Predĺžený víkend v Zachodných Tatrách

Ťažký výlet toto. Priam nemám slov. Ako sa ale poznám zase ich bude mnoho. Všetko to začalo už v piatok ráno. ..30. septembra som bol na služobke v Bratislave, kde mi naskakalo na konto toľko nadčasových hodín, že som v piatok do roboty skoro už vôbec nešiel. Prišiel som si len zosumarizovať veci na budúci týždeň a hneď som aj letel na bus do Poľska. Všetko mám zo sebou zbalené, výlet sa teda môže začať.

Západky spod vrcholu Giewont

1. deň: Zakopané - Nosal - Kopieniec wielki - Suchá dolina - Murowaniec - Kasprowy wierch - Malolaczniak - Przyslop Miestusi - Koscielisko

S Klárik sme si už celkom zvykli využívať šialených Poľských autobusárov, čo chodia do Zakopaného z Dolného Kubína. Človek sa ani nenazdá a je v srdci Poľských Tatier. Vystúpiť sa dá všade. Od Chocholowskej doliny na Západe Tatier, až po Lysu Poľanu s jedným prestupom v Zakopanom. Mikrobusy tam celkom pendlujú. Ani auto netreba.

Prestupujem teda v Dolnom Kubíne a za 4,4€ som v Tatrách. S cestou do Kubína to výjde podobne ako na Lomnicu či na Štrbské pleso. Možno o nejakú hodinku to ale dlhšie trvá, keďže ujo Poliak nás vždy vezie ešte na Spálenú. No ale naspäť do Tatroch. 

Nosal a prvé tohtovíkendové pohľady na Poľské Tatry

Dnes vystupujem asi pri najväčšom parku v Zakopanom. Malo by sa to tu volať Górna Rówień Krupowa. Toto miesto už dôverne poznám a hneď sa vydávam na juh smer Tatry. Nejdem s prúdom ľudí priamo na Kuznice ku lanovke na Kaprowy wierch. Idem okolo vodného kanála pár metrov vľavo od cesty. Priamo prichádzam na chodník na kopec Nosal. Vo vymáhacej búdke vstupného nik nie je. Paráda. 6 zlotých navyše mám vo vačku. Ešte jeden deň a mám na pivo. Chodník už veľmi dobre poznám. Čaká ma výživná švrť hodinka.

Na Olczynskej polane

Začínam prudko stúpať. Po skalách to celkom išlo. Na jednom mieste sú ale vytvorené asi pol metra vysoké schody. Ledva dvíham nohy. Stehienka plačú od bolesti. Ešteže mám palice. S batohom, v ktorom mám celé svoje živobytie na 3 dni ma poriadne tlačí k zemi. Na začiatok výletu to teda nebola moc sláva. Na vrchol sa dostávam totálne zmorený. Len vďaka foto teraz vnímam ako tam vlastne vtedy bolo. Nejasne sa mi rozjasňujú krásne skalné bralá počas výstupu. Aj to len vďaka tomu, že raz som už tadiaľto s Klárik schádzal a raz som tu už bol aj sám pri západe Slnka. Je to parádne miesto pre sviatočných turistov, či rodinky s deťmi alebo pre starších, ktorí sa už nechcu uhnať k smrti. Aj keď na tých vysokých schodoch sa dá porobiť tiež poriadny strečing.

Masáž nôh smerom na Kopieniec wielki

Zbeh je príjemnejší. Za chvíľku zídem z vrcholového skaliska a potom už len čím ďalej tým miernejšie klesám do Nosalowej przeleczi. Doteraz som tu šiel vždy od Kuźnice. Už naposledy ma to ale veľmi lákalo ísť pozrieť aj ďalej na západ. Teraz prišiel na to ten správny okamih. Chodník je spočiatku poriadne rozbahnený. Nevadí mi to. Veď som si na to zobral svoje špeciálky na blato. Tety, ktoré sa blata boja rýchlo predbieham. Ďalej dokonca okrem chôdze trošku aj pobieham. Chodník ide viac menej po rovine alebo len mierne klesá. Prudšie zostupujem až na Olczysku Polanu. Predo mnou sa otvárajú krásne lúky s dreveným domkom. Rýchlo ho obchádzam, vchádzam do lesa a o chvíľku prudko točím doprava. Znovu idem do kopca. Tentokrát na Kopieniec wielki.

Na vrchole Kopienca a nádherný pohľad na Tatry

Už z diaľky bolo vidno jeho vrchol. Nevyzerá to až tak ťažko. Každopádne je o celých 100 metrov aj tak vyššie ako Nosál. Zvážnicou sa spočiatku ide veľmi príjemne. Aj keď výšku teda moc nenaberám. Tú začínam ukrajovať až na samotnom závere nevýraznej dolinky. Cesta je zrazu dláždená okruhliakmi a moje špeciálny, ale aj ja, začíname poriadne trpieť. Kokes. Každý jeden kameň cítim na chodidle. To bol za nápad brať tieto topánky do Tatroch. Niežeby som v batohu nemal ďalšie. 

Polana Kopieniec; tie ich domkyyy

Znovu predbiehať veľké skupinky ľudí až sa dostávam opäť na lúku. Už-už by som sa po nej rozbehol dolu, ale vrchol je ešte hen napravo. Znovu stúpam. Konečne mimo kamene. Batoh má už ale znovu ťaží ako celé utrpenie tohoto sveta, až mi podlamuje kolená. Ani tento výstup som si teda moc neužil. Na vrchole ľudia kľudne posedávajú. Moc tomu nerozumiem. Akonáhle zastavím a nedajbože zájde Slnko celkom ma zima premkýna. Pohľady z polky stúpania boli dychberúce, ale srdce mi nedovolilo zastať. No tu na vrchole ma to už až tak neohúrilo. Rýchlo som si spravil len pár záberov a letím dolu. Zabúdam celkom jesť a piť. To je tak keď to máte všetko v tom obludnom obrovkom batohu, ktorý musíte z krížov stále skadať vo vetre a v zime. 

Spätné pohľady počas stúpania na Kasprowy wierch; medzi lanovkou a Murowancom

Zbeh je spočiatku celkom fajn. Vlastne po Polanu Kopieniec s nádhernými roztrusenými domkami si ho aj celkom užívam. Masaker prichádza až potom. Cesta vedie sutino-kamenistou zvážnicou? Alebo ký fras to bol? Nedá sa ísť po tom ani len rýchlou chôdzou. Nohy kričia od trápenia. Zrejme aj moje zlaté topánočky. Každú chvíľku pozerám na mapu a gps a len čakám kedy to skončí. 

Vykúpenie nastáva až na odbočke na červenoznačený chodník do Suchej doliny. Po smerovníku ani stopy. Mapa Hikingu dokonca nevie ani len určiť križovatkový bod a vedie trasu až do miestnej časti Toporowa Cyrhla. Potom si urči správnu kilometráž výletu. Ja si to teda skrátim a hneď na rázcestí idem na červenú. Schrúmem aspoň banán a trošku sa napijem. Na tomto chodníku je celkom pusto. Vlastne okrem jedných ukričaných chlapov a jednej rodinky som tu nikoho nestretol. Ani sa nenazdám a chodník ma vypľuje v Suchej doline na zvážnici. No.. a nuda sa môže začať krájať.

Krása a mordor na hrebeni Czerwonych wierchov

Na chatu Murowaniec sa musím prebojovať celým zvyškom doliny. Doteraz nedokážem presne porozumieť ako je možné, že do trasy som zakomponoval takúto hlúposť. A možnože by to nebolo až tak zlé, keby celá cesta nebola opäť vystavaná zo šialene poukladaných okruhliakov. Skákať 4 či 6 kilometrov mierneho stúpania z kameňa na kameň sa mi teda moc nechcelo. No na výber som nemal. V polke trasy zrazu počujem motor. Vrtuľník? Asi nieee.. Keď tu zrazu predo mnou báger. Niečo divné robili s cestou. Žeby práve zarovnávali tie šialené kamene? Netuším. Kúsok pod nimi bola cesta už celkom fajn, ale za nimi zase len čistá bieda. Možnože raz tu bude aj asfaltka. To by bola paráda ..oproti tomuto.

Po asi necelej hodine trápenia prichádza chata a taktiež nekončiace mračno spoza hrebeňa. Vietor tiež naberá na sile. Na chate sa nezastavujem. To by bolo, aby som mal toľko oddychu. Pred chatou len v rýchlosti vypijem svoj energeťák, aby som mal kde zahodiť plechovku a letím ďalej do výšin. Tentoraz na spletí chodníkov sa nechám zviesť na žltú turistickú značku smerom na Kasprowy wierch.

Ide to ako po masle. Veď skoro vôbec nestúpam a kilometre rýchlo pribúdajú. Míňam odbočku do Swinickej przeleczi a neskôr aj do Liliowej przeleczi. Ja si stále držím smer. Síce neviem kam, keďže nad končiarmi sa už hodnú dobu drží mrak. Len vždy na chvíľku sa odhalí vrchol môjho stúpania. A vôbec to nevyzerá lákavo. Zato za sebou mám krásne Slnečné počasie. Ako stúpam pod sebou začínam vidieť nádherné plesá Gasienicowej doliny. Všetko to má ale svoje plusy a mínusy. Čím viac vidím okolie, tým prudšie stúpam. Začína to byť až nechutné. A vrchol vôbec nie je blízko. Vidím zástupy ľudí smerujúcich hore alebo dole. Čo pozriem na gps, tak to neverím vlastným očiam. Zdá sa mi, že stojím na jednej vrstevnici. Nie a nie prekonať posledné výškové metre. Strmo stúpam až pod Beskid. Až tam chodník stáča doprava a traverzom sa dostanem do Suchej przeleczi kúsok od lanovky na Kasprowy wierch. Ledva ťahajúc nohy za sebou po dláždenom chodníku sa nejak dohrabem až tam do rady na jedlo..

Pána, ale tu je rada ako hrom. Kašlem na to? Nieee.. ten hrebeň mi už viac razy poriadne zavaril. Musím si poriadne oddýchnuť. Radšej si vystojím tých 15 minút. Ako minule aj teraz si dávam udko z kurczaka. Tentoraz ale s fritkami. Opäť raz nebíčko v papuľke. No nechodievaj sa sem najesť. Radosť chodiť na tieto horské chaty. Chvíľku si oddýchnem, pofejsbúkujem na slabom signale a keď ma mobil už poriadne dorozčúľuje poberiem sa het.

Na vrchol ku zvonu ma ani nenapadne ísť. Aj keď to je možno len 20 metrov. Vidíteľnosť je teda minimálne "úžasných" 20 metrov, keďže po zvon som dovidel. Ja hneď radšej začínam mierne klesať po celkom skalnatom povrchu. Cítim, že som už dosť dožutý. Až tak rýchlo mi to teda tými skalami nejde. Začína aj celkom sviežo fučať. Ľudí je o poznamie menej, aj keď z času na čas sa ešte popri Kasprowom wierchu ukážu. Čím som od neho ďalej ľudí ubúda. 

Hrebeň Czerwonych wierchov je nádherný. Chodník obieha okolo mnohých skalných vežičiek, no beží sa väčšinu času aj tak len krásnym uhladeným chodníčkom pomedzi trávnaté stráne. Len z času na čas sa treba vyšvihnúť na nejakú technickejšiu skalku alebo z nej nejako ťarbavo zliezť. Takto som sa ale cítil asi len po Goričkovú. Potom to už zase nemalo konca kraja. A stále stúpam a potom zase klesám. Vlastne ani neviem. Začína pekelne fučať a berie mi to posledné zvyšky síl. Oblaky sa ale stále nádherne kotúľajú po grúňoch a foťák vkuse vyťahujem z batohu. Asi to teda až tak zle so mnou zatiaľ nie je, keď stále fotím. No na przelecz pod Kopou Kondrackou prichádzam už dobre došťukaný. A pred sebou mám ešte dva kopce.

Konečne dolúúú; na konci Czerwoneho grzbietu do žľabúú

Hneď sa púšťam do prvého. Čaká ma cca 150 výškových metrov. Vietor ma ide uchytiť. Kokes, toto ešte bude veľmi ťažké. Vietor mi berie všetko teplo. Nestačí mi už ani neprefukava mikina. Musím sa rýchlo obliecť do goráčky. Vietor mi dáva poriadne na frak. Modlím sa len aby veľká časť výstupu šla po záveternej strane vrcholu. Lebo moc to už nezvládam. Aj pol kilometrový výstup mi dal poriadne zabrať. No a pred sebou mám ešte jeden takýto.

Nejako sa v hmle snažím trafiť hrebeň a taktiež aj smerovať nohy a palice správnym smerom vo vetre. Dolu do sedielka medzi Kopou Kondrackou a Malolaczniakom sa mi zdá, že vlastne stúpam, čo mi tak fúkalo v protismere. No bude to trápenie dostať sa hore. Ale čo mi už iné teraz zostáva? Či dopredu, či dozadu ..všade je to naprd. Krôčik po krôčiku sa približujem ku vrcholu. V goráčke mi je už teplejšie. Zdá sa, že teplota sa mi ustálila. Predtým som mal pocit, že dostanem vari aj teplotný šok. Teraz pociťujem problém len s tým, že sa cítim akoby som bol na energetickej úrovni nula. Dávam preto všetky posledné sily do výstupu. Potom už len vari rýchly zbeh z hrebeňa a rýchlo do žľabu kde fúkať nebude.

Konečne som tam. Už len dolu. Rýchlo sa "dotknem" smerovníka a letím po modrej značke na Príslop Mietusi. Klesanie je celkom príjemné. Niekedy to len celkom fajn šmýkalo. Strácam výšku ale okolo stále len nekonečná hmla. Nepridáva to na psychickej rovnováhe. No nič.. stále mi nezostáva nič iné ako pokračovať. Raz sa tá hmla skončí. 

Chodník sa zrazu stáča doľava a predo mnou sa otvorí celý skalný amfiteáter, ktorým zostúpim do údolia. Je to tu nádherné. Nemôžem sa vynadívať. Pred sebou vidím dokonca aj ľudí?! Neverím vlastným očiam. Nie som tu sám? Rýchlo začínam klesať. Ehm.. nejde to až tak príjemne, ba dokonca ani rýchlo. Vlastne nič horšie som dnes a možnože už dávno nezažil. Napredujem len veľmi pomaly. Chodník je tvorený rozvolnenými ukladanými balvanmi. Niekedy sú aj posypané rozmrveným pieskom a hlinou, aby to ešte viac šmýkalo. A keď chýbali kamene prišla hrubá skalná drť. Ani z voza ani na voz. Hrozne ma to vysiľuje. Ale veď vždy keď som šiel tadeto, tak to takto dopadlo. Vždy som bol na kašu na konci dňa. No človek sa nepoučí. 

Prechádzam aj jednou reťazou, kde už ani neviem ako čo mám na nej robiť, čo som tak vyfučaný. Vietor konečne prestal fúkať až v lese. Konečne mám to najstrmšie za sebou a môžem vytriasť nohy. Ale kdežééé.. Chodník vystriedali mazľavé oblé vápence. Pár krát som mal na krajíčku sa tam zložiť nadobro. Teda ani v lese sa nedá rýchlo napredovať. Do sedla sa dostávam asi až po hodine trápenia. To len bolo radosti. V sedle po pol hodine znovu vidím človeka. To bude vari dobre znamenie.

Ten ale odbočil na Nedzówku. Chvíľku som aj váhal či nepôjdem tadiaľ aj ja, ale do kopca sa mi teda už nechce. Radšej sa idem šmýkať blatom smerom dolu ako ešte stúpať. Snažím sa stále ešte čosi pobehnúť, ale už to veľmi bolí. Nechce sa mi. Ozaj sa mi nechce. Dnes to s tým batohom dosť nechutilo. Vari to pôjde zajtra ľahšie. Po strmšej prvej polovici krátkej dolinky prichádza pred Koscieliskou dolinou ešte nekonečný rovnejší úsek vysypaný jemným štrkom. Nerozumiem moc tomuto výmyslu Poľskému. Akože na vyčistenie zabahnených nôh? Alebo ako masáž chodidiel? No som rád, že to skončilo.

Sláááva

V doline je to už len prechádzka. Ani sa nenazdám a som opäť v civilizácií s asfaltom. Po ňom ale ešte fajné dva kilometríky ku ubytku. A ešte aby som ho aj našiel! Schádzam až ku potoku a potom znovu stúpam. A nie moc mierne. Cesta sa kľukatí a popri nej žiadne chodníky. Autám svietim iba mobilom keďže sa už medzičasom zotmelo. Veď aj tak každú minútu sledujem gpsko, či som sa už aspoň o kúsok posunul bližšie k cieľu. Ešte raz krížujem cestu, chvíľku idem doprava a konečne vstupujem na dvor. Tam je tma jak hrom. Ešte aj tam strmo stúpam a až potom som pred ubytkom. Sláva. Našiel som to. Už len zazvoniť a ubytovať sa. 

Keď chýbajú základné nástroje na naplnenie žalúdka

Aspoň že prezentácia prebehla rýchlo. Rýchlo zhodím zo seba všetky veci. No nadobro sa ale ešte nemôžem zvaliť do postele do rána. Musím ísť ešte do obchodu. Veci nechávam rozhádzané po izbe, zoberiem zo sebou len prázdny batoh, konečne normálne topánky s podrážkou a idem do dediny. Po ceste sa dobrú hodinku vyžalujem Klárke čo som dnes zažil. Stíhnem popri tom aj zablúdiť, no aj nakúpiť a ani sa nenazdám a som naspäť. Obchod vyzeral unikátne. Lewiatan oproti minulému Carefouru v Poľsku bola čistá oáza toho naj pod Slnkom. Čo z toho keď som aj tak zobral len kadejaké vifonky a cestoviny do hrnčeka. Ale ešteže aj ten pohárik k tomu dávali. Lebo na izbe okrem rychlovarnej kanvice nič. Ani len lyžička. Nemiesto nej som musel použiť obal na zubnú kefku. A vifonku som si tiež drobil do plastového pohárika z cestoviny. Ale som najedený. Už mi je fajn. Možem chrápať...

2. deň: Koscielisko - Chocholowská dolina - Siwa przelecz - Ornak - Iwaniacka przelecz - Hala Ornak - Tomanowa dolina - Kazalnica - Chuda prelaczka - Koscieliska dolina - Koscielisko

Vstávam o šiestej. Treba sa ráno čím skorej pobrať. Radšej nech večer skôr prídem a oddýchnem si. Keď tu zrazu o 6:10 siréna. Počúvam. Prerušovaný tón. Tri krát. Čo to znamená?! Zimomriavky mám na celom tele. Rýchlo sa snažím čosi vygúgliť. Ako čítam jedná sa o všeobecné ohrozenie. Napríklad chemické zamorenie, požiar, teroristický útok a podobne. Čo to do frasa. Počúvam čo sa deje v penzióne. Všetci spia ešte? Alebo tu už nik nie je? Auto je stále pred oknom. Vonku sa nič zvláštne nedele. V popise je, že sa okná pri vyhlásení poplachu nemajú otvárať. Treba sa pripraviť na prípadnú evakuáciu a sledovať správy. Púšťam televízor. Nejde.. Pána. Rýchlo gúglim. Ani tam nič o Koscielisku. Jedine ponuky ubytovania a čo krásne sa tu dá vidieť. Púšťam si aj rádio. Ale ani tam nič. Čo teda dofrasa? Neviem. Idem sa aspoň pobaliť. Aj tak sa musím chystať do lesa. Keby čosi budem pripravený utekať. A idem sa hlavne naraňajkovať. Možnože už nebudem mať možnosť sa najesť aj pár dní. Uvidím, čo sa bude diať neskôr a čo budem počuť za zvuky z penziónu. No ale ani po hodine žiadne nové správy. Ani siréna odvtedy už nezahúkala. Ja už neviem. Snívalo sa mi to? Po schodoch už počuť aj behajúce deti. Asi som už hrozne mimo. Nič. Musím sa ísť asi predsalen prevetrať. Vari mi aspoň dole niekto niečo ku tomu povie.

V nekonečnej Chocholowskej doline

Priamo vo vestibule stretám domácu. Hovorí mi niečo o tom, že nejde voda. Voda? Čo ma celoplošný poplach s odstávkou vody? Všimol som si, že trošku ide slabo, ale kvôli tomu sa spúšťa poplach? Pýtam sa, že či počula tiež sirénu. Vraví mi, že môže byť. A? A čo ďalej? Moc jej nerozumiem. Pýtam sa, možem ísť von? Jasné, možete. Ehm.. no dobre. Idem teda. Skúsim to. Prechádzam cez dvere penziónu a z hlboka sa nadýchnem. Vzduch sa zdá byť čistý. Omnoho lepši ako ten vo vnútri. Neviem teda. Asi mi už vážne preplo. Cestou dolu dedinou stretám už aj ľudí na prechádzke. To tu asi ozaj nik nerieši. Ok. Nebudem ani ja. Každopádne vonku celkom fúka. Stromy sa miestami zlovestne nakláňajú ponad cestu. Na jednom mieste sa zdá byť už strom cez cestu aj odprataný. Nebude ten poplach kvôli tomu? Radšej už ale neriešim. Ani sa nenazdám a som priamo dole pri Czarnom Dunajci a po chvíľke križujem cestu z Chocholowa do Zakopaného. Ja pokračujem ďalej asfaltom do doliny Chocholowskej.

Mesačná krajina pod Klínom v Starorobocniańskej doline

Treba mi čúrať. Asi aj kvôli tým ich bilbordom, že pre parkujúcich, ktorý zaplatia 25 zloté za parking wc grátis. Oni sú totálne mimo. Poliaci by na všetkom zarobili. Ja vás môžem viete čo. Mám pri sebe aj prázdnu plechovku s energeťáku, no aj koše poskrývali, len aby som si u nich niečo kúpil ak chcem odpad vyhodiť. Alebo aj takto sa bojuje pred národným parkom so zahadzovaním odpadkov len tak voľne do prírody. Proste nechápem. Koše som dokonca nenašiel ani pri samotnom vstupe do národného parku, kde od Vás vymôžu 6 zlotých. Ani toi-toiky tu neboli. Aj keď tie väčšinou bývajú. No a to ešte nehovorím o tom, ako pred každým parkoviskom traja brigádnici mávajú, aby práve ku ním prišlo auto zaparkovať. No a priamo v doline detto. Tam zase okolo cesty sedia babky so syrovými produktami a dedkovia s klobásami a znovu na Vás vyvolavajú, aby ste si u nich niečo kúpili. Mal som z toho dosť zmiešané pocity. Na jednej strane sa zdá, že pôvodné obrábanie pôdy a chov dobytka zostal aj tam priamo v národnom parku, čo sa mi zdá byť fajn, ale tá komerčnosť okolo cesty? U nás by to naši šialene "vášniví" ochranári asi prišli rozhnať bičom. 

Vo vrchných častiach ešte les žije

No ale konečne vstupujem do doliny. Je to tiež ako v Suchej doline na chatu Murowaniec príšerne dlhý úsek zvážnicami, ale ubehlo mi to oveľa rýchlejšie ako včera. Tentoraz sa ani nenazdám a som pod majestátnymi velikánmi hlavného hrebeňa Západných Tatier. Pôvodný plán musím ale totálne prekopať. Na horách je vydaný druhý stupeň výstrahy pred vetrom a už tu v doline fúka poriadne. Nejdem to riskovať. Zbytočne výjdem na hrebeň cez Končistú, ak sa možno budem musieť aj tak vrátiť, keby sa na Klín nedalo pre vietor dostať. Už včera to bolo na hrebeni veľmi zle. A na vrcholkoch nad 2000 sa zdá, že sa stále aj tak drží oblak. Idem teda skúsiť radšej čiernoznačený chodník vedúci na Siwu przelecz. Tam som ešte tiež nebol.

Skalný zosuv niekte okolo Trzydniowianskego wierchu?

Dolina je mohutná. Z jednej strany ju ohraničuje Trzydniowianski wierch kade som mal ísť na Končistú a z druhej strany hrebeň Ornaku. Je dosť možné, že cez Ornak budú nasledovať moje ďalšie kroky. Samotná dolina je totálne vetrom a možnože aj lykožrutom vylámaná. Prechádzam viac menej mesačnou krajinou popretkávanou mnohými zvážnicami. Keď si tak vezmeme je to celkom bežný pohľad na viacerých miestach v Tatrách. Cesta len veľmi mierne stúpa a rýchlo sa dostávam do druhej strmšej časti doliny. 

Ľudia pučiaci pár metrov pod vrcholom Žlebu pod Pysznou

Tam už les drží. A je aj veľmi pekný a hustý. Vietor stromami ale aj tak poriadne lomcuje. Les vyzerá ale mladý a veľmi pružný a necítim sa v ňom až tak nebezpečne. Cestou stretám aj zopár ľudí čo mi dodáva dôveru, že vari nerobím nejakú blbosť. Aj keď u Poliakov (ale ani na Slovensku) to teda v horách už moc záruka nie je. Ani sa nenazdám a vychádzam z lesa medzi kosku a trávu. Predo mnou sa otvára celý záverný kotol pod majestátnym Starorobociańskim wierchom (po našom pod Klínom) Úžasné miesto. Som rád, že som si vybral práve túto trasu. No ale odtiaľto začína terén tuhnúť. A tuhnú opäť aj moje lýtka a stehienka. Strmo začínam stúpať cez Žleb pod Pysznou. Je v ňom kopa ľudí. Veľa sa ich vracia už aj dolu. Idú z Ornaku??? Alebo nedajbože už o takomto čase z Klínu? Nerozumiem tomu. Ćím som vyššie tým viac fúka. Ani dnes sa necítim na lámanie časových rekordov. Ten včerajšok vo mne zanechal stopy. Len s ťažkosťami sa predieram strmými pasážami nahor.

Pár metrov od Siwej przeleczi

Nad žľabom duje statočne. Odtiaľ mi chýba do sedla vystúpať už len pár výskových metrov. Nejdem riskovať, že ma zase zachladí a radšej si už teraz dám goráčku aj rukavice. Dokonca aj neprefúkavý návlek si naťahujem cez prsty. Z času na čas vietor tak zafúka, že vás ohádže zo strany na stranu na chodníku. Ale tak ..včera na hrebeni bolo horšie. No len čo bude tu? Rátam už aj s tým, že sa budem vraciať. Keď ale uvidím pred sebou sedlo a zopár ľudí ako tam statočne stojí, tak sa mi nezdá žeby bolo treba hore bojovať o život. Som fakt zvedavý.

Ukrytý za skalou na Zadnom Ornaku; pohľad na maximálny mordor celého výletu, Kotlowa czubka hneď za sedlom Siwa przelecz

Prichádzam do sedla a ono to ozaj nie je až tak zlé. Fuči zapeklite, ale dá sa stáť na nohách, ba dokonca aj vystretý. Nad sebou v smere od Ornaku dokonca vidím pod vrcholčekom sedieť dvoch ľudí. Idem to skúsiť. Keby čosi tak sa vrátim. Aký problém...

A pohľad smerom na hlavný vrchol Ornaku

Idem zo sedla a vietor prituhuje. Kokos, po pár krokoch rozmýšľam ako sa tam tí dvaja dostali. Keď tu zrazu ma berie vietor do strany. Aha.. oni tam asi nepiknikujú. Oni sa krčia aby ich nezobralo. Skúsim to aj ja. Paráda. No a čo teraz? Kokes, keď sa vystriem tak ma hneď zoberie naspäť do doliny skadiaľ som vyšiel. No ale budem tu sedieť naveky? Po minúte to idem skúsiť znovu. Prikrčený sa ku ním snažím nejako dostať. Predsalen tam asi majú lepšie. Sú trošku za vrcholkom. Aj keď ozaj len veľmi nevýrazným a veľmi hladkým. Trávou aj okolo nich poriadne trhá. Snažím sa nadbenúť si do strany pár metrov a potom sa nechať uniesť vetrom až ku ním. Tackavo okolo nich, kde tu ruka kde tu noha, obídem, no nezastavujem. Ako tak to ide. Musim to využiť. A už je to tu opäť. Znovu ma zhadzuje z nôh. Rýchlo si opäť sadám. Oproti vidno ako sa tacká proti mne hore kopcom pár turistov. Tiež väčšinou posedávajúcich na zemi. Všetci čakáme na lepšie podmienky. Hneď nato všetci ako na povel vstávajú a posúvajú sa zase o desať metrov ďalej. Každopádne vyzerá to tak, že niektorí sa cez hrebeň prebili. Idem to skúsiť teda aj ja.

Na konci hrebeňa; Konečne idem dolu; V pozadí Pyšné sedlo

Dolu kopcom pod Zadní Ornak sa celkom rozbieham. Nechápem čo sa tam tí ľudia krčia. Asi netušia čo ich čaká na tom poslednom hrboli pred sedlom. Vari sa aj cezeň prebijú. Mne sa už zdá oproti tomu čo bolo tam teraz vánok. Pomaličky začínam stúpať na skaly Ornaku. Nie je to až tak strašné. Už to asi pôjde. Bojím sa len exponovanejších miest, aby ma vietor nezvalil. Tieto skaly by take mohli byť. Oproti mne sa z druhej strany šplhá iný turista. Celkom sa trápi cez úzky skalny priechod. Ani za toho ho nechce vietor pustiť na druhú stranu. Keď sa po minúte prešmykne na druhú stranu idem opačným smerom dole ja. Celkom to šlo. Dá sa odolávať náporom vetra a po skalách sa snažím ísť čo najpomalšie a pevne sa ich všade držať. Takýmto spôsobom bude ale tento hrebeň na celkom dlho.

Klesám do Iwaniackej przeleczi; už teraz sa neviem dočkať, keď budem mať masív Ciemniaku oproti pod svojimi nohami :)

Som za skalnatým úsekom. Na lúkach zase fúka ako besné, ale dá sa napredovať už aj vystretý. Pri stúpaní na hlavný vrchol Ornaku si už dokonca točím videjka ako mi ide otrhnúť v kapuci hlavu. Začína ma to baviť, aj keď každý jeden výškový meter ide dákosi aj dnes hrozne ťažko. Po Ornaku ešte raz trošku stúpam, ale následne ma už čaká len nekonečný zbeh dolu do Koscieliskej doliny. Na hrebeni som zvládol na moje počudovanie spraviť aj zopár fotiek. Ešte som ale nepozeral poriadne ich kvalitu. Vari aspoň jedna nie je akoby som mal pokročilé štádium Alzheimera. Postupne vchádzam do kosky a začína sa otepľovať. Prestáva fúkať.

Kúsok od chaty; pohľad smerom niekde ku Smreczyńskiemu wierchu?

Zbeh do Iwaniackej przeleczi je totálny masaker. Je to priam zoskok do sedla. Chodník je ale oproti včerajšiemu zbehu z Malolaczniaku v oveľa lepšom stave. Tu sa to dá pustiť, dokým nejde oproti mne asi tristo deti. A čo tu vlastne tie robia? To vážne idú s nimi rodičia do toho vetra? No veď možno zavčasu zistia kde sa to vybrali. Každopádne je celkom sranda vidieť 4 ročné deti sa šplhať po štyroch hore skalným chodníkom ako pri lezení kdesi na Baranie rohy žľabom. Ja som už v sedle. Okolo mňa je asi milión a 500 ľudí. To téééda. A cestou dolu ku chate na Hali Ornak detto. Všetci stúpajú nahor. Idem až tak v zlej hodine? Veď je okolo 12násť. To sa ešte dolu nechodí?

Na schronisku na hali Ornak

Postupne klesám a pred chatou sa dostavam do lesa plného suchárov. Kde tu niečo z diaľky poriadne dunivo zalomi?! ..Praskaju stromy vo vetre? Alebo sa len poriadne šermujú? Netuším. Ale znovu už aj tu poriadne duje. Rýchlo sa snažím vybehnúť z lesa. Veď by sa už aj patrilo. Už som tam zase dlho. Sláva. Som na lúke za chatou. Vrchol Blýšťu nevidno. Je v hlme. Ten sa odtiaľto nádherné vypína nad Pyszniańskou dolinou. Pred chatou sedí asi ďalší milión ľudí. To bude opäť vo vnútri masaker. Polievku si ale musím dať. Rýchlo nasadzujem rúško a vchádzam do chaty. Rada sa nezdá až taka šialená. Cca 15 ľudí je predo mnou. To pôjde ako po masle.

Tomanowy wierch a Wyźsy Smreczyński wierch; pohľad z Kazalnice

Dá sa aj tak povedať. O chvíľku už aj objednávam piwo, colu a rósol. No hneď ma posielajú do ďalšej rady. Tentoraz z lístečkom na polievku. Jemííínky. Ďaších 10 minút života v rade natrieskaní na sebe v čase korony za mnou. Podám lístok do kuchyne a som opäť v rade. Tentoraz čakajúc na naplnený tanier. To už bolo ale rýchlo. No piwo je už vypité. Rýchlo beriem rósol so sebou a sadám si ku prvému stolu. U Poliakoch neriešim kde sadnúť. Kde je miesto treba brať. Lebo hneď ho obsadí niekto stojací za vami. Vyberiem mobil a trošku sa idem zahrať. Pozerám na mape čo by sa dalo ďalej. Popozerám aj foto ako mi bolo na hrebeni. Celkovo je tu tak príjemne. Vôbec nefúka a dokonca je aj teplo. Mne sa už tak nechce vstávať.

Nádhera medzi Kazalnicou a Chudou przeleczkou

No ale na výlete som neprišiel vysedávať. Musím isť ešte do lesa. Pár metrov za chatou je rázcestník a ja si vyberám zelenú značku. Ale nie tu čo vedie dolu dolinou. Ja idem ešte pozrieť  čo nové v Tomanowej doline. Vietor je stále poriadne silný. Po chodníku je množstvo malých polámaných konárikov. Pozerám ako vyzerajú ľudia čo idú oproti. Ale ani jeden nevyzerá, že by zážitok z toho čo sa dialo nad lesom zanechalo na ňom stopu. Možnože to nebude až tak príšerné. Ísť smerom hore už nikoho nestretám. Nezdá sa mi žeby bolo až tak neskoro. Je okolo 2 hodiny poobede. Cesta dolinou rýchlo ubieha a ani neviem ako, už aj som na odbočke do traverzu hlavného Tatranského hrebeňa. Za oddychujúcimi turistami je ďalej do doliny značka nevstupovať. Chodník je veľmi jemne prešľapaný, ale nezdá sa byť extra využívaný. Dolinou by sa malo dať dostať až do Tomanowého sedla. V čase peckového počasia výstup cez Stoly na Ciemniak alebo na opačnú stranu na Tomanowy a Smreczyński wierch musí byť jedna z top túr v Západkách. Samozrejme ako inak, je to uzatvorené.

Chodník skalami a nádherný Kominiarski wierch

Ja pokračujem ale oficiálne po značenom chodníku smerom na Kazalnicu a do Chudej przeleczky. Konečne vychádzam z lesa a začínajú sa odhaľovať nádherné pohľady na hlavný hrebeň Západných Tatier. Škodalen že s vrcholkami zahalenými do hmly. Taktiež dovidieť aj na hrebeň oproti Pyszniańskej doline, na Ornak, či na krásne skalné bralá Kominiarskeho wierchu. Podo mnou sa tiež objavujú nádherné skalné útvary. A vlastne aj nado mnou. Stále rozmýšľam ako by sa dalo prejsť priamo po hrebeni Stolov. Nezdá sa žeby boli od chodníka až tak ďaleko. Krásne pohľady na Západné Tatry sú po ceste hlavne z Kazalnice. Veru je to tam krásne. Hlavne smerom na Tomanowy wierch. No to najkrajšie prichádza až cca pár sto metrov pred napojením na červenoznačený chodník z Ciemniaku. Ten pohľad do Koscieliskej doliny je ozaj na nezaplatenie. Zdá sa mi, že prvýkrát vidím niečo viac ako hmlu pred svojimi očami čo som tu bol.

V Chudej przeleczke znovu duje ako besné. Doteraz to bolo celkom fajn. Zrejme ma celkom chránil hlavný hrebeň. Ako vojdem do sedla ukáže sa pohľad do doliny pod Tatry. Lazy v okolí Zakopaného sú krásne. V údoli sú všade roztrúsené domky. Spravím zopár fotiek ale inak valím dolu. Nech to už mám za sebou. Prechádzam okolo Chudej Turnie a vychádzam znovu na hladké trávnaté lúky. V okolo przelaczky przy Kopie to už znovu začína vypadať skoro ako v okolí Siwej przeleczi. Na vietor sa mi sťažuje aj chlapík idúci oproti. A hlavne to vidím aj na ostatných čo stúpajú hore lúkou. Znovu raz posedávajú. Ja si to už ale celkom užívam. Dokonca mám chuť sa s vetrom naháňať a rozbieham sa dolu. No.. a zafukne až tak, že neviem dobrzdiť. A už sa šúcham dolu svahom po zadku. Niečo puklo.. ach. Nem dobre. To viem čo bolo. Palica je na dve častííí. Jááááj, musím ja vždy vymýšľať. Potom to takto dopadne. Lebo mám penazí na rozhadzovanie a paličky na vyhadzovanie. Hneď aj rozmýšľam nad tým ako doma palice zoperujem. Ešte musia vydržať aspoň rok. Hneď ako domov prídem musím izolepu kúpiť a to sa pospája. Len už skladacie nebudú. Uvidíme. Teraz sa idem radšej už sústrediť len na cestu.

Chodník je parádny. Miestami blatistý, ale inak veľmi rýchly. Konečne niečo čo mi chutí. Už ani na paličku nepomyslím  užívam si čistú radosť z behu, ale aj z výhľadov pred sebou. Civilizácia sa blíži, no vietor nie a nie prestať. Prichádzam ku skale Piec. Za ňou znovu vchádzam do lesa kde fučí ako besné a ľuďom posedávajúcim pod stromami nedokážem pochopiť. Bojím sa aj za nich. Idem radšej stadiaľto rýchlo preč. Chodník lesom je fajn. Vyzerá, že aj tu chodí veľké množstvo ľudí. Ciemniak alebo len okruh ako som šiel ja od chaty, musí byť veľmi vďačna turistika. Okolo chodníku vysedáva celkom dosť ľudí. Zdá sa, že sú buď zo stúpania alebo z nekonečného klesania všetci dosť hotoví. Asi moc príjemné nie je pre nich keď okolo nich prebieham. No ale mňa to proste baví. Konečne na konci druhého dňa. So stehienkami na cucky konenčne zbieham až do Koscieliskej doliny. Opäť som tam kde včera večer. Len o 2 a pol hodiny skôr. 

Cestou z Chudej przeleczky; v pozadí za kopcami Koscielisko

Znovu prechádzam ústim doliny a prechádzam cez hlavnu cestu, aby som sa dvomi kilometrami asfaltu dostal opäť na ubytko v Koscielisku. Prichádzam do dediny a znovu siréna. Zase zimomriavky. Hm.. za 5 minút som na ubytku. Nejdem sa náhliť. Aj tak to tu nik neberie vážne. Znovu vidím kopu ľudí žiť bežný život. Geodeti bez mihnutia oka zameriavajú terén, či stavbári stavajú novú cestu. Žiadny chaos ani panika. Nerozumiem stále tým Poliakom. Keby niekto plánoval chemický útok na Poľské Tatry tak má voľnú cestu. Siréna si môže vyhrávať. Takýmto spôsobom ju nebude nikdy nik brať vážne. Ešte raz sa idem vyspať a radšej ísť rýchlo odtiaľto het. Je tu poriadny chaos. Stále ale verím, že siréna húka kvôli silnému vetru.

Nádherná časť Zachodných Tatier okolo Czerwoneho grzbietu 

Večer strávim na izbe. Trvá mi celé hodiny dokým si preplánujem zajtrajšok a prehodím všetko nestihnuté na iný spektakulárny výlet po hrebeňoch západných Tatier. Na zajtra ráno hlásia mordor. Som zvedavý čo a kedy zajtra sa bude dať čosi prejsť. Veľmi krátku alternatívu pre prípad ozaj núdze si navrhnem prechod dolinou za Bramka a jaskiňu Dziuru pod Sarniou skalou, no a potom len rýchly presun do Zakopaného. Ale keby len náhodou bolo trochu krajšie tak sa posnažím aspoň o Giewont. To by bola pekná rozlúčka s Poľskom.

Okolo skaly s názvom Piec

Po plánoch spráskam, okrem pár vybraných surovín na raňajky, všetky svoje nakúpené zásoby z Lewiatanu, hodinku pokecám aspoň cez slúchadlo telefónu so svojou láskou a idem drichňať. Zajtra vstávam až po ôsmej. Nad ránom má aj tak liať.

3. deň: Koscielisko - Nedzówka - Przyslop Mietusi - dolina Malej Laki - Giewont - schronisko na hali Kondrackej - Kuznice - Zakopané

Ráno už zase húka siréna. Už tomu ale neprikladám žiadnu vážnosť. Isto iba vonku fúka. Pozriem z okna a ozaj aj prší. No som zvedavý. Pozerám radar. Do desiatej to vari prejde. Potom ma zrejme nasilu aj tak vytiahnu z izby. Spráskam raňajky a už len čakám dokým doprší. Celkom už aj stepujem od nervozity. O pol desiatej prejde posledná prehánka a ja idem na to. Verím, že už nezmoknem. Aj keď prichystaný som na dážď statočne. Po ruke mám goráčku ale pre istotu mám aj skladací dáždnik. Od severu a Západu je už krásne modrá Slnečná obloha. Nad Tatrami sa ale stále drží tmavý ťažký oblak. Nie som si istý. Každopádne ťahá ma to na Giewont. 

No čo? Idem tam?

Rýchlo prechádzam celým Koscieliskom. Tentoraz ale trošku ináč. Idem po ceste ako chodí aj môj spoj do a z Kubína smerom ku smerovníku Nedzówka. Keď tu zrazu v polke ma začne čosi v batohu pichať do chrbta. Plastovo kovová výstuha sa predrala cez látku a trčiac mi pichá rovno do zadku. Kua, čo idem s tým robiť? To takto nikam nezájdem. Idem čakať rovno na autobus? Miksľujem niekoľkokrát pár minút s plným batohom na každej druhej lavičke a snažím sa to nejako napraviť. Jednu stranu výstuhy napravím, vyletí mi z druhej strany opačna strana výstuhy. Je to zlééé. Neviem čo s tým. Už si začínam zúfať, keď sa mi podarí výstuhu zasunúť naspäť do batohu a druhú stranu prijateľne zohnúť v batohu okolo dna. Pfúú.. Už ma začínalo trochu triasť od zúrivosti. No triasť ma ešte len začne. Aj keď nie od zlosti. Vietor za noc ešte viac zosilnel, aj keď podľa predpovede by mal už začínať pomaly aj slabnúť. Ale bude to už v lese bezpečné? Musím to skúsiť! Inak by som si vyčítal, že som tam ani nebol. Som pri výhliadkovej veži pod lesom a rozhodnem sa vstúpiť do dolinky okolo kopca Regiel opäť inou trasou na Przyslop Mietusi.

Pohľad na Czerwony grzbiet a vzadu trávnatý hrebeň Ciemniaku spod vrcholu Regiela

Po vymáhačovi zlotých ani stopy. Vchádzam teda do národného parku bez platenia. Pamätám si tento chodník ako dosť výrazné stúpanie. No teraz sa mi to nezdá až také nechutné. Pozerám zväčša aj tak iba na stromy. Postupne naberám výšku a zatáčam doľava. Z lesa vychádzam na malú čistinku (vyčistenú zrejme po nejakej predošlej vetrovej kalamite) a predo mnou cez chodník leží strom. Ehm.. no fajn. Pri každom poryve vetra zbystrím zrak. Nie som si istý či mám pokračovať. Ale.. ešte to skúsim. Prechádzam vylámaným miestom a opäť som v lese. Vietor začína lesom mixľovať, verím ale že niečo vydrží. Vchádzam do mladých ihličnanov. Vyzerajú neporušene. Asi to bude fajn. Strach mám hlavne z tých vyšších stromov a hlavne z tých stojacích mi nad hlavou vo svahu. Stále sa to strieda. Raz sa zdá byť les úplne kompaktný, inokedy do výšav vytŕčajú zlovestné pahýle, ktoré sa zúrivo vo vetre kyvocú. 

Nad Przyslopom Mietusim; v piatok som letel dolu Czerwonym grzbietom do sedla z opačnej strany 

Vo vrchnej časti chodníka do sedla prechádzam plynule do listnatého lesa. Miestami sú na zemi nejaké polámané konáre. Niekedy aj celý vyvrátený strom. Raz za čas zafúka poriadne, ale žeby ten strom až vyvrátilo? V noci možnože fúkalo besnejšie. Pred sebou počujem ľudí. Rýchlo ich dobieham. Cítim sa pri nich oveľa bezpečnejšie. Keby ma aj zavalilo, tak mi má kto pomôcť. Na vrchole stúpania to už nie je s vetrom horšie a pomaličky začínam klesať. Keď v lese poriadne zafúka zrýchlim. Miestami radšej aj pobežím. Ako tak bežím vedľa mňa sa ohýba celý strom. Až tak, že celé okolie stromu sa dvíha aj o dvadsať čísel. Zdá sa, že sa ten strom pôjde zachvíľku aj prejsť do lesa. Radšej tam poriadne ani nepozrem a rýchlo okolo neho obehnem. Po pár desiatkach metrov mi to ale nedá. Kua.. veď to som mal natočiť. Z druhej strany chodníka odkiaľ fúkalo stromy neboli. Veď ma tam nemá ani čo zavaliť. Prichádzam naspäť na miesto činu a strom si už len kľudne stojí. Čo mám halušky? Keď už znovu počujem za sebou turistov idem preč. Nejdem čakať na silnejší poryv vetra. Rozbieham sa a pár strmšími serpentínami rýchlo zbieham do Przyslopu Mietuseho.

V doline Malej Laki s pohľadom od Czerwonych wierchov napravo až po Giewont naľavo

Prebehnem na čiernoznačený chodník a letím smerom do doliny Malej Laki. Chodník traverzuje miestnu časť Skorušniak a je celkom príjemný. Miestami je nejaké to blato alebo horšie poukladané kamene v chodníku ale inak rýchlo napredujem. Prichádzam asi ku jedinému stúpaniu. Na malej lúčke predo mnou je zrejme chalúpka či seník. Ale čo to? Pred sebou mám aj celkom novo vylámaný les. Cca každý piaty strom na malom úseku v riedkom lesíku je na zemi. Dohromady zo 20 stromov? Fuuu.. ja že to najhoršie už mám za sebou. Rýchlo pridám do kroku nech to mám za sebou. Nezdá sa ale, žeby na tomto mieste fúkalo teraz nejako extrémne. Po tomto incidente sa ani nenazdám a som na začiatku obrovskej lúky v doline Malej Laki.

Pohľad opačným smerom; spod Kondrackej przeleczi do doliny Malej Laki

Popri smerovníku postávajú zástupy ľudí. Kde títo všetci idú? Rýchlo okolo nich prefrčím a idem priamo hore dolinou. Pred sebou mám exkluzívny výhľad na skalné masívy Czerwoného grzbietu po pravej strane a po pár stovkách metrov sa mi za zákrutou zase na ľavej strane ukáže samotný masív Giewontu. Dolinka ide priam po rovine a nakonci je prudko ohraničená úzkym pásom lesa a za nim strmými skalnými prahmi. Bude to ešte len záhul. V doline som si ale trošku oddýchol, tak môžem ísť na to.

Stále pod Kondrackou przeleczou

Podľa mapy mi ukazuje, že pred sebou mám cca 2,5 kilometra a 650 výškových metrov. Chodník každým krokom poriadne strmie. Ide sa mi zatiaľ celkom fajn. Ale ťažky batoh ma dnes už opäť ťaží. Celkom som zo seba sklamaný. Za prvých 15 minút som nastúpal iba 200 výškových metrov. Zrejme za 45 minút hore nebudem. Postupne vychádzam z lesa. Vietor duje, ale nie je to až tak príšerné. Dnes už ale také teplo ako včera nebude. Slnko sa síce pomaly prediera cez oblaky, ale po rannom daždí ešte vo vzduchu cítiť chlad. Chodník stále strmie. Prechádza rôznym terénom. To najhoršie je asi vyšmýkaný mokro zabahnený vápenec. Mám čo robiť sa vyšplhať cez niektoré úseky smerom nahor. V rozdrobenom žľabe vyplneným suťou je to už celkom fajn. Až hore začína opäť záhul. Chodník je z časti chodník z ukladaných obrovských balvanov, no jednotlivé stupne sú až tak vysoké, že ma zadrháva v stehienkach. Mám čo robiť vyšvihnúť nohu vždy o stupienok vyššie. A takto až do sedla. Nakoniec to bol celkom nekonečný príbeh.

Pohľad zo stúpania na Giewont smerom naspäť na Kopu Kondracku

Pod sedlom obliekam goráčku. Čakám, že ma v sedle poriadne ovalí. Nebolo to ale zase až také peklo. Vo vetre sa dá aj naďalej fungovať. Idem teda priamo ku vrcholu. Chodník stúpa kosodrevinou ku Wyžniej Kondrackej przeleczi. Ide to. Len raz za čas ma odhodí kdesi mimo chodník. V sedle čistá idylka. Pár ľudí si posedáva na lavičkách akoby sa nič nedialo. Ja by som tam pri takomto posedávaní asi umrzol. Poliakov nechám v ich svete, ja idem na vrchol.

Pohľad pod Tatry cestou na Giewont; úplne vzadu vykuká asi Havran z Belianskych Tatier

Stúpanie sa mi zdá aj tu už celkom príjemne po prežití cesty do sedla. Prituhovať začne až po zjednosmernení chodníka. Z ľavej strany prichádza zostupovka. Vpravo prichádzam pod vrcholové skalné bralo a začínam stúpať hore po reťaziach. Pred sebou rýchlo dobieham mladého chalana v teniskách a bez rukavic?! Nesmejem sa. Dokonca ani neplačem. Len udivene na toto celé pozerám. Čakám za nim pod reťazou a pozerám ako sa trápi. Kokes, aby sa mu nič nestalo. Akonáhle ale opustí reťaz, hneď ho obieham. Ja sa bojím, žeby som za nim zamrzol. Chytám sa pred nim ďalšej reťaze a okolo skaly prechádzam do krátkeho žliabku na vrchol. Na hrane medzi skalou a žľabom ale tak dulo, že som musel zastať. No a stál som tam vari pol minúty. Ani dozadu, ani napred. Čo si asi teraz myslí chalan o mojom predbiehani sa? Každopádne vidím ho za sebou ako si na ruky naťahuje mikinu. No ale teraz sa už ja viac musím starať o seba. Vo chvíľke vetrovej prestávky sa rýchlo prehodím do žľabu. Vietor sa presunul z boku dozadu a priam beztiažovo stúpam k vrcholu. Nohy mi len tak vyskakujú na vyššiu a vyššiu skalu. Mám obavy, že vrchol preskočím. Ledva stíham preberať v rukách reťaz. Konečne vidím kríž.

Na vrchole..

Chlap sa ho pevne drží a telefonuje?! Kričí niečo že fučí či čo. Asi jeho syn stojí pod krížom a asi úpenlivo čaká tatinka nech už idú dole. No nechápačka. Ja ale tiež vyťahujem mobil a keď už nevolám, aspoň si natočím video čo sa tam hore dialo. Veľmi pomaličky obchádzam okolo kríža a na druhej strane ma opäť ovalí vietor. Sú to poriadne bomby. Ešte bude zrejme párty sa odtiaľto vôbec dostať. Na chvíľočku si dám za jednou zo skál oddych. Trošku predýcham situáciu a môžem sa pustiť do zostupových reťazí.

Dolu po reťaziach a pohľad do doliny Malej Laki; vzadu dokonca vykuká Kominiarski wierch

Zase som dákosi tuhý. Neviem vôbec vnímať pod sebou terén. Presne ako prvý deň pri zostupe Malolaczniaka. Neviem vyhodnotiť či to je tým ako som vyžutý z výstupu, či ozaj vetrom a zimou. Vôbec sa necítim bezpečne. Veľmi pomalinky inak, jednoduché reťaze, nakoniec zvládnem. Ešte raz spravím sériu fotiek smerom ku Komiarskemu wierchu či po hrebeni na Kopu Kondracku a opäť schádzam do Wyznej Kondrackej przeleczi. Na vrchol už vyrážajú aj ďalší turisti. Teraz to asi práve začína. Zrejme som na vrchole dnes bol jeden z prvých. Veď som vyrazil hneď ako ráno prestalo pršať a nešiel som ani najpomalšie. Pri zostupe do Kondrackej przeleczi už stretám zopár ľudí. Ani tentokrát sa v sedle nezastavujem, ale hneď letím dolu. Len Klárik napíšem že vrchol už mám za sebou a že sa už kotúľam na piwo.

Nádherný Czerwony grzbiet

Dolina Malego Serokiego je čistá topka na lyžovanie. Vrch sa spočiatku javil strmo, ale myslím si, žeby to išlo. Celý povrch je poväčšine krytý kosovkou, tak si myslím, žeby to mohlo držať. Je to východný svah čiže zjazd hneď po východe Slnka na Giewonte by mohol byť ozaj luxusný. Uvidíme. Veľmi sa mi tu páči. 

Cestou z Giewontu do Wyźnej Kondrackej przeleczi; v pozadí mohutná Kopa Kondracka a hrebeň Czerwonych wierchov vľavo

Už sa neponáhľam. Do odchodu autobusu zo Zakopaného mám celkom dosť času. Najstrmšiu hornú časť doliny ešte zbehnem. Vari sa nebudem nasilu brzdiť. Oproti ide už spústu ľudí. No nevadí mi to. Ani raz mi nenapadne zahundrať, že mi niekto zavadzá alebo že či nevie chodiť po svojej strane. Prvých cca 250 metrov rýchlo klesám, no potom sa dolina vyrovná a veľmi dlho prechádza striedavo lúkami a lesmi až ku hali Kondrackej. V lese je opäť z času na čas cez chodník prevalený strom. Znovu si uvedomujem, že som v lese a že stále nefúka len vánok. Rýchlo lesmi prebieham až dorazím na lúčku pred chatou na hali Kondrackej. Je to chata ako z rozprávky. Prekvapila ma. Už raz som tu bol, ale zabudol som na to aká je nádherná. Hneď aj idem na verandu a vo vnútri si kupujem pivko. Vonku fučí, čiže si ho vypijem vo vnútri. Myslím si, že pomaličky môžem oslavovať šťastný návrat z vyfučaných hôr do civilizácie. Boli to veľmi silno zážitkové dni. Nie úplne vždy príjemné, ale som za ne veľmi rád.

Cestou z przeleczi Kondrackej do doliny Malego Szerokiego ku schronisku na hali Kondrackej a výzva na lyžovačku na zimu

Po polhodinke oddychu sa musím odhodlať vstať a výsť von. Stále tam fučí. Zima ani tak nie je. Rýchlou chôdzou sa hneď zahrievam. A keď vojdem do lesa, kde vietor s takou silou nezájde, začína byť až nepríjemne teplo. Krátky úsek zvážnice na zásobovanie pre chatu rýchlo opúšťam a dolu pod lanovku z Kasproweho wierchu znovu klesám ukladaným skalnatých chodníkom. Niekedy je aj hlinený, ale z veľkej časi, asi hlavne kvôli erózií, je upravený kamením. Na nohy to miestami nie je veľmi príjemné. 

Cestou bolo aj pár popadaných stromov

Popod lúku obieham z diaľky veľkú chatu Kalatówki, ponad ktorú sa zase tiahne zalesnený hrebeň ku Sarnej skale. Tam kdesi je čierny chodník. Aj tam by som rád raz zobral ešte svoju lásku. Vari raz nabudúce. V rámci naplánovanej akcie "Veľkou časťou spektakulárnej granice państva a inými Poľskými šmakocinkami". Už teraz sa jej neviem dočkať. Len neviem či sa tejto akcie už dožijeme tento rok. Nachajme sa prekvapiť.

Pohľad sponad chaty do Kondratowej doliny až po przelecz pod Kopou Kondrackou

Prichádzam až na šialenú cestu zo spomínanej chaty, ktorá sa tiahne až pod lanovku. Znovu tie ich okruhliaky poukladané kadejak. Nohy mi lietajú už každým smerom. Ani neviem ako a obieham odbočku ku Klasztoru Albertynów na Śpiacej górze. Tam by ma už teraz ale aj tak nik nedonútil. Možnože tiež nabudúce. Aj keď ani tomu neverím. Som rád, že konečne vybieham pri lanovke na Kuźniciach na asfalt. Jáááj, to je úľava pre nohy. Už len pár viac kilometrov asfaltu a som na zástavke. Dávam sa hneď do režimu autopilot a nekonečnú rovnú cestu prejdem vari už aj v polospánku. Zo snívania ma vytrhne až kruháč. A v ňom srnky?! Je toto normálne? Okolo krúžia auta. Iné srnky sú na druhej strane a ľudia ich kŕmia. Znovu blúznim? Toto Poľsko ma ozaj neprestáva prekvapovať. No nemaj to tam rád. Španielom sa nevyrovnajú, ale hneď za nich sa dostávaju na druhe miesto. Iné národy ma až tak neuchvátili. Oukééj. Som za kruháčom. Môžem pokračovať v snívaní.

Schronisko na hali Kondratowej

No a za pár minút som na Aleji 3 mája. Neviem čo to majú oni za sviatočný deň. Vlastne je mi to aj tak jedno. Rád by som jedol. Zjedol by som vari aj koňa. Prídem ku Lidl a ten je zatvorený. Oproti je iný obchod, Gama. Aj to je zatvorené. Vyzerá, že je všetko zavreté. No otváracie hodiny tvrdia niečo iné. Žeby nedeľné korona opatrenia? Som nesmierne sklamaný. Mám 20 minút. Do reštiky to už nebudem síliť. A hlavne chcem aj čosi pošetriť. Sadnem si teda na lavičku, vytiahnem energeťák, jednu sladkú tyčinku a pozerám ako Forest s bonbonierou do blba. Dokonca si prisadla aj nejaké stará pani. Už len keby som jej mal chuť vyprávať o mojich zážitkoch. Možnože aj čakala. No ja som sa po 10tich minútach postavil a išiel sa hádzať pod svoj autobus. U Poliakov nikdy nevieš či ti zastanú. Našťastie tento áno. Sadnem si do mikrobusu a mám na 2 a pol hodinky pokoj. A ani sa nenazdám a som opäť na Slovensku.

A nakoniec ešte raz "masáž" chodidiel

Z Kubína sa do "Vrútiek" musím ešte prepraviť 2mi vláčikmi, ale vôbec mi to neprekáža. Aspoň si človek oddýchne. Nie ako pri dlhom šoférovaní po troch šialených dňoch. A veruže boli šialené. Ešteže som nebral aj polovičku. Nie každý miluje pôžitok akým je sedenie vo vetre na hrebeni a čakanie na príjemných 50km/h. No nabudúce mi už sľubila, že si to vynahradíme. Teším sa na nastavajúci víkend. A pracovný týždeň isto ujde ako voda...