Vo dvojici na úteku pred vírusom

Sa dejú za veci na tomto svete. Človek by možno už aj zdepkárčil keby nemal s kým proti korone bojovať. Prvé dní pandémie prešli okolo mňa ako víchor. Ani som sa nenazdal a už je tomu vyše týždňa čo to u nás vypuklo. Čo sa dialo za ten týždeň by bolo na celú knihu. Rád by som vytiahol z toho len to naj, ale ako vždy, obávam sa, že túto ťažkú úlohu len s malou pravdepodobnosťou zvládnem. Ale to je tak keď nakázali karanténovať doma a váš domov sú hory.

Pohľad na domov

Ešte predtým ako všetko pozatvárali sme stihli 12tého pouzatvárať chatu na Martinských holiach, motokáry či Vietnamskú reštauráciu NhaBe v Martine. Na druhý deň v piatok nám ešte dovolili prísť do roboty, čiže pár hodín svojho času tráviť aj vytváraním hodnôt pre tento systé, no potom hneď letím do Fatry za mojou oslávenkyňou Klárkou. Ťažké časy nastávajú už aj tu hore. Nikto nevie či nás nasledujúci raz odtiaľto nevyrazia. Celá atmosféra je zvláštna a zdá sa mi, že už aj známi sa prestávajú držať nad hladinou.

Vo Fatre zostávame teda len jednú noc a hneď letíme preč. Ďaleko od civilizácie a viac menej aj od ľudí. Začína nevídané nové dobrodružstvo. Dnes priberáme do partie Matúša. Ten nás vlastne v ten deň zachránil od nemalých nepríjemnosti. Nakoľko sa situácia s nepriateľom Covidom každým dňom zhoršuje, tým že nám dal rúška, nám úšetril množstvo trápení. 

1. deň: Tatranský Kriváň

Ráno sa všetci stretávame v Šútove a letíme smer Tatry. Vystupujeme pri bývalej Važeckej ceste a po zvyčajných lyžiarskych úkonoch ideme na to. Klesneme ku osadlosti na Troch studničkách a začíname nekonečné stúpanie. Náš cieľ je stále zahalený do hmly, ale jasný. Tu dole Slnko svieti na plné obrátky. Vietor je prijateľný, no narastajúcov výškou naberá na sile. Kľukatíme sa lesom a pri každej jednej serpentíne rozmýšľam ako toto vykrútim poobede pri zjazde. Bude to zábava.

Fúka, ale aj tak nezlomne stúpame

Postupne vychádzame nad les a terén začína byť poriadne ľadový. V sedielku v oblasti Priehyby sme skoro na rovine, ale pri pohľade doprava do centrálneho Kriváňskeho žľabu mi nie je všetko jedno. Aj napriek minimálnemu sklonu nám lyže poriadne podšmykuje. Začína fúkať a mne v kombinéze začína byť dobrá zima. Začínam mať pochybnosti či sa nám vrchol vôbec podarí. Či kvôli zime alebo kvôli ľadu. Matúš ale odhodlane napreduje a Klárka nepozná strach ani prekážky. Idem teda za nimi. Ľad nekonči, a tak ďalej ideme pešo. S Klárkou sme rozmyšľali ešte pri Priehybe, že lyže necháme tam a bez nich vystúpime na vrchol, no nakoniec ich máme predsa len na chrbáte a pokračujeme s nimi. 

Klárka sa už nevie dočkať lyžovačky 

Matúš ide hore skalným hrebienkom, my v mačkách skôr snehovou pláňou s tým, že využívame starú stopu. Dohodnutí sme tak, že my zrejme aj tak nevystúpime až na vrchol, tak nech ide napred a zlyžuje čo uzná za vhodné a ak pôjdeme až na vrchol a bude nám to trvať dlhšie, tak nech si polyžuje ešte niečo navyše. Nakoniec až tak moc nezaostávame. Podľa mňa po skalách a bez stopy to musel mať o dosť ťažšie. Pripája sa na stopu a ďalej už ideme spolu. Postupne prestáva fúkať a začína sa nám odhaľovať aj samotný vrchol. Zdá sa byť tak blízko a predsa je tak ďaleko. Výstup je poriadne dlhý, no aj neskutočne magický. Z diaľky z kotliny sa zdá byť vrchol priam horolezecký výstup, ale po hrane Južného hrebienku sa nám ide veľmi ľahko. Mohutnosť celého tohoto kopca dodáva čaro tohoto skialp výstupu. A to nehovorím o prevaľujúcich sa oblakoch cez vrchol. Cítim sa akoby som šiel dobyť minimálne Matterhorn. 

