sa dá dokonca aj vydržať. Negniavi ma toľko zima. Prichádza Kubo. Chvíľku si oddýchneme. Kubo rozmýšľa či mu pomôže pol hodinka oddychu alebo či letieť hneď dole. Asi musel byť dosť unavený, keď sa bál, či vôbec zíde dolu. Ďalej už teda nejdeme. Načo to pre pár metrov síliť? Vyzujeme pásy, obujeme lyže a ideme na to. Prvé oblúky robím ja. Musím trošku zlyžovať, aby som mohol Kubovi spraviť aspoň pár foto. Ide to ale ťažko. Nie je to až tak strašné ako na druhej strane, no včerajšok to teda nie je. Asi na 10x sme dolu. Dolu bol zrejme najlepší sneh. V užšom žliabku to ešte prachom celkom žilo. Rozohnil som sa v ňom až natoľko, že som si skoro nevšimol závej pred sebou a skoro som to za nim letom napikoval do koskového poľa. No a týmto máme posledný zjazd víkendu za sebou. Môžem sa liečiť. Konečne z nádchy, ale aj na nervy čo som po svahoch postrácal.

Soliskový hrebeň od Soliskového hrbu po Furkotský štít

Cesta dolu dolinou v koske a potom v lese po turistickom chodníku bola tiež ešte veľmi zaujímavá. Za každým rohom sme čakali nejaké prekvapku. Či už strom alebo splašeného turistu čo nevedel ktorým smerom odskočiť. Postupne sme ale našli systém a do každej zákruty trúbili. Ehm.. ja trúbil a Kubo už len ďakoval, že stihajú odskakovať. Mali by aj tu ako vo Veľkej studenej doline urobiť povedľa turistického chodníka zjazdovku lesom.

Piknik a čakanie na Kuba

Nakoniec sme sa vysomárili aj spod posledného stromu a znovu sme pri zjazdovkách. Všetko je to tu nadmieru pokamienkované, ta nezostáva nič iné ako lyže na chrbát a hor sa na prechádzku davmi ľudu. Človek by až neveril koľko ľudí dokáže prísť sem pod hory. A či je to dobre alebo zle? Neviem. Podľa mňa dobre, že ľudia nesedia doma. Ale má príroda na to, aby sa mal každý aspoň tak dobre ako ja? Dúfajme, že nikdy nebude robiť veľa ľudí to čo ja lebo celé to stratí to svoje čaro voľnosti.

A už aj letíme dolu

Dnes obedujeme u Kubačkov. Kubo ma pozýva. Ževraj nemám ísť ku Lenke, ale ku nim. V Ružomberku mi pred nosom ušiel vlak, tak súhlasím. Dokonca to u nich zvládli aj s mojimi lyžiarkami smradľavými. Bol to fajn hnoj. Ešteže som mal aspoň ponožky náhradné. Chvíľku som u parťáka pobudol a nakoniec aj ja sa pobral dom. Veď predsalen ma ešte jeden obed čaká :) ..u našich.

Kubo si užíva snehy

Bol to nezabudnuteľný víkend. To čo som tento víkend zažil v Tatrách tu ešte nebolo. Aby som mal celú, celučičkú dolinu sám pre seba s pár vyvolenými. A tony prašanu? A hlavne pocit, že všetko čo robíš je tvoje rozhodnutie a tebe to padne na hlavu keby čosi? Myslím si, že tento víkend mi opäť ukázal kopec nových možnností zážitkov vo veľkých horách. Som nesmierne vďačný za toto všetko. Bolo to geniálne :)