Fačkov - Hričovské Podhradie (rýchly prechod nepoznaného pod Súľovkami)

Plán vznikol len pred pár týždňami. 50 kilometrovými prechodmi Klárik nechcem už viac trápiť, tak prečo ich nerozdeliť na dve 35ky? Prvú sme si dali na deň Nežnej revolúcie. Niekto išiel prostestovať do Bratisky a väčšina zrejme ani netušiac o čo im ide, no my sme sa šli radšej prebehnúť do lesa.

Spolu na Súľovskom hrade

Spoje na štart a z cieľa sú šialené. Neviem ako by sa to dalo skombinovať čo najlepšie. Jediné reálne riešenie mi príde prísť do Fačkova kúsok po deviatej ráno a pokúsiť sa celú trasu prejsť do ôsmich hodín. Teoreticky do 10tich s tým, že pôjdeme pár hodín už aj po tme. No som zvedavý.

Obec Fačkov a boj hmly so Slnečnými lúčmi

Ráno vstávame neobvykle neskoro. Dokonca až po piatej. Z Martina sa na bajkoch presunieme na vlak do Vrútok. Ním sa odvezieme do Žiliny a nakoľko máme ešte asi hodinu prestoj, stíhneme si dať aj obhliadku mesta. Nasledným autobusom sa dostaneme o štvrť na desať na štart do Fačkova a môžeme ísť na to.

Medzi Fačkovom a Domanižou

Modroznačený chodník začína dosť dobrodružne. Vchádzame do úzkej uličky, ktorá sa zdá, že skonči u niekoho vo dvore. Popri psoch a elektrických plotoch nakoniec prekľučkujeme strmým úzkym chodníčkom do lesa nad dedinu. Chodník je nevýrazný a zrejme tu moc ľudí nezavíta. Zase sme raz v lese úplne sami. Kľučkujúc zo zvážnice na chodníky a znovu na zvážnice sa pomaly dostávame hneď na najvyšší bod dnešného dňa. Nebol to ani len vrchol. Vlastne nič naokolo nemá ani názov. Podľa mapy.cz sa tá oblasť nazýva Tri kopce.

V sedle pod Dupnou; škoda že sme nešli aj ku prížu na Dupnej - možno niekedy nabudúce

Kúsok pod najvyšším bodom je naznačená na mape Líščia jaskyňa. Je pod chodníkom, tak sa na ňu vykašleme. Na tomto vrchole sme videli Slnko prvý a posledný raz za tento deň. Hneď ako sme poobdivovali jeho hrejivé účinky na našu pokožku a blahodárne účinky na psychiku zmizlo za stenou hmly. Z vrcholu schádzame krásnymi chodníkmi zapadnutými lístim. Jeden takýto strmší úsek bol celkom párty, ale zvládli sme to bez pádu. V doline už ako to zvyčajne býva sme sa zase raz museli prebiť rozbitou zvážnicou plnou vody. 

Stále v sedle

Krátkymi lúčkami sa dostávame priamo do obce Domanižá. Fascinuje nás ako je krásne upravená. Tu by som si vedel predstaviť život. Nepride mi to až taká moc dedina dedinovatá. Do Považskej Bystrice to odtiaľto nie je ani tak ďaleko. Po prechode dedinou prechádzame na dlhú asfaltku ku športovému letisku? V hangári bolo vidieť zopár rogál, ale po zletovej dráhe ani stopy. Jedine pred hangárom bola ako tak rovná, aj keď dosť krátka, trávnatá plocha. Prechádzame aj tou a pokračujeme ďalej okolo miestneho potôčka. Cesta je blatistá, no vždy asi lepšie ako sa terigať pár kilometrov po hlavnej ceste, ktorá ide asi len pár sto metrov paralelne vľavo od nás.

Cesta krkahájmi na Tisovú

Poľno-lesná cesta nás vypľuje znovu na modrú turistickú značku pri smerovníku Rybníky. Odbočujeme doprava a vchádzame do lesa. Chodník je aj tu len minimálne prechodený. Okrem Domanižej sme zatiaľ stále nestretli ani jediného človiečika. Chvíľku prechádzame aj zvážnicami, ale veľakrát ideme nádhernými mäkkými, lístim alebo ihličím pokrytými, úzkymi chodníčkami. Zo spodnej časti s výrazným ihličnatý lesom vychádzame a vstupujeme do kráľovstva listov. Na jednej zo serpentín je na strome obrovská hojdačka. Kde sa tu vzala uprostred šíreho lesa? Klárik sa aj pohojdá. Ja si ju zatiaľ zvečnim na foto. 

