utorok 1. decembra 2020

Víkend v Strážovských vrchoch

Kde vlastne som to bol? Život uteká ako voda a už je pondelok poobede. Zážitkov bolo cez víkend zase za celú fúru. Ale pekne poporiadku. S Klárik sa stretáme až v Žiline. Klárik išla na nákupy a do Komanda na Žilinskej železničnej stanici mne pre paličky. Tie som si nechal vo vlaku už cez týždeň a vláčikom sa previezli do Popradu a späť. Som rád, že ich mám opäť pri sebe. A ešte radšej, že už mám pri sebe Klárik.

Klárik s pohľadom na Malý Manín


1. deň

Z Bytče Suľovskými vrchmi na Skalu, Kostolecký dóm, Manínsku tiesňavu a iné krásy Veľkého Manína, až po Kalváriu nad Považskou Bystricou


Do Dubky prichádzame klasicky okolo siedmej. Piatok večer ušiel ako voda a ani neviem ako, už je ráno a ja vstávam z postele. Som poriadne unavený. Je sobota, ale cítim sa akoby bol pracovný týždeň v plnom prúde. Klárik je tak úžasná, že vstáva so mnou. Pripraví mi dokonca aj raňajky. Za pol hodinku sa ale lúčime a ja na železničnú stanicu idem sám. Klárka príde za mnou s tatinom až o pár hodín neskôr. To je tak keď mne nikdy nestačí.

Tajomno v Súľovkách


Do Bytče som sa priam teleportoval. Ledva som si uvedomil, že nastupujem a už aj vystupujem do tmy a jemného mrholenia. Velice nečakané. V Dubnici sa zdalo byť počasie celkom fajn. Hneď pred budovou obieham skupinku turistov. Je dosť možné, že pôjdu rovnakým smerom ako ja. Prechádzame pár sto metrov okolo hlavnej cesty Bratislava - Žilina a potom zabočíme do časti Bytče Hrabové. Parťákov z vlaku nechávam za sebou a rýchlo začínam stúpať. Na autách je dokonca trošku nasnežené a pod nohami asfalt celkom šmýka. Vyzerá to na poriadne zimné podmienky.

Hrebeňom od lomu Jablonové cez Havraniu skalu až do Kostolca
Tre cimme


Nad dedinou už ale zo seba zhadzujem polovicu oblečenia. Nie je -5 ako hlásili a chôdzou sa rýchlo zohrievam. Tma furt nie a nie skončiť. Prechádzam do lesa, kde je zlovestná hmla. Zlovestne vyznievala aj lúka totálne rozrytá od diviakov. Ako naberám výšku pribúda na zemi popadaná srieň zo stromov. Priam cítim ako mi niečo zmrznuté v miniaturných krištálikoch padá na tvár. Nado mnou sa začína vytvárať krásna zasnežená dekorácia pani zimy. Konáre stromov sa až tak prehýbajú od tiaže bieleho závoja. V diaľke kde tu prebehne stádo vysokej. Je jej tu pomerne dosť oproti iným výletom. V hmle a pološere je ich vidno ale len veľmi slabo. 




Cesta krajinou uteká veľmi rýchlo a ani sa nenazdám a som na hrebeni Súľovských skál. Zo sedla pod Bradou zbieham na smerovník Lúka pod Súľovským hradom. Je to zvláštny názov keďže som priamo v lese. Stretám tam prvých a posledných ľudí na dlhý čas. Ja odbočujem nie na lúku a dokonca ani nie ku hradu, ale stáčam prudko doprava smerom ku kameňolomu pri Jablonovom. Som rád, že som mal možnosť aj tu zavítať. A čert vie koľko ľudí vôbec vie o čo prichádza, keď prechádzajú Súľovky vždy len hlavným hrebeňom. Aj tu prechádzam okolo majestátnych skalných brál krásnym úzkym chodníčkom. Veľmi sa mi tu páči. Už len keby som nemal každú chvíľku pocit, že ma pichne v stehennom svale. Cez týždeň som si v ňom musel niečo poruchať. Posledné dni ma to celkom bolelo. Zatiaľ ale stehno drží.




