Malofatranským západom, 1. časť

 ..alebo čo sa stalo pred jeden a pol mesiacom. Som zvedavý koľko si toho ešte sám pamätám a budem schopný zapísať do análov. Aspoň pri tom nestvrdnem ako keď to píšem hneď na druhý deň.

Na rozhľadni Špicák nad hradom Strečno v Malej Fatre

V piatok som mal evidentne ešte v pláne poriadne si zničiť nohy. 1500m+ na Martinkách na čas. Stále ale v robote prebieha zimná údržba, čiže stíham všetko. Noc strávim v práci a v sobotu ráno si ešte aj trošku pospím. Nedá sa ale povedať, že poobede som na výkon opäť pripravený. Každopádne s Klárik a Miškou letíme do hory. Presnejšie meníme chatu pod Chlebom za chatu pod Suchým. Snehu pomaličky ubúda a my meníme lyžiarky za tenisky. Sám som zvedavý čo to prinesie.

Maxo trénuje na pretek ;)

Na Maguru to ide jak po masle. Žiaden sneh a psíčko Maxíčko ma ťahá jak blázen. Babám to tiež ide parádne. Krízička nastáva až cestou na Suchý. Zrazu sa objavil sneh a medzi stromami na Magure je ho veru požehnane. Ako tak sa nám ale darí využívať starú stopu. Samotný Suchý je už z juhu opäť skoro bez snehu. No a keď sme doteraz mali ako tak suché nohy, tak sa s nimi môžeme práve rozlúčiť. Dolu z vrcholu Suchého na sever je to brodenica v snehu po kolená. Len pár stôp šlo pred nami a aj tí asi boli zmyslov zbavení. No ale aj my ich nasledujeme do pekiel. Trošku sme nezvolili správny smer a chodník nám utiekol kdesi doľava. Našťastie sa aj tí pred nami rýchlo zbadali a ako začína les, tak sme už opäť na chodníku. Po ňom bez problémov sme za chvíľku na chate.

Maxík kontroluje náš postup

No sňahy na Malom Kriváni ho moc nezaujali

Večer sa snažíme nežúrovať, keďže je ešte korona v plnom prúde a osadenstvo chaty má dnes rozlučkovú párty. Chvíľku si s nimi síce posedíme, ale o ôsmej už letíme do postele. Veď keby som ja aspoň trošku bol na takéto spoločenské akcie. Aj psíček Maxíček nás už netrpezlivo očakával v izbietke. O deviatej vari už aj chrápeme.

Posledné sobotňajšie stúpanie

Nie je najteplejšie ale Slniečko sa snaží čo to ide

Je nedeľa. Nám začína párty až dnes. Pred nami máme prvú tridsiatku roka. A bude to obzvlášť zaujímavé. Pred odchodom ešte spráskame párky a letíme dolu mimo okres. Cesta okolo starého hradu do Strečna ušla ako voda. Normálne ma prekvapil chodník aký je po svetle smerom dolu nádherný. Cestou na chatu som si ho ešte nikdy tak nevychutnával. No ale aby sme nezanedbávali náhodou aj kopce, tak hybaj do svahu naproti. 

Ešte naposledy omrknúť snehové podmienky a hybaj dole na večeru

Prechádzame popod nový hrad Strečno a rýchlo naberáme výšku. Stačilo nám len pár minút a sme na rozhľadni Špicák. Chvíľku sa vydýchame. Dokonca aj hore po schodoch sme šli. Ešte stále nás to baví. Aj hrebienok od Špicáka pod Kojšovú je fajn. Aj keď už nie až tak to stúpanie na jej vrchol. Veď čoby sme ho my obchádzali kolom dokola, keď sa na vrchol dá dostať aj direkt? Postupne začíname cítiť, že už máme čosi za sebou. Hore je krásne. Konečne nejaké pre nás nové miesto. Prejdeme ďalej po vrchole len pár metrov a sme pri Kojšovskom skalnom budzogáni. Oplatí sa to tu ísť si pozrieť. Špicák a Kojšovský budzogáň na deň normálnym ľuďom úplne musí stačiť. No ale čo my?

Dobré ránko

Letíme strmhlav dolu do doliny tiahnucej sa popod hrad Strečno. Vlastne z druhej strany je táto dolina ohraničená práve hrebeňom s rozhľadňou Špicák. Ku miestnej chatke pod starým lyžiarskym vlekom nás vyvedie novo vyznačený chodník. Vyzerá to tak, že chata býva raz za čas aj otvorená. Možnože len kvôli covidu to dnes tak nebolo. Je to škoda. Veľmi rád by som si dal kofolku. Nevadí..

Posledné schody ku rozhľadni Špicák

..a opäť sa šplháme hore. Tentoraz hrebeňom s príznačným názvom Ostredok. Čo nás fascinuje, že tu nachádzame starú červenú turistickú značku. Zrejme kedysi viedla Malofatranská magistrála z Minčola do Strečna práve po tomto hrebienku? Vôbec nechápem na ký fras sa dnes prehodila táto turistická značka na tie obludné zvážnice zo sedla Javorina. Podľa mňa tu nemôže byť reč ani o ochrane prírody. Pol hory je tu vyrúbanej. Vo výške okolo 800 mnm sa napájame na modroznačený turistický chodník, ktorý vedie popod Polom do sedla Javorina. Samozrejme my čo? Na Polom ideme direkt hore lesom. Posledné metre si aj tenisky od snehu trošku zamočíme. Ale inak sme stále v suchu. Na pamätník nejdeme. Namiesto toho ideme nad lom. Odtiaľ je nekonečný výhľad ponad Žilinskú priehradu, Žilinu až do Kysúc. Vychutnávame si obed. Ehm.. to čo Miška priniesla. Všetky naše zásoby jedla zostali na Suchom. Celkom začíname krkať. Ešteže sme si vody nabrali.

Pod Kojšovským budzogáňom

Po chvíľke oddychu valíme zase o kus dál. Dĺĺĺho predlho mierne klesáme asfaltkou do Stráňav. Úplne do dediny ale až nejdeme. Po prejdení pár snehovo-ľadových polí a po obídení traverzom pol doliny odbočujeme z cesty na krásny bajkový singláč s príznačným názvom Vretenica. Úzky chodníček sa kľukatí po druhej strane doliny a traverzuje hrebeň nad nami. Miestami ideme cez výruby čo až tak krásne síce nie je, no výhľady na Polom a do doliny sú zato poriadne ďaleké. Miestami ideme zase len po hustom lese v zelenom tuneli. Až kúsok pred koncom trailu sa chodník zbastardí. Na jednej z rúbaní to okolitý les už nezvládol a ľahol pri silnejšom poryve vetra k zemi. Bolo celkom náročné obísť asi 30 metrov široký pás vylámaných stromov. No potom sme už za chvíľku v sedle pod Hoblíkom. Je to jeden z top vrcholov čo sme chceli dnes navštíviť. Poďme na to.

Ostredkom po bývalej červenej turistickej značke spod Strečna smerom na Polom

Cesta na vrchol vedie poriadne krkolomným chodníkom. Priam rovno do neba. Našťastie tu na zemi po snehu už nie je ani náznak, tak výškové rýchlo odsýpajú. Zaráža ma, že tu stretávame tak veľa ľudí. Hoblík nie je nikde na mape naznačený ako oficiálna turistická trasa, ale zdá sa, že miestni ho tu poznajú. S Maxom sme sa odpútali od našej malej skupinky a na vrchol vybiehame ako prví. Je tu nádherný výhľad. Vidno veľkú časť nepoznanej západnej strany Malej Fatry. Vidno aj celý náš posledný dlhý výšľap cez Valientov diel na Minčol. Bude sa ešte dnes rozhodovať o tom ako kto bude vládať. Bude to ešte masaker. Na vrchole si ale predtým ešte chvíľku oddýchneme..

Obed s výhľadom na Polome

Ani z vrcholu nad obec Višňové to nie je ale moc rovinka. Prechádzame hneď cez niekoľko výhliadkových skál. Podľa máp by sa tu kdesi pod nami mala nachádzať aj ferrata. Dokonca by tu malo byť hneď niekoľko variant ako sa dá priamo skalou vyškriabať hore. My ale zletíme dolu do civilizácie na začiatok Višňovskej doliny po via normale. Pred nami je posledné nekonečné stúpanie. Ale kade?