Celé Západky na dlani

V týchto myšlienkach sa Kriváň približoval, až sme sa nakoniec ocitli na samotnom vrchole. Máme to. Je to úžasné. Ten kopec je ozaj magický. Som rád, že sme to nevzdali. Hory a zima ma svoje čaro. Spravíme pár foto a keď príde prvé okno bez hmly letíme dolu. Zjazd je jednoduchý. Vôbec nie tak strmý ako sa to zdola od parkoviska môže zdať. V žľabe je nafúkané dostatočné množstvo snehu a teda sa nemusíme báť ani pošmyknutia. Samotný zjazd po odbočenie naspäť pod Priehybu má viac ako 500 výškových metrov. Dal poriadne zabrať. Nepokračujeme ale žľabom až na dno nakoľko nevieme čo by nás tam mohlo čakať. V sprievodcoch sa spomína celkom exponovaný vodopád, ktorý treba obísť. Našťastie už odmrzol aj ľad pod Priehybou, čiže traverzneme to naspať na chodník celkom bezpečne. Prichádzame najskôr do kosky a neskôr do lesa. Krížujeme hneď niekoľko stôp od medveďa. Už aj oni znovu obzerajú túto nádheru. 

Na vrchole

V lese je celkom ťažké nestratiť jeden druhého. Aj som si myslel, že sa mi bude dariť sledovať pred sebou Matúšove stopy, no nakoniec sme sa aj tak ocitli inde. Na Klárku vždy počkám. O ňu nechcem v lese prísť. Matúš to bude musieť dolu zvládnuť aj sám. My sme vytraverzovali na chodník a trošku inakšie ako pri výstupe sme sa dostali na spodné serpentíny. Matúša sme medzitým zahliadli pod nami pri potoku v dolinke. On bude pokračovať tadiaľ. My si užívame spoločne čľapkanicu pomedzi kriaky a "fazuľu". Až srdce nám podskočilo od radosti, keď nás to opäť vypľulo na Troch studničkách. Ešte raz nahadzujeme pásy a po pár minútach sme opäť pri aute. Tam nás už asi dosť dlho čaká Matúš. Bol to parádny výlet.

Zlyžované!

Nakoniec sa ešte vykvasíme všetci spoločne na lavičku a Slníme sa dovtedy dokým nás zima odtiaľ nevyhodí. Matúš letí domov, nám sa do civilizácie vôbec nechce. Poprosíme ho teda nech nás zavezie na Štrbské pleso. Tam uvidíme čo sa bude diať ďalej. Vyhádžeme si veci z kufra, Matúš odíde a my sme tu zostali napospas osudu. Zisťujeme, že to v tejto dobe nebude až tak jednoduché. Po ľuďoch, ktorých býva na Štrbskom plese stovky ani stopy. Len kde tu sa niekto mihne a hneď zmizne. Reštaurácie pozatvárané. Ideme na stanicu. Aby sme ešte nepredbehli Matúša na ceste domov. V teple stanice hľadáme možnosti na prespatie. Nie je toho veľa, ale niektoré hotely sú ešte otvorené. Dnes nám to pripadlo na hotel Toliar.

Privítanie bolo milé, aj keď nám oznámili, že otvorený sú len do zajtra. Ak chceme byť do pondelka budeme si musieť zajtra riešiť niečo iné. Ale kto vie čo bude zajtra? Dnes sme štastní za posteľ na túto noc, za sprchu a za možnosť najesť sa. Áno všade boli reštaurácie otvorené, no len pre ubytovaných. Dokonca aj raňajky nakoniec budeme mať.