Po dlhom traverze vstupujem do doliny a časom vybieham na lúku. Pár minút a som pri ceste do Súľova-Hradnej. Cez cestu len prebehnem a pokračujem priamo krížom cez lúku do protisvahu. Vetrím prúser. Pod horou je potok. Bude tam mostík? Pri pár domoch čo tustojí sa ale niečo nachádza. Ním vstupujem do kráľovstva nepoznaného. Svah je poriadne strmý. Bude to fuška. Mapy ukazujú niečo neznačené až pod hrebeňom. Tam sa ale budem musieť zo 150 výškových metrov prebiť divočinou.




Za potokom nachádzam zopár srnčích chodníčkov. Neverím ale vlastným očiam, lebo tie ma doviedli priamo ku lavičke okolo ktorej ide chodník direkt hore pomedzi kríky. Mal som strach, že sa budem musieť cez ne predierať. O chvíľku prechádzam okolo ďalšej lavičky. A potom ďalšej. Čím som ale vyššie, tým je chodník v popadanom lísti menej a menej viditeľný. Vidím už skôr chodníky od zvery ako od ľudí. Znovu vyruším pár sŕn. Som pod hrebeňom. Musím sa na hulváta čím skôr prebiť na hrebeň. Tam by už vari niečo ako chodník mohlo byť.

Pohľad ponad Kostolec na skoro zakrytý vetvičkov vrchol Skala a vľavo Ostrenec


Vychádzam hore, no po chodníku ani stopy. Každopádne ide to o poznanie lepšie.  Hrebeň je nádherný. Je úzky a z každej strany ho obklopujú strmé svahy. Už len škoda, že som skoro stále v lese. Ešte dlho naberám výšku. Prechádzam cez kótu 666 a naďalej mierne stúpam. Na jednom mieste som uvidel aj Súľovky. Konečne som nad hmlou. Čo ale z toho, keď nado mnou je aj tak nekonečne zatiahnutá obloha. Miestami sa hrebeň rozšíri. Vtedy je les plný lístia, na ktorom to ide dopredu len veľmi pomaly. Čím som vyššie tým je bieleho popadaného zo stromov viac a spolu s lístim to nerobí pre tenisky moc dobrotu. Začínam mať mokré prsty. Hrebeňom pôjdem ešte poriadny kus. Celý má vyše 6 kilometrov. Konečne ale vychádzam na najvyššie miesta tejto časti. Prechádzam cez Stupovec a Havraniu skalu. Po lese bolo kopu skál, ktoré bolo treba z časti obchádzať, ale ani jedná nebola tak abnormálna ako tie u nás medzi Gaderskou a Necpalskou dolinou.

Na Skale


Na Stupovci boli opäť krásne výhľady do údolí z jednej aj druhej strany. Všetky lesy sú zahalené do bielej periny. Len po Slnku ani stopy. Na Havranej skale je dokonca provizórna ceduľka. Nachádzajú sa tu aj vypísané iné vrcholy z okolia. Žeby top Súľovských vrchov? Tu to už okolité stromy so srieňou ale ozaj už začínajú preháňať sa mi tak zdá. Konáre sú tak poprehýbané, že miestami musích chodiť počupiačky. Niekedy si dokonca musím paličkami pred sebou konáre obuchávať, aby som nezostal biely ako snehuliak. Nemám moc dobré skúseností s tým, keď sa to začne na mne roztápať a neskôr opäť primŕzať. Dávam si na to teda obrovský pozor a napredujem teda len veľmi pomaly.

Kostolecká tiesňava z Kostoleckého dómu
Kostolecký dóm

Pohľad z dola

Z ničoho nič začínam prudko klesať a to sa mi moc nepozdáva. Mením smer a to nie je vôbec dobré. 2x sa vrátim a rozmýšľam čo dálej. Ani za toho netuším kade. Podľa mapy ide chodník kdesi do stratena. Snažím sa to teda kúsok nižšie traverznúť, a tak sa pokúsiť chodník aspoň križovať. Niečo nachádzam. Znovu prechádzam cez dlhé úseky srieňovými tunelmi. Ako klesám, konečne začínajú stromy ťahať svoje konáre do neba. Kilometre rýchlo utekajú. Dovtedy len ale, dokým nevýjdem na jedno nádherné miesto. Mám odtiaľto dokonalý pohľad na skalu Skala predo sebou, ale poza svoje pravé plece dovídím až na Manín. Netušil som, že aj cez takéto niečo dnes pôjdem. Nateraz je to najkrajšie miesto. Dosť ťažko sa mi ho opúšťa. Začínam cítiť aj boľavý stehenný sval. No ale čas beží o preteky a za chvíľku je v Kostolci aj Klárka s tatinom. Musím pridať.