Hore pri kríži

Z listnáčov sa dostávame do fazule (mladých rovných stromkov vyrastajúcich do neba jeden vedľa druhého). Chodníček je prerezaný na maximálne meter šírky a v takomto tuneli ideme celkom dlho. V lete to tu môže byť veľmi zaujimavé. Tu by som na výlete oproti mne čakal ozaj len divočáka. Fazuľa nakoniec ale skončí a my sa blížime ku vrcholu. Na appke mapy.cz je na vrchole naznačený kríž. Musím ho vidieť. A už aj sa štveráme na vrchol mimo chodníka. Nie je to ďaleko ani vysoko. Ale celkom strmo a po kolena v lísti. Klárik je už zo mňa poriadne hotová. A tak si myslela, že to bude pohodový deň. Ja len dúfam, že ten kríž hore naozaj je. To by len bol prúser ak sa tam nič nenachádza.

Poľovnícky chodník pod Tisovou

Lopotím sa hore strmým svahom a hľadam podľa gps kríž. Ani za toho neviem kde môže byť. Cieľ na mape mi predo mnou stále uteká. Na vrchole je viacero skalných brál. Dostaneme sa vôbec hore? V jednom mieste sa nám podarí výjsť na hrebeň. Ale kade teraz? Vľavo? Vpravo? Skúsim ísť hore hrebeňom. Obchádzam nádherné skalné zlepencové útvary a technickejším terénom stále stúpame ku vrcholu Tisová, keď tu nad sebou zbadám kríž. Padol mi kameň zo srdca. Vari sa Klárik nado mnou zľutuje. Klárke sa na vrchole páčilo. Nakoniec to bolo celkom fajn. Trošku sme si aj posedeli vedľa kríža. Hneď pod ním je dokonca spravené posedenie. Je to fascinujúce, lebo chodník na vrchol a teraz pre nás zostupovku ani za toho nedokážeme nájsť. Kade teda?

Piknik miesto v polke klesania do Bodinej

Smerom na Malé Lednice sa zdá byť terén šialene strmý, ale tam ukazuje mapa. Nakoniec nachádzame nevýrazný hrebienok a ním postupne zostupujeme. Po chodníku v lísti ani stopy. Ten nachádzame až o pár desiatok výškových metrov nižšie. Vyzerá, že prichádza spod Tisovej (možnože aj od Holotovej jaskyne, ktorú už ale hľadať nemáme v pláne). My sa vyberáme po jeho druhej strane. Chodník musel byť len pred pár hodinami upravovaný. Šikmé plochy boli prekopané a rozšírené a dokonca celý chodník bol vyzametaný od lístia. Myslím si, že miestni poľovníci si dali záležať. Chodník ale zrazu v lese končí. Po lísti schádzame dolu lesom a vybiehame na lúku. Stredom lúky ide zvážnica, na ktorú sa rýchlo napájame.

Vrchol stúpania medzi Vrchteplou a Súľovom

Zvážnica nás po pár minútach behu navedie opäť na modrú značku a po pár krkolomných rozbitých a premočených úsekoch sa dostávame do obce Bodiná. Obchádzame vysoký roxorový a karisieťový plot vyplnený štrkom a rýchlo sa dostávame až na asfalt. Dedinu viac menej len križujeme a stále sledujeme modroznačený chodník. Prichádzame na veľmi dlhý zvážnicový úsek. Chvíľka vyslobodenia zo zvážnicového raja prichádza len v oblasti Zahájčie. Na mape nachádzam skratku jednej dlhej serpentíny. Bol to krásny ihličím vystlatý chodníček. Za nami na opačnej strane dediny hučia motorky, ale pred nami sa zrazu valí cyklista. Rýchlo sa uhýbame na kraj. To musí byť tiež radosť. Súľov je iste cyklistický raj o čom svedčil aj kedysi najnavštevovanejší cyklomaratón na Slovensku. Samozrejme sa musel nájsť niekto komu to prekážalo a pretek sa musel zrušiť. 

Súľovky z dediny

My prichádzame opäť na zvážnicu a po dlhom stúpaní sa ocitáme nad obcou Vrchteplá. Je to tiež koncová dedina. Cesta odtiaľto vedie cez Kostoleckú a Manínsku tiesňavu. My ale asfaltkou nejdeme. Budeme pokračovať stále ďalej na sever. Priamo na Súľovské vrchy. Prešli 4 hodiny a my máme väčšiu polovicu za sebou. Máme na výber. Buď skončíme za kopcom v Súľove alebo to potiahneme až po cieľ v Hričovskom Podhradí. Zatiaľ na bus o 17:15 stíhame tak akurát. Každopádne hrebeň medzi červenou a zelenou turistickou značkou vypúšťam. Myslím si, žeby sme sa tam dosť v lísti vytrápili. Chodník, ak tam vôbec nejaký je, by mohol byť celkom slušne zasypaný. Celkovo už Klárik nechcem trápiť neznačenými chodníkmi. Možnože nabudúce, keď pôjdeme po hrebeni od lomu nad Jablonovým do obce Kostolec. Teraz si na prechod do Súľova volíme zelenú turistickú značku.

Pohľad zo Súľovskej gotickej brány

Jablonové..

Po novom asfalte rýchlo vychádzame nad dedinu na široké lúky a nimi dosiahneme sedlo. Je tu krásne aj keď ako stále, aj dnes nám chýba ku dokonalosti po celý deň Slnko. Dolu do obce Súľov ide tiež parádna zvážnica. Veľkú časť bežíme. Klárik ide dnes už 5 hodín ako píla. Stále nám priemerka neklesá pod 4 a pol. Cieľ v Hričovskom podhradí je si myslím na dosah. Pred dedinou si všimneme zvláštnu značku. Je na nej 51tka a popis ako bol jeden kamarát zachránený po hrozivom páde. Na pripomienku toho, že na cestách to nie vždy len môže zle dopadnúť. Samozrejme na popise si pripíja slivka slivovičku.

Cestou na hrad

Pri vstupe do Súľova obdivujeme nádherné nové domy s krásnym výhľadom na skaly pred nimi. Musí to byť priam dokonale bývanie. A nie až tak ďaleko od Žiliny s veľkými možnosťami práce. Len tie pozemky. To musí stáť majland. Ani sa nenazdáme a sme v centre pri kostole. Ukazujem na Bradu v diaľke. Vravím Klárke, že už len tam a pádime dolu. Klárik zhrozená. To tu nekončíme? Ja som v tom, že Klárik prežila krízu a že návrh, že tu končíme tým pádom skončil. Klárik ale zrejme letela len na autobus. To zistenie, že ideme ďalej ju dosť zlomilo. Najbližší autobus zo Súľova ide ale až o skoro 2 hodiny. Tým pádom je si myslím rozhodnuté a nám nezostáva nič iné ako pokračovať.

Na hrade

Klárik chvíľku predýchava situáciu, ale akonáhle pri parkovisku stočíme doprava do strminy už si ide  znovu svoje. Znovu maká ako ďábel a rýchlo naberáme výšku. Vždy ma na tomto chodníku poriadne dokrúti. Vždy keď prichádzame na výhliadku pri Gotickej bráne mám pocit, že mám mapu v hlave otočenú naopak. Ako je možné že Súľov je tam a Jablonové tam? No svetové strany rýchlo prehadzujem naspäť. Prvé výrazné stúpanie máme za sebou. Teraz viac menej mierne musíme ešte vystúpať na Súľovský hrad, trošku zbehnúť a potom nakoniec vyliezť na Bradu.

Pred hradom trošku pristrmuje, ale ani sa nenazdáme a sme pri smerovníku. Ideme až úplne hore do horného nádvoria. Hrad je veľmi malý. Skôr by som to tu nazval strážnou vežou. Veď koľko vojakov sa tu zmestilo? Každopádne dobitný asi nebol. V kráľovskom paláci s výhľadom na všetky smery si dávame na chvíľku oddych. Nech naberieme posledné zvyšky síl na posledné stúpanie.

Hrad, skalné okienko, Brada

Na to že je asi tri hodiny poobede, na hrade je stále dosť ľudí. Niektorí ešte len stúpajú strmým zárezom v skalách ku nemu. Dosť sa šmýka. Rozmočené lístie, bahno, skaly a korene nie sú moc ideálna kombinácia. Ani sa ale nenazdáme a sme pri prameni pod hradom. Začína monotónne cieľové stúpanie. Brada sa medzi stromami zdá v šialenej diaľke, no o chvíľku sa zjaví zrazu pred nami. Strmšie stúpame len ku Štefánikovej výhliadke. Aj tu ešte nachádzame zopár ľudí. Odtiaľto máme celú Súľovskú dolinu ako na dlani. Škodalen, že skalné mesto pod Roháčom z tohoto miesta nie je až tak dobre vidieť. A škoda toho, že skaly nie sú zaliate do krvavočerveného zapadajúceho Slnka.

Pohľad z hradu na Súľov

Od výhliadky stúpneme ešte asi 20 metrov a potom cca v rovnakej výške pár hrboľmi prichádzame až ku smerovníku Pod Roháčom. Posledné metre dali zabrať, no už to máme za sebou. Už len cca 5-6 kilometrov dolu kopcom. Stále máme hodinku a štvrť do odchodu autobusu. Pomaličky sa začína stmievať. Práve zašlo Slnko. Značka prvé stovky metrov vedie ešte krásnym lístim pokrytým chodníkom, ale potom chodník vystrieda nekonečná zvážnica. V polke cesty musíme nasadiť čelovky. Cestu opäť strieda chodník a zrazu sa pred nami zjaví ceduľa Hričovský hrad. Hore už nejdeme. Je tma ako v rohu a ani chuť už nie je pozerať si tmavé múry v takejto zime. A čert vie či vôbec stíhame na bus. Rýchlo teda pokračujeme ďalej aby sme si to náhodou nerozmysleli.

Tzv. skaly zlepencovité

Celkom strmým žľabom zostupujeme pod hrad. Značky zo stromov zmizli, tak máme blbý pocit, že sme zle odbočili. Z chodníka sa ťahá viacero iných chodníčkov. Čo ak sme mali ísť niektorým z nich? Klárka ma ale upokojuje, že v diaľke vidí jednú z mnohých náučných tabúľ. Po značke aj tak ani stopy, ale nižšie sa opäť zjaví. Po chvíľke vychádzame von z lesa a pred nami zbadáme prvé svetla Hričovského podhradia. Po pár minútach sme v samotnej dedine. Sme zachránení. Zvládli sme to. Ťažko už dvíhajúc nohy sa doteperíme až na zástavku. Červená značka pokračuje až do Žiliny, ale tu necháme pre iných. Nám už stačí...

Na Štefánikovej výhliadke a celý Súľov ako na dlani

Máme 15 minút do odchodu autobusu. Naoblieme na seba všetko čo nájdeme v ruksaku a spráskame posledné zásoby jedla. No ten autobus nie a nie dôjsť. Záchrana prichádza až pár minút po jeho pravidelnom príchode. Chvíľku sa vo vnútri zohrejeme a už aj drkoceme zubami medzi autobuskou a železničnou stanicou v Žiline. Máme opäť hodinu prestup. Dlho otáľame, no nakoniec sa rozhodneme zablúdiť do jediného otvoreného obchodíku v šírošírom okolí počas dnešného sviatku. Kúpime si kolu a bagetku na prejedenie dokým neprídeme ku naším. No nestíhneme si ani len sadnúť a je pri nás bezdomovec pýtajúc si 50 centov. Drobné dávam nerád. Kto tuší čo si za ne nakoniec kúpia? No spomeniem si na svoju bagetku v ruke. Dám mu ju. Ach.. zaplače môj žalúdok? A potom: "Čo Klárik, veď aj moja polovička vlastne bude hladná" Klárka sa ale nehnevá. A žalúdok sa už začína pomaly tešiť na kôprovku u našich. Bude dobre.

Domov do Hričovského podhradia tmavým lesom

Konečne prichádza vlak na stanicu a za chvíľku sme vo Vrútkach. Pár minút posedíme u našich. Ako vždy by nám dali všetko čo majú a čo nám na očiach uvidia. Potom už len rýchlo leríme na bicykloch domov, aby sme si aspoň na chvíľku oddýchli. Zajtra už opäť do práce. Ale iba na tri dni. Potom je tu víkend znovu. Čo nám prinesie tentoraz???

Foto: Klárik a ja