Ako začať? Plány boli úúúplne iné. Ešte vo štvrtok sme mali ísť na víkend do Dubnice. Ale človek mieni, Pán Boh mení. Korona uraduje aj v Dubnici a nám nezostáva nič iné ako zostať tento týždeň na východe. Rýchlo prehadzujem cestou na Chleb víkendové plány z týždňa na týždeň. Tentoraz pôjdeme do Tatier, nabudúci zrejme do Dubky. A áno, po asi dvoch mesiacoch sme opäť zavítali na Chleb. Keďže tam ideme po hróóózne dlhom čase moc to radšej nehrotíme. Ideme "len" z Vrútok a traverzom popod Suchý. Priberáme aj Lenku s Filipom. Chata je aktuálne bez strechy, no Gabika a Plichťo nás aj tak vrelo vítajú. Zišli sme sa pekná partia. Škoda len že na víkend sa nik nemôže pridať. Vyzerá to tak, že budeme mať zase romantiku osamote.
 |
| Začiatok Liptovských kôp = Hladký štít - sedlo Závory - začiatok prvej kopy (Tichý vrch); v pozadí hrebeň Prostredný chrbát na Kôprovský štít a vpravo Hrubý hrebeň |
V sobotu ráno opäť vstávame veľmi skoro. Už 3:58 nám odchádza vlak do Mikuláša. Vo Vrútkach si dávame len ľahké raňajky a keďže máme 45 minútový prestoj, dotlačíme sa až v cieľovej stanici. Klárik spravila úžasné buchtičky. Na stanici len trošku ale pokecáme a ani nevieme ako a už aj sedíme v autobuse. Cestou Mikulášom sa pridáva celkom dosť ľudí. Aj cesta autobusom ide ako voda. Veľa ľudí opúšťa autobus ešte jednu zastávku pred nami. Vyzerá, že dosť ľudí ide dnes na Bystrú z Hrdova. Na odbočke do Račkovej doline bol úplný kľud.
 |
| Cestou ku Žeruche |
My vystupujeme až na zákrute v Podbanskom spolu asi s dvomi zamestnankyňami z miestnych penziónov. Tie sa nám ale strácajú hneď pri prechode rezortom a my pomaly opúšťame aj posledné domy. Pred nami sa zrazu zjaví vlek. Len taká plytčina. Nikdy som si nemyslel, že aj tu sa lyžuje. Aj keď neviem či sa to dá tak nazvať. No Blavákom v drahom ubytku to asi stačí. Hlavne aby bola fotka na instáči. My opúšťame svah a vchádzame na chvíľku do lesa. Zvážnica je lukratívna. Má krásne prečistené žľaby, ako aj križujúce priepusty. Žiadny výmoľ. Možnože je aj lepšia ako niektorá rozpadávajúca sa cesta prvej triedy.
 |
| ..Ale aj toto |
Rýchlo naberáme výšku, keď tu zrazu na strede cesty čučkove hovínko. A to také riadne. To musel mať maco riadnu srajdu. No a o pár sto metrov ďalej znovu. Aj keď už menšie. No a ďalej opäť. Hej, sme v okolí Tichej doliny. Niet sa čomu čudovať. Rátali sme s tým. Okolo nás je ale dokonale vylámaný les a vidno veľmi ďaleko. Necitím sa teda prestrašene. Skôr si užívam nádherný výhľad na majestátny Kriváň. Výškové metre rýchlo pribúdajú a po cca 350tich prichádzame ku nádhernej chatke. Samozrejme zamknutej. Vyzerá ale poriadne zachovalo. Tú zrejme často niekto prebýva. A ten výhľad. Proste na nezaplatenie. Len už zistiť komu patrí. My ale rovno pokračujeme ďalej.
 |
| Naspäť pri potoku Belá |
Zvážnica razom končí a my vchádzame do vysokej trávy. Nejaký náznak cesty tu je, ale tá musela slúžiť vari iba hneď po vetrovej kalamite, ak to nie je ešte cesta staršieho dáta. Snažím sa držať vychodeného chodníčka. Každým krokom je to ale ťažšie. Niektoré odbočky mimo cestu sa mi zdajú už výraznejšie ako tá čo ide dopredu. Ťažko povedať, čo je od zvery a čo od človeka. Podľa nás to tu je už asi všetko len od zvery. Kokes. Toto ešte bude. Na mapách cz, aj podľa satelitných snímok, by tu niečo malo byť. Ale kde presne?