Singl trail Vretenica

Hoblík sa blíži :)

Po dohode s babami velíme priamo hore popod eletrické stožiare. No po chvíľke chodník mizne. Vchádzame do lesa a hľadáme si najschodnejšiu trasu. Už len aby sme sa nedostali do nejakej zapeklitej šlamastiky medzi nepriechodné skaliská. Snažím sa vrchol Goleštan trošku obísť po jeho pravej strane. Klárik sa začína trápiť, aj preto nechcem nejako prudko stúpať. Nakoniec dosiahneme oficiálny výstupový chodník a po ňom sa rýchlo dostávame ku výhliadkovej skale. Pred nami je teraz juhozápadná stena Hoblíku ako na dlani. Je to nádherný kopec. Či Hoblík, či Goleštan. Mám kolegu z Rosiny a ani nevie, že nad hlavou má kopce s takýmito názvami. O toľko prichádza. Nuž, ale asi každý máme to svoje a aj vďaka tomu sme tu práve teraz sami. Rýchlo sa snažíme doplniť čo najviac energie. Klárku to poriadne schmatlo, Do cieľa je ešte stále veľmi ďaleko. Ono to ale ešte pomaličky pôjde.

Oddych na vrchole Hoblíka

Maxík nás už čaká..

Rýchlo prechádzame na Valientov diel. Je to len kúsok od skaly Goleštan. Odtiaľ síce musíme prudlo ale len krátučko klesnúť do sedielka medzi miestnymi zjazdovkami. Klárik tak nešťastne stúpi na nohu, že padá na zem. Veľmi sa zľakla. Chvíľku sme si ale len posedeli a už opäť skackala po lese ako srnka. A už opäť aj stúpame. Rýchlo vychádzame nad zjazdovky. Stretávame posledných ľudí vracajúcich sa po modrej turistickej značke z Minčola. Narastajúcou nadmorskou výškou pribúda sneh. Nenáhlime sa, ale nejdeme ani najpomalšie. Po rovinkách mi to celkom ide, ale keď baby zakúria do kopca mám v snehu čo robiť. Asi 150 výškových metrov pod vrcholom už dochádza energia aj mne. Nuž, bez jedla to proste nejde. Rýchlo natlačím do seba zvyšne hrozienka čo nám zostali v batohu. Nech ma tam nevystrie. Už nám to ide ozaj pomaly, no nakoniec sme najvyšší bod dnešného dňa dosiahli. Je tu ale príšerná zima a musíme chytro odtiaľto preč.

Goleštan a posledný piknik dňa ..je tu nádherne

Schádzame do sedla Prašívé. Hneď máme mokré tenisky (Miška aj vysoké topánky) a hlavne nám je opäť poriadna zima na prsty. Nezastavujeme. Rýchlo prebiehame na Dlhú lúku pod Minčolom a naďalej mierne klesáme. Nie a nie sa zbaviť toho snehu. Až od Ráztoky začína terén poriadne klesať a sneh konečne mizne. Čakáme sa na zákrute zvážnice pod Ráztokou a opäť valíme dolu. Navrhujem zo sedla za Hradišťom pokračovať do Vrútok cez Hradište. A je to tu. Klárik skoro vybuchla. Hej no, chápem, že už toho má dosť a nečakala takúto zmenu. Preto mi aj tak dlho trvalo oznámiť jej túto novinu o pár výškových metrov pred nami navyše. Myslím si ale, že na Hradišti sme už boli opäť ruka v ruke :)

Vysmiate baby v polke stúpania na Minčol; v pozadí nádherný Hoblík 

Odsýpa to..

Zvládli sme teda už aj posledných 50 výškových metrov a už len dlho klesáme smer Vrútky. Križujeme cestu pre autá na Martinky a naďalej klesáme do doliny potoka Javorina. Nezostúpime však až ku potoku. Naďalej traverzujeme cestu na Martinky len cca 50 výškových metrov nižšie. Obchádzame niekoľko pekných chatiek priamo v lese. Kto by bol povedal, že sa tu nachádza takéto niečo. Nakoniec nás lesná cestička vypľuje priamo pri posledných domoch na Kolónií Hviezde. No a niektoré z nich vyzerali obzvlásť zvláštne. Vlastne ku tomu jednému s hradbami, či bazénom okolo domu sa asi nejdem radšej ani vyjadrovať. 

A sme hore na Minčole; už sme na hranici nášho mesta

Bŕŕ, ale je tu zima

O chvíľku nás cesta z lesa vypľuje oproti pohostinstvu Jedľoviny u Ivana. No my už na pivo nejdeme. Rýchlo letíme smerom dolu do civilizácie. Ešte sa zastavíme v pekárni na Kolónke. No ale to už je úplna bodka dnešného programu. Vo Vrútkach sa rozlúčime s Miškou. My posadáme na bajky a letíme domov. Bol to krásny akčný víkend. Už sa opäť začínam tešiť na tenisky. Aj keď zdá sa, že sneh nám to ešte na pár víkendov nedovolí. Nuž nedbám. Aj lyže sú fajn :)