2. deň: Poľský hrebeň, Prielom, hrebeň Svišťového, Malý Závrat

Večer sa napraskáme čo to ide a ráno ešte viac. Znovu nebudeme mať celý deň čo jesť. Trošku bol škrt cez rozpočet z časom to, že raňajky začínali až o siedmej, no aspoň sme prespali pol dňa. Na štart v  Tatranskej Polianke ideme vlakom až po ôsmej ráno. Vo vlaku už bez rúška ľudia ani nenastupujú. Je pravda, že okrem nás tam bol vari iba jeden jediný človek. A nebol to náhodou rušňovodič? Myslím si, že zatiaľ karanténujeme dokonalejšie ako keby sme zostali v meste. No a po polhodinke v hromadnej ideme mimo civilizáciu opäť.

Výlet za snehom

Po asfaltke stúpame ku Sliezkemu domu pod Gerlachom. Z parkoviska vyráža na výlet aj zopár ďalších, ale každý si ide svoje. Nezgrupujeme sa. Čo je horšie, že široko ďaleko okolo nás nie je sneh. Lyže máme na chrbáte a hor sa za snehom pešo. Dobrú polhodinku nám trvalo dostať sa ku tomuto bielemu prášku, na ktorom sme tak závislí. Aj to ho bolo spočiatku len úzky slížik povedľa cesty. Bielej ale pribúda a po odbočení na chodník pri Velickom moste je ho už požehnane.

Nad Velickým plesom

Stúpame lesom v tichosti nekonečne dlho. Ja že už ten les nikdy neskončí a nikdy nebudú výhľady. Až pred Sliezkym domom sa nám ukázala celá Velická dolina vo svojej kráse. Hotel je ako všetky ostatné, otvorený len pre ubytovaných hostí. Škoda, chcel som napred vítať Klárku s kávičkou. Na chvíľku sa ale na lavičke pri smerovom stĺpiku zastavíme. Je nádherný slnečný deň. So svojou parťáčkou sa tu cítim ako v raji alebo ako vo sne, čo mi stále nedochádza ako veľa mám a že mi vlastne už v živote nič nechýba. 

Posledné stúpanie do sedla Poľský hrebeň

Obchádzame Velické pleso a strmo začíname stúpať. Je to krátky, ale zato poriadne výživný výškový stupeň doliny. Potom nás už zase čaká siahodlhá rovina popod Gerlach z ľavej strany a s Bradavicou napravo. Spoza Kupoly práve lyžovali dolu dvaja lyžiari. Prichádzajú až ku nám. Podľa nich sú podmienky na lyžovanie dobre. Mne sa dnes zdá byť dosť ľadovo. Traverz okolo Dlhého plesa dal poriadne zabrať, aby sme sa nezošúchli rovno do neho (našťastie zamrznutého ako všetky ostatné). Vyššie a na Slnku sa sneh už zdal byť celkom príjemný. Začína byť ale aj poriadne teplo. Slnečné lúče sa celou svojou silou opierajú o zasnežené južné svahy medzi Litvorovým štítom a Vychodnou Vysokou. Pred nami už nie je žiadna stopa. Mám celkom problém určiť čo vlastne pred nami je sedlo Poľský hrebeň. Snažím sa to ako tak trafiť podľa appky Mapy.cz. Raz za čas sa obzriem za seba, kde idú tí za nami. Či si náhodou neťukajú po čele, čo to robím. Pred koncom poriadne pristrmuje. Viem, že tu pred vrcholom je nejaká reťaz, ale neviem kde presne a oveľa viac lákovo mi prišlo ísť hore snehom, stredom krátkeho žliabku. Spočiatku bez mačiek, ale pár metrov pred koncom bol pod tenkou vrstvou snehu už ľad, tak sa musím ešte doobuť. 

Konečne vysmiati v sedle

Idem na to. Postupne sa žliabok zúžuje až nakoniec snehová pláň končí a posledné asi 3 výškové metre sú mixom skál a ľadu. Neviem či mám pokračovať. Bojím sa toho ako čert kríža. Rozhodujem sa pre ústup. Dvojica za nami je bez čakanu. Každopádne nedá im to a skúšajú to výjsť hore po skalnom pilieriku. Ani sa nenazdáme a sú tam. Pfúú. Rozmýšľal som ísť aj ja tadiaľ, ale nezhodnotil som to zdola ako najideálnejšiu cestu. Ale čo nám zostáva? Po pilieriku zboku predbieham Klárku a skriabem sa skalami hore. Vôbec, ale že vôbec sa necítim bezpečne, no keď to zvládli tí pred nami? Prechádzam kritické miesto a som hore. Klárka šliape za mnou. Tiež spomínala na jednom úseku krízičku, ale je to silná žena. Ako som už minule spomínal. O pár výletov bude ona mňa ťahať po krkahájoch.

Pohľad smerom do Litvorovej doliny

Hore si chvíľku oddýchneme, pofotíme, ale za chvíľku prichádza zima, a tak letíme ďalej. Prehodnocujeme svoje ďalšie pôsobenie na prechode okolo Kačacieho plesa, cez Gerlachovské spády do Východnej železnej brány. Raz som tam už bol, ale bojím sa ísť takto poobede kdesi na sever Tatier, ak by náhodou bolo treba núdzovo zísť naspäť alebo až dolu na dno Bielovodskej doliny. Rozhodneme sa teda pre Prielom. Mrzelo ma to ešte niekoľko hodín, ale nakoniec bol výlet aj tak geniálny. Pod Prielomom tak pripekalo Slniečko, že sme sa tam mohli opaľovať aj hodinu. Len rýchlosť hodiniek nás odtiaľ vyháňa. Povedľa nás sa pásli kamzíky. Klárka už bola v tom, že sú to ľudožravé medvede. No nakoniec ako sa blížili schudli na kamzíka. 

Z Poľského hrebeňa do Prielomu

Úsmev nikdy nesmie chýbať :)

Do Prielomu prichádzame veľmi rýchlo, aj keď s hromžením ako pohan, čo mi lepil sneh na mačky. Hore sa rýchlo pripravujeme na zjazd. Slniečko tu už až tak nehreje. Tu nás pre istotu pozoroval poriadne vypasený vrabčiak. By som rád vedel ako sem doletel s tým brušiskom. Alebo už stihol pojesť všetky omrvinky po celej zime od alpinistov?

Klárka, Zamrznuté pleso a Litvorový štít

Zjazd bola čistá bieda. Prvé asi tri oblúky fajn, no potom všetko v tieni vyfúkané na ľad. Obdivujem Klárkinu nebojácnosť. Ja som sa musel po dlhom traverze po sústavnom podšmykovaní hrany radšej istiť cepínom. Nebolo to príjemné. Prebiehame rýchlo do protisvahu a z chladu v tieni ideme opäť na Slniečko. Slnko pomaly klesá, ale v nižšej časti hrebienka vychádzajúceho zo Svišťového štítu sa ešte stále opiera. Piknikujeme pri jednej zo skál veľkosti auta. Užívame si dokonalosť dňa dokým sa nepreberieme zo sna do reality, že treba ísť ďalej.

Do Prielomu

Zjazd do Rovienkovej kotlinky priam nereálny. Škrupina už na rovinke pred zjazdom sa ma snaží zhodiť dole. Nieto ešte v 40° sklone. Túto variantu, keď ani pri najväčšej snahe uvidieť dno zjazdu nezbadáme, zamietneme. Ideme to skúsiť po druhej strane na začiatok Divej kotlinky, kdesi pod Studené sedlo. Aj tam je už ale sneh po celodennom Slnení znovu v tieni. Kotlinka nie je hlboko pod nami ale ani 50 či 20 metrov by som nechcel letieť. Hlavne keď pod vami je kde tu aj zábrana v podobe skaly ako autobus. Celkom so stresom to zvládneme a do Rovienkovej kotlinky sa teda dostane veľkým oblúkom okolo hrebienka vyčnievajúceho na juhovýchod zo Svišťového štítu. 

Z Prielomu opäť na Slnko

V tieni je zima, ale ako sa blížime ku Zmrzlému plesu a Malému Závratu a opäť výjdeme na Slnko, znovu je krásne teplo a pod nohami máme opäť mäkko. Klárke začína vypínať lyžu z viazka. Pri výšľape ak nezabudnej si lyže zväčša meníme. Viem, že to viazko už dožíva. Túto zimu ale verím, že ešte prežije. Letím teda pár metrov dole za Kláris. Trošku som povrtal v tom a skúsim obuť lyže ja. Myslím, že to pôjde. Asi pomohlo vyšpárať z viazka sneh. Každopádne naraz sa cítim akoby som na nohách pierka mal. Serpentíny smerom do Závratu utekajú jedná radosť. Terén postupne strmie a zrazu stopa končí. Lyže dávam na chrbát a idem ďalej. Dobré to je. Pozriem za seba a Klárku s ťažkými lyžami mám hodne pod sebou. Srdce mi puká ako sa musí trápiť. Už beztak do toho dáva všetko. Veľakrát si myslím, že mi ani nechce povedať, že už ma ozaj toho dosť so mnou. Batoh nechávam batohom a idem dolu pre ten jej. Potom už ideme opäť hore spoločne. Pri mojom batohu lyže nechávame. Vchádzame do tieňa kde bude už silná škrupina. To lyžovať nebude mať zmysel. Stopa na lyžiarky je ale stále krásna a čím ďalej sme bližšie sedla. Pred koncom sa ale svah medzi skalami zúžuje a stopa je prelyžovaná, no a pod nohami je naraz čistý ľad. A mačky v batohu. Nechávame to tak. Ideme naspäť, no znovu sa nám už hore s mačkami nechce. Radšej si spravíme piknik. Pekne pod tieňom z Kresaného rohu s dokonalým výhľadom na celú Veľkú Studenú dolinu. Z dola sa niekto krvopotne snaží dostať sa ešte teraz do sedla. Pri každej serpentíne sa váľajú po zemi. Zrejme od únavy. Celkom zaujímavý zjav.

Na hrebeni Svišťového štítu; hľadáme normálny sneh

V Rovienkovej kotline s pohľadom na Slavkáč

My si poriadne oddýchneme pred posledným zjazdom a letíme dolu. Oblúky zo Závratu a aj v hornej časti Generálu boli parádne. Hore bolo treba ísť popod vyhriate svahy Javorového štítu, nižšie zase po strane svahu od Výtoku. Tam sa dokonca nachádzal ešte aj prach. A potom začalo ľadové peklo. Cez deň zamrznuté hlboké koľaje boli teraz na držku. A húpačky ak bývajú ľadové, teraz to bolo čisté sklo. No mali sme čo robiť dôjsť nad Rainierku celí. Tam už dávame lyže na chrbát a pekne pomalinky si ďalej vykráčujeme napešo. Korčulovanie pri nás dvoch nemá šancu uspieť. 

Pod Malým Závratom so Zbojníckym hrbom, Generálom a Slavkáčom

Na Hrebienku sa nám už tento rok ale asi nepodarí zopakovať zvyk dať si ako jedlo víťazov hranolky s dvanástkou. Tam je to už beznádejne zavreté. Čo sa nám ale podarilo je, že sme zlyžovali ešte aj teraz skoro po Smokovec. Iba pár posledných metrov sme museli prejsť napešo. A sme Smokovci. Čo teraz? Znovu nám nezostáva nič iné ako ísť na stanicu do tepla a skúšať čo múdry internet povie na naše ďaľšie zotrvanie v Tatrách. Našťastie ešte aj dnes niektorí ubytuvávajú. Voľba dnes padla na Vilu Kunerád. Z diaľky vidíme kde to je. Vchod ku dverám je velice zaujímavý, ale sme tam. Pred vilou je jedno auto s Martinskou ŠPZetkou. Zrejme by mohli byť teda otvorený. Zvoníme, no nik neotvára. Čo teraz? Skúšame volať. Chlapík vraví, že fungujú len vo veľmi obmedzenej prevádzke. No nenecháva nás v štichu. Neviem či to bolo pre nás pripravené alebo je to štandard, ale o chvíľu mi volá naspäť, že kde môžem nájsť kľúče a že mi bude veríť, že ubytko aj zaplatíme. Fascinujúce.