 |
| A už sme aj priamo v ňom |
Prešľapaná tráva pred nami sa mi už nezdá. Skúsiť teda zabočiť hore na hrebeň direkt. Vyberám si jeden z miliona chodníčkov. Po chvíľke máme úplne premočené nohy a je len otázkou pár minút dokým budeme totálne mokrí po pás. Okolo nás je množstvo uľahnutej trávy, kde isto spáva nejaká zver. Okolo vyrastá mladá jarabina. A je čím ďalej hustejšia. Toto je neskutočné. To sme sa kde dostali. Pokračovať ďalej? Som poriadne deprimovaný. Ako je možné, že tu nie je ten chodník? Čo teraz? Veď sme na ceste len hodinu a už aj ideme dolu? A čo? Kde? Domov? Musíme to ešte skúšať. Klárik je ale poriadne už vystrašená. Rozmýšľaj. Nemôžeš ísť do niečoho hlava nehlava. Treba otočku. Ok, musím prijať porážku. Dnes to tadiaľto nepôjde. Nejdeme sa trápiť. Nestojí to za to. Možno nabudúce. Treba nás viacerých na prešľapávanie medvedieho teritória. Otáčam sa a zrazu už aj mňa premáha strach. Už neprevláda sila dobyť vrchol. Začínam si pospevovať. Klárka už nevládze ani hovoriť. Rýchlo sa blížime naspäť ku ceste. Konečne sme z čučoriedia popretkávaného jarabinou preč. Už vidíme aj chatku. Ešte pár sekúnd a sme pri nej. Totálne premočení si sadáme na terasku a žmýkame ponožky. No a čo teraz? Sme totálne mokrí. Čo sa bude dať už teraz vymyslieť.
Máme na to asi pol hodinu cestou dolu. Hlava mi ide na plné obrátky. Ísť hore Kamenistou dolinou do Pyšného sedla a po hrebeni na Ciemniak odtiaľ? Nechce sa mi. Ta dolina je nechutná. Zarastená. Aj tam budeme celí mokrí. Klárka sa mi tiež už teraz nezdá, žeby sa jej niečo ťažké ešte chcelo ísť. Poďme sa skúsiť len prejsť asfaltom do Tichej doliny. Potom niečo vymyslíme. Hlavne musíme trošku preschnúť. A vlastne prečo by sme nevyšli na hrebeň cez Tomanovú dolinu? Jasné pôjdeme tade a Klárke ukážem aspoň nádherné Stoly.
 |
| A už opäť v nekonečnej doline |
Pod zjazdovkou znovu žmýkame ponožky. Toľko vody sme už ale z topánky nevyliali. Nejdeme ani nikde do tepla. Verím, že dolinou všetko preschne. Prechádzame mostíkom ponad Belú a napojíme sa na asfaltku v doline. V doline stretáme kopu ľudí. Ja že tu nik nechodí. Na dohľad hotelu Permon ešte stretáme aj nejakých bežcov. Potom už ale len cyklistov. Ale hej, na odbočke do Kôprovej doliny sme ešte jedných peších stretli. Nie sme tu za aktrakciu sami. No ale potom sa už stretáme len so samými cyklistami. Príšerne som sa obával tohoto okolo 10 kilometrov dlhého úseku asfaltom. No s Klárkou nič nie je ťažké ani nudné. Sám by som tam už grcal od beznádeje, že sa to nikdy neskončí. Išlo to, aj keď pred koncom nám už skoro chrbáty doslúžili a Klárke skoro aj kolena z pántov vyskočili. Konečne sme na odbočke do Tomanovej doliny. Rýchlo ešte niečo schrúmeme a ideme na to.