V Manínskej tiesňave
A kúsok nad ňou

Dlho idem výrazným chodníkom. Ten sa ale časom stráca. Presne tak ako hlási mapa. Nejdem to už teda síliť ďalej po hrebeni. Podchádzam jedno zo skalných brál a prudko začínam klesať. Idem strmým, lístim pokrytým žľabom. Cítim sa ako na lyžiach v niektorom z Tatranských žľabov. Poriadne ma šmýka. Okolo mňa padajú prudko dolu svahom kamene s kopami lístia. Ťažko sa dokážem udržať vo svahu aj pomocou paličiek. Využívam na to teda aj všetky okolité stromy. Keď už tak, tak nech ma zošmýkne len po nasledujúci nižšie postavený strom. Na jednom mieste sa ale zaseknem. Po zhodnotení situácie sa radšej pár metrov vrátim naspäť a na inom mieste sa pokúsim dostať cez pár kritických metrov dna žľabu na druhú stranu. Prechádzam na protiľahlé rebro a ním zostupujem ďalších niekoľko desiatok metrov nižšie. Potom sa už terén trošku vyrovná a schádzanie už nie je až tak problematické. Podo mnou sa nezdajú byť už ani len skalné prahy. Až na záver, keď som už uvidel pod sebou cestu, ešte raz krkolomne schádzam po pás v lísti. Konečne som ale na asfalte. Topánky musím dať zo seba dolu a poriadne z nich vytriasť tú všetku háveď čo som do nich nabral.

Ku jaskyni pod Černokňažníkom


Volám Klárik. Už teraz mi je jasné, že sa za necelú pol hodinu na zástavku kde vystúpia nedostanem. Budem pár minút meškať. Ja pridávam do kroku a zvážnicou stúpam na ďalší vrchol. Tentoraz z výrazným názvom Skala. Po zvážnici sa rýchlo dostávam priamo pod vrchol. Už len pár metrov prechádzam chodníkom po slizkých skalách a som hore. Predo mnou sa otvára ďaleký výhľad až po Manín. Škodalen že je z veľkej časti zahalený do hmly. Len v rýchlosti spravím zopár foto. Vrcholové skalisko je ale veľmi zvláštne. Jedná sa o pomerne dlhú skalu. Zo strany od Kostolca je kolmo useknutá. Z opačnej strany ide výstupovka len mierne hustým lesom. Keď už niekto ide do tejto doliny tiesňav, určite toto miesto vrelo odporúčam.


Klárik v kráľovstve skál

Po chvíľke oddychu letím rýchlo dolu. Zvážnicou to aj dolu ide celkom dobre. Už len keby ma nezlobilo stehno. No a trochu aj primrznuté hladké cesty. Bez incidentu ale schádzam až do dediny a tou rýchlo prebieham až na zástavku kde vystupovali moji. Som za nimi asi 5 minút. Musím ešte vydržať a pobehnúť. Nech sme už na Kostoleckom dóme spolu. Klárik s tatinom ale stretám už hneď za zákrutou. Som rád, že konečne mám pri sebe svojich. Bude veselšie.

S výhľadmi na skalné bralá Malého Manína


O chvíľku bočíme strmo doprava. Už som aj zabudol ako je to vysoko. Ani sa nenazdáme a sme 100 výškových metrov nad cestou. Dóm je pred nami stále zahalený do hmly. Jeho majestátnosť dokážeme vnímať až priamo v ňom. A pri fotení. Vtedy keď sa nám zo žiadneho uhla nechce vopchať do foťáku. Dávame si na chvíľku oddych, no a potom prudko klesneme naspäť dolu. Za tu nádheru to ale stálo. Opäť stojíme na asfaltke. Pokračujeme po nej smerom na Manínsku tiesňavu. Prechádzame obcou Záskalie a pred nami sa odhaľuje samotný vrchol Manínu. Vyzerá, že sa ide vyčasiť. Kiež by!

Opäť v tiesňave


Ako sa ale blížime ku tiesňave, Slnko zachádza za mohutné skalné steny a prichádza šialená zima. Obidvujeme úzky priechod pomedzi skaly. Ževraj sa tu natáčal aj film Pacho Hybský zbojník. Prečo sa to ale dofrasa nenatáčalo v Hybe??? Cesta ide priamo ponad potok. Inak by to proste nešlo a je fascinujúce ako za tie roky dokázala voda preraziť celý tento skalný masív.