Oblúčiky

Dvere je dosť ťažké otvoriť, ale to čo sme našli za nimi nám priam vyrazilo dych (možno len mne). Celá vila priam dýcha staromeštianstvom. Hneď pár metrov po vstupe nás očarila veľká spoločenská miestnosť s obrovským krbom a nádherným dreveným schodiskom. Izba nebola obrovská, ale tiež zariadená úhľadne v starom štýle. Mali sme kúpeľňu a aj kuchynku. Celkom sme sa báli podlahového kúrenia, že na druhý deň budeme mať totálne mokré papuče lyžiarok, ale keby sme vedeli, že vyschnú, asi celú podlahu vystelieme mokrými vecami. Jedlo v cene nemáme, ale hneď vedľa máme otvorené potraviny. Sen pokračuje ďalším dňom a nám znovu nič nechýba. Iba večer vždy v televízií sledujeme čo sa deje vo svete a že to tam dole nie je vôbec tak dokonalé ako túto. Som rád za čas strávený práve tu.

3. deň: Pokus o Slávkovské sedlo a Zbojka

No a je tu nové ráno. Po včerajších skúsenostiach s ľadom to nehrotíme. Už dávno som nemal tak lenivé ráno. Raňajky, posteľ, televízorík. Dole v mestách je pondelok. Drvivá väčšina ľudu sa práve dopachtila opäť do práce s vidinou driny celého pracovného týždňa. Mne stále nedochádza, že toto je vlastne moja terajšia realita. Toto nie je sen. Sami sme si to tak zariadili, možnože len Božia ruka nás tu trošku potisla.

Cestou do Slávkovského sedla

No ale preč od filozofických výlevov. Ideme šľapať. Skoro od spodnej stanice lanovky na Hrebienok. A stále so Slnkom. Cesta ubieha rýchlo. Po chvíľke sme na Hrebienku a čo chvíľa nad Rainierkou a odbočujeme opäť do Veľkej Studenej doliny. Po ľuďoch dnes ani stopy. Ani len náznak civilizácie. To ticho sa dalo krájať. Vlastne, počujem prírodu. Počujem šum vetra a spev vtáčikov. Kdesi v pozadí aj voda tečie a okolo cítim ako sa mi topí sneh z lyží a na okolitej koske. Sedíme v bráne pred vstupom do Generálu a je nám úžasne. Nepociťujeme pocit stresu. Sme len tu a teraz. Úplne reálni a živí. 

Pohľad naspäť na Žltú lávku a Štrbinu za prostredným

Až keď opäť naberieme energiu, ktorá sa za tie všetky dni už postupne míňa, ideme ďalej. Začína byť dosť tvrdo a ku Vareškovému plesu hore hangom už radšej vytiahneme mačky. V nich to ide veľmi pohodlne. Klárka okolo plesa neviem z akého dvôvodu hádže do plesa paličku. Že jej vypadla môže povedať každý. Každopádne vždy jej rád pomôžem a idem sa prejsť dolu po ňu. Klárka ide napred. Dnes ideme skúsiť výjsť do Slavkovského sedla a ak to všetko pôjde po masle, tak aj na Veľkú Slávkovskú kopu. 

Klárka, ľad a Slávkovské sedlo

Sneh je ale neuveriteľné tvrdý. Každým dňom sa mi to zdá horšie. Slávkovske sedlo sa zdá byť celý čas na Slnku, no vôbec to nepomáha. Možnože svah nie je otočený na Slnečné lúče správnym smerom a možnože to je kvôli riasovým oblakom, ktoré sa už vytvárajú na plechovo modrej oblohe. Na lyžovanie to každopádne vôbec nevyzerá. Lyže nechávame radšej nižšie a hore ideme len s mačkami a s cepínom v ruke. Spočiatku robíme v snehu celkom pekné stupienky, ale neskôr začína byť zo snehu betón. Už ideme ozaj len na predných hrotoch mačky a ďobkách špičky lyžiarky. Hore to ako tak ide, ale čo cestou naspäť. Aj to by asi šlo otočený tvárou ku svahu a postupne zliezať. No ja sa v takýchto situáciach nedokážem odosobniť pocitu, že čo ak spraví niekto z nás chybu? Čo potom? Vedel by som zastaviť pád na cepíne? Alebo by ma už zastavili len tie kamene naspodu doliny? Nie nedokážem ísť ďalej. Rozhodujem Slavnkovské sedlo na dnes ukončiť. Mrzí ma to pre seba a pre moju slabú výdrž v kritickejšej situácií, no ale aj kvôli Klárke, že možnože niekto iný by ju potiahol za jej snami oveľa ďalej. Každopádne neprotestuje. Nikdy neprotestuje. Je proste úžasná. 

Dolu takto..

Spolu zídeme v dobrej nálade naspäť ku lyžiam. Stále ma tlačí neúspech, ale aj hreje uvoľnenie z rozhodnutia. Chvíľku si oddýchneme a okolo Vareškového plesa prejdeme na turistický chodník na Zbojníčku. Obuvame pásy a ideme na to. Fučí celkom nepríjemne do tváre. Neobliekol som sa moc, tak letím napred a Klárku čakám pred chatou. V chate sa v služobnom oddieli svieti, ale neotravujeme. Je zavreté, tak je zavreté. Hneď ako príde Klárka ideme preč. Ideme skúsiť výtok. Spúšťam sa pár metrov dolu ale ani tu to nevidím najbezpečnejšie. Velím ústup. Dnes to nejde podľa plánov, ale to nevadí. Plány sú na to, aby sa menili.

Zostalo to nezdolané..

Znovu dávame pásy a po plošine prejdeme až nad Generál. Generál ide dokonca lyžovať. Sneh je tu mäkší a ide spraviť kde tu aj nejaký oblúk. Klárka už nemá síl vymyšľať niečo navyše. Som rád, že ma dokáže zastaviť a povedať čo cíti. Ideme teda dolu. Ešte sa zastavujeme pri jednej zo skál pod Streleckou vežou, aby sme možno už naposledy v tejto sezóne vychutnali výhľad na Slavkovský štít zakrytý do bielej snehovej plachty.

Pohľad ponad Dlhé pleso smerom na Svišťový hrebeň, Divú vežu, Vychodnú Vysokú a Kupolu

Potom nám už nezostáva nič iné ako odísť preč. V bráne ešte raz pozrem za seba do Závratu a potom nižšie na začiatku lesa na Strelecké polia, aby som si čo najdlhšie uchoval tieto nádherné obrázky snehu snúbiaceho sa so skalami a už aj letíme šmykom dolu húpačkami. Ďalšie týždne prídu iné dobrodružstvá. S Klárkou každé jedno bude jedinečné. Ani sneh nebude treba. Opäť prejdeme pešo na Hrebienok a vari už poslednýkrát túto sezónu zlyžujeme po vodojem či čo to tam je v polke výstupu poza lanovku zo Smokovca na Hrebienok.

Posledný pohľad do Streleckých polí

V Starom Smokovci je už zatvorené aj to čo včera nebolo. Nezostáva nám iné, ako si dať na obed syrové korbáčiky a pivo. Už nejako do Vrútok vydržíme. Zo hodinku sa ešte poslníme a ideme na vlak. Opäť po pár dňoch do civilizácie. Kupéčko máme sami pre seba. Ruška na chvíľu dávame dolu, ale vo Vrútkach nás dobehla naplno realita dnešných dní. No nebolo nám tam hore dobre? Nebolo nám doma lepšie?