 |
| Pohľad späť; popod tie skaly bol plán ísť |
Chodník vyzerá fajn. Rýchlo prechádzame pomedzi lopúchy a prichádzame ku potoku. Podídem bližšie a zisťujem, že nám tam chýba most. A javí sa to na celkom poriadny prúser. Na druhej strane chodník vidno, ale ako do frasa sa tam ľudia dostali? Prúd vody je poriadne silný a hlavne hlboký. Miestami to vyzerá až po pás. A hlavne je to veľmi dlhé a voda totálne ľadová. Nezostáva nám nič iné len si vyzuť topánky a skúsiť to niekde prebrodiť. Ale kde? Skúšam to na jednom mieste, no je to moc hlboké. A rýchle. Zase celý vo vode o pár desiatok metrov nižšie skončiť nechcem. Na inom mieste to skúša Kláris. Tiež neúspečne. Studená voda aj Klárke dala poriadne zabrať. Tuhla krv až v žilách. Po pár sekundách sme dostávali silné kŕče. Nič to. Rýchlo sa obuť a skúsiť okolo potoka nájsť iný brod. Ide to ale len veľmi ťažko. Okolo potoka je hustý polom a po kameňoch vedľa koryta to nejde. Tam je hneď len strmý svah a rovno les. Po pár neúspešných pokusoch sa vraciame na asfaltku.
 |
| Po sto rokoch mimo asfalt; ideme na Kasprowy wierch |
No a čo teraz? Na mape je na druhej strane potoka naznačený dlhý chodník až po Liptovský košiar. Ide cca 100 metrov od neho. Skúsme násť teda niekde vyššie vhodný vstup do potoka a prejsť na druhú stranu až za miestom kde sa vlieva Tomanový potok. Možnože tam bude tok už výrazne slabší. Asi po 500 metroch sa mi zdá, že by to ku potoku mohlo ísť. Doteraz bol veľmi hlboko pod nami. Po pováľaných stromoch zarastených asi storočnými machmi sa zošmýkame až ku potoku. Vody je ešte stále hodne, ale potok je podstatne užší. Skúšam hĺbku potoka palicou. Neviem. Skúsme to. Rýchlo sa vyzúvam a idem na to. Aby som ešte necúvol. Aj voda sa mi zdá teplejšia ako tam nižšie. Niektoré kamene na dne šmýkajú ako hrom. Ešteže mám palice. Len sa do tej vody nezvaliť. To by bol poriadny prúser. A som na druhej strane. Teraz Klárka. Ide veľmi pekne. Vôbec nevybľakuje ako ja. Až na druhej strane pri mne je jej doplaču z toho aké to bolo studené. Rýchlo sa obúvame.
No.. a čo teraz?
 |
| Stúpame a výhľady sú každým krokom dokonalejšie |
Nad nami strmý svah. Pfúú, aby sme sa vôbec od potoka vyštverali. Nájdem strmý machový prechod pomedzi stromy. To nás udrží. Jedine ak tak nás zožuje nejaký spráchnivený strom. Za pár sekúnd som ale hore. Pozriem okolo seba a všade pováľané vyschnuté stromy. Ajajaaaj. Kam teraz? Stáčam to doľava. Načo ísť hore prúdom keď aj tak sa musíme vrátiť ku Tomanovému potoku? Po pár metroch ale vchádzame do močiaru. Tade to zrejme nepôjde. Klárka navrhuje ísť krížom cez pováľané stromy. No asi nemáme na výber. Snažím sa ísť vždy prvý, ale vždy sa tak do niečoho zasekám, že ma Klárik predbehne. Hrozne sa o ňu bojím keď prechádza po vyschnutých, miestami spráchnivených alebo aj totálne klzkých stromoch a konároch. Bojím sa, že sa kdesi napichneme. Tu za nami už ani horskáči nepôjdu. A medvede? Myslím si, že aj tie majú viac rozumu. Čo by tu robili? Tu ani srnka, či kamzík nepáchne. Toto je podľa mňa ten bájne spomínaný raj ochranárov s endemitmi rastliniek. Cítim sa ako kdesi v stredozemi. Každopádne každým krokom sa to javí viac a viac nahovno. Čo s tým? Koľko sa tu ideme ešte dreť? A je vôbec reálne, že ten chodník existuje? Sekáme sa tu už hodne dlhý čas. Keby tam aj ten chodník bol, čo ďalej? ..čo ak sa budeme trápiť ešte aj v koske až do Tomanového sedla? A výjdeme do sedla podvečer a čo potom? Totálne dožutí sa ešte potom vyberieme po šialene náročnom hrebeni? A kde? Do Pyšného sedla? Alebo na Kasprowý wierch? Alebo nedajbože do Poľska do Koscieliskej doliny? Ani jedno sa mi nezdá byť vhodné riešenie. Znovu zapínam zostatok rozumných mozgových buniek a snažím sa svoje ego presvedčiť, že dnes to ani tadiaľto nepôjde. Dnes nám teda ide. Až mi rozum zastáva. Nevadí. Ideme naspäť.