A opäť do kopca


Z tiesňavy vedie kopec neznačených chodníkov do okolia. Je to vychýrená lezecká oblasť. Je tu dokonca symbolický cintorín padlým v horách a v stenách. My od tohoto pietneho miesta prechádzame doprava smerom hore ku Jaskyni pod Černokňažníkom. Sú odtiaľ dokonalé výhľady na Slnkom zaliaty Malý Manín. Aspoň na chvíľočku natiahlo ku nám svoje paprsky. Jaskyňa bude asi veľká. Pred vstupom bolo aj vedro na vynášanie materiálu z jej útrob. My do nej zájdeme len potiaľ, pokiaľ to šlo bez tlačenia sa medzi dvomi šíkmými stenami. Naspäť sa vraciame ponad jaskyňu. Je to krásny krátky okruh. Priam dokonalý pre rodinky s deťmi.

Považie ako na dlani

Keď sa opäť dostaneme ku pietnemu miestu, hneď pokračujeme cestou dolu smerom na Považskú Bystricu. Ani sa ale nenazdáme a už sme pri kempe. Asi bývalom. Vyzerá to tam hodne spustnuté. Majú tam dokonca aj bazén. Žeby bol napájaný priamo z potoka? To musela byť "šmakocinková" vodička. Chodník nás vedie stále ďalej hlbšie do lesa. Stúpame len veľmi mierne a vrchol Manína skoro celý obchádzame. Až z jeho druhej strany začíname výraznejšie stúpať. Predtým sa ale ešte napijeme a doplníme energiu pri prameni pod Manínom.

Pod vrcholom sa zima opäť vracia


Samotné serpentínky sa mi zdajú fajn. Už len keby zo stromov na nás nepadalo to divné biele topiace sa čudo. Spočiatku na nás dokonca zo stromov pršalo, čo Slnečné lúče razom všetkú rannú srieň topia. Hore to je ale ešte stále krásna zimná krajina. Od Severu sa ale začína celkom zaťahovať. Stíhneme vôbec dôjsť na výhliadku dokým to sem zaveje? Od konca serpentín sa to zdá byť už len kúsok, ale nakoniec to je ešte poriadne dlhý rovný úsek. Vrchol Manínu nechávame za sebou a my letíme nad Manínsku tiesňavu. Podľa GPSka sa nasmerujeme priamo na výhliadku. Od severu sa už valia mohutné tmavé oblaky plné snehu a vody. Nie je už Slnko, ale som rád aj za to, že vidíme aspoň tu nádheru pod sebou. Spravíme len pár foto a musíme ísť het. Začína poriadne prituhovať a miestami aj pofukovať.

Záskalie a Kostolecká tiesňava; radosť bývať

Cez ďalšie výhliadky prichádzame až ku skalnému oknu v Maníne. Už som zabudol ako je dokonale okrúhle. A na výšku má aj zo 5 metrov. Klárik s tatinom mi zapózujú na jeho vrchole a prejdú sa po ňom ako po moste. Prichádza čas na prestávku. Akonáhle ale zašlo Slnko, začína nám byť veľmi rýchlo zima. Kto mal naobliekal na seba všetko, len mne sa nechcelo nič z batohu vyberať. Čo z toho keď najväčšia zima mi je aj tak na prsty na nohách, kde mi žblnká studená vodička.

Skalné okno pod Manínom


..a ešte raz Kostolecký dóm

Zo skalného okna ešte kúsok zídeme ku Partizánskej Jaskyni. Tá je zavŕtana ako po nejakom červíčkovi v zemiaku z východnej strany Manínskych brál. V jej útrobách oddychovala aj skupinka netopierov. Všetko sú to tu krásne miesta a všetko pekne na hromádke. Aj toto je ideálne pre detí s rodičmi, ktorí nevedia obsedieť doma na zadku. Najlepšie by bolo zrjeme ísť priamo ku jaskyni, oknu a na výhliadku z dediny Podmanín a potom to zokruhovať aj s neznačeným vrcholom Veľkého Manína a Manínca naspäť do Podmanína. Tieto kopce sme my vynechali. Nad Podmanín sme sa dostali žltoznačeným turistickým chodníkom. Ten nás vyvedie až nad Považskú Bystricu. Už z mojich minulých skúseností obchádzame záhradkárov po ľavej strane a po krátkom stúpaní do kopca sa octineme priamo na vrchole Kalvárie nad mestom. 

V Partizánskej jaskyni


Každá jedná kalvária má akési to svoje čaro. Aj táto mi učarovala. Spoločne prechádzáme od vrchu jednotlivé zastavenia. Lúka naokolo je aj tu totálne prerytá diviakmi. Stretáme tu kopec ľudí. Vyzerá, že aj pre miestnych je to lukratívna destinácia. Obchádzame starý cintorín a postupne prichádzame do cetra mesta. Mesto nám ale vôbec neučarovalo. Majú tam kostol, ktorý ma každú vežu inú, či visutý most, ktorému ale len to dodáva kredit, keďže inak je totálne na rozpadnutie. Prechádzame mestom a spomíname na časy dávno minulé. Zo snívania nás dostane až kaviareň pred železničnou stanicou. Na posilnenie si dáme kávičku a rýchlo letíme do auta a pádime domov.

Manín, Klárik a jej vysnívaná chalúpka
Nad kalváriou nad Považskou Bystricou


V Dubnici nás už čaká skvelý obed a poriadna dávka tepla. Na dnes stačilo. Ba čo. Veď my ideme ešte oslavovať ku Klárkinej kamarátke. Snažím sa držať s nimi krok, ale to mne ide ťažko. Ja sa tam cítim nesvoj. Nie je to moje prirodzené prostredie. Ja potrebujem hory lesy. Sedieť na jednom mieste je pre mňa vezenie. Ale zvládli sme to a myslím si, že to nebolo ani zlé. Priam by som povedal, že bolo fajn. No len kto bude teraz ráno za mňa vstávať?

2. deň

Z Valaskej Belej zohriať sa do Billy v Bánovciach nad Bebravou

Klárik je fascinujúca. Opäť je so mnou hore. Opäť ma nenechá ponevierať sa po byte samého a nedá dopustiť, aby sme sa ráno videli len cez zalepené oči. Vonku už ale musím ísť opäť ráno sám. Tentoraz idem na smer Valaská Belá. O pol siedmej mi ide dokonalý autobus. Nemusím nikde prestupovať. Proste nasadnem a nechám sa viesť až na štart. 

Dnes to musí byť rýchle. V cieli musím byť prinajhoršom o 4 hodiny a 45 minút. Podobne dokonalý spoj mi pôjde aj z Bánoviec do Dubky. Len ho musím stihnúť. Cestou do Belej je na sedle pod Homôlkou poriadne bielo. Normálne mám strah ako ide autobusár z kopca rýchlo. Ja sa už vidím s autobusom kdesi dole za zvodidlom na strome. Nakoniec sme to ale zvádli bez problémov a ja musím na konečnej vystupovať.

Na lazoch nad Valaskou Belou

Už cestou autobusom som dohužval banán v batohu, tak ho zjem ešte medzi domami. Rýchlo vychádzam nad dedinu. Prechádzam okolo cintorínu a za chvíľku mám celú obec ako na dlani. Počasie je opäť nemastné-neslané. Z oblohy stále niečo smochtlí. Je asi okolo nuly. Nie úplne všetko je zamrznuté, ale nezdá sa mi byť ani najteplejšie. Prvé počiatočné stúpanie mám rýchlo za sebou a ďalej idem len veľmi mierne lúkami stále sa vzdiaľujúc od Belej. Dostávam sa do lazov pánu Bohu za chrbtom. Prechádzam okolo pár domov ku Podpolianskému potoku, potom prechádzam okolo osady Smolenice, až prichádzam úplne pod horu ku Krištofovcom. Cítim sa skoro už ako na laze u Lapšov. Okolo chalúpiek je tu kopa áut. Vyzerá, že sa tu žije. U Krištofov ujo ešte práve richtoval drevo na zimu. V osade prechádzam priamo pomedzi domy a vychádzam nadobro do lesa.

Krištofovci u lesa

Cesta skončila a ja začínam prudko stúpať do sedla nad Krištofovcami. Opäť ako včera stúpajúcou výškou pribúda snehu a lístia. Nie som z toho moc nadšený a ani sa necítim moc nadšený z toho, že som tu. Nebaví ma to. Je mi zima. Vravím si: Načo som tu? A sám? Čo mám z toho? A vlastne čo by som mal z toho keby som sedel doma? Je to tu vlastne fajn..

Oproti zjazdovke Kajtárové

Prešmykujúc lístim stále stúpam vyššie. Ani sa nenazdám a mám prvú hodinu od Belej za sebou. A ja sa nachádzam už na najvyššom bode trasy. Odtiaľto už budem viacmenej už len klesať. Bude dobre. No lenže začína zima a terén sa vyrovnáva. Nie je to strmhlavý zbeh. Zvážnice sú ale viac menej čisté a každým krokom má to ťahá viac a viac pobehnúť. Nie som našťastie v hmle. Krajina je krásna. Zasnežená a tichá. Dnes v lese nenachádzam toľko zvery ako včera. Aj keď sneh a lístie je na mnohých miestach prechodené. Striedavo lepšou, inokedy horšou zvážnicou sa dostávam až oproti zjazdovke nad chatou Kajtárové. Z protisvahu vyzerá zjazdovka veľmi dobre. Aj keď má iba 150 výškových metrov. Prichádzam na dokonalú lesnú vymrznutú zvážnicu. Po nej sa veľmi rýchlo dostávam až ku chate pod zjazdovku.


Niečo mi silno evokuje, že ako dieťa som tu už raz bol s ocinom lyžovať. Dokonca si pamätám ako jednému chlapíkovi ušla lyža a šiel dole na jednej a dokonca si pamätám aj to že vlek bol na dvoch miestach zalomený a šiel po ľavej strane zjazdovky. Ku stredisku sme šli pešo. To by tiež sedelo kedže je zašité hlboko v lese. No ale čo by sme tu mohli robiť? Nedáva mi to vôbec logiku.

V okolí Bánovského vrchu s pohľadom do doliny potoka Kšinná a Radiša

Ja tentoraz prechádzam len okolo chaty a pokračujem ďalej zelenou turistickou značkou, ktorá dlho traverzuje svahy hory, na kturú ide tento vlek. Úplne na vrchol cesta nejde, ale povedal by som, že ho mám priam nadohľad. Pomedzi stromy podľa mňa už vidím zamrznutý vrcholok zjazdovky. Zvážnica ale pokračuje ďalej na Juho-západ. Nevýrazným sedielkom prechádzam na druhú stranu širokého hrebeňa a stále rýchlo napredujem. Ani sa nenazdám a som na Vozoroch nad Trebichnavou. Odtiaľto už mám každú chvíľku okolo seba nejakú civilizáciu. Buď na jednu alebo na druhú stranu hrebeňa.

Na Bánovskom vrchu

Cestička sa naďalej kľukatí po lesoch. Stále mám dostatok síl a často aj pobieham. Začína mi všetko ale poriadne splývať. Konečne som klesol pod oblasť snehu. Už som tu len sám so svojim lístim. Obďaleč ma zaujme špicatý vrchol kopca. Čo to môže byť? Kňaží stôl? Netuším, ale už som pri písaní strávil hodnú pol hodinku tým, že som znovu zbúchal nový nápad na trasu. Tentoraz z Bánoviec cez Uhrovec priamo do Dubnice nad Váhom a poviem Vám, je tu ešte stále čo pozerať a kopec miest kde som ešte nebol. No ale späť na trať! Opäť ušiel nejaký čas a ja som sa zrazu ocitol na Bánovskom vrchu. Dokonca sa tu nachádza aj plastová stolička, lavičky a stôl. Priamo v lese. Keby to aspoň na príľahlú lúku vyniesli. 


Nachvíľku vychádzam aj na spomínanú lúku. Odkrýva sa mi krásny pohľad na Kšinnú a Závadu pod Čierným vrchom, kolom dokola obkolesené dediny horami. Keď už sme pri Čiernom vrchu, ten sa mi ukazoval priebežne stále po ceste hrebeňom, dokonca som mal možnosť často zahliadnuť aj vysielač pod Čiernym vrchom, okolo ktorého sme pred pár týždňami išli spolu s Klárik pri prechode chodníka Ľudovíta Štúra a Alexandra Dubčeka.

Pohľad spod Bánovského vrchu na Závadu pod Čiernym a Suchým vrchom

Potom som už opäť v lese a rýchlo strácam výšku. Cesty su tu krásne, ale značka ma stále vodí kdesi do húštiny. Akoby kedysi šla cesta inak alebo tadiaľto šiel kedysi len chodník a vytvorili tu povedľa neho novú dokonalú zvážnicu a teraz po tej starej trase už nik nechodí a značkár just chce chodiť tým starým zarasteným chodníkom. Veľakrát som teda nevedel kade mám ísť. Či sa nakoniec táto nová cesta nerozhodne zabočiť kdesi do tramtárie a ja tu zostanem kdesi bezradne stáť. Nakoniec ňou ale zbehnem až nad dedinu Dubnička. Pred tým sa síce ešte odpája modroznačený chodník do Kšinnej ale ten nestojí za zmienku. Ja proste pokračujem dole dokonalou zvážnicou a pred dedinou odbočím doľava ku robošom.

..aby rýchlejšie bolo

Na potoku práve osadzujú nový priepust. Cez nich asi neprejdem. Pozriem teda len ako im to ide a cez kríky ich obídem povedľa. Za chvíľku som opäť na ceste na druhej strane potoka a poslednýkrát začínam stúpať. Celý čas bol poväčšine tvrdý zamrznutý podklad a teraz pred koncom sa idem zablatiť po uši. Čosi hrozné. Mám čo robiť nezapadnúť do blata po kolená. Konečne ale značka zvážnicu opúšťa a ja som opäť v lísti v lese. Prebieham na iné zvážnice v lese a o chvíľku som na rázcestí s inou značkou z Dubničky. Môj žltoznačený chodník tu krížuje modroznačený z Uhrovca do Dubničky presne tak ako mám už zapísané v novom pláne.

..ale aj senník sa v lese nájde

Ja teda pokračujem ďalej po žltej značke. Dlho prechádzam lesom. Zvážnica sa postupne vylepšuje a po pár stovkách metrov už bežím po krásne utlačenom lísti. Aj keď som tu stretol jediného človeka, myslím si, že tu Bánovčania chodia radi. Je to dokonalá trasa na beh. Stále len veľmi mierne klesám. Po čase sa po mojej ľavici objavi nekonečná lúka. Chodník sa ale stále drží v lese asi 5 metrov od lúky. Tá nevyzerá ani len prešľapaná. Je to zvláštne. Veď tam je priam dokonale krásne. Alebo žeby bola tak obrovská, že ľudia jú krížujú každý iným smerom a nik žiadny chodník nevytvorí? Zo tri razy som sa ale na lúku bol pozrieť aj cez kríky. Pre tie pohľady to určite stálo.

Lúky nad Bánovcami..

Nakoniec okraj lúky predsalen opúšťam a ja klesnem ku priehradke Prusy. Spravím si aspoň pár foto pri jej okraji. Pamätám si tu moje posledné kilometre Bánovskej stovky alias Strážovskej motanice po dvoch prebdených nociach. Veď možnože medzi touto mojou hŕbou článkou by som vari aj našiel o tom čosi. A tu to je. To boli časi. A moje prvé zápisky z bláznovstiev v teniskách. Veľmi milé zistiť čo som robil pred a 4 pol rokmi.  

..a trailíky nehovoriac

Od priehrady ešte raz a naposledy stúpam okolo kúpaliska nad mesto. Prechádzam spočiatku okolo pohodových starších panelákov, ale následne vstupujem do cignánskeho districtu. Je to šialené ako majú všetko naokolo zničené. Neviem čo by sa dalo s tým urobiť. Teraz to asi aj tak nevyriešim. Radšej letím do tepla, do Billy. Som v cieli 35 minút pred odchodom autousu, môžem ísť teda na nákupy. Aby som nezamrzol, tak som v Bille skontroloval všetok tovar čo majú skladom a dokonca som aj stihol uploadnuť foto z výletu. Nakoniec som ale nakúpil aj kopu blbostí. Litrovku koly, bagetu a čipsy. No bolo mi to treba pred obedom?

Pri vodnej nádrži Prusy

Autobus ma nakoniec expresne rýchlo presunie z Bánoviec do Dubnice a už som opäť medzi svojimi a medzi kopou jedla. So všetkými sa zvítam. Prišla aj Klárkina babka a brácho s rodinou. Je tu veľka párty až do večera. Pred odchodom z Považia sa ešte trošku prejdeme po vianočnej Dubke, zavítame do nanovo otvorených kostolov ako to Igor povolil a letíme het. O deviatej večer sme vo Vrútkach a o desiatej už aj zatváram oči. Uff.. bol to nabitý víkend. Som za neho nesmierne rád :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára