Strážovské vrchy (1. časť)

Je začiatok marca. Presnejšie úplne prvého v mesiaci. Počasie hlásia na dnes nič moc, každopádne sedieť doma nemôžem. Na výber mám z troch alternatív. Ísť sa mučiť v hmle a v lavínovej trojke do Tatroch, ísť sa ukázať domov na Chleb alebo ísť stráviť deň s úžasnou osobou do Strážovských vrchov, kde to síce trochu poznám, ale nikdy som nemal tu česť to ísť prebádať s domácimi. Myslím si, že výber je jasný. Idem na západ.

Pred Homôlkou s pohľadom na Hornú Porubu

Po troch mesiacoch obúvam tenisky. Tento výber bol omnoho ťažší ako sa rozhodnúť pre miesto kde cez víkend skončím. Všetko čo mám je skôr súce do koša ako do sneho kaše. Každopádne vyhrali dotrhané goráče. 6:11 nastupujem na vlak a o ôsmej už aj stepujem v Ilave. Áno, parťáčka mešká. Dnes už ozaj nikto nič negarantuje. Stáť na mieste v stanici sa mi nechce, idem oproti. Lenže hneď za parkoviskom vidím letieť do zákruty auto skoro po dvoch kolesách, tak je mi jasné, že sa radšej idem uhnúť z cesty. To bude určite môj odvoz. Rýchlo prisadám a ideme na to. Teším sa na nové dobrodružstvo.

Cestou mi Klárka ukazuje výdobytky modernej Ilavskej civilizácie (Lidl bez škridľovej strechy) a potom hybaj na raňajky. Dnes už asi tretie. Ak rátam tie doma a tú zjedenú polovicu jedla z batohu vo vlaku čo mala zostať na celý deň. Každopádne páročkam sa nedá odolať. 

Horná Poruba s pod vrchola Vápča

Smerom na chatu v Iliavke zisťujem, že zrejme môžu byť v ceste ešte väčšie diery ako na Zajacovú pod Chlebom a že to stále ide prejsť aj na Fabke. Myslím si, že z Iliavky budú teda celkom fajn vodiči. Auto otočíme priam na ručnej na premočenej lúke a hybaj na raňajky. Ráno ešte pokecám s Klárkinými rodičmi. S tatinom spravíme hĺbkovu analýzu povolebných výsledkov, naberieme vody a môžeme vyraziť.

Dnes vedie Klárka. Už od chaty ideme neznačenými zvážnicami mimo značku. Ale vyzerá to dobre. Aspoň nemusíme ísť po asfalte. Cestou prehodíme pár slov zo susedou a vchádzame do Iliavky. Tam sa modra značka odkláňa, ale my pokračujeme rovno. Snažím sa byť pokojný, ale moc mi to nejde. Ale nedbám. Som rád za každú novú stezku v tomto rajóne. Dnes sa idem nechať zaviesť aj do jamy levovej. Vchádzame do doliny a dlho stúpame lesnou cestou hore. Už-už sa mi zdala aj Klárke neistá, keď tu zrazu prudko bočíme doľava a znovu naberáme správny smer. Začína sneh a poriadne blato. Očakávali sme to, tak tomu neprikladáme žiadne deštruktívne emócie. Vlastne má Klárka aj také?!

A Horná Poruba s Vápča

Časom prechádzame lúkami opäť do lesa, ešte chvíľku stúpame a zrazu sme tam. Prechádzame krátkym hrebienkom priamo na vyhliadku na kopci Vlčinec. Pred nami sa pyšne týči Vápeč. Čo nás skôr ale zarazí, že sme si zo sebou nezobrali žiadne pivo. Plán na najbližšiu hodinu je teda jasný. Nabažiť sa výhľadom a rýchlo letieť do krčmy. Zjazd bol strmý, šmykľavý, ale nie moc dlhý. Za chvíľu sme pod skalou a už klasickou tvrdou cestou rýchlo zbehneme do Hornej Poruby. V Iliavke ževraj nie je žiadna krčma. Zato tu sú hneď vedľa seba dve. Vchádzame do tej dedinskejšej a konečne dopĺňame pitný režim. Opäť voľby. Tentoraz sa porozprávame o krajších zajtrajškoch s pánom krčmárom a môžeme vyraziť ďalej.

Pred krčmou stretáme starkého na bicykli. Čuduje sa kde sme sa to vybrali v takomto čase. Veď ani len kvietky ešte nekvitnú. O tri týždne nám radí ísť. Že v lese bude hneď krajšie. Vysvetľujeme mu, že aj sneh ma svoje čaro, ale sľubujem, že o pár víkendov som tu znovu. Keď to bolo teraz tak dobré, verím že to už bude vždy len krajšie.

S Klárkou na vrchole

S pánom sa rozlúčime a my začíname prudko stúpať na Vápeč. Túto cestu ešte nepoznám. Celkom sa mi pozdáva. Ak by som mal usporadúvať pretek na vrchol jednoznačne to natiahnem po modrej značke. Neviem či je vhodné stále chváliť parťáčku, aby nezmalomyselnela, ale išla geniálne. Veď a vlastne kto som ja, aby som hodnotil. Každopádne či na lyžiach alebo napešo, parťáčku by som za nič nemenil. Postupne z blata prechádzame do snehu a ani sa nenazdáme a sme v sedle pár minút od vrcholu. Krátkym veľmi pekným hrebienkom prichádzame pod vrcholovú skalu a z opačnej strany ako som zvyknutý vylezieme ku krížu. Selfíčka musia byť. Nech si aj o desať rokov pamätáme, kde sme boli. Každým dňom mi roky pribúdajú tak verím, že aj tieto spísané slová ma ráz vyslobodia z biedy keď bude treba vnúčatám rozprávať príbehy.

Vápeč je náš..

Zima je. Letíme rýchlo dolu. Naspäť do sedla a po prejdení menšieho hrboľa prudko dolu. V teniskách to na snehu kruto šmýka, ale napredujeme. Klárka nezaostáva. Priam mám stres, keď ju stále cítim za chrbtom. Asi sa ozýva pretekársky duch. Sme dolu a opäť sa môžeme prechádzať. Chodník snehom nie je moc prešľapaný. Moje roztrhané goráče síce ako tak fungujú, ale do roztrhanej sieťky sa mi tlačia haldy snehu. Na obidvoch nohách mi vznikajú "nádory". Ešteže sme už na Srvátkovej lúke a je čas opäť na pivo. Zima moc neprechádza, tak to muselo byť celkom rýchle. Potom už len drkotajúc zubami nasledujeme stopy v snehu po modrej turistickej značke smerom pod Homôlku.

Chodník sa časom mení do krásneho hrebeňa s výhľadmi na Dolnú Porubu s okolitými kopcami. Kde tu je dokonca možné zahľadieť za nami vzdiaľujúci sa Vápeč. Cesta odsýpa rýchlo a o chvíľu už aj klesáme ku ceste. Prechádzame okolo veľkého hotela, ktorý síce otvorený je, ale pre verejnosť nie. Obslúžia nás až na druhej strane cesty v bufete Partizán. Dokonca aj držkovú mali. Myslím si teda, že voľba je jasná. Polievočka a ku tomu pivečko. Nejaké aj berieme do zásoby. 

Cestou do sedla Trtávka

Odchod z bufetu čistá katastrofa. Nie a nie sa zohriať. Ešteže ideme do kopca. Čo je ale väčší prúser, že začína chýbať prešľapaná stopa. Jedine nejakí motorkári sa tu boli preháňať, ale aj tí odbočili nakoniec inam. Členky mi začínajú lietať každým možným smerom. Cítim veľmi, že už tri mesiace moja jediná obuv sú lyžiarky. Na chvíľku púšťam pred seba parťáčku. Som rád, že chvíľku rada potiahne. Musím sa dať trošku dokopy. Prichádzame na lúky a už ma opäť nabíja energiou. Preberám velenie a snažím sa aj čo to pofotiť. Rýchlo napredujeme aj keď už aj na Klárke badať známky poškodenia. Vari sa nejak do toho Omšenia doteperíme. 

Klárka to tu síce dobré pozná, ale mňa zrazu pred nami celkom prekvapí prístrešok s gaučami a stolmi. A sme jasní. Vyťahujeme posledné pivo a čilujeme. Dokonca sa nezdá byť už ani taká zima ako na Srvátkovej lúke. Z gauču nás postaví jedine čas cválajúci míľovými krokmi. Postupne sa zaťahuje, pritmilo sa a z oblohy začína aj čosi vypadávať. Po ceste nás obišiel v protismere malý traktorík. Konečne máme prejdenú stopu. Hneď sa ide lepšie, aj keď nás naraz celkom prekvapil krátky, no zato celkom výživný strmší výstup. Potom už ale ideme skoro stále po rovine a ani neviem ako a sme na Zrázovom vrchu. 

Spätný pohľad na Vápeč a Homôlku

Chodník medzi Homôlkou a Baske ma začína už ale poriadne nudiť. Stále iba zvážnica lesom. Keby ozaj bolo aspoň krásne jarné počasie, nie sa celé hodiny miestiť v mokrom snehu. Myslel som si, že na Baske vari už nikdy nevýjdeme. Stááále mierne do kopca. Nekonečno. Veď aj vari práve tu prišla reč o filme Nekonečný príbeh. Ten by bolo tiež treba do nejakého zoznamu zapísať a raz pozrieť.

Konečne vychádzame ku chate. Je zavretá, ako aj domáci vraveli. Nevadí, netreba nám zastavovať. Ideme hneď dolu. Stopa po traktoriku zostala až doteraz a ku nej sa pridávajú už aj iné stopy po autách. Postupne klesáme, no začína to byť už poriadny kríž. Klárka cíti premočené chodidlá. Ja už tiež prehadzujem do módu autopilota. Cesta ale pomalinky ubieha. Z tohoto priam vytŕženia nás preberá smerovník ukazujúci do dediny Omšenie ešte hodinu. Mali by sme prechádzať cez Žihľavník. Netuším čo to je. Vari ale pár výškových, ak je to nejaký kopec, zvládneme. 

Na gaučovisku kúsok za sedlom Trtávka

Nakoniec sme už ani nestúpali. Prišli sme ku jednej z mnohých skál v Strážovským vrchoch s krásnym výhľadom do doliny s dedinou Omšenie, na ktorú dohliada skalné bralo Omšenskej baby a po ľavej strany z lesa vytŕčajú tzv. Kamenné vráta. Domov do Dubky Klárka nevidí. Ta je za kopcom. Úplne vľavo sa nachádzajú už Trenčianské Teplice. Poďme rýchlo dolu. Nech to stihneme do tmy. Serpentínami rýchlo klesáme a dostávame sa až na lúky nad dedinou. Keď sme boli doteraz čistí, tak teraz sme sa konečne mali možnosť zabahniť. Lúky boli rozmočené a našťastie už bola dostatočná tma na to, aby sme nevideli tú pohromu čo zostávala na nohaviciach. 

Sme dolu. Zastávka je hneď pri kostole a malo by nám práve aj čosi ísť. Spoje z týchto Strážovských krkahájou sú šialené. Sám som zvedavý kam sa odtiaľto o tejto hodine dostanem. Ono by to aj išlo, ale tie prestoje sú šokantné. Keď sa dozvedám, že u Bridíkov majú rezne a dokonca, že ma nevyhodia večer na ulicu kde by bol už len krik, plač a škrípanie zubami, tak je rozhodnuté. Doma to poznám a práca zajtra ráno počká.

Pitný režim

Cestou pri prestupe v Trenčianskej Teplej si dáme ešte jedno malé víťazne pivko a ja si dám ešte jedno aj v Dubke s tatinom. Jasne že neodmietnem keď núkajú. To by bolo nepekné. Večer bol v znamení filmu Útek do divočiny. Už viacero ľudí mi tento film odporúčalo, tak mi prišlo vhodné to dnes keď je možnosť napraviť. Snažil som sa vari aj silou vôle vydržať to dopozerať, ale bolo to nad moje sily. Ani Klárka, raz za čas odfukujúca, mi pri tom nepomáhala. Hodinu a pol silného zážitku ale mám za sebou. Sľubujem, že nabudúce dopozerám finále. Zatiaľ dedukujem, že film ma v sebe uloženú veľmi pálčivu tému o tom čo má v živote zmysel, ale s hrdinom som sa napriek tomu aký tiež som nevedel stotožniť. Tiež mám veľmi veľa slabých chvíľ v živote, kedy by som najradšej so všetkým praštil a odišiel kdesi do preč, ale potom sa vždy čosi v srdci vynorí, čo dá človeku zmysel práve v tom čo človek robí a práve na mieste a v čase kde bol poslaný. Aký by malo zmysel pred životom kdesi utiecť? Všetci už takéto niečo naznačujú, ale aj tak sa nechám prekvapiť, na čo samotný hrdina vo finále príde.

chata Baske

No a keďže tento tažký film sa nedal pred spaním zniesť, tak na záver to celé uspala rozprávka Hľadá sa Dory. Pamätám si len nejaké akvárko Otvorený oceán a Nema v kýbliku, ktorým ho nejaká kurka do zoo premiestňovala vzduchom. No a potom vyprávanie Klárky o Korytnačke s fascinujúcim menom, ktorá im ušla z Iliavky do Ilavkého kanála a o papagájovi, ktorý celý čas svojho života slávnostne vyspevoval svoje meno. A potom už bola len tma. 

Ráno vstávam dobre dodžubkaný. Nevyspatý a poriadne z výletu zlámaný. Ale to je jedno. Práve pre takéto dni sa oplatí žiť. Na čo by sme spomínali ak by som šiel do roboty zo svojej postele?

Foto: Klárka Bridíková