Lenže kade? Najdeme vôbec cestu späť? No nie je to jednoduché. Našťastie sa pomaličky ku potoku blížime. Som rád, že sa nám nič nestalo. Dokonca sa nič nestalo ani žiadnemu našému oblečeniu, ani paličkám. Rýchlo schádzame machom naspäť ku potoku. A znova prechod tým studeným peklom. Topánky pred sebou hádžem na druhú stranu a rýchlo mastím za nimi. Znovu mi idú nohy vybuchnúť. Klárka ma nasleduje. No.. a konečne to máme za sebou. Ale čo teraz? Znovu musíme improvizovať. Ako by to mohlo byť najvhodnejšie? Vari nepôjdeme nazad dolinou, keď sme už tak vysoko. Musíme vymyslieť niečo smerom hore. Keby už len prechod cez sedlo Závory do Kôprovej doliny. Klárka je už ale dnes dosť znechutená z prežitých zážitkov. Všetko ju aj bolí. Neviem sa teda ani ja sám rozhodnúť. Nechcem na ňu tlačiť. Rád by som ale od nej počul, že už stačí. Ak nepovie skúsime ešte niečo prejsť. Vari budem vedieť vyzistiť, kedy sa Klárik cíti ozaj zle, aby sme to nehrotili. Nieže už nikdy so mnou moja polovička nepôjde. To by som si teda poriadne pokašľal.
 |
| Nad Tichou dolinou |
Ani sa nenazdáme a sme na Liptovskom Košiari. Myslím si, že je rozhodnuté. Ideme sa najesť na Kasprowy wierch. Stále potom máme možnosť sa vrátiť rovnakou cestou. No to budeme riešiť až potom. Tých variant je viacero. Začíname stúpať. Klárka sa do toho opiera a dáva do toho svoje temto. Je úžasná. Veľmi sa mi páči od začiatku čo spolu chodíme, ako sa dokáže zatnúť a ísť si svoje od začiatku až po koniec. Stále konštantne bez zmeny tempa. Postupne ukrajujeme z výškových metrov. Nemáme ich pred sebou málo. Po vrchol je ich viac ako 650. Dlho traverzujeme do žľabu spádujúceho zo Suchého sedla, a potom jeho pravým nevýrazným ohraničeník asi sto cik-cakmi vychádzame až na vrchol. Už z diaľky vidno ľudí ako postávajú na hrebeni. Prišlo mi to až smiešne, keď si pomyslím, že väčšina tam vyšla lanovkou. Za nami sa konečne ukazujú impozantné výhľady do Tichej doliny. Majestátne sa odtiaľto javí aj oproti nám Tomanová dolina. A taktiež je úžasný pohľad aj na skaly okolo Malolaczniaka a Stolov. Spolu s Klárkou to tvorí čistú dokonalosť. Asi som sa zamiloval. Na druhej strane spoza Hrubého hrebeňa a Liptovských kôp vykuká majestátny Kriváň. Je to tu úžasné. Som tak rád, že sme tu. Dúfam len, že aj Klárka z toho niečo má. Bojím sa o to, aby sa netrápila.
Dve serpentíny pred koncom idem dopredu. Naposledy bolo na lanovke v reštike poriadne veľa ľudí. Nech tam nestojíme v rade spolu ako socky. Rýchlo vybieham do sedla, ešte spravím posledné foto a letím v davoch ľudí ku lanovke. Hneď vchádzam do reštiky. Vyzerá, že je tam celkom prázdno. Nejdem to teda hrotiť. Počkám na Klárku. Dokým príde sa aj celkom načakám. Fúú. Asi si čosi pofotila. To nemohla tak spomaliť. Keď prichádza, rýchlo sa jej ujímam. Do reštiky mám nový vchod. Vždy sme išli zatiaľ dnu len cez lanovku. Rada nie je, a tak si hneď aj objednávame. Opäť ako pred týždňom udko z kurczaka s fritkami a Klárik bigos s nejakým rizotkom. Nejaké to pivečko a colu k tomu a môžeme ísť na to. Dohromady sme spráskali opäť skoro kilo. Len tak zahučalo za tým. Ledva sme si stihli ku stolu sadnúť. Keď ono to je tak dobrééé. V Poľsku na chatách mám veľmi rád. Po vydatnom oddychu ideme von.
 |
| Už skoro hore; Czerwone wierchy z polky v hmle |
Ale kde teraz? Vlastne už nejdeme ani vymýšľať. Ideme do sedla Závory. Zo Suchej przeleczi krátko stúpame na nevýrazny vrchol Beskid. Nohy máme pekne na kašu. Ledva ich ťaháme hore kopcom. To je jedno. Ten výhľad na hrebeni stojí za to. Celá severná strana je zahalená v oblaku. Slovenská, južná strana je zase zaliatá Slnkom. Čo to znamená? :) ..veľa ľudí čo tu prišlo ani netuší. Znamená to, že sa treba pozrieť doľava. Hneď po pár sekundách je tu vidmo. Nie silné, no opäť raz. Pred dvomi rokmi som si myslel, že to dokáže zbadať len málokto. No keď vieš kam sa máš dívať, tak za tie dva roky som vidmo videl hneď viackrát.
 |
| ..a konečne žujeme |
Postupne zídeme do Lilowej przeleczi. Tam hlavný hrebeň opúšťame a pustíme sa do traverzu popod Swinicu a Valentkovú. Týmto smerom som šiel len jediný raz. Konečne možem Klárik ukázať niečo kde nebola. Zo sedla dlho pozvoľna klesáme. Tráva sa strieda so suťou. Pred nami sa začína vypínať Valentková. Tam sa ešte nastúpame. No zatiaľ len vchádzame do kotla pod Swinicu. Preskáčeme cez mohutné balvany, ale potom je chodník už znovu viditeľný. Miesta kde to je potrebné sú aj vyznačené mužíkmi. A niekedy aj zelenou turistickou značkou. Človek by nepovedal, že ta farba vydrží toľké roky. Prechádzame taktiež skalným tobogánom, ktorý sa tiahne skoro od vrcholu Valentkovej až hlboko do doliny, no a potom už len direkt hore. Čím ďalej tým strmšie. Posledné metre pomedzi skaly sú technickejšie, no veľmi krásne. A potom prejdeme za hranu a pred nami sa rozprestrie majestátny záver Tichej doliny. Konečne vidíme aj sedlo Závory a nad ním Hladký štít s jeho sedlom. Dominantou v pozadí sú isto hrebene Prostredný chrbát s Kôprovským štítom ako aj Hrubý hrebeň s Hrubým vrchom a Štrbským štítom. Zozadú stále vykuká Kriváň. Veľmi pôsobivo vyzerá aj Čubrina vľavo od Kôprovského štítu. Hladký štít sa odtiaľto zdá len taká malá kôpka.
 |
| Slabé, ale vidmo |
Rýchlo zbiehame do sedla. Posledné metre ešte aj trošku stúpame. No je to už len zo 20 výškových. Zo Závor už na Hladký hrebeň nejdeme. Pohľad do doliny Pieciu stawow Polskich je dychberúci, ale nemôžeme byť všade. Keď už sme tam chceli ísť, mali sme hneď vystúpiť na Valentkovú, už keď sme boli pod ňou a po chodníku rýchlo zbehnúť hrebeňom dolu do sedla. Ideme teda rovno dolu do Kôprovskej doliny. A čo to? Pred nami zrazu vystupujú z doliny traja turisti. Kdeže sme ich už videli? Nie sú to tí z odbočky do Kôprovskej z rána? Jasné. Prehodime s nimi ale len zopár slov. Je už dosť veľa hodín. Je už pol štvrtej. Mali by sme sa ponáhľať. Nech ideme po tme čo najkratšie. Klárik sa tu začína veľmi páčiť. Som z toho rád. Uchvátila ju nielen Zadná Tichá dolina, ale aj Kobylia dolina. Hej, keď som to tu ja zbadal prvýkrát, tiež som krútil hlavou každým smerom. A tie Temnosmrečinské plesá s Vajanského vodopádom v diaľke. Proste je to tu úchvatné.
 |
| Točíme do traverzu; vpravo popod Swinicu a Valentkovú do sedla Závory |
 |
| Valentková nadohľad |
Postupne ale schádzame do kosky a začína nuda. Očakávaná. Skupinka Poliakov nám uchmatla aj lavičku na oddych. Je to asi lavička s najkrajším výhľadom v Tatrách. S pohľadom priamo do Temnosmrečinskej doliny. Dáme si teda ten banán aj vedľa nich postojačky. Nech nám ešte chvíľku v mysli zostane tento unikátny pohľad. A potom už vchádzame do lesa. Vyzerá, že minulotýždenný vietor na ňom zanechal aj stopy. Miestami boli stromy popadané cez chodník. Každopádne boli poprepílované. Tak ja už neviem. Na vstupe do Kôrovej a Tichej doliny je nápís, že Lesom TaNaPu je ľúto, ale vstup kôli ochranárom, ktorý zakázali odpratávať lykožrútovú kalamitu, je na vlastné riziko a tu sú desiatky stromov prepílených. Na ochranároch a Lesoch sa človek dokáže len rozčúliť. Radšej asi nemrhať písmom ani slovom.
 |
| Pohľady do Tichej doliny spod Valentkovej |
 |
| ..a taktiež dosť prudko stúpame |
Ani nevieme ako a sme pri rázcestí s Hlinskou dolinou. Čo teraz? Napadá mi myšlienka. Čo keby sme šli namiesto do Podbánskeho na Štrbské pleso? Je to len o 2 kilometre ďálej. Síce o asi 800 výškových naviac. Čo mi po prepočte vychádza, že je len o niečo menej ako polovica nášho doterajšieho stúpania. Dokonca ale aj smerovník je nejako až moc privetivý. Píše len o hodinu dlhší čas na Štrbské pleso. Nechce sa mi ísť moc po tme Kôprovou dolinou. Pre mňa je to medvedí raj. Ja by radšej išiel po tme Mengusovskou. Tam mi príde, že stretnem skôr človeka ako chlpatú "beštiu".
 |
| A konečne vstupujeme do Zadnej Tichej.. |
 |
| A sme tam; Hladké sedlo a Hladký štít; úplne vpravo sedlo Závory |
No a neverím vlastným ušiam. Klárka súhlasí. To je žena! Len dúfam, že vie pre čo sa rozhodla. To, že je to ďaleko a vysoko som jej povedal. Značka píše čosi nad dve hodiny do Vyšného Kôprovského sedla. No ja viem, že to Kláris zvládne. Už len aby potom chcela ísť aj nabudáce kdesi so mnou. Prvé metre ideme skoro po rovine. Dokonca ku potoku klesáme. No a potom sme dlho v lese. Klárik sa opäť pustí do svojho konštantného tempíčka a ideme na to. Pomaličky sa začína stmievať. Medzi koskou sa necítim až tak bezpečne, aj keď je mi oveľa príjemnejšie s polovičkou, ako keď tadiaľto behávam sám o siedmej ráno. Nakoniec sme predsalen z kosky vyšli. Dolina je mohutná a pohľad späť na Liptovské kopy úchvatný. Klárik tiež vraví, že sa jej v doline veľmi páči. Ale to nič nemení na tom, že je to ozaj dlhé a náročné. Postupne po asi stom prechode potoka sa ten stráca a pred posledným stúpaním ešte máme možnosť nabrať trošku síl na poslednej rovinke. Potom už len cca 300 výškových metrov do neba, ehm do sedla.
 |
| Sedlo Závory a rýchlo do Kobylej dolinky |
 |
| Priamo v raji.. |
Po pravej strane nechávame Štrbský štít, Hlinskú vežu, Hlinské sedlo, či Nižné kôprovské sedlo. Všetko krásne miesta na zimu. Pred nami sa konečne zjaví svah spádujúci od vrcholu Kôprovského štítu. Aj toto sa v zime lyžuje. A my sme tu ešte neboli! Prechádzame okolo stáda kamzíčkov. Práve majú večeru. Potichučky ich obídeme a za pár minút sme v sedle. Konečne už pôjdeme viac menej len stále dolu kopcom. Robíme posledné fotky. Som rád, že sme ešte stihli pohľad na štvrté najväčšie pleso v Tatrách a to najväčie na Slovensku. V pozadí sa vypínajú mohutné Mengusovské štíty a dokonale aj badať líniu výstupu do Mengusovského sedla. Nechápem ako som to zvládol naposledy s Lukášom. Odtiaľto to vyzerá poriadne ťažko. No a to najkrajšie je samozrejme Vysoká. Tá sa zahalená do oblaku pretŕča pred všetkým ostatným. Dokonalosť tomu všetkému ešte dodáva poprašok snehu. Som to síce nespomenul, ale ten nás sprevádzal už aj cestou z Kasprowého po Valentkovú. No tu vo Vysokých Tatrách je znovu.
 |
| Vajanského vodopád padajúci z Temných Smrečín do Kôprovej doliny |
Keď si spravíme už aj poslednú asi 150tú fotku ideme dolu ku plesu v ústrety tme. Samotné pleso vyznie poriadne tajomne. Zostup je šialene strmý a nerozumiem tomu, ako sa dá toto zlyžovať. No ale aj toto máme v pláne. Napešo sa ide serpentínkami. Tie zostup veľmi uľahčujú. Pri prechode povedľa Malého Hincového plesa dávame na hlavu čelovky. A potom vidíme už ozaj kadečo. Klárik vidí na chodníku zvaleného kamzíka namiesto skál alebo tiež aj 10x prerasteného ježka. Tá mi narobila poriadne stresy. Od Hincových plies rýchlo zostúpime schodíkovým chodníkom až do kosky a o chvíľku sa zľava pripojí aj chodník z chaty pod Rysmi. Už z vyššia sme v diaľke videli stúpať čelovky na vrchol Rysov. Iné čelovky boli nižšie a tiež stúpali ku chate. Žeby to boli tí čo sú tam ubytovaní? Alebo ozaj nie sme takto šialení sami?
 |
| Odbočka na Temné Smrečiny |
Cestou dole chodníkom stretáme tiež ešte zopár ľudí. Išlo ale skôr o tých čo precenili svoje schopnosti. Buď si svietili len mobilom alebo posedávali po skalách a naberali posledné zvyšky svojich síl. Chodník sa ale aj nám už zdá poriadne nekonečný. Nie a nie sa dožiť Popradského plesa. To bolo vykúpenie keď sme zbadali smerovník. Aj keď obidvaja vieme, že čo nás ešte čaká. Prechod na Štrbské pleso na záver, po 12tich hodinách na nohách, je ako za trest. Chvíľku síce klesáme ku Hincovmu potoku, ale potom nie a nie dostúpať na Trigan. Už ani len tie výhľady do Zlomiskovej doliny nás nemôžu tešiť keďže je tma. Kúsok pred Trigánom začíname konečne klesať a podlamujúc nohami sa snažíme čo najrýchlejšie ukončiť toto trýznenie. Konečne vidíme krásne odrazy svetla z hotelov v Štrbskom plese. No cesta nie a nie prísť. Znovu obiehame nejakých turistov s čelovkami. A potom to príde. Lampy. Sme tu. Konečne na asfalte. No a čo teraz? Prechádzka okolo plesa? Klárka ty si to ozaj nemyslela vážne? Ja som sa už na to pripravil :)
 |
| Stúpanie Hlinskou dolinou; v pozadí Liptovské kopy |
 |
| Nad Nižným Kôprovským sedlom; v pozadí Hlinská veža a iní velikáni |
Tak nie. Romantika asi musí počkať. Alebo musí stačiť wellness v Tichom potoku a terapia šokom medzi medveďmi pod Žeruchou. To si predsalen skôr pripomenieme v starobe. Poďme teda rýchlo radšej čosi sprášiť. Vyberáme si prvú reštiku pod nosom. Veď čo. Ideme iba na polievočku. Dôjdeme do vnútra s čelovkami na hlave. Všetci po nás nechápavo pozerajú. Ja si to moc nevšímam, ale Klárke to prišlo celkom podozrivé. Sadneme si smradľaví ku poslednému voľnému stolu. Pozerám nápojový listek. Pivo 2,9€. Kokes, to kde sme? Na Zbojke??? A obedový lístok? Polievka v priemere 5€. No báječné. Tu máme tu romantiku. Objednáme si teda len jednu pizzu a to ich majestátne pivo. Drahá večera. Pizza bola dokonca letná. Trošku nechápačka. Tak to má byť? Každopádne pri platení, keďže sa nás opýtali ako nám chutilo, tak sme povedali svoje. No a boli celkom trúfali a dokonca sa vykrúcali ako hrom. Tak ja už neviem. Asi sme mali azbestové ústa a 100 stupňov nám nerobilo žiadny problém. Každopádne jednalo sa o reštiku Zubačka pod hotelom Crocus. Tieto 4 hviezdičkové ubytká asi nie sú pre nás. Nám je lepšie vo vlaku. Alebo ešte lepšie posedávať na stanici.
 |
| A sme hore vo Vyšnom Kôprovskom sedle; stihli sme aj Vysokú |
 |
| ..a samozrejme, že všetko spolu |
Prúser ako hrom. V TEŽke zisťujeme, že prípoj z Popradu do Vrútok nejde. Korona zaúradovala a vlaky do Čiech nepremávajú. O chvíľku zatvárajú aj stanicu. Vonku prší. Čo teraz? Ideme do Margecian a potom naspäť? Keď sme neplatili za ubytko, možeme prenocovať aj vo vlakoch. Nakoniec nám ako najrozumnejšie ale pride pred uzavretím stanice nastúpiť na vlak do Žiliny. Vo Vrútkach nestojí, čiže potom sa o pol druhej ráno musíme vrátiť naspäť. Prestup na to máme len 9 minút. Vari to stíhneme. Priebežne to pozeráme a vlak z Bratisky už teraz mešká 20 minút. Super. Teda to stíhneme. Vo vlaku tak zachrápeme, že sa prebúdzam až vo Vrútkach. Je mi poriadne smutno, keď vidím ako sa mi nástupište len tak mihá pred očami a zmizne. No a prídeme do Žiliny a zistíme, že vlak naspäť mešká už 45 minút. Mama miaaa. Tento výlet nám teda ale ide. Modlím sa aby bola stanica otvorená. Vonku takýto rozospatí z vlaku pomrzneme ako hrušky. Naštastie je. No ale aj to tak vyzerá. Vestibul je plný bezdomovcov. Chvíľku mi to prekáža, ale potom si rýchlo zvykám. Konečne sa môžem správať ako oni. Sadnem si na zem. Oprem sa o automat s kávou a oddychujem. Ani sa nenazdám a pomaly odchádzame. Inak aj tá cena vlaku. 2,3€ na osobu za 21km. A ešte aj meškáme 40 minút?! Do Vrútok nakoniec prichádzame v približne rovnakom čase ako vlak čo mal ísť z Popradu o jednej. Len čo s tým, keď tam by sme museli spinkať vonku na lavičke asi zabalení aj do termofólie dokým by prišiel.
 |
| Dobojované.. |
Konečne sme ale vo Vrútkach. Konečne sprcha a večera. No a nakoniec konečne posteľ. Po viac ako 24 hodinách. Bol to veľmi zaujímavý výlet. Polovica veci nám vôbec nevyšla, ale nakoniec nám všetko prinieslo úplne nové zážitky. Zážitky od začiatku až do konca s množstvom improvizácie. Ráno by ma ani len netrklo, že dnes skončím so svojou láskou na večeri na Štrbskom plese. Je úžasné ako mi je s ňou na každom mieste dokonale. Každý výlet s ňou je neskutočne výnimočný :)
Foto: Klárka Brídiková a ja
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára